Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoP-31-2026.pdf
PDF · 92.71 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/31/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Elišky Har Tzvi a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci navrhovateľky/oprávnenej na výživné: L. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX, XXX XX P., zastúpená JUDr. PhDr. Janou Ľaľovou, PhD., advokátkou so sídlom Námestie slobody 1732/61, 066 01 Humenné, proti odporcovi/povinnému na platenie výživného: K. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX P. XX, zastúpený JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom so sídlom Brestovská 2841/112, 066 01 Humenné, v konaní o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 11Pc/20/2025-52 dňa 26.02.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I., II., a IV..
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Predmetom konania je návrh navrhovateľky L. O. na zvýšenie výživného na jej osobu ako plnoletého dieťaťa zo sumy 200 eur mesačne na sumu 400 eur mesačne. 2. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Mení rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 19P/285/2016-86 zo dňa 04.10.2016 v časti bežného výživného tak, že zvyšuje výživné pre L. O., nar. XX.XX.XXXX zo sumy 200,00 Eur mesačne na sumu 300,00 Eur mesačne, ktoré je otec K. O., nar. XX.XX.XXXX povinný platiť k rukám dcéry vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred s účinnosťou od podania návrhu, teda odo dňa 05.12.2025. II. Dlžné výživné za obdobie od 05.12.2025 do 26.02.2026 vo výške 287,10 Eur je otec K. O., nar. XX.XX.XXXX povinný zaplatiť plnoletej dcére L. O., nar. XX.XX.XXXX v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. III. V prevyšujúcej časti návrh zamieta. IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“ 3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 19P/285/2016-86 zo dňa 04.10.2016 bolo otcovi naposledy určené výživné na navrhovateľku vo výške 200 eur mesačne, keď mala navrhovateľka X rokov. Súd zistil, že od poslednej úpravy uplynulo viac ako X rokov a na strane navrhovateľky nastala podstatná zmena pomerov, keďže je v súčasnosti plnoletou študentkou X. K. denného L.V. na O. O. J. N., žije v spoločnej domácnosti s matkou a troma súrodencami a je diagnostikovaná s intoleranciou na laktózu vyžadujúcou dodržiavanie bezlaktózovej diéty. Súd na základe predložených dokladov a výsluchu účastníkov ustálil jej odôvodnené mesačné výdavky (vrátane pomerne rozvrhnutých mimoriadnych výdavkov spojených so začiatkom vysokoškolského štúdia) v rozpätí približne 400 až 500 eur mesačne. Na strane matky súd zistil príjem pozostávajúci z rodičovského príspevku a prídavkov na deti v celkovej výške cca 722,30 eur mesačne pri štyroch
jej vyživovacích povinnostiach. Na strane otca súd zistil, že tento má tri vyživovacie povinnosti (voči navrhovateľke, jej sestre a maloletému synovi narodenému 31.10.2024), pričom ku koncu roka 2025 ukončil výkon zárobkovej činnosti na základe živnostenského oprávnenia v zahraničí a od 01.01.2026 nastúpil do pracovného pomeru s deklarovaným čistým príjmom cca 1.127 eur mesačne. Súd túto zmenu vyhodnotil ako dôsledok dobrovoľného rozhodnutia otca, ktoré nemožno považovať za objektívnu prekážku brániacu dosahovaniu vyššieho príjmu, a pri určení výšky výživného prihliadol nielen na skutočne dosahovaný, ale aj na potenciálne dosiahnuteľný príjem otca. Súd zároveň korigoval otcom deklarované výdavky (najmä pomernú časť nákladov na bývanie zdieľanej s ďalšími členmi domácnosti, ako aj výdavky nemajúce charakter nevyhnutnosti - splátku motorového vozidla, havarijné poistenie a poistenie partnerky) a na tomto základe zvýšil výživné na navrhovateľku zo sumy 200 eur na sumu 300 eur mesačne s účinnosťou odo dňa podania návrhu, t. j. od 05.12.2025, vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol o dlžnom výživnom vo výške 287,10 eur. 4. Proti výrokom I. a II. rozsudku podal odvolanie otec z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vec vráti súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že má za to, že súd nesprávne vyhodnotil výdavky navrhovateľky na stravu vo výške 300 eur mesačne ako primerané, hoci navrhovateľka žije v spoločnej päťčlennej domácnosti, kde sa náklady na stravu delia medzi všetkých členov; že súd nesprávne posúdil jeho výdavky na motorové vozidlo a havarijné poistenie ako prejav nadštandardu, hoci vozidlo je nevyhnutné na dosahovanie príjmu; že súd nesprávne vyhodnotil