Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-7-2026.pdf
PDF · 155.01 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/7/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom C. D. A., E. F. XXXX/XX, právne zastúpený G. H. I. J., advokát, so sídlom A. K., L. M. F. XX, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná H. I. K., J., M. X, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 5 944,63 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 13C/24/2025-219 zo dňa 30. septembra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 13C/24/2025-219 zo dňa 30. septembra 2025 v časti, ukladajúcej žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 000,- eur a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2 000,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.), žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania (výrok III.). 1.1 Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia 5 944,63 eur z titulu nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu porušenia práva Európskej únie, konkrétne Smernice 2003/88/ES zo dňa 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“). 1.2 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, okrem výsluchu žalobcu, oboznámením sa so žalobou, so všetkými vyjadreniami strán sporu, s predloženým oznámením o sume a zložení platu, s výplatnými páskami za obdobie od 03/2022 do 08/2024, s plánom služieb za obdobie od 03/2022 do 08/2024, s tabuľkou s údajmi o fonde služobného času, počte hodín pohotovosti, výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy a ďalších údajoch súvisiacich s jej výpočtom, s lekárskymi správami otca žalobcu, s fotografiami žalobcu s jeho priateľkou, s výpočtom priemerného služobného času žalobcu, s plachtami služieb žalobcu a prehľadom plánu služieb žalobcu, ktoré predložil žalovaný, s výpočtom priemerného služobného času žalobcu vo vyjadrení zo dňa 11. augusta 2025, s odpoveďou na lustráciu v K. M. na žalobcu. Skonštatoval, že nebolo sporným, že služobná pohotovosť sa žalobcovi do služobného (pracovného) času nezapočítavala. 1.3 Súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou žalovanej, že fond pracovného času nie je veličina, z ktorej by sa malo vychádzať pri výpočte priemerného týždenného pracovného času. Z preložených plánov služieb týkajúcich sa žalobcu za žalované obdobie od marca 2022 do augusta 2024 (ku 31.
augustu 2024 žalobcovi skončil výkon štátnej služby) mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice, pričom do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol započítaný len čas odpracovaných hodín počas výkonu služby (16 hodín) a čas výkonu služobnej pohotovosti na pracovisku (8 hodín) žalobcovi do služobného času započítaný nebol. 1.4 Súd prvej inštancie, s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/97/2024 zo dňa 24. marca 2025, mal za to, že je potrebné vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rozsahu šesť mesačných referenčných období s tým, že referenčné obdobie je treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalobca si uplatňuje nárok od marca 2022 do augusta 2024, čiže tomu zodpovedajú šesť mesačne referenčné od marca do augusta a od septembra do februára, toho – ktorého roka v rámci rozhodného žalovaného obdobia. Nárok za mesiac marec 2022 súd nemal za premlčaný, pričom v tomto smere poukázal na odôvodnenie bod 11.2 napadnutého rozsudku. 1.5 Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do služobného pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti. 1.6 Žalobca ako aj žalovaná predložili v priebehu konania výpočty priemerného týždenného služobného (pracovného) času žalobcu, pričom ich výpočty boli urobené v režime rôznym spôsobom určených šesťmesačných referenčných období v rámci rozhodného žalovaného obdobia. Podľa výpočtu žalobcu, priemerný týždenný služobný (pracovný) čas žalobcu presiahol stanovený limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hodín v šesťmesačnom referenčnom období určenom zhodne s uvedeným právnym názorom súdu, v referenčných obdobiach od 09/2022 do 02/2023 a od 09/2023 do 02/2024. Podľa výpočtu žalovanej priemerný týždenný služobný (pracovný) čas žalobcu presiahol stanovený limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hodín v šesťmesačnom období od 10/2022 do 03/2023, ktoré obdobie je posunuté o jeden mesiac, keďže žalovaný mal za to, že nárok za mesiac 03/2022 je premlčaný, a preto začiatok prvého referenčného šesťmesačného obdobia posunula o 1 mesiac a začala ho počítať až od 04/2022, nie od 03/2022, čim sa posunulo určenie všetkých ďalších referenčných období v rámci rozhodného žalovaného obdobia; čo súd prvej inštancie nepovažoval za správne. 