Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Svk-20-2026.pdf
PDF · 93.07 KB
Case nature
Area
Subarea
8Svk/20/2026
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Ružinov, so sídlom Mierová 21, 827 05 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 8S/41/2024-110 zo 16. decembra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Žalobca žiadosťou zo dňa 14. septembra 2024 žiadal žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) o sprístupnenie informácie o životnom prostredí v rozsahu dokumentov a dôkazov preukazujúcich odôvodnený prípad výrubu v súvislosti so žiadosťou o výrub 3 ks drevín nachádzajúcich sa na pozemku reg. C-KN parc. č. XXXX/X v k. ú. L., ekologické a estetické funkcie týchto drevín a ich význam pre životné prostredie, ako aj ich význam pre zdravie človeka vedeného pod sp. zn. OOTZP/OŽP/10367/45966/2024/Slo. 2. Žalovaný rozhodnutím č. OOTZP/OŽP/10569/47045/2024/Slo zo dňa 25. septembra 2024 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) odmietol žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie podľa § 18 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie dňa 28. septembra 2024. 4. Prednosta Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Ružinov (ďalej ako „prednosta“) listom zo dňa 9. októbra 2024 (autorizovaným 10. októbra 2024) predložil spisový materiál spolu s odvolaním starostovi mestskej časti Bratislava - Ružinov. 5. Prednosta zároveň listom zo dňa 9. októbra 2024 (autorizovaným 10. októbra 2024) upovedomil žalobcu, že predložil odvolanie starostovi mestskej časti Bratislava - Ružinov ako odvolaciemu orgánu. 6. Žalovaný podľa § 19 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám rozhodnutím č. OOTZP/ OŽP/10870/51087/2024/Slo zo dňa 16. októbra 2024 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného o odvolaní“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Rozhodnutie žalovaného o odvolaní bolo žalobcovi doručené dňa 24. októbra 2024. 7. Administratívny spis obsahuje protest prokurátora zo dňa 8. januára 2025 proti rozhodnutiu žalovaného o odvolaní a rozhodnutie č. OOTZP/OŽP/2404/3611/2025/Slo zo dňa 29. januára 2025, ktorým žalovaný vyhovel protestu prokurátora a zrušil prvostupňové rozhodnutie aj rozhodnutie žalovaného o odvolaní. II. Konanie pred správnym súdom 8. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) dňa 18. novembra 2024 domáhal preskúmania fiktívneho rozhodnutia žalovaného (ďalej len „napadnuté
fiktívne rozhodnutie“) o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola odmietnutá žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie. Uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, pričom žalovaný ako príslušný odvolací orgán v zákonnej 15-dňovej lehote nerozhodol o odvolaní, čím v zmysle § 19 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám nastala situácia, kedy sa predpokladá, že odvolací orgán vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. Žalobca žiadal priznať podanej správnej žalobe odkladný účinok. 9. Správny súd uznesením č. k. 8S/41/2024-48 zo dňa 18. februára 2025 návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. 10. Správny súd uznesením č. k. 8S/41/2024-110 zo dňa 16. decembra 2025 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“) zastavil konanie podľa § 99 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) s poukazom na § 3 písm. b) SSP a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (druhý výrok). 11. Správny súd uzavrel, že nakoľko bolo rozhodnutie o odvolaní vydané dňa 16. októbra 2024, bolo vydané v rámci 15-dňovej lehoty ustanovenej v § 19 ods. 3 prvej vete zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom v posledný deň tejto lehoty, t. j. dňa 24. októbra 2024, bolo toto rozhodnutie aj doručené žalobcovi. Vzhľadom na skutočnosť, že o odvolaní žalobcu bolo rozhodnuté reálnym a objektívne rozpoznateľným rozhodnutím, a to zároveň v zákonom ustanovenej lehote, neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie fikcie vydania rozhodnutia o zamietnutí odvolania žalobcu a potvrdení prvostupňového rozhodnutia upravenej v § 19 ods. 3 štvrtá veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Na uvedený záver podľa názoru správneho súdu nemohlo mať vplyv ani neskoršie zrušenie rozhodnutia o odvolaní na podklade protestu prokurátora, keďže k vydaniu rozhodnutia o odvolaní v zákonom ustanovenej lehote - dňa 16. októbra 2024 - objektívne došlo. 12. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. b) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie bolo zastavené a nebol zistený dôvod pre aplikáciu § 171 ods. 1 SSP, keďže žalovanému žiadne trovy konania nevznikli. III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 13. Žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) podal proti napadnutému uzneseniu kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP - nesprávne právne posúdenie veci - a žiadal, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov kasačného konania. 14. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazoval na svoje postavenie ako zainteresovanej verejnosti podľa § 42 SSP a upozorňoval na osobitný charakter správnej žaloby podanej zainteresovanou verejnosťou. Uviedol, že zainteresovaná verejnosť koná vo verejnom záujme v prospech ochrany životného prostredia a neháji svoje vlastné individuálne subjektívne práva. Sťažovateľ v danom prípade vystupuje výlučne ako reprezentant zainteresovanej verejnosti podľa § 178 ods. 3 SSP a žaloba smeruje výlučne k ochrane zákonnosti v oblasti životného prostredia. Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru ako aj podľa čl. 11 Smernice EIA platí nevyvrátiteľná domnienka, že sťažovateľ má meritórny záujem na rozhodnutí vo veci samej a na ochrane životného prostredia. S odkazom na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/7/2024 poukazoval na dôsledné terminologické rozlišovanie medzi žalobcom ako fyzickou alebo právnickou osobou a žalobcom ako zainteresovanou verejnosťou. Žalobcom je tak celá zainteresovaná verejnosť ako procesná strana sui generis a nie konkrétny subjekt zainteresovanej verejnosti. 15. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ citoval z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Podľa sťažovateľa ho správny súd v posudzovanej veci nesprávne interpretoval ako právnickú osobu podľa § 178 ods. 1 SSP a nie ako žalobcu zainteresovanej verejnosti podľa § 178 ods. 3 SSP. 16. V časti kasačnej sťažnosti „Ratio petitio (nosná argumentácia sťažovateľa)“ sťažovateľ namietal, že správny súd postupoval nesprávne vo vzťahu k rozhodnutiu o nepriznaní trov konania. Sťažovateľ podal koncom roka 2024 viacero správnych žalôb proti fiktívnym rozhodnutiam o odvolaní o žiadostiach podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám; poukázal na rozhodnutia Správneho súdu v Bratislave č. k. 2S/1/2025-46 a č. k. 6S/5/2025-50, ktorými bolo konanie zastavené z dôvodu podania protestu prokurátora a sťažovateľovi boli priznané trovy, pričom išlo podľa sťažovateľa o totožné konania. 17. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 98 SSP, keď použil § 99 písm. b) SSP namiesto toho, aby rozhodol podľa § 99 písm. c) SSP. Sťažovateľ nenamietal samotné zastavenie konania, ale spôsob, akým to správny súd realizoval a akým spôsobom rozhodol o náhrade trov konania. Podľa sťažovateľa bola vyhovením protestu prokurátora naplnená podmienka na zastavenie
konania podľa § 99 písm. c) SSP, sťažovateľ nebol procesne zodpovedný ani za zrušenie napadnutého rozhodnutia, ani za zastavenie konania, a preto správny súd rozhodol v rozpore s § 167 ods. 1 SSP. Cieľom podanej správnej žaloby bolo zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, a teda sťažovateľ, síce prostredníctvom protestu prokurátora, ale dosiahol svoj cieľ a preto v zmysle zásady úspechu v konaní mu mala byť priznaná náhrada trov konania. 18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že správny súd konanie dôvodne zastavil podľa § 99 písm. b) SSP, keďže žaloba smerovala proti fiktívnemu rozhodnutiu, avšak v konaní sa preukázalo, že bolo starostom vydané reálne rozhodnutie. Správne bolo aj rozhodnutie o trovách konania, keďže sťažovateľ bol procesne zodpovedný za zastavenie konania. 19. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd“) dňa 15. apríla 2026. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 20. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 21. Ústrednou spornou právnou otázkou, k zodpovedaniu ktorej bol kasačný súd vyzvaný, bolo, či správny súd správne zastavil konanie podľa § 99 písm. b) SSP a v nadväznosti na to, či sťažovateľovi odôvodnene nepriznal právo na náhradu trov konania. 22. Konajúcemu senátu Najvyššieho správneho súdu sú známe aj ďalšie rozhodnutia iných senátov kasačného súdu v obdobných skutkových veciach a s totožnými účastníkmi konania, v ktorých správny súd konania o správnych žalobách žalobcu proti fiktívnym rozhodnutiam žalovaného zastavil podľa § 99 písm. b) SSP a kasačný súd podané kasačné sťažnosti zamietol - sp. zn. 6Svk/17/2025 z 15. júla 2025, sp. zn. 7Svk/18/2025 z 25. júla 2025, sp. zn. 2Svk/22/2025 z 22. júla 2025, sp. zn. 5Svk/24/2025 z 27. júna 2025. Kasačný súd sa s právnymi závermi, uvedenými v týchto rozhodnutiach, stotožňuje. 23. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd mal konanie zastaviť podľa iného ustanovenia SSP, a to § 99 písm. c) SSP, keďže rozhodnutie žalovaného o odvolaní bolo neskôr zrušené na základe protestu prokurátora. Nakoľko v prípade zastavenia zo sťažovateľom preferovaného dôvodu by sťažovateľ nebol v pozícii subjektu, ktorý zastavenie správneho súdneho konania zavinil, mal mu správny súd priznať aj právo na náhradu trov konania. 24. S otázkou neexistencie fiktívneho rozhodnutia v prípade riadneho vydania rozhodnutia o odvolaní orgánom verejnej správy a jeho dôsledkov v podobe zastavenia konania podľa § 99 písm. b) SSP sa kasačný súd vysporiadal v rozhodnutí sp. zn. 2Svk/22/2025 z 22. júla 2025, na ktorého odôvodnenie kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza (s prípadnými upresneniami týkajúcimi sa tu posudzovanej veci v hranatých zátvorkách): „17. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) sa na konanie podľa tohto zákona subsidiárne použije zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“). 18. Lehota na rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorá je v predmetnej právnej veci sporná, je upravená v § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií. Citované ustanovenie ju upravuje nasledovne: „Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou.“ Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína počítať od doručenia odvolania žalobcu odvolaciemu orgánu, ale až od doručenia odvolania odvolaciemu orgánu povinnou osobou, v tomto prípade prvostupňovým správnym orgánom žalovanému. 19. Z uvedeného vyplýva, že zákon o slobode informácií obsahuje osobitnú úpravu len v časti lehoty na rozhodnutie odvolacieho orgánu, zatiaľ čo otázka predloženia odvolania je upravená všeobecným predpisom - Správnym poriadkom. Lehoty sa teda viažu na moment predloženia odvolania odvolaciemu orgánu povinnou osobou, nie na jeho doručenie samotným žiadateľom. 20. V zmysle § 57 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie, a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa, alebo, ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia (ods. 1). Ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania (ods. 2). 21. Až v tomto okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu orgánu plynúť 15- dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní zakotvená v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií , pretože až v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací správny
orgán je povinný o odvolaní rozhodnúť v lehote 15 dní od jeho doručenia od prvostupňového správneho orgánu, ktorý už vykonal potrebné úkony v zmysle § 57 ods. 1 SP v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií. 22. Z administratívneho spisu a obsahu konania je nesporné, že prvostupňový orgán (Miestny úrad mestskej časti Bratislava - Ružinov) vydal rozhodnutie 08.10.2024, žalobca podal odvolanie 16.10.2024 (autorizované 21.10.2024), povinná osoba predložila odvolanie spolu so spisom 29.10.2024 starostovi ako odvolaciemu orgánu, odvolací orgán vydal rozhodnutie 04.11.2024, teda v lehote 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. [v preskúmavanej veci viď chronológiu administratívneho konania v bodoch 1 - 6 tohto uznesenia] 23. K otázke plynutia 15-dňovej lehoty podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií kasačný súd sa stotožňuje s právnym názorom správneho súdu, že lehota 15 dní na rozhodnutie odvolacieho orgánu začína plynúť až dňom doručenia odvolania odvolaciemu orgánu povinnou osobou, nie dňom podania odvolania žiadateľom. 24. Uvedený právny názor je totožný aj s názorom Najvyššieho súdu SR vyjadrený v jeho rozsudkoch sp. zn. 2Sž-o-KS/259/2004 z 28. septembra 2005, sp. zn. 2Sži/7/2011 z 21. marca 2012, či sp. zn. 3Sži/19/2012 zo 4. decembra 2012 a sp. zn. 2Sži/7/2012 z 27. marca 2013. 25. Z uvedenej judikatúry jednoznačne vyplýva, že doručenie odvolania do elektronickej schránky povinnej osoby nie je totožné s doručením odvolaciemu orgánu. Predloženie odvolania povinnou osobou je samostatným procesným úkonom, ktorý determinuje začiatok plynutia 15-dňovej lehoty. K existencii fiktívneho rozhodnutia 26. Keďže odvolanie bolo odvolaciemu orgánu predložené 29.10.2024 [v preskúmavanej veci 10.10.2024] a odvolací orgán rozhodol 04.11.2024 [v preskúmavanej veci 16.10.2024], rozhodol v zákonnej lehote. Fiktívne rozhodnutie podľa § 18 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám teda nevzniklo. Správny súd preto správne konštatoval, že žaloba smerovala proti neexistujúcemu aktu. Tento záver je v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/21/2013 zo dňa 21.11.2013, podľa ktorého: „Fiktívne rozhodnutie podľa zákona o slobode informácií má opodstatnenie len dovtedy, kým nedôjde k faktickému rozhodnutiu vo veci. Ak bolo vydané reálne rozhodnutie, považuje sa fiktívne rozhodnutie za právne nevzniknuté. Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií) je potreba poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií. Fikcia rozhodnutia predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a je nástrojom proti nečinnosti povinnej osoby. S prihliadnutím na účel zákona sa má aplikovať táto možnosť iba potiaľ, pokiaľ nebolo vo veci vydané vecné rozhodnutie.“ 27. Vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu, správny súd správne aplikoval § 99 písm. b) SSP a konanie zastavil pre chýbajúci predmet konania.“ 25. V prejednávanej veci bolo podstatné, že rozhodnutie, proti ktorému správna žaloba smerovala
- fiktívne rozhodnutie - vôbec nevzniklo. Nemohlo preto byť následne zrušené na základe protestu prokurátora. Reálne vydané rozhodnutie - rozhodnutie žalovaného o odvolaní, ktoré bolo následne zrušené na základe protestu prokurátora, predstavuje z hľadiska predmetu správnej žaloby iné rozhodnutie. Správny súd preto správne vyhodnotil, že v konaní neexistuje predmet súdneho prieskumu v podobe rozhodnutia označeného v správnej žalobe. Zastavenie konania podľa § 99 písm. b) SSP preto zodpovedá zistenému skutkovému stavu, aj právnej úprave. 26. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ opakovanie trval na názore, že v konaní došlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia a toto je predmetom podanej správnej žaloby z jeho strany - uvedené tvrdil v správnej žalobe a trval na tom aj v následne podanom vyjadrení z 3. júna 2025, kde vyslovene uviedol, že rozhodnutie žalovaného o odvolaní je duplicitným rozhodnutím k fiktívnemu rozhodnutiu, ktorého „vzniku bránila zásada res iudicata alebo ne bis in idem a jedná sa o rozhodnutie nulitné. Správny súd je viazaný žalobným návrhom; žalobca je pánom sporu a on definuje skutkové a právne argumenty, na ktorých zakladá svoju žalobu.“ 27. Ohľadne sťažovateľovej námietky k údajne inému postupu správneho súdu vo veciach sp. zn. 2S/1/2025 a sp. zn. 6S/5/2025, kde bolo konanie zastavené z dôvodu podania protestu prokurátora a sťažovateľovi bola priznaná náhrada trov konania, kasačný súd uvádza, že v oboch sťažovateľom uvádzaných veciach bol iný skutkový základ - vôbec v nich nešlo o preskúmanie fiktívnych rozhodnutí, ale reálne vydaných rozhodnutí žalovaného o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu o nesprístupnení informácie, ktoré boli následne zrušené po proteste prokurátora; správny súd preto v uvedených veciach konania zastavil podľa § 99 písm. c) SSP. Námietka sťažovateľa tak bola irelevantná. 28. Kasačný súd sa následne zaoberal nadväzujúcou spornou právnou otázkou, teda či sťažovateľovi správny súd odôvodnene právo na náhradu trov konania nepriznal. Podľa § 170 písm. b) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené. Ide o
osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania viazanú na procesný výsledok konania, ktorým je jeho zastavenie. V tu posudzovanej veci správny súd konanie zastavil, vychádzal preto primárne z § 170 písm. b) SSP. 29. Kasačný súd zároveň nezistil dôvod na aplikáciu § 171 ods. 1 SSP, keďže zastavenie konania správnym súdom nebolo dôsledkom procesného zavinenia žalovaného v tom zmysle, že by svojím procesným úkonom alebo procesným postupom vyvolal zastavenie konania. Dôvod zastavenia spočíval v objektívnom zistení, že rozhodnutie označené v správnej žalobe ako fiktívne rozhodnutie nevzniklo a teda neexistoval predmet súdneho prieskumu, vo vzťahu ku ktorému by správny súd mohol konať. Za tejto situácie preto správny súd postupoval správne, keď žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal. Skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí s právnym dôvodom zastavenia konania, nemôže sama osebe založiť jeho právo na náhradu trov konania. 30. Ako nedôvodné vyhodnotil kasačný súd sťažnostné body, ktorými sa sťažovateľ domáhal uznania svojho postavenia zainteresovanej verejnosti a súvisiacej odbornosti, keďže nie je zrejmé, ako mal v tejto súvislosti správny súd pochybiť. Jednak sa správny súd nevyjadroval k sťažovateľovmu tvrdenému postaveniu ako zainteresovanej verejnosti, jednak vôbec nie je zrejmé, ako by mala (alebo mohla) sťažovateľom požadovaná deklarácia mu priniesť iný procesný výsledok. Preto kasačný súd nevenoval tejto časti argumentácie sťažovateľa osobitnú pozornosť. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie uznesenia v časti trov 31. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Uznesenie správneho súdu považuje za dostatočne odôvodnené a vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.