Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-65-2025.pdf
PDF · 106.71 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B4-12Cb/77/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu Segametal Engineering s.r.o., Višňová 39, 900 45 Malinovo, IČO: 35 972 921, práv. zast. JUDr. Stanislav Pavol, PhD., Šancová 58, 811 05 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 42 171 067, proti žalovanému HORNEX, a.s., Agátová 4D, 841 01 Bratislava, IČO: 35 802 570, o zaplatenie 18.742,13 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B4-12Cb/77/2021 - 401 zo dňa 17.12.2024, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B4-12Cb/77/2021 - 401 zo dňa 17.12.2024 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 18.742,13 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 18.742,13 EUR od 19.5.2017 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-EUR, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a druhým výrokom žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 18.5.2021 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom titulom nevyplateného zádržného zo zmluvy o dielo. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že mu vznikol nárok na úhradu zádržného z faktúry č. 2012094 v sume 3.347,05 EUR a zádržného z faktúry č. 2012076 vo výške 15.395,08 EUR v zmysle čl. 2 ods. 2.3 Dodatku č. 1 k Dohode k Zmluve o dielo č. pod 1468/2011 zo dňa 18.05.2015, v lehote splatnosti podľa Dodatku č. 1 k Dohode k Zmluve o dielo, t.j. najneskôr do 18.5.2017, pričom táto lehota žalovaným nebola splnená.
3. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v podanom odpore voči platobnému rozkazu žalobný nárok neuznal a považuje ho za nedôvodný. Tvrdil, že sporný nárok bol súčasťou vzájomných nárokov strán sporu vzniknutých v súvislosti s realizáciou diela - časti stavby „Dom seniorov Sečovce“. O vysporiadaní uvedených nárokov strany sporu rokovali niekoľko rokov, pričom výsledkom týchto rokovaní bola o.i. dohoda, že si neuhradené zvyšky svojich vzájomných nárokov nebudú voči sebe uplatňovať, pretože sa navzájom svojou výškou kryli. Žalobca mal žalovanému uhradiť zmluvnú pokutu za omeškanie s vykonaním diela a nahradiť náklady a škody spôsobené žalovanému svojím omeškaním a nekvalitou realizáciou diela v súhrnnej výške cca 152.000,- EUR. Existenciu dohody o tomto súhrnnom nároku potvrdil žalobca e-mailom zo dňa 2.10.2017, ktorým poslal žalovanému vlastný návrh zmluvy o postúpení
pohľadávok, ktorou chcel od žalovaného nadobudnúť jednu z jeho pohľadávok, a návrh dohody o urovnaní ako prílohu č. 2 zmluvy o postúpení pohľadávok, v ktorej v jej ustanoveniach čl. III. ods. 2 a čl. IV. ods. 2 a 3 žalobca ako autor tejto dohody potvrdil existenciu nároku žalovaného na zmluvnú pokutu a náhradu škody v celkovej výške 152.400,- EUR. Žalovaný vykonal kompenzačnú námietku, v ktorej vyčíslil žalobcovi konkrétne výšky časti jeho nárokov - nárokov na zmluvné pokuty (v podrobnostiach bod 5. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), a tieto započítal in eventum s pohľadávkou uplatnenou v súdnom konaní. Uviedol, že sporné faktúry od žalobcu prijal a eviduje ich vo svojom účtovníctve. Proti žalobe sa však bránil tým, že pohľadávky žalobcu zanikli v plnom rozsahu pred vydaním platobného rozkazu započítaním s pohľadávkami žalovaného na základe jeho kompenzačnej námietky. Záverom žalovaný navrhol žalobcu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.
