Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-114-2020.pdf
PDF · 203.48 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/114/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej, členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: F. Y. s.r.o., so sídlom W., U. XXXX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: BENČÍK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Prešov, Aurela Stodolu 12, IČO: 36 860 441, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24. júna 2020, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 10.09.2020 sa žalobca domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.06.2020. Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.02.2020, ktorým bol, v zmysle § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 21.960,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2018.
2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), e), g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného a správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Žalobca uviedol, že správca dane začal kontrolu dňa 26.06.2018, pričom namieta doručenie protokolu žalobcovi. Protokol bol doručený osobne zamestnancami správcu dane, aby nezmeškali jednoročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly. Zamestnanci správcu dane doručili protokol konateľovi žalobcu v sobotu dňa 10.08.2019 o 09:00 ráno v mieste bydliska matky konateľa, pričom na mieste zazvonili susede, ktorú nepravdivo informovali, že matke konateľa nezvoní zvonček, na čo suseda zaklopala na dvere, matka konateľa dvere otvorila a zavolala konateľa žalobcu k dverám. Žalobca zdôraznil, že adresa bydliska matky konateľa žalobcu sa nenachádza v žiadnych záznamoch o jeho osobe. Žalobca nemá na tejto adrese zapísané sídlo v obchodnom registri ani konateľ adresu trvalého pobytu. Žalobca mal za to, že Daňový poriadok poskytuje zamestnancom správcu dane dostatočne dlhú 1-ročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly. Správca dane mal zaslať žalobcovi protokol z daňovej kontroly štandardným spôsobom poštou do vlastných rúk na adresu sídla s dostatočným časovým predstihom, aby si ho žalobca mohol vyzdvihnúť v priebehu
plynutia 15-dňovej úložnej lehoty. Daňoví úradníci disponujú vedomosťou o maximálnej lehote na výkon daňovej kontroly a v súlade s tým sú povinní vytvoriť si dostatočný časový priestor na zákonné ukončenie daňovej kontroly doručením protokolu. Žalobca vyjadril právny názor, že správca dane doručil protokol z daňovej kontroly nezákonne v sobotu v deň pracovného pokoja v mieste bydliska matky konateľa žalobcu v Považskej Bystrici, a preto z uvedeného dôvodu nenastali účinky zákonného doručenia protokolu z daňovej kontroly a nezákonné je aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a napadnuté rozhodnutie žalovaného, nakoľko správca dane porušil § 30 ods. 5 daňového poriadku. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný sa nevysporiadal s uvedenou námietkou v rozhodnutí a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
3. Žalobca namietal neuznanie odpočtu DPH v zdaňovacom období 02/2018 od dodávateľa G. s.r.o. Poukázal na to, že s uvedeným subjektom obchodoval dlhodobo, pričom komunikoval s konateľom Z. J. telefonicky, osobne, emailom. Z. J. potvrdil, že pozná konateľa, osobné stretnutia, ako aj dodávky tovarov (telefónov a súčastí k serverom). Výsluch svedka J. U. rovnako potvrdil, že vozil tovar pre žalobcu nakúpený od dodávateľa G. s.r.o. Tovar nakúpený od spoločnosti G. s.r.o. bol predaný spoločnosti J. Z., s.r.o., s ktorou sa nakontaktoval v decembri 2017, pričom komunikoval s Z. M.. Objednávka bola doručená v januári 2018 na tovar v hodnote 230.000,- eur, ktorý si osobne prevzal odberateľ vo februári 2018. Faktúry si odberateľ prevzal osobne pri prevzatí tovaru, ktorého fotodokumentáciu predložil žalobca správcovi dane. Tovar dodal priamo dodávateľ žalobcu a následne si tento odviezol sám odberateľ, a preto ani nemohol byť predložený doklad o preprave zo strany žalobcu. Žalobca mal za to, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako to žalobca deklaroval správcovi dane. Podľa žalobcu bolo konanie správcu dane v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní tendenčné a bolo namierené proti žalobcovi s cieľom za každú cenu vyrubiť rozdiel DPH. Správca dane totiž žalobcom predložené dôkazy nezobral do úvahy a dostatočným spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Žalobca sa snažil preukázať reálnu existenciu tovaru a jeho nákup od dodávateľa a následný predaj odberateľovi, na čo bol v konečnom dôsledku aj vyzvaný správcom dane, ale správca dane jeho oprávnenie a povinnosť preukazovať zdaniteľné plnenie považoval za kalkul a obmedzil ho v jeho zákonných právach. Žalobca podľa jeho názoru predložil množstvo dôkazov, ktoré preukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a tiež dodávateľ a jeho zamestnanec jednoznačne potvrdili obchodnú spoluprácu žalobcu s dodávateľom, preto konštatovania žalovaného považuje žalobca za nepravdivé.
4. Žalobca uviedol, že v rámci výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania so správcom dane spolupracoval a predložil správcovi dane všetky doklady a vysvetlenie k zdaniteľnému obchodu. Žalobca vyčerpávajúcim spôsobom preukázal reálne nadobudnutie tovaru od dodávateľa a jeho predaj odberateľovi. Preto o materiálnej existencii plnenia v žalovanom prípade nie je možné pochybovať. Žalobca mal za to, že skutočnosti, že správca dane neoveril účtovníctvo dodávateľa a odberateľa on nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. Dodávateľ žalobcu bol v čase realizácie zdaniteľného obchodu riadne fungujúcou spoločnosťou, ktorú si žalobca pred začatím obchodnej spolupráce preveril a nič nenaznačovalo, že by išlo o nespoľahlivého obchodného partnera. Žalobca predložil správcovi dane všetky doklady a poskytol podrobné vysvetlenie k zdaniteľnému obchodu, označil svojho dodávateľa a odberateľa, čím podľa jeho názoru si splnil vlastné dôkazné bremeno. Samotný dodávateľ potvrdil správcovi dane predaj tovaru žalobcovi, preto má žalobca za to, že v žalovanom prípade uniesol vlastné dôkazné bremeno. V plnej miere splnil svoju dôkaznú povinnosť a v súlade s § 24 ods. 1 daňového poriadku preukázal všetky skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Žalobca preukázal údaje uvedené v daňovom priznaní listinnými dôkazmi a vyjadreniami a údaje uvedené v daňovom priznaní boli potvrdené aj materiálnou existenciou plnenia a potvrdené dodávateľom žalobcu. Na základe uvedeného má žalobca za to, že vyčerpávajúcim spôsobom preukázal dodávateľsko-odberateľský vzťah medzi ním a dodávateľom a oprávnenosť odpočítania DPH z dodávateľských faktúr. Žalobca mal za to, že splnil všetky zákonom vyžadované podmienky, tovar riadne nakúpil a následne ho so ziskom predal. Žalobca bol správcovi dane súčinný a preukázal všetkými jemu dostupnými dôkazmi reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Preto zastáva názor, že postihnutý má byť ten subjekt, ktorý konal v rozpore so zákonom. Iný postup je neprijateľný pre spravodlivé daňové alebo súdne konanie. Nemôže byť postihnutý ten, kto konal v dobrej viere a v súlade so zákonom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/1/2011, ktorý sa týka rozdelenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane vykonávajúceho dokazovanie. Ďalej poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo veci C-439/04.
