Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-11-2021.pdf
PDF · 120.93 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/11/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu : SPECIALY s.r.o., Vo Výmoli 5/ A, 040 22 Košice - Dargovských hrdinov, IČO: 46 789 031, zastúpeného AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO : 47 237 406, proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpenému JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 05 Bratislava, IČO: 37 928 422, v konaní o zaplatenie 752,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 30Cb/129/2019-129 zo dňa 16. októbra 2020, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I, č.k. 30Cb/129/2019-129 zo dňa 16. októbra 2020.
II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 752,91 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 752,91 eur od 17.7.2019 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa jeho právoplatnosti. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške 100 %, ktoré je povinný nahradiť žalovaný.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica) navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 752,91 eur s príslušenstvom titulom nároku na náhradu škody spôsobenej pri prevádzke dopravného prostriedku poistencom žalovaného. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 3.6.2019 došlo k škodovej udalosti, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle KIA Magentis, EVČ : KE XXXGU, ktoré v čase škodovej udalosti patrilo poškodenému T. I.. Predmetnú škodovú udalosť spôsobil vodič iného motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného. Škodová udalosť bola žalovanému nahlásená a ten ju zaregistroval pod číslom 8014013159. Vzhľadom na poškodenie motorového vozidla si poškodený dal svoje vozidlo opraviť v servise SPECIALY s.r.o., t.j. u žalobcu. Náklady na opravu vozidla boli 1.705,28 eur a táto suma bola následne uplatnená u žalovaného faktúrou č. 2019/034. Oznámením o poistnom plnení zo dňa 28.6.2019 žalovaný oznámil žalobcovi, že dňa 26.6.2019 bolo ukončené šetrenie poistnej udalosti a bol mu predložený výpočet výšky plnenia. Suma priznaná a uhradená žalovaným bola iba vo výške 952,37 eur. Na základe vyjadrenia likvidátora náklady na opravu boli priznané podľa kalkulačného výpočtu programu AUDATEX, boli priznané primerané náklady na cenu práce pre neautorizovaný servis vo výške 20 eur/NH bez DPH a primerané náklady na lak. materiál (výška lak. konštanty 100 %). Likvidátor uviedol, že servis účtoval neprimerané množstvo mechanických, lakovacích prác a lakovací materiál.
Nepriznaná suma 752,91 eur bola poškodeným postúpená na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 10.7.2019.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že vystavená faktúra mu nebola doručená a uplatnený nárok neeviduje vo svojom účtovníctve. Poukázal, že žalobca nešpecifikoval základné údaje - napr. ani len o priebehu škodovej udalosti a ďalších realizovaných úkonoch, ktoré sa jej týkali. Niektoré síce vyplývajú z príloh žaloby, čo však vzhľadom na znenie § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku nie je postačujúce. Ďalej žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu. Tvrdil, že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Poškodený bol teda dlžníkom žalobcu a nemohol tak so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu (nakoľko uvedenú pohľadávku nikdy neuhradil a teda mu nikdy ako pohľadávka nevznikla), ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu záväzku poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu. Uvedeným postúpením tak došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s § 524 Občianskeho zákonníka. Žalovaný ďalej argumentoval, že v zmluve o postúpení pohľadávky absentuje tiež konkrétny prejav vôle postupcu postúpiť pohľadávku a aj samotný predmet zmluvy o postúpení pohľadávky je podľa žalovaného rozporuplný, nejasný a v konečnom dôsledku nie je presne špecifikovaný. Žalovaný namietal napokon aj dôvodnosť nároku žalobcu v časti úrokov z omeškania argumentujúc, že peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. je viazaná na nesplnenie peňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona č. 381/2001 Z.z., účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2017, v ktorom sa ako dovolací súd stotožnil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody, a teda do omeškania by sa mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval nárok žalobcu za nepreukázaný, neoprávnený a nedôvodný.