4. Súd prvej inštancie aplikoval na daný spor § 536 ods. 1 - 3, § 546 ods. 1 a 2, § 344, § 345 ods. 1 - 3, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1 Obch. zák., § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. a na základe vykonaného dokazovania ustálil, že nebolo sporné, že sporové strany uzatvorili zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka na výstavbu Domu seniorov v Sečovciach. Žalobca bol zhotoviteľom diela. Sporové strany uzatvorili dohodu k zmluve o dielo ako aj dodatok č.1 k tejto dohode, čím došlo k dohode a úprave vzájomných nárokov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy o dielo. Okrem iného si dohodli aj predĺženie splatnosti zádržného z faktúr č. 2012094 a 2012076, z ktorých vyplývajúci nárok je predmetom tohto sporu. Neuhradenie ani výšku zádržného žalovaný nerozporoval. Žalovaný od zmluvy odstúpil listom zo dňa 25.7.2013. Pohľadávky žalovaného, ktoré si kompenzačnou námietkou započítal voči žalobnému návrhu, sú pohľadávkami na zaplatenie zmluvných pokút, ktorých nárok vznikol žalovanému z dôvodu omeškania žalobcu s vykonaním diela a splnením priebežných termínov plnenia diela. Pohľadávky žalobcu teda mali zaniknúť započítaním.
5. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobný nárok žalobcu je dôvodný. Vyslovil záver, že žalovaný si uplatnenie zmluvných pokút voči žalobcovi ako zhotoviteľovi neuplatnil riadne tak, ako bolo medzi stranami sporu dohodnuté v bode 9.4 zmluvy o dielo, podľa ktorého uplatnenie zmluvných pokút bude vykonané písomnou formou. Žalovaný nerozporoval, že si zmluvné pokuty písomne neuplatnil. V reakcii na argument žalobcu o absencii písomnej formy uviedol, že žalobca sa v premlčacej dobe po uplatnení pohľadávok žalovaného nedovolal neplatnosti úkonu, ktorým žalovaný pohľadávky uplatnil, čo výslovne potvrdil žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 30.10.2024. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že nemá akým spôsobom posudzovať absolútnu či relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ak tento úkon ani nevznikol. Z obsahu spisu nevyplýva dôkaz o tom, kedy a akým spôsobom si žalovaný zmluvné pokuty voči žalobcovi uplatnil. Preto ak absentuje právny úkon - perfektné uplatnenie zmluvných pokút v právnom vzťahu medzi stranami sporu, nemožno následne ani započítať, kompenzačnou námietkou uplatniť nárok z neexistujúceho právneho úkonu. Vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetom sporu nebolo dohadovacie konanie o usporiadaní vzájomných vzťahov v celom rozsahu, ale len dohoda spolu s jej dodatkom k zmluve o dielo, súd prvej inštancie uzavrel, že z uzavretej dohody nevyplynulo, že by sa žalobca vzdal svojho nároku na zaplatenie zádržného z označených faktúr, dohodlo sa len predĺženie splatnosti sporných faktúr. Súd prvej inštancie ustálil, že medzi sporovými stranami nebola uzatvorená dohoda, ktorou by sa žalobca vzdal práva na vyplatenie zádržného tak ako v prípade úrokov z omeškania a práva na náhradu škody, ktorých sa žalobca v dodatku č. 1 vzdal v bode 2.4.. Súd prvej inštancie zároveň pripustil, že otázka nevyplateného zádržného mohla byť predmetom ďalších rokovaní v rámci riešenia celkovej situácie medzi stranami sporu, avšak žiadna dohoda o zádržnom preukázaná nebola. Uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že výsledkom niekoľkoročných rokovaní bola o.i. dohoda, že si neuhradené zvyšky svojich vzájomných nárokov nebudú voči sebe uplatňovať, pretože sa navzájom svojou výškou kryli. Žalovaný teda v konaní nepreukázal svoju splatnú pohľadávku, ktorú by mohol započítať s nárokom žalobcu. Z tohto dôvodu súd považoval žalobu za dôvodnú a zaviazal žalovaného na úhradu žalovanej istiny spolu s úrokmi z omeškania, na ktoré žalobcovi vznikol nárok dňom nasledujúcim po dni dokedy bola dodatkom č. 1 k dohode k zmluve o dielo predĺžená splatnosť zádržného zo sporných faktúr. V súlade s § 369c ods. 1 Obch. zák. súd priznal žalobcovi aj právo na náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- EUR. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p.. Vytýkal súdu prvej inštancie, že zúžil posudzovanie veci iba na posúdenie, či si žalovaný svoje pohľadávky na zaplatenie zmluvných pokút uplatnil riadne, a to písomnou formou