1.7 Súd prvej inštancie pri posudzovaní správnosti výpočtov priemerného týždenného služobného (pracovného) času žalobcu považoval argumentáciu žalovanej o potrebe rozlišovania medzi služobným (pracovným) časom a fondom služobného (pracovného) času za dôvodnú. Súd prvej inštancie potom vychádzajúc z listinných dôkazov predložených stranami sporu – z plánu služieb žalobcu v žalovanom období, z prehľadu plánu služieb žalobcu za žalované obdobie, z výplatných pások žalobcu v žalovanom období, posudzoval údaje o odpracovaných (odslúžených) hodinách a o počte, tzv. neutrálnych dní, ktoré sa v zmysle Smernice nezapočítavajú do počtu dní pre účely výpočtu priemerného týždenného služobného (pracovného) času s tým, že do doby pracovného času, t. j. kedy je hasič k dispozícii zamestnávateľovi sa započítava doba služby, služobnej pohotovosti a inej služobnej činnosti vykonávanej na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj prehlbovanie kvalifikácie, školenie (SKO), ktorého sa žalobca - hasič v žalovanom období zúčastnil a rekondičný pobyt (REK), ktorý žalobca – hasič vykonal v žalovanom období v zariadení určenom služobným úradom. V zmysle čl. 16 písm. b) Smernice sa pri výpočte priemerného týždenného pracovného času za neutrálne dní považujú doba platenej ročnej dovolenky priznaná v súlade s čl. 7 Smernice a doba pracovnej neschopnosti. Ohľadne určenia neutrálnych dní sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalobcu a s poukazom na čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 15 Smernice pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času za neutrálne dni, okrem čerpania riadnej ročnej dovolenky (DOV) a pracovnej neschopnosti (PN), považoval aj voľná z kolektívnej zmluvy, ako čerpanie dodatkovej dovolenky (DOD) a čerpanie služobného voľna (SVP), keďže ide o opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, na ktoré Smernica nemá vplyv, pričom tieto voľná podľa názoru súdu napĺňajú aj definíciu pojmu platenej ročnej dovolenky v zmysle čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 ods. 1 Smernice. Dodal, že rozdielnosť výpočtov priemerného týždenného pracovného času urobených žalobcom a žalovaným spočíva v špecifikácii, tzv. neutrálnych dní , ktoré sa nezapočítavali do pracovného času. Súd prvej inštancie potom vychádzajúc z uvedeného ohľadne určenia referenčných období a priemerného týždenného pracovného času
uzavrel, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu presiahol Smernicou stanovený limit maximálneho týždenného priemerného pracovného času 48 hodín v dvoch šesťmesačných referenčných obdobiach v rámci rozhodného žalovaného obdobia, a to: v referenčnom období od 09/2022 do 02/2023, kedy priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol po zaokrúhlení 49,42 hodín pri počte odpracovaných dní 160 (22,857 týždňov) a odpracovaných hodín 1129,41 (09/2022 – 29 dní/206,5 hodín, 10/2022 – 24 dní/184,58 hodín, 11/2022 – 23 dní/168 hodín, 12/2022 – 29 dní/ 173,83 hodín, 01/2023 – 29 dní/219,5 hodín, 02/2023 – 26 dní /177 hodín) vypočítaný ako podiel počtu odpracovaných hodín a počtu týždňov (1129,41 hodín : 22,857 týždňov). A v referenčnom období od 09/2023 do 02/2024, kedy priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol po zaokrúhlení 49,47 hodín pri počte odpracovaných dní 164 (23,428 týždňov) a odpracovaných hodín 1159,08 (09/2023 – 29 dní/228,5 hodín, 10/2023 – 20 dní/144 hodín, 11/2023 – 28 dní/168 hodín, 12/2023 – 28 dní/ 168 hodín, 01/2024 – 31 dní/238 hodín, 02/2024 – 28 dní /212,58 hodín), vypočítaný ako podiel počtu odpracovaných hodín a počtu týždňov (1159,08 hodín : 23,428 týždňov). 1.8 V konaní žalobca preukázal, že jeho pracovný čas bol rozvrhnutý tak, že v rámci výkonu služby vrátane výkonu služobnej pohotovosti na pracovisku bezprostredne nadväzujúcej na výkon štátnej služby jeho priemerný týždenný pracovný čas presahoval úniovým právom stanovený maximálny limit 48 hodín týždenne, ktorá skutočnosť mala v priamej príčinnej súvislosti za následok odňatie úniovým právom priznaného práva žalobcu na odpočinok, čo predstavuje zásah do osobnostného práva žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a rodinný život. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) je čo do základu dôvodný. Súd prvej inštancie posúdil zistený zásah do práv žalobcu v zmysle ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. 1.9 Žalobca vo výpovedi uviedol, že v jeho prípade dochádzalo k prekročovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo malo u neho za následok, že sa nemohol venovať svojej priateľke, synovi, rodičom, svojím záľubám a regenerácii. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v dôsledku pracovného zaťaženia žalobcu mu neostávalo dostatok času, ktorý by mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných a priateľských vzťahov ako ani fyzickej a psychickej relaxácii a svojim záľubám ako je turistika a cestovanie. Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 944,63 eur súd prvej inštancie považoval za primeranú len čo do výšky 2 000,- eur, a to pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň (v dvoch šesťmesačných referenčných obdobiach, pričom pre ustálenie primeranej výšky nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín priemerného týždenného pracovného času, viď rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/18/2025 zo dňa 27. mája 2025, bod 27) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou a priateľkou. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. 1.10 O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd prvej inštancie považoval žalobcu vo veci za úspešného v plnom rozsahu, t. j. rozsahu 100 % , avšak iba z prisúdenej sumy, t. j. sumy 2 000,- eur; preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda len v časti, ktorej súd žalobe čiastočne vyhovel a žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. 2.1 Žalovaná nepovažovala napadnuté rozhodnutie za právne správne, náležite a preskúmateľne odôvodnené. 2.2 Tvrdila, že žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj také dni, ktoré v zmysle Smernice nemožno neutralizovať (dodatková dovolenka, dovolenka za sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy a pod.). 2.3 Namietla, že sa pri výpočte nemalo vychádzať z údajov o fonde pracovného času, pretože žalobca tak aj odpočinok zarátaval medzi odpracovaného hodiny. 2.4 Žalovaná sa nestotožnila s posúdením jej námietky premlčania súdom prvej inštancie. Žalobca premlčanie viaže na deň splatnosti mzdy, správne však premlčacia doba začala plynúť dňom služobnej pohotovosti, v rámci ktorej došlo k údajnému zásahu do práv žalobcu. 2.5 K nemajetkovej ujme uviedla, že len nesprávna transpozícia Smernice nezakladá žalobcov nárok. Žalobca nepreukázal útrpnú ujmu – čo do bremena tvrdenia a dôkazu. V tejto súvislosti uviedla, že žalobca sa nikdy ani neobrátil na svojho nadriadeného s tým, že má záujem o dodatočné voľno v zmysle
zásady „volenti non fit injuria“ – tomu, kto s krivdou súhlasí, nedeje sa krivda. Namietla nedostatočné zdôvodnenie vo vzťahu k primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že odvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. Konštatoval, že žalovaná nepreukázala, že by boli ním predložené výpočty nesprávne alebo účelové.
4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov produkovaných v odvolaní neuviedla už žiadne ďalšie relevantné skutočnosti.
5. K odvolacej replike sa už žalobca nevyjadril, i keď mu na to bol vytvorený procesný priestor.
6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutej časti a vo výroku o trovách prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. Výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, nebol odvolaním dotknutý.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd uvádza, že odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej); neboli naplnené procesné predpoklady pre postup v zmysle ust. § 384 ods. 1 až 3 CSP v spojení s ust. § 366 CSP, a preto pri rozhodovaní o veci vychádzal odvolací súd zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovanej a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní, na základe preskúmania veci, dospel odvolací súd k záveru, že podané odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. Z uvedených dôvodov preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. K relevantným námietkam žalovanej v odvolaní v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP uvádza nasledovné.
