Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-47-2025.pdf
PDF · 145.98 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/47/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., E. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Ivanou Zmekovou, PhD., advokátkou so sídlom Bratislava, Zámocká 30, IČO: 42 254 396, proti žalovanému: F. G. H. I., J., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., H. J. XX, zastúpený advokátskou kanceláriou AK L. C., s. r. o., so sídlom Nitra, Farská 33, IČO: 55 534 619, o zaplatenie sumy za užívanie spoločnej veci (za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu), o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. marca 2025 č. k. 8C/91/2023-703 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu zamietol (I.) a žalovanému priznal voči žalobkyni náhradu trov konania o zaplatenie sumy za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 100% (II.). Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala, aby súd určil, že žalobkyňa a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi, každý vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku, nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, pre okres Nitra, obec K., katastrálne územie J. I., na liste vlastníctva č. XXXX ako rodinný dom súpisné číslo XXXX, postavený na pozemku parcely registra "C" parc. č. 3698/701 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 179 m2. Ďalej sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.000 eur mesačne za obdobie od júla 2023 do právoplatného skončenia konania o určenie podielového spoluvlastníctva za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovaným. Uplatnený nárok na zaplatenie sumy za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu odôvodnila v žalobe tak, že nakoľko žalovaný užíva celú spoločnú nehnuteľnosť (nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu) od júla 2023, požaduje od tohto dátumu sumu za nadužívanie nehnuteľnosti vo výške 1.000 eur mesačne, do právoplatného skončenia konania o určenie vlastníckeho práva. Výšku sumy určila s prihliadnutím na nájomné za obdobné nehnuteľnosti, ktoré sa v danej lokalite pohybuje okolo 2.500 eur mesačne. Z tejto sumy odpočítala splátku hypotekárneho úveru, ktorý hradí žalovaný mesačne v sme 246,78 eura.
1.2. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 8C/91/2023-276 zo dňa 14. 02. 2024 určil, že žalobkyňa a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi, každý vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku, nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, pre okres Nitra, obec K., katastrálne územie J. I., na liste vlastníctva č. XXXX ako rodinný dom súpisné číslo XXXX, postavený na pozemku
parcely registra "C" parc. č. 3698/701 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 179 m2 (I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 7.500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (II.), vo zvyšku žalobu zamietol (III.) a o trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v časti o nároku na určenie vlastníckeho práva v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (IV.) V konaní o nároku na zaplatenie sumy za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu rozhodol tak, že žiadna zo strán na náhradu trov konania nemá právo (V.). Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom určujúcom výroku (I.) a vo výroku o náhrade trov konania (IV.) potvrdil a v napadnutom vyhovujúcom výroku, čo do zaplatenia 7 500 eur (II.) a vo výroku o náhrade trov konania (V.), rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
1.3. Po vrátení veci odvolacím súdom zostal predmetom konania nárok žalobkyne na priznanie náhrady za neužívane spoločnej veci-rodinného domu podielovým spoluvlastníkom. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom v časti vyhovujúceho výroku o priznaní sumy 7.500 eur a vrátení veci súdu prvej inštancie súd pripustil zmenu žaloby, ktorou žalobkyňa žiadala o priznanie náhrady k 31. 03. 2025 vo výške 13.605 eur (celková výška náhrady za obdobie od 01. 07. 2023 do 31. 03. 2025) a v prípade súhlasu žalovaného po započítaní splátok úveru platených žalovaným na spoločnú nehnuteľnosť v sume 2.591,19 eura, o priznanie náhrady 11.013,81 eura. Žalovaný nenamietal, aby bola uvedená suma započítaná, teda predmetom konania je suma 11.013,81 eura ako náhrada za obdobie od 01. 07. 2023 do 31. 03. 2025. Po zhodnotení tvrdení strán sporu a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.
1.4. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Občianskom zákonníku. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade, nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka. (NS SR sp. zn. 4Cdo/298/2008).
1.5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí uviedol predpoklady úspešného domáhania sa relutárnej náhrady. K jednotlivým podmienkam súd prvej inštancie uviedol, že prvé tri predpoklady na priznanie nároku považoval za preukázané. Existencia podielového spoluvlastníctva strán sporu k rodinnému domu bola preukázaná v konaní. Podielové spoluvlastníctvo vzniklo zhotovením spoločnej veci, t. j. postavením predmetného rodinného domu. Nebolo sporné, že žalovaná neužíva spoločný dom od 29. 05. 2023 a strany sporu sa nedohodli na bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti žalovaným. Sporným bolo, či žalovaný užívaním nehnuteľnosti zasahuje do podielu žalobkyne a táto má užívanie nehnuteľnosti znemožnené, alebo prípadne bráni žalovanej v užívaní nehnuteľnosti.