4. Žalobca poukázal, že v žalobe má byť uvedená špecifikácia rozhodujúcich skutočností, o ktorých existenciu žalobca opiera svoje tvrdenie, že došlo k porušeniu jeho práva a je potrebné zabezpečiť jeho ochranu prostredníctvom podanej žaloby. Zdôraznil, že žalovaný uznal jeho nárok, resp. nárok poškodeného na náhradu škody, sporný ostal len rozsah náhrady. Preto opis priebehu nehody nepovažoval za rozhodujúci. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v žalobe uviedol všetky podstatné náležitosti, označil a predložil dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností a jasne špecifikoval svoj žalobný návrh. Obranu žalovaného ohľadne nedostatkov náležitosti žaloby preto považoval za bezpredmetnú. Zároveň nesúhlasil s námietkou žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Uviedol, že právna skutočnosť, ktorá podmieňuje vznik nároku, je škodová udalosť. Na výšku škody, resp. na jej rozsah, nemá vplyv to, aký servis opravu vykonal, a či vôbec. Fakturácia predstavuje vyčíslenie nároku a keďže opravu realizoval autoservis, na preukázanie oprávnenosti plnenia postačuje ako hodnoverný doklad faktúra o oprave vozidla, ktorá predstavuje konkrétne vyčíslené majetkové hodnoty vyjadrené v peniazoch, ktoré bolo potrebné vynaložiť, aby poškodené vozidlo malo rovnané kvalitatívne, funkčné a estetické parametre ako pred škodovou udalosťou. Konanie a tvrdenie žalovaného, podľa ktorého by poškodený musel v prípade opravy poškodeného vozidla uhradiť náklady sám a až potom by bol oprávnený žiadať náhradu škody od poisťovne, je podľa žalobcu v rozpore s podstatou a zmyslom povinného zmluvného poistenia, ktoré má chrániť poškodeného. K tvrdeniu žalovaného o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorú ako postupník uzavrel s poškodeným ako postupcom, obsahuje označenie jej účastníkov a identifikáciu postupovanej pohľadávky, ktorá je v predmetnej zmluve špecifikovaná čo do výšky a dôvodu vzniku. V článku II. predmetnej zmluvy postupca jednoznačne prehlasuje, že špecifikácia postupovanej pohľadávky je úplná a správna. Logickým výkladom, ak postupca prehlasuje, že špecifikácia postupovanej pohľadávky je úplná a správna, musí mať vedomosť o tom, že táto pohľadávka je predmetom postúpenia a teda aj takto prejavuje svoju vôľu pohľadávku v konkrétnej výške, vzniknutú z konkrétneho dôvodu, postúpiť. Tiež v článku III. zmluvy strany vyhlasujú, že táto zmluva predstavuje ich skutočnú, slobodnú a vážnu vôľu a na znak súhlasu ju podpisujú. Aj na základe uvedeného preto možno konštatovať, že postupca prejavil svoju vôľu pohľadávku postúpiť. Vo vzťahu
k úrokom z omeškania argumentoval, že vychádzajúc zo znenia ustanovení § 11 ods. 6, 7, 8 zákona č. 381/2001 Z.z., tieto nevylučujú aplikáciu ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko postihujú inú nečinnosť poisťovateľa a včasné nesplnenie odlišných povinností, než ako vyplývajú z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podstatným kritériom je, že pokiaľ v § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. zákonodarca postihol nečinnosť poisťovateľa spočívajúcu v nepeňažnom plnení, v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka je sankcionovaná nečinnosť spočívajúca v omeškaní so splnením peňažného dlhu. Uvedené znamená, že pokiaľ si splnil žalovaný v predmetnej veci svoje povinnosti vo vzťahu k žalobcovi vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z., a teda ho nemožno sankcionovať podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z., nevylučuje to aplikáciu § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda priznanie úrokov z omeškania z dôvodu omeškania žalovaného so splnením svojho peňažného záväzku vo vzťahu k žalobcovi riadne a včas.
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 442 ods. 1; 797 ods. 3; 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré obsahujú úpravu spôsobu a rozsahu náhrady škody, právo na poistné plnenie, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce a výšku úroku z omeškania. Ďalej podľa §§ 4 ods. 4; 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ZoPZP) o práve poisteného voči poisťovateľovi a o povinnosti poisťovateľa nahradiť škodu poškodenému.
