Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoPr/6/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu : B. E., nar. X.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX, B., proti žalovanému Embraco Slovakia, s.r.o., so sídlom Odorínska 2, Spišská Nová Ves, IČO: 35 734 132, v konaní o zákaze diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 4. septembra 2019 č.k. -237

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca uplatňoval v konaní nárok na doplatok mzdy za roky 2017, 2018 vo výške 4.380 € a náhradu nemajetkovej ujmy 3.000 € z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že pracuje na pozícii Operátor II so zaradením v 9. mzdovej triede, pre ktorú je u zamestnávateľa stanovená základná mzda v rozpätí 610 € - 914 €, pričom rovnaké práce ako on vykonávajú zamestnanci zaradení do 10. mzdovej triedy so základom 983 €, na ktorú pracovnú pozíciu ho zamestnávateľ odmietol preložiť. Uviedol, že noví zamestnanci bez praxe, bez výlučného listu dostanú po troch mesiacoch mzdový základ 624 € a on napriek 14-ročnej praxi u zamestnávateľa, stredoškolskému vzdelaniu s maturitou, má základný plat 712 €, ktorý mu zamestnávateľ odmietol zvýšiť. Doplatok mzdy vyčíslil ako rozdiel medzi ním poberanou mzdou a úrovňou 90% priemernej mzdy v národnom hospodárstve, zistenej štatistickým úradom SR pre roky 2017 a 2018, na ktorú úroveň žiadal zvýšiť svoju mzdu. Požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil odškodnením následkov na psychike, pretože trpí pocitmi nedocenenia, podriadenosti, nátlaku, je porušovaná jeho ľudská dôstojnosť, lebo pre zamestnávateľa nie je partnerom, nemá hodnotu, ale je len číslom.

2. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd vychádzal z nesporných skutočností, že žalobca je zamestnancom žalovaného od 1.3.2005, od roku 2008 zaradený na pracovnú pozíciu Operátor II, ku ktorej prislúcha odmeňovanie podľa 9. mzdovej triedy. Zásady odmeňovania, mzdové triedy, zaradenie pracovných pozícií do mzdových tried, sú výsledkom mzdovej politiky žalovaného založenej na kolektívnom vyjednávaní s odborovou organizáciou. Základná mzda konkrétneho zamestnanca sa určuje podľa percentilu v rozpätí 80%-120%, prislúchajúcemu k mzdovej triede, v ktorej sa jeho pracovná pozícia nachádza. Podľa Kolektívnej zmluvy platnej u žalovaného v rokoch 2014 až 2017, mzdovej triede 9. prislúchal štandard odmeňovania 710 € z mzdového rozpätia 568 €(80%)-852 €(120%), a v mzdovej triede 10. mzdový štandard činil 780 € z rozpätia 624 €(80%)-936 €(120%). Podľa kolektívnej zmluvy platnej pre roky 2018-2021, 9. mzdovej triede prislúchal mzdový štandard 762 € z rozpätia 610 €(80%)-914 €(120%), mzdový štandard v 10. mzdovej triede činil 819 € z rozpätia 655

