Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sfk/16/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): L Racing s.r.o., so sídlom Osloboditeľov 569, Krásnohorské podhradie, IČO: 36 375 616, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Rudohradskou, so sídlom Jantárová 2442/30, Košice - mestská časť Juh, IČO: 35 567 571, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101694116/2021 z 9. septembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. -96 z 30. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len ,,správca dane“ a spolu so žalovaným ako „daňové orgány“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september a október 2018, o výsledkoch ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 100053960/2020 z 8. januára 2020 (ďalej len „protokol“). 2. Správca dane následne na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 101694116/2021 z 9. septembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 103.533,80 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2018. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že na základe zistených skutočností a hodnotení dôkazov zistil, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane, čím podľa správcu dane porušil v nadväznosti na a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o DPH“ alebo „“). Rozdiel v sume DPH bol žalobcovi vyrubený v dôsledku nepriznania práva na odpočítanie DPH z dodania služieb od dodávateľa - obchodnej spoločnosti Focus JP s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, Bratislava, IČO: 10180354 (ďalej ako „Focus JP s.r.o.“ alebo „dodávateľ“), faktúry č. 10180322 až č. 10180353, t. j. 32 faktúr. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101694116/2021 z 9. septembra 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. 4. Podľa daňových orgánov v danej veci nebolo možné vyvodiť záver, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keď nebolo zrejmé, k dodaniu akých služieb malo dôjsť, čo konkrétne a v akom rozsahu malo byť

vykonané, kto mal fakturované služby vykonať a neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz o ich vykonaní. Žalobca svoj nárok na odpočítanie dane z 32 faktúr od dodávateľa preukazoval správcovi dane len predložením listinných dokladov (faktúrami, evidenciou DPH a ďalšími účtovnými dokladmi), avšak zároveň bol povinný preukázať samotnú oprávnenosť uplatnenia tohto nároku.

II. Konanie pred správnym súdom 5. Správnou žalobou z 22. novembra 2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a priznal mu nárok na úplnú náhradu trov konania. 6. Žalobca v správnej žalobe namietal že: (i) svedok Jozef Pitko potvrdil, že došlo k uskutočneniu sporných zdaniteľných obchodov, (ii) Jozef Pitko nemohol objektívne predložiť dôkazy preukazujúce uskutočnenie sporných dodaní z dôvodu časového odstupu, keďže už v čase svojej výpovede nevykonával funkciu konateľa dodávateľa, (iii) pochybnosti správcu dane nemožno považovať za preukázaný skutkový záver o nesplnení hmotno-právnych podmienok pre odpočítanie dane, (iv) bol použitý neprípustný extenzívny výklad dôkazného bremena správcom dane, (v) vo veci bolo preukázané, že dodávateľ disponoval potrebnými priestormi, pracovníkmi a materiálnym vybavením pre uskutočnenie sporných dodaní, (vi) žalovaný ignoroval dôkazy v prospech žalobcu, pričom k hodnoteniu dôkaznej situácie pristupoval tendenčne, (vii) zistenie skutkového stavu bolo neúplné pre nevykonanie výsluchu Georgiosa Pahisa, (viii) zistenie skutkového stavu bolo neúplné pre nevykonanie miestneho zisťovania v sídle žalobcu, (ix) odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné, pričom je v ňom uvedené iba všeobecné konštatovanie o nesplnení podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane žalobcom a (x) odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné, keďže žalovaný neodôvodnil svoje závery individuálne k jednotlivým faktúram, ktorými boli fakturované sporné zdaniteľné obchody. 7. Na základe o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo k prechodu výkonu správneho súdnictva z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. -96 z 30. októbra 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. 8. Správny súd zistil, že vo veci žalobcu s totožným predmetom konania už rozhodol správny súd rozsudkom č. k. -124 z 8. apríla 2025, preto poukázal a stručne zopakoval relevantné body z tohto rozsudku postupom podľa . 9. K žalobnému bodu (i) správny súd uviedol, že vo svojej výpovedi svedok Jozef Pitko neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by popisovali rozsah, druh a bližšiu špecifikáciu sporných služieb. Všeobecné konštatovanie o tom, že vykonal „veľmi veľa služieb“ nebolo možné považovať za dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie služieb. Práve naopak, takéto nedostatky vo výpovedi konateľa priameho dodávateľa žalobcu boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, či skutočne došlo k realizácii príslušných služieb. Preto považoval tento žalobný bod za nedôvodný. 10. K žalobnému bodu (ii) správny súd uviedol, že to mal byť predovšetkým žalobca, ktorý mal predložiť také dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie sporných služieb. Správny súd poukázal na to, že zdaniteľné obchody nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou), ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Preto považoval tento žalobný bod za nedôvodný. 11. K žalobným bodom (iii) a (iv) správny súd uviedol, že pochybnosti správcu dane sa týkali priameho dodávateľa žalobcu a boli založené na nekonkrétnom charaktere dodaných služieb, ktoré sám dodávateľ nevedel bližšie popísať. Zároveň pochybnosti správcu dane boli založené na tom, že vo veci chýbali ďalšie súvisiace dôkazy, ktoré by preukazovali druh a špecifikáciu sporných služieb. Takéto pochybnosti bolo možné hodnotiť ako relevantné pre účely spochybnenia príslušnej hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane, keďže spochybnili reálne uskutočnenie sporných služieb. V tejto súvislosti správny súd poukázal na to, že k faktúram, ktoré neobsahovali presnú špecifikáciu druhu, rozsahu ani množstva vykonaných prác, žalobca nepredložil kontrolné protokoly o vykonaných službách, ani súpisy vykonaných prác. Takéto dôkazné prostriedky by mal mať žalobca za obvyklých okolností k dispozícii (minimálne ako podklad fakturácie a kontroly dodaných služieb). Preto dôkazné bremeno uplatnené vo veci nebolo možné hodnotiť ako extenzívne. Bez toho, aby žalobca sám príslušné dôkazné prostriedky predložil do daňového konania, tak nebolo možné jednoznačne sporné služby popísať a identifikovať. Uvedené tak bránilo overeniu ich reálneho dodania. Preto bolo možné hodnotiť záver o neunesení dôkazného bremena, týkajúceho sa preukázania reálneho dodania sporných služieb, ako vecne správny. Z tohto dôvodu nepovažoval správny súd tieto žalobné body za dôvodné.

