Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_ZA-31S-202-2022.pdf
PDF · 357.63 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
ZA-31S/202/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Andreja Maukša (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a JUDr. Aleny Majerovej vo veci žalobcov: 1) A. A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX, XXX XX C., zast. AKSK, s.r.o., Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, 2) Združenie domových samospráv, o.z., Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava – Petržalka, IČO: 31 820 174, zast. Tkáč & Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, 3) D. E., nar. XX. XX. XXXX, F. XXX, XXX XX F., zast. AKSK, s.r.o., Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, 4) D. G., nar. XX. XX. XXXX, H. XXXX/XX, XXX XX A., zast. AKSK, s.r.o., Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1) Lidl Slovenská republika, s.r.o., Ružinovská 1/E, 821 02 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 793 783, 2) obec Rakovo, Rakovo 8, 038 42 Rakovo, IČO: 00 647 365, zast. ONDRUŠEK & PARTNERS s.r.o., Tranovského 47, 841 02 Bratislava, IČO: 36 867 942, 3) obec Príbovce, Príbovce 184, 038 42 Príbovce, IČO: 00 316 849, 4) obec Blatnica, Blatnica 1, 038 15 Blatnica, IČO: 00 316 571, 5) obec Abramová, Abramová 8, 038 22 Abramová, IČO: 00 316 555, 6) obec Benice, Benice 69, 038 42 Benice, IČO: 00 647 373, 7) A. I., nar. XX. XX. XXXX, E. XXX, XXX XX E., 8) J. K. L., nar. XX. XX. XXXX, M. XXX, XXX XX M., 9) J. A. F., nar. XX. XX. XXXX, E. XX, XXX XX E., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2022/025799-002 zo dňa 06. 09. 2022, takto
r o z h o d o l :
I. Návrh žalobcu 4) na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie z a m i e t a .
II. Správnu žalobu žalobkyne 1) z a m i e t a .
III. Správnu žalobu žalobcu 2) z a m i e t a .
IV. Správnu žalobu žalobcu 3) z a m i e t a .
V. Správnu žalobu žalobcu 4) z a m i e t a .
VI. Žalobcom 1), 2), 3) a 4), žalovanému ani ďalším účastníkom 1), 2), 3), 4), 5), 6), 7), 8) a 9) náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie
1. Na základe žiadosti ďalšieho účastníka 1) ako navrhovateľa podanej dňa 07. 10. 2021 Okresnému úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) sa začalo zisťovacie konanie podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení neskorších predpisov v znení účinnom v čase priebehu administratívneho konania a vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon EIA“) vo veci navrhovanej činnosti Logistické centrum LIDL Rakovo (ďalej len „navrhovaná činnosť“). V priebehu konania podali k zámeru stanoviská: 12 dotknutých orgánov; žalobca 2) a ďalší účastník 7) ako dotknutá verejnosť a ďalší účastník 5) ako dotknutá obec.
2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OU-MT-OSZP-2022/001766-032-Ha zo dňa 07. 02. 2022 rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA a zároveň stanovil 29 podmienok pri spracovaní ďalších stupňov dokumentácie stavby. V odôvodnení uviedol, že navrhovaná činnosť je zaradená v prílohe č. 8, kapitola 9, položka č. 16 k zákonu EIA. Navrhovaná činnosť je riešená jednovariantne, nakoľko prvostupňový správny orgán podľa § 22 ods. 6 zákona EIA upustil od variantnosti riešenia rozhodnutím č. OU-MT-OSZP-2021/010487-002-Ha zo dňa 27. 08. 2021 (ďalej len „jednovariantné rozhodnutie“). K zámeru navrhovanej činnosti nebolo doručené žiadne nesúhlasné stanovisko ani požiadavka na posudzovanie podľa zákona EIA. Prvostupňový správny orgán posúdil navrhovanú činnosť v zmysle kritérií uvedených v prílohe č. 10 k zákonu EIA a vyhodnotil (podrobne na stranách 8 až 12 prvostupňového rozhodnutia), že vplyvy na životné prostredie a zdravie obyvateľstva možno z hľadiska druhu predpokladaného rozsahu a intenzity hodnotiť ako málo až stredne významné a je ich možné eliminovať za predpokladu dodržania podmienok uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Zámer navrhovanej činnosti nebude predstavovať podstatný nepriaznivý vplyv na životné prostredie. Vznesené pripomienky od dotknutých orgánov a verejnosti prvostupňový správny orgán preniesol do podmienok uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolania žalobcovia 1), 2), 3) a 4) v postavení dotknutej verejnosti ako aj ďalší účastníci 3), 4), 5), 6), 8) a 9). Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA- OOP3-2022/025799-002 zo dňa 06. 09. 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolania žalobcov 1), 2) a 3) a ďalších účastníkov 3), 4), 5), 6), 8) a 9) a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Odvolanie žalobcu 4) vyhodnotil ako oneskorene podané. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový správny orgán sa z vecného hľadiska dostatočne zaoberal pripomienkami a návrhmi dotknutej verejnosti a dotknutých orgánov a niektoré pripomienky boli zahrnuté do opatrení určených vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Ďalšie podmienky, týkajúce sa povinnosti ďalšieho účastníka 1), vyplývajú z ustanovení všeobecne záväzných predpisov a nemôžu byť predmetom rozhodovania príslušného orgánu a budú následne riešené v rámci povoľovacieho procesu, kde sú záväzné pre príslušný povoľovací orgán. Pripomienkam dotknutej verejnosti k dodržaniu zákonnosti navrhovanej činnosti vo vzťahu k osobitným predpisom (vodný zákon, zákon o ochrane prírody a krajiny a ďalšie) sa bude zaoberať stavebný úrad v procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov na základe záväzných stanovísk dotknutých orgánov. Zároveň sa žalovaný v rámci odôvodnenia vysporiadal s odvolacími námietkami jednotlivých odvolateľov. K odvolaniu žalobcu 4) uviedol, že prvostupňové rozhodnutie bolo zverejnené dňa 07. 02. 2022, a teda pätnásty deň zverejnenia, ktorý sa podľa § 24 ods. 4 zákona EIA považuje za deň doručenia rozhodnutia verejnosti, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania, bol 21. 02. 2022. Posledný deň lehoty na podanie odvolania pripadol na 08. 03. 2022 a žalobca 4) podal odvolanie po lehote až dňa 09. 03. 2022.
Správne žaloby a vyjadrenia účastníkov
4. Proti napadnutému rozhodnutiu podali v zákonnej lehote na Krajský súd v Žiline ako správny súd správne žaloby žalobkyňa 1) pod sp. zn. 31S/202/2022, žalobca 2) pod sp. zn. 32S/21/2022, žalobca 3) pod sp. zn. 32S/12/2022 a žalobca 4) pod sp. zn. 30S/256/2022, všetci v postavení zainteresovanej verejnosti. Krajský súd v Žiline jednotlivé žaloby spojil na spoločné konanie uznesením sp. zn. 31S/202/2022 zo dňa 11. 01. 2023 s tým, že budú ďalej vedené pod sp. zn. 31S/202/2022. S účinnosťou od 01. 06. 2023 prešla pôsobnosť Krajského súdu v Žiline ako správneho súdu na Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z., ktorý predmetnú vec vedie pod sp. zn. ZA-31S/202/2022.
Správne žaloby žalobcov 1) a 3)
5. Žalobkyňa 1) a žalobca 3) podali obsahovo totožné správne žaloby, ktorými sa domáhali zrušenia prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, jednovariantného rozhodnutia a 12 stanovísk dotknutých orgánov. V správnych žalobách uplatnili nasledovné žalobné body:
6. Žalovaný v rozpore s § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“) nedal účastníkom konania pred vydaním napadnutého rozhodnutia možnosť vyjadriť sa k jeho podkladom, pretože to považoval za duplicitné, keďže v odvolacom konaní neprebiehalo ďalšie konanie, ani neboli do spisu predložené nové podklady. Takéto odôvodnenie žalovaného je podľa žalobcov nepostačujúce, pretože žalovaný považoval odvolanie žalobcu 4) za oneskorene podané. Svojim postupom znemožnil vyjadriť sa k názoru o oneskorene podanom odvolaní žalobcovi 4), ako aj žalobcom 1) a 3), ktorí sa mohli stotožniť s odvolacími dôvodmi žalobcu 4) a žalovaný by sa týmito dôvodmi musel zaoberať. Žalovaný sa tiež nezaoberal žiadnym z odvolacích dôvodov žalobcu 4) v rozpore s § 60 správneho poriadku.
7. Žalobcovia ďalej namietali nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia pre nevysporiadanie sa so skutočnosťami uvádzanými žalobcami a ostatnými odvolateľmi. Tiež v namietali nepreskúmateľnosť jednovariantného rozhodnutia a 12 stanovísk dotknutých orgánov. a) Jednovariantné rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože žalobca 2) uplatnil pripomienku, z ktorej vyplynula potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu, a preto mal príslušný orgán podľa § 22 ods. 6 druhej vety zákona EIA túto požiadavku uplatniť alebo odôvodniť, prečo takáto potreba nevznikla. Z prvostupňového rozhodnutia a jednovariantného rozhodnutia vyplynuli dva dôvody na upustenie od požiadavky variantného riešenia, a to i) nedostupnosť pozemkov s požadovanou rozlohou z pohľadu vlastníckych vzťahov, ktoré by bolo možno majetkovo vysporiadať v akceptovateľnom čase a ii) pripravenosť územia, ideálne v brownfielde s minimálnym záberom do poľnohospodárskej pôdy, ktorá nie je hospodársky využívaná. Prvý argument je ekonomický a zmluvný, a preto je irelevantný. Druhý argument nezodpovedá skutočnosti, pretože 78 % dotknutého územia je poľnohospodárska pôda a zároveň neberie do úvahy prírodnú a krajinársku hodnotu územia. Taktiež neobstojí argument, že uvedená lokalita prešla posudzovaním EIA (Priemyselný park Rakovo), pretože tam posudzované objekty nemali dosahovať také parametre (dvojnásobná rozloha), nemali byť tak blízko rodinných domov a boli posudzované len v rámci zisťovacieho konania. S týmito argumentmi sa správne orgány nevysporiadali. b) Prvostupňové a napadnuté rozhodnutia neobsahujú všetky kritériá uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA a ich vyhodnotenie, konkrétne negatívny vplyv na kvalitu života obyvateľov (I. kapitola, položka č. 6) a vplyv navrhovanej činnosti z hľadiska komplexnosti, veľkosti, trvania a reverzibility tohto vplyvu (III. kapitola, položky č. 2, 4, 5, 6, 7 a 8). Vzhľadom na celkovú zastavanú plochu takmer 20 ha, vplyv hluku (podmienka č. 25 ukladajúca povinnosť vybudovania protihlukovej clony), rozptylovú štúdiu (600 prejazdov osobných vozidiel a 500 prejazdov nákladných vozidiel), vyhodnotenie oblasti ohrozenia pri úniku nebezpečných chemických látok a ďalšie negatívne dopady uvedené v odvolaní, zodpovedá rozsah hodnotenia navrhovanej činnosti podľa prílohy č. 11 k zákonu EIA, časť B. a C. Preskúmavané rozhodnutia nezdôvodňujú, prečo sa navrhovaná činnosť nemá posudzovať podľa zákona EIA, hoci je 191-krát väčšia ako minimálna hranica pre zisťovacie konanie, teda 1.000 m2 podľa prílohy č. 8 k zákonu EIA, kapitoly 9, položky 16. Tiež sa nevysporiadali s tým, že plánovaných 105 parkovacích miest pre nákladné automobily, čo zodpovedá 415 parkovacím miestam pre osobné automobily, presiahne počet 500 stojísk. Nepreskúmateľné je aj vyhodnotenie dopadu navrhovaných činností na zmenu krajinnej scenérie jedinou vetou na strane 31 prvostupňového rozhodnutia, s čím sa nezaoberal ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Podmienky uložené v prvostupňovom rozhodnutí (napr. č. 5 a 7) sú všeobecné a nedostatočné na zmiernenie negatívnych vplyvov, čo tiež spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Napadnuté rozhodnutie sa nezaoberalo vyššie uvedenými dôvodmi podporujúcimi záver o nevyhnutnosti ďalšieho posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti, ako boli uvedené v odvolaní žalobcu 4). Prvostupňové aj napadnuté rozhodnutia sú nepresvedčivé a nezrozumiteľné, čo spôsobuje ich nepreskúmateľnosť. c) Všeobecné a nepreskúmateľné sú aj podmienky navrhnuté dotknutými orgánmi prenesené do preskúmavaných rozhodnutí. Tieto podmienky predstavujú 4 kategórie:
- všeobecné podmienky (č. 2, 5, 7 in fine, 8 a 9), ktoré sú vyjadrením povinnosti dodržiavať právne predpisy, nemajú žiadnu pridanú hodnotu a sú dôkazom riadneho nevyhodnotenia vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie,
- informatívne podmienky (č. 1, 4, 10, 11, 12, 13, 14, 19 a 22), v ktorých je ďalší účastník 1) informovaný o postupe pri vydávaní územného rozhodnutia alebo stavebného povolenia s nízkou pridanou hodnotou,
- nezáväzné odporúčania (časti podmienok č. 3, 15 a 25) smerujúce k zníženiu negatívnych vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, ktoré však ponechávajú ich splnenie na rozhodnutí ďalšieho účastníka konania 1). Práve tieto podmienky sú kľúčové pri znižovaní negatívnych vplyvov na životné prostredie, a preto ich bolo potrebné formulovať jednoznačne, určito a konkrétne ako vymáhateľné povinnosti a
- záväzné podmienky (č. 6, 7, 16, 17, 18, 20, 21, 23, 24, 25, 26, 27, 28 a 29), ktoré však nie sú dostatočne určité a konkrétne, aby mohli byť vymáhateľné. V rámci podmienok č. 6 a 7 mal prvostupňový správny orgán dostatočne konkrétne určiť maximálny počet prejazdov osobných a nákladných automobilov (na 600 a 500), v podmienke č. 26 mal uviesť druh stromov a krovín ktoré sú pôvodné pre toto územie a v podmienke č. 29 určiť použitie osvetľovacej technológie s možnosťou automatického alebo úplného vypínania osvetlenia. Žalovaný sa s týmito odvolacími argumentmi vôbec nezaoberal. d) Za nepreskúmateľné považujú žalobcovia aj jednotlivé stanoviská 12 dotknutých orgánov, ktoré v zmysle § 29 ods. 4 spojení s § 23 ods. 3 a § 3 písm. p) zákona EIA neobsahujú žiadne dôvody, prečo by navrhovaná činnosť nemala byť posúdená podľa zákona EIA. Dotknuté orgány buď nepožadujú, aby bol predložený zámer posudzovaný podľa zákona EIA, prípadne toto stanovisko podmieňujú dodržaním podmienok, čo prvostupňový správny orgán akceptoval a prípadné podmienky premietol do výroku prvostupňového rozhodnutia. Tento postup je vadný, pretože prvostupňový správny orgán neuvádza žiadne skutkové zistenia, na základe ktorých dospel k svojmu záveru a k určeniu podmienok. Pod bodmi i) až xii) žalobcovia rozoberajú stanoviská 12 dotknutých orgánov a uvádzajú, prečo ich považujú za nepreskúmateľné s tým, že im vyčítajú najmä riadne neodôvodnenie záveru, že navrhovanú činnosť nie je potrebné posudzovať podľa zákona EIA, prípadne absenciu uvedenia takéhoto záveru, ako aj nedostatočne vysvetlený rozsah navrhovaných zmierňujúcich opatrení.
8. Podľa žalobcov nebolo zistenie skutkového stavu dostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, pretože sa prvostupňový správny orgán a žalovaný nedostatočne venovali nasledovným otázkam: a) V rámci celkovej plochy územia nie sú v popise navrhovanej činnosti zarátané plochy pre rozšírenie verejných komunikácií pre napojenie na cestnú infraštruktúru a verejné chodníky a plochy výstavby napojenia infraštruktúry inžinierskych sietí. Lokalita sa síce formálne nachádza mimo zastavaného územia obce, ale od zastavaného územia je vzdialená len niekoľko metrov. Celková plocha by presahovala plochu zastavaného územia v obci Rakovo, v ktorej sú postavené rodinné domy. Záber trvalých trávnatých porastov by mal byť cca 14,99 ha. Na pozemkoch sa nachádzajú existujúce objekty, ktoré by museli byť asanované, 8 vzrastlých stromov a oplotenie so strihaným smrekovým porastom, ktoré by museli byť odstránené. Celkový počet parkovacích miest má byť 450, čo však zodpovedá 760 parkovacím miestam, pretože 105 parkovacích miest je pre nákladné vozidlá, ktorých ekvivalent sú 3 miesta pre osobné automobily. Maximálny nárast nákladnej dopravy má predstavovať 500 prejazdov nákladných automobilov a 600 prejazdov osobných automobilov, čo sa má podľa prvostupňového rozhodnutia zmeniť po vybudovaní cesty R3. Táto výstavba je však v najbližších 10-20 rokoch neistá. V logistickom parku má byť zamestnaných 410 zamestnancov. Výstavbou centra by sa zmenila funkčná štruktúra územia, ktoré má poľnohospodársko-vidiecky charakter a zvýšil by sa podiel zastavaných plôch. Vypúšťaním vôd z povrchového odtoku prístupovou i stavebnou stopou, podporovaním šírenia inváznych a rozpínavých organizmov by bol nepriaznivo ovplyvňovaný regionálny biokoridor Blatnický potok s priľahlou genofondovou lokalitou Slatinsko pri Príbovciach a Turiec a Blatnický potok. b) Realizácia logistického centra by mala negatívne dopady na obyvateľov a životné prostredie, konkrétne: zmena krajinnej scenérie ako hodnoty chránenej zákonom; zhoršenie podmienok pre psychické i fyzické zdravie a kvalitu života obyvateľov priľahlých obcí; zastavenie rozvoja priľahlých obcí, keď potenciálni noví obyvatelia by nechceli bývať v susedstve obrovského skladu; degradácia príslušných katastrálnych území, keď by výstavba logistického centra pravdepodobne viedla k premene územia na veľký priemyselný komplex; prepad hodnoty rodinných domov a pozemkov v priľahlých obciach spôsobený zhoršenými podmienkami pre kvalitu života obyvateľov; záber a znehodnotenie 20 ha najkvalitnejších poľnohospodárskych pôd, narušenie vodného režimu, miestnej klímy a biotopov viacerých živočíchov a rastlín.