€(80%)-983 €(120%). Podľa zásad kolektívnej zmluvy je vykonávané aj zaraďovanie pracovných pozícií zamestnancov do jednotlivých mzdových tried, keď pracovná pozícia žalobcu Operátor II. spadá do mzdovej triedy 9, a zamestnanci, s ktorými žalobca pracoval L. G., E. Z., Z. I. R. P. I. sú zaradení v 10. mzdovej triede, ktorá prislúcha ich pracovnej pozícii Operátor III. resp. skladník. Zaradenie pracovných pozícií do jednotlivých mzdových tried sa realizuje podľa popisu vykonávaných činností a ich bodového ohodnotenia, ktorá metodológia vyhodnocuje tri prvky pracovnej činnosti, 1/vedomosti/zručnosti, 2/ zodpovednosť, 3/riešenie problémov. Z porovnania pracovných pozícií Operátor II. a Operátor III. súd zistil, že pre pracovné zaradenie Operátor III sa vyžaduje vyššia miera odbornosti, samostatnosti i vyššia úroveň vedomosti a zručnosti, práce v pozícii Operátor II. boli vykonávané na základe rutiny, výkon prác bol vo väčšom rozsahu kontrolovaný, na pozíciu Operátor III. sa vyžadovali dodatočné odborné školenia. Rozsah pracovnej činnosti žalobcu zahrňoval založenie krytu kompresora a zavesenie kompresora na dopravník, nasadenie hermetických kľúčov, vizuálnu kontrolu tesnosti kompresora EM, odpojenie hermetických kľúčov, založenie ochranných známok EM. Do kompetencie žalobcu nespadal výkon práce na montážnej linke, práce na viacerých strojoch, nastavovanie strojov pri zmenách typu výroby, ktoré spadali do rozsahu pracovných činností Operátora III. Z výpovede svedkyne C.. Š. F., špecialistu na odmeňovanie a benefity v organizácii žalovaného mal zistené, že na základe preverenia rozsahu prác uskutočňovaných žalobcom tento vykonáva len práce, ktoré z hľadiska náročnosti, kvalifikačných predpokladov a zodpovednosti spadajú v prevažnej miere do výkonu pracovnej pozície Operátora I. (napr. ako zavesenie kompresora), no vzhľadom na to, že obsahom pracovnej náplne žalobcu sú aj náročnejšie úlohy ako kontrola tesnosti EM, ktorá už spadá pod pracovnú pozíciu Operátor II., žalobca je zaradený do pracovnej kategórie podľa najnáročnejšie vykonávanej úlohy, teda do pracovnej pozície Operátor II. Šetrením zamestnávateľ nezistil, aby žalobca vykonával náročnejšie pracovné úlohy ako je práca na viacerých pracovných strojoch, nastavovanie strojov na zmenu výroby, čo si vyžaduje vyššiu odbornosť a spadá do pracovnej pozície Operátor III. Pre zaradenie do pracovnej pozície Operátor III. sa vyžaduje aj špeciálna kvalifikácia ako napr. zváračský kurz, aby bolo možné využiť zamestnanca v prípade výpadku zváračov. Vo vyššej 11. mzdovej triede sú zvárači, v 12. triede nastavovači, v 13. triede zmenový majster. Obsahom vzdelanostných kariet zamestnancov L.. G., E.. Z.M., P.. I., ktorí sú zaradení na pracovnej pozícii Operátor III. mal súd preukázané, že v porovnaní so žalobcom disponujú dodatočnou kvalifikáciou zváračským kurzom a zamestnanec Z.. I. je zaradený v inej platovej triede z dôvodu, že vykonáva prácu skladníka, ktorá je obsahovo neporovnateľná s činnosťou žalobcu. Súd konštatoval, že žalobcom poberaná mzda je na úrovni 93 % mzdovej tarify v 9. platovej triede, v ktorej sa nachádza 90% zamestnancov, pričom počas obdobia rokov 2011-2018 sa jeho mzda v súlade s výsledkami kolektívneho vyjednávania zvýšila o 48%. V roku 2017 hrubá mzda žalobcu predstavovala 12.394,47 € a čistá mzda 9.347,04 €, za rok 2018 hrubá mzda žalobcu dosiahla 12.717,36 € a čistá mzda 9.557,22 €.

3. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení nároku žalobcu aplikoval , , , , , , , , , o rovnakom zaobchádzaní (Antidiskriminačný zákon). Poukázal na to, že podľa zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýkoľvek obmedzení zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa , Antidiskriminačného zákona Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. Vzal na zreteľ, že výpočet diskriminačných dôvodov v zmysle , Antidiskriminačného zákona nie je taxatívny a diskriminačným dôvodom môže byť aj iný dôvod, než v zákonnom predpise vymedzený. Súd uviedol, že v zákonnej úprave zmieňované „iné postavenie“ ako diskriminačný dôvod sa viaže na dôvody spojené s identitou a dôstojnosťou osoby. Konštatoval, že žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno, že k porušeniu zákazu diskriminácie mohlo dôjsť, ktorý diskriminačný dôvod musel byť spojený s integritou, identitou či dôstojnosťou žalobcu a až následne sa v zmysle Antidiskriminačného zákona presúvalo dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý mal preukázať, že zásadu rovnakého

zaobchádzania neporušil. Vychádzajúc z obsahu kolektívnej zmluvy, náplne pracovnej činnosti žalobcu v pozícii Operátor II. v porovnaní s pracovnou pozíciou Operátor III., považoval za preukázané, že pracovné pozície v 10. mzdovej triede sú spojené s požiadavkou vyššej kvalifikácie a vyššej odbornej úrovne vedomosti a zručnosti, ktorými žalobca nedisponoval, a ani fakticky nevykonával práce na úrovni pracovnej pozície Operátor III. Súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania zabezpečením mzdových listov všetkých zamestnancov konštatujúc neúčelnosť navrhovaného dôkazu, keď pre vyhodnotenie oprávnenosti uplatneného nároku postačili už vykonané dôkazy. Dospel k záveru, že žalobcom označené dôvody diskriminačného konania, že za tú istú prácu bol ohodnotený menej ako jeho kolegovia neboli zistené, pretože mzdové podmienky žalobcu boli upravené v súlade so zákonnou úpravou a výsledkami kolektívneho vyjednávania ako vyplývalo z obsahu predložených listín, a žalovaný preukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, z ktorých dôvodov súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa , berúc na zreteľ plný procesný úspech žalovaného, ktorému priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa , , , že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Žiadal, aby bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené a jeho žalobe vyhovené. V odvolaní zopakoval svoje tvrdenia, že za rovnakú prácu nepoberá rovnakú odmenu ako ostatní zamestnanci, keď je na rozhodnutí zamestnávateľa, kam zamestnanca zaradí. Tí, ktorí poberajú vyššiu odmenu a sú vo vyššej mzdovej triede, vykonávajú rovnaké pracovné činnosti, preto zastával názor, že zamestnávateľ, ktorý má miliónové zisky, ho diskriminuje z dôvodu majetku. Zamestnávateľ nemal záujem sa s ním dohodnúť a musel vystúpiť aj z odborovej organizácie, ktorá ho odmietla zastupovať. Zastával názor, že na preukázanie jeho nároku si mal súd vyžiadať mzdové listy všetkých zamestnancov.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení označil rozhodnutie súdu za vecne správne a navrhoval ho preto potvrdiť. Uviedol, že žalobca neoznačil žiadny diskriminačný dôvod, ktorý by zakladal rozdiely v mzdovom hodnotení, pričom pre úspešnosť žaloby bolo tiež nevyhnutné, aby medzi tvrdeným dôvodom diskriminácie a nevýhodou na strane žalobcu existovala aj príčinná súvislosť. Zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz ani neuviedol žiadne tvrdenie, z ktorého by bolo možné usudzovať, že došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu so žalobcom na základe majetku. Pokiaľ sa žalobca domáhal zvýšenia mzdy, jeho mzdové ohodnotenie bolo dané pracovným zaradením v súlade s obsahom kolektívnej zmluvy, a ohodnotenie žalobcu sa nachádza na úrovni 93% mzdovej triedy, na ktorej úrovni sa nachádza 90% zamestnancov danej triedy. Na pracovnej pozícii Operátor III., v 10. mzdovej triede, sú osoby s vyššou kvalifikáciou, disponujúce oprávnením na zváranie elektrickým oblúkom a zváranie v ochrannej atmosfére CO2, ktorú kvalifikáciu žalobca nemá a ani o ňu neprejavil záujem. Návrh žalobcu na dokazovanie predložením mzdových listov ostatných zamestnancov nie je spôsobilý zmeniť skutkový stav veci, preto považoval za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý taký dôkaz nevykonal.