5. Žalobca záverom žaloby uviedol, že žalovaný porušil § 63 ods. 5 daňového poriadku, nakoľko rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Žalovaný pri svojom konaní a rozhodovaní procesne pochybil podľa žalobcu v tom, že jeho rozhodnutie neobsahuje také dostatočné odôvodnenie, ktoré by disponovalo všetkými obsahovými zákonnými náležitosťami. Uvedené pochybenie žalovaného má dopad na preskúmateľnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa s jednotlivými námietkami žalobcu a jednotlivými dôkazmi vykonanými v daňovom konaní dostatočne nevysporiadal. Žalobca vyjadril presvedčenie, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vykazuje také procesné vady, ktoré majú za následok jeho nepreskúmateľnosť a nezákonnosť.
6. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom mal za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného XX.XXXXXXX/XXXX zo dňa 24.06.2020, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane, boli vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalovaný mal za to, že on ako aj správca dane postupovali v zmysle tak procesno-právneho predpisu (daňový poriadok), ako aj hmotnoprávneho predpisu (zákon o DPH), v súlade s Ústavou SR, vnútroštátnou a európskou judikatúrou.
7. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období február 2018 uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 2018018 zo dňa 05.02.2018, č. 2018019 zo dňa 08.02.2018, č. 2018021 zo dňa 13.02.2018 a č. 2018025 zo dňa 28.02.2018 od spoločnosti G. s.r.o. za nákup kancelárskych internetových telefónov, pričom nebolo preukázané, že uvedená spoločnosť bola reálnym dodávateľom tovaru. Žalovaný zdôraznil, že správca dane od začiatku daňovej kontroly preveroval reálnosť zdaniteľného plnenia, z ktorého si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, postup správcu dane bol v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 daňového poriadku. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol z akých podkladov správcu dane v rámci vykonaného dokazovania vychádzal a postavil svoj záver. K sporným faktúram vystavených spoločnosťou G. s.r.o. žalovaný uviedol, že bola preukázaná len existencia fakturačného toku medzi žalobcom a uvedenou spoločnosťou, avšak správca dane, ako aj žalovaný vychádzajúc z vykonaného dokazovania uzavreli, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, nepreukázal, že mu v zdaniteľnom období marec 2018 vzniklo právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe sporných faktúr, ktorých predmetom bolo dodanie tovaru - kancelárske telefóny od dodávateľa G..r.o. Žalovaný poukázal na to, že žalobca deklaroval spornými faktúrami (spôsob dopravy „Osobný odber“, „Kuriérom“) dodanie tovaru (kancelárske internetové telefóny) „CP-8865-K9, CP-BEKEM, C891F-K9“, pričom dodávateľská spoločnosť G. s.r.o. zmenila obchodné meno na N. E. s.r.o., ktorá následne taktiež zmenila obchodné meno na U. Uvedená spoločnosť nepredložila správcom dane požadované daňové a účtovné doklady. Svedok Z. J. uviedol, že účtovníctvo odovzdal p. G. G., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, O. D., bulharský občan, konateľ spoločnosti G., s. r. o. je nekontaktný. Žalobca ako dôkaz o reálnom uskutočnení sporných predmetných zdaniteľných plnení predložil len samotné faktúry, Zmluvu na dodávku HW komponentov zo dňa 02.03.2018 (kde bol objednávateľ - J. Z..r.o., zastúpený Z.. Z. M.; zhotoviteľ F. Y. s.r.o., zastúpený Z.. J. T.) a fotografie, z ktorých však nie je zrejmé kto tieto doviezol, kde, komu, ani aký tovar je v nich uložený. J. U. zabezpečoval tovar (vo všeobecnom ponímaní) pre žalobcu na pokyn p. J., ale tovar konkretizovať nevedel. Sám žalobca uviedol, že tovar fyzicky nekontroloval „Nikdy som nevidel, čo bolo vlastne v tých krabiciach“. Ing. M. žalobca nevedel identifikovať, nevedel uviesť jeho kontakt, spoločnosť J. Z.t s.r.o. je nekontaktná, ekonomicky nečinná, nesídli na adrese sídla, svedok Z. Q. poprel, že je konateľom spoločnosti J. Z., s.r.o. (odberateľ), žalobcu nepoznal. Žalovaný s poukazom na vykonané dokazovanie počas daňovej kontroly, ako aj vyrubovacie konanie nesúhlasil s názorom žalobcu, že žalobca vyčerpávajúcim spôsobom preukázal reálne nadobudnutie tovaru od dodávateľa a jeho predaj odberateľovi, resp. že vyčerpávajúcim spôsobom preukázal dodávateľsko-odberateľský vzťah medzi ním a dodávateľom a oprávnenosť odpočítania DPH z dodávateľských z dodávateľských faktúr. Podľa žalovaného bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči takých zdaniteľných plnení, ktoré samé o sebe zneužívajú právo poskytované a vyplývajúce zo zásady neutrality DPH. V prípade pochybností a nedostatkov ohľadne predložených a získaných dôkazov súvisiacich s prijatými zdaniteľnými plneniami, zo zákonných dôvodov správca dane postupoval v súlade s § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku. Úlohou žalobcu bolo preukázať, že tvrdenia, prostredníctvom ktorých si uplatňuje právo na odpočítanie dane sú opodstatnené. Žalovaný
mal za to, že z dokazovania vykonaného správcom dane jednoznačne vyplynulo nesplnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočítania dane zo sporných faktúr v zmysle ustanovenia § 49 ods. l a 2 zákona o DPH, preto v danej veci nebola dôvodná aplikácia komunitárneho práva.