6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v žalobe opísal skutkový stav dostatočne, keď uviedol kedy došlo k škodovej udalosti, identifikoval poškodené motorové vozidlo aj číslo poistnej udalosti, pod ktorým ju žalovaný zaregistroval. O tvrdených skutočnostiach predložil aj listinné dôkazy. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 129 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ktorý súdu ukladá vyzvať stranu na doplnenie podania v prípade, ak z neho nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné. Keďže žaloba mala všetky náležitosti podľa § 132 CSP a nasl. CSP a žalovaný zároveň nepredložil dôkazy, ktoré by umožňovali uplatňovaný nárok identifikovať inak, ako to spravil žalobca, procesnú obranu žalovaného, že žalobca nešpecifikoval základné údaje ani len o priebehu škodovej udalosti a ďalších realizovaných úkonoch, ktoré sa jej týkali, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú.
7. Vo vzťahu k nároku žalobcu súd prvej inštancie argumentoval, že má svoj právny základ v § 15 ods. 1 ZoPZP a § 442 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že nárok na plnenie vznikol poškodenému okamihom vzniku škody a neviaže sa na vykonanie opravy motorového vozidla. Právna skutočnosť, ktorá podmieňuje vznik nároku, je vznik škodovej udalosti. Nie je pritom podstatné, či poškodený vec skutočne opravil alebo nie, pretože výšku škody nie je možné robiť závislú na tom, ako poškodený s vecou naloží.
8. K procesnej obrane žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávky má písomnú formu a všetky zákonom stanovené náležitosti. Nepochybne z nej vyplýva, kto na koho postupuje pohľadávku, aká je výška postupovanej pohľadávky a aký je právny dôvod jej vzniku. Citoval pritom § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že pre platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa vyžaduje písomná forma a aké sú jej obligatórne náležitosti - označenie účastníkov zmluvy (postupcu a postupníka) a identifikácia pohľadávky tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu proti rovnakému dlžníkovi, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom, aká pohľadávka ako a kedy bola postúpená. S poukazom na uvedené argumentoval, že Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 10.7.2019 bola uzavretá medzi postupcom T. a postupníkom - žalobcom, jej predmetom je postúpenie pohľadávky vo výške 752,91 eur s príslušenstvom, ktorá predstavuje rozdiel medzi reálnou škodou vyčíslenou vo faktúre servisu (žalobcu) a škodou zaplatenou žalovaným. Uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávky je určitá a zrozumiteľná, pohľadávka je v nej jednoznačne identifikovaná označením čísla poistnej udalosti a čísla faktúry, v zmluve je uvedená výška postupovanej pohľadávky. Preto vyhodnotil obranu žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako nedôvodnú.
9. Vo vzťahu k dôvodom krátenia plnenia žalovaným a k výške nároku žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že autoservisy bez ohľadu na to, či sú žalovaným kvalifikované ako zmluvné alebo nezmluvné (resp. autorizované alebo neautorizované), ak podnikajú legálne, tak preferovanie a zvýhodňovanie niektorých z nich je v rozpore s ochranou hospodárskej súťaže a s európskou legislatívou (čl. 101 ods.
3 zmluvy o fungovaní EÚ). Samotná skutočnosť, že oprava bola vykonaná neautorizovaným servisom nepredstavuje dôvod na krátenie ceny práce, ak to neovplyvňuje jej kvalitu. Súd prvej inštancie poukázal, že žalobca si v danom prípade účtoval za normohodinu prác 32 eur (bez DPH), pričom žalovaný mu priznal len 20 eur bez DPH. Pritom v porovnaní s predloženými cenníkmi iných autoservisov v regióne, kde podniká žalobca, je žalobcom účtovaná cena za normohodinu prác približne rovnaká alebo výhodnejšia (t.j. nižšia). Konštatoval preto, že neuznanie zvyšných nákladov za prácu servisu nebolo zo strany žalovaného dôvodné. Žalovaný nepreukázal, že výška ceny normohodiny prác účtovaná žalobcom je nadhodnotená, resp. je neobvyklá v danom regióne pre konkrétnu značku a typ vozidla, preto ani obranu žalovaného k dôvodom krátenia plnenia nepovažoval za dôvodnú. Vo vzťahu ku kalkulácii predloženej žalovaným uviedol, že táto má slúžiť len ako pomôcka a nemá byť určujúcim a nevyhnutne rozhodujúcim podkladom pre výpočet plnenia, nakoľko kalkulácia je predbežná a nemusí zohľadniť skutočnú škodu pri oprave vozidla.