12. K žalobnému bodu (v) správny súd uviedol, že vo veci nebolo preukázané, že dodávateľ disponoval ďalším personálnym aparátom. Konateľ obchodnej spoločnosti L sport s.r.o. nepredložil do konania súvisiace doklady, ktoré by preukázali prenájom konkrétnych zamestnancov pre dodávateľa (napriek tomu, že sa jednalo o osobu blízku konateľovi žalobcu). Tento žalobný bod hodnotil správny súd ako nedôvodný. Na dôvažok správny súd podotkol, že vzhľadom k svojim záverom uvedeným k žalobným bodom (i) až (iv), túto otázku nepovažoval za rozhodujúcu pre ustálenie splnenia podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane u žalobcu zo sporných služieb. 13. K žalobnému bodu (vi) správny súd uviedol, že žalovaný vo veci vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 3 ods. 3 daňového poriadku). Správny súd nezistil žiaden tendenčný prístup v hodnotení dôkazov u žalovaného. Žalovaný správne identifikoval medzery v dôkaznej situácii, ktoré ho viedli k pochybnostiam vo vzťahu k splneniu príslušnej hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane. Tento žalobný bod nepovažoval správny súd za dôvodný. 14. K žalobnému bodu (vii) správny súd uviedol, že vykonanie výsluchu Georgiosa Pahisa nebolo možné objektívne uskutočniť, čo vyplývalo z informácií zistených na základe príslušnej žiadosti o MVI. Túto skutočnosť žalovaný riadne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí. Uvedené preto nebolo možné hodnotiť ako nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným. Preto správny súd hodnotil tento žalobný bod ako nedôvodný. 15. K žalobnému bodu (viii) správny súd uviedol, že prípadné miestne zisťovanie nemohlo viesť k získaniu relevantných dôkazných informácii o sporných službách. K dodaniu sporných služieb malo dôjsť v minulosti, pričom žalobca v správnej žalobe nezdôvodnil, aké dôkazné informácie by mohlo takéto ex post miestne zisťovanie priniesť. Zároveň vzhľadom na nedostatočné vymedzenie sporných služieb žalobcom nebolo možné zamerať takéto miestne zisťovanie na preukázanie dodania konkrétnych služieb (bez toho, aby boli najprv žalobcom dostatočne špecifikované). Preto správny súd hodnotil tento žalobný bod ako nedôvodný. 16. K žalobnému bodu (ix) správny súd uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na rozhodnutie správcu dane konkrétne vymedzuje vyššie uvedené skutočnosti, ktoré viedli žalovaného k pochybnostiam o reálnom uskutočnení sporných služieb. Zároveň popisuje právnu úvahu žalovaného o tom, prečo dôkazy predložené vo veci neboli dostatočné na unesenie dôkazného bremena ohľadom reálneho uskutočnenia sporných služieb. V tejto súvislosti žalovaný správne určil súvisiacu hmotnoprávnu podmienku práva na odpočítanie dane, ktorej splnenie žalobca nepreukázal. Preto tento žalobný bod považoval správny súd za nedôvodný. 17. K žalobnému bodu (x) správny súd uviedol, že v prípade, ak sa odmietnutie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zakladá na tom istom dôvode a tých istých zisteniach vo vzťahu ku všetkým sporným zdaniteľným obchodom označeným v napadnutom rozhodnutí, potom žalovaný nebol povinný uvádzať takéto totožné dôvody osobitne k jednotlivým faktúram. Za týchto okolností bolo rozhodnutie žalovaného preskúmateľné, keďže popisuje rovnaký dôvod, ktorý sa vzťahuje zhodne na všetky faktúry. Tento žalobný bod preto nepovažoval správny súd za dôvodný. 18. Správny súd po preskúmaní rozhodnutí a oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívnych spisov žalovaného a správcu dane dospel k záveru, že daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, keď dostatočne zistili skutkový stav, svoje rozhodnutia odôvodnili jasne, zrozumiteľne, presvedčivo a pri zohľadnení všetkých skutočností kontrolovaného obdobia september 2018.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 19. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa , , . Navrhol, aby kasačný súd vydal rozhodnutie, ktorým zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. 20. V kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd - v podmienkach súdenej veci -„odobril“ neuskutočnenie miestneho zisťovania, ktorého vykonanie navrhol, avšak ktorému návrhu príslušné daňové orgány nevyhoveli. Z tohto dôvodu potom očakával, že v rozhodnutiach daňových orgánov bude aspoň riadne odôvodnené, prečo k tomuto úkonu príslušné orgány nepristúpili. V tomto kontexte sťažovateľ tvrdil, že nevykonanie miestneho zisťovania bolo porušením jeho práv v tom zmysle, že ak by toto bolo uskutočnené, mohol preukázať svoje tvrdenia o realizácii zdaniteľného plnenia, ako aj jeho rozsah. Podľa sťažovateľa totiž správca dane nedokázal správne posúdiť činnosť, ktorú vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období, a to z dôvodu, že sa jedná o špecifickú činnosť, ktorá vyžaduje aj primerané odborné znalosti z oblasti motošportu. Sťažovateľ mienil - podľa kasačnej sťažnosti - správcovi dane na mieste samom prezentovať, čo všetko musel zabezpečiť a vykonať pred samotnými

pretekmi športových motorových vozidiel za účelom komplexného predvedenia činnosti týkajúcej sa organizácie a priebehu automobilových pretekov na jednotlivých súťažiach alebo ešte pred nimi. 21. Sťažovateľ ďalej namietal nevypočutie svedka (pozn. ktorého však v kasačnej sťažnosti neoznačil), pričom uviedol, že ak správca dane nechával na daňovom subjekte, akým dôkazom preukáže svoje tvrdenia, mal o to viac starostlivo vyhodnocovať každý dôkazný návrh daňového subjektu. V tomto kontexte namietal, že sa v konaní síce snažil uniesť svoje dôkazné bremeno a vykonával dôkazné aktivity preukazujúce riadne dodanie služieb od dodávateľskej spoločnosti, avšak navrhované dôkazy neboli správcom dane vykonané a preto nemohli byť ani vyhodnotené v rámci konania pred daňovými orgánmi oboch stupňov. Práve tým, že správca dane neumožnil sťažovateľovi vykonať miestne zisťovanie a výsluch svedka, neumožnil mu preukázať dostatočným spôsobom realizáciu zdaniteľných plnení, spôsob ich realizácie a ich rozsah, t. j. okolnosti, ktoré boli relevantné pre vec. 22. V ďalšom sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ako „Súdny dvor EÚ“) - C-516/14-Barlis 06-INVESTIMENTOS IMOBILIÁROS e TURÍSTICOS SA, ktorý sa týka priamo inštitútu „rozsah poskytovaných služieb“, keď argumentoval, že v predmetnom rozhodnutí je konštatované, že napriek tomu, že faktúra nespĺňa náležitosti v súlade s článkom 226 smernice (rozumej: Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty - ďalej ako „smernica“ alebo „smernica o DPH“), uvedené nevylučuje podľa článku 178 písm. a) smernice právo na odpočítanie dane. Doplnil, že článok 178 písm. a) smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne daňové orgány mohli odmietnuť právo na odpočítanie DPH iba z dôvodu, že zdaniteľná osoba má faktúru, ktorá nespĺňa podmienky vyžadované článkom 226 bodmi 6 a 7 smernice, hoci tieto orgány majú k dispozícii všetky informácie nevyhnutné na overenie, či sú vecné podmienky týkajúce sa vykonania tohto práva splnené. Sťažovateľ kasačný súd osobitne odkázal na body 42 až 44 citovaného rozsudku. 23. Obdobne sťažovateľ v rámci kasačnej sťažnosti poukázal aj „na argumentáciu Súdneho dvora EÚ z uznesenia VIKINGO“, keď najmä akcentoval, že (1) ak sa preukáže, že vo veci samej došlo k dodaniu tovaru, nemôže skutočnosť, že sa reťazec transakcií vedúcich k týmto dodaniam z ekonomického hľadiska nejaví ako racionálny a pod. alebo skutočnosť, že niektorý z účastníkov tohto reťazca si nesplnil daňovú povinnosť, viesť bez ďalšieho k záveru, že sa jedná o daňový podvod, ďalej (2) že je povinnosťou daňového orgánu v každom prípade na základe objektívnych okolností dostatočne preukázať, že sa zdaniteľná osoba dopustila daňového podvodu (...) a že (3) argumentačná línia „deklarovaný dodávateľ“ ako samostatný dôvod na odňatie práva na odpočítanie dane je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 24. Ďalej sťažovateľ odkázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2023, a to v súvislosti s inštitútom deklarovaného dodávateľa, resp. s tým, že odpočítanie dane nie je možné odmietnuť len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ. 25. Poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2022 doplnil, že pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno- technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. Spochybnenie subdodávateľa je relevantné v prípade, ak by právo nepriznať odpočítanie dane bolo založené na tom, že sa daňový subjekt podieľal na daňovom podvode alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom. 26. Podľa sťažovateľa je nesprávny záver žalovaného (fakticky akceptovaný správnym súdom), že nepreukázal rozsah služieb, resp. že neuniesol dôkazné bremeno a má za to, že tento záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalovaný podľa názoru sťažovateľa, nesprávne posúdil splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa a 27. Doplnil, že skutočnosť, že správca dane mal dôvodné pochybnosti, ešte neznamená, že jeho závery zodpovedajú realite, a to až do času, kým nie sú tvrdenia správcu dane v tomto smere jednoznačne preukázané. Namieta, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, na základe čoho a čím má správca dane preukázané a zistené, že nedošlo k zdaniteľnému plneniu zo strany dodávateľa. Považuje za absolútne neprípustné, aby právnu normu, ktorú aplikoval, odôvodnil tým, že má zistené a preukázané, keď v skutočnosti k takýmto záverom nie je možné dospieť na základe zistení daňových orgánov. Z uvedeného dôvodu potom sťažovateľ akceptuje existenciu zásady voľného hodnotenia dôkazov, resp. správnej úvahy, avšak konštatuje, že uplatňovanie týchto inštitútov nemôže vykazovať znaky svojvôle.