8. Žalovaný uviedol, že samotná existencia faktúry ešte nepreukazuje, že predmetné služby uvedené na sporných faktúrach boli skutočne dodávateľom na nich uvedeným aj dodané (spoločnosť G. s. r. o.). Samotná faktúra a doklady o jej úhrade sú síce formálnym dôkazom priznania nároku na odpočítanie dane, nie sú však postačujúcou podmienkou pre priznanie nároku na odpočítanie dane pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akúkoľvek faktúru, akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté. Je teda zrejmé, že splnenie formálnej stránky na priznanie nároku na odpočítanie dane vyjadrenej predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bol na základe týchto dokladov priznaný nárok na odpočítanie dane, tieto však musia byť odrazom reálneho plnenia a súlad skutočného stavu so stavom formálno-právnym. Faktúra, resp. iná listina je relevantným dokladom (formálna podmienka), len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje sú v súlade so skutočnosťou a odrážajú skutočné reálne plnenie (materiálna podmienka) teda, že fakturovaný dodávateľ je aj dodávateľom skutočným. V ustanovení § 19 a 49 zákona o DPH sú stanovené podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje pri uplatnení práva na odpočet DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH, však nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o dani z pridanej hodnoty. Musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Tieto dve podmienky preukázania musia byť splnené kumulatívne, inak nárok na odpočet DPH nemožno uplatniť. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky. Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady, na základe ktorých si uplatňuje odpočet DPH. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať so skutočne zrealizovanými plneniami. Preukázanie len faktúry (prípadne zmluvy, či dodacieho listu) je dostačujúce iba v prípade, že je nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne skutočnosti zistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene (čo nastalo v danom prípade), spôsobom pokúšajúcim sa obísť zákon, subjektu právo na odpočet dane zamietne. Uvedené vyplýva z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj zo Smernice Rady EU 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
9. K námietke nedoručenia protokolu žalovaný uviedol, že s otázkou doručovania sa vysporiadal v napadnutom rozhodnutí na strane 15-16 rozhodnutia. Podľa žalovaného správca dane sa využitím osobného doručenia protokolu snažil dodržať zákonnú ročnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, pričom zamestnanci správcu dane dodržali zákonný postup stanovený pri osobnom doručovaní písomnosti. Podstatnou bola doručenka, ktorá preukazuje doručenie protokolu z kontroly dňa 10.08.2019 osobne Ing. J. T. konateľovi žalobcu.
10. Krajský súd v Trenčíne ako správny súd príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ktorými je správny súd viazaný (§ 134 ods. 1, 2 SSP), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a po oboznámení sa s administratívnym spisom správnych orgánov a písomnými vyjadreniami účastníkov konania, nariadil vo veci pojednávanie a dospel k jednomyseľnému záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech a žalobu zamietol ako nedôvodnú z týchto dôvodov:
11. Žalobca na pojednávaní zotrval na žalobe v súlade s jej dôvodmi a žiadal napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane v celom rozsahu zrušiť. Zdôraznil najmä námietku, ktorú uviedol v žalobe a to doručovanie protokolu, keď tento bol doručovaný v deň pracovného pokoja na adresu matky konateľa žalobcu a to v čase krátko po smrti jeho otca. Uvedený postup správnych orgánov považuje za nezákonný, pretože ako sám I. stupňový správny orgán sa priznal k takémuto doručovaniu došlo z dôvodu, aby bola dodržaná zákonná 1-ročná lehota na vykonanie daňovej kontroly a správny orgán sa domnieval, že ak bude protokol doručovať zákonným spôsobom a žalobca si ho nevyzdvihne, nechá ho uložený, nedôjde k dodržaniu tejto lehoty. Uvedený postup I. stupňového správneho orgánu žalobca považuje doslova za šikanózny a nemôže sa s nim stotožniť. Zákonná lehota na
vykonanie daňovej kontroly sa i v zmysle judikatúry posudzuje veľmi prísne, nie je možné jej nedodržanie akceptovať a preto aj postup ukončenia daňovej kontroly by mal byť dodržaný a teda daňové orgány by mali postupovať zákonným spôsobom, čo sa v danej veci nestalo. Podľa žalobcu správca dane má vykonať daňovú kontrolu v rozsahu nevyhnutnom a má čo najmenej zaťažovať daňový subjekt, čo sa doručovaním protokolu na adresu matky žalobcu nestalo, pričom správne orgány nevysvetlili ako k tejto adrese došli, ako ju zistili.
12. Žalovaný na pojednávaní zotrval na správnosti záverov vlastného rozhodnutia a správcu dane o tom, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky na odpočet DPH. Žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľskou spoločnosťou uvedenou na faktúrach, neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď správny orgán mal dôvodné pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených na faktúrach, z ktorých bol odpočet DPH uplatnený. Žalovaný poukázal na to, že dodávateľská spol. G. s.r.o. je nekontaktná, nepredložila žiadne doklady, čím správca dane nemohol dostatočne preveriť uplatnený odpočet DPH. Pokiaľ sa týka doručovania protokolu mal zato, že s uvedenou skutočnosťou sa žalovaný dostatočne vyporiadal v napadnutom rozhodnutí a zotrváva na tom, že k doručeniu došlo zákonným spôsobom. Žalobu žiada ako nedôvodnú zamietnuť.
13. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.06.2020, ktorým bolo potvrdené podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.02.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi určený rozdiel dane v sume 21.960,- eur za zdaňovacie obdobie február 2018 z dôvodu porušenia § 49 ods. 1, nakoľko neboli splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľa G. s.r.o..
14. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január až február 2018, ktorá bola začatá dňa 26.06.2018 na základe oznámenia o daňovej kontrole. Správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.05.2019 prerušil daňovú kontrolu u žalobcu odo dňa 13.05.2019 do obdržania podkladov, a to vykonanie výsluchu svedka - konateľa spoločnosti J. Z.T. s.r.o. Správca dane dňa 02.07.2019 pokračoval vo vykonávaní daňovej kontroly. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 06.08.2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 10.08.2019.