1.6. Pre úspech žaloby bolo potrebné zo strany žalobkyne preukázať, že žalovaný užíva nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu alebo bráni žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti. Vo vzťahu k nadužívaniu nehnuteľností žalovaným sa súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že ak žalovaný užíva nehnuteľnosť výlučne sám, užíva ju nad rámec svojho podielu. Samotná skutočnosť, že spoločnú vec užíva len jeden podielový spoluvlastník, nezakladá ostatným spoluvlastníkom automaticky nárok na náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27. 10. 2010). To znamená, že musí byť preukázané, že spoluvlastník užíva spoločnú nehnuteľnosť aj v rozsahu podielu druhého spoluvlastníka a práve z tohto dôvodu je druhý spoluvlastník vylúčený z užívania nehnuteľnosti. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedenej skutočnosti zaťažuje žalobkyňu. Nie je úlohou žalovaného preukazovať, že neužíva nehnuteľnosť nad svoj podiel, ako sa domnievala žalobkyňa, keď uviedla, že žalovaný opak nepreukázal. Žalobkyňa žiadnymi konkrétnymi skutkovými tvrdeniami nekonkretizovala, akým spôsobom mal žalovaný nadužívať svoj podiel. Z tvrdení žalovaného a z výpovede svedka I. (otca žalovaného) vyplýva, že žalovaný užíva nehnuteľnosť tak, ako do rozchodu so žalobkyňou a jej odchodu zo spoločnej domácnosti. Zo skutkových zistení vyplýva, že
spoločnou vecou je štvorizbový rodinný dom, ktorý strany sporu užívali ako druh a družka spolu s maloletou dcérou. Tým, že ho žalobkyňa prestala užívať, nedochádza bez ďalšieho k užívaniu aj jej spoluvlastníckeho podielu žalovaným. Z dispozície domu vyplýva, že ide síce o dom s jednou bytovou jednotkou, avšak v dome sa nachádzajú štyri izby (obývačka, spálňa a dve samostatné detské izby - potvrdené svedkom Horákom), zádverie, WC, kuchyňa, komora, garáž, technická miestnosť, kúpeľňa, chodba, terasa, pričom jednu detskú izbu využíva maloleté dcéra počas doby, kedy je u otca a druhá nie je využívaná (opak preukázaný nebol). Teda je technicky možné, aby dom užívala aj žalobkyňa. Z povahy veci je zrejmé, že žalovaný užíva okrem konkrétnej izby aj iné časti domu (kuchyňu, chodbu, kúpeľňu a podobne), čo ale neznamená, že užíva nehnuteľnosť nad rozsah svojho podielu (ktorý nie je reálne v priestore vymedzený) a že by žalobkyňa bola vylúčená z užívania nehnuteľnosti. Žalobkyňa napokon ani netvrdila, že nie je možné využívať spoločnú nehnuteľnosť oboma spoluvlastníkmi z dôvodu technického riešenia domu. Pokiaľ žalobkyňa v závere konania tvrdila, že žalovaný nehnuteľnosť užíva so súčasnou partnerkou, tieto skutočnosti žalovaný poprel, tvrdiac, že súčasná partnerka žije v Bratislave a v nehnuteľnosti nebýva. V prípade rozporovaného tvrdenia zaťažuje žalobkyňu povinnosť, aby svoje tvrdenie preukázala, k čomu však nedošlo. Vyhodnotiac uvedené, súd nezistil, že by žalovaný užíval spoločnú vec aj v rozsahu podielu žalobkyne.
1.7. Následne súd zisťoval, či je daný alternatívny predpoklad pre priznanie uplatneného nároku, a to, že by žalovaný bránil žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti. Žalobkyňa uvádzala, že nemá umožnený prístup do domu, keďže jej mal žalovaný vziať elektronický kľúč a kód alarmu k elektronickému zabezpečovaciemu systému žalobkyňa nevie. Vo všeobecnosti, ak by aj žalovaný užíval nehnuteľnosť len v rozsahu svojho podielu, avšak znemožnil by prístup žalobkyni k nehnuteľnosti tým, že by vytvoril také pomery (uzamknutie, spravovanie vstupu na nehnuteľnosti), ktorými by učinil nehnuteľnosť prístupnú len sebe a žalobkyni nie, bol by daný nárok na relutárnu náhradu. Takéto zamedzenie prístupu do spoločnej nehnuteľnosti však súd nezistil. Je nesporné, že žalobkyňa disponuje kľúčom k mechanickej zámke vstupných dverí domu, teda vie vstupné dvere odomknúť. Žalobkyňa argumentovala, že dom je zabezpečený elektronickým systémom, pričom nepozná kód alarmu. Uvedená skutočnosť však nie je pri hodnotení možnosti prístupu žalobkyne k nehnuteľnosti podstatná. Kód alarmu zadávala samotná žalobkyňa, prevádzkovateľ zabezpečovacieho systému vedie žalobkyňu ako oprávnenú osobu k nehnuteľnosti, na jej telefónne číslo doposiaľ prichádzajú hlásenia zo zabezpečovacieho systému. Pokiaľ je jedinou prekážkou vstupu do domu neznalosť kódu alarmu, žalobkyni nič nebránilo si u prevádzkovateľa tento kód zistiť, prípadne požiadať o vytvorenie nového kódu. Toto však žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia neurobila. Po zadaní kódu do alarmu a odkódovaní domu je možné prostredníctvom prístupovej klávesnice v chodbe otvoriť vonkajšiu bránu alebo bránu garáže, čo potvrdil prevádzkovateľ elektronického systému. Inak povedané, skutočnosť, že žalobkyňa nedisponuje elektrickým kľúčom k systému, nie je prekážkou, ktorá by jej bránila vstupu do domu. Preto je v tejto súvislosti bez relevancie, či je alarm spustený, alebo nie.
1.8. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že jej nárok je daný už len samotným postojom žalovaného, teda tým, že neakceptoval a ani po rozhodnutí súdu neakceptuje vlastnícke právo žalobkyne, súd prvej inštancie uviedol, že podľa jeho názoru na naplnenie podmienky žalovaného nároku - bránenia v užívaní nehnuteľnosti, musí ísť o aktívne konanie druhého spoluvlastníka (žalovaného) a nemožno tento nárok odvodzovať len od samotného, hoci aj verbalizovaného, postoja žalovaného. Navyše, v danej veci tu pristupujú aj ďalšie okolnosti. Samotná žalobkyňa uviedla, že sa so žalovaným dohodli na tom, že sa odsťahuje. Žalobkyňa nemala záujem zotrvať v spoločnej domácnosti pre konfliktnú situáciu medzi stranami sporu ako partnermi, z dôvodu, aby táto negatívne nevplývala na ich maloletú dcéru. Vyjadrila sa, že mala záujem zostať do 01. 06. 2023 (nakoniec zotrvala len do 29. 05. 2023; skutočnosť, že odišla z domácnosti o dva dni skôr, ako bolo podľa žalobkyne dohodnuté, nie je pre skúmanie podmienok nároku významná). Žalobkyňa potvrdila, že sa nedomáhala výkonu vlastníckeho práva z dôvodu, že nebola zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti a užívania nehnuteľnosti sa nedomáhala ani po právoplatnom rozhodnutí súdu o jej vlastníckom práve. V tomto kontexte potom neobstojí tvrdenie žalobkyne, že sa nevedela domôcť užívania nehnuteľnosti. Momentálne žalobkyňa vylučuje návrat do spoločnej domácnosti kvôli maloletej dcére, nakoľko dlho trvalo, pokiaľ sa zastabilizovala a ďalšia zmena by nebola pre ňu vhodná. Vyjadrila sa, že vzhľadom na vzťah so žalovaným by si nevedela predstaviť spoločné užívanie domu ani v čase rozchodu a ani teraz.