28. Sťažovateľ poukázal na to, že zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové hodnotenie a nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu (hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach). Hodnotenie dôkazov musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. 29. V ďalšom tvrdil, že daňový subjekt, ktorý „si chce odpočítať DPH“, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok takejto verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Sťažovateľ má v tomto kontexte za to, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt niečo nepreukázal a že tak neuniesol svoje dôkazné bremeno, pokiaľ správca dane zároveň zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. Doplnil, že v uvedenom zmysle má dôkazné bremeno aj správca dane, ktoré ak unesie, potom je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu (tzv. prelievanie dôkazného bremena). 30. Sťažovateľ dal do pozornosti kasačného súdu rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 GST-PPHU STEHCEMP Sp. Skonštatoval, že v predmetnom rozhodnutí Súdny dvor EÚ uviedol, že k vecným podmienkam potrebným na uplatnenie práva na odpočítanie dane patria: 1. dotknutá osoba musí byť zdaniteľnou osobou v zmysle smernice o DPH a 2. táto osoba musí uvedené tovary a služby používať na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a tieto tovary a služby musia byť na vstupe poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Doplnil, že formálnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie DPH je, aby zdaniteľná osoba mala k dispozícii faktúru vystavenú v súlade so smernicou o DPH. Podčiarkol, že smernica o DPH v tejto súvislosti ustanovuje, že dodávateľ musí byť zdaniteľnou osobou a uplatnenie práva na odpočítanie DPH nepodmieňuje existenciou dodávateľa tovaru alebo jeho právom vystavovať faktúry. 31. Podľa sťažovateľa mu zo strany daňových orgánov bolo pripísané dôkazné bremeno, ktoré nemal znášať, resp. daňové orgány mu pripísali dôkaznú núdzu aj v kontexte skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Toto v konečnom dôsledku malo viesť aj k ich nesprávnemu právnemu záveru, že u sťažovateľa podľa nevzniklo právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Focus JP s.r.o. 32. V nadväzujúcej časti kasačnej sťažnosti následne žalobca replikoval svoju skôr prezentovanú argumentáciu, keď opakoval svoje tvrdenia k rozsahu dôkazného bremena, ktoré môže byť kladené na daňový subjekt, ďalej to, že ak správca dane tvrdenia a dôkazy daňového subjektu namieta, musí ich kvalifikovane spochybniť, a to dôkazmi, pričom v tomto kontexte na str. 9 kasačnej sťažnosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (najmä sp. zn. a sp. zn. ). Práve z rozhodnutia sp. zn. osobitne poukázal na to, že daňový podvod (ak sa jedná o dôvod zamietnutia práva daňového subjektu na odpočítanie DPH), musí byť dostatočne preukázaný a zamietnutím práva na odpočítanie DPH si správca dane nemôže kompenzovať dôkaznú núdzu. Odkazom na uvedené potom skonštatoval, že správca dane musí svoje pochybnosti, ako aj tvrdenia dostatočne preukázať, pričom ním uvádzané údajné dôkazy z priebehu daňovej kontroly by mali vylúčiť akýkoľvek iný priebeh skutkového deja, čo však nevylúčil. 33. Aj v záverečnej časti kasačnej sťažnosti (poukazujúc opäť na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) uviedol, že daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo na odpočítanie DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov, či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane, či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito osobami. 34. Akceptoval, že iba splnenie formálnych podmienok na odpočítanie dane nemusí stačiť na to, aby bolo daňovému subjektu toto právo automaticky priznané, t. j. daňový subjekt môže byť povinný dokazovať skutočnosti rozhodné pre preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH. Ak však daňový subjekt splní hmotnoprávne podmienky, nedostatky v splnení formálnych podmienok nemusia automaticky znamenať negatívny následok pre daňový subjekt. 35. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa podaním zo 16. marca 2026 vyjadril žalovaný. Tento kasačné námietky sťažovateľa nepovažoval za opodstatnené a mal za to, že správca dane za zdaňovacie obdobie september 2018 sťažovateľovi nepriznal právo na odpočítanie dane z 32 faktúr vyhotovených spoločnosťou Focus JP s.r.o. v sume 103.533,80 eur oprávnene, pretože v daňovom konaní nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane v zmysle a Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

36. Ďalej uviedol, že kasačné námietky sťažovateľa, týkajúce sa nevykonania navrhovaných úkonov a nevysporiadania sa s dôvodmi ich nevykonania sa nezakladajú na pravde. Sťažovateľ počas ústneho pojednávania dňa 12. novembra 2019, na ktorom bol oboznámený s výsledkami vykonaného dokazovania, a na ktorom mu bol poskytnutý priestor na vyjadrenie sa, nenavrhoval doplniť dokazovanie (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102586134/2019 z 12. novembra 2019). Ani doručené vyjadrenie sťažovateľa k oboznámeniu správcu dane neobsahovalo žiadne návrhy na doplnenie dokazovania (zaevidované pod č. 616930998/2019 dňa 19. novembra 2019). Z uvedeného teda bolo zrejmé, že sťažovateľ počas daňovej kontroly nenavrhoval správcovi dane došetriť zistený skutkový stav. Až v zaslanom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole (zaevidované pod č. 651019735/2020 dňa 6. februára 2020) sťažovateľ navrhol, aby správca dane vo vyrubovacom konaní vypočul svedka, konateľa dodávateľskej spoločnosti - Georgios Pahisa, Grécka republika a Petra Liptáka. Žiadne ďalšie dokazovanie, a teda ani vykonanie miestneho zisťovania, sťažovateľ nenavrhoval doplniť. 37. Správca dane sa uvedenými návrhmi sťažovateľa riadne zaoberal, čo je zrejmé aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Aj keď sa ešte počas daňovej kontroly pokúsil predvolať ako svedka Georgiosa Pahisa (predvolanie č. 100565148/2019 z 5. marca 2019, úradný záznam č. 101033726/2019 z 5. marca 2019), vo vyrubovacom konaní pristúpil - na základe návrhu sťažovateľa - k doplneniu dokazovania o zabezpečenie vyjadrenia tejto osoby k sporným obchodom, a to prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zaslanej gréckej finančnej správe (žiadosť o MVI č. 130000030894/2020). Z odpovede gréckej finančnej správy však vyplynulo, že uvedenú osobu nebolo možné nájsť. Keďže správca dane Petra Liptáka, na základe opakovane zasielaných predvolaní, vypočul ako svedka ešte počas daňovej kontroly, k opakovanému predvolaniu uvedenej osoby už nepristúpil. 38. Návrh na vykonanie miestneho zisťovania sťažovateľ formuloval až dňa 3. marca 2021 po tom, čo sa v určený deň (23. februára 2021) nedostavil k správcovi dane za účelom prerokovania jeho pripomienok k zisteniam uvedeným v protokole. Z doručeného vyjadrenia sťažovateľa je zrejmé, že o vykonanie miestneho zisťovania sťažovateľ nežiadal z dôvodov prezentovaných v podanej kasačnej sťažnosti (oboznámiť správcu dane so svojou činnosťou a pod.), ale z dôvodov, ktoré súviseli s prijatými opatreniami proti šíreniu ochorenia COVID-19, pričom súčasne žiadal o prerušenie daňového konania (zaevidované pod č. 601972999/2021 a č. 601973472/2021 dňa 3. marca 2021). Správca dane sa zaoberal aj týmto podaním sťažovateľa, jeho žiadosti nevyhovel a daňové konanie neprerušil (rozhodnutie č. 100406100/2021 z 9. marca 2021). Žalovaný poukázal aj na to, že sťažovateľ nevykonanie miestneho zisťovania nenamietal ani v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. 