6. Žalobca v odvolacej replike poukázal na zákonom upravené diskriminačné dôvody, zotrvajúc na vyjadreniach, že na tom istom úseku s ním pracujú kolegovia, ktorí majú vyšší základ mzdy, a aj keď majú zváračské skúšky, túto prácu nevykonávajú a jej výkon aj odmietli, boli prijatí noví zvárači, teda je preukázateľne diskriminovaný z dôvodu majetku.

7. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval, že žalobca len označuje rozdiely v mzdovom ohodnotení ako prejav diskriminácie, no neuvádza dôvod diskriminačného konania. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu majetku môže predstavovať ten prípad, keď v spojení s konkrétnym nárokom zamestnávateľ toto právo alebo nárok odmietne poskytnúť s odôvodnením na majetok diskriminovanej osoby alebo naopak, ak by sa prístup diskriminovanej osoby v dôsledku (ne)majetnosti k určitým právam neprimerane zúžil. V prípade pracovnoprávneho vzťahu by k diskriminácii na základe majetku mohlo dochádzať za situácie, že by žalovaný ako zamestnávateľ zvýhodňoval či nezvýhodňoval zamestnancov na základe ich osobných majetkových pomerov. Takéto okolnosti však nie sú v konaní tvrdené ani preukázané, keď zamestnávateľ nijakým spôsobom majetkové pomery zamestnancov neskúma, nezisťuje a ani z tohto dôvodu k nim nemôže rôzne pristupovať na základe ich majetku. V zostávajúcej časti vyjadrení sa pridržiaval svojej doterajšej argumentácie o odlišnej pracovnej náplni a kvalifikačných predpokladov vyžadovaných na pozíciu Operátora III., definovaných v kolektívnej

zmluve na základe metodológie zaraďovania zamestnancov do mzdových tried, ktorými sú okrem iného kvalifikácia, zručnosť, odborná úroveň, vedomosti.

8. V ďalšom písomnom podaní žalobca poukázal na to, že v septembri 2020 sa na paletách vo výrobnej hale vyskytol nápis „Heňo Roth homosexuál“, ktorý incident je diskrimináciou jeho osoby v priamom prenose a boli porušené jeho práva.

9. V súlade s odvolací súd vyzval sporové strany na vyjadrenie k , Antidiskriminačného zákona, ktoré právne predpisy neboli pri doterajšom rozhodovaní použité a ich aplikácia pre rozhodnutie veci bola rozhodujúca.

10. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že diskriminácia pri odmeňovaní z hľadiska pohlavia v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže vzhľadom na pracovné podmienky na pracovných pozíciách Operátor, pracovné činnosti vykonávajú len muži. V ďalšom zopakoval, že za rovnakú prácu mu prislúcha rovnaká odmena, pričom on má nižší príjem ako jeho kolegovia, čo považuje za diskriminačné a neprípustné rozdielne zaobchádzanie. Tvrdil, že je poškodený nie len aktuálne nižším zárobkom, ale do budúcna aj nižších dôchodkom. Opakovane poukázal na to, že v septembri 2020 bol na palete vo výrobnej hale hanlivý nápis „Heňo Roth homosexuál“, ktorý bol odstránený až potom, čo priamo kontaktoval nadriadeného na pracovisku. Zdôraznil povinnosť žalovaného pri úprave mzdových podmienok dodržiavať platnú legislatívu.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že obsahom listinných dôkazov preukázal, že mzdové podmienky dojednané so žalobcom zodpovedajú zákonnej úprave a platnej kolektívnej zmluve. Pri zaraďovaní zamestnancov do pracovných kategórií sa vychádza z objektívnych kritérií, ktorým je skúmanie pracovnej pozície z hľadiska vedomostí a zručností, zodpovednosti a rozsahu riešených problémov. Obsah pracovnej činnosti žalobcu je zaradený do pracovnej pozície Operátor II, ktorej prislúcha mzdová trieda 9. Operátor III zaradený v mzdovej triede 10, je schopný obsluhovať aj náročnejšie zariadenia, vyžadujúcu vyššiu kvalifikáciu a vyššiu úroveň vedomostí a zručností. Samotná nominálna mzda konkrétneho zamestnanca sa určuje podľa percentilu, v ktorom sa pracovná pozícia nachádza v rozmedzí od 80% do 120%, ktoré zásady sú výsledkom kolektívneho vyjednávania. Žalobcova výška základnej mzdy sa každoročne zvyšuje, v roku 2018 dosahovala úroveň 93 % mzdovej triedy 9, čo zodpovedalo úrovni, na ktorej sa nachádzalo 90 % všetkých zamestnancov danej triedy. Pokiaľ žalobca uvádzal, že s ním pracujú kolegovia, ktorí vykonávajú tú istú prácu za vyššiu mzdu, jedná sa o odlišné pracovné pozície, na ktoré disponujú zamestnanci vyššou odbornou kvalifikáciou týkajúcu sa absolvovania zváračských skúšok. Rozdielne zaradenie žalovaného do mzdovej triedy v porovnaní s inými zamestnancami je teda odôvodnené v zmysle § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona povahou činnosti, ku ktorej ich oprávňuje vyššia kvalifikácia. Systém hodnotenia pracovných miezd vychádza z objektívnych kritérií, keď sa pri posudzovaní berú do úvahy objektívne merateľné kritériá, preto žalovaný žalobcu nijakým spôsobom pri odmeňovaní nediskriminoval.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa a contrario, v rozsahu danom , , z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je vecne správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd podľa potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 3.6.2021 v pojednávacej miestnosti v pojednávacej miestnosti č. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s .

14. Žalobcom uplatnený dôvod podľa je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať

právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Odvolací dôvod podľa ods. písm. f/ je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ,193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolací dôvod podľa ustanovenia 365 ods. 1 písm. e/ nebol naplnený, pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých stranou sporu navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý stranou sporu nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Zároveň je nutné konštatovať, že aj keď by súd prvej inštancie nevykonal nejaký navrhovaný dôkaz, odvolací súd má za to, že súd vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné (teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné).

18. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa , keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa , , t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

19. Aj keď súd prvej inštancie na skutkové zistenia neaplikoval pre sporovú vec podstatné ustanovenie , ktorým postupom naplnil v časti aj odvolací dôvod podľa , nemalo to vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia, pretože správne ustálil neexistenciu diskriminačného konania voči žalobcovi vyplývajúcu zo zásady, že za rovnakú prácu patrí zamestnancom rovnaká odmena.

20. Zákaz diskriminácie vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom platí pri všetkých úkonoch, ide o základnú zásadu úpravy práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov. V zmysle v spojení s antidiskriminačným zákonom platí, že každý má právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach a právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania ( , antidiskriminačného zákona). Zamestnávateľ ako žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca (zamestnanec) oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo ( antidiskriminačného zákona).

21. Podľa § 2 Antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.

22. Podľa § 2a ods. 2,3 Antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

23. Podľa § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná

24. Podľa mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia. Ustanovenie prvej vety sa vzťahuje na každé plnenie za prácu, ako aj na plnenia, ktoré sa vyplácajú alebo sa budú vyplácať v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov(1). Ženy a muži majú právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa (2). Ak zamestnávateľ uplatňuje systém hodnotenia pracovných miest, hodnotenie musí vychádzať z rovnakých kritérií pre mužov a ženy bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia. Pri posudzovaní hodnoty práce ženy a muža môže zamestnávateľ okrem kritérií uvedených v odseku 2 uplatniť ďalšie objektívne merateľné kritériá, ktoré sa dajú uplatniť na všetkých zamestnancov bez rozdielu pohlavia (3). Odseky 1 až 3 sa vzťahujú aj na zamestnancov rovnakého pohlavia, ak vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty (4).

25. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že za diskriminačné nemožno považovať každé nepriaznivé zaobchádzanie s osobami v porovnateľnej situácii (priama diskriminácia) alebo každé znevýhodnenie v porovnaní s inými osobami (nepriama diskriminácia), ale len také konanie (opomenutie), ktorého pohnútkou (motívom) bola okolnosť, ktorá je z objektívneho hľadiska spôsobilá byť diskriminačným dôvodom. Len subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu nie je dôvodom, že vo vzťahu k nemu aj k diskriminačnému postupu došlo. Žalobca teda musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých možno opodstatnene usudzovať, že došlo k priamej či nepriamej diskriminácii osoby, až následne sa dôkazné bremeno presúva na žalovanú stranu, ktorá má preukazovať tvrdenie, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušila.

26. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal nároku z titulu porušenia zásady rovného zaobchádzania v pracovnom vzťahu zo žalovaným z dôvodu nerovnakého odmeňovania za rovnakú prácu. Spravodlivé odmeňovanie zamestnancov je jedným zo základných zásad pracovnoprávnych vzťahov, keď zamestnávateľ je povinný zaisťovať rovnaké zaobchádzanie so všetkými zamestnancami pokiaľ ide o ich pracovné podmienky, odmeňovanie, poskytovanie iných peňažných plnení, odbornú prípravu i príležitosť funkčného či iného postupu.

27. O nepriaznivé diskriminačné zaobchádzanie by išlo v prípade, ak by so žalobcom bolo zaobchádzané menej priaznivo, ako s niekým iným v podobnej situácii, keď v uvedenom prípade komparátorom je osoba či skupina osôb, ktorá je vo vecne podobnej situácií ako žalobca, a jediný rozdiel medzi oboma osobami (skupinami) je zákonom chránený dôvod vo vzťahu, ku ktorému sa diskriminácia zakazuje, čo

je v danom prípade poskytovanie rovnakej odmeny za rovnakú prácu. Žalovaný bol následne povinný preukázať, že k porušeniu zásady rovnosti nedošlo, lebo v skutočnosti nešlo o osoby v podobnej situácii resp., že zistený rozdiel v odmeňovaní je odôvodnený objektívnymi faktormi.

28. Zásada rovnakej mzdy za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty sa uplatňuje nielen pri porovnávaní miezd mužov a žien, ale v zmysle sa vzťahuje aj na zamestnancov rovnakého pohlavia.

29. Zásada rovnakej odmeny za rovnakú prácu je výsledkom implementácie smerníc EÚ (Smernica Rady 2000/78/ES z 27.11.2000, ktorá stanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5.7.2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitosti a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami), preto pri posudzovaní rovnakej alebo porovnateľnej práve, za ktorú má byť poskytnutá odmena sa vychádza tiež z ustálených kritérií vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora európskej únie. Pracovníci vykonávajú rovnakú prácu či prácu rovnakej hodnoty, ak vzhľadom na všetky aspekty akými sú povaha práce, požiadavky na vzdelanie, pracovné podmienky, je možné ustáliť, že sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. K naplneniu predpokladu, aby mali dvaja zamestnanci nárok na rovnakú mzdu za rovnakú prácu musia byť splnené podmienky, že a/ musí ísť o výkon práce rovnakej či porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, b/ práca musí byť vykonávaná v rovnakých a porovnateľných pracovných podmienkach, c/ ide o dosahovanie porovnateľnej výkonnosti a porovnateľných výsledkov práce d/ zamestnanci vykonávajú prácu u toho istého zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zhoda v niektorom z komparačných kritérií, nejde o rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.