15. V protokole bolo uvedené, že kontrolou účtovných, daňových a iných dokladov bolo zistené, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúry, ktorú vyhotovil daňový subjekt G. s.r.o., pričom konkrétne išlo o dodávateľskú faktúru: č. 2018018 s dátumom daňovej povinnosti dňa 05.02.2018 v celkovej sume 39.600,- eur, z toho základ dane 33.000,- eur a DPH vo výške 20 % v sume 6.600,- eur, predmetom ktorej bolo zabezpečenie dodávky prístrojov CP-8865-K9, č. 2018019 s dátumom daňovej povinnosti dňa 08.02.2018 v celkovej sume 30.960,- eur, z toho základ dane 25.800,- eur a DPH vo výške 20 % v sume 5.160,- eur, predmetom ktorej bolo zabezpečenie dodávky prístrojov CP-BEKEM, č. 2018021 s dátumom daňovej povinnosti dňa 13.02.2018 v celkovej sume 30.600,- eur, z toho základ dane 25.500,- eur a DPH vo výške 20 % v sume 5.100,- eur, predmetom ktorej bolo zabezpečenie dodávky prístrojov C891F-K9, č. 2018025 s dátumom daňovej povinnosti dňa 28.02.2018 v celkovej sume 30.600,- eur, z toho základ dane 25.500,- eur a DPH vo výške 20 % v sume 5.100,- eur, predmetom ktorej bolo zabezpečenie dodávky prístrojov C891F-K9.
16. Správca dane zistil, že daňový subjekt G. s.r.o., zmenil opakovane názov, sídlo aj konateľa, pričom v súčasnosti je uvedená spoločnosť nekontaktná, zásielka adresovaná konateľovi sa vrátila s poznámkou adresát neznámy. V súvislosti s preverením nároku na odpočítanie dane v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január až február 2018 správca dane vypočul dňa 11.10.2018 p. Z. J., bývalého konateľa spoločnosti G., s.r.o. (od roku 2015 do 03.04.2018). Svedok Z. J. uviedol, že pozná spoločnosť žalobcu (osobne aj konateľa), v januári a februári 2018 s ňou obchodoval. Faktúry vyhotovil a zdaniteľné obchody uskutočnil, pričom ale svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Uviedol, že fakturované boli rôzne druhy telefónov, ktoré nevedel špecifikovať. Prepravu zabezpečovala spoločnosť G., s.r.o., prostredníctvom prenajatej dodávky. Tovar prebral pán U. a tento bol nakladaný a vykladaný v sídle spoločnosti. Uviedol, že všetky doklady spoločnosti odovzdal novému konateľovi. Správca dane ďalej vypočul svedka J. U., ktorý uviedol, že pracoval pre spoločnosť G. s.r.o., nevedel čo bolo predmetom dodávok medzi žalobcom a G. s.r.o., nakoľko tovar bol v krabiciach. Na otázku,
či môže potvrdiť (ako konateľ spoločnosti, ktorým bol do 12.02.2018), že spoločnosť J. R. R. s.r.o., bola dodávateľom spoločnosti G. s.r.o. svedok uviedol, že nevie uvedené uviesť, nakoľko za uvedenú spoločnosť na základe plnej moci konal pán J.. Nevedel uviesť, od koho spoločnosť nakupovala tovar ani akým spôsobom boli uhrádzané faktúry. Funkcia konateľa v spoločnosti J. R. R. s.r.o. ukončil pre nezhody s druhým konateľom, ktorému odovzdal všetky doklady, pričom však nevedel uviesť, kde a kedy ich druhému konateľovi odovzdal.
17. Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril podaním zo dňa 02.09.2019. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie kontaktných údajov na konateľa odberateľa spoločnosti J. Z., s.r.o., ktoré žalobca nepredložil. Správca dane opätovne vypočul svedka Z. J. k jeho výkonu funkcie konateľa v spoločnosti G-W. E., s.r.o., Bratislava, z ktorej peňažného účtu boli hradené faktúry vystavené žalobcom spoločnosti J. Z., s.r.o., K uvedeným skutočnostiam bol vypočutý aj druhý disponent účtu svedok J. U.. Správca dane vypočul svedka Z. Q., ktorý je zapísaný ako konateľ spoločnosti J. Z.r.o., so sídlom v Českej republike. Svedok nevedel o tom, že je konateľom uvedenej spoločnosti od roku 2015. Vyjadril sa, že v Českej republike nebol dlhšiu dobu. Nepoznal spoločnosť žalobcu, jej konateľa, ani osobu J. M., ako ani spoločnosť E.., pričom uviedol, že nepodnikal.
18. Dňa 24.01.2020 vykonal správca dane ústne pojednávanie, na ktorom prerokoval so žalobcom jeho pripomienky a dôkazy k protokolu z daňovej kontroly.
19. Správca dane vydal dňa 27.02.2020 prvostupňové rozhodnutie č.XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 21.960,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2018. Správca dane spochybnil nadobudnutie tovaru kontrolovaným daňovým subjektom od spoločnosti G., s.r.o. W., čo mu vyplynulo z viacerých kontrolných zistení. Z výpovede svedka Z. J. vyplynulo, že spoločnosť G., s.r.o., mala mať troch zamestnancov, pričom však podľa údajov v daňovej databáze uvedená spoločnosť v roku 2018 nevykázala žiadne odvody na dani zo závislej činnosti, nepodala prehľady, ani hlásenie za uvedený rok. Svedok nedokázal bližšie špecifikovať predávaný tovar, ktorý vzhľadom na svoje špecifické vlastnosti nemohol byť obchodovaný bez jeho znalostí. Dodávateľom G. s.r.o., mali byť dve spoločnosti z Bratislavy a jedna z východného Slovenska. Podľa kontrolného výkazu v mesiaci február mala spoločnosť G. s.r.o., len jedného dodávateľa - spoločnosť R. K., s.r.o., ktorá však nie je ekonomicky aktívnym subjektom. Uvedená spoločnosť podala naposledy daňové priznanie k dani z príjmov v roku 2016, na základe čoho správca dane uzavrel, že hodnoty deklarované v roku 2018 nezodpovedajú skutočnosti. Jediným dodávateľom spoločnosti G. s.r.o., mohla byť spoločnosť J. R. R., s.r.o., s ktorou obchodovala aj v novembri, decembri 2017, avšak uvedená spoločnosť podľa vyjadrenia jej konateľa nemala v uvedenom čase skladové priestory, ani materialovo-technické vybavenie na manipuláciu s nakúpeným tovarom. Nezrovnalosti vyplynuli správcovi dane aj z výpovede svedka