39. Za nedôvodné považoval žalovaný aj poukazovanie sťažovateľa na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci C-516/14 Barlis 06 - INVESTIMENTOS IMOBILIÁRIOS e TURÍSTICOS SA), pretože v preverovanom prípade sťažovateľ nepreukázal splnenie tzv. hmotnoprávnych podmienok (bez pochybností nepreukázal už samotnú existenciu sporných služieb, ktoré mu boli fakturované), a teda záver správnych orgánov nevychádza „iba“ z dôvodu, že sporné faktúry neboli vyhotovené v súlade s Žalovaný poukázal na to, že sporné faktúry obsahovali predmet fakturácie ako napr. „materiálno technické zabezpečenie pre testovanie ford fiesta po opravách, nastavovanie „sut. mot. voz. ford fiesta“, množstvo: 1 ks“. Z takto formulovaného predmetu fakturácie nebolo zrejmé, čo konkrétne dodávateľ vykonal, aké konkrétne úkony príprava testovacieho podujatia v sebe zahŕňala, sťažovateľ správcovi dane nepredložil ani zmluvu, ktorá vraj mala byť medzi spoločnosťami uzatvorená a ktorá by mohla ozrejmiť druh a rozsah služieb, ktoré mali byť vykonávané. K sporným faktúram neboli predložené ani dodacie listy, objednávky, či cenové ponuky, z ktorých by bolo zrejmé, za čo konkrétne mal sťažovateľ spoločnosti Focus JP s.r.o. zaplatiť v septembri 2018 sumu 621.202,40 eur s DPH. 40. Sťažovateľ neuviedol, ako vlastne došlo k nadviazaniu obchodnej spolupráce so spoločnosťou Focus JP s.r.o., neuviedol, kto koho oslovil, ako sa nakontaktoval na deklarovaného dodávateľa, kde dohodli obchody, s kým za deklarovaného dodávateľa jednal. Sťažovateľ sa nevyjadril k tomu, ako a či kontroloval kvalitu prác, ktoré mala vykonať spoločnosť Focus JP s.r.o., neuviedol, kto mu práce odovzdával, neuviedol konkrétne mená osôb, ktoré mali práce vykonať, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že spoločnosť L sport s.r.o., od ktorej mala mať spoločnosť Focus JP s.r.o. prenajatých zamestnancov a taktiež priestory, v ktorých mali byť aj podľa vyjadrenia sťažovateľa vykonávané fakturované práce, je so žalobcom personálne prepojená. 41. V súhrne svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav veci, vychádzajúc zo základných zásad daňového konania vykonal dokazovanie a získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých dôkazov, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Všetky zabezpečené dôkazy boli vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a závery o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane boli odôvodnené a správne. 42. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 1. apríla 2026. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý koná v zložení JUDr. Anita Filová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD. a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni JUDr. Anite Filovej.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 43. Najvyšší správny súd ako súd kasačný ( ) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas ( ), oprávnenou osobou ( ) a je prípustná ( ), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 44. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v predmetnom prípade, bolo, či sťažovateľ dostatočným spôsobom preukázal splnenie podmienok odpočítania dane, a teda či uniesol svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní, ktoré na ňom spočinulo v primeranom rozsahu. Zo strany kasačného súdu bolo potrebné zaujať právny názor predovšetkým k otázke splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zo strany sťažovateľa, k procesu výkonu daňovej kontroly a k procesu dokazovania. 45. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už boli právne obdobné, skutkovo súvisiace veci identických účastníkov konania, týkajúce sa iných zdaňovacích období, ale rovnakého dodávateľa a v podstate rovnakého skutkového stavu. V uvedených konaniach Najvyšší správny súd rozhodol rozsudkami sp. zn. z 23. februára 2026 (zdaňovacie obdobie október 2018) a sp. zn. z 26. novembra 2024 (zdaňovacie obdobie jún 2018) a argumentáciu sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú. 46. Kasačný súd tak v súlade s poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. z 23. februára 2026 (zdaňovacie obdobie október 2018). S týmto rozsudkom kasačného súdu sa konajúci senát v podstatnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza (s prípadnými upresneniami v hranatých zátvorkách). „60. [...] Odpočítanie dane (DPH) môže byť v zmysle súvisiacej právnej úpravy a judikovaných záverov Súdneho dvora EÚ, resp. kasačného súdu odopreté alebo obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, resp. nepreukáže splnenie týchto podmienok, (ii) ak došlo k daňovému podvodu alebo (iii) ak došlo k zneužitiu práva. V nadväznosti na označené dôvody odopretia alebo obmedzenia práva na odpočítanie DPH je potrebné diferencovať aj pri posudzovaní problematiky dôkazného bremena. Kým pri preukazovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zaťažuje dôkazné bremeno primárne daňový subjekt, v prípade daňového podvodu, či zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane. 61. V súvislosti s hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie DPH - ktoré preukazuje daňový subjekt (nie správca dane) - kasačný súd konštatuje, že v zmysle zákona o DPH týmito podmienkami sú (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov alebo služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Platí pritom, že subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve základné procesné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre odpočítanie DPH a s tým spojenú povinnosť tieto svoje tvrdenia preukázať. 62. Rozlišovanie medzi existenciou či neexistenciou plnenia, resp. nepreukázaním splnenia materiálnych podmienok pre vznik práva na odpočítanie DPH - na strane jednej - a ďalšími dôvodmi pre odopretie tohto práva - na strane druhej (daňový podvod a tzv. zneužitie práva) - teda súvisí - okrem iných

- s dôkaznou povinnosťou a jej presunom medzi daňovým subjektom a správcom dane. Treba zdôrazniť, že primárnym nositeľom dôkazného bremena počas daňovej kontroly je kontrolovaný daňový subjekt, a to predovšetkým z toho dôvodu, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod jeho kontrolou. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný objem dôkazov zabezpečujúcich preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, čo v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. 63. Z podanej kasačnej sťažnosti pritom vyplýva, že sťažovateľ - v rámci koncipovania svojej námietkovej bázy - striktne nerozlišoval medzi jednotlivými dôvodmi pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH, keď viacero jeho argumentov sa viaže k okolnostiam, ktoré vo veci nie sú relevantné - a to najmä v tom zmysle, že sa týkajú daňového podvodu a súvisiaceho dôkazného bremena (k tomu pozri napr.