c), d) Správne orgány v preskúmavaných rozhodnutia takmer úplne ignorujú formálne i materiálne požiadavky platné pre zisťovacie konanie vyplývajúce z § 29 ods. 3 v spojení s prílohou č. 10 k zákonu EIA. Keďže prvostupňový správny orgán riadne nezistil a neopísal povahu a rozsah navrhovanej činnosti vzhľadom na miesto, kde má byť logistické centrum umiestnené (uvedené pod písm. a) a b) tejto časti žaloby), nemohol vplyv tejto činnosti ani riadne vyhodnotiť. Napadnuté rozhodnutie formálne nedodržiava štruktúru prílohy č. 10 k zákonu EIA a neuvádza kritériá: ovplyvňovanie pohody života; celkové znečisťovanie alebo znehodnocovanie prostredia vrátane ovplyvňovania biodiverzity; relatívny dostatok, kvalita a regeneračné schopnosti prírodných zdrojov v dotknutej oblasti a v horninovom prostredí; únosnosť prírodného prostredia. e) Prvostupňový správny orgán vôbec nevyhodnotil pravdepodobnosť účinkov navrhovanej činnosti na zdravie obyvateľstva a pohodu ich života v zmysle § 29 ods. 3 zákona EIA v spojení s I. kapitolou, položka 5 a 6 prílohy č. 10 k zákonu EIA a podporne prílohu č. 11, kapitola C, III. časť. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol názory obyvateľov dotknutých obcí a vplyv na obyvateľstvo vyhodnotil na strane 31 stručne, formálne a šablónovito. f) Prvostupňový správny orgán síce vyhodnotil jednotlivé vplyvy hluku a znečistenia na obyvateľov, avšak nevyhodnotil tieto dopady kumulatívne a odignoroval ich vplyv na psychické zdravie obyvateľov. Ide o viacero stresových faktorov, ktorým je samotná výstavba a prevádzka navrhovanej činnosti, nárast dopravy, hluk, znečistenie, možnosť priemyselnej havárie a devastácia prírodnej scenérie. Podľa § 3 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) je vplyvom na životné prostredie aj akýkoľvek priamy alebo nepriamy vplyv na zdravie ľudí. g) Prvostupňový správny orgán nevyhodnotil v súlade s § 5 a § 11 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí (ďalej len „zákona o životnom prostredí“) a v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA v spojení s prílohou č. 10 (II. bod, položka 4), či by realizácia navrhovanej činnosti nepresiahla mieru únosného zaťaženia území obcí Rakovo a Príbovce. Po výstavbe navrhovanej činnosti by boli vyčerpané možnosti pre výstavbu akýchkoľvek stavieb v katastri obce Rakovo, ktorá by sa mohla uskutočniť len na úkor záberu kvalitnej poľnohospodárskej pôdy a je tiež pravdepodobné, že by boli prekročené hlukové limity na výstavbu. Tiež by bola presiahnutá miera únosnosti, nakoľko výstavba by obrala obyvateľov o pohodu a kvalitu života. h) Správne orgány sa nevenovali trvalej a zásadnej negatívnej zmene krajinnej štruktúry a scenérie Turčianskej kotliny. Ďalší účastník konania 1) vyhodnocuje vplyv navrhovanej činnosti stupňom 1 ako minimálny. Podľa žalobcov ide o stupeň 5, pretože vybudovanie navrhovanej činnosti by predstavovalo masívnu stavbu, ktorá by dominovala scenérií okolitých obcí a narušila celý krajinný ráz Turčianskej kotliny. Prvostupňový správny orgán vyhodnotil tento vplyv na strane 11 prvostupňového rozhodnutia lakonicky a neaplikoval ani záväzné regulatívy funkčného a priestorového usporiadania územia uvedené v 4. kapitole záväznej časti Územného plánu regiónu Žilinského kraja (ktorú žalobcovia citovali a opísali krajinnú scenériu dotknutého územia). Logistické centrá majú podľa žalobcov negatívne účinky na krajinnú scenériu a dodali, že v kapitole 9. Územného plánu regiónu Žilinského kraja sa neuvádza priemyselný park v Rakove ako park celoštátneho alebo regionálneho významu. Prvostupňový správny orgán bol povinný vyhodnotiť dopad navrhovanej činnosti na krajinnú scenériu súlade s § 3 písm. a) a f), § 9 ods. 1 a 3 zákona EIA a prílohou č. 9, III. kapitola, ods. 2 a prílohou č. 10, II. a III. kapitola k zákonu EIA a podporne podľa prílohy č. 11, bod B, ods. II.7 a bod C, ods. III.7 a č. 12 k zákonu EIA a v súlade s § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 zákona o životnom prostredí, podľa ktorého je ochranou prírody a krajiny aj ochrana charakteristického vzhľadu krajiny. Rovnako vzhľad krajiny chráni aj § 39b ods. 3 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), podľa ktorého sa na zmenu vzhľadu krajiny vyžaduje rozhodnutie o využívaní územia. Ak by prvostupňový správny orgán toto predbežné vyhodnotenie dopadu na krajinnú scenériu urobil, musel by dospieť k záveru že navrhovaná činnosť musí podliehať plnohodnotnému posúdeniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA a v rámci tohto posúdenia by bol povinný uložiť ďalšiemu účastníkovi konania 1) povinnosť vypracovať správu o hodnotení činnosti podľa prílohy č. 11 k zákonu EIA. i) Podľa regionálneho územného systému ekologickej stability okresu Martin vypracovaného Slovenskou agentúrou životného prostredia, schváleného prvostupňovým správnym orgánom, je ekologická stabilita obce Príbovce nízka a obce Rakovo stredná. Podľa žalobcov by sa po výstavbe navrhovanej činnosti napriek výsadbe stromov a zelene podľa podmienok uložených prvostupňovým rozhodnutím prepadla ekologická stabilita týchto obcí do pásma veľmi nízky. Dotknuté pozemky s trvalým trávnatým porastom plnia funkciu miestneho interakčného prvku v územnom systéme ekologickej stability vo vzťahu k Blatnickému potoku a predstavujú aj pravidelné hniezdisko dvoch druhov chránených vtákov. Prvostupňový správny orgán nezisťoval, či pozemky s trvalým trávnatým porastom nepredstavujú významný krajinný prvok podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody a krajiny, čo podľa žalobcov
vzhľadom na vyššie uvedené predstavujú. Napriek zisteniu uvedenom na strane 11 prvostupňového rozhodnutia, že vypúšťaním vôd z povrchového odtoku bude ovplyvňovaný regionálny biokoridor Blatnického potoka, prvostupňový správny orgán neodôvodňuje, prečo neboli uložené podmienky na elimináciu/zmiernenie tohto vplyvu. Realizácia navrhovanej činnosti by vytvorila bariérový prvok, ktorý by znížil parametre ekologickej stability v rozpore s trendom prepájania jednotlivých chránených území. Prvostupňový správny orgán správne neaplikoval § 3 ods. 1 a 2 zákona zákon o ochrane prírody a krajiny. Prvostupňový správny orgán mal tiež spoločne s pozemkovým a lesným odborom overiť, či nejde o kvalitnú poľnohospodársku pôdu, ktorá je osobitne chránená. Skutočnosť aktuálneho nevyužívania dotknutých pozemkov pre poľnohospodárske účely neznamená, že by na takýto účel nemohli byť využívané v budúcnosti. j) Z hlukovej štúdie vyplýva, že prípustné hodnoty hluku budú v obytných zónach obcí Rakovo a Príbovce prekročené v denných, večerných a nočných hodinách. Tieto hodnoty by mohli byť prekročené viac, ak by prvostupňový správny orgán poskytnuté podklady vyhodnotil kontrolou pohybu nákladných vozidiel v ostatných logistických centrách ďalšieho účastníka konania 1). Podľa podmienky č. 25 je ďalší účastník konania 1) povinný vybudovať enormné protihlukové clony a je na jeho úvahe, či ich vybuduje aj s kombináciou zeleného valu a vhodného pohltivého elementu, čím prvostupňový správny orgán len mechanicky prevzal návrh protihlukových clôn a nehodnotil ich dopad na životné prostredie. Hluková štúdia však mlčí o predpokladaných hladinách hluku pri samotnej výstavbe navrhovanej činnosti, ktorá bude trvať niekoľko mesiacov. Prvostupňový správny orgán nezobral do úvahy ani vplyv hluku na psychické zdravie obyvateľov vrátane trvalej prevádzky a pohybu nákladných automobilov a z toho vyplývajúceho znečistenia. k) Podľa tabuľky č. 11 rozptylovej štúdie by v prípade realizácie navrhovanej činnosti bolo dosiahnutých 80 % limitu pre PM10 za 24 h a 50 % za 1 rok, čo by z dlhodobého hľadiska predstavovalo zdravotné riziko pre obyvateľov. Prvostupňový správny orgán sa tomuto riziku nevenoval a v podmienkach č. 6 a 7 uvádza len všeobecné prakticky nevymáhateľné opatrenia dodržiavať platné právne predpisy, hoci mal podľa žalobcov uviesť konkrétne obmedzenia počtu automobilov a ich časové rozloženie, časové použitie dieselagregátu, prípadne iné. Hluková aj rozptylová štúdia spĺňajú zákonné limity len ak budú splnené predpoklady, na ktorých sú postavené (počty automobilov a ich rozloženie v čase). Nepreskúmateľné je aj stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Martine zo dňa 03. 11. 2021, z ktorého vychádzajú uložené podmienky č. 6 a 7 pre nedostatok dôvodov. l) Prvostupňový správny orgán sa nezaoberal otázkou, či je potrebné vypracovať vibračnú štúdiu v súlade s vyhláškou MZ SR č. 549/2007 Z. z. Podľa žalobcov možno vzhľadom na ťažké stavebné mechanizmy, stroje, nákladné automobily a značný nárast dopravy okrem hluku očakávať aj vibrácie spôsobené týmto pohybom. Vznik vibrácií počas výstavby uvádza aj ďalší účastník 1) v tabuľke 23 a ich vplyv vyhodnocuje stupňom -1 a počas prevádzky stupňom 0, pričom prvostupňový správny orgán aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva mali tieto tvrdenia overiť. m) Pre potreby posudzovania vplyvov vypracovala spoločnosť OLBA, s.r.o. vyhodnotenie rizika, v rámci ktorého na účely modelovania rozptylu amoniaku použila údaje teplotných a zrážkových pomerov za roky 1961 – 1990. Vo vyhodnotení bolo nevyhnutné vysvetliť, či a prečo sú tieto údaje naďalej použiteľné. V posudzovanom zámere boli identifikované viaceré nebezpečné látky, ktoré pri možnom porušení štandardu priamo vplývajú na zdravie a životy osôb, životné prostredie a majetok. Zo záverov vyhodnotenia rizika vyplýva, že únikom nebezpečných látok by boli priamo ohrození obyvatelia obcí Príbovce a Rakovo po celú dobu prevádzky navrhovanej činnosti. Podľa žalobcov nie je toto riziko vyvážené žiadnym verejným záujmom, len súkromným záujmom ďalšieho účastníka 1). Prvostupňový správny orgán toto riziko nevyhodnotil a nepremietol do podmienok podľa § 29 ods. 13 zákona EIA. n) Podľa „Simulácie povrchovej teploty – Rakovo“ by mala navrhovaná činnosť dopad na vyššie teploty povrchu. Za extrémnych meteorologických situácií môže dôjsť o zvýšenie teploty o 10 až 15 °C počas krátkeho obdobia so silným slnečným žiarením a vysokou teplotou vzduchu. V sprievodnej správe k návrhu územného plánu obce Rakovo sú citované neaktuálne údaje o teplotách a počte letných dní z rokov 1961 – 1990 a na dotknutom území je potrebné rátať s prehrievaním okolia navrhovanej činnosti. Prvostupňový správny orgán mal v tejto súvislosti zisťovať predpokladaný dopad prevádzky navrhovanej činnosti na okolité rodinné domy. Preto je podmienka č. 15 nedostatočná, keďže cieli len na zníženie a nie zabránenie vytvorenia lokálneho tepelného ostrova a tiež ponecháva len na ďalšom účastníkovi konania 1), či využije aj zeleň. Hoci územný plán obce Rakovo neobsahuje percentuálne obmedzenia podielu plôch zelene (na rozdiel od územného plánu obce Sereď), možno sa k nemu dopracovať uplatnením zásady predbežnej opatrnosti v kontexte hrozby klimatických zmien, pričom v rámci navrhovanej činnosti majú zelené plochy predstavovať necelých 22 %.
o) Prvostupňové rozhodnutie neobsahuje žiadnu informáciu o rozsahu, v akom sa navrhovaná činnosť môže stať zdrojom svetelného smogu. Slovenská právna úprava neobsahuje zákon o ochrane proti svetelnému znečisteniu a aplikuje sa univerzálne pravidlo § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka o zákaze obťažovať susedov nad mieru primeranú pomerom (okrem iného) svetlom. Úpravu ohľadom osvetlenia obsahuje § 55 ods. 1 vyhlášky MŽP č. 532/2002 Z. z. (týkajúci sa informačných, reklamných a propagačných zariadení) a ustanovenia § 5 ods. 1 a 2 a § 6 ods. 1 a 2 vyhlášky MZ SR č. 539/2007 Z. z. ako vykonávacieho predpisu k § 62 písm. o) zákona č. 355/20007 Z. z. (týkajúce sa osvetľovacích zariadení vo vonkajšom prostredí vrátane limitov hodnoty rušivého svetla). K problematike svetelného smogu vzniesol pripomienku ďalší účastník konania 7), ku ktorej ďalší účastník konania 1) uviedol, že svietidlá budú navrhnuté so smerovou charakteristikou brániacou šíreniu osvetlenia mimo nasvecovaný priestor, čo bolo prebraté do podmienky č. 29 prvostupňového rozhodnutia, ktorá však nebola odôvodnená a je neurčitá a nedostačujúca. Podľa žalobcov sa otázkou svetelného znečistenia prvostupňový správny orgán materiálne nezaoberal a nevyhodnotil ju podľa prílohy č. 10 zákona EIA. p) V rámci prvostupňového rozhodnutia sa neskúmalo množstvo predpokladaného odpadu vzniknutého pri prevádzke navrhovanej činnosti, ale prvostupňové rozhodnutie obsahuje len všeobecné odkazy na príslušné právne predpisy. Nepreskúmateľné je aj stanovisko Okresného úradu Martin, úseku štátnej správy odpadového hospodárstva, ktoré nepožaduje posudzovanie podľa zákona EIA. Skúmanie vyžaduje príloha č. 10, I. časť, položka 4 a podporne príloha č. 11, kapitola B, II. časť, položka č. 3 (k zákonu EIA – pozn. správneho súdu). q) V otázke zistenia vplyvu odberu vody na kvalitu a hladiny podzemných vôd v dotknutom území je v prvostupňovom rozhodnutí na strane 10 uvedené, že vzhľadom na overovanú vsakovaciu kapacitu územia (0,8 l/s) budú podzemné vody dotované riadeným vypúšťaním vôd z povrchového odtoku cez retenčné nádrže, čím sa môže čiastočne nahradiť odoberané množstvo podzemných vôd. Tým prvostupňový správny orgán priznáva, že dôjde k úbytku podzemných vôd, ktorý bude dlhodobý a trvalý a nebude nikdy úplne vykompenzovaný riadeným vsakom vypúšťaných povrchových vôd, keďže ide len o možnosť. Z tohto záveru nevyplývajú reálne dlhodobé dopady tohto odberu na hladinu podzemných vôd a na ostatné zložky životného prostredia v dotknutom území a absentujú aj podmienky, ktoré by mohli tento vplyv zmierniť. r) Ohľadom dopravy je v prvostupňovom rozhodnutí na strane 12 uvedené, že sa predpokladá navýšenie intenzity predovšetkým nákladnej dopravy. V tejto súvislosti vzniesla obec Príbovce hromadnú pripomienku, že výstavba navrhovanej činnosti by bola obrovskou záťažou už teraz neúnosnej dopravnej situácie. Z dopravného posúdenia vypracovaného spoločnosťou FIDOP, s.r.o. vyplýva záver, že posudzovaná križovatka K2 na ceste I/65 bude kapacitne vyhovovať celé posudzované obdobie vrátane zvýšenej dopravy kvôli navrhovanej činnosti, pričom vznesené relevantné pripomienky prvostupňový správny orgán akceptoval a zahrnul do výroku rozhodnutia. Toto dopravné vyhodnotenie sa však nezaoberalo vplyvom zvýšenej dopravy na celkovú dopravu, ktorá sa bude pripájať z cesty II/519 na cestu I/65 v križovatke Príbovce. Podľa názoru žalobcov bude potrebné vybudovať okružnú križovatku alebo nájsť iné vhodné riešenie tejto zvýšenej dopravy, čo však prvostupňový správny orgán ani Okresný úrad Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií neriešili.
9. Podľa žalobcov žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď vyhodnotil, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, pretože nebol riadne zistený skutkový stav. Navrhovaná činnosť sa má posudzovať podľa zákona EIA v súlade i) so zásadou predbežnej opatrnosti, ii) možnosťou ďalšieho rozširovania v budúcnosti, iii) obrovskou rozlohou, iv) celkovými vplyvmi na krajinu a duševné zdravie obyvateľov. Plnohodnotné posúdenie vyplýva aj z toho, že a) celkový počet stojísk pre automobily prevyšuje 500, keď 105 parkovacích miest pre nákladné automobily zodpovedá 415 parkovacím miestam pre osobné automobily a b) celková rozloha je 191-krát väčšia ako je minimálna hranica pre zisťovacie konanie podľa prílohy č. 8 k zákonu EIA, kapitoly 9, položky 16. Podľa žalobcov zámer neobsahuje všetky relevantné informácie podľa prílohy č. 11 k zákonu EIA. Vplyvy navrhovanej činnosti majú charakter veľmi významného negatívneho vplyvu až vplyvu extrémne negatívneho významu, a preto sa mala vypracovať správa o hodnotení činnosti podľa § 32 ods. 1 zákona EIA. Zisťovanie a vyhodnocovanie vplyvov malo mať charakter posudzovania zodpovedajúceho správe o hodnotení vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie alebo jej zmeny podľa § 31 zákona EIA, čomu by zodpovedali práva dotknutej verejnosti a neopomenuteľných účastníkov v rámci verejného prerokovania správy o hodnotení činnosti podľa § 34 zákona EIA.
Správna žaloba žalobcu 2)
10. Žalobca 2) sa správnou žalobou domáhal zrušenia prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia. V rámci žalobných bodov uviedol, že podmienky rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 a § 37 ods. 5 zákona EIA vyplývajúce zo stanovísk verejnosti neboli medzi opatrenia zapracované vôbec alebo nedostatočne a nebolo vysvetlené, prečo opatrenia navrhované žalobcom 2) neboli uložené v zmysle § 20a zákona EIA. Podľa § 29 ods. 3 zákona EIA je podkladom pre rozhodnutie, či sa zámer bude posudzovať podľa zákona EIA, príloha č. 10 k zákonu EIA, avšak vyhodnotenie kritérií podľa tejto prílohy v prvostupňovom rozhodnutí absentuje. Ustanovenie § 22 ods. 6 zákona EIA umožňuje navrhovateľovi požiadať správny orgán o upustenie od požiadavky variantného riešenia, na čo musia byť splnené viaceré podmienky a musí ísť o výnimočný prípad. Správny orgán bez uvedenia vlastného vyhodnotenia takejto žiadosti navrhovateľa vyhovel, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Ak aj správny orgán upustil od variantného riešenia, mal si na základe uplatnenej námietky žalobcu 2) uplatniť od ďalšieho účastníka konania 1) ako navrhovateľa povinnosť variantného riešenia. Žalovaný nezvolal konzultáciu napriek požiadavke žalobcu 2). Predmetom konzultácie by bolo objasnenie pripomienok žalobcu a žalovaný by mal možnosť konfrontácie so žalobcom 2). Konzultácia je osobitný právny termín podľa § 63 zákona EIA a nejde o ústne pojednávanie podľa § 21 správneho poriadku. Podľa výkladu žalobcu 2) ustanovenie § 63 zákona EIA ukladá povinnosť konzultácie. Tento termín je potrebné vykladať v súlade s Aarhuským dohovorom a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/ES (ďalej len „smernica EIA“) v znení smernice 2014/52/EÚ. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že umožnil vykonať písomné konzultácie prostredníctvom § 23 ods. 4 zákona EIA a § 33 ods. 2 správneho poriadku, pretože ide o iné inštitúty, a to prejavenie záujmu a prístup k podkladom. Zákon EIA umožňuje vykonanie písomných konzultácií na základe § 65a počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo vo výnimočných situáciách. Uvedeným postupom žalovaný porušil subjektívne práva verejnosti. Podľa žalobcu 2) navrhovaná činnosť nie je novou činnosťou, ale zmenou činnosti a ďalší účastník konania 1) obchádza platnú legislatívu. Žalovaný sa s týmto riadne nevysporiadal bez poukázania na právne predpisy a judikatúru. Správne orgány nesprávne posúdili vplyv navrhovanej činnosti na ohrozenie pôdy a žalovaný sa s týmto odvolacím bodom vysporiadal nedostatočne a nesprávne ho právne posúdil. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný odvoláva na rozhodnutie podľa § 13 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane pôdy vydané v súvislosti s územným plánom obce Raková, ale odvolacia námietka žalobcu 2) sa vzťahovala na nesprávny postup v rozpore s princípom opatrnosti podľa § 13 zákona o životnom prostredí, nakoľko vo vzťahu k odňatiu pôdy z pôdneho fondu je nutné postupovať v zmysle § 17 zákona č. 220/2004 Z. z. Žalobca 2) namietal aj nedostatky dopravnej štúdie. V danom prípade ide o komplikovanú cestu I/56, ktorá nespĺňa parametre pre štátne cesty a vzhľadom na účel logistického centra, ktorého zmyslom je obsluhovať severné Slovensko, je jeho umiestnenie nevhodné a nesprávne boli vyhodnotené vplyvy na vstupoch a výstupoch (kritérium č. I.3 a I.4 prílohy č. 10 k zákonu EIA). Z dôvodu objektivizácie skutočných údajov v dopravnej špičke sa posudzovanie malo vykonať mesiacoch máj, apríl a november, kedy nie sú lokálne obmedzenia z dôvodu prázdnin, či opravy ciest, a nie v júli. Tiež je potrebné zohľadniť pripomienky obyvateľov žijúcich pri miestnych komunikáciách a mala sa zvolať konzultácia. Ak by bola dopravná štúdia vyhotovená odborne zdatnou osobou, rozptýlili by sa námietky miestnych obyvateľov. Žalobca 2) tiež namietal, že pre námietku ďalšieho účastníka konania 1) o zneužívaní práva správny orgán nepoučil účastníkov o pozitívnych efektoch občianskej participácie ekologických spolkov na procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, čím porušil Aarhuský dohovor. Žalobca 2) tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR a eurokonformným výkladom. Žalobca 2) v tejto časti správnej žaloby poukázal na čl. 44 ods. 3 Ústavy SR, ktorý podľa neho ustanovuje povinnosť neohrozovať a nepoškodzovať životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Tiež uviedol, že súčasťou rozhodnutia má podľa § 20a zákona EIA byť aj zdôvodnenie výberu environmentálnych opatrení a je potrebné postupovať v súlade so zásadou presne zisteného skutkového stavu za subsidiárneho použitia správneho poriadku. Ďalej uviedol, že z rozhodnutia vyplýva, že dôvod zámeru sa odvodzuje od snahy o socio-ekonomický rozvoj obce Rakovo a o monetárne zhodnotenie ornej pôdy. Podľa žalobcu 2) nejde o legitímny dôvod, pretože ekonomický záujem sa podriaďuje záujmu environmentálnemu (s poukazom rozsudok Súdneho dvora EÚ C-416/10). Napadnuté rozhodnutie tiež nesleduje cieľ zákona EIA zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia, vyhodnotiť vplyvy navrhovanej činnosti a určiť opatrenia, ktoré zabránia poškodzovanie životného prostredia. Napadnuté rozhodnutie sa týmto neriadilo, a preto je nezákonné z dôvodu porušenia zásady opatrnosti, legitímneho očakávania a právnej istoty.
Správna žaloba žalobcu 4)
11. Žalobca 4) sa správnou žalobou domáhal zrušenia prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia. V rámci žalobných bodov uviedol, že žalovaný jeho odvolanie vybavil ako oneskorene podané a nezaoberal sa žiadnym z odvolacích dôvodov. Podľa žalobcu 4), žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že dátum zverejnenia prvostupňového rozhodnutia bol 07. 02. 2022, pätnásty zverejnenia bol 21. 02. 2022 a tento deň sa v zmysle § 24 ods. 4, druhá veta zákona EIA považuje za deň doručenia prvostupňového rozhodnutia. Posledný deň lehoty na podanie odvolania verejnosťou pripadol podľa žalovaného na 08. 03. 2022 a odvolanie žalobcu 4) bolo podané e-mailom dňa 09. 03. 2022, teda po lehote. Podľa žalobcu 4) sa v zmysle § 64 zákona EIA na počítanie lehôt použije správny poriadok. Časový úsek zverejnenia príslušných dokumentov podľa zákona EIA je procesnou lehotou, ktorej začiatok plynutia sa určí podľa § 27 ods. 2 prvá veta správneho poriadku, podľa ktorého sa do lehoty nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Pätnásťdňová lehota pre zverejnenie prvostupňového rozhodnutia uplynula dňa 22. 02. 2022. Aj ďalší časový úsek pre podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu je potrebné považovať za lehotu, ktorá začala plynúť nasledujúci deň 23. 02. 2022 a skončila dňa 09. 03. 2022. Podľa žalobcu 4) je napadnuté rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné, keďže žalovaný neodôvodnil, prečo podal žalobca 4) odvolanie oneskorene. Žalobca 4) tiež namietal nesprávne zistenie skutkového stavu, pretože žalovaný neuviedol, či zisťoval spôsob a postup zverejňovania prvostupňového rozhodnutia na webovom sídle a úradnej tabuli. Podľa verejnej vyhlášky bolo toto rozhodnutie bolo vyvesené dňa 07. 02. 2022 a zvesené dňa 23. 02. 2022, z čoho vyplýva, že aj prvostupňový správny orgán v rozpore s názorom žalovaného považoval 15-dňovú lehotu pre zverejnenie prvostupňového rozhodnutia za skončenú dňom 22. 02. 2022. Žalovaný tiež ignoroval, že prvostupňový správny orgán prvostupňové rozhodnutie zvesil dňa 23. 02. 2022, hoci na to nebol zo zákona oprávnený, nakoľko žiadny právny predpis neupravuje zvesenie verejnej vyhlášky a je to zároveň v rozpore s účelom inštitútu zverejňovania rozhodnutí vydaných podľa zákona EIA (§ 24 ods. 4 v spojení s § 29 ods. 15). Podľa žalobcu 4) mal prvostupňový správny orgán ponechať prvostupňové rozhodnutie zverejnené minimálne do konca lehoty na podanie odvolania, čo predstavuje nesprávne právne posúdenie veci a zároveň podstatné porušenie ustanovení o konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Zároveň podľa žalobcu 4) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, nakoľko žalovaný nedal žalobcovi 4) možnosť, aby sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia vyjadril k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia, pretože uplatnenie tohto práva považoval za duplicitné, keďže v odvolacom konaní neprebiehalo žiadne nové doplňujúce konanie a neboli doložené žiadne doklady. Žalovaný mal žalobcovi v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru umožniť vyjadriť sa k predbežným právnym záverom o oneskorenom podaní odvolania, aby jeho rozhodnutie nebolo prekvapivým.