J. U., ktorý síce potvrdil, že bol konateľom spoločnosti J. R. R. s.r.o., nevedel však uviesť, či uvedená spoločnosť bola dodávateľom tovaru pre spoločnosť G. s.r.o. Súčasne svedok uviedol, že splnomocneným zástupcom uvedenej spoločnosti bol Z. J.. Svedok nevedel uviesť, ako bola zabezpečená preprava, ale súčasne tvrdil, že bola prekládka tovaru realizovaná na parkovisku alebo v sídle spoločnosti. Uvedený svedok súčasne poskytol rozporné odpovede na otázky ohľadne účtovníctva, kde raz tvrdil, že ho odovzdal druhému konateľovi, raz tvrdil, že ho neodovzdal, resp. že ho viedla účtovníčka druhého konateľa. Rozpory boli zistené aj vo výpovediach svedka Z. J. a konateľa žalobcu ohľadne skutočnosti od kedy sa uvedené osoby poznajú, kde svedok tvrdil od školy a konateľ žalobcu tri roky. Správca dane skúmal ďalej aj dodávateľa spoločnosti J. R. R. s.r.o., a to spoločnosť Z. F. s.r.o., a F. Y., s.r.o., pričom obe spoločnosti nie sú platiteľmi DPH a nemôžu vystavovať faktúry s DPH. Spoločnosť Z. F. s.r.o., nepodala v rozhodnom čase daňové priznanie k DPH a kontrolné výkazy mala nulové. Spoločnosť F. Y., s.r.o. rovnako nepodala v rozhodnom čase daňové priznanie k DPH. Správca dane preveril aj dodanie tovaru žalobcom subjektu J. Z.., pričom zistil, že uvedený subjekt je ekonomicky nečinný, nesídli na adrese svojho sídla a pre správcu dane je nekontaktný. Na jeho bankových účtoch nebol zaznamenaný žiadny pohyb. Faktúry vystavené žalobcom boli uhradené z účtu spoločnosti G-W. E.., Bratislava z účtu IBAN Y XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ktorým mohol v rozhodnom čase disponovať svedkovia Z. J., J. U. a W. T. T.. Uvedené podľa správcu dane preukázalo, že peniaze vyplatené dodávateľovi G. s.r.o. sa žalobcovi vrátili od rovnakého zdroja, len z inej spoločnosti. Na základe uvedeného mal správca dane za to, že dodávky tovaru podľa uvedených faktúr sa reálne neuskutočnili a odpočítanie DPH z nich bolo neoprávnené. Správca dane považoval žalobcom dodané snímky tovaru v dodávke za nepreukazné, keďže nebolo možné identifikovať vozidlo. Správca dane poukázal na skutočnosť, že konateľ žalobcu nepozná konateľa
odberateľa, ktorý býva v Trenčíne, pričom tvrdil, že obchod vykonal s osobou, ktorej meno najskôr nevedel uviesť a až neskôr ju identifikoval ako Z. M., avšak bez akejkoľvek ďalšej bližšej identifikácie a to napriek výzve správcu dane. Správca dane ďalej vyjadril pochybnosti o dobrej viere žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že platby fakturované spoločnosti J. Z.r.o. mu boli hradené treťou osobu, kde dispozície účtom mali svedkovia Z. J. a J. U., ktorí však popreli, že by s uvedenou spoločnosťou mali v rozhodnom období niečo spoločné. Samotný konateľ odberateľa - svedok Z. Q., zapísaný v obchodnom registri poprel, že by bol konateľom spoločnosti, nevedel uviesť žiadne okolnosti ohľadne spoločnosti odberateľa, poprel vykonávanie podnikateľskej činnosti pričom žalobcu ani jeho konateľa nepoznal. Na základe uvedených skutočností považoval správca dane za dostatočne preukázané, že dodávky tovaru v obchodnom reťazci Z. F., s. r. o.- U.. resp. F. Y. s. r. o. X. - J. R. R. s. r. o., U. - G. s. r. o., W. - F. Y. s. r. o. W. sa neuskutočnili a fakturovaný tovar nebol reálne dodaný dodávateľovi a subdodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ale iba podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, a preto neuznal daňovému subjektu F. Y. s. r. o., W. nárok na odpočítanie dane v zdaňovacom období február 2018 vo výške 21 960,- eur, pričom skonštatoval porušenie §49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. K návrhom na vykonanie dôkazov výsluchmi A. H. a Z. M. správca dane konštatoval, že uvedené návrhy sú účelové, nakoľko žalobca vedel o nekontaktnosti A. H., ktorý si nepreberá zásielky, resp. nemožnosti vykonať výsluch osoby Z. M., ktorý nebol stotožnený ďalšími údajmi tak, aby tento mohol byť vôbec predvolaný. Žalobca zostal v tejto časti nečinný, keď neposkytol o tejto osobe žiadne údaje pre jej možnú identifikáciu, pričom z vykonaného dokazovania nebol zistený žiadny jej vzťah k spoločnosti odberateľa. Námietky o doručovaní protokolu správca dane posúdil ako nedôvodné. Uviedol, že najrozšírenejším spôsobom doručovania písomností je doručovanie prostredníctvom poštového doručovateľa, ale osobné doručovanie zamestnancami správcu dane, ktoré je ustanovené v § 30 ods. 1 zákona č.563/2009 Z. z.o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemožno považovať za nezákonný postup. V tomto zmysle je irelevantné, koľko pokusov o doručenie písomnosti, v akom čase a na ktorých miestach zamestnanci správcu dane uskutočnili. Legitímnu snahu o doručenie zásielky nemožno považovať za šikanózne obťažovanie daňového subjektu, ani jeho zamestnancov, ani jeho rodinných príslušníkov v prípade, že sa konateľ spoločnosti vyhýba prevzatiu úradných zásielok. Skutočnosť, že išlo o cielené konanie konateľa kontrolovaného daňového subjektu, potvrdzuje jeho vyjadrenie ešte z priebehu daňovej kontroly, že bez svojho právneho zástupcu nevykoná žiadny úkon, ani prevzatie dokladov predložených k daňovej kontrole vrátane prevzatia protokolu. V momente, keď bol protokol doručený a daňová kontrola ukončená, nemal problém si prevziať doklady aj sám. 20. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca včas odvolanie, ktorého odôvodnenie korešponduje s odôvodnením žaloby, preto správny súd v tejto časti poukazuje na ods. 2 až 5 tohto rozsudku.
21. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 24.06.2020 napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/ XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že správca dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preveroval realizáciu dodania v zmysle predmetných faktúr, avšak nebola predložená žiadna účtovná, daňová prípadne iná obchodná dokumentácia od dodávateľa platiteľa (spoločnosť G. s.r.o.), ktorá by nespochybniteľne osvedčila všetky údaje uvedené na faktúrach, z ktorých si platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane a zároveň by deklarovala, popísala a zdokumentovala jeho ekonomickú činnosť. Z. J. účtovníctvo odovzdal p. G. G. (R. protokol zo dňa 03.04.2018), ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX) Svedok J. síce potvrdil, že sporné faktúry vystavil podpísal, boli uhradené prevodom, tovar nakúpil od rôznych spoločností, z ktorých uviedol len spoločnosť R. K. s.r.o. ako aj, že tovar predal. Prepravu mali realizovať dodávatelia a tovar následne prepraviť k odberateľovi (preprava riešená v réžii spoločnosti G.. s.r.o. prostredníctvom bližšie nešpecifikovanej, neidentifikovanej prenajatej dodávky), avšak žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení nepredložil. O. D. bulharský občan, súčasný konateľ spoločnosti G.. s. r. o. je nekontaktný. Z informačného systému finančnej správ vyplývalo, že spoločnosť R. K. s. r. o. je ekonomicky nečinná, daňové priznania k DPH podala za zdaňovacie obdobia 1. štvrťrok 2018 a II. štvrťrok 2018, v ktorých vykazuje vysoké obraty, ale nízke daňové povinnosti v sume 149,00 eur, resp. 103,00 eur. Posledné podané daňové priznanie k dani z príjmov bolo podané za rok 2016, z čoho plynie nereálnosť obchodných transakcií uvedených v predmetných daňových priznaniach k DPH. Ing. J. T. uviedol, že sporný tovar bol balený v originálnych dodávateľských krabiciach s označením výrobcu a produktu, ktorý bol vnútri vo fólii. Tovar prebral od p. U., ktorému
podpísal dodací list, tovar fyzicky nekontroloval, nevidel čo bolo vlastne v tých krabiciach, jednal s p. J., s ktorým v súčasnosti nekomunikuje z dôvodu začatia predmetnej daňovej kontroly. Platiteľ uviedol, že sporný tovar neupravoval a všeobecne uviedol, že bol predaný do Čiech. Následne predložil Zmluvu na dodávku HW komponentov zo dňa 02.03.2018, vrátane prílohy č. 1 (objednávateľ: J. iQ.r.o., zastúpený: Ing. Z. M., obchodný zástupca a zhotoviteľ: F. Y. s.r.o., zastúpený: Ing. J. T.). Ing. Z. M. platiteľ nevedel ďalej identifikovať ani uviesť na neho kontakt, taktiež spoločnosť J. Z. s.r.o. je nekontaktná. ekonomicky nečinná, nesídli na adrese sídla. Jej konateľ svedok Z. Q. poprel, že je konateľom spoločnosti J. Z. s.r.o. (Obchodný register Česká republika - konateľ od 25.11.2015), nepozná spoločnosti F. Y.. s.r.o., G-W. E.r.o. ani p. M., či Ing. J. T. a nikdy nevykonával podnikateľskú činnosť.
22. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že vykonané dokazovanie nepreukázalo reálne dodanie zdaniteľného plnenia - tovaru uvedeného na sporných faktúrach. Mal za to, že jednoznačne vyšlo najavo, že dodávateľ G. s.r.o. uvedený na sporných faktúrach predmetný tovar nedodal, nevlastnil skladové priestory, nepreukázal reálnosť uskutočnenia dopravy k platiteľovi, ktorý taktiež nepredložil žiadny relevantný dôkaz o jeho dodaní (preprave). Z platiteľom predložených fotografií (dôkaz uskutočnenia prepravy sporného tovaru), na ktorých sú pravdepodobne papierové krabice naložené na korbe červenej dodávky, nie je možné zistiť žiadne identifikačné znaky, na základe ktorých možno identifikovať sporný tovar, ako aj reálnosť uskutočnia prepravy, či už od dodávateľa spoločnosti G. s.r.o. k platiteľovi alebo od platiteľa k jeho odberateľovi spoločnosti J. Z.o. Nebolo viditeľné EČV, typ vozidla. Svedok J. U., zamestnanec spoločnosti G. s.r.o. ako aj konateľ spoločnosti J. R. R. s.r.o. síce nevedel uviesť, či spoločnosť J. R. R. s.r.o. bola dodávateľom pre spoločnosť G. s. r. o., ale uviedol, že splnomocneným zástupcom spoločnosti J. R. R. s.r.o. bol Z. J. (konateľ spoločnosti G. s.r.o. v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení), ktorý sa staral o obchodné záležitosti. J. U. sa nevedel vyjadriť k zabezpečeniu prepravy tovaru, ale tvrdil, že tovar prekladal vo firme alebo niekde na pracovisku z auta do auta a následne ho dopravoval platiteľovi. Platiteľ počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadny doklad o preprave alebo iný relevantný dôkaz, resp. nenavrhol jeho vykonanie, aby preukázal, že tovar bol reálne prepravený. Nepreukázal dodanie tovaru, deň keď ako kupujúci nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník a s tým spojený vznik daňovej povinnosti (§ 19 zákona o DPH). Ide pritom o dôkaz, ktorý možno od platiteľa ako obozretného podnikateľa spravodlivo požadovať. Taktiež musí byť v záujme platiteľa ako podnikateľského subjektu, aby sám preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu bude spochybnené.
23. Žalovaný v rozhodnutí dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním správcu dane (ústne pojednávania, dožiadanie, predvolania na ústne pojednávania) nebolo preukázané, že spoločnosť G., s.r.o. bola reálne dodávateľom tovaru uvedeného na sporných dodávateľských faktúrach č. 2018018, č. 2018019, č. 2018021, č 2018025. Uvedená prevaha pochybností na strane správcu dane mala za následok prenos dôkazného bremena opäť na platiteľa. Vo vzťahu k deklarovanému tovaru uvedeného na sporných faktúrach platiteľ správcovi dane predložil len faktúry z ktorých nie je zrejmé, kto predmetný tovar prevzal, nebol predložený žiadny doklad ani iný dôkaz preukazujúci reálnu existenciu sporného tovaru (reklamný list, dodací list, preberací protokol doklad o výrobcovi sporného tovaru). Žalobca ďalej predložil výpis z bežného účtu (Slovenská sporiteľňa), z ktorého vyplýva, že úhradu odberateľských faktúr č. 180364 a č. 180352, ktorými mal byť ďalej fakturovaný a dodaný sporný tovar odberateľovi spoločnosti J. Z. boli uhradené z bankového účtu spoločnosti G-W. E..r.o. Platiteľ predložil sporné faktúry vystavené spoločnosťou G. s.r.o. Zmluva na dodávku HW komponentov zo dňa 02.03.2018 (objednávateľ: J.o. a zhotoviteľ HG. s.r.o.), faktúry vystavené platiteľom pre spoločnosť J.o., fotografie na ktorých sú krabice naložené na korbe červenej dodávky, nie sú dôkazom uskutočnení plnení medzi platiteľom a deklarovaným dodávateľom na sporných faktúrach a predstavujú len formálne splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane (§ 49 ods. l a 2 zákona o DPH).