body 27 a 34 tohto rozsudku vyššie) [v posudzovanej veci body 25 a 32 tohto rozsudku]. Dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci však nebola účasť sťažovateľa na daňovom podvode, ale nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, čo z tohto dôvodu argumenty sťažovateľa viažuce sa k daňovému podvodu, robí v posudzovanej veci irelevantnými. 64. Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie, bol to práve sťažovateľ, kto mal „v prvom kole“ riadne preukázať, že zdaniteľné obchody, od uskutočnenia ktorých odvíja svoj nárok na priznanie práva na odpočítanie DPH, boli zrealizované tak, ako ich deklaroval a mal tiež preukázať, že sú pri nich splnené všetky zákonné predpoklady k tomu, aby mu toto právo mohlo byť priznané (k tomu pozri najmä body 60 a 61 vyššie). Túto primárnu - aktívnu dôkaznú povinnosť si však sťažovateľ - aj podľa názoru kasačného súdu - nesplnil. 65. Z bodu 4 napadnutého rozsudku správneho súdu [v posudzovanej veci z bodu 18 napadnutého rozsudku] je zrejmé, že tento - v zhode so správcom dane a žalovaným - ustálil, že v súdenej veci nebolo možné vyvodiť záver, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keď nebolo zrejmé, k dodaniu akých služieb malo dôjsť, čo konkrétne a v akom rozsahu malo byť vykonané, kto mal fakturované služby vykonať a neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz o ich vykonaní. 66. Osobitne je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že ani na jednej z 35 faktúr [v posudzovanej veci z 32 faktúr] nie je bližšie špecifikovaný druh a rozsah poskytnutej služby, pričom žiadna faktúra neobsahuje žiadne prílohy s rozpisom dodaných služieb, dodací list, či objednávku. Z uvedeného dôvodu správca dane logicky a opodstatnene požadoval od žalobcu a dodávateľa konkrétne a určité vyjadrenia o predmetoch fakturácie. Nedostatok preukázateľnosti dodania predmetu fakturácie pritom nemôže byť odstránený tvrdením sťažovateľa a bývalého konateľa jeho dodávateľa (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), že fakturované služby boli skutočne dodané, najmä ak ich tvrdenia sú všeobecné, inak neoveriteľné a nie sú podložené takými dôkazmi, ktoré by vyvrátili závery, resp. kvalifikované pochybnosti správcu dane. 67. Aj keď bývalý konateľ dodávateľa - pán Jozef Pitko - potvrdil spoluprácu medzi sťažovateľom a dodávateľom, nevedel uviesť, o akú konkrétnu spoluprácu sa malo jednať, resp. čo vlastne jeho spoločnosť pre sťažovateľa vykonávala. Jednotlivo sa nevedel vyjadriť ku žiadnej z faktúr (pozn.: 35 faktúr) [v posudzovanej veci 32 faktúr]. Svoje všeobecné a ďalej neoveriteľné informácie nevedel žiadnym hodnoverným spôsobom preukázať. Doklady spoločnosti mal odovzdať druhému konateľovi, k čomu predložil protokol o odovzdaní účtovníctva, avšak v konaní bolo zistené, že takáto osoba neexistuje. 68. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol aj to, že žalobca svoj nárok na odpočítanie dane z 35 faktúr [v posudzovanej veci z 32 faktúr] od dodávateľa preukazoval len predložením listinných dokladov (faktúrami, evidenciou DPH a ďalšími účtovnými dokladmi). Samotné faktúry, či existencia ďalších dokladov však nezakladajú automaticky nárok na odpočítanie dane. Preukázanie toho, že fakturované služby boli sťažovateľovi dodané buď dodávateľom uvedeným na faktúre, príp. inou zdaniteľnou osobou, zaťažuje sťažovateľa. 69. Sťažovateľ sa potom mýli, ak v kasačnej sťažnosti namietal, že daňové orgány mali dôkazmi vyvrátiť, že sa sporné zdaniteľné obchody zrealizovali tak, ako to tvrdil on. Naopak, bol to on, kto mal preukázať, že sa predmetné zdaniteľné obchody zrealizovali práve tak, ako to deklaroval on, čo sa mu však v konaní nepodarilo. 70. Správny súd v bode 4 napadnutého rozsudku [v posudzovanej veci v bode 17 napadnutého rozsudku] (vychádzajúc aj z rozhodnutí daňových orgánov) uviedol, že nielen dodávateľ, ale ani sťažovateľ nepreukázal, že faktúry, z ktorých si za preverované obdobie uplatnil odpočítanie dane, pravdivo reflektujú deklarované skutočnosti. Počas daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní sťažovateľ neuviedol, ako vlastne došlo k nadviazaniu obchodnej spolupráce s dodávateľom, neuviedol, kto ho oslovil, ako sa nakontaktoval na dodávateľa, kde dohodli obchody, s kým za deklarovaného dodávateľa jednal. Sťažovateľ správcovi dane k deklarovaným obchodom nepredložil ani písomné zmluvy, o ktorých sa svedok Jozef Pitko na ústnom pojednávaní 25. júna 2019, ktorého sa zúčastnil aj sťažovateľ, vyjadril, že existujú, ale nevie ich predložiť. Žalobca sa nevyjadril k tomu, ako a či kontroloval kvalitu prác, ktoré mala vykonať spoločnosť dodávateľa, neuviedol, kto mu práce odovzdával, neuviedol konkrétne mená osôb, ktoré mali práce vykonať. Žalobca, ktorý bol ochotný za preverované zdaňovacie obdobie zaplatiť dodávateľovi spolu sumu 714.201,20 eur [v posudzovanej veci sumu 621.202,40 eur], neuviedol ani to, aké opatrenia prijal na svoju ochranu. Naviac, realizáciu zdaniteľných obchodov nebolo možné overiť ani u subdodávateľskej spoločnosti TUCSON s.r.o., keďže táto je nekontaktná. 71. Vyššie uvedené skutkové zistenia a súvisiace závery daňových orgánov - potvrdené rozsudkom správneho súdu - pritom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal. Jeho námietky smerovali skôr k