1.9. Zo samotných vyjadrení žalobkyne vyplýva, že okrem samotného postoja žalovaného k jej vlastníckemu právu k domu sú ďalšími dôvodmi, pre ktoré neužívala nehnuteľnosť, kvalita vzťahov medzi
ňou a žalovaným, ktoré sa z dôvodu rozchodu a nezhôd zhoršili a skutočnosť, že po presťahovaní už nechcela dcéru vystavovať ďalšej zmene. Je bežné v medziľudských alebo partnerských vzťahoch, že z dôvodu zhoršenia týchto vzťahov nechce osoba zotrvať v užívaní spoločnej domácnosti a túto opustí. Ak by súd prijal argumentáciu žalobkyne, tak opustenie spoločnej nehnuteľnosti pri nezhode/ rozchode partnerov pre zhoršené vzťahy a jej následné neužívanie by zakladalo nárok na náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu, čo nie je akceptovateľné. Žalobkyňa síce na jednom mieste uviedla, že žalovaný ju nenávidí a mala obavu ísť do domu, resp. inde uvádzala, že ju z domu vyhadzoval, žalobkyňa však netvrdila, že by ju žalobca násilím, hrozbou násilia, vyhrážkami alebo iným neprípustným spôsobom nútil dom opustiť alebo zakazoval jej doň vstúpiť (uvedená situácia by za určitých podmienok mohla napĺňať pojem "bránenie v užívaní"). Ak žalobkyňa sama tvrdí, že bola nútená opustiť spoločnú domácnosť pre konfliktnú situáciu, napäté vzťahy, s prihliadnutím na maloletú dcéru, ide o objektívne okolnosti (ktoré sú síce sčasti dôsledkom správania sa strán sporu), a nie o konanie žalovaného brániace žalobkyni v užívaní nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tým, že by mal mať žalovaný povinnosť ponúknuť žalobkyni užívanie nehnuteľnosti, naopak, je to žalobkyňa, ktorá by sa mala tohto práva domáhať. Napokon, ak sa žalobkyňa sama opakovane vyjadrovala, že pre ňu neprichádza do úvahy spoluužívanie nehnuteľnosti so žalovaným, ani opätovné presťahovanie, vzhľadom na maloletú dcéru so špecifickými potrebami, bola by akákoľvek ponuka na užívanie domu zo strany žalovaného pre žalobkyňu bez významu. Ak žalobkyňa tvrdí, že ani po rozhodnutí súdu nedošlo k dohode o užívaní nehnuteľnosti, tak vôbec netvrdila, či nejakú dohodu navrhovala a čo by mala dohoda obsahovať, resp. aká by bola predstava žalobkyne o obsahu dohody.
1.10. Za stavu, ak súd nemá preukázané užívanie nehnuteľnosti žalovaným nad rozsah svojho podielu, nezistiac, že by žalovaný žalobkyni aktívne bránil v užívaní nehnuteľnosti, prihliadnuc na to, že žalobkyňa sa po odchode zo spoločnej nehnuteľnosti jej užívania nedomáhala a ani nemala a nemá záujem užívať nehnuteľnosť spolu so žalovaným, dospel súd k záveru, že nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady za neužívanie spoluvlastníckeho podielu žalobkyni. Navyše, dôvod, pre ktorý spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný, a rovnako nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou (Najvyšší súd SR sp. zn. 6Cdo/184/2010). Na základe uvedeného súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný mal v konaní o náhradu za užívanie spoločnej veci (nadužívanie spoluvlastníckeho podielu), vzhľadom na zamietnutie žaloby, plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania o nároku za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 100%, ktoré zahŕňajú tak trovy konania na súde prvej inštancie, ako aj trovy odvolacieho konania, ktoré konania tvoria jeden celok.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, udávajúc, že toto podáva z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil, z dôvodu ktorého je takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne. Týmto postupom jej bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Uviedla, že nie je reálne možné vymedziť spoluvlastnícky podiel žalovaného, keďže užívanie nehnuteľnosti je z praktického hľadiska prirodzene spojené s užívaním jej (iných) častí a tým pádom nehnuteľnosti ako celku. Je tak nepochybne zrejmé, že žalovaný užíva dom ako celok tak, ako to napokon uvádza aj samotný súd prvej inštancie, ktorý však z týchto skutočností vyvodzuje nesprávne zistenia a právne závery. Súd prvej inštancie na jednej strane sám uvádza, že žalovaný užíva aj iné časti domu, no na strane druhej tvrdí, že to neznamená, že užíva nehnuteľnosť nad rozsah svojho podielu, keďže tento nie je reálne v priestore vymedzený. Tvrdenia súdu prvej inštancie si protirečia. Súd prvej inštancie uvádza, že je technicky možné, aby dom užívala aj ona, a teda, zrejme má uvedená skutočnosť popierať to, že žalovaný nehnuteľnosť nadužíva. Nie je jej zrejmé, ako reálne by toto spoločné užívanie za súčasnej situácie (ktorá je súdu prvej inštancie známa) malo podľa názoru súdu prvej inštancie vyzerať v praxi. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, na základe akých skutočností, či dôkazov uzavrel, že žalovaný užíva iba jednu izbu, a nie napríklad všetky izby, resp. dve izby. Len ťažko možno uveriť tomu, že žalovaný užíva napríklad iba spálňu, a nie aj obývačku. Vychádzajúc z týchto záverov súdu prvej inštancie, by potom spoločné užívanie nehnuteľnosti obomi stranami sporu súčasne malo z (technického) hľadiska vyzerať tak, že žalovaný by užíval napríklad zrejme spálňu a obývačku a ona dve detské izby (resp. jednu, keďže druhú by užívalo maloleté dieťa), čo je absurdné. Vyššie uvedené závery