Vyjadrenia účastníkov konania
12. Žalovaný navrhol všetky správne žaloby zamietnuť. Vo vyjadreniach k žalobám uviedol, že považuje žalobné body za nedôvodné, pričom argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí. Dodal, že žalobcovia 1) a 3) mali možnosť oboznámiť sa s odvolaním žalobcu 4) na základe výzvy prvostupňového správneho orgánu zo dňa 21. 03. 2022, čo nevyužili. V tejto súvislosti tiež uviedol, že nemá povinnosť vopred oboznamovať účastníkov konania s tým, ako vo veci rozhodne. Správnu žalobu žalobcu 4) považoval za neprípustnú, pretože tento žalobca nevyčerpal pred jej podaním všetky riadne opravné prostriedky, keďže nepodal včas odvolanie a navrhol ju odmietnuť podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP. K interpretácii § 24 ods. 4 zákona EIA žalovaný uviedol, že nejde o procesnú lehotu, pretože nejde o časový úsek na vykonanie procesného úkonu (ako to vyplýva z § 27 ods. 1 správneho poriadku). Ak teda zákon EIA stanovuje, že pätnásty deň zverejnenia je dňom doručenia, nie je dôvod za tento deň považovať šestnásty deň. Ak by zákonodarca stanovil, že deň zverejnenia je zároveň dňom doručenia, taktiež by sa za deň doručenia nepovažoval až druhý deň zverejnenia. Naproti tomu nadväzujúca lehota na podanie odvolania už je lehotou v zmysle § 27 správneho poriadku, keďže v rámci nej treba vykonať určitý úkon (podať odvolanie).
13. Ďalší účastník konania 2) navrhol správne žaloby zamietnuť stotožňujúc sa s napadnutým rozhodnutím.
14. Ďalší účastník konania 3) súhlasil s podanými žalobami a priložil podnet na preskúmanie napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania Ministerstvu životného prostredia SR. Správny súd uznesením sp. zn. ZA-31S/202/2022 zo dňa 13. 05. 2025 konanie podľa § 100 ods. 1 písm. e) SSP prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného Ministerstvom životného prostredia SR. Ministerstvo životného prostredia SR listom č. 4577/2026-11.1, 30279/2026 oznámilo, že pri prieskume uvedeného rozhodnutia mimo odvolacieho konania nezistilo dôvody smerujúce k jeho zrušeniu alebo zmene podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku, čím odpadla prekážka, pre ktorú bolo konanie prerušené, a správny súd v konaní na základe uznesenia sp. zn. ZA-31S/202/2022 zo dňa 02. 06. 2025 pokračoval.
15. Ďalší účastník konania 6) súhlasil s podanými správnymi žalobami.
16. Žalobcovia 1), 3) a 4) v rámci spoločnej repliky rozvinuli žalobné body uplatnené v jednotlivých správnych žalobách. Nad rámec toho uviedli, že prvostupňový správny orgán mal v zmysle § § 24 ods. 4 v spojení s § 29 ods. 15 zákona EIA zverejniť prvostupňové rozhodnutie na svojom webovom sídle, ktorým je www.minv.sk (časť vyhradená pre tento orgán) a nie N., ktorý je informačný portál spravovaný Slovenskou agentúrou životného prostredia. Jedine riadne zverejnenie prvostupňového rozhodnutia mohlo vyvolať účinky predpokladané zákonom EIA. Žalobcovia taktiež namietali, že akustická štúdia použitá ako podklad v administratívnom konaní je vecne nesprávna a zásadne odlišná od prepracovanej akustickej štúdie predloženej v nadväzujúcom územnom konaní. Úrad verejného zdravotníctva svojim stanoviskom uložil navrhovateľovi v územnom konaní povinnosť vypracovať novú akustickú štúdiu a uviedol, že hluková štúdia predložená v rámci administratívneho konania vykazovala viacero nedostatkov. Stanovisko Úradu verejného zdravotníctva a novú akustickú štúdiu žalobcovia priložili k replike.
17. Žalobca 2) považoval podanie repliky k vyjadreniu žalovaného za predčasné, kým sa neustáli, či žalobcovia 1) až 4) tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo. Zároveň okomentoval vyjadrenia ďalších účastníkov konania. Tiež navrhol, aby si správny súd vyžiadal znalecký posudok o vecnej a obsahovej správnosti dopravno-kapacitného posúdenia a výsluch svedkov C. H. a O. C. na overenie expertnosti žalobcu 2).
Posúdenie veci správnym súdom
18. Správny súd na žiadosť žalobcov nariadil vo veci pojednávanie, ktoré vykonal v dňoch 16. 04. 2025 a 29. 07. 2026, na ktorom vyhlásil rozsudok. Po preskúmaní správnych žalôb, napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že všetky správne žaloby sú nedôvodné, a preto ich podľa § 190 SSP zamietol.
19. Správny súd v prvom rade uvádza, že je v súlade s § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, nakoľko v predmetnej veci nejde o žiadnu z výnimiek ustanovenú v § 134 ods. 2 SSP. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP je jednou z povinných náležitostí správnej žaloby uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (tzv. žalobné body). Je povinnosťou žalobcov v konkrétnostiach uviesť, v čom je napadnuté rozhodnutie alebo postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v rozpore so zákonom a aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd si nemôže žalobné body sám dopĺňať alebo ich vyvodzovať z obsahu administratívneho spisu, či napadnutého rozhodnutia. Preto nedostatočne konkretizované žalobné body neumožňujú správnemu súdu vykonať prieskum napadnutého rozhodnutia.
K správnym žalobám žalobcov 1) a 3)
20. Vzhľadom na to, že správne žaloby žalobcov 1) a 3) obsahovali totožné žalobné body, vyhodnotil ich správny súd spoločne.
21. V žalobnom bode zhrnutom v odseku 6. tohto rozsudku namietajú žalobcovia postup žalovaného, ktorý nedal účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k podkladom napadnutého rozhodnutia pred jeho
vydaním v rozpore s § 33 ods. 2 správneho poriadku, a to vo väzbe na názor o oneskorene podanom odvolaní žalobcu 4). Správny súd uvádza, že podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu a k spôsobu jeho získania, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Účelom tohto ustanovenia je umožniť účastníkom konania realizovať ich procesné práva súvisiace so zisťovaním skutkového stavu (najmä možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a navrhnúť jeho doplnenie) smerujúceho k vydaniu rozhodnutia vo veci pred jeho vydaním. Preskúmaním administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaný právo účastníkov konania v tomto smere neporušil, keďže v rámci odvolacieho konania neboli predložené žiadne nové podklady. Žalovaný posudzoval len existujúci spisový materiál prvostupňového správneho orgánu a podané odvolania, ktoré doručil všetkým účastníkom konania navzájom s možnosťou vyjadriť sa k nim, ako to výslovne uviedol aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ žalobcovia vidia porušenie tohto práva vo vzťahu k otázke umožnenia vyjadriť sa k názoru o oneskorene podanom odvolaní žalobcu 4), správny súd uvádza, že § 33 ods. 2 správneho poriadku ani žiadne iné zákonné ustanovenie neukladá správnemu orgánu povinnosť vopred oboznámiť účastníkov konania s tým, ako mieni vec právne posúdiť. Preto pokiaľ žalovaný neinformoval účastníkov konania pred vydaním napadnutého rozhodnutia o tom, že mieni posúdiť odvolanie žalobcu 4) ako oneskorene podané, nemožno v jeho postupe skonštatovať žiadnu nezákonnosť.
22. Pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že sa pre tento prípad mohli stotožniť s odvolacími dôvodmi žalobcu 4) a žalovaný by sa s nimi musel zaoberať, správy súd ani v tomto smere nevzhliadol žiadnu nezákonnosť. Žalobcom 1) a 3) bolo odvolanie žalobcu 4) zaslané na vedomie s možnosťou vyjadriť sa k nemu, a teda mali možnosť vyjadriť sa ku konkrétnym odvolacím námietkam žalobcu 4), prípade sa s nimi stotožniť, čo však podľa obsahu administratívneho spisu neurobili. Správny súd ďalej uvádza, že v súlade s § 60 správneho poriadku je odvolací orgán povinný preskúmať aj oneskorené odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Žalovaný bol teda napriek oneskorene podanému odvolaniu žalobcu 4) povinný zaoberať sa jeho obsahom, na čo správne poukázali aj žalobcovia. Žalobcovia síce namietajú, že žalovaný sa z tohto pohľadu odvolaním žalobcu 4) nezaoberal, avšak túto žalobnú námietku nedostatočne konkretizujú. Pre skonštatovanie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia by žalobcovia museli uviesť konkrétnu odvolaciu námietku žalobcu 4) podstatnú pre rozhodnutie vo veci; uviesť, či sa s ňou žalovaný nezaoberal vôbec alebo vysvetliť, prečo sa s ňou nezaoberal dostatočne; a zároveň, aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Bez takejto konkretizácie správny súd viazaný žalobnými bodmi nemôže prisvedčiť dôvodnosti uvedenej námietky a nemôže ani sám preskúmať odvolanie žalobcu 4), vyhľadať v ňom podstatné odvolacie námietky a skúmať, či neodôvodňujú obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
23. V žalobnom bode zhrnutom v odseku 7. tohto rozsudku žalobcovia namietajú nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, jednotvariantného rozhodnutia a zároveň 12 stanovísk dotknutých orgánov. V úvode tohto žalobného bodu žalobcovia len všeobecne namietajú nepreskúmateľnosť pre nevysporiadanie sa so skutočnosťami uvádzanými žalobcami a ostatnými odvolateľmi. Keďže žalobcovia v tejto časti nekonkretizujú žiadnu skutočnosť, s ktorou sa žalovaný nevysporiadal, je ich námietka všeobecná a neumožňuje správnemu súdu vykonať prieskum napadnutého rozhodnutia.
24. Pod písm. a) žalobcovia namietajú nepreskúmateľnosť jednovariantného rozhodnutia s tým, že v rámci petitu správnej žaloby navrhujú aj jeho zrušenie. Správny súd uvádza, že súdny prieskum jednovariantného rozhodnutia prichádza do úvahy len v súlade s § 27 ods. 1 SSP, podľa ktorého pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2 SSP. Na to, aby mohlo byť skôr vydané rozhodnutie preskúmateľné správnym súdom, musia byť splnené 3 vyššie uvedené podmienky vyplývajúce z § 27 ods. 1 SSP, a to, že napadnuté rozhodnutie z takéhoto rozhodnutia vychádza, toto rozhodnutie bolo preň záväzné a toto rozhodnutie nebolo možné samostatne preskúmať správnym súdom, nakoľko zákon jeho prieskum neumožňuje. Správny súd uvádza, že v prípade jednovariantného rozhodnutia je splnená podmienka, že napadnuté rozhodnutie z neho vychádza, nakoľko v prvostupňovom rozhodnutí
je odkazované na to, že navrhovaná činnosť sa posudzuje jednovariantne na základe skôr vydaného jednovariantného rozhodnutia. Zároveň je splnená podmienka, že jednovariantné rozhodnutie nie je preskúmateľné správnym súdom, nakoľko ide o rozhodnutie procesnej povahy podľa § 7 písm. e) SSP, ktoré nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania, resp. nemohol byť porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia, nakoľko na základe tohto rozhodnutia nemôže ďalší účastník konania 1) ako navrhovateľ pokračovať v ďalších procesoch realizácie navrhnutého zámeru, ale môže tak urobiť až na základe rozhodnutia vo veci samej o tom, že sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať podľa zákona EIA. Správny súd však má za to, že nie je splnená tretia podmienka, že toto rozhodnutie bolo záväzné pre prvostupňové a napadnuté rozhodnutie.
25. O upustení od požiadavky variantného riešenia rozhoduje prvostupňový správny orgán v súlade s § 22 ods. 6 zákona EIA na základe požiadavky navrhovateľa, kedy môže vo výnimočnom prípade upustiť od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti najmä vtedy, ak nie je k dispozícii iná lokalita alebo pre navrhovanú činnosť neexistuje iná technológia. Toto rozhodnutie však nerieši otázku upustenia od možné iného variantu navrhovanej činnosti s končenou platnosťou a napriek jeho vydaniu môže byť posudzovaný ďalší variant riešenia, keďže v zmysle druhej vety § 22 ods. 6 zákona EIA, ak z pripomienok predložených k zámeru podľa § 23 ods. 4 (pripomienky rezortného orgánu, povoľujúceho orgánu, dotknutého orgánu, dotknutej obce a verejnosti) vyplynie potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti, príslušný orgán uplatní požiadavku na dopracovanie ďalšieho variantu v konaní podľa tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ vyplynie potreba posudzovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti, posudzujúci orgán uloží navrhovateľovi povinnosť vypracovať tento iný variant napriek tomu, že predtým rozhodol o upustení od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti. Z tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že jednovariantné rozhodnutie nebolo záväzné pre prvostupňové a napadnuté rozhodnutia a prvostupňový správny orgán a žalovaný mohli túto otázku posúdiť odlišne. Preto sa žalobcovia nemôžu domáhať súdneho prieskumu jednovariantného rozhodnutia, a teda ani namietať jeho nepreskúmateľnosť, keďže toto rozhodnutie nemôže byť predmetom správneho súdneho prieskumu, a teda správny súd nemôže hodnotiť jeho zákonnosť.
26. V rámci tohto žalobného bodu žalobcovia okrem nepreskúmateľnosti jednovariantného rozhodnutia namietajú aj samotné posúdenie upustenia od potreby posudzovania ďalšieho variantu. Keďže prvostupňový správny orgán a žalovaný neboli v tomto smere viazaní jednovariantným rozhodnutím, správny súd preskúmal dôvody, pre ktoré nebolo potrebné riešiť ďalšiu variantu navrhovanej činnosti uvedené v prvostupňovom a napadnutom rozhodnutí. Prvostupňový správny orgán sa tejto otázke venoval na strane 25 prvostupňového rozhodnutia, kde posúdil požiadavku žalobcu 2) na posúdenie iného variantu navrhovanej činnosti a uviedol, že pri tomto rozhodnutí prihliadol na pripravenosť daného územia, kde sa využije brownfield s minimalizovaným záberom existujúcej poľnohospodárskej pôdy a zároveň, že daná lokalita prešla procesom posudzovania v zmysle zákona EIA, a to Priemyselný areál Rakovo – východ – zámer a Priemyselný areál Rakovo – 2. etapa – oznámenie o zmene, kde boli posudzované výrobné aktivity strojárskeho a elektrotechnického priemyslu, ostatné priemyselné aktivity vrátane príručných skladov, ako i statická doprava do 500 parkovacích miest. Správny súd považuje uvedené dôvody za dostatočné, vyhovujúce požiadavke preskúmateľnosti rozhodnutia, a preto nemožno prisvedčiť námietke žalobcov, že prvostupňové a napadnuté rozhodnutia sú v tejto otázke nepreskúmateľné.
27. Žalobcovia uvádzajú, že podľa nich bola dôvodom na upustenie od požiadavky variantného riešenia nedostupnosť pozemkov s požadovanou rozlohou z pohľadu vlastníckych vzťahov, ktoré by bolo možné vysporiadať v majetkovo akceptovateľnom čase a uvádzajú, že tento argument je ekonomický a zmluvný, a preto ho považujú za irelevantný. Správny súd uvádza, že na takomto dôvode nie je založené upustenie od variantného riešenia. Žalobcovia ďalej rozporujú, že argument o pripravenosti územia s minimálnym záberom poľnohospodárskej pôdy nie je pravdivý, pretože 78 % dotknutého územia je poľnohospodárska pôda a zároveň sa neberie do úvahy prírodná a krajinárska hodnota územia. K uvedenému správny súd uvádza, že prvostupňový správny orgán pripravenosť územia videl v tom, že na navrhovaný zámer sa využije takzvaný brownfield, teda nie reálne využívaná poľnohospodárska pôda. Pokiaľ žalobcovia ďalej rozporujú argument, že uvedená lokalita už prešla posudzovaním EIA a uvádzajú, že tam posudzované objekty nemali dosahovať také parametre, nemali byť tak blízko rodinných domov, správny súd nepovažuje tieto námietky za relevantné. Pokiaľ nejaké územie už bolo posúdené podľa zákona EIA ako vhodné na výrobné aktivity, vrátane príručných skladov, ako aj statickej
dopravy do 500 parkovacích miest, ide jednoznačne o vhodné územie na umiestnenie navrhovanej činnosti, keďže na ňom už mala byť obdobná prevádzka postavená, na rozdiel hľadania alternatívneho variantu na inom území. Skutočnosť, že navrhovaná činnosť má mať väčšiu rozlohu a má sa nachádzať bližšie k rodinným domom, nie je dôvodom na hľadanie variantného riešenia, ale na posudzovanie týchto skutočností v rozhodnutí vo veci samej, teda či navrhovaná činnosť dosahuje také parametre, aby sa posudzovala podľa zákona EIA. K požiadavke variantného riešenia správny súd zároveň uvádza, že žalobcovia 1) a 3) v správnej žalobe (a rovnako tak ani žalobca 2) v administratívnom konaní, na ktorého podanie žalobcovia odkazujú) neuviedli žiaden reálny ďalší variant navrhovanej činnosti, a preto je takáto požiadavka všeobecná. Bez reálnej existencie možnosti takéhoto variantu nie je vôbec možné uvažovať o uplatní požiadavky na dopracovanie ďalšieho variantu navrhovanej činnosti.
28. Žalobcovia pod písm. b) namietajú nepreskúmateľnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia, pretože neobsahujú všetky kritériá uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA a ich vyhodnotenie, konkrétne vyhodnotenie vplyvu na kvalitu života obyvateľov a vplyvu z hľadiska komplexnosti, veľkosti, trvania a reverzibility tohto vplyvu, poukazujúc na veľkosť zastavanej plochy, vplyv hluku, rozptylovú štúdiu a ohrozenie pri úniku nebezpečných chemických látok. Tiež uvádzajú, že rozsah hodnotenia navrhovanej činnosti zodpovedá prílohe č. 1 k zákonu EIA časť B. a C. Správny súd považuje tento žalobný bod za nekonkrétny, nakoľko žalobcovia len zhŕňajú parametre navrhovanej činnosti (zastavanú plochu, vplyv hluku, rozptylovú štúdiu, ohrozenie pri úniku nebezpečných látok) a z nich vyplývajúce možné riziká, ale vôbec neuvádzajú, ako v konkrétnostiach tieto vplyvy hodnotil prvostupňový orgán a žalovaný, resp. v čom je ich vyhodnotenie nedostatočné do takej miery, aby to zakladalo nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí.
29. Pokiaľ žalobcovia odkazujú na to, že uvedené parametre zodpovedajú prílohe č. 11, takýto poukaz nie je relevantný pre posúdenie predmetnej veci, nakoľko táto príloha uvádza obsahové náležitosti správy o hodnotení navrhovanej činnosti a nie kritériá pre zisťovacie konanie, ktoré mali prvostupňový správny orgán a žalovaný posudzovať. Tieto sú uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA, podľa ktorej postupovali prvostupňový správny orgán a žalovaný.
30. Pokiaľ ide o námietky rozlohy navrhovanej činnosti a počtu stojísk, správny súd uvádza, že navrhovaná činnosť je zaradená v prílohe č. 8 k zákonu EIA kapitola 9 položka č. 16, ktorá stanovuje prahové hodnoty pre povinné hodnotenie a pre zisťovacie konanie. Jedinou prahovou hodnotou pre povinné hodnotenie, teda posudzovanie navrhovanej činnosti podľa zákona EIA, je počet stojísk nad 500. Skutočnosť, že zastavaná plocha je niekoľkonásobne väčšia ako minimálna hranica pre zisťovacie konanie (ktorá je 1000 m2 mimo zastavaného územia obce) je síce pravdivá, avšak zákon neustanovuje žiadnu hodnotu zastavanej plochy ako prahovú hodnotu pre povinné hodnotenie, ani neurčuje, že nejaký násobok prekročenia tejto minimálnej hodnoty pre zisťovacie konanie automaticky znamená povinnosť posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona EIA. Pokiaľ by to tak bolo, zákonodarca by to výslovne upravil. Preto nemožno považovať preskúmavané rozhodnutia za arbitrárne, pokiaľ vychádzali z toho, že rozloha zastavanej plochy prevyšuje 1000 m2 a z tohto dôvodu vyhodnotili, že navrhovaná činnosť podlieha povinnému zisťovaciemu konaniu a podrobnejšie sa týmto údajom nezaoberali. Pokiaľ ide o počet stojísk, hodnotou pre povinné zisťovacie konanie je od 100 do 500 stojísk, kam spadá aj navrhovaná činnosť (450 parkovacích miest). Pokiaľ žalobcovia namietajú, že 105 parkovacích miest pre nákladné automobily zodpovedá 415 parkovacím miestam pre osobné automobily, čím sa presiahne počet 500 stojísk, ide len o ich vlastnú, ničím nepodloženú úvahu. Zákon EIA neurčuje žiadne parametre stojísk, pokiaľ ide o ich rozlohu (minimálnu, či maximálnu), či účel použitia (osobné automobily, nákladne automobily, prípadne motocykle), ale prahové hodnoty ohraničuje len počtom stojísk. Bez stanovenia akýchkoľvek zákonných parametrov stojísk je potrebné vychádzať len z ich počtu. Nie je možné prisvedčiť argumentácii žalobcov, že by bolo potrebné niektoré parkovacie miesta násobiť určitým koeficientom (ktorý žalobcovia tiež ničím neodôvodňujú) a podľa toho upraviť počet stojísk. Preto správny súd nevzhliadol nepreskúpmateľnosť preskúmavaných rozhodnutí ani v tom, že pri určení, či sa má navrhovaná činnosť posudzovať podľa zákona EIA, vychádzali len zo samotného počtu stojísk.
31. Žalobcovia ďalej namietajú, že nepreskúmateľné je aj vyhodnotenie dopadu navrhovaných činností na zmenu krajinnej scenérie, jedinou vetou na strane 31 prvostupňového rozhodnutia, s čím sa žalovaný nezaoberal. Tiež namietajú, že podmienky č. 5 a 7 uložené v prvostupňovom rozhodnutí sú všeobecné a nedostatočné na zmiernenie negatívnych vplyvov. Správny súd považuje uvedené
námietky za nekonkrétne rozporovanie záverov prvostupňového správneho orgánu, keďže žalobcovia neuviedli, v čom je jeho vyhodnotenie, resp. uloženie podmienok nedostatočné, alebo akými inými konkrétnymi zásahmi v týchto oblastiach sa mal správny orgán zaoberať, ani ako by tieto skutočnosti odôvodňovali iný výrok rozhodnutia vo veci samej. Prvostupňový správny orgán rozobral jednotlivé kritériá, ktoré mal posudzovať a ktoré sú uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA na stranách 8 až 12 prvostupňového rozhodnutia, kde vyhodnotil jednotlivé vplyvy na životné prostredie, na ich zmiernenie uložil 29 podmienok vo výroku rozhodnutia a v súhrne uzavrel, že navrhovaná činnosť nebude predstavovať taký zásah do životného prostredia, ktorý by v značnej miere mohol ohroziť životné prostredie a zdravie obyvateľov, pričom vplyvy na životné prostredie a zdravie obyvateľstva je možné eliminovať za predpokladu dodržania podmienok uložených vo výroku prvostupňového rozhodnutia, s čím sa žalovaný stotožnil. Preto správny súd nepovažuje prvostupňové a napadnuté rozhodnutia za nepreskúmateľné.