tomu, že závery daňových orgánov neboli preukázané dôkazmi. Tu však kasačný súd odkazuje na to, čo už uviedol vyššie v tomto odôvodnení. Primárne dôkazné bremeno na preukázanie skutočností relevantných na priznanie práva na odpočítanie DPH je na sťažovateľovi, nie na správcovi dane, príp. žalovanom. Nie správca dane má preukazovať, že hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane nie sú splnené, ale daňový subjekt má preukazovať, že splnené sú. Len vtedy mu totiž môže byť priznané predmetné právo. Daňové orgány pritom v napadnutých rozhodnutiach jasne formulovali súbor viacerých okolností, ktoré kumulovane kvalifikovane spochybňujú tvrdenie sťažovateľa, že sa predmetné obchody riadne uskutočnili. 72. Podľa kasačného súdu sú skutkové zistenia daňových orgánov spochybňujúce splnenie podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH (a akceptované správnym súdom v napadnutom rozsudku) plne legitímne. Ich hodnotenie nevykazuje žiadny osobitný exces a už vôbec nie svojvôľu. Závery daňových orgánov sú logické a majú oporu v okolnostiach veci tak, ako boli zistené a opísané v rozhodnutiach daňových orgánov. Naviac, ako to už kasačný súd uviedol vyššie, predmetné závery sťažovateľ vo svojej podstate ani nenamietal. Namietal to, že tieto zistenia daňové orgány nesprávne hodnotili, s čím sa však kasačný súd - v zhode so správnym súdom nestotožnil. 73. Zjednodušene povedané: v konaní predložil sťažovateľ primárne listinné doklady - a to najmä faktúry, ktoré naviac - v položke poskytnutých služieb - neboli dostatočne špecifické. Súvisiacu detailizáciu, ktorá by tieto služby špecifikovala (minimálne z hľadiska druhu služby, rozsahu a pod.) a mohla by byť ďalej verifikovateľná, sťažovateľ nepredložil, resp. neuskutočnil. Bývalý konateľ dodávateľa v rámci svojho výsluchu nevedel potvrdiť žiadne konkrétnosti o obchodnej spolupráci so sťažovateľom, iba všeobecne deklaroval veľký rozsah spolupráce. Žiadnymi relevantnými listinami k veci nedisponoval, keď tieto mal odovzdať druhému konateľovi, pričom bolo zistené, že takáto osoba neexistuje. 74. Sťažovateľ v rámci konania nepreukázal, že by v rámci daňovej kontroly kvalifikovane navrhol vykonanie miestneho zisťovania ako dokazovania vo veci (k tomu pozri napr. aj body 83 a 84 nižšie) a daňové orgány zároveň vykonali úkony, ktorými mienili dosiahnuť výsluch svedka (Georgiasa Pahisa). Tohto sa však nepodarilo identifikovať, resp. vypočuť, a to či prostredníctvom vlastnej činnosti daňových orgánov, ako ani prostredníctvom gréckych orgánov (prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií). Zo strany sťažovateľa nebol produkovaný ani žiaden hodnoverný dôkaz o službách, ktoré mali tvoriť predmet fakturácie. Subdodávateľ sťažovateľa bol naviac nekontaktný. [k tomu pozri aj bod 4 napadnutého rozsudku, príp. napr. body 12 až 16 tohto rozsudku] [v posudzovanej veci bod 21 napadnutého rozsudku]. 75. Už len z vyššie uvedeného krátkeho zhrnutia je zrejmé, že pri takejto dôkaznej situácii (v rámci ktorej bolo dôkazné bremeno na sťažovateľovi, nie na daňových orgánoch, avšak ktoré sťažovateľ neuniesol), bol postup daňových orgánov spočívajúci v nepriznaní práva na odpočítanie DPH zákonný. Kasačný súd sa v tomto kontexte nestotožnil so sťažovateľom ani v tom, že by na neho bolo kladené „absolútne“ dôkazné bremeno. Naopak, z podkladov relevantných vo veci vyplýva, že požiadavky kladené na sťažovateľa boli plne legitímne, rozsahovo ani svojou povahou nevykazovali žiadnu neprimeranosť. Sledovalo sa nimi len preukázanie toho, čo sa môže označiť za „základ“ pre to, aby mohlo byť ustálené, či sú splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie DPH. 76. Sťažovateľovi bolo v rámci konania pred správnym súdom správne komunikované, že je v jeho záujme, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane. V súdenej veci toto bremeno sťažovateľ neuniesol, keď s týmto názorom daňových orgánov a správneho súdu sa stotožnil aj Najvyšší správny súd. 77. V súvislosti s vyššie uvedeným je zároveň potrebné uviesť, že ak sťažovateľ namietal, že mu právo na odpočítanie DPH malo byť odopreté (len) z dôvodu, že dodávateľom vystavené faktúry vykazovali formálne vady (nekonkrétnosť fakturovaného plnenia), k tomu kasačný súd uvádza, že toto nezodpovedá obsahu administratívneho spisu. Z rozhodnutí daňových orgánov a fakticky aj správneho súdu je zrejmé, že dôvodom pre nepriznanie predmetného práva neboli (len) administratívne, resp. formálne vady faktúr, ale vlastná skutočnosť, že ani dokazovaním pred daňovými orgánmi nedošlo k preklenutiu stavu takto vyvolanej neurčitosti v súvislosti s tým, čo malo byť sťažovateľovi poskytnuté v rámci zdaniteľných obchodov. Sťažovateľ, ako ani konateľ dodávateľa neboli schopní produkovať dôkazy, ktoré by viedli k primeranej konkretizácii toho, čo presne dodávateľ sťažovateľovi poskytol na základe jednotlivých faktúr. Toto pritom - v podmienkach súdenej veci - nie je iba „formálnym“ nedostatkom sporných faktúr (ako vady v náležitosti faktúry), ale jedná sa tiež o vecnú prekážku spôsobujúcu neurčitosť, resp. spornosť druhu, rozsahu a konkrétnosti plnenia, ktorá skutočnosť následne dopadá aj na možnosť verifikácie toho, či toto plnenie bolo poskytnuté. Zjednodušene povedané, ak by sťažovateľ vo vzťahu k daňovým

orgánom riadne a nesporne preukázal, čo presne mu bolo poskytnuté na základe tej-ktorej faktúry (z 35 sporných faktúr) [v posudzovanej veci z 32 sporných faktúr] ako predmet zdaniteľného plnenia, toto by mohlo kompenzovať - pre účely vzniku práva na odpočítanie DPH - to, že predmetné faktúry vykazujú vysokú mieru neurčitosti a nekonkrétnosti. V podmienkach súdenej veci však sťažovateľ (a fakticky ani konateľ dodávateľa) neboli schopní ani len presne vymedziť - jednoznačne konkretizovať, čo presne malo byť sťažovateľovi poskytnuté na základe predmetných faktúr. 78. Ako to naznačil Najvyšší správny súd už vyššie, má za to, že je nedôvodná aj námietka sťažovateľa o tom, že na neho bolo kladené neprimerané dôkazné bremeno, a to napr. aj v súvislosti s nekontaktnosťou subdodávateľa (TUSCON s.r.o.), resp. nemožnosťou výsluchu svedka - Georgiasa Pahisa. Uvedené skutočnosti zo spisu síce vyplývajú, avšak nejedná sa o výlučné okolnosti, na ktorých by boli závery daňových orgánov založené (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Preto aj tie námietky sťažovateľa, ktoré smerovali k tomu, že mu daňové orgány „pripísali na ťarchu“ okolnosti mimo jeho sféry, nie je možné považovať v podmienkach súdenej veci za relevantné, pretože dôvody nepriznania práva na odpočítanie DPH v posudzovanom prípade nevychádzajú len z predmetných dvoch úkonov, resp. ich absencie (nekontaktnosť subdodávateľa a nemožnosť vypočuť svedka Georgiasa Pahisa). 