9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 944,63 eur, a to z titulu porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným obdobím je marec 2022 až august 2024 – 31. augusta 2024 skončil služobný pomer žalobcu (ďalej len „žalované obdobie“ alebo „rozhodné obdobie“). Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. V konaní nebol sporný rozsah odslúžených hodín služobnej pohotovosti a nariadenej služobnej pohotovosti spolu v rozsahu 1676,24 h za žalované obdobie. Tiež nebolo sporné, že služobná pohotovosť sa žalobcovi do služobného (pracovného) času nezapočítavala.
10. Odvolací súd posúdil podané odvolanie žalovanej podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú procesnú odvolaciu argumentáciu do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a porušenia práva na spravodlivý proces, s ktorými sa bude v danom poradí v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.
11. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávnych skutkových zistení žalovaná namietala, že sa pri výpočte nemalo vychádzať z údajov o fonde pracovného času, pretože žalobca tak aj odpočinok zarátaval medzi odpracovaného hodiny. Tvrdila, že žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj také dni, ktoré v zmysle Smernice nemožno neutralizovať. Namietla, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy.
12. K odvolaciemu dôvodu viažucim sa k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP. Odvolací súd konštatuje, že takéto nedostatky v postupe súdu prvej inštancie neboli zistené.
13. K vyššie uvedeným (skutkovým) námietkam odvolací sú uvádza, že prijatiu záveru o zistenom skutkovom stave predchádza zistenie jednotlivých čiastkových (dielčích) skutkových zistení založených na vykonaných dôkazoch. Proces tvorby skutkového stavu je z právnej logiky veci determinovaný predbežným právnym názorom konajúceho súdu, ktorý tak jeho tvorbu podmieňuje naplneniu hypotézy hmotnoprávnej normy, o aplikácii ktorej sa v prejednávanej veci rozhoduje. V rámci odvolacieho prieskumu je potrebné zamerať sa na tie konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. Z uvedeného je zrejmá neoddeliteľná miera korelácie medzi právnym posúdim veci a zisteným skutkovým stavom.
14. S ohľadom na povahu prejednávanej veci odvolací súd k otázke unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ako podmienky pre úspech v spore uvádza, že povaha nároku z titulu porušenia dôležitého sociálneho práva únie, ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v danej veci (pre úspech žalobcu v spore) predpokladá riadne tvrdiť a preukázať rozhodné skutočnosti. Touto skutočnosťou je preukázanie, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, keď v rozpore s čl. 2 nebola zohľadňovaná pracovná pohotovosť ako pracovný čas, došlo na strane žalobcu k presiahnutiu maximálneho limitu pre priemerný týždenný pracovný čas v rámci referenčného obdobia - čl. 6 písm. b) Smernice. Ide o zloženú právnu skutočnosť, ktorá sa skladá z viacerých jednoduchých právnych skutočností, ktoré v súhrne odôvodňujú záver o (ne)dôvodnosti žaloby, a ktorých predmetom sú aj namietané skutkové tvrdenia a závery. Jednou z podstatných skutočností je dosiahnutá hodnota týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období – ide súčasne aj o relevantné skutkové tvrdenie. Z opačného pohľadu potom platí, že pre dosiahnutie úspechu v spore (účinného popretia) musí žalovaná sama tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia (vyplývajúc z podstaty, tzv. protinormy). S ohľadom na povahu prejednávaného sporu je elementárnou povinnosťou žalovanej účinne poprieť tvrdenie žalobcu o hodnote týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období. Osobitne to má význam v situácii, keď žalovaná rozporuje parciálne skutkové zistenia (závery), ktoré predchádzajú zisteniu hodnoty týždenného priemerného pracovného času, aby sa zabránilo tomu, že spor sa stratí v množstve parciálnych námietok bez významu pre výsledok. Ak má súd vyhodnotiť procesnú obranu žalovanej ako účinnú v rozsahu teórie protinormy, potom sa s ohľadom na povahu sporu žiada, aby žalovaná spochybnenie toho ktorého tvrdenia, príp. skutkového zistenia, viazala na právne významnú skutočnosť pre toto konanie, ktorou je primárne hodnota priemerného týždenného pracovného času. Z tohto pohľadu pre úspech žalovanej v spore platí, že ak žalobca tvrdí konkrétnu hodnotu v príslušnom referenčnom období, potom je nevyhnutné, aby procesná obrana
žalovanej bola čo do určitosti spôsobilá privodiť odlišný záver o hodnote priemerného týždenného pracovného času.