podľa ustanovenia bodu 9.4 zmluvy o dielo. Žalovaný sa s uvedeným právnym záverom nestotožnil a zotrval na svojej obrane o tom, že dostatočným spôsobom preukázal, že jeho pohľadávky mohli byť a aj boli započítané s pohľadávkou žalobcu, ktorej zaplatenia sa žalobca v spore domáha. Ohľadom formy uplatnenia pohľadávok žalovaného ako právneho úkonu uviedol, že aj keď zmluva v bode 9.4 predpisovala písomnú formu tohto uplatnenia, jej nedodržanie nespôsobovalo absolútnu neplatnosť uplatnenia pohľadávok ako právneho úkonu. Žalovaný má za to, že jej nedodržanie spôsobuje v zmysle § 40a Obč. zák. a § 267 Obch. zák. iba relatívnu neplatnosť úkonu, ktorý sa preto považuje za platný, kým sa oprávnená osoba nedovolá v premlčacej dobe jeho neplatnosti. Žalovaný argumentoval tým, že žalobca sa v premlčacej dobe po uplatnení pohľadávok žalovaného nedovolal neplatnosti úkonu, ktorým žalovaný pohľadávky uplatnil, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v bode 20. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že v konaní preukázal tú skutočnosť, že si svoje pohľadávky voči žalobcovi uplatnil pred uplynutím premlčacej doby uvedenej v § 391 ods. 2 Obch. zák., a to viacerými dôkazmi, napr. mailom žalobcu zo dňa 5.12.2016, v ktorom žalobca výslovne potvrdil uplatnenie pohľadávok žalovaným, takže tie museli byť uplatnené pred odoslaním tohto mailu a teda pred uplynutím premlčacej lehoty na ich uplatnenie. Žalovaný sa preto nestotožnil so zásadným dôvodom rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedeným v bode 20. odôvodnenia rozsudku, pre ktorý súd vyhovel žalobe a v bode II. odvolania žalovaný uviedol svoje vlastné závery. Podľa žalovaného je napadnutý rozsudok v najdôležitejšej časti jeho odôvodnenia nepreskúmateľný, vnútorne nelogický a nekonzistentný, a nie je možné z jeho odôvodnenia jednoznačne zistiť, aké, vzájomne sa nevylučujúce, zistenia a úvahy viedli súd k jeho rozhodnutiu vyhovieť žalobe. Zistenie, ktoré súd označil za zásadný dôvod jeho rozhodnutia vo veci samej (nedodržanie písomnej formy uplatnenia pohľadávok žalovaného a z toho implicitné vyplývajúce pripustenie uplatnenia pohľadávok žalovaného v inej forme), automaticky vylučuje možnosť následného zistenia súdu o tom, že si žalovaný vôbec uvedené pohľadávky neuplatnil. Podľa žalovaného súd prvej inštancie chcel vylúčiť zo svojich úvah argumentáciu žalovaného o relatívne neplatnom úkone, ktorá sama o sebe spoľahlivo neguje právne následky zásadného dôvodu, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie. Odôvodnenie rozsudku tak v jeho zásadnej časti trpí vnútornou protirečivosťou a nespĺňa tak zákonnú požiadavku na presvedčivosť odôvodnenia (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Žalovaný ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že v bodoch 3. a 7. odôvodnenia rozhodnutia uviedol zoznam dôkazov, ktoré navrhli vykonať jednotlivé strany sporu. V bode 13. odôvodnenia súd uviedol, že vykonal výsluchy p. T., p. U. I. H.. T., pričom obsah ich výsluchov opísal v bodoch 13. - 15. odôvodnenia. V bode 19. odôvodnenia súd uviedol svoje skutkové zistenia, avšak neuviedol, na základe ktorých konkrétnych dôkazov k nim dospel. Podľa žalovaného je tým založená ďalšia vada rozsudku, ktorá spočíva v nedovolenom tzv. súhrnnom zistení skutkového stavu, a v tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a Českej republiky. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktoré spočíva v tom, že zistenie súdu o nedodržaní zmluvou predpísanej písomnej formy uplatnenia pokút nemôže vyvolať také právne následky, ktoré povedú k vyhoveniu žalobe a opakovane uviedol, že nedodržanie zmluvne dohodnutej formy právneho úkonu má podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka a § 267 Obchodného zákonníka za následok iba relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Ak súd dospel k záveru, že uplatnenie pokút žalovaným trpí vadou spočívajúcou v absencii písomnej formy, mal skonštatovať, že táto skutočnosť nemá vplyv na platnosť tohto