10. Z dôvodov uvedených v odsekoch 6. - 9. tohto rozsudku uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 752,91 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 17.7.2019 do zaplatenia podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že poškodený vykonal všetky potrebné úkony smerujúce k poskytnutiu plnenia za opravu poškodeného vozidla (nahlásil škodovú udalosť a predložil žalovanému faktúru č. 2019/034). Ak žalovaný ukončil šetrenie poistnej udalosti v zmysle § 797 Občianskeho zákonníka, je poistné splatné do 15 dní. A keďže žalovaný ukončil šetrenie dňa 1.7.2019, do omeškania s plnením sa dostal dňom 17.7.2019.
11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Z dôvodu, že žalobca mal vo veci plný úspech, priznal mu náhradu účelne vynaložených trov konania vo výške 100 %.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Poukázal, že odvolaním napadnutý rozsudok je nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny, pritom je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj nepreskúmateľnosťou. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s aktívnou legitimáciou žalobcu. Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že poškodený postúpil tzv. pohľadávku, ktorú mal voči žalovanému, ktorá však vyplýva z jeho záväzku voči žalobcovi, čo v konečnom dôsledku znamená, že postúpil pohľadávku, ktorá predstavuje jeho záväzok a nie pohľadávku, čo je v rozpore s § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej samotný predmet zmluvy o postúpení pohľadávky je potrebné považovať za rozporuplný, nejasný a v konečnom dôsledku za presne nešpecifikovaný, keďže z textu samotného postúpenia vyplýva, že poškodený postupuje svoju pohľadávku, no z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že táto pohľadávka predstavuje záväzok poškodeného vyplývajúci z faktúry, pričom uvedené skutočnosti zakladajú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. V uvedenom prípade sa jedná o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc) a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Absolútna neplatnosť zároveň vylučuje možnosť dodatočného schválenia, či dodatočného odpadnutia dôvodu (konvalidácie), nepremlčuje sa a bez akéhokoľvek časového obmedzenia sa jej môže dovolávať každý, pretože pôsobí proti všetkým (erga omnes). Žalovaný v odvolaní zároveň namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania v rozpore s ustálenou judikatúrou (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2017), podľa ktorej povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody. Do omeškania by sa tak mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá by mu bola uložená právoplatným rozhodnutím o náhrade škody. Peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 ZoPZP je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) ZoPZP, účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti.
13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok je v oboch výrokoch preskúmateľný a poskytuje zdôvodnenia všetkých sporných skutočností. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal so spornými skutočnosťami, predovšetkým s námietkou aktívnej vecnej legitimácie a s ňou súvisiacou platnosťou/neplatnosťou zmluvy o postúpení pohľadávky. Preto obranu žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Vo vzťahu k žalovaným namietanej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a aktívnej vecnej legitimácii žalobcu dôvodil, že tieto námietky boli už v právne a skutkovo obdobných veciach riešené, pričom bola vyslovená platnosť zmlúv a neopodstatnenosť námietok žalovaného. Zdôraznil, že nárok na náhradu škody vzniká okamihom vzniku poistnej udalosti. Z uvedeného teda nevyplýva, že by právo na náhradu škody vzniklo až vtedy, keď poškodený preukáže poisťovni finančné dopady rizika. Ak by poistení alebo poškodení z poistných udalostí museli najprv uhradiť náklady a tak žiadať preplatenie, poprel by sa základný význam a účel poistenia. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že výklad, ktorým žalovaný dospel k záveru, že poškodený je dlžníkom žalobcu, je nesprávny, bez opory v zákone a zároveň popiera logický výklad právnych predpisov aj samotnú prax poisťovní v obdobných konaniach. Ďalej argumentoval, že postúpeniu pohľadávky nebráni ani jej prípadná spornosť, popieranie jej existencie, výšky alebo iných vlastností záväzku dlžníkom. V čase cesie má postúpená pohľadávka existovať alebo má byť pravdepodobný jej vznik v budúcnosti. Rovnako namietal tvrdenie žalovaného, že v zmluve absentuje konkrétny prejav vôle poškodeného ako postupcu, týkajúci sa postúpenia pohľadávky na žalobcu. Dôvodil, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrel s poškodeným, obsahuje označenie jej účastníkov a identifikáciu pohľadávky, ktorá je špecifikovaná čo do výšky aj dôvodu vzniku. Poukázal i na potrebu aplikácie princípu preferencie platnosti právnych úkonov s tým, že neplatnosť právneho úkonu je reštriktívnou výnimkou, ku ktorej možno interpretačne dospieť iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako platný. Ohľadne úrokov z omeškania žalobca dôvodil, že žalovaný mu istinu 752,91 eur neuhradil v lehote stanovenej § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, čím sa dostal do omeškania. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2017 z 11. novembra 2018, na ktorého závery žalovaný poukazuje, žalobca uviedol, že tento nemožno aplikovať na prejednávaný prípad aj z toho dôvodu, že úrok z omeškania si uplatnil podľa špeciálnej právnej normy
- zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zo žalovaným citovanej právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v predmetnom rozhodnutí nezaoberal tým, či žalobca má alebo nemá nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale vo svojich úvahách sa venuje len úroku z omeškania podľa § 11 ods. 8 ZoPZP. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda nevylúčil aplikáciu úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade omeškania s poskytnutím peňažného plnenia.
14. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu mu bola doručená dňa 4.1.2021.
15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
17. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.
19. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované vyššími
súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Právne závery súdu prvej inštancie sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
20. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
21. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní odvolací súd uvádza :
22. Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná. S týmto právnym názorom žalovaného nemožno súhlasiť, pretože nezodpovedá vykonanému dokazovaniu.
23. Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
24. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, z § 524 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa vyžaduje písomná forma a obligatórne náležitosti zmluvy, ktorými sú označenie účastníkov zmluvy (postupcu a postupníka) a identifikácia pohľadávky tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu proti rovnakému dlžníkovi, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom, aká pohľadávka, ako a kedy bola postúpená. Odvolací súd poukazuje, že z obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 10.7.2019 vyplýva, že bola uzatvorená v písomnej forme medzi postupcom T. a postupníkom - žalobcom. Ako predmet tejto zmluvy o postúpení pohľadávky bolo v čl. I. zmluvy uvedené: „Postupca prehlasuje, že má voči dlžníkovi KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO : 31 595 545, zapísaná v OR SR Bratislava I, oddiel : Sa, vložka č. 3345/B, pohľadávku vo výške 1.705,28 eur. Predmetná pohľadávka vznikla z dôvodu poistnej udalosti č. 8014013159 zo dňa 3.6.2019, v dôsledku ktorej došlo k poškodeniu motorového vozidla Kia Magentis, EVČ: KE XXXGU. Predmetná suma bola u dlžníka uplatnená faktúrou č. 2019/034 a z časti, vo výške 952,37 eur priznaná a uhradená. Zostávajúci dlh vo výške 752,91 eur je do dnešného dňa zo strany dlžníka neuhradený. Predmetom tejto zmluvy je postúpenie pohľadávky vo výške 752,91 eur, čo predstavuje rozdiel medzi fakturovanou sumou a škodou už vyplatenou spoločnosťou KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, a jej príslušenstva, z postupcu na postupníka za podmienok stanovených touto zmluvou.“
25. Pokiaľ žalovaný namietal, že medzi poškodeným a žalobcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu „záväzku“ poškodeného, ktorý v zmysle faktúry predstavuje pohľadávku žalobcu, s týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, že by zmluva o postúpení pohľadávok bola neplatná, resp. že by odporovala § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi žalobcom ako postupníkom a poškodeným ako postupcom vyplýva, že predmetom postúpenia bol priamy nárok poškodeného na náhradu škody voči žalovanému podľa § 15 ods. 1 ZoPZP. Vzhľadom na to, že žalovaný ako poisťovateľ, ktorý vykonáva povinné zmluvné poistenie, má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila, poškodený môže požadovať náhradu škody aj priamo od neho. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že poškodený si nárok na náhradu škody uplatnil priamo u žalovaného - poisťovateľa škodcu.