32. Nekonkrétne je aj tvrdenie žalobcov, že napadnuté rozhodnutie sa nezaoberalo dôvodmi podporujúcimi záver o nevyhnutnosti ďalšieho posúdenia vplyvu navrhovanej činnosti ako boli uvedené v odvolaní žalobcu 4), keďže žalobcovia neuvádzajú jediný takýto argument z odvolania žalobcu 4) a ani aký malo jeho nevyhodnotenie vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
33. Žalobcovia pod písm. c) namietajú aj všeobecnosť a nepreskúmateľnosť podmienok uložených prvostupňovým rozhodnutím a tieto podmienky rozdeľujú do štyroch kategórií. Správny súd uvádza, že žalobcovia v tomto žalobnom bode len rozdeľujú uložené podmienky do nimi vytvorených kategórii a uvádzajú, že nemajú pridanú hodnotu, avšak neuvádzajú v konkrétnostiach, v čom sú tieto podmienky nedostatočné, prípadne aké ďalšie podmienky mali byť uložené na zmiernenie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie. Preto je takto formulovaný žalobný bod nedostatočne konkrétny.
34. Žalobcovia ďalej namietajú, že podmienky č. 3, 15 a 25 predstavujú nezáväzné odporúčania, ktorých splnenie je na vôli ďalšieho účastníka konania 1) ako navrhovateľa navrhovanej činnosti. Správny súd sa s touto námietkou nestotožňuje, nakoľko výrok prvostupňového rozhodnutia v rámci uvedených podmienok neponecháva ich splnenie na vôli ďalšieho účastníka konania 1), nakoľko niektoré z nich sú exaktné a iné poskytujú viacero možnosti na ich naplnenie. V prípade podmienky č. 3 ide o zmierňujúce opatrenia na zmenu klímy, a to vybudovanie jedného stromu a 4 parkovacie miesta (čo je konkrétna podmienka) a zabezpečiť výsadbu vzrastlých stromov, alternatívne zelenú strechu alebo vertikálnu zelenú fasádu. Z uvedeného je zrejmé, že ďalší účastník konania 1) bude musieť v ďalšej fáze realizácie navrhovanej činnosti (územné, stavebné a kolaudačné konanie) realizovať niektoré z uvedených opatrení na zmiernenie dopadov na zmenu klímy (väčšia výsadba, zelená strecha, zelená vertikálna fasáda alebo ich kombinácia), čo budú posudzovať príslušné orgány v uvedených konaniach. Na vôli ďalšieho účastníka konania 1) je len výber niektorých z uvedených možností, nie to, či ich uplatní alebo nie. Rovnako je to v podmienke č. 15, podľa ktorej sa majú využiť postupy zvýšeného albeda použitím vhodných stavebných materiálov alebo svetlých náterov alebo využitím zelene a zelených striech. Ďalší účastník konania 1) je teda povinný zabezpečiť zvýšené albedo (odrazivosť slnečného žiarenia), dodržanie čoho zhodnotia príslušné orgány v ďalších konaniach procesoch (územné, stavebné a kolaudačné konanie). Na vôli ďalšieho účastníka konania 1) je len výber konkrétneho spôsobu. V prípade podmienky č. 25 správny súd konštatuje, že táto ukladá ďalšiemu účastníkovi konania vybudovať protihlukovú clonu s konkrétnymi parametrami (zo západnej strany dĺžka 500 m, výška 4 m; zo severnej strany dĺžka do 100 m a výška 3,5 m; z juhu vo výške 4 m). Na vôli ďalšieho účastníka konania 1) je len konkrétne technické riešenie s možnosťou využitia kombinácie zeleného valu so vzrastlou zeleňou a vhodného pohltivého elementu steny. Musí však dosiahnuť primerané odhlučnenie buď aplikáciou vzrastlej zelene alebo iného vhodného pohltivého elementu steny, čo bude tiež predmetom posúdenia v ďalších konaniach, a preto ani túto podmienku nemožno považovať za takú, ktorej dodržanie by bolo ponechané na vôli ďalšieho účastníka konania 1).
35. Žalobcovia ďalej namietajú nedostatočnú určitosť a nevymáhateľnosť podmienok č. 6 a 7, pričom podľa nich mal prvostupňový správny orgán určiť maximálny počet prejazdov osobných a nákladných automobilov. K tomuto argumentu správny súd opakuje, že prvostupňové a napadnuté rozhodnutia predstavujú len podklad pre ďalšie konania a rozhodnutia, bez ktorých ďalší účastník konania 1) nemôže navrhovanú činnosť realizovať. V podmienkach č. 6 a 7 odkázal prvostupňový správny orgán na splnenie podmienok vypracovanej hlukovej a rozptylovej štúdie. Správny súd má za to, že takýto odkaz je v tomto štádiu konania postačujúci, keďže tieto štúdie ukladajú konkrétne predpoklady a podmienky
prevádzkovania navrhovanej činnosti, ktoré musia byť dodržané a môžu byť následne v konkrétnostiach premietnuté do stavebného povolenia, resp. kolaudačného rozhodnutia, kde sa môže navrhovateľovi presne uložiť, ako má fungovať prevádzka navrhovanej činnosti. Nevymedzenie takýchto konkrétností v prvostupňovom rozhodnutí nepredstavuje jeho nepreskúmateľnosť. Obdobne je to s podmienkou č. 26, kde mal podľa žalobcov prvostupňový správny orgán uviesť druh stromov a krovín, ktoré sú pôvodné pre toto územie, nakoľko aj táto výsadba, ktorú je ďalší účastník konania povinný zrealizovať, bude konkretizovaná v ďalších rozhodnutiach vydaných v nadväzujúcich konaniach. Správny súd nepovažuje za nedostatočne určitú a nevymáhateľnú ani podmienku č. 29, v ktorej mal podľa žalobcov prvostupňvoý správny orgán určiť použitie osvetľovacej technológie s možnosťou automatického alebo úplného vypínania osvetlenia. V uvedenej podmienke uložil prvostupňový správny orgán ďalšiemu účastníkovi konania 1) povinnosť, aby v rámci osvetlenia areálu mali svietidlá smerovú charakteristiku brániacu šíreniu osvetlenia mimo nasvecovaný priestor, teda do okolitého priestoru a tiež povinnosť prihliadať na primeranú výšku osvetľovacích telies, aby došlo k obmedzeniu svetelného smogu. V tomto štádiu konania prvostupňový správny orgán a žalovaný neurčujú konkrétnu svetelnú technológiu, ktorú má žalobca použiť, ale len parametre aké má spĺňať. Práve tieto parametre (smerovanie brániace šíreniu osvetlenia a výška osvetľovacích telies) zabránia neprimeranému šíreniu svetla. Dodržanie týchto podmienok v konkrétnostiach následne vyhodnotia príslušné orgány v nadväzujúcich konaniach (územné, stavebné a kolaudačné).
36. Pod písm. d) žalobcovia uvádzajú, že nepreskúmateľné sú aj stanoviská 12 dotknutých orgánov, pretože neobsahujú žiadne dôvody, prečo sa navrhovaná činnosť nemá posudzovať podľa zákona EIA, tieto dôvody nedostatočne konkretizujú alebo sa k tejto otázke výslovne nevyjadrujú. Žalobcovia sa petitom správnych žalôb zároveň domáhajú zrušenia 12 stanovísk dotknutých orgánov. Správny súd uvádza, že obdobne ako v prípade jednovariantného rozhodnutia, môžu byť stanoviská dotknutých orgánov preskúmané správnym súdom len za splnenia troch podmienok ustanovených v § 27 ods. 1 SSP. Aj v tomto prípade považuje správny súd za splnené dve podmienky, že napadnuté rozhodnutie vychádza z uvedených stanovísk, nakoľko prvostupňový správny orgán je povinný vyžiadať si tieto stanoviská a pri vydávaní rozhodnutia z ich obsahu vychádzal, keď hodnotil jednotlivé vplyvy na životné prostredie. Tieto stanoviská zároveň nebolo možné samostatne preskúmať správnym súdom, nakoľko ide o opatrenia procesnej povahy v zmysle § 7 písm. e) SSP, v rámci ktorých sa dotknuté orgány len vyjadrujú k navrhovanej činnosti, ale ako také nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníkov konania ani nimi nemohol byť porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia, nakoľko o tom, či sa bude navrhovaná činnosť posudzovať podľa zákona EIA, prípadne či a aké podmienky na zmiernenie alebo eliminovanie vplyvov na životné prostredie budú uložené, nie sú záväzne vyriešené týmito opatreniami, ale až prvostupňovým rozhodnutím v spojení s napadnutým rozhodnutím ako rozhodnutiami vo veci samej.
37. V prípade týchto opatrení však absentuje podmienka, že sú pre napadnuté rozhodnutie záväzné. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA, o tom či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa zákona EIA rozhodne príslušný orgán (v danom prípade prvostupňový správny orgán), ktorému je ako jedinému zverená právomoc posudzovať túto otázku. Podľa § 29 ods. 3 zákona EIA sa na toto rozhodovanie primerane použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA (kam patria aj stanoviská dotknutých orgánov). Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že je výlučne na rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, či sa navrhovaná činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa zákona EIA, s tým, že stanoviská dotknutých orgánov majú len odporúčací charakter, keďže sa podľa zákona EIA na ne má len „prihliadnuť“. Tieto stanoviská sa teda vyhodnocujú ako akýkoľvek iný podklad rozhodnutia. Výrok rozhodnutia o tom, či sa navrhovaná činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa zákona EIA ako aj znenie uložených podmienok na elimináciu alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, vychádza z vyhodnotenia zisteného skutkového stavu, teda z vyhodnotenia všetkých podkladov v ich súhrne. Preto je každé stanovisko dotknutého orgánu konfrontované so skutočnosťami zistenými v zisťovacom konaní v danej oblasti ochrany životného prostredia. Žalovaný posudzuje tieto stanoviská aplikujúc správnu úvahu, a záver jednotlivých stanovísk automaticky nepremieta do výroku rozhodnutia vo veci samej. V zákone EIA ani v žiadnom inom právnom predpise nie je ustanovené, že je prvostupňový správny orgán viazaný závermi dotknutých orgánov o tom, či sa navrhovaná činnosť má alebo nemá posudzovať podľa zákona EIA alebo nimi navrhnutými podmienkami. V predmetnej veci to konkrétne znamená, že napriek tomu, že ani jeden z dotknutých orgánov nežiadal posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona EIA, mohli prvostupňový správny orgán a žalovaný rozhodnúť,
že tomu tak bude. Rovnako mohli uložiť iné podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, ako boli navrhnuté dotknutými orgánmi.
38. Žalobcovia na základe výzvy Krajského súdu v Žiline uznesením sp. zn. 31S/202/2022 zo dňa 03. 03. 2023, v spojení s opravným uznesením sp. zn. 31S/202/2022 zo dňa 02. 05. 2023, doplnili svoju správnu žalobu podaním doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 21. 03. 2023 a následne ďalšími podaniami s rovnakým obsahom, v ktorých odôvodňujú, prečo sú podľa nich splnené podmienky na prieskum stanovísk dotknutých orgánov správnym súdom podľa § 27 ods. 1 SSP. Hoci žalobcov na tento postup vyzval Krajský súd v Žiline, ktorý výrokom uznesenia žiadal doplniť žalobný návrh a v odôvodnení žiadal doplniť aj dôvody žaloby v rozsahu preukázania splnenia podmienok pre preskúmavanie skôr vydaných opatrení orgánov verejnej správy, nie je takéto doplnenie prípustné. Podľa § 183 SSP môže žalobca rozšíriť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo ďalšie žalobné body (dôvody žaloby) len v lehote ustanovenej na podanie žaloby, ktorá je v prípade zainteresovanej verejnosti v súlade s § 181 ods. 3 SSP dva mesiace od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Keďže napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 09. 2022, mohli žalobcovia rozširovať žalobný návrh a žalobné body najneskôr do 30. 11. 2022. Žalobcovia však vyššie uvedené doplnenie urobili až dňa 21. 03. 2023, teda zjavne po lehote.
39. Nad rámec uvedeného správny súd dodáva, že ani žalobcami uvedené dôvody nezakladajú prípustnosť prieskumu 12 stanovísk dotknutých orgánov. Správny súd súhlasí so žalobcami v tom, že sú splnené dve podmienky ustanovené § 27 ods. 1 SSP, ako to rozobral vyššie (že napadnuté rozhodnutie vychádza z uvedených stanovísk a že tieto stanoviská nebolo možné samostatne preskúmať správnym súdom). Ani zo žalobcami rozvinutej argumentácie však nemožno vyvodiť, že by uvedené stanoviská boli pre napadnuté rozhodnutie záväzné. Pre úspešnosť svojej argumentácie by žalobcovia museli poukázať na konkrétne zákonné ustanovenie, z ktorého vyplýva, že výrok prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím musí dodržať záver uvedený v jednotlivých stanoviskách. Žalobcovia splnenie tejto podmienky odôvodňujú v bode 4. doplnenia, kde pod písm. a) len všeobecne poukazujú na materiálny rozmer ochrany poskytovanej správnymi súdmi. Pod písm. b) žalobcovia uvádzajú, že žiadne ustanovenie zákona EIA neumožňuje príslušnému orgánu odchýliť sa od stanoviska dotknutého orgánu. Absencia takejto právnej úpravy však neznamená, že sa od týchto záverov odchýliť nemôže, keďže podľa § 29 ods. 3 zákona EIA sa na stanoviská dotknutých orgánov výslovne len prihliada, teda tieto stanoviská nie sú pre príslušný orgán záväzné. Žalobcovia mali poukázať na konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by príslušnému orgánu stanovilo povinnosť dodržať záver stanoviska dotknutého orgánu. Takéto ustanovenie však neexistuje. Pod písm. c) a d) žalobcovia odkazujú na postavenie žalovaného ako dotknutého orgánu v územnom, stavebnom a kolaudačnom konaní, v ktorých vydáva záväzné stanovisko. Toto postavenie však upravuje iná právna úprava (stavebný zákon) v iných konaniach, ktorá sa nevzťahuje na dotknuté orgány podľa zákona EIA. Na vyššie uvedené argumenty odkazujú žalobcovia aj v bode 9. svojho doplnenia, v ktorom však neuvádzajú žiadne konkrétne zákonné ustanovenia ukladajúce príslušnému orgánu povinnosť rozhodnúť v zmysle záverov stanovísk dotknutých orgánov.
40. Žalobcovia v bode 5. uviedli 3 stanoviská dotknutých orgánov sú podľa nich záväzné. Pod bodom 6. uviedli stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia, ktorý podľa § 9 ods. 1 písm. w), ods. 3 a 4 v spojení s § 67 písm. f) zákona o ochrane prírody a krajiny vydáva záväzné stanoviská, ktorými je orgán verejnej správy príslušný na zisťovacie konanie viazaný. Správny súd uvádza, že pre zistenie, či určité rozhodnutie alebo opatrenie bolo záväzným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia nestačí, že je formálne alebo i normatívne označené ako záväzné, ale je nevyhnutné, aby takúto povahu aj materiálne malo (strana 210 Veľké komentára k SSP, C. H. Beck, 2018). Samotné označenie stanoviska za záväzné je preto irelevantné. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na § 9 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý ustanovuje, že orgán verejnej správy príslušný na konanie podľa odseku 1 (kam pod písm. w) patrí aj zisťovacie konanie) je obsahom záväzného stanoviska viazaný, ani z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť záväznosť uvedeného stanoviska pre napadnuté rozhodnutie v predmetnej veci. Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia vo svojom stanovisku nepožadoval posudzovať zámer navrhovanej činnosti podľa zákona EIA ani uloženie žiadnych podmienok. Z ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o ochrane prírody a krajiny nemožno vyvodiť, že by napriek tomu prvostupňový správny orgán a žalovaný nemohli uložiť nejaké podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov na životné prostredie, prípade rozhodnúť,
že sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona EIA, nakoľko táto potreba im mohla vyplynúť z vykonaného dokazovania ako celku. Prvostupňový správny orgán a žalovaný tak mohli prijať aj opačný záver ako bol uvedený v predmetnom stanovisku, a teda je zjavné, že toto stanovisko nebolo pre ich rozhodnutia záväzné.
41. Pod bodom 7. uviedli žalobcovia stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, pričom poukázali na § 13 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého orgány oprávnené rozhodnúť podľa osobitných predpisov (kam podľa poznámky pod čiarou 15 patrí aj zákon EIA) vo veciach, ktoré posudzuje príslušný orgán verejného zdravotníctva, z hľadiska ich možného negatívneho vplyvu na verejné zdravie, rozhodnú až po vydaní kladného záväzného stanoviska príslušného orgánu verejného zdravotníctva. Z tohto zákonného ustanovenia taktiež nemožno vyvodiť záväznosť stanoviska Regionálneho úradu verejného zdravotníctva pre napadnuté rozhodnutie. V predmetnej veci totiž Regionálny úrad verejného zdravotníctva nepožadoval posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona EIA, pričom žiadne zákonné ustanovenie, vrátane § 13 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v tomto prípade prvostupňovému správnemu orgánu a žalovanému nezakazuje rozhodnúť opačne, teda že sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona EIA.
42. Pod bodom 8. uviedli žalobcovia stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie štátnej správy vôd a vybraných zložiek životného prostredia, pričom poukázali na § 14 ods. 4 v spojení s § 23 ods. 6 písm. e) zákona č. 128/2015 Z. z. o prevencii závažných priemyselných havárií a o zmene a doplnení niektorých zákonov s tým, že uvedený orgán je pri povoľovacej činnosti (pričom poznámka pod čiarou 29 odkazuje aj na zákon EIA) dotknutým orgánom a vydáva záväzné stanoviská. V tomto prípade žalobcovia poukazujú len na to, že zákon označuje stanovisko tohto orgánu za záväzné, avšak jeho materiálna záväznosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, keďže ani v tomto prípade nie je príslušnému orgánu uložená povinnosť rozhodnúť tak, že navrhovaná činnosť sa bude posudzovať podľa zákona EIA, hoci to príslušný okresný úrad nepožadoval. Preto napriek stanovisku tohto orgánu, že nepožaduje posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona EIA, mohli prvostupňový správny orgán a žalovaný rozhodnúť, že sa navrhovaná činnosť bude podľa zákona EIA posudzovať a mohli stanoviť aj iné ako ním navrhnuté podmienky na zmiernenie vplyvov posudzovanej činnosti na životné prostredie.
43. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd uzatvára, že stanoviská dotknutých orgánov nie sú pre napadnuté rozhodnutie záväzné, keďže ich obsah nemusel byť prebratý do výroku napadnutého rozhodnutia, teda napriek tomu, že ani jeden z dotknutých orgánov nežiadal posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona EIA, mohli prvostupňový správny orgán a žalovaný rozhodnúť, že tomu tak bude a zároveň mohli uložiť iné podmienky na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, ako boli navrhnuté dotknutými orgánmi. Preto nie sú splnené podmienky stanovené v § 27 ods. 1 SSP. Z uvedeného dôvodu sa žalobcovia nemôžu domáhať súdneho prieskumu týchto stanovísk, ani namietať ich nepreskúmateľnosť, keďže správny súd nemá právomoc preskúmavať ich zákonnosť. Ide len o vyjadrenia dotknutých orgánov k zámeru navrhovanej činnosti (obdobne ako sa k nej vyjadrujú aj účastníci konania), ktoré nemusia spĺňať atribúty preskúmateľnosti na úrovni obdobnej odôvodneniu rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku. Pokiaľ žalobcovia zároveň namietajú aj vecný obsah týchto stanovísk, ktorý do svojich rozhodnutí prevzali prvostupňový správny orgán a žalovaný, s týmito jednotlivými kategóriami vplyvov na životné prostredie sa správny súd vysporiada v rámci ďalších žalobných bodov namietajúcich nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci.
44. V rámci žalobného bodu zhrnutého v odseku 8. tohto rozsudku namietajú žalobcovia nedostatočné zistenie skutkového stavu na riadne posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. K uvedeným námietkam správny súd v súhrne uvádza, že účelom zisťovacieho konania podľa § 29 zákona EIA je posúdiť, či sa navrhovaná činnosť má posudzovať podľa zákona EIA alebo či takéto posúdenie nie je potrebné a na elimináciu, prípadne zmiernenie vplyvov na životné prostredie je postačujúce uložiť určité podmienky. Na toto posúdenie sa v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA primerane použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA. Pri tomto posudzovaní sa uplatňuje voľné hodnotenie dôkazov, kedy je správny orgán oprávnený rozhodnúť aké dôkazy vykoná a vykonané dôkazy vyhodnocuje jednotlivo aj v ich súhrne. Následne správny orgán rozhodne o tom,
či je intenzita zásahu navrhovanej činnosti do životného prostredia tak výrazná, že nepostačuje uložiť podmienky na zmiernenie tohto zásahu, ale je potrebné navrhovanú činnosť posúdiť podľa zákona EIA. Pre posúdenie tejto otázky aplikuje správny orgán správnu úvahy, keďže v prípade jednotlivých vplyvov na životné prostredie nejde o exaktne dané veličiny, ktorých naplnenie by predstavovalo povinnosť posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona EIA (až na výslovne zákonom stanovené výnimky). Vyslovenie záveru, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, nemožno zamieňať s tým, že by nemala žiaden vplyv na životné prostredie alebo zdravie obyvateľov alebo že by s ňou neboli spojené eventuálne riziká, či už pri jej výstavbe alebo prevádzke. Vykonať posudzovanie podľa zákona EIA je potrebné len v prípade existencie závažných vplyvov na životné prostredie, ktoré nie je možné zmierniť alebo eliminovať uloženými podmienkami. V zisťovacom konaní príslušný správny orgán nevyhodnocuje okolnosti, ktoré sa posudzujú v povoľovacích konaniach v ďalšom procese stavby (územnom, stavebné a kolaudačné konania). Pokiaľ žalobcovia vytýkajú preskúmavaným rozhodnutiam nedostatky ohľadom skutkového stavu, tieto nedostatky môžu spočívať buď v nevykonaní potrebného dokazovania alebo v jeho nesprávnom vyhodnotení. Pre úspešnosť námietky žalobcov je potrebné, aby žalobcovia buď uviedli aké konkrétne dokazovanie nebolo v administratívnom konaní vykonané, hoci bolo jeho vykonanie potrebné na rozhodnutie vo veci alebo prečo bolo vykonané dokazovanie nesprávne vyhodnotené. Tieto námietky musia mať podklad v podkladoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Zároveň musia žalobcovia odôvodniť, prečo by doplnenie dokazovania, resp. jeho iné vyhodnotenie viedlo k odlišnému výroku vo veci samej.
