Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/164/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. A. XXX/XX, E. F., 2/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, I., oboch zastúpených advokátom: Mgr. Martin Majerčík, IČO: 42 184 975, so sídlom Krajinská 30, Bratislava, proti žalovanému: Slovak Estate s.r.o., IČO: 50 050 907, so sídlom Tallerova 4, Bratislava, zastúpených splnomocnenkyňou: Advokátskou kanceláriou VASIĽ & partners, s. r. o., Kupeckého 320/33, IČO: 47 240 482, so sídlom Košice - mestská časť Juh, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -614 zo dňa 12. júna 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovia m a j ú voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca 1/ je podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2 a žalobkyňa 2/ podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/2 nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XX pre katastrálne územie J. B., pozostávajúcich z pozemku parcely registra „C“ č. XX/ X o výmere 757 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, a rodinného domu súpisné číslo XX postaveného na uvedenom pozemku. Zároveň určil, že žalobkyňa 2/ je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/8 pozemku parcely registra „E“ č. XXXX o výmere 8 855 m2, druh pozemku orná pôda, nachádzajúceho sa v katastrálnom území I., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Žalobcovia tvrdili, že vlastnícke právo na žalovaného nikdy platne neprešlo, keďže kúpna zmluva uzavretá dňa 24. novembra 2021 spolu so zmluvou o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 4. novembra 2021 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Neplatnosť odvodzovali zo zneužitia ich tiesne a úžery podľa ( ďalej aj ,,OZ“ ), z rozporu s dobrými mravmi, rozporu so zákonom, obchádzania zákona, uzavretia zmlúv v omyle, nedostatku vážnosti vôle podľa , ako aj z tvrdenia, že išlo o spotrebiteľský právny vzťah, v rámci ktorého boli predmetné zmluvy podľa svojho obsahu neprípustným zabezpečovacím prevodom práva odporujúcim .

3. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť. Tvrdil, že medzi účastníkmi boli uzavreté štandardné súkromnoprávne zmluvy, ktoré žalobcovia podpísali slobodne, vážne a po oboznámení sa s ich obsahom. Popieral existenciu tiesne, jej zneužitie, ako aj existenciu hrubého nepomeru vzájomných plnení. Súčasne namietal, že predmetné zmluvy nemožno posudzovať ako zabezpečovací prevod práva ani ako spotrebiteľský právny vzťah.

4. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobcovia boli podielovými spoluvlastníkmi viacerých nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnych územiach J. B. a I.. Dňa 4. novembra 2021 uzavreli so žalovaným zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa žalovaný po nadobudnutí vlastníckeho práva zaviazal previesť späť na žalobcov nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XX pre katastrálne územie J. B., pozostávajúce z rodinného domu súpisné číslo XX a pozemku parcely registra „C“ č. XX/X, za dohodnutú kúpnu cenu 87.900 eur. Následne dňa 24. novembra 2021 uzavreli žalobcovia so žalovaným kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva ku všetkým nehnuteľnostiam v ich vtedajšom vlastníctve. Celková kúpna cena bola dohodnutá vo výške 66.000 eur. Zo zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobcom bola priamo vyplatená suma 10.503,69 eur, pričom zvyšná časť kúpnej ceny bola použitá na úhradu hypotekárneho úveru zabezpečeného záložným právom k rodinnému domu a na úhradu viacerých exekučných záväzkov žalobcov. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný po nadobudnutí vlastníckeho práva previedol na tretiu osobu väčšinu nadobudnutých nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území I.. V jeho vlastníctve zostali rodinný dom so zastavaným pozemkom v katastrálnom území J. B., ktorý bol predmetom práva spätného odkúpenia podľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a spoluvlastnícky podiel žalobkyne 2/ vo veľkosti 1/8 k pozemku parcely registra „E“ č. XXXX v katastrálnom území I., ktorý je predmetom tohto konania. Na preukázanie rozhodujúcich skutkových okolností vykonal súd prvej inštancie dokazovanie výsluchom oboch žalobcov, konateľa žalovaného, svedkyne K. H., ako aj rozsiahlym okruhom listinných dôkazov, najmä kúpnou zmluvou, zmluvou o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, listami vlastníctva, listinami preukazujúcimi existenciu a úhradu exekučných konaní, potvrdeniami o splatení hypotekárneho úveru, zdravotnou dokumentáciou žalobkyne 2/, listinnou komunikáciou medzi účastníkmi, výzvami na uzavretie kúpnej zmluvy, katastrálnym spisom a ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia sa v čase uzavretia predmetných zmlúv nachádzali vo výrazne nepriaznivej finančnej a sociálnej situácii. Vychádzal pritom z existencie viacerých exekučných konaní, hypotekárneho úveru zabezpečeného záložným právom k rodinnému domu, reálnej hrozby straty bývania, zdravotného stavu žalobkyne 2/ a starostlivosti žalobcov o maloleté deti. Zároveň dospel k záveru, že žalovaný o uvedenej situácii vedel a využil ju pri uzatváraní predmetných zmlúv.

5. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal najmä z ustanovení , , a . Obe zmluvy posudzoval vo vzájomnej časovej, obsahovej a hospodárskej súvislosti a uzavrel, že vytvárali jednotný ekonomický mechanizmus, ktorého výsledkom bolo získanie majetkového prospechu žalovaným v hrubom nepomere k poskytnutému plneniu. Dospel preto k záveru, že boli naplnené subjektívne aj objektívne znaky civilnoprávnej úžery podľa , a predmetné právne úkony považoval za absolútne neplatné. Vzhľadom na tento záver už nepovažoval za potrebné podrobne sa zaoberať ostatnými žalobou tvrdenými dôvodmi neplatnosti.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa v spojení s ( ďalej aj ,,CSP “ ), keďže žalobcovia boli v konaní úspešní v plnom rozsahu.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý napadol rozsudok v celom rozsahu, teda vo výroku vo veci samej aj v závislom výroku o náhrade trov konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu voči žalobcom nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Alternatívne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa , a . Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rámci skutkových námietok žalovaný predovšetkým vytýkal súdu prvej inštancie záver o existencii tiesne žalobcov. Tvrdil, že samotná existencia nepriaznivej finančnej situácie, exekučných konaní alebo dlhov ešte neznamená naplnenie zákonného pojmu tiesne podľa . Podľa jeho názoru vykonané dokazovanie nepreukázalo, že by žalobcovia boli pri uzatváraní predmetných zmlúv v takom stave, ktorý by podstatným spôsobom obmedzoval ich slobodu rozhodovania. Súčasne namietal skutkový záver, podľa ktorého mal žalovaný o nepriaznivej situácii žalobcov vedieť a vedome ju využiť vo svoj prospech. Zdôrazňoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto rozhodujúcej skutkovej okolnosti a že zo žiadneho vykonaného

dôkazu nevyplýva jeho úmysel zneužiť ich postavenie. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie vyvodil uvedený skutkový záver iba z domnienok, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný ďalej namietal skutkové závery týkajúce sa existencie hrubého nepomeru medzi vzájomnými plneniami. Uviedol, že súd prvej inštancie neprípustne spojil dve samostatné zmluvy do jedného právneho celku, hoci každá z nich mala vlastný predmet, vlastný obsah a samostatné právne účinky. Tvrdil, že porovnanie kúpnej ceny vo výške 66.000 eur s kúpnou cenou 87.900 eur uvedenou v zmluve o budúcej kúpnej zmluve je právne nesprávne, keďže spätný prevod vlastníckeho práva nikdy nebol realizovaný. Namietal tiež záver súdu prvej inštancie vychádzajúci z následného prevodu ďalších nehnuteľností na tretiu osobu. Tvrdil, že po nadobudnutí vlastníckeho práva bol oprávnený s nehnuteľnosťami voľne disponovať a že následné nakladanie s nimi nemôže spätne ovplyvniť posúdenie platnosti právnych úkonov uzavretých medzi účastníkmi. V právnej rovine žalovaný namietal nesprávnu aplikáciu . Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil jednotlivé zákonné znaky civilnoprávnej úžery, keď za ich splnenie považoval už samotnú nepriaznivú finančnú situáciu žalobcov a rozdiel medzi dohodnutými kúpnymi cenami. Zastával názor, že žalobcovia nepreukázali splnenie zákonných podmienok vyžadovaných citovaným ustanovením. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil právnu povahu zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy. Podľa jeho názoru táto zmluva nepredstavovala zabezpečovací prevod práva, neobsahovala podstatné náležitosti takéhoto právneho úkonu a nebolo možné na ňu aplikovať právnu úpravu zabezpečenia spotrebiteľských pohľadávok. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu medzi účastníkmi. Tvrdil, že predmetom zmluvného vzťahu nebolo poskytnutie spotrebiteľského úveru ani iného finančného produktu, ale prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu, a preto nebol dôvod aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva spôsobom, aký zvolil súd prvej inštancie. Napokon namietal aj spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. Tvrdil, že súd prvej inštancie nepriznal náležitý význam výpovedi konateľa žalovaného ani výpovedi svedkyne K. H., pričom bez dostatočného odôvodnenia uprednostnil skutkovú verziu prezentovanú žalobcami. Podľa názoru žalovaného preto skutkové závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

8. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že sa v celom rozsahu stotožňujú so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a odvolacie námietky žalovaného považujú za nedôvodné. Žalobcovia zdôraznili, že existencia ich tiesne bola preukázaná nielen ich výpoveďami, ale aj rozsiahlym okruhom listinných dôkazov, z ktorých vyplývala existencia viacerých exekučných konaní, zaťaženie rodinného domu záložným právom, hrozba straty bývania, zdravotný stav žalobkyne 2/ a nepriaznivá sociálna situácia celej rodiny. Súčasne uviedli, že žalovaný o týchto okolnostiach vedel prostredníctvom sprostredkovateľky K. H., ktorá s nimi celý obchodný prípad pripravovala. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa hrubého nepomeru plnení žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie správne posudzoval obe zmluvy vo vzájomnej časovej a ekonomickej súvislosti. Zdôraznili, že žalovaný nadobudol všetky ich nehnuteľnosti za celkovú kúpnu cenu 66.000 eur, pričom žalobcom zostala iba možnosť spätného odkúpenia rodinného domu a priľahlého pozemku za cenu 87.900 eur, bez možnosti opätovne nadobudnúť ostatné prevedené nehnuteľnosti.