30. Výkon rovnakého druhu prác zohľadňujúc všetky objektívne kritériá ako je zložitosť, zodpovednosť, namáhavosť musí byť ohodnotená rovnakou výškou základnej mzdy za odpracovaný čas. Rozdiel v odmeňovaní musí byť stanovený objektívnym spôsobom vo vzťahu k celej skupine porovnateľných zamestnancov. Zásada rovnakého zaobchádzania nebráni diferenciácii miezd na základe kritérií, ktorými sú zodpovednosť, zložitosť, náročnosť práce, skúsenosti, ktoré možno považovať za objektívne kritériá nastavenia mzdovej politiky zamestnávateľa.

31. Úroveň náročnosti práce môže zamestnávateľ odstupňovať podľa stupňa vzdelania, rokov praxe, zohľadniť doplňujúce vzdelanie, kurzy, školenia. Mieru zložitosti možno klasifikovať podľa objektu vykonávanej práce, teda počtu nástrojov, používaných predmetov, podľa povahy pracovnej činnosti (pomocné práce, vývojové práce..), podľa rozsahu a úrovne pracovných vzťahov (samostatná práca, práca v kolektíve), stupeň riadenia, počet riadených zamestnancov, či ďalšie požiadavky (jazykové, počítačové zručnosti).

32. Úroveň namáhavosti práce zohľadňujúca odlišnú fyzickú či psychickú záťaž rovnako môže predstavovať kritérium odlišného finančného ohodnotenia. V ďalšom z kritérií hodnotenia je aj úroveň zodpovednosti zamestnanca v závislosti od možného vzniku škody a s tým spojených následkov. Vychádzajúc zo zásady obráteného dôkazného bremena, ktoré zaťažuje zamestnávateľa preukázať, že nebola porušená rovnakého zaobchádzania, transparentný spôsob kritérií pre odmeňovanie zamestnancov je kľúčový pri dokazovaní, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo.

33. V prejednávanej veci z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že absentoval diskriminačný dôvod v zmysle porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona i Článku 3 , a žalovaný preukázal, že v pracovnoprávnom vzťahu nedošlo k porušeniu antidiskriminačnej zásady, že za rovnakú prácu patrí zamestnancom rovnaká pracovná odmena. Rozdiel v odmeňovaní žalobcu v porovnaní so zamestnancami, s ktorým vykonával prácu (R. Tomečko, P. Fecík, J. Lesňák) vyplýva zo zaradenia žalobcu do odlišnej pracovnej kategórie Operátor II, ku ktorej sa vzťahuje 9. mzdová trieda, a nebolo sporné, že táto sa vzťahuje rovnako na celú skupinu zamestnancov zaradených do pracovnej kategórie Operátor II., nielen na žalobcu. Odmeňovanie je odstupňované pre jednotlivé kategórie pracovných činností v závislosti od úrovne zodpovednosti, potreby samostatného riešenia úloh, miery závažnosti a náročnosti riešených úloh, definovaného odborného stupňa dosiahnutého vzdelania i špecializačných skúšok. Pri posudzovaní rovnakosti odmien žalobca odvodzoval porušenie zásady vo väzbe na odlišnú pracovnú pozíciu, ktorou bola pozícia Operátor III. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 11., 12., 13.) a popisu pracovných pozícií Operátor II a Operátor III, pracovná pozícia Operátor

výroby III je zaradená do vyššieho platového stupňa vychádzajúc z výkonu pracovných činností, na ktoré sú zamestnanci v tejto pracovnej pozícií oprávnení, do ktorých spadá obsluha náročných strojov, či komplexu zariadení, vyžadujúcich nielen základné, ale aj odborné vedomosti a zručnosti so špecifickými kurzami, s vyššou mierou zodpovednosti, samostatnosti vykonávaných úkonov, keď nebolo sporné, že zamestnanci R. Tomečko, P. Fecík, J. Lesňák, ktorí boli na uvedených pracovných pozíciách, a na ktorých žalobca poukazoval, disponovali aj ďalšími kvalifikačnými kurzami a odborným vzdelaním (zváračský kurz).