45. Pod písm. a) žalobcovia uvádzajú, že v rámci celkovej plochy územia nie sú zarátané plochy pre rozšírenie verejných komunikácií pre napojenie na cestnú infraštruktúru, verejné chodníky a plochy výstavby napojenia infraštruktúry inžinierskych sietí. Správny súd uvádza, že uvedené skutočnosti nie sú relevantné pre rozhodnutie vo veci, ani žalobcovia neuvádzajú, ako by zarátanie týchto plôch do celkovej plochy navrhovanej činnosti mohlo zmeniť výrok preskúmavaných rozhodnutí. Zákon EIA v prílohe č. 10, bod 9, položka 16 uvádza, že zisťovaciemu konaniu povinne podliehajú projekty rozvoja obcí od 10.000 m2 v zastavanom území obce a od 1.000 m2 podlahovej plochy mimo zastavaného územia. Žiadne iné kritériá pre povinné zisťovacie konanie alebo povinné hodnotenie ohľadom rozlohy zastavanej plochy nie sú v zákone EIA ustanovené. Preto je zrejmé, že pripočítanie týchto plôch do časti „Popis navrhovanej činnosti“ by nijakým spôsobom neovplyvnilo výrok napadnutého rozhodnutia.
46. Pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že lokalita sa formálne nachádza mimo zastavaného územia obce, ale od tohto územia je vzdialená len niekoľko metrov, uvedená skutočnosť nemá žiadnu relevanciu pre rozhodnutie vo veci. Ako správny súd uviedol vyššie, výmera plochy navrhovanej činnosti môže určovať len povinné zisťovacie konania, nie povinné hodnotenie. Tieto plochy sú stanovené osobitne pre zastavané územie obce a mimo zastavaného územia s tým, že navrhovaná činnosť prevyšuje obidve tieto prahové hodnoty. Preto je nepodstatné, či sa navrhovaná činnosť nachádza v zastavanom území obce alebo mimo neho, v obidvoch prípadoch musí povinne prejsť zaisťovacím konaním a nie je povinne hodnotená podľa zákona EIA. Z tohto dôvodu je irelevantná aj námietka, že celková plocha by presahovala plochu zastavaného územia v obci Rakovo.
47. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na záber trvalých trávnatých porastov a nutnosť odstránenia vzrastlých stromov a smrekového porastu, táto skutočnosť neznamená, že by navrhovaná činnosť mala byť posudzovaná podľa zákona EIA. Prvostupňový správny orgán na strane 11 skonštatoval, že v záujmovom území sa nenachádzajú chránené stromy a zároveň uložil navrhovateľovi činnosti viaceré povinnosti týkajúce sa výsadby stromov, inej zelene, zelených striech, či vertikálnych zelených stien (podmienky č. 3, 15, 25, 26 a 27 prvostupňového rozhodnutia). Z uvedeného vyplýva, že po výstavbe navrhovanej činnosti bude na danom mieste viac zelene ako predtým. Rovnako tak asanácia existujúcich objektov na daných pozemkoch nie je dôvodom, aby sa mala navrhovaná činnosť posudzovať podľa zákona EIA, ani žalobcovia túto skutočnosť bližšie neodôvodňujú.
48. Pokiaľ žalobcovia opätovne poukazujú na ich výpočet počtu parkovacích miest, správny súd odkazuje na záver uvedený v odseku 30. tohto rozsudku, podľa ktorého celkový počet parkovacích miest je 450, teda neprevyšujúci 500 stojísk, a preto navrhovaná činnosť nepodlieha povinnému hodnoteniu. 49. Žalobcovia tiež spochybňujú možnú budúcu výstavbu cesty R3. Správny súd k tomu uvádza, že podľa dopravno-inžinierskej štúdie vykonanej spoločnosťou FIDOP s.r.o. bude situácia z pohľadu zaťaženia na dopravu vyhovovať minimálne do roku 2044. V tejto štúdii je zohľadnená aktuálna situácia, ktorá je vyhovujúca po dobu viac ako 20 rokov od vypracovania štúdie a vydania preskúmavaných rozhodnutí,
čo predstavuje dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci. Za tohto stavu nie je potrebné zaoberať sa ešte aj hypotetickou budúcou dopravnou situáciou.
50. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že by došlo k zmene funkčnej štruktúry územia so zvýšením podielu zastavaných plôch v území, neuvádzajú, prečo by táto skutočnosť mala znamenať, že je nevyhnutné navrhovanú činnosť posudzovať podľa zákona EIA. Správny súd k tomu dodáva, že uvedená lokalita už prešla posudzovaním podľa zákona EIA (Priemyselný park Rakovo), ako na to poukázali aj prvostupňový správny orgán a žalovaný vo svojich rozhodnutiach.
51. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že vypúšťaním vôd z povrchového odtoku a podporovaním šírenia invazívnych organizmov by bol nepriaznivo ovplyvňovaný regionálny biokoridor Blatnického potoka s priľahlou genofondovou lokalitou, toto tvrdenie ničím nepodložili. Správny súd k tomu uvádza, že na strane 10 prvostupňového rozhodnutia je podrobne rozobratý vplyv na podzemnú o povrchovú vodu so záverom, že je predpoklad zanedbateľného ohrozenia kvality vody, nakoľko stavba je realizovaná v primeranej vzdialenosti od povrchových tokov a že čiastočným zaústením vôd z povrchového odtoku do podzemných vôd sa zabezpečí spätná dotácia a zamedzí sa systematickému vysušovaniu územia a dôjde len k malému zásahu do brehu Blatnického potoka. Čo sa týka útvarov podzemných vôd, prvostupňový správny orgán skonštatoval, že by mohlo dôjsť k zmene hladiny pri dočasnom alebo trvalom zásahu do zvodnenej vrstvy, v súvislosti s čím uložil ďalšiemu účastníkovi konania 1) v prvostupňovom rozhodnutí podmienky č. 20 a 21, a to venovať zvláštnu pozornosť ochrane vôd, zabezpečiť bezporuchovú prevádzku stavebných mechanizmov, vykonať ďalšie preventívne opatrenia na ochranu vôd (havarijné prostriedky) a počas prevádzky vykonávať pravidelnú údržbu, kontrolu a čistenie ORL, vsakov na dažďovej kanalizácii, ako i lapača tukov na splaškovej kanalizácii a manipuláciu so znečisťujúcimi látkami vykonávať v zabezpečených priestoroch súlade s § 39 zákona o vodách. Vzhľadom na uvedené má správny súd za to, že prvostupňový správny orgán dostatočne posúdil skutočnosti súvisiace s vypúšťaním vôd z povrchového odtoku.
52. Pod písm. b) žalobcovia uvádzajú, že by došlo k zmene krajinnej scenérie, zhoršeniu podmienok pre psychické a fyzické zdravie a kvalitu životov obyvateľov priľahlých obcí, narušenie vodného režimu miestnej klímy a biotopov viacerých živočíchov a rastlín. Správny súd uvádza, že skutočnosti uvádzané pod týmto písmenom sú len ničím nepodložené tvrdenia žalobcovia bez bližšieho vysvetlenia, ako by k takýmto zásahom malo dôjsť a bez poukázania na konkrétne dôkazy a vysvetlenia, prečo sú tieto zásahy tak intenzívne, že sa navrhovaná činnosť má posudzovať podľa zákona EIA. Žalobcovia v tomto bode ďalej tvrdia, že potenciálni noví obyvatelia by nechceli bývať v susedstve obrovského skladu a že územie by sa degradovalo, pretože výstavba logistického centra by pravdepodobne viedla k premene územia na veľký priemyselný komplex a došlo by k prepadu hodnoty rodinných domov a pozemkov v priľahlých obciach. Uvedené skutočnosti sú len úvahy žalobcov, ktoré nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, a preto správny súd takto formulovaným žalobným bodom nemôže prisvedčiť. Uvedená námietka žalobcov smeruje k nedostatkom zistenia skutkového stavu, no žalobcovia nešpecifikujú aké ďalšie dokazovanie malo byť v tomto smere vykonané ani ako správne orgány vyhodnotili vykonané dôkazy, a prečo považujú žalobcovia toto vyhodnotenie o uvedených otázkach za nezákonné, vedúce k nesprávnemu výroku vo veci.
53. Pod písm. c) a d) žalobcovia namietajú, že správne orgány v rámci zisťovacieho konania nedodržali štruktúru prílohy č. 10 k zákonu EIA a neuviedli kritériá: ovplyvňovanie pohody života, celkové znečisťovanie alebo znehodnocovanie prostredia vrátane ovplyvňovania biodiverzity, relatívny dostatok, kvalita a regeneračné schopnosti prírodných zdrojov v dotknutej oblasti a v horninovom prostredí a únosnosť prírodného prostredia. Správny súd uvádza, že v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA sa pri rozhodovaní o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona EIA, primerane použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10. Zákon neustanovuje správnym orgánom, aby ich rozhodnutie formálne kopírovalo štruktúru prílohy č. 10, ani aby sa v každom jednom prípade vysporiadali so všetkými tam uvedenými kritériami, nakoľko výslovne uvádza že tieto kritériá sa použijú „primerane“. Správne orgány majú vyhodnotiť najmä tie kritériá, ktoré súvisia s navrhovanou činnosťou alebo sú dôležité pre dané územie a v ich súhrne posúdiť vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie. S ohľadom na povahu konkrétnej navrhovanej činnosti ani nie je možné zakaždým uplatniť všetky dané kritériá. Námietka žalobcov je navyše formulovaná veľmi všeobecne, keď uvádzajú len názvy kritérií, ktoré podľa nich neboli vyhodnotené, avšak neuvádzajú, ako navrhovaná činnosť ovplyvňuje životné prostredie v rámci týchto kritérií, ani nevysvetľujú, prečo by malo ísť o tak výrazný vplyv, že by sa mala
navrhovaná činnosť posudzovať podľa zákona EIA. Preto takto formulovaný žalobný bod neumožňuje správnemu súdu preskúmať napadnuté rozhodnutie.
54. Pod písm. e) žalobcovia namietajú, že prvostupňový správny orgán vôbec nevyhodnotil pravdepodobnosť účinkov navrhovanej činnosti na zdravie obyvateľstva a pohodu ich života. Žalobcovia však nekonkretizujú, čo v prvostupňovom rozhodnutí ohľadom tohto kritéria absentuje. Na takto všeobecne formulovanú námietku môže správny súd len rovnako všeobecne uviesť, že prvostupňový správny orgán vyhodnotil vplyv navrhovanej činnosti na obyvateľstvo na stranách 8 a 9 prvostupňového rozhodnutia, kde uviedol tento vplyv počas výstavby, uviedol zdravotné riziká, vplyv hluku, vplyv emisií ako aj možnosť havárie s tým, že vo výroku stanovil viaceré podmienky na eliminovanie týchto rizík. Pokiaľ žalobcovia ďalej vytýkajú žalovanému, že v napadnutom rozhodnutí neuviedol názor obyvateľov dotknutých obcí, správny súd uvádza, že názory obcí a ich obyvateľov boli premietnuté a zohľadnené zákonom predpokladaný spôsobom, nakoľko v konaní ako účastníci vystupovali dotknuté obce, ako aj viacerí zástupcovia dotknutej verejnosti, vrátane žalobcov, pričom tieto subjekty sa vo veci vyjadrili a využili aj možnosť podať odvolanie. Pokiaľ vyhodnotenie vplyvu na obyvateľstvo žalovaným považujú žalobcovia za stručné, formálne a šablónovité, správny súd uvádza, že toto vyhodnotenie urobil podrobne prvostupňový orgán na stranách 8 a 9 prvostupňového rozhodnutia, a preto je postačujúce, ak na túto pasáž žalovaný v napadnutom rozhodnutí odkázal.
55. Pod písm. f) žalobcovia (v rozpore s tým, čo tvrdia v predchádzajúcom písmene) namietajú, že prvostupňový správny orgán síce vyhodnotil vplyv hluku a znečistenia na obyvateľov, avšak ich nevyhodnotil kumulatívne a odignoroval ich vplyv na psychické zdravie obyvateľov. Žalobcovia však nevysvetľujú, prečo by mali byť tieto jednotlivé vplyvy v ich súhrne tak výrazné, že by navrhovaná činnosť mala podliehať posudzovaniu podľa zákona EIA a že nepostačujú podmienky, ktoré v tejto súvislosti prvostupňový správny orgán uložil v prvostupňovom rozhodnutí. Preto je takáto námietka nekonkrétna. Správny súd má za to, že prvostupňový správny orgán stanovil dostatočné podmienky vychádzajúc z hlukovej štúdie a rozptylovej štúdie, a to v prípade hluku podmienky č. 6, 7 písm. b), 23 a 25 a v prípade znečistenia podmienky č. 6, 7 písm. b) a 13. Pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že podľa § 3 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny je vplyvom na životné prostredie aj akýkoľvek priamy alebo nepriamy vplyv na zdravie ľudí, správy súd uvádza, že § 3 uvedeného zákona neobsahuje písm. a) a ani v žiadnom svojom ustanovení neobsahuje takúto formuláciu.
56. Pokiaľ žalobcovia v písm. g) namietajú, že prvostupňový správny orgán nevyhodnotil, či by realizácia navrhovanej činnosť nepresiahla mieru únosného zaťaženia v obci Rakovo a Príbovce, ide o všeobecnú námietku neumožňujúcu vykonať prieskum prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ chceli byť žalobcovia s touto námietkou rozporujúcou dostatočné zistenie skutkového stavu úspešný, mali sami tvrdiť a vysvetliť, prečo by malo dôjsť k prekročeniu únosnej miery zaťaženia, z akých dôkazov vykonaných v administratívnom konaní táto skutočnosť vyplýva, prípadne aké ďalšie dokazovanie mali správne orgány k tejto skutočnosti vykonať. Všeobecné tvrdenie, že správne orgány sa touto skutočnosťou nezaoberali, bez konkretizovania skutočností a dôkazov, ktorými sa mali zaoberať, nezakladá dôvod na zrušenie preskúmavaných rozhodnutí. Pokiaľ žalobcovia ďalej tvrdia, že po výstavbe navrhovanej činnosti by boli vyčerpané možnosti pre inú výstavbu v katastri obce Rakovo, ktorá by sa mohla uskutočniť len na úkor záberu kvalitnej poľnohospodárskej pôdy, táto skutočnosť nie je relevantná pre rozhodnutie vo veci, nakoľko úlohou správnych orgánov v predmetnom konaní nebolo posúdiť možnosť hypotetickej budúcej výstavby iných objektov a prípadný vplyv tejto výstavby na životné prostredie. Pokiaľ žalobcovia ďalej tvrdia, že je pravdepodobné, že by boli prekročené hlukové limity na výstavbu a že by bola presiahnutá miera únosnosti, nakoľko by výstavba obrala obyvateľov o pohodu a kvalitu života, ide len o ich vlastné úvahy, nepodložené konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi.
57. Pod písm. h) žalobcovia rozporujú vyhodnotenie vplyvu navrhovanej činnosti na krajinnú štruktúru a scenériu. Správny súd uvádza, že žalobcovia tu prezentujú svoj názor, že vplyv navrhovanej činnosti, vyhodnotený ďalším účastníkom konania 1) na stupeň 1 je neadekvátny a podľa žalobcov ide o stupeň 5, nakoľko táto stavba by dominovala scenérii a narušovala celý krajinný ráz Turčianskej kotliny. Svoje tvrdenia však žalobcovia dostatočne nekonkretizovali a nepodložili relevantnými tvrdeniami a dôkazmi. Správny súd súhlasí so žalobcami, že vyhodnotenie vplyvu na krajinnú scenériu zo strany prvostupňového správneho orgánu je veľmi stručné (uvedené na strane 11 prvostupňového rozhodnutie), kde je len konštatované, že sa zmení funkčná štruktúra územia a zvýši sa podiel zastavaných plôch území, ktoré má poľnohospodársko-vidiecky charakter. Rovnako stručná
a všeobecná je však aj námietka žalobcov, ktorí neuviedli, aké prvky má krajinná štruktúra a scenéria v danom území v súčasnosti a akú ochranu si zasluhujú a prečo je dopad na krajinnú scenériu tak výrazný, že sa navrhovaná činnosť mala posudzovať podľa zákona EIA. Tiež neuviedli, z akého dôkazu táto skutočnosť vyplýva, prípadne aké ďalšie dokazovanie k tejto skutočnosti malo byť vykonané, a preto nemožno v zmysle žalobných bodov skonštatovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobcovia tiež všeobecne uvádzajú, že navrhovanou činnosťou by sa narušil celý krajinný ráz Turčianskej kotliny. Správny súd k tomu uvádza, že Turčianska kotlina je obrovské územie dlhé približne 30 km, pričom navrhovaná činnosť má približne 17 ha, a teda je zrejmé, že svojím rozsahom nemôže narušiť krajinný ráz celej kotliny.
58. Nedôvodný je aj poukaz žalobcov na záväzné regulatívy funkčného a priestorového usporiadania Územného plánu regiónu Žilinského kraja. Žalobcovia tento územný plán rozsiahlo citujú, avšak neuvádzajú konkrétne rozpory navrhovanej činnosti s jeho jednotlivými ustanoveniami. Tiež skutočnosť, že v kapitole č. 9 uvedeného územného plánu sa priemyselný park v Rakove neuvádza ako park celoštátneho alebo regionálneho významu neznamená, že by táto činnosť musela byť posudzovaná podľa zákona EIA. Práve naopak, menší význam navrhovanej činnosti môže znamenať skôr menší dopad na životné prostredie.
59. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na stavebný zákon účinný v čase vydania napadnutého rozhodnutia a nutnosť rozhodnutia o využívaní územia, správy súd uvádza, že tieto okolnosti neboli oprávnení hodnotiť prvostupňový správny orgán a žalovaný, ale až príslušný orgán v konaní podľa stavebného zákona v ďalšom štádiu konania. Preto absencia takéhoto rozhodnutia nemá vplyv na výrok rozhodnutia v predmetnej veci.
60. Pod písm. i) žalobcovia konštatujú, že ekologická stabilita obce Príbovce je nízka, obce Rakovo stredná a podľa nich by sa po výstavbe navrhovanej činnosti prepadla do pásma veľmi nízky. Správny súd uvádza, že aj toto konštatovanie predstavuje len dôkazmi nepodložený názor žalobcov, ktorí navyše sami uvádzajú, že v rámci podmienok uložených prvostupňovým rozhodnutím boli uložené povinnosti výsadby stromov a zelene. Preto žalobcami tvrdený predpoklad prepadnutia ekologickej stability územia nie je ničím odôvodnený ani nevyplýva zo žiadneho dôkazu nachádzajúceho sa v administratívnom spise.
61. Pokiaľ žalobcovia ďalej tvrdia, že dotknuté pozemky predstavujú pravidelné hniezdisko dvoch druhov chránených vtákov, správny súd uvádza, že touto otázkou sa prvostupňový správny orgán zaoberal a uviedol, že v záujmovej lokalite nebol zaznamenaný trvalý výskyt žiadnych chránených druhov rastlín ani živočíchov, a v širšom území bol sledovaný iba príležitostný výskyt, respektíve sezóny migračný pobyt drobných spevavcov s tým, že v lokalite sa nenachádza ich hniezdne teritórium, ako to skonštatoval na strane 11 prvostupňového rozhodnutia. Žalobcovia v konkrétnostiach tieto závery nerozporovali a svoje tvrdenia o opaku v správnej žalobe ničím nepreukázali, a preto takáto žalobná námietka nie je dôvodná.
62. Pokiaľ žalobcovia ďalej namietajú, že prvostupňový správny orgán nezisťoval, či pozemky s trvalým trávnatým porastom nepredstavujú významný krajinný prvok, čo podľa žalobcov predstavujú, správny súd uvádza, že ani toto tvrdenie žalobcovia ničím nepreukázali, teda neuviedli, prečo by malo ísť o významný krajinný prvok podľa príslušných ustanovení zákona o ochrane prírody a krajiny, ani toto tvrdenie nepodložili žiadnym dôkazom. Preto prvostupňovému správnemu orgánu ani žalovanému nemožno vyčítať, že takúto skutočnosť v rozhodnutí nezohľadnil, keďže jej existencia nevyplýva zo žiadneho dôkazu.
63. Žalobcovia ďalej namietajú, že napriek zisteniu prvostupňového správneho orgánu, že vypúšťaním vôd z povrchového odtoku bude ovplyvňovaný regionálny biokoridor Blatnického potoka, prvostupňový správny orgán neodôvodnil, prečo neboli uložené podmienky na elimináciu, respektíve zmiernenie tohto vplyvu. Uvedené tvrdenie žalobcov nie je pravdivé, nakoľko na strane 11 hore prvostupňového rozhodnutia po skonštatovaní tohto vplyvu prvostupňový správny orgán doplnil, že na základe podmienky Okresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie, orgán štátnej vodnej správy stanovil ďalšiemu účastníkovi konania 1) podmienku premietnutú do výroku rozhodnutia. Konkrétne ide o podmienku č. 20 v priebehu výstavby (venovať zvýšenú pozornosť ochrane vôd z dôvodu zvýšeného rizika úniku znečisťujúcich látok, zabezpečiť bezporuchovú prevádzku stavebných
mechanizmov a mať k dispozícii havarijné prostriedky) a podmienku č. 21 počas prevádzky (vykonávať pravidelnú údržbu, kontrolu a čistenie ORL, vsakov na dažďovej kanalizácii, ako i lapača tukov na splaškovej kanalizácii, vykonávať kontrolu nádrže na naftu aj kontrolných zariadení a manipuláciu so znečisťujúcimi látkami vykonávať v zabezpečených priestoroch v súlade s § 39 zákona o vodách). Tiež bola uložená podmienka č. 14, a to pred podaním žiadosti o vydanie územného rozhodnutia zabezpečiť vykonanie posudzovania podľa § 16a zákona o vodách.
64. Žalobcovia ďalej uvádzajú, že prvostupňový správny orgán mal s pozemkovým a lesným odborom overiť, či nejde o kvalitnú poľnohospodársku pôdu, ktorá je osobitne chránená, ako aj to, že skutočnosť, že v súčasnosti sa pôda nevyužíva na poľnohospodárske účely, neznamená, že by sa na takýto účel nemohla využívať v budúcnosti. Aj v tomto prípade ide len o hypotetické tvrdenia žalobcov nevyplývajúce zo žiadneho dôkazu. Žalobcovia nekonkretizujú aké ďalšie overenie kvality pôdy malo byť vykonané, a ani sami netvrdia, že skutočne ide o osobitne chránenú kvalitnú poľnohospodársku pôdu. K záberu poľnohospodárskej pôdy nemal pozemkový a lesný odbor Okresného úradu Martin žiadne pripomienky, s tým, že poukázal na územný plán obce Rakovo, s ktorým bol udelený súhlas Okresného úradu Žilina, odbor opravných prostriedkov, kde je daná lokalita uvedená ako lokalita č. 41 – priemysel. Zároveň je v podmienke č. 12 prvostupňového rozhodnutia uvedené, že pri použití poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodárske účely je potrebné dodržať podmienky ochrany poľnohospodárskej pôdy v zmysle zákona č. 220/2004 Z. z. Preto má správny súd za to, že aj v tejto oblasti bol skutkový stav zistený dostatočne a prvostupňový správny orgán a žalovaný nemali dôvod vykonávať v tomto smere žiadne ďalšie dokazovanie.