24. Podľa žalovaného uvedená prevaha pochybností na strane správcu dane mala za následok prenos dôkazného bremena opäť na platiteľa. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na samotnom platiteľovi, aby predložil také dôkazy, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody s dodávateľom neboli uskutočnené za účelom získania odpočítania dane resp., ktoré by vyvrátili spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane. Platiteľ mal
možnosť predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ sporných zdaniteľných obchodov a spôsob ich uskutočnenia, sa nijako neodlišujú od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedenými typmi tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí. Pokiaľ si platiteľ uplatnil nárok na odpočítame dane zo spornej dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve dodávateľom uvedeným na faktúre.
25. Žalovaný v rozhodnutí tiež uviedol, že z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že na základe platiteľom predložených dokladov a vykonaného dokazovania, správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti, že predmetné zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené spoločnosťou G., s.r.o. Podľa zásady zákonnosti (§ 3 ods. 2 v spojitosti s § 24 ods. 2 daňového poriadku), správca dane vykonával dokazovanie tým, že zameriaval pozornosť na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom dôkazným bremenom bol zaťažený daňový subjekt. V okamihu, kedy správca dane dôvodne spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt preukázať, že k zdaniteľnému obchodu od deklarovaného dodávateľa (v danom prípade spoločnosti G., s.r.o.) skutočne došlo. Nakoľko správcovi dane nebolo vierohodne preukázané reálne dodanie tovaru deklarovaného dodávateľom, nemohlo byť zároveň uznané právo platiteľa na odpočítanie dane z deklarovaných plnení. Žalovaný mal za to, že z vykonaného dokazovania vyplývajúceho z administratívneho spisu je vylúčené, aby spoločnosť G., s.r.o. v rozhodnom zdaňovacom období mohla byť dodávateľom tovaru platiteľovi. Pochybnosti správcu dane o reálnosti fakturovaného dodávateľa, spoločnosti G., s.r.o. sú tak založené na relevantných faktoch, ktoré nesvedčia možnosti, aby mohla táto spoločnosť reálne poskytnúť žalobcovi tovary a služby deklarované spornými faktúrami a žalovaný sa stotožnil so záverom, že obchod reálne neprebehol. Žalovaný dospel k záveru, že platiteľ pri uplatnení nároku na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie február 2018 konal v rozpore s ustanovením § 49 ods. l a 2 zákona o DPH tým, že nesplnil podmienky ustanovené zákonom o DPH, keď vierohodne nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru (prijatie deklarovaného zdaniteľného plnenia) práve od uvedeného dodávateľa spoločnosti G. s.r.o. Žalovaný námietky o neúčinnom doručení protokolu o daňovej kontrole vyhodnotil ako nedôvodné. Žalovaný uviedol, že na strane správcu dane vznikla obava, že prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. nebude zásielka platiteľovi doručená v jednoročnej lehote vykonania daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že konateľ platiteľa sa snažil vyhnúť osobnému stretnutiu, pristúpil správca dane k doručeniu predmetného protokolu a výzvy na vyjadrenia sa prostredníctvom svojho zamestnanca. Pri osobnom doručovaní dňa 10.08.2019 Ing. J. T., konateľ platiteľa bol oboznámený (§ 30 ods. 1 daňového poriadku) s predmetom úkonu, ktorý nenamietal. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal napadnuté rozhodnutie. Správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 daňového poriadku. Žalovaný ďalej uviedol, že sa nepotvrdila pravdivosť predloženej lekárskej správy o potrebe lekárskej pomoci pre matku konateľa žalobcu, nakoľko vstup do Nemocnice pre obvinených a odsúdených je možný len s písomným súhlasom riaditeľa nemocnice, jeho zástupcu alebo vedúceho, pričom preverením evidencie nebol zistený vstup matky konateľa žalobcu do nemocnice.
26. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákona o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. 27. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
28. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
29. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
30. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
31. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
32. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
33. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
34. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
35. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
36. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
37. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
38. Podľa § 30 ods. 1 daňového poriadku, správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane.
39. Podľa § 30 ods. 5 daňového poriadku, ak nejde o doručovanie elektronickými prostriedkami, doručuje sa písomnosť na adresu na území členského štátu, ktorú daňový subjekt oznámil správcovi dane; inak sa doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu trvalého pobytu a právnickej osobe na adresu sídla (ďalej len "miesto doručenia"); ustanovenie § 9 ods. 11 tým nie je dotknuté.
40. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu, vyjadrenia žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť G., s.r.o. ako dodávateľ žalobcu dodala pre žalobcu tovar uvedený na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľskej faktúry od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
41. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Preto správca dane správne odmietol vykonanie výsluchu Z. M., ktorého vzhľadom na jeho nedostatočnú identifikáciu a opis nebolo možné stotožniť a v rámci konania zostal fiktívnou osobou, nakoľko okrem konateľa žalobcu s nikým nikdy nekomunikoval.
42. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie dohodnutého tovaru a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom a súčasne ak si nepreverí aj odberateľa (nepozná ani jeho konateľa), ktorému má dodať dodávku v hodnote státisícov eur. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
43. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky
alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. Súčasne ak správca dane zistí, prepojenie medzi údajným dodávateľom a odberateľom platiteľa prostredníctvom nakladania s bankovými účtami a oprávnenia konať v mene oboch spoločností, tak v tom prípade sú pochybnosti správcu dane zásadného charakteru. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
44. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a tovar reálne dodaný (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom G., s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade ak, si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.
45. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar a služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou G..). Správca
dane nadobudol pochybnosti okrem iného aj tým, že sporné faktúry boli vystavené dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu v predmetnom zdaňovacom období, ktorá nemala personálne, materiálne ani majetkové pomery na zabezpečenie dodávok, pričom konateľ spoločnosti, ktorý mal zabezpečiť dodávky si nevedel spomenúť na žiadneho konkrétneho dodávateľa ani prepravcu, ktorý zabezpečoval dodanie tovaru za viac ako 100.000,- eur. Rovnako ako sám žalobca nevedel uviesť bližšie okolnosti ohľadne danej dodávky, pričom podľa vlastných slov tovar v hodnote viac ako 100.000,- eur ani neskontroloval, pričom nepredložil taký doklad, ktorý by bezpochyby preukazoval reálne vykonanie dodávky spoločnosťou G. Ďalšou podstatnou okolnosťou je, že konateľ dodávateľskej spoločnosti dodávateľa (J. R. R., s.r.o.) nevedel uviesť, či dodali nejaký tovar G., s.r.o., avšak uviedol, že za uvedenú spoločnosť konal konateľ G., s.r.o. Podstatným bolo zistenie, že dodávatelia spoločnosti J. R. R., s.r.o., v rozhodnom období február 2018, a to spoločnosti Z. F. s.r.o., a F. Y., s.r.o., neboli platiteľmi DPH a nemohli vystavovať faktúry s DPH. Spoločnosť Z. F. s.r.o., nepodala v rozhodnom čase daňové priznanie k DPH a kontrolné výkazy mala nulové. Spoločnosť F. Y., s.r.o. rovnako nepodala v rozhodnom čase daňové priznanie k DPH. Ďalej podstatnou skutočnosťou bolo zistenie, že konateľ deklarovaného odberateľa poprel akúkoľvek činnosť spoločnosti, pričom nepoznal žalobcu, jeho konateľa ani nemal vedomosť o žiadnom obchode. Údajný zástupca odberateľ Z. M. nie je stotožnenou osobou, pričom žalobca nebol schopný dodať žiadne identifikačné údaje o tejto osobe. Je značne neštandardné v obchodnej praxi uzavrieť obchod v státisícových hodnotách s neznámou osobou, pričom sa nestretnúť ani s konateľom odberateľa. Súčasne úhrada záväzku z takéhoto obchodu od tretej osoby, ktorá nebola stranou obchodu je rovnako neštandardné. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou G., s.r.o., resp. pochybnosti o akomkoľvek dodaní tovaru kýmkoľvek a komukoľvek v danom reťazci.
46. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach oprávnené. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby Z. J. ako konateľ spoločnosti G., s.r.o. nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, rovnako ako svedok J. U., nevedel uviesť spoločnosti, od ktorých tovar nakúpil, a zároveň ani nevedel nič konkrétne uviesť o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Naopak, od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu tovar predáva, ale i od koho tovar nakupuje. Z. J. však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedel. Uvedené závery rovnako platia na žalobcu, ktorý nevedel uviesť žiadne podstatné skutočnosti o osobe konajúcej za odberateľa, pričom tvrdil že si neskontroloval ani dodávku tovaru v hodnote viac ako 100.000,- eur. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie február 2018 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa G., s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.
47. K námietke žalobcu, že správca dane nevykonal navrhované dôkazy výsluchom Z. M. a A. H., správny súd uvádza, že v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie a rozhodne, ktoré dôkazy vykoná. Správny súd má za to, že navrhované vypočutia svedkov by neboli účelné, nakoľko A. H. je nekontaktný a Z. M. je nestotožnená osoba, ktorú sa napriek výzve správcu dane nepodarilo identifikovať. Podľa správneho súdu správca dane dostatočne zistil skutkový stav a ďalšie vykonané úkony by boli nadbytočné a neviedli by k lepšiemu alebo úplnejšiemu objasneniu skutkových zistení.
48. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým
poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.
49. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Aj túto žalobcovu námietku uvedenú v správnej žalobe hodnotí správny súd ako nedôvodnú.
50. Správny súd považuje na tomto mieste za vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
51. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní dodania tovaru dodávateľom G., s.r.o., resp. že nedošlo k realizácii dodávky žalobcovi a od žalobcu jeho odberateľovi. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na
seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom.
52. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch ako aj na kontrolu odberateľského vzťahu. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno, je preto potrebné považovať za náležite vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH. Správca dane a žalovaný svoje rozhodnutie náležite odôvodnili a preto námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí je nedôvodná.
53. Správny súd k námietke žalobcu, že mu nebol doručený protokol v zákonnej lehote jedného roka, nakoľko k doručeniu došlo v rozpore s § 30 ods. 5 daňového poriadku, konštatuje, že je nedôvodná. Správny súd má za to, že správca dane postupoval správne, keď doručoval prostredníctvom svojich zamestnancov protokol o daňovej kontrole s výzvou na vyjadrenie k nemu osobne konateľovi žalobcu v zmysle ust. § 30 ods. 1 daňového poriadku aj na inom mieste, ako je stanovené v § 30 ods. 5 daňového poriadku. Podstatnou skutočnosťou je, či protokol bol doručený v zákonnej lehote alebo nie. V tomto prípade bol doručený v zákonnej lehote. Správny súd má za to, že zo znenia § 30 ods. 1 jednoznačne možno vyvodiť doručovanie aj osobne zamestnancami správcu dane, pričom odôvodnenie správcu dane a žalovaného, že mali obavu o včasné doručenie je prípustné. Povinnosťou správcu dane je postupovať v súlade s § 3 ods. 1 daňového poriadku a teda chrániť aj záujmy štátu a súčasne je povinnosťou správcu dane doručiť protokol o daňovej kontrole v súlade s § 46 ods. 9 a 10 daňového poriadku v lehote jedného roka. V zmysle uvedeného správca dane bol povinný postupovať tak, aby protokol z daňovej kontroly doručil v zákonom určenej lehote, čo aj reálne vykonal. Skutočnosť, že protokol doručili zamestnanci správcu dane v sobotu nemožno vyhodnotiť ako podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Správca dane postupoval v súlade s § 30 ods. 1 daňového poriadku. Správny súd má za to, že § 30 ods. 5 daňového poriadku nepredstavuje špeciálnu právnu úpravu od ktorej by sa správca dane nemohol odchýliť, ale ide o právnu úpravu, ktorá tak ako v iných právnych predpisoch je daná pre situácie, kedy sa nepodarí doručiť zásielku dotknutému subjektu, ale je potrebné stanoviť začiatok plynutia lehoty na vykonanie procesného úkonu v danej veci a následne prípadne právoplatnosti. Správny súd je toho názoru, že správcom dane zvolený postup pri doručovaní protokolu bol v súlade so zákonom.
54. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové
orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
55. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
56. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
58. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne. V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.