26. Sumarizujúc závery uvedené v odseku 25. tohto rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že poškodený bol veriteľom majúcim pohľadávku voči žalovanému z titulu škodovej udalosti spočívajúcu v náhrade vzniknutej škody, ktorú platne postúpil na žalobcu. Preto námietka žalovaného, že medzi poškodeným a žalobcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k postúpeniu „záväzku“ poškodeného, nie je dôvodná. Už momentom vzniku škody mal totiž poškodený pohľadávku voči žalovanému, ktorú platne postúpil na žalobcu, pričom pre platné postúpenie pohľadávky na žalobcu sa nevyžadovalo, aby poškodený uhradil náklady za opravu motorového vozidla.
27. Odvolací súd zároveň uvádza, že zo zmluvy o postúpení pohľadávky jednoznačne vyplýva vôľa postupcu postúpiť v zmluve špecifikovanú pohľadávku na žalobcu ako postupníka. V tejto
súvislosti poukazuje i na princíp preferencie platnosti právnych úkonov, podľa ktorého právne úkony sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky a nik nerobí právny úkon s úmyslom, aby bol neplatný. V danom prípade bola postupovaná pohľadávka v zmluve riadne špecifikovaná, čo bolo správne ustálené aj súdom prvej inštancie. Pohľadávka poškodeného postúpená na žalobcu sa týkala tej časti sumy fakturovanej servisom (žalobcom) za opravu vozidla, ktorá ostala žalovaným neuhradená a bola vyjadrená číselne a aj slovne. Z vyššie uvedených dôvodov nemožno súhlasiť so žalovaným, že predmetná zmluva je neplatným právnym úkonom.
28. Podľa § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, plnenie je splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ skončil vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť.
29. Z citovaného ustanovenia vyplýva povinnosť poisťovateľa plniť v stanovenej lehote, t.j. do 15 dní po skončení vyšetrenia rozsahu povinnosti poistiteľa plniť. Uplynutím tejto lehoty sa poisťovateľ dostal do omeškania splniť povinnosť riadne a včas a keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má poškodený právo požadovať od poisťovateľa popri plnení úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
30. Podľa § 11 ods. 7 ZoPZP, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.
31. Z ust. § 11 ods. 7 ZoPZP vyplýva, že splatnosť poistného plnenia je stanovená lehotou do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo v prípade, ak o nároku poškodeného rozhodoval súd, po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Pokiaľ sa žalovaný bránil, že pre splatnosť nároku žalobcu je v danom prípade relevantné až doručenie právoplatného rozhodnutia o výške náhrady škody jemu ako poisťovateľovi, takýto výklad citovaného ustanovenia nie je správny. Doručenie právoplatného rozsudku žalovanému by prichádzalo do úvahy napríklad v prípade, ak by nebol stranou sporu, ani intervenientom a poistený - škodca by žalovanému ako poisťovateľovi predložil právoplatné rozhodnutie súdu o povinnosti plniť poškodenému. Pokiaľ ale žalovaný ako poisťovateľ oznámil v zákonnej lehote, že bude plniť len čiastočne, nezbavuje ho to povinnosti v prípade úspechu poškodeného v tomto súdnom konaní zaplatiť poškodenému (resp. jeho právnemu nástupcovi) aj úrok z omeškania, lebo svoju povinnosť riadne prešetriť škodovú udalosť a plniť v zákonnej lehote si neplnil. Preto uplynutím lehoty 15 dní po skončení vyšetrenia rozsahu povinnosti plniť, sa žalovaný dostal do omeškania splniť povinnosť riadne a včas. A keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má žalobca právo od neho požadovať popri plnení aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
32. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane priznaného úroku z omeškania ako vecne správny. Rovnako potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny.
33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).