9. Na uvedené vyjadrenie reagoval žalovaný replikou, v ktorej zotrval na všetkých odvolacích námietkach. Tvrdil, že žalobcovia vo vyjadrení uvádzajú nové skutkové tvrdenia, ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvej inštancie, a preto ich považoval za neprípustné novoty v odvolacom konaní. Zároveň opätovne namietal neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii tiesne, jej zneužitiu a hrubému nepomeru plnení.

10. Žalobcovia vo svojej duplike odmietli tvrdenie o existencii neprípustných novôt. Uviedli, že všetky rozhodujúce skutkové okolnosti boli tvrdené už v žalobe a počas konania pred súdom prvej inštancie a vo vyjadrení k odvolaniu ich iba podrobnejšie rozviedli v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného. Súčasne zotrvali na návrhu potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov vymedzených podaným odvolaním ( a ), prihliadajúc pritom aj na vady konania, na ktoré je povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti ( ), a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, na základe ktorých dospel k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 24. novembra 2021 a zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 4. novembra 2021 podľa , ako aj správnosti následného výroku o určení vlastníckeho práva žalobcov k sporným nehnuteľnostiam.

13. Odvolací súd považuje za potrebné na úvod zdôrazniť, že odvolacie konanie nie je pokračovaním dokazovania v tom zmysle, že by odvolací súd opätovne hodnotil každý vykonaný dôkaz len preto, že účastník konania nesúhlasí so skutkovými závermi súdu prvej inštancie. Úlohou odvolacieho súdu je preskúmať, či skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, či boli dôkazy hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa a či prijaté skutkové závery netrpia logickými rozpormi alebo arbitrárnosťou.

14. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že odvolací dôvod podľa nie je naplnený už tým, že odvolateľ ponúka vlastnú interpretáciu vykonaných dôkazov alebo preferuje iné skutkové závery, než ku ktorým dospel súd prvej inštancie. K jeho naplneniu dochádza iba vtedy, ak skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sú výsledkom zjavne nelogického hodnotenia dôkazov alebo sú v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Takéto pochybenia však odvolací súd v prejednávanej veci nezistil.

15. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Vykonané dôkazy hodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom v odôvodnení rozsudku jasne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutkové závery z nich vyvodil a akými úvahami bol pri ich hodnotení vedený. Odôvodnenie rozsudku spĺňa požiadavky ustanovenia , keďže z neho jednoznačne vyplýva skutkový aj právny základ prijatého rozhodnutia.

16. Nemožno preto prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie iba na tvrdeniach žalobcov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že skutkové závery nevychádzajú z jediného dôkazu, ale z komplexného hodnotenia všetkých vykonaných dôkazných prostriedkov. Súd prvej inštancie vychádzal nielen z výsluchov účastníkov konania, ale aj z výpovede svedkyne K. H., výpovede konateľa žalovaného, zdravotnej dokumentácie žalobkyne 2/, listinných dôkazov preukazujúcich existenciu exekučných konaní, spôsobu úhrady kúpnej ceny, obsahu uzatvorených zmlúv a ďalších listín nachádzajúcich sa v spise.

17. Odvolací súd zároveň nepovažuje za dôvodnú ani námietku, podľa ktorej súd prvej inštancie selektívne hodnotil vykonané dôkazy. Zo samotného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd sa zaoberal aj tými dôkazmi, ktoré podporovali procesnú obranu žalovaného. Skutočnosť, že im nepriznal rozhodujúcu dôkaznú silu, neznamená porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov. totiž nevychádza zo zásady predpísanej dôkaznej sily jednotlivých dôkazných prostriedkov, ale ponecháva ich hodnotenie na vnútorné presvedčenie súdu, ktoré musí byť založené na logickom a presvedčivom odôvodnení.

18. Za potrebné je treba zdôrazniť, že hodnotenie dôkazov nemožno zamieňať s ich mechanickým preberaním. Povinnosťou súdu nie je reprodukovať obsah každého vykonaného dôkazu ani vyhovieť všetkým skutkovým záverom navrhovaným účastníkmi konania, ale vytvoriť z vykonaného dokazovania logický skutkový obraz rozhodujúcich okolností prípadu. Presne takýto postup zvolil aj súd prvej inštancie. K námietke žalovaného smerujúcej proti spôsobu hodnotenia dôkazov odvolací súd dodáva, že zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená ľubovôľu súdu pri ich hodnotení. Všeobecný súd je povinný hodnotiť každý vykonaný dôkaz jednotlivo, všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a svoje úvahy presvedčivo vyjadriť v odôvodnení rozhodnutia. Do hodnotenia dôkazov odvolací súd zasahuje len vtedy, ak je výsledok hodnotenia v rozpore s pravidlami logiky, skúsenosti alebo obsahom vykonaného dokazovania. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil, že všeobecný súd nesmie selektívne vyberať iba tie dôkazy, ktoré podporujú ním prijatý záver, ale musí sa vysporiadať aj s dôkazmi spôsobilými tento záver spochybniť. Povinnosťou súdu je vysvetliť, prečo určitým dôkazom priznal vyššiu dôkaznú silu než iným. Za vnútorný rozpor nemožno považovať ani odvolateľom namietaný vzťah medzi bodom 70 a bodmi 84 až 89 napadnutého rozsudku, keďže bod 70 neobsahuje vlastný skutkový záver súdu prvej inštancie, ale reprodukciu záverečnej argumentácie žalovaného.