právneho úkonu, keďže nik nenamietol jeho relatívnu neplatnosť. Zotrval na názore, že žalovanému stačilo preukázať, že došlo k uplatneniu týchto pokút, spôsob ich uplatnenia nebol právne významný. Tým, že súd vyžadoval dôkaz o konkrétnom spôsobe (forme) uplatnenia pohľadávky, nesprávne právne posúdil vec, pretože pre jej správne právne posúdenie je irelevantné, akým spôsobom žalovaný pohľadávky uplatnil. Žalovaný taktiež vytýkal súdu prvej inštancie, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to konkrétne: a) napriek jednoznačnému listinnému dôkazu - mailu žalobcu zo dňa 5.12.2016, ktorý (popri výpovedi svedka O.. Z. U.) výslovne potvrdil uplatnenie pohľadávok žalovaného, súd tento dôkaz vyhodnotil tak, že nepotvrdzuje uplatnenie pohľadávok žalovaného, a to z dôvodu, že jeho autor - p. T. ako konateľ žalobcu - nie je právnik, b) súd nesprávne vyhodnotil skutkové vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu - JUDr. H. - o tom, že si žalovaný v konaní opätovne uplatňuje pohľadávky, ktoré si už pred začatím konania raz uplatnil, c) súd pri vyhodnotení skutkového stavu veci nezohľadnil ďalšie dôkazy, ktoré potvrdzovali uplatnenie pohľadávok žalovaného - ide o výpoveď svedka Ing. Ota U. opísanú v rozsudku a listinné dôkazy, ktoré síce boli v konaní produkované, stranami sporu neboli namietané, súdom boli v konaní akceptované, niektoré z nich boli dokonca použité pri konfrontácii svedkov a p. T. pri ich výsluchoch, no súd ich ako vykonané dôkazy v rozsudku neuviedol; ktoré podrobne špecifikoval v bode IV. odvolania. Záverom odvolania žalovaný navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, alt. zmeniť napadnutý rozsudok tak, že
odvolací súd žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a žalovanému prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené, nevyjadril.
8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok / ďalej len C.s.p./ prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 10.8.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, a s dôvodmi odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
9. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.
12. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva:
13. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalobným nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom neuhradenia zádržného z faktúry č. 2012094 v sume 3.347,05 EUR a z faktúry č. 2012076 v sume 15.395,08 EUR. Spornou nebola skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá Zmluva o dielo č. pod1468/2011, vrátane Dohody k Zmluve o dielo č. POD1468/2011 v znení jej Dodatku č. 1a č. 2 podľa Obchodného zákonníka na výstavbu časti stavby Dom seniorov Sečovce, pričom žalobca bol zhotoviteľom diela. Cena diela bola dohodnutá v sume 1.322.849,86 EUR bez DPH /1.587.419,83 EUR s DPH/. Podmienky zádržného boli upravené v čl. V. bod 5.2.3. zmluvy o dielo. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný /v právnom postavení objednávateľa/ listom zo dňa 25.7.2013 odstúpil od zmluvy o dielo pre omeškanie žalobcu s realizáciou diela. Po odstúpení od zmluvy si sporové strany Dohodou k Zmluve o dielo č. POD1468/2011 predĺžili okrem iného aj splatnosť zádržného z faktúry č. 2012094 a č. 2012076, a to do 31.10.2014. Následne Dodatkom č. 1 k Dohode k Zmluve o dielo č. POD 1468/2011 zo dňa 18.5.2015 sa sporové strany dohodli o. i. na ďalšom predĺžení splatnosti zádržného z pôvodnej lehoty splatnosti 31.10.2014 na 2 roky od podpisu dodatku č.1.,ktorý bol podpísaný dňa 18.5.2015. Nová lehota splatnosti bola dohodnutá najneskôr do 18.5.2017. Spornou nebola skutočnosť, že žalobca vystavil a doručil žalovanému faktúry, ktoré sú predmetom tohto konania. Žalovaný nerozporoval rozsah prác vykonaných žalobcom ani výšku odmeny za vykonané práce, ktorú si žalobca vyúčtoval jednotlivými faktúrami. Naopak sporné faktúry prijal a eviduje ich vo svojom účtovníctve. Žalovaný nárok žalobcu na zaplatenie zádržného neuznal, mal za to, že žalobou uplatnený nárok žalobcu v celom rozsahu zanikol započítaním s pohľadávkami žalovaného voči žalobcovi titulom zmluvných pokút dojednaných zmluvou o dielo.