65. Pod písm. j) žalobcovia tvrdia, že z hlukovej štúdie vyplýva prekročenie prípustných hodnôt hluku v obciach Rakovo a Príbovce v denných, večerných aj nočných hodinách. Správny súd uvádza, že z hlukovej štúdie nachádzajúcej sa v administratívnom spise vyplýva opak. Tento žalobný bod považuje správny súd za nezrozumiteľný, nakoľko žalobcovia záver z tejto štúdie citujú s výslovným záverom, že pre denný, večerný aj nočný čas nie sú prípustné hodnoty limitov hluku prekročené. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že hodnoty by mohli byť prekročené viac, ak by prvostupňový správny orgán poskytnuté podklady vyhodnotil kontrolou pohybu nákladných vozidiel v ostatných logistických centrách ďalšieho účastníka konania 1), správny súd uvádza, že takéto doplnenie dokazovania nebolo potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu, nakoľko hluková štúdia bola vypracovaná na konkrétnu navrhovanú činnosť posudzovanú v predmetnej veci so zohľadnením plánovaného počtu prejazdov osobných aj nákladných automobilov. Preto je porovnávanie s inými logistickými centrami s odlišnými parametrami irelevantné.
66. Pokiaľ žalobcovia rozporujú podmienku č. 25 stanovujúcu povinnosť vybudovať protihlukové clony, správny súd uvádza, že táto podmienka je uložená dostatočne konkrétne. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcov, že je len na úvahe ďalšieho účastníka konania 1), či vybuduje tieto clony aj s kombináciou zeleného valu a vhodného pohltivého elementu. Prvostupňový správny orgán tu uložil ďalšiemu účastníkovi konania 1) povinnosť pri technickom riešení protihlukovej clony zvážiť možnosť využitia kombinácie zeleného valu a vhodného pohltivého elementu steny. Na vôli ďalšieho účastníka konania 1) je tak len konkrétne technické riešenie s možnosťou využitia kombinácie zeleného valu so vzrastlou zeleňou a vhodného pohltivého elementu steny. Musí však dosiahnuť primerané odhlučnenie buď aplikáciou vzrastlej zelene alebo iného vhodného pohltivého elementu steny, čo bude predmetom posúdenia v ďalších konaniach (územné, stavebné a kolaudačné). Nedôvodná je aj námietka žalobcov, že prvostupňový správny orgán nehodnotil dopad protihlukových clôn na životné prostredie, keďže práve protihlukové clony sú prostriedkom na elimináciu vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie.
67. Pravdivé nie je ani tvrdenie žalobcov, že prvostupňový správny orgán nezobral do úvahy vplyv hluku na psychické zdravie obyvateľov, keď túto skutočnosť vyhodnotil na strane 8 prvostupňového rozhodnutia a v súvislosti so vznikajúcim hlukom a jeho vplyvom na obyvateľov uložil v prvostupňovom rozhodnutí viaceré zmierňujúce podmienky vrátane podmienky č. 25 o vybudovaní protihlukovej clony.
68. Pod písm. k) žalobcovia namietajú, že z rozptylovej štúdie vyplýva riziko pre obyvateľov z dlhodobého hľadiska vzhľadom na limit pre PM10. Túto námietku nepovažuje správny súd za dôvodnú, nakoľko prvostupňový správny orgán vyhodnotil rozptylovú štúdiu na strane 9 prvostupňového rozhodnutia, kde uviedol, že v prípade štandardnej prevádzky energetických zdrojov v najnepriaznivejšom režime paralelnej prevádzky vykurovania a výroby elektrickej energie KGJ nedosahujú príspevky imisných koncentrácií znečisťujúcich látok CO, SO2, NO2 a PM10 pre ročné koncentrácie jedno percento
limitnej hodnoty. Najvyššie príspevky k limitným hodnotám predstavuje hodnota NO2 (2,8 %) a 24 hod. koncentrácie PM10 (2,33 %). Z týchto údajov vyplývajúcich z rozptylovej štúdie nevyplýva zdravotné riziko pre obyvateľov z dlhodobého hľadiska.
69. Správny súd sa tiež nestotožňuje so žalobcami v tom, že v prvostupňovom rozhodnutí sú v rámci podmienok č. 6 a č. 7 uvedené len všeobecné prakticky nevymáhateľné opatrenia, nakoľko v podmienke č. 6 je uvedené, že je nevyhnutné dodržať všetky podmienky z hľadiska ochrany zdravia pred hlukom a emisiami so zohľadnením všetkých predpokladov/podmienok prevádzkovania posudzovanej stavby, uvedených v predloženej hlukovej a rozptylovej štúdii. Uvedená podmienka teda konkrétne odkazuje na vypracované štúdie, ktoré sú prílohou k zámeru navrhovanej činnosti, v ktorých sú uvedené konkrétne hodnoty. Preto ide o konkrétne dané podmienky a nielen všeobecný odkaz na dodržiavanie platných právnych predpisov. Rovnako tak podmienka č. 7 odkazuje na hlukovú a rozptylovú štúdiu a z hľadiska ochrany zdravia pred hlukom a emisiami z energetických zariadení a dopravy vypúšťanými do ovzdušia ukladá dodržať všetky podmienky uvedené v týchto štúdiách. Dodržanie týchto podmienok odkazujúcich na vypracované štúdie bude posudzovaný v ďalších štádiách (územné, stavebné a kolaudačné konanie).
70. Nedôvodná je aj námietka žalobcov, že hluková a rozptylová štúdia spĺňajú zákonné limity, len ak budú splnené predpoklady, na ktorých sú postavené, ohľadom počtu automobilov a ich rozloženia v čase. Správny súd uvádza, že uvedené štúdie mohli pracovať len s údajmi týkajúcimi sa navrhovanej činnosti a je samozrejmé, že z týchto údajov odrážajúcich predpokladanú prevádzku vychádzajú, aby mali relevantnú výpovednú hodnotu. Uvedené štúdie nemohli vychádzať z iných predpokladov.
71. Pokiaľ žalobcovia aj v tomto žalobnom bode namietajú nepreskúmateľnosť stanoviska Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, správny súd odkazuje na vyššie uvedený záver, že nejde o opatrenie preskúmateľné správnym súdom, ktorého zákonnosť nemožno v tomto konaní namietať.
72. Žalobcovia pod písm. l) namietajú, že prvostupňový správny orgán sa nezaoberal otázkou, či je potrebné vypracovať vibračnú štúdiu, pričom uvádzajú svoj názor, že vzhľadom na ťažké stavebné mechanizmy, stroje, nákladné automobily a nárast dopravy možno očakávať aj spôsobenie vibrácií. Správny súd uvádza, že tieto námietky predstavujú len subjektívny názor žalobcov bez odkazu na konkrétne dôkazy, ktoré by aspoň teoreticky mohli viesť k záveru že navrhovanou činnosťou budú spôsobované také vibrácie, že by mala byť ako celok posúdená podľa zákona EIA. Naopak, žalobcovia poukázali na vyhodnotenie tohto vplyvu ďalším účastníkom konania 1) v zámere (tabuľka 23 na strane 55) na stupeň -1 a počas prevádzky na stupeň 0. Uvedené závery nerozporoval ani Úrad verejného zdravotníctva. Z obsahu administratívneho spisu tak nevyplýva, že by bolo potrebné vypracovať vibračnú štúdiu alebo vykonať v tomto smere iné dokazovanie. Práve naopak, výrazný negatívny vplyv vibrácií nie je predpokladaný. Ani žalobcovia nepoukazujú na žiaden dôkaz, z ktorého by nimi tvrdená skutočnosť vyplývala, len prezentujú svoj vlastný názor, že vibrácie môžu vznikať. Preto nemožno v tejto súvislosti prvostupňovému správnemu orgánu a žalovanému vyčítať nedostatočne zistený skutkový stav.
73. Pod písm. m) žalobcovia namietajú použitie údajov o teplotných a zrážkových pomerov za r. 1961 až 1990 v štúdii vypracovanej spoločnosťou OLBA s.r.o. (príloha č. 5 k zámeru). Žalobcovia však sami neodôvodňujú, prečo by takéto údaje nemali byť použiteľné. Použitie vstupných údajov v uvedenej štúdii predstavuje odbornú otázku v oblasti bezpečnostného inžinierstva, ktorej správnosť žalobcovia rovnako relevantným dôkazom nevyvrátili ani nebol žiaden takýto dôkaz predložený v administratívnom konaní. Správny súd nemôže tieto odborné otázky, teda aké vstupné údaje mali byť použité na vyhodnotenie štúdie, sám prehodnocovať a posudzovať ich vecnú správnosť z odborného hľadiska. Navyše správny súd uvádza, že uvedená štúdia sa týka vyhodnotenia oblasti ohrozenia pri úniku nebezpečných chemických látok a teplotné a zrážkové pomery sú len jedny z mnohých vstupných údajov v danej štúdii, ktoré nie sú vzhľadom na uvedený predmet štúdie jej podstatným kritériom, keďže nejde o klimatickú štúdiu, ale záver tejto štúdie vyhodnocuje možnosti ohrozenia úniku nebezpečných látok. Tento záver vyhodnocovali prvostupňový správny orgán a žalovaný, ktorým v tejto súvislosti nemožno vytknúť vadu nesprávne zisteného skutkového stavu.
74. Pokiaľ žalobcovia ďalej namietajú, že v posudzovanom zámere boli identifikované viaceré nebezpečné látky, ktoré by v prípade ich úniku mohli vplývať na zdravie a životy osôb, životné prostredie a majetok, správny súd uvádza, že tieto skutočnosti prvostupňový správny orgán zohľadnil pri vyhodnotení rizík na strane 9 prvostupňového rozhodnutia. Konkrétne uviedol, že toto riziko
bude počas výstavby a prevádzky eliminované prítomnosťou havarijných prostriedkov, vyškolením pracovníkov a počas prevádzky odlučovačmi ropných látok, spevnenými priestormi v areáli, betónovou podlahou v skladových priestoroch, zabezpečeným stáčacím miestom nafty, pravidelnou údržbou a čistením kanalizácie s odlučovačom ropných látok a kontrolou signalizačných opatrení proti úniku znečisťujúcich látok. Tieto skutočnosti sa prejavili aj v uložených podmienkach č. 9 (pracovné podmienky pre zamestnancov), č. 19 (zabezpečenie kontroly a údržby energetických zdrojov a zabezpečenie merania emisných limitov) a č. 28 (zabezpečenie strojovne chladenia signalizáciou úniku chladiva (NH3) s povinnosťou vykonávať jej pravidelnú údržbu a kontrolu). Správny súd dodáva, že je prirodzené, že pri akejkoľvek prevádzke bude vždy existovať určitá hrozba havárie, avšak týmto skutočnostiam sa prvostupňový správny orgán a žalovaný dostatočne venovali, vyhodnotili ich v súlade s odbornými podkladmi pre túto oblasť a uložili dostatočné podmienky na elimináciu s tým súvisiacich rizík.
75. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že uvedené riziko nie je vyvážené žiadnym verejným záujmom, správny súd uvádza, že táto skutočnosť nie je kritériom pre rozhodnutie, či sa má navrhovaná činnosť posudzovať podľa zákona EIA. Navyše navrhovaná činnosť nepredstavuje obzvlášť nebezpečnú prevádzku, ktorej samotnú existenciu by bolo potrebné vyvažovať nejakým verejným záujmom (ako v prípade atómovej elektrárne a pod.).
76. Pod písm. n) žalobcovia rozporujú vyhodnotenie zvýšenia okolitej teploty a riadne neposúdenie klimatických zmien. Pokiaľ v tomto žalobnom bode žalobcovia namietajú neaktuálne klimatické údaje z rokov 1961 – 1990 použité v sprievodnej správe k územnému plánu obce Rakovo a z tohto vyvodzujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, táto námietka nie je dôvodná. Ohľadom otázky vyhodnotenia zvýšenia okolitej teploty bola vypracovaná Simulácia povrchovej teploty - Rakovo (príloha č. 6 k zámeru), ktorá z takýchto neaktuálnych údajov nevychádzala, ale vykonala vlastné posúdenie daného územia. Zo záverov tejto štúdie vychádzali aj prvostupňový správny orgán a žalovaný, a teda prípadné nedostatky územného plánu obce Rakovo nie sú relevantné pre rozhodnutie vo veci.
77. Žalobcovia v tomto žalobnom bode tiež namietajú, že prvostupňový správny orgán mal vyhodnotiť predpokladaný dopad prevádzky navrhovanej činnosti na okolité rodinné domy a podmienka č. 15 uložená v prvostupňovom rozhodnutí je nedostatočná, pretože cieli len na zníženie a nie zabránenie vytvorenia lokálneho tepelného ostrova. Správny súd uvádza, že prvostupňový správny orgán sa zaoberal predpokladaným vplyvom prevádzky na okolité domy, keďže žalobcami uvedená simulácia povrchovej teploty sa zaoberá možným zvýšením teploty navrhovanou činnosťou s tým, že prvostupňový správny orgán ukladá podmienky, ako možno tieto negatívne následky eliminovať. Prvostupňový správny orgán sa na strane 11 prvostupňového rozhodnutia zaoberal vplyvom na klímu, uviedol, že plánovaná stavba bude mať dopad na vyššie teploty a skonštatoval najvyššie možné zvýšenie o 10-15 °C za extrémnych meteorologických situácii. Na toto zistenie však reagoval a uložil na eliminovanie tohto vplyvu podmienku č. 15. Vplyv na okolité rodinné domy tu preto je zobratý do úvahy. Správny súd sa nestotožňuje so žalobcami, že táto podmienka je nedostatočná, keďže cielila na zníženie a nie na zabránenie vytvorenia lokálneho tepelného ostrova. Účelom podmienok nie je vždy úplne eliminovať vplyvy na životné prostredie, ale aj dosiahnutie zmiernenia týchto vplyvov, ak nie je možná ich úplná eliminácia. Nie každý vplyv je totiž možné eliminovať absolútne. Navyše zvýšenie teploty o 10-15 °C sa predpokladá len za extrémnych meteorologických situácií a počas krátkeho obdobia. Preto z uvedených skutočností nie je možné vyhodnotiť, že vplyv navrhovanej činnosti je tak výrazný, že nepostačuje v tejto súvislosti uložená podmienka a táto činnosť by sa mala posudzovať podľa zákona EIA. Ani žalobcovia v konkrétnostiach neuvádzajú, prečo by malo ísť o tak výraznú klimatickú zmenu, že by nepostačovala na zmiernenie jej dopadu uložená podmienka, ale bolo by potrebné vykonať posudzovanie podľa zákona EIA.
78. Správny súd sa tiež nestotožňuje s námietkou žalobcov, že uložená podmienka ponecháva len na ďalšom účastníkovi konania 1), či využije aj zeleň. Prvostupňový správny orgán v podmienke č. 15 uviedol, že je nevyhnutné na znižovanie dopadu klimatickej zmeny a vzniku lokálnych tepelných ostrovov potrebné využiť postupy zvýšeného albeda (odrazivosti slnečného žiarenia), pričom toto možno dosiahnuť buď použitím vhodných stavebných materiálov, svetlých náterov, prípadne využitím zelene, respektíve zelenej strechy. Prvostupňový správny orgán nebol povinný uložiť ďalšiemu účastníkovi konania 1) presný postup ako dosiahnuť zvýšenú odrazivosť slnečného žiarenia, ale postačilo uviesť možné alternatívy. Podstatné je len, aby sa dosiahol tento účel, teda aby nedochádzalo k prehrievaniu daného prostredia. Aký prostriedok si na to ďalší účastník konania 1) ako navrhovateľ danej činnosti
vyberie, je na ňom a jeho dostatočnosť bude vzhľadom na uloženú podmienku posudzovaná v ďalších štádiách výstavby (územné, stavebné a kolaudačné konanie).
79. Žalobcovia ďalej v tomto žalobnom bode rozoberajú podiel plochy zelene, pričom správny súd nepovažuje nimi tvrdené skutočnosti za relevantné. Žalobcovia sami tvrdia, že územný plán obce Rakovo neobsahuje percentuálne obmedzenie podielu plôch zelene, pričom odkaz na územný plán mesta Sereď je v predmetnej veci irelevantný. Žalobcovia tvrdia, že k percentuálnemu podielu plôch zelene sa možno dopracovať uplatnením zásady predbežnej opatrnosti, avšak túto úvahu ďalej nerozvíjajú a neuvádzajú, aká by podľa nich mala byť percentuálna plocha zelene pri navrhovanej činnosti, len konštatujú, že táto predstavuje 22 %, avšak neuvádzajú, či ide o dostatočnú alebo nedostatočnú plochu, ani nevysvetľujú prečo.
80. Pod písm. o) žalobcovia vytýkajú prvostupňovému rozhodnutiu, že neobsahuje žiadnu informáciu o rozsahu svetelného smogu v súvislosti s navrhovanou činnosťou. Žalobcovia však zároveň uvádzajú, že slovenská právna úprava neobsahuje pre túto činnosť konkrétnu legislatívu, ale uplatní sa len univerzálne pravidlo § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka o zákaze obťažovania susedov svetlom nad mieru primeranú pomerom. Správny súd uvádza, že práve pre absenciu výsledných hodnôt svetelného smogu v právnej úprave nie je možné exaktne určiť, aká konkrétna hodnota by bola ešte prípustný a aká už nie. Preto súhlasí so žalobcami v tom, že je potrebné postupovať v intenciách § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, aby obťažovanie svetlom nebolo neprimerané pomerom. Preto ani nebolo potrebné, aby bola v preskúmavaných rozhodnutiach uvedená konkrétna informácia o rozsahu svetelného smogu. Primeranosťou vplyvu svetla produkovaného navrhovanou činnosťou sa prvostupňový správny orgán dostatočne zaoberal, keď v podmienke č. 29 uložil ďalšiemu účastníkovi konania 1), aby v rámci technického riešenia osvetlenia areálu a parkovacích plôch navrhoval svietidlá so smerovou charakteristikou brániacou šíreniu osvetlenia mimo nasvecovaný priestor a zároveň aby prihliadal na primeranú výšku osvetľovacích telies tak, aby došlo k obmedzeniu svetelného smogu. Týmto sa prvostupňový správny orgán dostatočne vysporiadal s otázkou svetelného smogu. Zároveň sa vysporiadal s pripomienkou ďalšieho účastníka konania 7), ktorú žalobcovia citovali, pričom ide len o všeobecnú pripomienku, že analýza neuvažuje o kontaminácii prostredia svetelným smogom. K tomuto sa však vyjadril aj ďalší účastník konania 1) s tým, že prvostupňový správny orgán uvedené premietol do výroku rozhodnutia ako podmienku, v rámci ktorej je stanovené, ako má byť riešené osvetlenie priestorov tak, aby nedochádzalo k neprimeranému rušeniu okolia svetlom (smerovanie svetla a výška osvetľovacích telies). Táto podmienka je pre ďalšieho účastníka konania 1) záväzná a v ďalšom procese povoľovania navrhovanej činnosti (územné, stavebné a kolaudačné konanie) ju bude musieť dodržať.
81. Pod písm. p) žalobcovia namietajú, že v prvostupňovom rozhodnutí sa neskúmalo množstvo predpokladaného odpadu. Správny súd nepovažuje tento žalobný bod za dôvodný. Prvostupňový správny orgán sa produkciou odpadu zaoberal, keď si vyžiadal stanovisko Okresného úradu Martin, úseku štátnej správy odpadového hospodárstva, ktorý nepožadoval posudzovanie navrhovanej činnosti podľa zákona EIA. Na základe tohto stanoviska prvostupňový správny orgán vyhodnotil, že nevyplynuli žiadne bližšie podmienky, ktoré by bolo potrebné uviesť vo výroku rozhodnutia (strana 16 prvostupňového rozhodnutia). Žalobcovia vo svojej námietke vyjadrujú len všeobecný nesúhlas s týmto záverom, pričom ani sami neuvádzajú, aké množstvo odpadu je možné očakávať v súvislosti s navrhovanou činnosťou. Tiež neodkazujú na žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že by sa v rámci navrhovanej činnosti malo produkovať neprimerané množstvo odpadu s tak výrazným vplyvom na životné prostredie, že by sa navrhovaná činnosť mala posudzovať podľa zákona EIA, prípadne aké ďalšie dokazovanie malo byť ohľadom tejto skutočnosti vykonané. Zo žiadneho podkladu nachádzajúceho sa v administratívnom spise pritom nevyplýva, že by navrhovaná činnosť mala produkovať také množstvo odpadu, aby ju bolo nevyhnutné posudzovať podľa zákona EIA. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na I. časť, položku 4 prílohy č. 10, k zákonu EIA, táto ustanovuje len, že zámer navrhovanej činnosti má obsahovať údaje o výstupoch, kam okrem iného patrí aj tvorba odpadov. V tejto prílohe (ani v inej časti zákona EIA) nie je stanovené, že by zámer musel obsahovať údaj o množstve predpokladaného odpadu. Za tohto stavu je postačujúca podmienka č. 22 uložená prvostupňovým rozhodnutím o zabezpečení triedenia odpadov a prioritnom zhodnotení a až následnom zneškodnení odpadov vzniknutých počas výstavby a prevádzky podľa zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch, keďže žiadne iné špecifické potreby ohľadom odpadov z administratívneho spisu nevyplývajú, ani ich žalobcovia netvrdia. Preto v tejto súvislosti nemožno prvostupňovému správnemu orgánu a žalovanému vyčítať vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu.
82. Podporný odkaz na prílohu č. 11 nie je relevantný, nakoľko to, či sa navrhovaná činnosť bude alebo nebude posudzovať podľa zákona EIA sa vyhodnocuje podľa kritérií uvedených v prílohe č. 10, s tým, že príloha č. 11 sa použije len v prípade posudzovania danej činnosti podľa zákona EIA. Preto v tomto štádiu konania nebolo potrebné uvedené skutočnosti výslovne uvádzať. Pokiaľ žalobcovia v tomto žalobnom bode opätovne namietajú nepreskúmateľnosť stanoviska Okresného úradu Martin, úseku štátnej správy odpadového hospodárstva, správny súd odkazuje na vyššie uvedený záver, že nejde o opatrenie preskúmateľné správnym súdom, ktorého zákonnosť nemožno v tomto konaní namietať.