34. Žalobcovi neprislúcha právo rozhodovať o tom, koho zamestnávateľ zaradí na tú-ktorú pracovnú pozíciu a žalobca netvrdil a ani to z konania nevyplynulo, aby mu bolo diskriminačným konaním žalovaného akokoľvek bránené vo zvyšovaní odbornej kvalifikácie, alebo v odbornom či funkčnom postupe. Nebolo tiež sporné, že každý zamestnanec v pracovnej pozícii Operátor II, je zaradený v 9. mzdovej triede ako to vyplýva z kolektívnej zmluvy. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný sa pri odmeňovaní žalobcu nedopustil diskriminácie, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a je vecne správny. K tvrdeniam žalobcu, že bolo potrebné vykonať dokazovanie predložením mzdových listov všetkých zamestnancov žalobcu, odvolací uvádza, že je vo výlučnej kompetencii súdu rozhodnúť, či a ktorý dôkaz je potrebné vykonať na zistenie skutkového stavu. Vykonanie dôkazov navrhované žalobcom aj odvolací súd hodnotil ako neúčelné, keď žalobca netvrdil, aby bol znevýhodnený pri odmeňovaní v porovnaní so zamestnancami v jeho pracovnej pozícii Operátor II, a v prípade pozície Operátora III, bol zistený iný rozsah predpokladov na výkon činnosti i odlišné požiadavky, čo do rozsahu, závažnosti i zodpovednosti za výkon práce. Dôkazy o odmeňovaní zamestnancov s inou pracovnou náplňou majúcou odraz v odlišnej miere zložitosti, zodpovednosti, namáhavosti, nie sú spôsobilým porovnávacím kritériom, pretože nie je naplnený pojem rovnakej práce. Z uvedeného dôvodu žalobcom navrhované dokazovanie, ktoré zahrňovalo zamestnancov vykonávajúcich odlišný druh práce, nesmerovalo k zisteniu skutočností významných pre konanie o jeho nároku. Na výsledok sporu nemá vplyv ani žalobcom popisované konanie o hanlivom nápise mena žalobcu, pretože je bez vzťahu k prejednávanej veci týkajúcej sa porušenie zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu. Požiadavka na rovnakú mzdu za rovnakú prácu neznamená nemožnosť diferencovania mzdy zamestnancov, pokiaľ tieto vyplývajú z objektívne preskúmateľných kritérií. Existenciu takých kritérií, odôvodňujúcich odlišné pracovné odmeňovanie žalobcu v porovnaní so zamestnancami na pracovnej pozícii Operátor III, považoval aj odvolací súd za preukázané. Nemožno pritom považovať za diskriminačné, ak zamestnanec na pracovnej pozícii vo vyššej mzdovej triede nevykonáva všetky tie pracovné činnosti, ktoré spadajú do jeho kompetencie, pretože mu nie sú aktuálne zamestnávateľom prideľované, pokiaľ disponuje na ich vykonávanie potrebnou kvalifikáciou, osobnostnými a odbornými predpokladmi. V konaní bolo preukázané, že zamestnanci nachádzajúci sa v pracovnom zaradení Operátor III disponovali inými kvalifikačnými predpokladmi na výkon pracovnej činnosti ako žalobca. Vecne správne súd prvej inštancie rozhodol aj o náhrade trov konania rešpektujúc zásadu procesnej zodpovednosti za výsledok sporu podľa , preto bol rozsudok v celom rozsahu potvrdený v súlade s .

35. Výrok rozhodnutia o náhrade trov odvolacieho konania vyplýva z v spojení s . Odvolateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, nevznikol mu preto nárok na náhradu trov konania, trovy konania však nevznikli ani procesne úspešnej protistrane, preto odvolací súd rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

36. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).