19. Odvolací súd preto dospel k záveru, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie, majú dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, nevykazujú znaky arbitrárnosti ani extrémneho nesúladu s obsahom spisu a vytvárajú spoľahlivý skutkový základ pre následné právne posúdenie veci.

20. Keďže odvolací súd nezistil dôvod zasiahnuť do skutkových zistení súdu prvej inštancie, pri ďalšom preskúmaní napadnutého rozsudku vychádzal z takto ustáleného skutkového stavu a pristúpil k posúdeniu správnosti jeho právnych záverov, predovšetkým vo vzťahu k aplikácii , ktorá predstavuje nosný právny základ napadnutého rozhodnutia.

21. Žalovaný založil svoju odvolaciu argumentáciu predovšetkým na tvrdení, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné predpoklady absolútnej neplatnosti právnych úkonov podľa . Namietal najmä absenciu tiesne žalobcov, nepreukázanie vedomosti žalovaného o ich nepriaznivej situácii, neexistenciu hrubého nepomeru vzájomných plnení, ako aj nesprávne posúdenie vzájomného vzťahu medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy. Keďže uvedené námietky smerujú proti samotnému právnemu základu napadnutého rozsudku, odvolací súd ich považoval za rozhodujúce pre výsledok odvolacieho konania.

22. Ustanovenie chráni fyzickú osobu – nepodnikateľa pred zneužitím jej mimoriadne nepriaznivého postavenia druhou zmluvnou stranou. Pojem „tieseň“ zákon výslovne nedefinuje, preto jeho obsah bol postupne dotvorený súdnou praxou. Za tieseň nemožno považovať každú nepriaznivú životnú alebo finančnú situáciu. Ide o taký stav, ktorý objektívne podstatným spôsobom obmedzuje slobodu rozhodovania osoby a núti ju akceptovať podmienky, ktoré by za obvyklých okolností neprijala.

23. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že existencia tiesne musí byť posudzovaná komplexne, nie izolovane podľa jednej okolnosti. Nie je preto rozhodujúce, či žalobcovia mali exekúcie, hypotekárny úver alebo zdravotné problémy samostatne. Rozhodujúce je, že všetky tieto okolnosti pôsobili súčasne a navzájom sa zosilňovali.

24. Zo skutkových zistení, ktoré odvolací súd považuje za správne, vyplýva, že žalobcovia v čase uzatvárania predmetných zmlúv čelili viacerým exekučným konaniam, ich rodinný dom bol zaťažený záložným právom v prospech banky, hrozila realizácia výkonu záložného práva, žalobkyňa 2/ mala zdravotné obmedzenia a žalobcovia zabezpečovali starostlivosť o maloleté deti. Nemožno preto hovoriť iba o bežných finančných problémoch, ale o súbehu okolností objektívne vytvárajúcich stav mimoriadnej ekonomickej a sociálnej tiesne.

25. Odvolací súd nepovažuje za rozhodujúce tvrdenie žalovaného, že nepriaznivú finančnú situáciu si žalobcovia spôsobili vlastným konaním. Z hľadiska totiž nie je podstatné, z akých príčin tieseň vznikla. Rozhodujúce je, či v čase uzatvárania právneho úkonu objektívne existovala a či bola druhou stranou využitá na získanie neprimeraného majetkového prospechu. Samotný pôvod nepriaznivej situácie preto nemá pre aplikáciu rozhodujúci význam. Na uvedenom závere nič nemení ani žalovaným zdôrazňovaná odborná spôsobilosť žalobkyne 2/ vo finančnej oblasti. Tieseň predstavuje podľa samostatnú okolnosť odlišnú od neskúsenosti a v prejednávanej veci bola vyvodená zo súbehu objektívnych finančných a sociálnych okolností, nie z nedostatku odborných vedomostí žalobkyne 2/.

26. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie nepochybil, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia sa v čase uzavretia predmetných právnych úkonov nachádzali v stave tiesne v zmysle .

27. Samotná existencia tiesne však na aplikáciu nepostačuje. Zákon vyžaduje aj to, aby druhá zmluvná strana tento stav poznala a vedome ho využila na získanie majetkového prospechu.

28. Odvolací súd nepovažuje za správny názor žalovaného, podľa ktorého bolo potrebné preukázať jeho vedomosť výlučne priamym dôkazom. V občianskom súdnom konaní možno existenciu rozhodujúcich skutkových okolností preukazovať aj nepriamymi dôkazmi, pokiaľ vo svojom súhrne vytvárajú logický a uzavretý reťazec skutkových záverov.

29. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že podstatná časť kúpnej ceny nebola vyplatená žalobcom, ale bola použitá na úhradu hypotekárneho úveru a viacerých exekučných záväzkov. Už samotná realizácia takéhoto spôsobu úhrady objektívne predpokladala znalosť existencie uvedených záväzkov na strane žalovaného.