79. Napokon, kasačný súd uvádza, že mu nie je úplne zrejmé, prečo sťažovateľ v kasačnej sťažnosti argumentoval rozhodovacou praxou súdov, ktorá sa týka situácií, kedy daňové orgány nepriznávali právo na odpočítanie DPH - bez ďalšieho - na tom právnom základe, že nebolo preukázané, že tovar alebo služby daňovému subjektu dodal dodávateľ uvedený na faktúre (ako iná zdaniteľná osoba), príp. že tak nemohol urobiť napr. z dôvodu nedostatku personálnych kapacít, technických kapacít a pod. - k tomu pozri napr. body 25 a 26 tohto rozsudku [v posudzovanej veci body 23 a 24 tohto rozsudku]. V podmienkach súdenej veci, dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH nebolo výlučne to, že by v konaní nebolo preukázané, že fakturované služby sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ. V podstate totiž nebolo preukázané ani len dodanie tovarov/služieb, resp. fakticky nebol špecifikovaný konkrétne ani len ich rozsah a pod. (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie) a sekundárne nebolo preukázané ani to, že by tieto tovary/služby sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ (keď on sám bol schopný potvrdiť len to, že so sťažovateľom spolupracovali vo veľkom rozsahu). Dôvodom pre odmietnutie práva na odpočítanie DPH však v súdenej veci nebolo (len) to, že nebolo preukázané, že sťažovateľovi fakturované služby poskytol práve deklarovaný dodávateľ, a preto potom ani súvisiaca argumentácia sťažovateľa nebola vo veci priliehavá. 80. Záverom sa kasačný súd vyjadrí aj ku zvyšným dvom námietkam sťažovateľa, ktoré sa týkajú dokazovania a ktoré v kasačnej sťažnosti vykazujú aj relevantnú mieru konkrétnosti: neuskutočnenie miestneho zisťovania u sťažovateľa a neuskutočnenie výsluchu svedka - p. Georgiasa Pahisa. 81. Ako je zrejmé z tohto rozsudku vyššie, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správnemu súdu vytýkal, že tento „odobril“ nevykonanie miestneho zisťovania zo strany daňových orgánov, pričom v kasačnej sťažnosti uvádza, že toto bolo vo veci potrebné, keďže (sťažovateľ) vykonáva špecifickú činnosť, ktorá si vyžaduje aj primerané odborné znalosti z oblasti motošportu. 82. K tomu kasačný súd v prvom rade uvádza, že predmetom dokazovania nebolo, resp. nemalo byť to, či sťažovateľ vykonáva obchodnú činnosť (napr. v rámci motošportu), príp. akú, aké sú jej špecifiká a pod., ale okolnosti, ktoré objektívne právo predpisuje pre účely priznania práva na odpočítanie DPH. Daňové orgány nerozporovali, resp. za právny základ pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo sporných faktúr neurčili to, že by sťažovateľ relevantnú činnosť nevykonával (napr. ako tretiu hmotnoprávnu podmienku - k tomu pozri bod 61 tohto odôvodnenia vyššie), ale to, že v rámci daňovej kontroly neboli preukázané sporné zdaniteľné obchody s dodávateľom (príp. s iným platiteľom dane). 83. Sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ani len netvrdil, že by predmetným miestnym zisťovaním boli preukázané sporné zdaniteľné obchody, ale uvádza, že miestne zisťovanie bolo dôležité, aby sťažovateľ mal „možnosť reálne a prakticky oboznámiť správcu dane so svojou činnosťou, reálne ju na mieste preukázať prostredníctvom miestneho zisťovania, oboznámiť správcu dane s činnosťou, ktorú (...) vykonával, pričom toto bolo možné preukázať len pri miestnom zisťovaní.“. Aj v ďalšej časti kasačnej sťažnosti konštatuje, že miestne zisťovanie (by) bolo dôvodné pre účely preukázania organizácie a priebehu automobilových pretekov a pod. 84. Bez ohľadu na uvedené však kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, ako ani v správnej žalobe neuviedol, akým úkonom a kedy požiadal o doplnenie dokazovania vo veci miestnym zisťovaním, t. j. čo mal v tomto smere správny súd nesprávne posúdiť. Naopak, v správnej žalobe explicitne uviedol (str. 7), že správcovi dane navrhol, aby sa „ústne pojednávanie vo veci prerokovania jeho pripomienok“ k protokolu z daňovej kontroly uskutočnilo v jeho priestoroch a že dňa „03.03.2021 požiadal o vykonanie miestneho zisťovania v mieste jeho sídla za účelom prerokovania jeho pripomienok k protokolu“. Uvedené potom korešponduje s vyjadrením žalovaného (k tomu pozri

bod 41 vyššie) [v posudzovanej veci bod 38] , že sťažovateľ miestne zisťovanie pre účely doplnenia dokazovania kvalifikovane nikdy nenavrhol, navrhol len to, aby sa prerokovanie jeho pripomienok k protokolu (z dôvodu opatrení spojených s pandémiou COVID-19) konalo v jeho sídle. 85. V súhrne potom kasačný súd nemohol prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, ktorá sa týkala údajného pochybenia žalovaného v súvislosti s miestnym zisťovaním, resp. (ne)odôvodnením toho, prečo k tomuto úkonu správca dane nepristúpil. Naviac, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v bode 40 napadnutého rozsudku správny súd sťažovateľovi (z procesného hľadiska) vytkol, že tento síce v správnej žalobe nevykonanie miestneho zisťovania namietal (k tomu pozri bod 84 vyššie), avšak bez toho, aby „konkretizoval, v čom vidí v dôsledku nevykonania „miestneho zisťovania“ porušenie jeho práv a čo sa malo vykonaním takého dôkazu preukázať“ (k tomu pozri v spojení s - v časti tvrdenia o ujme na subjektívnych právach). [v posudzovanej veci správny súd v bode 22 napadnutého rozsudku v tejto súvislosti uviedol, že „žalobca v správnej žalobe nezdôvodnil, aké dôkazné informácie by mohlo takéto ex post miestne zisťovanie priniesť. Zároveň vzhľadom na nedostatočné vymedzenie sporných služieb žalobcom nebolo možné zamerať takéto miestne zisťovanie na preukázanie dodania konkrétnych služieb (bez toho, aby boli najprv žalobcom dostatočne špecifikované).“] 86. Správny súd sa riadne vysporiadal aj s otázkou výsluchu svedka - p. Georgiasa Pahisa, resp. s tým, že v podmienkach súdenej veci nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia to, ak tento svedok vypočutý nebol. S tým spojené závery správneho súdu (bod 39 napadnutého rozsudku) [v posudzovanej veci bod 21 napadnutého rozsudku] sťažovateľ žiadnym kvalifikovaným spôsobom nenapáda, len fakticky replikuje, že tento dôkaz nebol vykonaný napriek jeho požiadavke a následne argumentuje dôkazným bremenom. 87. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd považoval za prijateľné, že tento svedok nebol vypočutý, keď mal preukázané, že (a) uvedený svedok bol predvolaný na výsluch z adresy uvedenej v obchodnom registri SR (zásielka sa vrátila späť ako neprevzatá) a (b) zároveň v rámci medzinárodnej výmeny informácií bolo následne od gréckych orgánov zistené, že takúto osobu sa nepodarilo nájsť. Predmetným záverom správneho súdu potom nie je možné - podľa Najvyššieho správneho súdu - nič vytknúť. Je nesporné, že daňové orgány sa opakovane pokúšali vykonať výsluch svedka, avšak nebolo to možné - a to nie z dôvodov na strane daňových orgánov. Tu je pritom potrebné doplniť, že výsluch uvedenej osoby nepochybne nebol a nemal byť jediným dôkazom, ktorým by sťažovateľ mal a mohol preukazovať dôvodnosť uplatneného nároku na priznanie práva na odpočítanie DPH. Za týchto okolností potom ani kasačný súd nevidí ako nezákonnosť napadnutého rozhodnutia to, že uvedený svedok v rámci daňovej kontroly, príp. v rámci vyrubovacieho konania nebol vypočutý.“ 47. Nad rozsah vyššie uvedeného poukazuje kasačný súd (rovnako ako Najvyšší správny súd v citovanom rozsudku sp. zn. z 23. februára 2026) na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. z 26. novembra 2024 (zdaňovacie obdobie jún 2018). Podľa poukazuje kasačný súd na body 26 až 31 tohto rozsudku, nakoľko sú tieto body primerane aplikovateľné aj na tu posudzovanú vec: „26. Námietky súvisiace s nevykonaním výsluchov Jozefa Pitka a Georgiosa Pahisa sú nedôvodné. Z administratívneho spisu má kasačný súd za preukázané, že správca dane sa opakovane snažil vykonať výsluch oboch svedkov a za týmto účelom vykonal potrebné kroky (opakované predvolania na výsluch, lustrácie v registroch, doručovanie zásielok do zahraničia a ďalšie). Výsluch Jozefa Pitka správca dane nakoniec nahradil využitím zápisnice z jeho výsluchu k inému zdaňovaciemu obdobiu (avšak k totožnej otázke - dodanie plnení deklarovaným dodávateľom) a nevykonanie ďalších úkonov smerujúcich na zabezpečenie výsluchu Georgiosa Pahisa riadne odôvodnil. 27. Takýto postup hodnotí kasačný súd ako súladný so zákonom, pričom pripomína, že dôkazné bremeno v zmysle daňového poriadku zaťažuje primárne žalobcu a: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných, skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. decembra 2020). 28. Námietku neprimeraného zaťaženia dôkazným bremenom kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Je už ustálenou rozhodovacou praxou (rozsudok sp. zn. z 30. novembra 2022 bod 28), že: Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že

prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). 29. V rozsudku sp. zn. z 31. mája 2018 kasačný súd zas zdôraznil, že: Ak má (daňový subjekt) teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený. Žalobca v prejednávanom prípade však v zásade okrem daňového priznania, faktúr a nejasných tvrdení o dodaných službách, ktoré si mnohokrát odporovali (napríklad že boli vykonávané v priestoroch deklarovaného dodávateľa, jeho zamestnancami, pričom správca dane objektívne zistil, že deklarovaný dodávateľ sídli na fiktívnom sídle, nemá personálne, materiálne ani technické vybavenie), neprodukoval nijaké ďalšie dôkazy. K faktúram, ktoré neobsahovali špecifikáciu druhu, rozsahu ani množstva vykonaných prác, žalobca správcovi dane nepredložil nijaké objednávky, dodacie listy či súpisy vykonaných služieb (opráv na súťažných motorových vozidlách), napriek tvrdeniu, že faktúry boli na základe takýchto súpisov vyhotovované. 30. Za dôkaznej situácie, aká je v prejednávanej veci a ktorá je detailne opísaná a vyhodnotená v rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného, kasačný súd dospel k právnemu záveru, že správca dane nezaťažil daňový subjekt dôkazným bremenom v neprimeranom rozsahu. Správca dane súčasne dostatočne spochybnil žalobcom tvrdené skutočnosti a keďže žalobca nedokázal produkovať nijaké ďalšie dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných plnení, ocitol sa v dôkaznej núdzi a svoje dôkazné bremeno vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 daňového poriadku neuniesol. 31. Opačný názor neodôvodňujú ani rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca v kasačnej sťažnosti, nakoľko nie sú aplikovateľné na prejednávaný prípad. V nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. mája 2021 kasačný súd uvádza, že v prejednávanom prípade správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor a umožnil mu jeho dôkazné bremeno uniesť, čo však žalobca nevyužil. V nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. marca 2011 kasačný súd poukazuje najmä na jeho časť, ktorú v kasačnej sťažnosti citoval aj samotný žalobca: ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Uvedené na žalobcu nemožno aplikovať, nakoľko materiálna existencia plnenia je spochybnená a žalobca nedisponuje (resp. správcovi dane nepredložil) ani nijaké prílohy konkretizujúce druh, cenu, rozsah alebo inú špecifikáciu dodaných služieb. Námietka neprimeraného zaťaženia dôkazným bremenom je aj vzhľadom na uvedené nedôvodná.“ 48. V nadväznosti na vyššie uvedené sa kasačný súd s citovaným právnym posúdením obsiahnutým v rozsudkoch Najvyššieho správneho súdu sp. zn. z 23. februára 2026 a sp. zn. z 26. novembra 2024 stotožnil, majúc za to, že sťažovateľ skutočne nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré by presvedčivo preukázali splnenie hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane. Pochybnosti správcu dane vznesené počas daňovej kontroly považuje kasačný súd za dôvodné a dostatočne podložené, v dôsledku čoho nie je možné uzavrieť, že by bol sťažovateľ neprimerane zaťažený dôkazným bremenom. Daňové orgány náležite zistili skutkový stav veci, dôkazy riadne vyhodnotili a vysporiadali sa aj so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti tak nebola spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 49. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa, keď napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa ako nedôvodnú zamietol. 50. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania ( v spojení s a ).

51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.