ako nadhodnotené jeho výdavky na maloletého syna, hoci dieťa v útlom veku má naopak zvýšené potreby; že zmena výkonu jeho zárobkovej činnosti zo živnosti na pracovný pomer nebola dobrovoľná, ale vynútená sprísnením legislatívy o závislej práci, a preto nejde o prípad, keď sa bez vážneho dôvodu vzdal výhodnejšieho zárobku; že časová súvislosť medzi podaním návrhu a uzavretím pracovnej zmluvy nepreukazuje účelovosť jeho konania; že súd nevyvážene posúdil pomery oboch rodičov, keď zohľadnil obmedzené možnosti matky, ale neprihliadol rovnako na jeho ďalšie dve vyživovacie povinnosti; a že súd nesprávne odmietol zohľadniť možnosť navrhovateľky čiastočne si zabezpečiť prostriedky formou sociálneho štipendia. 5. Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d), g) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli, a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. 7. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal, a z tohto skutkového stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). 8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne vo veci rozhodol, čo sa týka určenia výšky vyživovacej povinnosti otca k navrhovateľke. Odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa nasledovné. 10. Otec napáda správnosť záveru súdu o výške jeho výdavkov na stravu vzťahujúcich sa na navrhovateľku a namieta, že súd mal pri posudzovaní výdavkov na stravu vo výške 300 eur mesačne zohľadniť, že navrhovateľka žije v spoločnej päťčlennej domácnosti. Túto námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Súd prvej inštancie sa touto otázkou v bode 18. napadnutého rozsudku
výslovne zaoberal a dospel k záveru, že vzhľadom na diagnostikovanú intoleranciu navrhovateľky na laktózu, ktorá si vyžaduje nákup podstatne drahších bezlaktózových potravín, ako aj vzhľadom na jej študijný režim, v rámci ktorého sa mimo domova zdržiava niekoľko hodín denne, predstavuje suma 300 eur mesačne (t. j. cca 10 eur denne) primeraný výdavok. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že práve osobitný zdravotný stav navrhovateľky odôvodňuje, prečo jej individuálny výdavok na stravu nemožno mechanicky odvodzovať od priemerného podielu na spoločných nákladoch domácnosti, keďže bezlaktózová strava sa spravidla pripravuje a nakupuje oddelene od bežnej stravy ostatných členov domácnosti. Napokon, ako správne poukázala aj navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu, sám otec vo svojom vyjadrení k návrhu deklaroval vlastné výdavky na stravu vo výške 350 eur mesačne, čo relativizuje jeho námietku o neprimeranosti sumy 300 eur na strane navrhovateľky. 11. Rovnako nedôvodná je odvolacia námietka otca týkajúca sa posúdenia jeho výdavkov na motorové vozidlo, havarijné poistenie a poistenie partnerky. Súd prvej inštancie v bode 22. napadnutého rozsudku správne vychádzal zo zásady vyjadrenej v § 62 ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorej výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Skutočnosť, že otec využíva motorové vozidlo aj na účely dochádzky do zamestnania, nezakladá bez ďalšieho nevyhnutnosť výdavkov na jeho havarijné poistenie ani na splátku jeho obstarania v celom deklarovanom rozsahu, ktoré predstavujú štandard prevyšujúci nevyhnutnú mieru zabezpečenia mobility, a poistenie partnerky otca navyše s jeho vyživovacou povinnosťou voči navrhovateľke nijako nesúvisí. Súd prvej inštancie preto správne tieto výdavky pri určovaní schopností a možností otca nezohľadnil v plnom rozsahu. 12. Odvolaciu námietku otca, že súd nesprávne vyhodnotil ako nadhodnotené jeho výdavky na maloletého syna, odvolací súd tiež nepovažuje za dôvodnú. Súd prvej inštancie v bode 24. napadnutého rozsudku zrozumiteľne odôvodnil, prečo otcom deklarovanú sumu 430 eur mesačne na ročné dieťa nepovažoval v celom rozsahu za preukázanú a primeranú, poukazujúc okrem iného na to, že časť potrieb takéhoto dieťaťa je prirodzene kryté v rámci spoločného hospodárenia domácnosti. Táto úvaha súdu prvej inštancie nie je v rozpore so závermi týkajúcimi sa výdavkov navrhovateľky, keďže ide o odlišné vekové kategórie detí s odlišnou štruktúrou aj mierou preukázateľnosti výdavkov; navyše aj pri zohľadnení tejto korekcie súd prvej inštancie zohľadnil existenciu tejto vyživovacej povinnosti otca a premietol ju do celkového posúdenia jeho schopností a možností. 