30. Nemožno opomenúť ani úlohu sprostredkovateľky K. H.. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že práve prostredníctvom nej prebiehala komunikácia medzi účastníkmi, príprava zmluvnej dokumentácie i riešenie spôsobu financovania celej transakcie. Pokiaľ súd prvej inštancie z uvedených okolností dospel k záveru, že žalovaný musel mať detailnú vedomosť o finančnej situácii žalobcov, nejde o skutkový záver odporujúci vykonanému dokazovaniu ani pravidlám logického uvažovania.

31. Uvedený záver podporuje aj samotný spôsob nastavenia zmluvnej dokumentácie. Predmetné zmluvy neboli pripravené ako bežná kúpa nehnuteľnosti, ale ako mechanizmus riešenia konkrétnej finančnej situácie žalobcov. Už z ich obsahu je zrejmé, že sledovali odstránenie ich bezprostredných dlhov výmenou za prevod vlastníckeho práva k celému ich nehnuteľnému majetku. Takéto zmluvné usporiadanie objektívne predpokladá znalosť dôvodov, pre ktoré žalobcovia k predmetnému riešeniu pristúpili.

32. Odvolací súd preto považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nebol iba pasívnym účastníkom zmluvného vzťahu, ale vedel o nepriaznivej situácii žalobcov a uzatváral predmetné zmluvy s vedomím tejto skutočnosti.

33. Odvolateľ ďalej namietal, že v prejednávanej veci neexistoval hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami, ktorý predstavuje jeden zo zákonných predpokladov aplikácie . Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne porovnával kúpnu cenu dohodnutú v kúpnej zmluve s cenou uvedenou v zmluve o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, hoci išlo o dva samostatné záväzkové vzťahy.

34. Odvolací súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že pojem „hrubý nepomer plnení“ nemožno redukovať na jednoduché matematické porovnanie jednotlivých peňažných súm. Ustanovenie nepracuje s kritériom bežnej ekvivalencie plnení, ale vyžaduje posúdenie skutočného hospodárskeho významu celej transakcie, jej ekonomického výsledku a rozsahu majetkového prospechu, ktorý jedna zo strán získala zneužitím nepriaznivej situácie druhej strany.

35. Pri posudzovaní existencie hrubého nepomeru preto nemožno abstrahovať od všetkých okolností, za ktorých bol právny úkon uzavretý, ani od jeho hospodárskeho účelu. Posudzovanie jednotlivých zmlúv výlučne izolovane by viedlo k formalistickému výkladu , ktorý by nezodpovedal jeho ochrannému účelu.

36. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že zmluva o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy nepredstavovala samostatnú obchodnú transakciu nezávislú od následnej kúpnej zmluvy. Obe zmluvy boli uzatvorené medzi totožnými účastníkmi v časovom odstupe dvadsiatich dní, ich obsah na seba bezprostredne nadväzoval a sledovali spoločný hospodársky cieľ, ktorým bolo riešenie finančnej situácie žalobcov spôsobom navrhnutým žalovaným.

37. Uvedený záver nevyplýva iba z časovej následnosti oboch právnych úkonov, ale predovšetkým z ich vzájomnej obsahovej previazanosti. Zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola uzatvorená ešte pred samotným prevodom vlastníckeho práva a jej existencia bola podmienená práve uzavretím následnej kúpnej zmluvy. Bez prevodu vlastníckeho práva by žalovaný nemohol prevziať záväzok budúceho spätného prevodu rodinného domu a priľahlého pozemku. Naopak, uzavretie kúpnej zmluvy predstavovalo predpoklad realizácie mechanizmu vytvoreného už predchádzajúcou zmluvou.

38. Za týchto okolností by bolo umelým formalizmom posudzovať každý z uvedených právnych úkonov oddelene. Pri aplikácii je rozhodujúce, aký hospodársky výsledok sledovali spoločne, nie aké označenie jednotlivé zmluvy niesli alebo v akom poradí boli uzavreté.

39. Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že obe zmluvy vytvárali jednotný ekonomický mechanizmus, ktorého výsledkom bolo prevedenie celého nehnuteľného majetku žalobcov

na žalovaného pri súčasnom zachovaní možnosti spätného nadobudnutia iba časti tohto majetku za cenu podstatne prevyšujúcu cenu, za ktorú bol celý súbor nehnuteľností prevedený.

40. Samotná skutočnosť, že žalobcovia mali možnosť v budúcnosti nadobudnúť späť rodinný dom a priľahlý pozemok, nemôže viesť k záveru o absencii hrubého nepomeru plnení. Naopak, významné je, že uvedené oprávnenie bolo podmienené splnením ďalších zmluvných podmienok a zaplatením kúpnej ceny vo výške 87.900 eur, pričom ostatné prevedené nehnuteľnosti už predmetom spätného prevodu byť nemali.

41. Za týchto okolností odvolací súd považuje za správny právny záver súdu prvej inštancie, že ekonomický výsledok celej transakcie nebol pre žalobcov porovnateľný s rozsahom majetkových práv, ktorých sa uzavretím predmetných zmlúv vzdali. Práve tento hospodársky výsledok bolo potrebné posudzovať pri aplikácii .

42. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného je tvrdenie, že súd prvej inštancie neprípustne posudzoval kúpnu zmluvu a zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy ako jeden právny celok, hoci ide o dva samostatné právne úkony. Podľa názoru odvolateľa bolo potrebné každý z týchto právnych úkonov posudzovať samostatne, pričom iba takýmto spôsobom bolo možné správne posúdiť existenciu alebo neexistenciu hrubého nepomeru vzájomných plnení.

43. Uvedenej právnej argumentácii nemožno prisvedčiť. Pri posudzovaní platnosti právnych úkonov všeobecný súd nie je viazaný ich formálnym označením ani ich rozdelením do viacerých samostatných listín. Rozhodujúci je ich skutočný obsah, hospodársky účel a ekonomický výsledok, ktorý mali medzi účastníkmi vyvolať. Zásada materiálneho posudzovania právnych úkonov patrí medzi základné interpretačné pravidlá súkromného práva a uplatňuje sa osobitne v prípadoch, keď viacero na seba nadväzujúcich právnych úkonov sleduje spoločný hospodársky cieľ.

44. Odvolací súd preto nepovažuje za rozhodujúce, že účastníci uzavreli dve samostatné zmluvy. Rozhodujúce je, že obe zmluvy boli od začiatku vzájomne podmienené, časovo aj obsahovo previazané a ich uzavretie sledovalo jediný hospodársky výsledok. Už pri uzatvorení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bolo zrejmé, že jej realizácia je podmienená následným prevodom vlastníckeho práva na žalovaného. Rovnako uzavretie kúpnej zmluvy nemožno oddeliť od skôr dohodnutého mechanizmu budúceho spätného prevodu časti prevádzaných nehnuteľností.

45. Právny význam oboch zmlúv preto nemožno posudzovať izolovane. Každá z nich predstavovala iba čiastkový prvok jedného zmluvného mechanizmu, ktorý bol medzi účastníkmi dohodnutý ešte pred samotným prevodom vlastníckeho práva. Hodnotenie ich právnych účinkov oddelene by nevystihovalo skutočný obsah zmluvného vzťahu a nezodpovedalo by zásade, podľa ktorej súd skúma obsah právneho úkonu podľa jeho skutočného významu, a nie iba podľa jeho formálneho označenia.

46. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu nebola výhodnosť alebo nevýhodnosť jednotlivých zmlúv posudzovaných samostatne, ale otázka, či celý zmluvný mechanizmus neviedol v dôsledku zneužitia tiesne žalobcov k získaniu majetkového prospechu v hrubom nepomere k poskytnutému plneniu. Odpoveď na túto otázku nemožno nájsť pri izolovanom hodnotení každej zmluvy osobitne, ale iba pri posúdení ich vzájomnej funkčnej súvislosti.

47. Za významnú považuje odvolací súd aj skutočnosť, že zmluva o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy nebola uzatvorená až po prevode vlastníckeho práva ako samostatná obchodná iniciatíva žalovaného, ale ešte pred uzavretím samotnej kúpnej zmluvy. Táto okolnosť potvrdzuje, že mechanizmus spätného nadobudnutia rodinného domu tvoril súčasť pôvodnej dohody strán a nepredstavoval následnú dispozíciu žalovaného s už nadobudnutým majetkom.

48. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa, že porovnanie vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z oboch zmlúv predstavuje neprípustné spájanie dvoch samostatných právnych úkonov. Naopak, iba takýto prístup umožňuje objektívne posúdiť skutočný ekonomický obsah právneho vzťahu medzi účastníkmi a naplniť ochranný účel ustanovenia .

49. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie nepochybil, keď pri hodnotení splnenia podmienok podľa vychádzal zo vzájomnej časovej, obsahovej a hospodárskej previazanosti oboch zmlúv. Takýto postup zodpovedá materiálnemu posudzovaniu právnych úkonov a nepredstavuje neprípustné rozšírenie ich obsahu ani vytvorenie nového právneho vzťahu, ale rešpektuje ich skutočný ekonomický význam. V súlade s ustálenou civilnoprávnou judikatúrou nemožno právne úkony posudzovať výlučne podľa ich formálneho označenia alebo podľa toho, do koľkých samostatných listín boli zachytené. Rozhodujúci je ich skutočný obsah, účel, vôľa strán a hospodársky význam. Pokiaľ viacero právnych úkonov predstavuje jediný ekonomický mechanizmus smerujúci k dosiahnutiu spoločného výsledku, je povinnosťou súdu hodnotiť ich vo vzájomnej súvislosti a nie izolovane. Takýto materiálny prístup zodpovedá dlhodobo akceptovaným interpretačným zásadám občianskeho práva.