15. Odvolací súd uvádza, že procesná obrana žalovanej v zásade vôbec nespochybňuje tvrdenia žalobcu o prekročení týždenného priemerného pracovného času v rámci referenčných období; naopak z výsledkov dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná na základe vlastných prepočtov dospela k vecnému záveru, že u žalobcu došlo k presiahnutiu týždenného priemerného pracovného času, i keď v inom rozsahu než deklaruje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Uvedené pre posúdenie veci znamená, že medzi stranami je „de facto“ nesporná skutočnosť, že v rámci žalovaného obdobia došlo k parciálnemu prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času na strane žalobcu.
16. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že procesná obrana žalovanej v odvolaní spočívala v spochybňovaní spôsobu výpočtu priemeru s ohľadom na tvrdenie, že žalobca pri svojich výpočtov vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (hodnoty pracovného času), s ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a teda žalovaná mienila spochybniť správnosť výsledku hodnoty priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam o hodnotách týždenného priemerného pracovného času v jednotlivých referenčných obdobiach odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pre účely metodiky výpočtu priemeru vychádzal zo správnych vstupných ukazovateľov, t. j. rozsahu hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti, rozsahu tzv. neutrálnych dní, ktoré mal dostatočne preukázané, v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2 CSP, z dôkazných prostriedkov, a to z výplatných pások a plánov služieb, tzv. ID karty, z ktorých bolo možné zistiť aj čas neprítomnosti, resp. neutrálne dni, a teda v tomto smere považuje odvolaciu argumentáciu odvolací súd za nedôvodnú.
17. Žalovaná tvrdila, že žalobca pri svojich výpočtov vychádzal z nesprávnych vstupných údajov, resp. že sa pri výpočte nemalo vychádzať z údajov o fonde pracovného času, pretože tak sa aj odpočinok zarátaval medzi odpracovaného hodiny. K predmetnej námietke odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, v súlade s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Banskej Bystrici, v rámci verifikácie tvrdení žalobcu o hodnote pracovného času neposudzoval údaje o odpracovaných (odslúžených) hodinách pre účely výpočtu z hodnoty fondu pracovného času, ale z prehľadu plánu služieb žalobcu za žalované obdobie, z výplatných pások žalobcu v žalovanom období; čím v podstate konal plne v súlade s námietkou žalovanej, v zmysle ktorej bolo potrebné rozlišovať medzi služobným (pracovným) časom a fondom služobného (pracovného) času, a preto vyhodnotil túto námietku odvolací súd ako nedôvodnú.
18. Čo sa týka námietky s ohľadom na tvrdenie, že žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj také dni, ktoré v zmysle Smernice nemožno neutralizovať, odvolací súd uvádza, že žalovaná v podanom odvolaní nerozporovala tvrdenie, že by ten ktorý deň, ktorý považuje žalobca, resp. súd prvej inštancie za, tzv. neutrálny deň z predložených dôkazov (plánu služieb) „de facto“ nevyplýval. Procesná obrana žalovanej smerovala prevažne do podstaty nesprávneho právneho posúdenia týchto dní ako, tzv. neutrálnych dní v zmysle Smernice. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v kontexte skutkových námietok nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej ohľadom toho, že žalobca nedôvodne odpočítal dni z referenčného obdobia, nakoľko v konaní nebola sporná skutočnosť ich existencie, ale len ich právneho významu čo do spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného času.
19. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že podľa judikatúry K. E. N. O. členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V rozsahu predpokladov zodpovednosti žalovanej a úvah o povahe ujmy v korelácii s bremenom tvrdenia a dôkazu odvolací súd zdôrazňuje, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok. Pre záver o vyslovení zodpovednosti žalovanej je však potrebné, aby bolo preukázané, že nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci posudzovaných referenčných období u žalobcov. Až v prípade,
že konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V aspekte nároku na (peňažnú) náhradu za vzniknutú ujmu, rešpektujúc zásadu eurokonformného výkladu, bude relevantným kritériom už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre vec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života – nedajú absolútne konkretizovať, ako to správne vyhodnotil a v odôvodnení aj uviedol súd prvej inštancie. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca povinný preukazovať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť – korelatívne o čo konkrétne bol ukrátený. Z povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne (v horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený; povaha tejto ujmy (nároku) totiž vytvára legitímne hranice bremena tvrdenia a dôkazu, ktoré nie je možné spravodlivo od žalobcu žiadať, aby prekročili v súvislosti s preukázaným porušením čl. 6 písm. b) Smernice. Preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo; pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-243/09, Fuß, bod 53., v ktorom Súdny dvor tiež rozhodol, že prekročenie maximálnej hranice predstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať aj inú osobitnú ujmu, alebo rozsudok C-367/23, bod 38. a 42., z ktorého vyplýva, že už porušenie čl. 6 písm. b) Smernice spôsobuje dotknutému pracovníkovi ujmu, príp. C 429/09. Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky veci bude spadať do kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Z výsledkov dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že u žalobcu bol v dvoch z referenčných období prekročený maximálny limit priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho musel žalobca odpracovať viac ako bol povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych, pričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej rodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám; čo bolo preukázané aj na základe výpovede žalobcu. Odvolací súd preto konštatuje, že s ohľadom na osobitnú povahu sporu uniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazu čo do nároku na priznanie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, a preto vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.
20. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala, že žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj také dni, ktoré v zmysle Smernice nemožno neutralizovať (dodatková dovolenka, dovolenka za sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy a pod.). Namietla, že len nesprávna transpozícia Smernice nezakladá nárok žalobcu. V tomto smere namietla nedostatočné vysporiadanie sa otázkou primeranosti priznanej výšky peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu. Žalovaná tiež rozporovala správnosť posúdenia vznesenej námietky premlčania. V závere sa bránila tvrdením, že žalobca sa nikdy neobrátil na svojho nadriadeného s tým, že má záujem o dodatočné voľno v zmysle zásady „volenti non fit injuria“ – tomu, kto s krivdou súhlasí, nedeje sa krivda.
21. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnou otázkou je aj posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod konkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkových okolností prejednávanej veci v nadväznosti na záver súdu, či je žalobný nárok (ne)dôvodný, možno tiež v tomto ohľade vnímať ako záver právny, pretože právne otázky netvoria len abstraktne formulované právne vety bez vzťahu na konkrétny skutkový stav (pozri III. ÚS 61/2022).