a úvahy súdu prvej inštancie nie sú dostatočne odôvodnené, sú nesprávne, v rozpore so skutkovým stavom danej veci a zákonom a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Má za to, že spoločné užívanie domu stranami sporu je technicky nemožné, nakoľko všetky miestnosti v dome sú architektonicky riešené tak, aby tvorili nočnú a dennú časť domu, čo znamená, že sa na obvyklé užívanie domu musí využiť celý priestor domu. Len ťažko možno uveriť tomu (a ani to nemožno rozumne predpokladať), že by žalovaný užíval len jednu izbu spolu s kuchyňou, chodbou, kúpeľňou a pod. (ktoré užívanie definuje samotný súd prvej inštancie) v čase, keď žili v spoločnej domácnosti aj s ich maloletou dcérou. Tento záver súdu prvej inštancie je neodôvodnený, v rozpore so skutkovým stavom danej veci a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je založený len na ničím nepodložených úvahách súdu. Navyše, tento záver súdu prvej inštancie je nelogický a protichodný, keďže je zrejmé, že žalovaný užíva nehnuteľnosť inak, ako keď ju užívali dvaja, resp. viaceré osoby. Takýto záver súdu prvej inštancie preto neobstojí a tento je dokonca v rozpore s úvahami súdu prvej inštancie vyslovenými skôr, keďže na jednej strane má žalovaný užívať iba svoj podiel a na strane druhej má nehnuteľnosť užívať tak, ako doteraz. Súd prvej inštancie ním vyslovené závery pri rozhodovaní v danej veci aplikoval formalisticky a bez zohľadnenia všetkých podstatných okolností danej veci. Tvrdila a preukázala skutočnosti, že žalovaný užíva celú nehnuteľnosť, teda užíva vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Zo skutkového stavu veci je zrejmé, že nie je možné spoločné užívanie nehnuteľnosti, a že žalovaný užíva nehnuteľnosť sám. Nie je jej zrejmé, ako inak mala preukázať, že žalovaný užíva nehnuteľnosť nad rozsah jeho podielu, ako tým, že preukáže, že žalovaný nehnuteľnosť užíva sám, bez nej, pričom spoločné užívanie nebolo a nie je možné. Tiež uviedla, že so záverom súdu prvej inštancie, že tento nezistil, že by jej žalovaný bránil v užívaní nehnuteľnosti, sa nemôže stotožniť, pričom tento považuje za nesprávny, v rozpore so skutkovým stavom danej veci a za vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia. Práve skutočnosť, že nedisponuje elektrickým kľúčom k systému, je zásadnou v danej veci a je zároveň preukázanou prekážkou, ktorá jej bráni riadne a nerušene užívať dom, nakoľko v prípade zapnutého alarmu tento nedokáže vypnúť. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, z akého dôvodu jej žalovaný elektronické kľúče zobral, hoci sa jedná o podstatnú skutočnosť, ktorú v konaní uvádzala. Postoj žalovaného k jej vlastníctvu spornej nehnuteľnosti rovnako súd prvej inštancie vyhodnotil ako irelevantný. Ani s týmto záverom súdu prvej inštancie sa nestotožňuje, pričom práve (avšak nie výlučne) postoj a správanie žalovaného považuje za podstatný. Nestotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie o tom, že pre naplnenie predpokladu pri nadužívaní je potrebné, aby išlo o aktívne konanie (bránenie) druhého podielového spoluvlastníka. Podľa jej názoru je potrebné zohľadniť všetky okolnosti a nevyhodnocovať bránenie iba ako fyzické (resp. obdobné) konanie. Poukázala na to, že žalovaný ju vyhadzoval z nehnuteľnosti, v ktorej spolužitie so žalovaným sa stalo pre ňu neznesiteľným a nevhodným pre maloletú dcéru strán sporu, zobral jej elektronické kľúče od nehnuteľnosti, popieral jej vlastnícke právo (ktoré pretavil aj do svojho správania voči nej), pričom jej ponúkal iba náhradu za jej investície do jeho nehnuteľnosti (na ktorej neskôr už ani nezotrval). Aj napriek uvedenému, súd prvej inštancie (nesprávne) uzavrel, že žalovaný jej (aktívne) nebránil v užívaní nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie účelovo vyhodnotil jej vyjadrenie o tom, že sa so žalovaným dohodli, že nehnuteľnosť opustí. Okolnosťami bola prinútená nehnuteľnosť opustiť. Nehnuteľnosť nemohla užívať, nakoľko žalovaný neuznával jej vlastnícke právo. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané (no súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam), že sa aktívne domáhala užívania nehnuteľnosti: 1. po odsťahovaní sa domáhala prespatia v nehnuteľnosti s dcérou z 29. 05. 2023 na 30. 05. 2023 a z 30. 05. 2023 na 31. 05. 2023, k čomu žalovaný nepristúpil a prespatie s dcérou v dome nedovolil. Žalovaný ju najprv vyháňal, neskôr po rozhodnutí vo veci neodkladného opatrenia v rodinnej veci odmietal, aby s maloletou dcérou opustila spoločnú domácnosť do času, kým bude rodičovská dohoda alebo rozhodnutie súdu. Po tom, čo sa strany sporu dohodli na úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej dcére, žalovaný trval na tom, aby opustila „jeho dom". Nebola jej ani len daná možnosť, aby v nehnuteľnosti zostala, keďže jej vlastnícke právo bolo popierané. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti, nepovažuje záver súdu prvej inštancie o tom, že opustila spoločnú nehnuteľnosť na základe dohody so žalovaným, za pravdivý, preukázaný a vychádzajúci zo skutkového stavu danej veci, práve naopak. Takýto záver súdu je nesprávny a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom je nedostatočne odôvodnený a v rozpore so skutkovým stavom danej veci. 2. Bola nútená domáhať sa určenia jej vlastníckeho práva podaním žaloby dňa 09. 10. 2023. Je pre ňu otázne, ako sa mala fyzicky domáhať užívania a zotrvania v nehnuteľnosti bez akéhokoľvek právneho titulu k samotnej nehnuteľnosti, keďže žalovaný popieral jej vlastnícke právo. Uvedená skutočnosť je sama o sebe skutočnosťou preukazujúcou nemožnosť domáhania sa užívania nehnuteľnosti priamo u žalovaného, nakoľko až do momentu právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu nevedela právne preukázať jej vlastníctvo k nehnuteľnosti. Žalovaný až v odvolacom konaní začal
účelovo tvrdiť, že jej nebráni (l.) v užívaní nehnuteľnosti, lebo má mechanický kľúč od domu, ktoré tvrdenia skôr neuvádzal. Nevhodné správanie žalovaného, ktorý po celý čas popieral jej vlastnícke právo a ktoré správanie a postoj žalovaného ju prinútilo k odchodu zo spoločnej nehnuteľnosti, je v podstate, vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvej inštancie, na jej ťarchu, a nie žalovaného, čo považuje za absurdné a v rozpore s princípom spravodlivosti a jej vlastníckym právom. Trvá na tom, že v prípade vyhodnocovania súdom, či spoluvlastník bráni v užívaní nehnuteľnosti, sa nemusí jednať výlučne o bránenie aktívne (hoci aj toto samotné bolo v danej veci podľa jej názoru, na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie, naplnené), pričom je potrebné zohľadniť všetky okolnosti skutkového stavu. To v danom prípade nebolo súdom prvej inštancie zohľadnené a súd prvej inštancie nesprávne vyhodnocoval iba jedinú skutočnosť, a to, či žalovaný aktívne konal – bránil jej v užívaní, bez ďalšieho. Súd prvej inštancie vyhodnocoval jej odchod zo spoločnej nehnuteľnosti, ako aj užívanie spoločnej nehnuteľnosti žalovaným a jeho postoj k jej vlastníctvu, čisto formalistický, bez zohľadnenia uvedených zásadných skutočností, čo nemožno považovať za správne. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto nesprávne, v rozpore so skutkovým stavom, s vykonaným dokazovaním, pričom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a navyše, toto nie je dostatočne odôvodnené. Má za to, že sú preukázané všetky predpoklady k tomu, aby jej súd priznal uplatňovaný nárok v plnom rozsahu.
3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, navrhujúc, aby odvolací súd na základe ustanovenia § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny. Súd dôsledne zistil skutkový stav. V napadnutom rozhodnutí jasne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal pri svojom rozhodovaní, vec správne skutkovo aj právne posúdil a odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Skutočnosť, že žalobkyňa nie je spokojná s rozhodnutím súdu, ešte nezakladá jeho nesprávnosť. Súd správne zistil, že on užívaním nehnuteľnosti nezasahuje do podielu žalobkyne, že žalobkyňa nemala užívanie nehnuteľnosti znemožnené a ani jej v užívaní nebráni. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa mohla predmetnú nehnuteľnosť užívať. Ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno vykladať tak, že pokiaľ spoločnú nehnuteľnosť užíva len jeden zo spoluvlastníkov, je automaticky daný dôvod na vyplatenie náhrady neužívajúcemu spoluvlastníkovi. Nárok na vyplatenie náhrady vzniká za súčasného splnenia aj tej podmienky, že spoluvlastník užíva spoločnú nehnuteľnosť na úkor druhého spoluvlastníka a tento je preto z užívania spoločnej veci vylúčený. Žalobkyňa nepreukázala, že by užíval predmetnú nehnuteľnosť aj v rozsahu jej podielu a ona ju preto užívať nemohla. Žalobkyňa v priebehu konania a tiež v podanom odvolaní poukazuje na nepriaznivé vzťahy medzi stranami sporu. Sama uviedla, že práve z dôvodu narušených vzťahov zo spoločnej domácnosti odišla. Pre takýto krok sa rozhodla sama, nakoľko usúdila, že spolužitie nie je prijateľné ani pre ňu, ani pre maloletú dcéru. V tejto súvislosti uviedol, že narušené medziľudské vzťahy ako dôvod neužívania spoločnej veci nie sú právne významné. V konaní bolo preukázané, že užívanie nehnuteľnosti žalobkyňou je možné aj z dispozičného hľadiska stavby rodinného domu. Tiež bolo preukázané a žalobkyňa to nepoprela, že až doposiaľ disponuje kľúčom k mechanickej zámke vstupných dverí domu. On jej fyzicky neznemožnil vstup do nehnuteľnosti a tiež v konaní preukázal, že až doposiaľ ponechal kód alarmu tak, ako ho prevádzkovateľovi zabezpečovacieho systému uviedla sama žalobkyňa. Námietka žalobkyne, že súd nesprávne vyhodnotil bránenie vstupu žalobkyne do nehnuteľnosti, je neopodstatnená. Žalobkyňa sa vstupu do nehnuteľnosti po jej odchode zo spoločnej domácnosti nikdy nedomáhala. Vstupu do domu sa žalobkyňa nedomáhala ani po tom, ako súd určil, že rodinný dom patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a jeho. Pokiaľ teda žalobkyňa nejavila žiaden záujem o spoločné užívanie nehnuteľnosti, nemohol jej v tom ani brániť.