13. Kľúčovou odvolacou námietkou otca je nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, že zmena výkonu jeho zárobkovej činnosti zo živnosti na pracovný pomer s nižším príjmom nepredstavuje objektívnu prekážku v zmysle § 75 ods. 1 druhej vety Zákona o rodine, ale ide o dobrovoľné zníženie príjmu, na ktoré je namieste prihliadať aplikujúc zásadu potenciality jeho príjmu, nie len na skutočne dosahované príjmy. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledovné. Súd prvej inštancie v bodoch 26. a 27. napadnutého rozsudku správne poukázal na časovú súvislosť medzi narodením syna otca (10/2024), podaním návrhu navrhovateľky (12/2025) a uzavretím pracovnej zmluvy otca (19.12.2025), ako aj na skutočnosť, že otec naďalej pracuje pre toho istého zamestnávateľa, pričom podľa pracovnej zmluvy môže vykonávať prácu aj v zahraničí. Odvolací súd si z verejne dostupného Živnostenského registra Slovenskej republiky (www.zrsr.sk) overil, že otec je aj v súčasnosti aktívne vedený v tomto registri pod č. živnostenského registra XXX-XXXX (S. I. Y. X. V., A. XXXXXXXX, miesto podnikania P. XX), a to s predmetmi podnikania „montáž, rekonštrukcia a údržba vyhradených technických zariadení - elektrických“ a „výroba a opracovanie jednoduchých výrobkov z kovu“, oba s dňom vzniku oprávnenia 04.06.2018. Tieto predmety podnikania sa pritom obsahovo prekrývajú s náplňou práce, ktorú otec v súčasnosti vykonáva v pracovnom pomere (elektroinštalačné a pomocné stavebné práce). Táto skutočnosť oslabuje vierohodnosť tvrdenia otca, že mu sprísnenie legislatívy definitívne znemožnilo vykonávať zárobkovú činnosť na základe živnostenského oprávnenia, ak by táto prekážka bola skutočne trvalá a objektívna, dalo by sa očakávať zrušenie, nie len (podľa vlastného tvrdenia otca) dočasné pozastavenie živnostenského oprávnenia, ktoré navyše zostáva v registri aktívne vedené a otec sa k nemu môže kedykoľvek vrátiť. Rovnako tak z pracovnej zmluvy predloženej otcom v konaní (č. l. 42) vyplýva, že dohodnutým miestom výkonu práce je „Slovensko (F.), P., L., X.“, teda otec sa zmluvne zaviazal k pracovným cestám aj do zahraničia na nevyhnutne potrebné obdobie podľa potrieb zamestnávateľa. Táto skutočnosť je v priamom rozpore s odvolacou argumentáciou otca, že prechod na pracovný pomer mu umožnil byť „viac prítomný v rodine“ a tráviť viac času so synom v porovnaní s predchádzajúcim výkonom práce v zahraničí na živnosť. Ak si otec aj v novom pracovnom pomere ponechal zmluvnú možnosť (resp. povinnosť na pokyn zamestnávateľa) vykonávať prácu v troch rôznych zahraničných štátoch, nemožno dôvodne tvrdiť, že motívom zmeny bola snaha o stálu prítomnosť v mieste bydliska. Uvedené len potvrdzuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, že zníženie príjmu otca nebolo vyvolané objektívnou prekážkou, ale ide o zmenu, ktorá aj vzhľadom na jej časové súvislosti
nesie znaky účelovosti smerujúcej k zníženiu rozsahu jeho vyživovacej povinnosti, a preto je namieste vychádzať nielen z jeho skutočne dosahovaného, ale aj z jeho potenciálne dosiahnuteľného príjmu. 14. Odvolacia námietka otca o nevyváženom posúdení pomerov oboch rodičov, keď súd zohľadnil obmedzené možnosti matky, ale nezohľadnil rovnako jeho ďalšie dve vyživovacie povinnosti, nezodpovedá obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v bodoch 25., 28. a 31. napadnutého rozsudku výslovne prihliadol na existenciu troch vyživovacích povinností otca, vrátane vyživovacej povinnosti k maloletému synovi, a práve s ohľadom na túto skutočnosť určil výživné na navrhovateľku len vo výške pokrývajúcej približne 60 až 75 % jej odôvodnených potrieb. Nemožno preto konštatovať, že by súd prvej inštancie postupoval jednostranne v neprospech otca. 15. Napokon ani odvolacia námietka otca týkajúca sa možnosti navrhovateľky zabezpečiť si časť svojich potrieb prostredníctvom sociálneho štipendia nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v bode 29. napadnutého rozsudku správne vychádzal z toho, že vyživovacia povinnosť rodičov je zákonnou povinnosťou, ktorá má prednosť pred inými formami zabezpečenia potrieb dieťaťa, a nemožno ju nahrádzať sociálnymi dávkami štátu, na ktorých priznanie navyše nie je automatický právny nárok. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. 16. Ani ďalšie odvolacie námietky nemali vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie. Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho napadnutých výrokoch I. a II. potvrdil postupom vyplývajúcim z § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd v preskúmavanej veci nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov podľa § 55 CMP. 18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).