14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s posúdením nároku žalobcu súdom prvej inštancie a v podrobnostiach naň odkazuje. Odvolací súd v rozsahu odvolacích námietok žalovaného podrobil odvolaciemu prieskumu najmä článok V. ods. 5.2.3. zmluvy o dielo, ktorým si sporové strany upravili podmienky zádržného, a článok IX., bod 9.4. zmluvy o dielo, ktorým sa sporové strany dohodli na uplatnení zmluvných pokút písomnou formou. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu tiež Dohodu k zmluve o dielo uzavretú sporovými stranami dňa 7.8.2014 a dodatok č. 1 k dohode zo dňa 18.5.2015, z ktorých znení je zrejmá dohoda o predĺžení lehôt splatnosti faktúr najneskôr do 18.5.2017,
vrátane faktúr týkajúcich sa predmetu tohto sporu. Žalovaný v odvolaní zdôrazňoval, že nedodržanie v zmluve dohodnutej formy právneho úkonu /písomnej formy uplatnenia zmluvných pokút/ spôsobuje v zmysle § 40a Obč. zák. a § 267 Obch. zák. iba relatívnu neplatnosť úkonu, ktorý sa preto považuje za platný, kým sa oprávnená osoba nedovolá v premlčacej dobe jeho neplatnosti. Žalovaný argumentoval tým, že žalobca sa v premlčacej dobe po uplatnení pohľadávok žalovaného nedovolal neplatnosti úkonu, ktorým žalovaný pohľadávky uplatnil, čo konštatoval aj súd prvej inštancie.
15. Odvolací súd v zhode s konštatovaním súdu prvej inštancie /najmä v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia/ uvádza, že z uzavretých dohôd medzi sporovými stranami nevyplýva výslovná dohoda zmluvných strán v rozsahu, že sa žalobca vzdal svojho nároku na zaplatenie zádržného. Sporové strany si v čl. IX., bod 9.4. zmluvy o dielo výslovne dojednali, že uplatnenie zmluvných pokút bude vykonané písomnou formou. Je teda zrejmé, že si dojednali dohodu o písomnej forme právneho úkonu, z ktorej nespochybniteľne vyplýva, že iná než písomná forma právneho úkonu je v zmysle zmluvy o dielo neúčinná a druhá zmluvná strana nie je povinná, pri nedodržaní zmluvne dohodnutej formy pri uplatnení zmluvných pokút, na ňu prihliadať. K danému uvádza, že dohoda sporových strán v bode 9.4. zmluvy o dielo je záväzná a zmluvné strany sú povinné dojednaný postup dodržať. Odvolací súd na zdôraznenie poukazuje aj na článok XI. bod 11.2. zmluvy o dielo, podľa ktorého zmluva môže byť zmenená len písomnými dodatkami, podpísanými oprávnenými zástupcami zmluvných strán. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže zmeniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, zmluva sa nemôže zmeniť inak, napr. ústne alebo emailom. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď v danom prípade rešpektoval dobrovoľne sporovými stranami sprísnené podmienky /uplatnenie zmluvných pokút vykonané písomnou formou/. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný si zmluvne dojednaným spôsobom neuplatnil a následne nevyzval žalobcu na úhradu zmluvných pokút a iná než písomná forma nemohla vyvolať zamýšľané právne následky a následný zánik pohľadávok. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporoval existenciu žalovaného nároku a ani jeho výšku. Súd prvej inštancie sa preto nemusel ďalej zaoberať námietkami žalovaného smerujúcimi k samotnej podstate nároku žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením súdu prvej inštancie v bodoch 19. až 22. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné.
16. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že z listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu nevyplýva, kedy a akým spôsobom si žalovaný uplatnil zmluvnú pokutu voči žalobcovi. Žalovaný počas konania tvrdil /odpor proti platobnému rozkazu/, že vykonal kompenzačnú námietku po podaní žaloby žalobcom, v ktorej vyčíslil žalobcovi konkrétne výšky časti jeho nárokov - na zmluvnú pokutu a tieto in-eventum započítal s pohľadávkou uplatnenou v prejednávanej veci. Z listinného dokladu - „ Zápočet pohľadávok - kompenzačná námietka in eventum“ /č.l.51/ vyplýva, že pohľadávky žalovaného predstavujú zaplatenie zmluvných pokút /vo výške 24.550,80 Eur+36.007,84 Eur+18.003,90 Eur/, ktoré si žalovaný započítava voči uplatneným pohľadávkam žalobcu na zaplatenie zádržného. Ako už bolo konštatované súdom prvej inštancie a odvolací súd zastáva rovnaký názor, žalovaný v konaní nepreukázal kedy a akým spôsobom si pohľadávku na zmluvnú pokutu uplatnil voči žalobcovi. Je potrebné zdôrazniť, že o.i. absentuje aj spôsob výpočtu, t.j. presné vyčíslenie zmluvných pokút, ktoré si žalovaný uplatňuje v konaní ako kompenzačnú námietku in eventum. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný nepreukázal uplatnenie svojich nárokov v súlade so zmluvou o dielo- ust. čl. IX bod 9.4, a to v písomnej forme. Z uvedeného potom nemohlo dôjsť ani k účinnému započítaniu pohľadávok žalovaného formou kompenzačnej námietky, tak ako konštatoval aj súd prvej inštancie. Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti ako podporný listinný dôkaz - „Odsúhlasenie stavu záväzkov k 31.12.2023„ /č. l. 112/, z ktorého bez pochyby vyplýva, že žalovaný mal ku dňu 31.12. 2023 záväzky voči žalobcovi vo výške 18.742,13 Eur, čo predstavuje zádržné, ktoré si žalobca uplatňuje v prejednávanej veci a žalobca správnosť zostatkov svojím podpisom potvrdil. Z uvedeného listinného dôkazu vystaveného samotným žalovaným nevyplýva, že žalovaný eviduje akúkoľvek pohľadávku voči žalobcovi.
17. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie napriek jednoznačnému dôkazu - mailu žalobcu zo dňa 5.12.2026, ktorý popri výpovedi svedka O.. Z. U. výslovne potvrdil uplatnenie pohľadávok žalovaného, ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že nepotvrdzuje uplatnenie pohľadávok žalovaného a súd prvej inštancie nezohľadnil ani ďalšie dôkazy, ktoré potvrdzovali uplatnenie pohľadávok žalovaného, odvolací súd uvádza, že sa s uvedenou odvolacou námietkou nestotožňuje. Odvolací súd
má za to, že uvedený mail zo dňa 5.12.2016 /č.l. 95/ nepreukazuje riadne uplatnenie si zmluvnej pokuty žalovaným v zmysle zmluvy o dielo a dohodnutej písomnej forme podľa čl. IX. bod 9. 4. Mail ako uviedol aj súd prvej inštancie predstavuje proces rokovaní zmluvných strán, často neformálnych ,ktoré mali viesť k urovnaniu ich vzájomných nárokov. Žiadna Dohoda o urovnaní, v ktorej by sa žalobca vzdal nároku na zádržné, a v ktorej by sa žalobca zaviazal uhradiť žalovanému zmluvnú pokutu, nebola v konaní preukázaná.
18. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, ktorou namieta nepreskúmateľnosť a nekonzistentnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a túto považuje za nedôvodnú. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).
19. Odvolací súd zdôrazňuje, že je v zmysle ust. § 380 ods.1 C.s.p. rozsahom odvolania viazaný a preto prejednal odvolanie žalovaného len v rozsahu podaného odvolania. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
20. Predmetom odvolacieho prieskumu bol napadnutý aj výrok II. rozhodnutia týkajúci sa nároku na náhradu trov konania, tento nárok vyhodnotil odvolací súd ako súvisiaci. Vo vzťahu k tomuto výroku považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne vzhľadom na správnosť výroku I. napadnutého rozhodnutia.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.
22. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).