4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že ňou udávané odvolacie dôvody sú založené na konkrétnych a vecne odôvodnených tvrdeniach o nesprávnom právnom posúdení veci a o arbitrárnosti rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Jej odvolanie nie je postavené na subjektívnych pocitoch, ale na objektívnych skutočnostiach, ktoré sú v súlade s odvolacími dôvodmi podľa § 365 CSP. Je pravdou, že medzi sporovými stranami došlo k narušeniu ich vzťahov, avšak táto skutočnosť nezakladala dôvod jej odchodu zo spoločnej nehnuteľnosti. Spolužitie v jednej domácnosti bolo pre maloleté dieťa neprijateľné, avšak nie z jej strany, ale práve v dôsledku nevhodného správania žalovaného, ktoré ohrozovalo zdravý vývin maloletého dieťaťa. Práve z dôvodu nevhodného a neprimeraného správania žalovaného bola nútená opustiť spoločnú nehnuteľnosť, aby ochránila seba a maloleté dieťa. Žalovaný nepreukázal, že by jej aktívne umožňoval výkon jej vlastníckeho práva a že by vytvoril podmienky na reálne spoluužíváme nehnuteľnosti. Naopak, zo skutkového stavu vyplýva, že práve konaním žalovaného
bolo pokojné spoluužíváme znemožnené a z tvrdení a dôkazov ňou predložených bolo preukázané, že jej žalovaný neumožnil ani len vstup do nehnuteľnosti, keď o to žiadala. Pokiaľ ide o užívanie nehnuteľnosti oboma spoluvlastníkmi, žalovaný nikde bližšie nepopísal, ako by sa dané spolužitie aj skutočne mohlo zrealizovať tak, aby si sporové strany nezasahovali do svojho spoluvlastníckeho podielu, nakoľko dom nie je dvojgeneračný. Opakovane tiež zdôrazňuje, že pri bránení v užívaní nehnuteľnosti sa nemusí jednať len o aktívne bránenie v užívaní zo strany žalovaného. K dispozičnému riešeniu rodinného domu uviedla, že je rozdelený na dennú časť a nočnú časť, čo znamená, že sa na obvyklé užívanie domu musí využiť celý priestor domu. Aby sa reálne spolužitie v nehnuteľnosti v zmysle jednotlivých spoluvlastníckych podielov mohlo zrealizovať, musela by byť nehnuteľnosť rozdelená tak, aby z nej vznikli dve samostatné veci - teda dva vchody, dve kuchyne, sociálne zariadenia a izby, aby sa predišlo tomu, že si podieloví spoluvlastníci budú navzájom zasahovať do svojich spoluvlastníckych podielov. Okrem toho, medzi sporovými stranami existuje konfliktná atmosféra, kvôli ktorej by ani nebolo možné kľudné spolunažívanie v nehnuteľnosti. Sporové strany by sa museli deliť o niektoré priestory. Zopakovala, že žalovaný až do právoplatnosti rozhodnutia súdu (ktorým bolo určené vlastnícke právo k nehnuteľnosti) popieral jej vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti. Ako sa teda za takejto situácie mohla vôbec domáhať užívania nehnuteľnosti, keď ju žalovaný nepovažoval ani za spoluvlastníčku. Až po rozhodnutí súdu ju žalovaný čisto účelovo skontaktoval a vyzval ju k užívaniu nehnuteľnosti. Bol si pritom veľmi dobre vedomý toho, že ona nebude môcť nehnuteľnosť užívať, nakoľko sa žalovaný aj toho času k nej správa nevhodne a agresívne. Svoj postoj doposiaľ nezmenil. Nie je prípustné, aby právnu ochranu požíval výlučne len žalovaný, ktorý sám, bez právneho základu a bez akejkoľvek kompenzácie, užíva nehnuteľnosť patriacu do podielového spoluvlastníctva sporových strán aj nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu aj spolu s tretími osobami, čím zasahuje do jej vlastníckeho práva. Takýto stav je zjavne v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov a popiera princípy spravodlivosti, keďže žalovaný jednostranne ťaží z užívania spoločnej nehnuteľnosti bez akejkoľvek náhrady, zatiaľ čo ona nesie neprimerané finančné zaťaženie.
5. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že nie je pravda, že by ich spolužitie v jednej domácnosti zaťažovalo maloleté dieťa. Mal. Tereza ani nevedela, že medzi nimi je partnerský konflikt, vôbec to tak nepociťovala. Tvrdenia žalobkyne, že jej odmietol umožniť vstup do nehnuteľnosti, sú nepravdivé. Aj z výpovede samotnej žalobkyne vyplýva, že o vstup do nehnuteľnosti ho nežiadala, nemala o to záujem. Pokiaľ by záujem mala, vstup do nehnuteľnosti mala kedykoľvek umožnený. Žalobkyňa má dodnes kľúče od nehnuteľnosti a môže kedykoľvek do nej vstúpiť. Pokiaľ by žalobkyňa argumentovala, že nepozná kód na alarm, tento kód určovala ona sama a v prípade, že ho zabudla, mohla kedykoľvek kontaktovať spoločnosť, ktorá elektronický zabezpečovací systém montovala a dali by jej ho, príp. podľa jej požiadavky zmenili. Nehnuteľnosť je obývateľná aj pre viacerých ľudí. Tvrdenia žalobkyne, že si nasťahoval do nehnuteľnosti tretie osoby, sú nepravdivé a nikdy neboli preukázané. Dôrazne sa ohradzuje voči tvrdeniam, že voči žalobkyni sa správa agresívne, nie je to pravda.
6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobkyne, preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil.
7. Žalobkyňa podala na súd žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd určil, že spolu so žalovaným sú podielovými spoluvlastníkmi, každý vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku, nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, pre okres Nitra, obec K., katastrálne územie J. I., na liste vlastníctva č. XXXX ako rodinný dom súpisné číslo XXXX, postavený na pozemku parcely registra "C" parc. č. 3698/701 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 179 m2. Ďalej sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.000 eur mesačne, počnúc mesiacom júl 2023, po pripustení zmeny žaloby súdom prvej inštancie tento jej nárok predstavoval sumu 11. 013,81 eura. K uplatnenému nároku na zaplatenie sumy uviedla, že nakoľko žalovaný užíva celú spoločnú nehnuteľnosť (nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu) od júla 2023, požaduje od tohto dátumu sumu za nadužívanie nehnuteľnosti, pôvodne vo výške 1.000 eur mesačne, po znaleckom dokazovaní v konaní vo výške všeobecnej hodnoty nájmu stanovenej znalcom, až do vyhlásenia rozhodnutia súdom prvej inštancie. Od všeobecnej hodnoty nájmu odpočítala splátku hypotekárneho úveru, ktorý hradí žalovaný. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobkyne nadobudlo právoplatnosť, predmetom sporu zostal nárok žalobkyne na špecifikovanú peňažnú náhradu.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
10. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
12. Prejednávajúc podané odvolanie žalobkyne, s ohľadom na jeho rozsah a odvolacie dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak odvolací súd ako vecne správny potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP. K podanému odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v prospech odvolateľky a odvolací súd ho vyhodnotil ako nedôvodné.
13. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, s takouto argumentáciou žalobkyne sa odvolací súd nestotožňuje.
14. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Za predpokladu, že ide o rozhodné závery, na ktorých stojí súdne rozhodnutie, keďže sa nevyžaduje odpoveď na každú vznesenú námietku. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument strany je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zaoberal sa najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviedol dôvody pre ich prijatie alebo odmietnutie. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, z ktorých dôkazov súd prvej inštancie vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa názoru odvolacieho súdu zistené skutkové závery súdu prvej inštancie nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces. Z uvedeného dôvodu nebolo možné považovať za adekvátne tvrdenia odvolateľky o neodôvodnenosti, nepreskúmateľnosti, zmätočnosti, či arbitrárnosti (svojvôli), o taký prípad tu zjavne nešlo, skôr možno hovoriť o prípade subjektívnej nespokojnosti odvolateľky s tým, ako sa s jej námietkami, argumentáciou i právnym posúdením veci vysporiadal súd prvej inštancie.
15. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne uzavrel, že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a medzi týmito skutočnosťami musí byť príčinná súvislosť. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu.
16. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že spoločné užívanie domu stranami sporu je technicky nemožné, keď na obvyklé užívanie domu sa musí využiť celý priestor domu, k tomuto odvolací súd udáva nasledovné: Túto odvolaciu námietku žalobkyne odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Samotná skutočnosť, že rodinný dom neumožňuje jeho prípadné rozdelenie na dve bytové jednotky, ešte neznamená, že je objektívne vylúčené jeho spoločné užívanie oboma podielovými spoluvlastníkmi. Pri posudzovaní možnosti spoločného užívania nehnuteľnosti nemožno vychádzať z požiadavky, aby každému zo spoluvlastníkov boli presne a výlučne pridelené jednotlivé miestnosti zodpovedajúce veľkosti jeho ideálneho spoluvlastníckeho podielu. Takáto požiadavka nemá oporu ani v právnej úprave podielového spoluvlastníctva, ani v povahe ideálneho spoluvlastníckeho podielu. Výkon užívacieho oprávnenia spoluvlastníkov nemusí spočívať vo výlučnom užívaní presne vymedzených miestností, ale môže byť realizovaný aj formou spoločného užívania určitých častí nehnuteľnosti pri súčasnom faktickom rozdelení užívania ostatných priestorov podľa dohody alebo okolností konkrétneho prípadu. Rodinný dom so štyrmi obytnými miestnosťami svojím charakterom nevylučuje jeho súbežné užívanie dvoma spoluvlastníkmi. Je bežnou súčasťou užívania rodinných domov, že niektoré priestory, najmä vstupné priestory, chodby, kuchyňa, kúpeľňa alebo sociálne zariadenia, slúžia viacerým osobám spoločne. Skutočnosť, že určité miestnosti nie je možné užívať výlučne jedným zo spoluvlastníkov bez zásahu do funkčnosti domu, sama osebe neznamená nemožnosť spoločného užívania celej nehnuteľnosti. Argumentácia odvolateľky akoby vychádzala z predpokladu, že spoločné užívanie nehnuteľnosti je možné len vtedy, ak je možné nehnuteľnosť rozdeliť na dve užívacie jednotky. Takýto záver však podľa názoru odvolacieho súdu nie je správny. Rozhodujúce je, či existovala reálna možnosť, aby aj druhý spoluvlastník vykonával svoje užívacie oprávnenie v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, hoci aj za predpokladu spoločného užívania niektorých častí domu. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že na obvyklé užívanie nehnuteľnosti bolo nevyhnutné využívať celý priestor domu, odvolací súd konštatuje, že táto okolnosť nie je spôsobilá sama osebe preukázať objektívnu nemožnosť spoločného užívania nehnuteľnosti. Každý rodinný dom predstavuje funkčný celok, ktorého jednotlivé miestnosti sú navzájom prevádzkovo prepojené. Táto vlastnosť je typická pre väčšinu rodinných domov a sama osebe nevylučuje, aby ich súčasne užívali viaceré osoby, vrátane podielových spoluvlastníkov. V kontexte tejto argumentácie žalobkyne by inú situáciu predstavovala okolnosť, ak by žalobkyňa preukázala existenciu takých objektívnych stavebno-technických alebo prevádzkových prekážok, ktoré by reálne znemožňovali výkon jej spoluužívacieho práva. To však nie je prípad prejednávanej veci. Z dokazovania v tejto veci vyplýva, že nehnuteľnosť svojím rozsahom a dispozičným riešením umožňovala jej spoločné užívanie dvoma spoluvlastníkmi, pričom niektoré miestnosti mohli byť užívané výlučne jednotlivými spoluvlastníkmi a iné spoločne. Na margo argumentácie odvolateľky odvolací súd tiež udáva, že úlohou súdu prvej inštancie nebolo uzavrieť, ako má spoločné užívanie nehnuteľnosti stranami sporu v praxi vyzerať. Jeho úlohou bolo posúdiť a vyhodnotiť, či bolo v konaní preukázané, že žalovaný užíva nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu tak, že žalobkyňa nemohla vykonávať svoje spoluvlastnícke právo v rozsahu jej podielu, resp. či žalovaný bráni žalobkyni v užívaní, hoc aj vec neužíva nad rozsah svojho podielu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že dôkazné bremeno v tomto ohľade zaťažovalo žalobkyňu, ktoré však i podľa názoru odvolacieho súdu v tomto konaní neuniesla. V tomto ohľade nestačilo len tvrdiť, že žalovaný užíva celú nehnuteľnosť a tým pádom automaticky platí, že ju užíva nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu tak, že ona ako podielová spoluvlastníčka je týmto jeho užívaním z užívania vylúčená. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa žiadnymi konkrétnymi skutkovými tvrdeniami nekonkretizovala, akým spôsobom mal žalovaný nadužívať jeho podiel, s takýmto záverom súdu prvej inštancie je potrebné len súhlasiť. Pokiaľ potom žalobkyňa neuniesla ani bremeno tvrdenia o konkrétnych skutkových okolnostiach podstatných pre posúdenie jej nároku, nebol to žalovaný, a vonkoncom nie súd, ktorý mal nadužívanie nehnuteľnosti žalovaným vyvracať. Argumentáciu žalobkyne v smere, že keď žalovaný užíva nehnuteľnosť sám, je preukázané, že ju užíva nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, by bolo dôvodné pojať za relevantnú v situácii, ak by bolo preukázané, že tento zbavil žalobkyňu možnosti vykonávať jej spoluvlastnícke právo a neumožnil jej spolunažívanie v spoločnej nehnuteľnosti. Zo skutkových okolností tejto veci však ani tento záver nemožno prijať ako preukázaný. Tvrdenia žalobkyne, že nemá umožnený prístup do domu, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nepovažoval za preukázané, keď je nesporné, že žalobkyňa po celú žalovanú dobu disponuje kľúčom k mechanickej zámke domu, a tak vie do nehnuteľnosti vstúpiť a dvere odomknúť. Argumentáciu žalobkyne, že pri bezpečnostnom zabezpečení domu nepozná kód alarmu rovnako ako súd prvej inštancie, i odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, keď bolo zrejmé, že tento kód zadávala samotná žalobkyňa, doposiaľ nebol zmenený a bez väčších problémov ho ako oprávnená osoba v prípade záujmu vie zistiť. V tomto ohľade, keď z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa mala znemožnené žalovaným užívanie nehnuteľnosti, je bez
akejkoľvek relevancie jej námietka, že súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, z akého dôvodu jej žalovaný zobral elektronické kľúče, keď je zrejmé, že jej prístup do nehnuteľnosti je zabezpečený mechanickými kľúčmi v spojení s možným odkódovaním zabezpečovacieho systému alarm, ku ktorému je potrebná výlučne jej aktivita, ktorú preukázateľne nevyvinula. Stavať potom nemožnosť užívania nehnuteľnosti len na skutočnosti, že nedisponuje elektronickým kľúčom k systému, v situácii preukázanej možnosti bezpečného vstupu do nehnuteľnosti, je takým zvoleným prostriedkom procesného útoku žalobkyne, ktorý nemožno vyhodnotiť ako účinný.
17. Pokiaľ žalobkyňa ďalej tvrdí, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sa aktívne domáhala užívania nehnuteľností, ani túto jej odvolaciu argumentáciu nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. V tomto smere žalobkyňa konštantne poukazuje za obdobie od 29. 05. 2023 do 31. 05. 2023, čo je však doba, ktorá z hľadiska ňou uplatneného nároku a obdobia, za ktoré sa náhrady domáha, nemá absolútne žiadnu relevanciu. I bez ohľadu na uvedené, v konečnom dôsledku sa jednalo o dobu max. 3 dní, v období, kedy boli zrejme vzťahy medzi bývalými partnermi intenzívne vyhrotené a len s ohľadom na toto krátkodobé obdobie, mimo žalobkyňou požadovanej doby náhrady, nemožno založiť rozhodujúci záver o tom, že žalovaný jej bránil vstupu do nehnuteľnosti. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním žalobkyne, že by súd prvej inštancie vyhodnocoval jej odchod zo spoločnej domácnosti, ako aj užívanie nehnuteľnosti žalovaným a jeho postoj k jej vlastníctvu čisto formalisticky, práve naopak, má za to, že súd prvej inštancie zohľadnil všetky rozhodujúce okolnosti tohto prípadu, z ktorých bolo možné uzavrieť, že žalobkyňa reálne nemala záujem užívať spoločnú nehnuteľnosť so žalovaným. I keď je zrejmé, že vzťahy medzi stranami sporu sú vážne narušené, nič to nemení na tom, že pokiaľ sa spoluvlastník, ktorý nehnuteľnosť neužíva, domáha náhrady od druhého spoluvlastníka za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu, na vznik tohto nároku nepostačuje, že jeden zo spoluvlastníkov spoločnú vec fakticky užíval a druhý ju neužíval, ale je nevyhnutné, aby bol daný a preukázaný záujem spoluvlastníka spoločnú nehnuteľnosť užívať a zároveň, že jeho vylúčenie z užívania bolo zavinené druhým spoluvlastníkom. Tieto skutočnosti v konaní žalobkyňou preukázané neboli. Naopak, je zrejmé, že žalobkyňa sa v rozhodnom období užívania svojho spoluvlastníckeho podielu žiadnym spôsobom nedomáhala, a len poukaz na nevhodné správanie sa žalovaného charakterizované tým, že popieral jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nie je tou okolnosťou, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako aktívne bránenie žalovaného v užívaní nehnuteľnosti žalobkyňou. Pritom pod pojmom aktívne bránenie sa nechápe úzko alebo výlučne fyzické zabránenie vstupu do nehnuteľnosti, ale akékoľvek vedomé konanie alebo opomenutie spoluvlastníka, ktorým druhému spoluvlastníkovi fakticky znemožní výkon jeho práva vec užívať. Rozhodujúce však nie je označenie konania za aktívne či pasívne, ale to, či správanie spoluvlastníka objektívne viedlo k vylúčeniu alebo podstatnému obmedzeniu výkonu spoluvlastníckeho práva druhého spoluvlastníka. Takéto správanie sa žalovaného vo vzťahu k žalobkyni ani podľa názoru odvolacieho súdu v konaní preukázané nebolo, rovnako ako ani nebolo preukázané, dokonca ani tvrdené, že by sa žalobkyňa v rozhodnom období užívania spoločnej nehnuteľnosti domáhala. Zhrnuto je tak potrebné konštatovať, že žalobkyňa v tomto konaní nepreukázala, že by jej vzniklo právo v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka na poskytnutie peňažnej náhrady za to, že by bola vylúčená z užívania spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Záverom udáva, že podanie žalobkyne zo dňa 18. 12. 2025 označené ako spresnenie petitu žaloby je v odvolacom konaní bez akejkoľvek relevancie, a to jednak vzhľadom na výsledok tohto konania, ktorým je potvrdenie zamietnutia žaloby, ako i vzhľadom na to, že v odvolacom konaní žalobu nemožno meniť (§ 371 CSP).
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).