83. Pod písm. q) žalobcovia citujú z prvostupňového rozhodnutia vplyv odberu vody na kvalitu a hladiny podzemných vôd a uvádzajú, že prvostupňový správny orgán priznáva, že dôjde k úbytku podzemných vôd, ktorý bude dlhodobý, trvalý a nikdy nebude úplne vykompenzovaný. Tiež namietajú, že z tohto záveru nevyplývajú reálne dlhodobé dopady odberu na hladinu podzemných vôd a na ostatné zložky životného prostredia v dotknutom území a absentujú aj podmienky, ktoré by mohli tento vplyv zmierniť. Správny súd uvádza, že veta, ktorú žalobcovi citujú, je vytrhnutá z celkového kontextu posúdenia útvarov hladiny podzemných vôd, ako je to uvedené na stranách 10 a 11 prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán síce uvádza, že dôjde k odoberaniu podzemných vôd v dôsledku odberu pre chladenie, avšak zároveň poukazuje na to, že z analýzy podzemnej vody (05/2021) vyplýva, že v ani jednom vrte neboli prekročené ID ani IT kritériá smernice Ministerstva životného prostredia SR č. 1/2015 na vypracovanie analýzy rizika znečisteného územia. Ďalej prvostupňový správny orgán dodal, že odoberanie podzemných vôd bude dotované riadeným vypúšťaním vôd z povrchového odtoku cez retenčné nádrže, čím sa môže čiastočne nahradiť odoberané množstvo podzemných vôd. Z uvedeného tak nevyplýva tvrdenie žalobcov, že pôjde o dlhodobý, trvalý a nevykompenzovaný úbytok podzemných vôd, práve naopak. Prvostupňový správny orgán s úbytkom vôd ráta a uvádza, ako ho možno kompenzovať. Tiež v konkrétnostiach uvádza, že celkovo odber zo studní neprekročí 1.250 m3 mesačne a 15.000 m3 ročne, čo zabezpečí investor technickými opatreniami. Tiež uvádza, že dažďová kanalizácia odvádza vody z povrchového odtoku zo striech, komunikácií, spevnených plôch a parkovísk do retenčného a vsakovacieho systému. Zároveň správny súd dopĺňa, že v rámci podmienky č. 14 prvostupňového rozhodnutia je ďalší účastník konania 1) povinný pred podaním žiadosti o vydanie územného rozhodnutia zabezpečiť vykonanie posudzovania podľa § 16a vodného zákona, a taktiež sa podzemných vôd týka aj podmienka č. 21, podľa ktorej sa má vykonávať pravidelná údržba, kontrola a čistenie ORL vsakov na dažďovej kanalizácii, ako aj lapača tukov na splaškovej kanalizácii. Preto správny súd nemôže prisvedčiť žalobcom v tom, že dôjde k dlhodobému, trvalému a nevykompenzovanému úbytku podzemných vôd a že prvostupňový správny orgán neskúmal reálne dlhodobé dopady odberu vody a neuložil podmienky, ktoré by mohli tento vplyv zmierniť. Ohľadom tejto otázky bol riadne zistený skutkový stav a boli z neho vyvodené adekvátne závery, ktoré sa premietli do výroku prvostupňového rozhodnutia v časti uložených podmienok.
84. Napokon žalobcovia pod písm. r) konštatujú, že z dopravného posúdenia vypracovaného spoločnosťou FIDOP s.r.o. vyplýva záver, že posudzovaná križovatka K2 na ceste I/65 bude kapacitne vyhovovať celé posudzované obdobie, vrátane zvýšenej dopravy navrhovanej činnosti, ako aj to, že prvostupňový správny orgán vznesené relevantné pripomienky akceptoval a zahrnul do výrokovej časti rozhodnutia. Žalobcovia však vytýkajú, že dopravné vyhodnotenie sa nezaoberalo vplyvom dopravy, ktorá sa bude pripájať z cesty 2/519 na cestu I/65 v križovatke Príbovce, a že nebola posudzovaná kapacita a priepustnosť tejto križovatky, kde bude podľa názoru žalobcov potrebné takisto vybudovať okružnú križovatku, respektíve nájsť iné vhodné riešenie dopravy. Správny súd uvádza, že skutočnosti vytýkané žalobcami v tomto žalobnom bode nie sú relevantné pre rozhodnutie vo veci. Vypracovaná dopravná štúdia prirodzene rieši napojenie dopravy z miesta navrhovanej činnosti križovatkou K2 na štátnu cestu I/65, pričom táto bude kapacitne vyhovovať celé posudzované obdobie, ako to skonštatovali aj žalobcovia. Pokiaľ žalobcovia namietajú napájanie sa z cesty II/519 na cestu I/65 v križovatke Príbovce, uvedená skutočnosť nemá nič spoločné s navrhovanou činnosťou, nakoľko doprava súvisiaca s navrhovanou činnosťou sa nebude pohybovať po tejto ceste II/519 a z tejto strany sa napájať na štátnu cestu I/65. Vyhodnotenie tejto otázky preto nebolo predmetom administratívneho konania, keďže sa táto otázka netýka navrhovanej činnosti, a preto v tejto súvislosti nemožno prvostupňovému správnemu orgánu a žalovanému vyčítať vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu.
85. V žalobnom bode zhrnutom v odseku 9. žalobcovia namietajú, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď vyhodnotil, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Ani tento žalobným bod nepovažuje správny súd za dôvodný. Žalobcovia v rámci neho odkazujú na to, že nebol riadne zistený skutkový stav, s čím sa správny súd už vysporiadal vyššie a v preskúmavaných opatreniach takúto vadu neskonštatoval. V rámci tohto žalobného bodu žalobcovia nedostatky zistenia skutkového stavu bližšie nerozoberajú, len tento nedostatok tvrdia. Takéto všeobecné konštatovanie neodôvodňuje nesprávne právne posúdenie veci.
86. Pokiaľ žalobcovia ďalej uvádzajú, že navrhovaná činnosť by sa mala posudzovať podľa zákona EIA v súlade so zásadou predbežnej opatrnosti, takýto všeobecný záver nie je možné akceptovať. V opačnom prípade by sa musela každá činnosť posudzovať podľa zákona EIA ako preventívne opatrenie, čo nie je účelom tohto zákona, ktorý ustanovuje pre zodpovedanie tejto otázky zisťovacie konanie, v ktorom sa každá navrhovaná činnosť posudzuje individuálne.
87. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na možnosť ďalšieho rozširovania navrhovanej činnosti v budúcnosti, ide o hypotetickú úvahu, ktorá nevychádza zo žiadneho dôkazu. Správny súd dopĺňa, že takáto zmena navrhovanej činnosti by bola predmetom ďalšieho posúdenia v súlade s § 29 ods. 1 písm. b) zákona EIA. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na obrovskú rozlohu navrhovanej činnosti a celkový počet stojísk, ktorý podľa nich prevyšuje počet 500, s týmito námietkami sa už správny súd vysporiadal vyššie (odsek 30. tohto rozsudku), kde uzavrel, že tieto skutočnosti nepredstavujú dôvod na posudzovanie navrhovanej činnosti podľa zákona EIA. Žalobcovia poukazujú aj na celkový vplyv na krajinu a na duševné zdravie obyvateľov, avšak len vo všeobecnej rovine a z takto formulovanej námietky nie je možné vyvodiť záver, že by žalovaný vec nesprávne právne posúdil.
88. Pokiaľ žalobcovia ďalej namietajú, že zámer neobsahuje všetky relevantné informácie podľa prílohy č. 11 k zákonu EIA, správny súd uvádza, že náležitosti návrhu sú upravené v prílohe č. 8 k zákonu EIA a nie v prílohe č. 11, ktorá upravuje obsah a štruktúru správy o hodnotení navrhovanej činnosti, ktorú by bol navrhovateľ povinný vypracovať len v prípade, ak by bolo rozhodnuté, že sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona EIA. Z tohto dôvodu je nedôvodný aj odkaz žalobcov na § 32 ods. 1 zákona EIA, ktorý upravuje prípady, kedy nie je potrebné vypracovávať správu o hodnotení vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie, keďže aj tento procesný postup sa týka len situácie, ak bolo rozhodnuté o tom, že navrhovaná činnosť sa bude posudzovať podľa zákona EIA. V tomto smere žalobcovia prezentujú len ich vlastný názor na to, že zisťovanie vyhodnocovania vplyvu malo mať charakter posudzovania zodpovedajúceho správe o hodnotení vplyvov podľa § 31 zákona EIA a uvádzajú, že tomu by zodpovedalo právo dotknutej verejnosti v rámci verejného prerokovania správy o vyhodnotení činnosti podľa § 34 zákona EIA. Správny súd k tomu uvádza, že dotknutá verejnosť aj dotknuté orgány mali riadne umožnenú účasť na konaní, vo veci sa vyjadrili a vzniesli svoje pripomienky, s ktorými sa vysporiadali prvostupňový správny orgán aj žalovaný, podali odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu a štyria zástupcovia dotknutej verejnosti podali proti napadnutému rozhodnutiu správne žaloby, ktoré správny súd riadne prejednal. Preto práva dotknutej verejnosti boli v danom konaní zabezpečené v súlade so zákonom.
89. Žalobcovia okrem vyššie uvedených námietok vznesených v správnych žalobách v replike namietali, že prvostupňové rozhodnutie bolo zverejnené v rozpore s § 24 ods. 4 v spojení s § 29 ods. 15 zákona EIA, keďže toto malo byť podľa nich zverejnené webovom sídle prvostupňového správneho orgánu N. a nie na stránke N.. Správny súd k tomu uvádza, že podľa § 183 SSP môže žalobca rozšíriť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby, ktorá je v prípade zainteresovanej verejnosti v súlade s § 181 ods. 3 SSP dva mesiace od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Keďže napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 09. 2022, mohli žalobcovi rozširovať žalobné body najneskôr do 30. 11. 2022. Vyššie uvedenú námietku uplatnili žalobcovia až v replike dňa 21. 11. 2024, teda zjavne po lehote, a preto sa s ňou správny súd vecne nezaoberal.
90. Správny súd napriek tomu dodáva, že uvedená námietka nezakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Účelom zverejnenia rozhodnutia zo zisťovacieho konania na webovom sídle je, aby sa o jeho obsahu dozvedela aj verejnosť, ktorá nebol účastníkom konania a prípadne mohla proti tomuto rozhodnutiu podať odvolanie, ako to pripúšťa v § 24 ods. 4 zákon EIA. V takomto postavení bol v predmetnej veci žalobca 4), ktorý sa však zjavne o prvostupňovom rozhodnutí dozvedel a poznal jeho
obsah, keďže proti nemu podal odvolanie (hoci po lehote). Preto aj prípadné nesprávne zverejnenie prvostupňového rozhodnutia nemalo žiaden dopad na jeho práva. Rovnako tak neboli dotknuté práva ani ostatných žalobcov, ktorý sa zúčastnili zisťovacieho konania už na prvom stupni z tohto dôvodu im bolo prvostupňové rozhodnutie doručené, a teda poznali jeho obsah a využili právo na podanie odvolania.
K správnej žalobe žalobcu 2)
91. Pokiaľ ide o správnu žalobu žalobcu 2), správny súd konštatuje, že jej prevažná časť obsahuje len všeobecné úvahy o výklade právnych predpisov a o nesprávnosti postupu a záverov prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, avšak bez ich bližšieho konkretizovania a odôvodnenia nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Preto prevažná časť tejto správnej žaloby nespĺňa náležitosti podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP upravujúceho žalobné body a neumožňuje správnemu súdu vykonať prieskum napadnutého rozhodnutia.
92. Pokiaľ žalobca 2) namieta, že stanoviská verejnosti neboli zapracované medzi uložené opatrenia vôbec alebo nedostatočne a nebolo vysvetlené, prečo opatrenia navrhované žalobcom 2) neboli preskúmavanými rozhodnutiami uložené, nekonkretizuje, o ktoré opatrenia navrhnuté ním alebo inými zástupcami zainteresovanej verejnosti ide. Na takto všeobecne formulovanú námietku môže správny súd len rovnako všeobecne odpovedať, že prvostupňový správny orgán sa vysporiadal so všetkými pripomienkami žalobcu 2), a to na stranách 24 a 25 prvostupňového rozhodnutia a žalovaný sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu 2) na stranách 17 a 18 napadnutého rozhodnutia. Nekonkrétna je aj námietka žalobcu 2), že vyhodnotenie kritérií podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA v prvostupňovom rozhodnutí absentuje, nakoľko žalobca 2) neuvádza jediné konkrétne kritérium, ktoré nebolo vyhodnotené alebo bolo vyhodnotené nedostatočne. Aj na túto námietku môže správny súd len rovnako všeobecne uviesť, že vyhodnotenie týchto kritérií sa v prvostupňovom rozhodnutí nachádza na stranách 8 až 12.
93. Pokiaľ žalobca 2) namieta, že prvostupňový správny orgán upustil od požiadavky variantného riešenia bez uvedenia vlastného vyhodnotenia, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia, správny súd uvádza, že jednovariantné rozhodnutie nie je predmetom prieskumu v predmetnom správnom súdnom konaní, ako to správny súd uzavrel vyššie (odseky 24. a 25. tohto rozsudku). Pokiaľ ide o odôvodnenie upustenia od variantného riešenia v prvostupňovom rozhodnutí, toto je uvedené na strane 25 a je riadne odôvodnené, ako to správny súd podrobne rozobral v odseku 26. a 27. tohto rozsudku. Preto v tomto smere nie je možné prisvedčiť námietke nepreskúmateľnosti. Pokiaľ žalobca 2) tvrdí, že ak aj bolo upustené od variantného riešenia, mal si prvostupňový správny orgán na základe námietky žalobcu 2) uplatniť od ďalšieho účastníka konania 1) povinnosť variantného riešenia, takýto záver nie je v súlade so zákonom. Takto má prvostupňový orgán postupovať v zmysle § 22 ods. 6 zákona EIA len v prípade, ak z pripomienok predložených k zámeru vyplynie potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti. Ako to už správny súd uviedol v odseku 26. a 27. tohto rozsudku, žalobca 2) v administratívnom konaní a ani v správnej žalobe neuviedol žiadny ďalší reálny variant navrhovanej činnosti, ktorý by bolo treba posúdiť. Preto prvostupňový správny orgán nemal povinnosť uplatniť si takýto variant od ďalšieho účastníka konania 1).
94. Nedôvodná je aj námietka žalobcu o nezvolaní konzultácie napriek jeho požiadavke, čo odôvodňuje s poukazom na § 63 zákona EIA, Aarhuským dohovorom a smernicu EIA. Správny súd v tomto smere odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/22/2023 zo dňa 27. 06. 2024, odsek 34., podľa ktorého v rámci zisťovacieho konania zákon s konzultáciami obligatórne nepočíta, a preto nie je možné ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Správny súd k tomu dodáva, že táto skutočnosť vyplýva výslovne z § 63 ods. 1 zákona EIA, podľa ktorého je príslušný orgán povinný zabezpečiť vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom, schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou v prípade posudzovania strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien, alebo pri postupe zisťovacieho konania o posudzovaní strategického dokumentu podľa § 7 zákona EIA. V rámci zisťovacieho konania o iných ako strategických dokumentoch, ako tomu bolo aj v predmetnej veci, takúto povinnosť nemá. Preto nevykonanie konzultácií v predmetnej veci nemožno považovať za nezákonný postup.
95. Žalobca 2) tiež namieta, že navrhovaná činnosť nie je novou činnosťou, ale zmenou činnosti, s čím sa podľa neho žalovaný riadne nevysporiadal. Správny súd k tomu uvádza, že žalovaný na strane 18 napadnutého rozhodnutia k uvedenej námietke uviedol, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že ide o novú činnosť a nie o zmenu činnosti. Správny súd sa s týmto záverom stotožňuje, nakoľko skutočnosť, že ide o novú činnosť zjavne vyplýva zo zámeru predloženého v administratívnom konaní, ktorého predmetom nie je zmena nejakej už existujúcej činnosti. Ani žalobca 2) v správnej žalobe vôbec nevysvetlil, prečo podľa neho ide o zmenu navrhovanej činnosti, napr. neuviedol aká činnosť bola pôvodnou činnosťou a ako mala byť navrhovanou činnosťou zmenená. Preto tejto námietke správny súd nemohol prisvedčiť.
96. Žalobca 2) ďalej namietal nesprávne posúdenie vplyvu navrhovanej činnosti na ohrozenie pôdy s tým, že žalovaný sa podľa neho s týmto odvolacím bodom vysporiadal nesprávne a nedostatočne. Správny súd uvádza, že žalovaný sa s touto námietkou vysporiadal na strane 18 napadnutého rozhodnutia, kde v rámci ochrany pôdy poukázal na súhlas Okresného úradu Žilina, odbor opravných prostriedkov, ktorý podľa § 13 zákona č. 220/2004 Z. z. udelil súhlas ako orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy. Takéto posúdenie považuje správny súd za správne a zákonné. Pokiaľ žalobca 2) namieta, že jeho námietka smerovala k § 13 zákona o životnom prostredí, správny súd uvádza, že v tomto ustanovení je upravený len všeobecný princíp opatrnosti pri hrozbe nebezpečenstva nenávratného alebo závažného poškodenia životného prostredia. Žalovaný však poukázal na konkrétne rozhodnutie príslušného orgánu ochrany pôdy týkajúce sa konkrétnej pôdy, a teda vec posúdil s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Odkaz žalobcu 2) na všeobecný princíp opatrnosti preto nie je relevantný.
97. Žalobca 2) ďalej namieta nedostatky dopravnej štúdie. Žalobca v rámci tohto žalobného bodu len všeobecne tvrdí, že cesta I/56 nespĺňa parametre pre štátne cesty a umiestnenie navrhovanej činnosti pri tejto komunikácii je nevhodné a nesprávne a že vplyvy na vstupoch a výstupoch boli nesprávne vyhodnotené. Táto žalobná námietka predstavuje len názor žalobcu 2) nekorešpondujúci s vykonaným dokazovaním, konkrétne s dopravnou štúdiou vypracovanou spoločnosťou FIDOP s.r.o., z ktorej vyplýva záver, že napojenie na cestu I/56 bude kapacitne vyhovovať počas celého posudzovaného obdobia. Pokiaľ žalobca 2) tejto štúdii vyčíta, že sa posudzovanie vykonalo v mesiaci júl, hoci sa malo vykonať v iných mesiacoch, kedy nie sú lokálne obmedzenia z dôvodu prázdnin či opravy ciest, správny súd uvádza, že s touto námietkou sa vysporiadal už žalovaný v napadnutom rozhodnutí na strane 18, kde uviedol, že dopravná štúdia bola vypracovaná v júli 2021, avšak samotný prieskum križovatky na ceste I/65 bol realizovaný dňa 26. 09. 2019 vo štvrtok, z čoho vyplýva, že nebol ovplyvnený zníženou dopravou z dôvodu školských prázdnin. Žalovaný sa tak s touto námietkou dostatočne vysporiadal, pričom žalobca 2) pri podaní správnej žaloby túto skutočnosť buď úplne odignoroval, alebo zámerne správny súd zavádza, keď tvrdí, že posúdenie bolo vykonané v mesiaci júl.
98. Žalobca 2) ďalej len všeobecne poukazuje na článok 44 ods. 3 Ústavy SR a § 20 zákona EIA, bez odôvodnenia, v čom konkrétne sú preskúmavané rozhodnutia v rozpore s uvedenými ustanoveniami. Pokiaľ žalobca 2) uvádza, že dôvod zámeru sa odvodzuje od snahy o socioekonomický rozvoj obce Raková a monetárne zhodnotenie ornej pôdy, pričom podľa žalobcu teda nejde o legitímny dôvod, správny súd uvádza, že táto skutočnosť nie je relevantná pre rozhodnutie vo veci, nakoľko motivácia navrhovateľa navrhovanej činnosti je irelevantná pre posúdenie navrhovanej činnosti podľa zákona EIA. Podstatné je, do akej miery navrhovaná činnosť ovplyvňuje životné prostredie. Pokiaľ žalobca 2) v závere správnej žaloby uvádza, že napadnuté rozhodnutie nesleduje cieľ zákona EIA, a preto je nezákonné z dôvodu porušenia zásady opatrnosti, legitímneho očakávania a právnej istoty, ani tieto tvrdenia nekonkretizuje a nevysvetľuje, prečo tomu tak má byť. Rovnako všeobecná je aj námietka žalobcu o tom, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ústavou SR a eurokonformným výkladom, keďže žalobca neuvádza žiadny konkrétny článok Ústavy SR ani ustanovenie práva EÚ, v rozpore s ktorým prvostupňový správny orgán alebo žalovaný vyložili zákon. K správnej žalobe žalobcu 4)
99. Žalobca 4) vo svojej správnej žalobe rozporoval vyhodnotenie jeho odvolania ako oneskorene podaného. Správny súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že žalobca 4) podal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu po zákonom stanovenej lehote. Kľúčovým pre zodpovedanie otázky včasnosti odvolania žalobcu 4) je určenie, ktorým dňom možno považovať prvostupňové rozhodnutie za doručené žalobcovi 4). Žalobca 4) vystupoval v administratívnom konaní v postavení verejnosti,
s tým, že sa nezúčastnil konania pred prvostupňovým orgánom. V súlade s § 24 ods. 4 zákona EIA má verejnosť právo podať odvolanie proti rozhodnutiu vydanom v zisťovacom konaní, aj ak nebola účastníkom zisťovacieho konania, pričom za deň doručenia verejnosti sa v tomto prípade považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 15 zákona EIA. V súlade s § 29 ods. 15 zákona EIA príslušný orgán rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní zverejní na svojom webovom sídle a na úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii.
100. Žalobca 4) v správnej žalobe uvádza, že na počítanie lehôt sa má použiť § 27 ods. 2, prvá veta správneho poriadku. Správny súd vo všeobecnosti s týmto názorom súhlasí, pretože v súlade s § 64 zákona EIA sa na zisťovacie konanie subsidiárne použije správny poriadok, ako všeobecný predpis o správnom konaní, keďže jeho aplikácia nie je pre zisťovacie konanie vylúčená. Správny poriadok upravuje počítanie lehôt v § 27, kde je v odseku 2 ustanovené, že do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Uvedené ustanovenie je však možné aplikovať v zisťovacom konaní len ak zákon EIA neobsahuje osobitnú úpravu. V prípade podania odvolania verejnosťou, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania, je v § 24 ods. 4 zákona EIA doslovne uvedené, že za deň doručenia rozhodnutia sa považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní. Zákonodarca v tomto prípade používa formuláciu „pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia“ a nie formuláciu „v lehote 15 dní od zverejnenia rozhodnutia“ alebo „pätnásty deň od zverejnenia rozhodnutia“. Zákon tak neustanovuje pre určenie dňa doručenia uzavretý časový úsek (lehotu), ale uvádza presný deň, kedy sa rozhodnutie považuje za doručené. Ide o odlišnú formuláciu, akú zákonodarca používa v zákone EIA pri určovaní lehôt, napríklad lehota na doručenie vyjadrenia podľa § 6 ods. 6 zákona EIA, podľa ktorého dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská k oznámeniu príslušnému orgánu „do 15 dní od doručenia oznámenia“. Zároveň takúto formuláciu nepoužíva pri lehotách ani správny poriadok, napríklad pri určení odvolacej lehoty v § 54 ods. 2, kde ustanovuje, že odvolanie treba podať „v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia“, alebo v § 26 ods. 2 pre doručovanie verejnou vyhláškou, kde ustanovuje, že doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí „po dobu 15 dní na úradnej tabuli správneho orgánu a súčasne na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, alebo aj na inom obvyklom mieste, s tým, že posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia“.
101. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch používa zákonodarca pri určení nejakej lehoty v zákone EIA aj v správnom poriadku základnú číslovku určujúci počet dní (eventuálne mesiacov a rokov) s tým, že stanovený časový úsek buď výslovne označuje za lehotu, alebo uvádza, že nejaký úkon je potrebné vykonať v určenom počte dní od určitej udalosti. Vo všetkých týchto prípadoch sa použije všeobecné ustanovenie § 27 ods. 2 správneho poriadku, prvá veta a do lehoty sa nezapočíta deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej jej začiatok. V prípade § 24 ods. 4 zákona EIA však zákonodarca použil radovú číslovku, pričom ide o jedinú takúto formuláciu v celom zákone EIA a obdobná formulácia sa nenachádza ani v správnom poriadku. Pokiaľ zákonodarca zámerne použil iné jazykové prostriedky pri danom ustanovení, je potrebné túto odlišnosť zohľadniť aj pri výklade daného ustanovenia. Pokiaľ by uvedené ustanovenie obsahovalo slová „v lehote 15 dní od zverejnenia“, deň zverejnenia by sa v súlade s § 27 ods. 2 správneho poriadku do tejto lehoty nezapočítaval. Posledným dňom lehoty by v tomto prípade bol šestnásty deň zverejnenia. Pokiaľ však zákonodarca výslovne upravuje, že dňom doručenia je pätnásty deň zverejnenia, nie je to možné interpretovať inak, ako tak, že deň, kedy príslušný orgán zverejní rozhodnutie, je nutné považovať za prvý deň zverejnenia a následne je potrebné vypočítať v poradí pätnásty deň, ktorý je dňom doručenia rozhodnutia zo zisťovacieho konania verejnosti, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania. Obdobne, pokiaľ by zákonodarca ustanovil, že dňom doručenia verejnosti je deň zverejnenia rozhodnutia, nebolo by možné toto ustanovenie interpretovať tak, že ide o deň nasledujúci po zverejnení (druhý deň zverejnenia), ale išlo by práve o prvý deň zverejnenia rozhodnutia.
102. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie bolo zverejnené dňa 07. 02. 2022, a teda pätnásty deň zverejnenia nastal dňa 21. 02. 2022 s tým, že tento deň sa v súlade s § 24 ods. 4 druhej vety zákona EIA považuje za deň doručenia rozhodnutia verejnosti, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania. Následne začala verejnosti plynúť 15-dňová odvolacia lehota, pričom do tejto lehoty sa nezapočítava deň doručenia rozhodnutia, a teda táto lehota začala plynúť dňa 22. 02. 2022 a uplynula dňa 08. 03. 2022, ktorý bol posledným dňom na podanie odvolania verejnosťou, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania. Žalobca 4) podal svoje odvolanie elektronicky bez autorizácie dňa 09. 03. 2022, teda po zákonom stanovenej lehote, a preto žalovaný správne vyhodnotil jeho
odvolanie ako oneskorene podané. Z dôvodu oneskorene podaného odvolania sa žalovaný nebol povinný vecne zaoberať odvolaním žalobcu 4) a vyjadrovať sa k jednotlivým odvolacím námietkam tak, ako pri ostatných podaných odvolaniach.
103. Pokiaľ žalobca 4) namieta, že napadnuté rozhodnutie je v otázke včasnosti podania odvolania nedostatočne odôvodnené, správny súd sa s touto námietkou nestotožňuje, nakoľko žalovaný vykonal na strane 6 napadnutého rozhodnutia podrobný výpočet plynutia odvolacej lehoty rovnako, ako to správny súd uviedol v predchádzajúcom odseku. Žalobca 4) v správnej žalobe ani nešpecifikuje, v čom je odôvodnenie žalovaného nedostatočné, teda prečo považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Taktiež v tejto súvislosti neobstojí námietka žalobcu 4) o nesprávne zistenom skutkovom stave, nakoľko žalovaný odkázal na predložený spisový materiál, kde je uvedený dátum zverejnenia prvostupňového rozhodnutia, a teda táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z administratívneho spisu. Žiadne ďalšie zisťovanie skutkového stavu v tomto smere nebolo potrebné.
104. Pokiaľ žalobca uvádza, že podľa verejnej vyhlášky bolo prvostupňové rozhodnutie zvesené až dňa 23. 02. 2022, z čoho vyplýva, že aj prvostupňový správny orgán považoval 15-dňovú lehotu pre zverejnenie prvostupňového rozhodnutia za skončenú dňom 22. 02. 2022, správny súd uvádza, že doba zverejnenia prvostupňového rozhodnutia nie je totožná s momentom, kedy je ho možné považovať za doručené verejnosti, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania. Doručovanie rozhodnutia verejnou vyhláškou, vrátane doby vyvesenia, upravuje § 26 ods. 2 správneho poriadku a deň doručenia rozhodnutia verejnosti určuje § 24 ods. 4 zákona EIA. Ide o dve nesúvisiace právne úpravy s odlišným počítaním času, ako to správny súd v podrobnostiach rozobral vyššie. Rovnako nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že toto rozhodnutie malo byť ponechané na úradnej tabuli minimálne do konca lehoty na podanie odvolania, keďže takúto dobu vyvesenia zákon EIA neustanovuje a správny poriadok v § 26 ods. 2 pri doručovaní verejnou vyhláškou všeobecne ustanovuje, že písomnosť má byť vyvesená len po dobu 15 dní. Preto pokiaľ prvostupňový správny orgán po uplynutí tejto lehoty prvostupňové rozhodnutie z úradnej tabule zvesil, postupoval v súlade so zákonom. Navyše táto skutočnosť sa nemohla nijako dotknúť práv žalobcu 4), keďže bol oznámený s obsahom prvostupňového rozhodnutia a podal proti nemu odvolanie, a preto dlhšia doba vyvesenia by zjavne nemohla viesť k lepšiemu právnemu postaveniu žalobcu 4).
105. Pokiaľ žalobca 4) v závere správnej žaloby namieta, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, nakoľko žalovaný mu nedal možnosť vyjadriť sa k jeho predbežným právnym záverom o oneskorenom podaní odvolania, správny súd opakuje to, čo uviedol pri obdobnom argumente žalobcov 1) a 3) v závere odseku 21. tohto rozsudku, že žiadny právny predpis neukladá správnemu orgánu vopred upovedomiť účastníkov konania ako mieni vec právne posúdiť.
106. Správny súd dodáva, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že správna žaloba žalobcu 4) je neprípustná, lebo nepodal včas opravný prostriedok. Podľa § 7 písm. a) SSP správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánu verejnej správy, ak účastník konania pred právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu subsidiarity správneho súdnictva s tým, že zákonnosť rozhodnutia vydaného v administratívnom konaní má v prvom rade preskúmať príslušný nadriadený správny orgán v rámci riadnych opravných prostriedkov a až následne správny súd. Podľa uvedeného ustanovenia sú neprípustné správne žaloby smerujúce proti prvostupňovým rozhodnutiam, voči ktorým zákon pripúšťa riadny opravný prostriedok. V danom prípade však žalobca napáda odvolacie rozhodnutie žalovaného s tým, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal opravný prostriedok, s ktorým sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal a skonštatoval jeho oneskorené podanie. Žalobca 4) tak pred podaním správnej žaloby vyčerpal riadny opravný prostriedok a predmetom súdneho prieskumu je práve správnosť vyhodnotenia tohto opravného prostriedku žalovaným. Preto nebol dôvod správnu žalobu žalobcu 4) odmietnuť ako neprípustnú podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP.
Návrhy na vykonanie dokazovania
107. Pokiaľ ide o návrhy účastníkov konania na vykonanie dokazovania, správny súd uvádza, že dokazovanie sa v správnom súdnom konaní vykonáva výnimočne, len za splnenia podmienok
ustanovených v § 120 SSP. V konaní o všeobecnej správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP, ako je tomu aj v predmetnej veci, nie je správny súd súdom skutkovým a dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci nevykonáva. Správny súd v súlade s § 119 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy a prípadné dokazovanie môže slúžiť len na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nedostatky ohľadne zisťovania skutkového stavu v administratívnom konaní sú dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e) a f) SSP a nie je úlohou správneho súdu ich naprávať.
108. Pokiaľ žalobcovia 1), 3) a 4) v replike priložili stanovisko Úradu verejného zdravotníctva a novú akustickú štúdiu namietajúc, že akustická štúdia použitá v administratívnom konaní je vecne nesprávna a Úrad verejného zdravotníctva uložil ďalšiemu účastníkovi konania 1) v územnom konaní povinnosť vypracovať novú akustickú štúdiu, správny súd dokazovanie priloženými listinami nevykonal. V súlade s § 135 ods. 1 SSP (v znení aplikovateľnom na predmetnú vec) je na rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (súčasná právna úprava ustanovuje, že ide o čas vyhlásenia alebo vydania napadnutého rozhodnutia). Výnimku predstavuje § 135 ods. 2 SSP, podľa ktorého je pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia len v prípade, ak podľa písm. a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k), čo však v predmetnej veci nebolo splnené, nakoľko správny súd rozhoduje o všeobecnej správnej žalobe podľa § 6 odseku 2 písm. a) SSP; alebo ak podľa písm. b) rozhoduje podľa § 192 aplikujúc peňažnú moderáciu, čo taktiež v predmetnej veci nenastalo. Pokiaľ došlo po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia k zmene skutkového stavu a až v nadväzujúcom územnom konaní sa ukázalo, že niektorý z dôkazov použitý ako podklad napadnutého rozhodnutia bol vecne nesprávny a bolo ho treba prepracovať, na tieto skutočnosti nemôže správny súd v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prihliadať. Prípadná zmena skutkového stavu po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Prvostupňovému správnemu orgánu a žalovanému nemožno v otázke zisťovania skutkového stavu nič vyčítať, pokiaľ vychádzali z akustickej štúdie predloženej v administratívnom konaní, keďže jej nesprávnosť sa ukázala až následne. Zároveň správny súd uvádza, že v územnom konaní došlo k prepracovaniu tejto štúdie, a teda v ďalšom štádiu povoľovacieho konania navrhovanej činnosti došlo k náprave zistených nedostatkov a navrhovaná činnosť bude realizovaná v súlade s prepracovanou akustickou štúdiou. V tomto dôsledku preto nedôjde k ujme na životnom prostredí. Správny súd dopĺňa, že námietky žalobcov voči napadnutému rozhodnutiu uplatnené v replike súvisiace s akustickou štúdiou sú vznesené po lehote na podanie správnej žaloby v zmysle § 183 SSP, ako to správny súd uzavrel v odseku 89. tohto rozsudku pri inej námietke žalobcov vznesenej až v replike, na čo odkazuje. Preto sa správny súd s týmito námietkami vecne nezaoberal.
109. Žalobca 2) navrhol, aby si správny súd vyžiadal znalecký posudok o vecnej správnosti dopravno- kapacitného posúdenia. Ani toto dokazovanie správny súd nevykonal, keďže na to neboli splnené podmienky § 120 písm. a), b), a c) SSP. Podľa § 120 písm. a) SSP správny súd vykonaná dokazovanie, ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, čo nebolo v predmetnej veci splnené. Správny súd opakuje, že nie je skutkovým súdom a môže vykonať len nevyhnutné dokazovanie za účelom preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Žalobca 2) svoj dôkazný návrh riadne neodôvodnil, teda neuviedol ako môže ním navrhnuté dokazovanie objasniť otázku zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Naopak, tento dôkazný návrh zjavne smeruje k prehodnoteniu zisteného skutkového stavu, nakoľko žalobca 2) v rámci žalobných bodov rozporoval aj správnosť dopravno-kapacitného posúdenia, čo predstavuje skutkovú otázku. S týmito námietkami sa však správny súd vysporiadal vyššie a považoval ich za nedôvodné. Preto vykonanie dokazovania za účelom preskúmavania vecnej správnosti dopravno-kapacitného posúdenia nie je nevyhnutné na rozhodnutie vo veci. Taktiež nie sú splnené ani podmienky podľa § 120 písm. b) a c) SSP, nakoľko správny súd nerozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i) až k) SSP, keďže v predmetnej veci ide o všeobecnú správu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP a nejde ani o prípad rozhodovania podľa § 192 SSP o peňažnej moderácii.
110. Pokiaľ žalobca 2) ďalej navrhol výsluchy svedkov J. C. H. a A. O. C. na overenie svojej expertnosti, správny súd uvádza, že otázka expertnosti žalobcu 2) je irelevantná pre rozhodnutie vo veci, ktorého predmetom je prieskum napadnutého rozhodnutia, a preto nevykonal ani toto navrhnuté dokazovanie.
Návrh na prerušenie konania
111. Žalobca 4) podaním zo dňa 28. 07. 2026 navrhol prerušiť konanie za účelom podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ, pričom sformuloval nasledovné otázky:
112. (1) „Majú sa článok 11 smernice 2011/92/EÚ v znení smernice 2014/52/EÚ, článok 47 Charty základných práv Európskej únie, článok 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru a zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že členský štát je povinný upraviť a uplatňovať procesné pravidlá týkajúce sa opravného prostriedku člena dotknutej verejnosti proti rozhodnutiu, podľa ktorého projekt nepodlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, tak, aby mu poskytli skutočnú a efektívnu možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím, určiť začiatok a koniec lehoty s primeranou istotou a podať kvalifikovaný opravný prostriedok, ak jeho včasné podanie podľa vnútroštátneho práva zakladá postavenie účastníka a je podmienkou prístupu k meritórnemu správnemu a následnému súdnemu preskúmaniu?“
113. (2) „Majú sa článok 11 smernice 2011/92/EÚ, článok 47 Charty základných práv Európskej únie, zásada efektivity, zásada právnej istoty a zásada ochrany legitímnych očakávaní vykladať v tom zmysle, že hranice procesnej autonómie členských štátov bránia takému výkladu alebo uplatneniu vnútroštátnych procesných pravidiel, ktorého dôsledkom je úplná strata možnosti meritórneho preskúmania námietok založených na práve Únie z dôvodu nedodržania lehoty, ak pravidlá určujúce jej začiatok alebo koniec objektívne pripúšťali viac než jeden rozumne obhájiteľný výklad a postup príslušného prvostupňového orgánu bol spôsobilý podporiť výklad priaznivejší pre zachovanie prístupu k opravnému prostriedku?“
114. (3) „Majú sa článok 4 ods. 5, článok 9 ods. 1 a článok 11 smernice 2011/92/EÚ v znení smernice 2014/52/EÚ, vykladané vo svetle článku 47 Charty základných práv Európskej únie, článku 6 ods. 2 až 4 a článku 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru, ako aj zásady efektivity, vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave alebo správnej praxi, podľa ktorej môže príslušný orgán odstrániť rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní z úradnej tabule alebo z elektronického miesta jeho zverejnenia už okamihom vzniku fikcie jeho doručenia dotknutej verejnosti, hoci tejto verejnosti následne ešte plynie lehota na podanie odvolania, a tým jej znemožniť alebo podstatne sťažiť prístup k úplnému zneniu rozhodnutia, jeho dôvodom a podmienkam potrebným na účinné vypracovanie opravného prostriedku; a vyplýva z uvedených ustanovení povinnosť zabezpečiť, aby úplné znenie takého rozhodnutia zostalo dotknutej verejnosti ľahko, bezplatne a reálne dostupné prinajmenšom do uplynutia lehoty na podanie odvolania?“
115. Správny súd k tomuto návrhu vo všeobecnosti uvádza, že v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor EÚ právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv a platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ s tým, že ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor EÚ, aby o nej rozhodol. Z uvedeného ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva, že správny súd musí konkrétnu právnu otázku riešiť v prebiehajúcom konaní, teda od jej vyriešenia musí závisieť výrok rozhodnutia vo veci samej. Otázky položené žalobcom však uvedenú náležitosť nespĺňajú, preto správny súd jeho návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP zamietol.
116. Prvou otázkou sa žalobca 4) pýta, či sa majú príslušné ustanovenia práva EÚ vykladať tak, aby boli procesné pravidlá členského štátu také, že poskytnú členovi dotknutej verejnosti efektívnu možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím, podľa ktorého projekt nepodlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie a s istotou určiť začiatok a koniec lehoty na podanie opravného prostriedku, keďže jeho oneskorené podanie vylučuje meritórny prieskum rozhodnutia. Zodpovedanie tejto otázky nie je relevantné pre rozhodnutie vo veci. Žalobcom citované ustanovenia práva EÚ vo všeobecnosti zakladajú právo dotknutej verejnosti zúčastniť sa na konaniach týkajúcich sa životného prostredia a zároveň umožniť zástupcom dotknutej verejnosti efektívne podávať v týchto veciach opravné prostriedky. Podľa správneho súdu je samozrejmé, že uvedené ustanovenia práva EÚ je potrebné vykladať tak, že vnútroštátne procesné pravidlá musia poskytnúť zástupcom dotknutej verejnosti efektívnu možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím zo zisťovacieho konania a s istotou určiť začiatok a koniec lehoty na
podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, nakoľko opačný výklad by popieral účel uvedených ustanovení. Preto položiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ je zbytočné, keďže odpoveď na ňu je zrejmá.
117. Vnútroštátnu právnu úpravu v tomto prípade predstavuje zákona EIA a subsidiárne správny poriadok, z ktorých jednoznačne vyplýva, že dotknutá verejnosť má možnosť zúčastniť sa zisťovacieho konania a podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, podľa ktorého projekt nepodlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Túto možnosť poskytuje zákon aj verejnosti, ktorá sa zisťovacieho konania nezúčastnila, čo bol aj prípad žalobcu 4). Dotknutá verejnosť má v tomto prípade rovnakú 15- dňovú odvolaciu lehotu ako všetci ostatní účastníci konania. Taktiež má dotknutá verejnosť v tomto postavení dostatočnú možnosť oboznámiť sa s vydaným rozhodnutím vo veci, keďže toto rozhodnutie sa zverejňuje na webovom sídle aj na úradnej tabuli príslušného orgánu. Za deň doručenia sa v tomto prípade považuje 15. deň zverejnenia, čo predstavuje dostatočný časový úsek na to, aby sa verejnosť oboznámila s obsahom rozhodnutia. Podľa správneho súd je zrejmý aj deň určujúci začiatok a koniec odvolacej lehoty, ako to rozobral vyššie pri vysporiadaní sa so žalobnou argumentáciou žalobcu 4), na čo odkazuje. Preto správny súd nevzhliadol ani potenciálny rozpor vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ, a teda nevzhliadol potrebu položiť prvú prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ v znení navrhovanom žalobcom 4).
118. Druhou otázkou sa žalobca 4) v podstate pýta, či v prípade, ak pravidlá určujúce začiatok a koniec odvolacej lehoty objektívne pripúšťajú viac než jeden rozumne obhájiteľný výklad, sa má podporiť výklad priaznivejší pre zachovanie prístupu verejnosti k opravnému prostriedku. Ani túto otázku nepovažuje správny súd za relevantnú pre rozhodnutie vo veci. Žalobca 4) uvedenou otázkou zjavne smeruje k výkladu ustanovenia zákona EIA, ktoré určuje deň doručenia rozhodnutia zo zisťovacieho konania dotknutej verejnosti, ktorá nebola účastníkom konania (§ 24 ods. 4 zákona EIA), keďže práve od výkladu tohto ustanovenia odvodzuje žalobca 4) v správnej žalobe včasnosť ním podaného odvolania. Správny súd sa s výkladom tohto ustanovenia zaoberal v rámci vysporiadania sa so správnou žalobou žalobcu 4), kde uvedené ustanovenie vyložil s ohľadom na jeho jazykové znenie a zároveň ho porovnal s inými ustanoveniami zákona EIA a správneho poriadku upravujúce počítanie času. Správny súd tak aplikoval gramatický a komparatívny výklad, čím dospel k záveru, že rozhodnutie zo zisťovacieho konania sa považuje za doručené pätnásty deň jeho zverejnenia a nie v lehote 15 dní od jeho zverejnenia. Správny súd má za to, že v danej veci neexistuje iný do úvahy prichádzajúci výklad. Žalobca 4) v správnej žalobe len rozporoval aplikáciu gramatického výkladu, avšak v správnej žalobe ani v rámci návrhu na položenie prejudiciálnej otázky neuviedol iný výklad (napr. logický, účelový), podľa ktorého by bolo možné dané ustanovenie interpretovať tak, že rozhodnutie sa považuje za doručené verejnosti v lehote 15 dní od jeho zverejnenia, teda šestnásty deň zverejnenia. Preto má správny súd za to, že v danej veci neexistuje iný rozumne obhájiteľný výklad ako ten, ktorý prijal, a preto je položenie tejto prejudiciálnej otázky irelevantné pre rozhodnutie vo veci.
119. V rámci tretej otázky sa žalobca 4) pýta, či ním uvedené ustanovenia práva EÚ bránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, podľa ktorej môže príslušný orgán odstrániť rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní z úradnej tabule už okamihom vzniku fikcie jeho doručenia dotknutej verejnosti, hoci verejnosti ešte plynie lehota na podanie odvolania. Ani táto otázka nie je relevantná pre rozhodnutie vo veci. Ako to správny súd uzavrel vyššie pri vysporiadaní sa so správnou žalobou žalobcu 4), zvesenie prvostupňového rozhodnutia z úradnej tabule nebolo relevantné pre posúdenie dôvodnosti správnych žalôb v predmetnej veci, a preto kladné alebo záporné vyriešenie tejto otázky by zjavne nemalo žiaden vplyv na výrok rozhodnutia správneho súdu. Žalobcovi 4) totiž nebolo znemožnené poznať obsah prvostupňového rozhodnutia, keďže voči nemu podal odvolanie (hoci tak urobil po zákonom stanovenej lehote), a teda musel poznať jeho obsah. Ponechanie uvedeného rozhodnutia na úradnej tabuli po dlhšiu dobu by tak zjavne neprinieslo pre žalobcu 4) priaznivejšie postavenie.
Trovy konania
120. Keďže žalobcovia neboli v konaní úspešní, nakoľko všetky správne žaloby boli zamietnuté, správny súd žalobcom 1) až 4) podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania. Správny
súd nepriznal náhradu trov ani vo veci úspešnému žalovanému, pretože v súlade s § 168 SSP nezistil v predmetnej veci také dôvody, pre ktoré by to bolo možné spravodlivo požadovať.
121. Správny súd zároveň nepriznal náhradu trov konania ani ďalším účastníkom 1) až 9). V zmysle § 169 SSP majú ďalší účastníci konania, voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil a z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať aj právo na náhradu ďalších trov konania. Správny súd v priebehu konania neuložil ďalším účastníkom konania žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by im vznikli nejaké trovy, ani pre priznanie trov nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa.
122. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiac od jeho doručenia, ktorá sa podáva na Správny súd v Banskej Bystrici. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v dvoch vyhotoveniach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom a kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.