50. Zákonným predpokladom absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa nie je samotná existencia nevýhodného zmluvného vzťahu ani samotná existencia tiesne jednej zo zmluvných strán. Rozhodujúce je, či druhá strana túto situáciu poznala a využila ju na získanie majetkového prospechu, ktorý je vo vzťahu k poskytnutému plneniu v hrubom nepomere. Uvedené predpoklady musia byť splnené súčasne. Pri výklade ustanovenia je potrebné vychádzať z jeho ochranného účelu, ktorým je poskytnutie ochrany fyzickej osobe nachádzajúcej sa v mimoriadne nepriaznivom postavení pred zmluvným partnerom, ktorý toto postavenie vedome využije na získanie majetkového prospechu v hrubom nepomere k poskytnutému plneniu. Uvedené ustanovenie preto nemožno vykladať formalisticky ani reštriktívne tak, že jednotlivé zákonné znaky budú posudzované izolovane bez prihliadnutia na všetky skutkové okolnosti konkrétneho prípadu. Posúdenie existencie tiesne, jej zneužitia i hrubého nepomeru vzájomných plnení je vždy otázkou individuálneho hodnotenia konkrétneho skutkového stavu. Rozhodujúce nie je formálne označenie zmluvy ani jej jednotlivých ustanovení, ale skutočný hospodársky obsah právneho vzťahu a jeho ekonomické dôsledky pre účastníkov.

51. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že žalovaný vedel o nepriaznivej ekonomickej situácii žalobcov, keďže podstatná časť dohodnutej kúpnej ceny bola použitá na úhradu ich hypotekárneho úveru a exekučných záväzkov. Táto okolnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Sporné bolo len právne posúdenie významu tejto skutočnosti.

52. Odvolací súd považuje za správny záver, že spôsob rozdelenia kúpnej ceny nemožno považovať za právne bezvýznamný. Ak je podstatná časť kúpnej ceny určená na uspokojenie konkrétnych dlhov predávajúceho a kupujúci sa na takomto mechanizme aktívne podieľa, ide o významnú skutkovú okolnosť pri posudzovaní toho, či kupujúci poznal ekonomickú situáciu predávajúceho. Sama osebe síce nepreukazuje zneužitie tiesne, avšak vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi tvorí významný podklad pre skutkový záver o vedomosti druhej zmluvnej strany. Rovnako správne súd prvej inštancie prihliadol na okolnosť, že žalobcovia neuzatvárali predmetné zmluvy za účelom bežného nakladania so svojím majetkom, ale za účelom odvrátenia bezprostredných následkov svojej nepriaznivej finančnej situácie. Predmetné právne úkony preto nemožno posudzovať rovnako ako štandardný prevod vlastníckeho práva medzi osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnom ekonomickom postavení.

53. Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvej inštancie, že posudzovanie hospodárskeho výsledku celej transakcie nemožno obmedziť na porovnanie nominálnych súm uvedených v jednotlivých zmluvách. Rozhodujúci význam má rozsah majetkových práv, ktorých sa žalobcovia uzavretím predmetných právnych úkonov vzdali, ako aj rozsah práv, ktoré si naopak zachovali. Zo zmluvnej dokumentácie jednoznačne vyplýva, že možnosť spätného nadobudnutia sa vzťahovala iba na rodinný dom a priľahlý pozemok v katastrálnom území J. B., nie však na ostatné prevádzané nehnuteľnosti.

54. Žalobcovia po uzavretí predmetných zmlúv stratili vlastnícke právo ku všetkým prevádzaným nehnuteľnostiam, pričom zmluvne si zabezpečili iba možnosť budúceho nadobudnutia časti z nich za vopred určených podmienok. Práve tento zmluvný mechanizmus bol rozhodujúci pri posudzovaní existencie hrubého nepomeru medzi vzájomnými právami a povinnosťami účastníkov.

55. Odvolací súd zároveň nepovažuje za rozhodujúcu obranu žalovaného, že k spätnému prevodu vlastníckeho práva napokon nedošlo. Pre posúdenie platnosti právneho úkonu je rozhodujúci stav existujúci v čase jeho uzavretia. Skutočnosti, ktoré nastali až následne, môžu mať význam pri hodnotení

hospodárskeho výsledku celej transakcie, nemôžu však spätne meniť obsah práv a povinností, ktoré medzi účastníkmi vznikli už okamihom uzavretia predmetných zmlúv.

56. Ani námietku žalovaného, že hrubý nepomer nebol preukázaný k okamihu uzavretia kúpnej zmluvy nie je možné považovať za dôvodnú, pretože kúpna cena 87.900 eur za spätný prevod rodinného domu a pozemku bola medzi stranami dohodnutá už v zmluve zo 4. novembra 2021, teda ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy z 24. novembra 2021. Následný predaj spoluvlastníckych podielov tretej osobe za 25.000 eur síce nastal až po uzavretí kúpnej zmluvy, vzhľadom na jeho časovú blízkosť však predstavoval nepriamy dôkaz ich hodnoty v rozhodnom období. Uvedené skutočnosti v spojení s kúpnou cenou 66.000 eur za celý súbor nehnuteľností poskytovali dostatočný skutkový podklad pre záver súdu prvej inštancie o existencii hrubého nepomeru.

57. Odvolací súd preto uzatvára, že právny záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti predmetných právnych úkonov podľa vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a zodpovedá správnemu výkladu citovaného ustanovenia.

58. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci ako nedôvodnú.

59. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne K. H. a výpoveď konateľa žalovaného, pričom bez dostatočného odôvodnenia uprednostnil tvrdenia žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená námietka nie je dôvodná.Zo zápisníc o pojednávaniach, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy nehodnotil izolovane, ale v ich vzájomnej súvislosti. Výpovede účastníkov konania ani svedkyne neposudzoval samostatne, ale konfrontoval ich s obsahom listinných dôkazov, najmä s obsahom uzavretých zmlúv, spôsobom vyplatenia kúpnej ceny, listami vlastníctva, dokladmi o úhrade záväzkov žalobcov, ako aj s ďalšími dôkazmi vykonanými v konaní. Takýto postup plne zodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov podľa . Samotná skutočnosť, že súd nepriznal rozhodujúci význam výpovediam označeným žalovaným, neznamená porušenie procesných predpisov. Povinnosťou súdu nie je prevziať skutkovú verziu prezentovanú niektorou zo strán sporu, ale vytvoriť skutkový záver na základe hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov. Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie pri tomto hodnotení vybočil z medzí logického uvažovania alebo že by opomenul niektorý z rozhodujúcich dôkazov.

60. Žalovaný ďalej namietal, že žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli nové skutkové tvrdenia, ktoré predstavujú neprípustné novoty v odvolacom konaní. Ani tejto námietke nemožno prisvedčiť. Z obsahu žaloby, replík, zápisníc o pojednávaniach i z vykonaného dokazovania vyplýva, že rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých žalobcovia odvodzovali absolútnu neplatnosť predmetných právnych úkonov, boli predmetom konania už pred súdom prvej inštancie. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcovia tieto tvrdenia iba bližšie rozvinuli ako reakciu na konkrétne odvolacie námietky žalovaného. Takýto procesný postup nemožno považovať za uplatnenie nových skutkových tvrdení alebo nových dôkazov v zmysle .

61. Odvolací súd zároveň konštatuje, že ani prípadné podrobnejšie rozvedenie už skôr tvrdených okolností nemohlo mať vplyv na správnosť napadnutého rozsudku, keďže rozhodujúce skutkové závery súdu prvej inštancie boli prijaté na základe dokazovania vykonaného v prvoinštančnom konaní.

62. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že uvedené otázky nepredstavujú nosný právny základ napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie predovšetkým na závere o absolútnej neplatnosti predmetných právnych úkonov podľa . Uvedené otázky neboli rozhodujúce pre výsledok konania, keďže súd prvej inštancie založil vyhovenie žalobe na absolútnej neplatnosti predmetných právnych úkonov podľa .

63. Za tejto procesnej situácie nepovažoval odvolací súd za potrebné podrobne sa zaoberať otázkou, či boli v prejednávanej veci splnené všetky znaky spotrebiteľského právneho vzťahu alebo či predmetné zmluvy vykazovali znaky zabezpečovacieho prevodu práva. Aj prípadný odlišný právny názor na tieto otázky by nemohol viesť k zmene výroku napadnutého rozsudku, keďže jeho správnosť obstojí už na základe záveru o splnení podmienok .

64. Z rovnakého dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné osobitne posudzovať ani ďalšie žalobou tvrdené dôvody absolútnej neplatnosti právnych úkonov podľa a . Pokiaľ je právny úkon absolútne neplatný z jedného zákonného dôvodu, skúmanie ďalších dôvodov absolútnej neplatnosti už nemá význam pre rozhodnutie vo veci samej.

65. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu podaného odvolania odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil v súlade s a na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia hmotného práva.

66. Odvolací súd nezistil existenciu žiadneho z odvolacích dôvodov podľa , ani písm. h) , ktoré žalovaný v odvolaní uplatnil. Jeho odvolacia argumentácia predstavuje prevažne polemiku s hodnotením dôkazov vykonaným súdom prvej inštancie a opakovanie obrany uplatnenej už v prvoinštančnom konaní, neobsahuje však také skutkové alebo právne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

67. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodujúcimi skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne podľa odkazuje. V tomto rozhodnutí sa podrobnejšie zaoberal iba tými odvolacími námietkami, ktoré považoval za podstatné pre rozhodnutie o podanom odvolaní. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou základného práva na súdnu ochranu nie je právo účastníka na úspech v konaní, ale právo na rozhodnutie, ktoré je riadne, logicky a presvedčivo odôvodnené. Súd nie je povinný odpovedať na každý argument účastníka konania, ale je povinný vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Ak tak urobí, nie je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné len preto, že sa podrobne nevyjadril ku každej čiastkovej argumentácii účastníkov. Tento princíp je plne uplatniteľný aj v odvolacom konaní pri postupe podľa . Ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu obmedziť sa na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a tieto iba doplniť o vysporiadanie odvolacích námietok. Takýto postup však predpokladá, že odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia je preskúmateľné a poskytuje dostatočný skutkový aj právny základ na potvrdenie rozhodnutia. V prejednávanej veci boli tieto podmienky splnené.

68. Keďže napadnutý rozsudok je vo výroku vo veci samej vecne správny, odvolací súd ho podľa potvrdil.

69. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a . V odvolacom konaní boli v plnom rozsahu úspešní žalobcovia, keďže odvolanie žalovaného nebolo úspešné. Vznikol im preto voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa .

70. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona je zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).