22. K odvolacej námietke žalovanej, že žalobca odpočítava z referenčného obdobia aj také dni, ktoré v zmysle Smernice nemožno neutralizovať (dodatková dovolenka, dovolenka za sviatok, voľno
z kolektívnej zmluvy a pod.), odvolací súd uvádza, že čl. 16 písm. b) Smernice je potrebné vykladať v súlade s oznámením Komisie - Výkladové oznámenie o smernici 2003/88/ES, 2023/C 143/06, Ú. v. EÚ C 143, 26. 4. 2023, v znení korigenda C/2024/2811 z 25. apríla 2024 (ďalej len „Výkladové oznámenie“). Vo vzťahu k čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm. b) Smernice vyplýva, že členské štáty majú prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín, pričom toto právo je ohraničené referenčným obdobím. Súčasne Smernica ustanovuje, že doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho spôsoby výkonu nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav. Preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) Smernice a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia vyjadrila názor, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času. 22.1 Odvolací súd poukazuje na potrebu výkladu čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, prostredníctvom teleologického extenzívneho výkladu, na základe ktorého dospel odvolací súd k úsudku, že gramatický výklad článku 16 písm. b) Smernice nemôže viesť k záveru, ktorý by umožňoval členskému štátu profitovať z absencie vlastnej právnej úpravy. Pri uplatnení teleologického výkladu (effet utile) je nevyhnutné vykladať predmetné ustanovenia tak, aby bol zabezpečený ich praktický účinok, t. j. reálna ochrana pracovníka pred nadmerným pracovným zaťažením. V situácii, keď pre účely zistenia priemerného týždenného pracovaného času vnútroštátne právo nerozlišuje medzi ročnou - základnou štvortýždňovou dovolenkou a ročnou dovolenkou navýšenou na základe vnútroštátnych právnych predpisov či na základe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, je eurokonformným riešením neutralizácia celej doby ročnej dovolenky, ktorá je žalobcovi priznaná na základe vnútroštátnych predpisov, príp. kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Avšak ani za použitia teleologického extenzívneho výkladu odvolací súd nepovažuje za súladný so Smernicou výklad prijatý súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého považoval za neutrálne dni, okrem čerpania riadnej ročnej dovolenky (DOV) a pracovnej neschopnosti (PN), aj voľná z kolektívnej zmluvy, ako aj čerpanie dodatkovej dovolenky (DOD) a čerpanie služobného voľna (SVP). Odvolací súd v tomto smere zastal názor, že čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 Smernice neposkytuje taký právny základ, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že za neutrálne dni je možné považovať aj také dni – založené na iných právnych inštitútoch vnútroštátneho práva - o ktorých tak nerozhodol zákonodarca na základe slobodnej úvahy predpokladanej Smernicou, než je inštitút ročnej dovolenky v zmysle Smernice. Za neutrálny deň v aspekte dovolenky je potrebné vnímať dovolenku tak, ako ju v kontexte tohto sporu upravuje vnútroštátne právo v zmysle ust. § 93 ods. 1 Zákona o hasičoch (pozri tiež bod 20.2 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/11/2026 zo dňa 30. júna 2026).
23. Žalovaná namietla, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času sa zohľadnili aj také dni, ktoré nemali byť neutralizované, a teda došlo k skresleniu výsledných zistení. Uvedená námietka je čo do podstaty veci relevantná len vo vzťahu k tým referenčným obdobiam, vo vzťahu ktorým súd prvej inštancie zistil porušenie čl. 6 písm. b) Smernice, a to boli: referenčné obdobie od 09/2022 do 02/2023 (druhé referenčné obdobie), kedy priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol po zaokrúhlení 49,42 hodín a referenčné obdobie od 09/2023 do 02/2024 (štvrté referenčné obdobie), kedy priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol po zaokrúhlení 49,47 hodín. Z porovnania týchto období však vyplýva, že odvolacia argumentácia žalovanej má reálny význam len vo vzťahu k štvrtému referenčnému obdobiu. Konkrétne ide o november 2023, kedy súd prvej inštancie zohľadnil ako neutrálny deň jeden deň služobného voľna podľa kolektívnej zmluvy (SVP) – (bod 25.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku). K úvahe o rozsahu, tzv. neutrálnych dní (t. j. ktoré dni je v zmysle Smernice potrebné považovať za neutrálne) odvolací súd dodáva, že sa jedná o otázku zmiešaného charakteru, ktorá primárne tiež vychádza z právnych úvah (aplikácie práva), a ktorá sa súčasne prejaví vo výslednej hodnote týždenného priemerného pracovného času, a preto odvolací súd otázku, resp. námietku vo vzťahu k neutrálnym dňom hodnotil ako otázku právnu. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené právne úvahy vykonal vo vzťahu k štvrtému referenčnému obdobiu kontrolný prepočet – vynechajúc jeden deň
voľna v mesiaci november 2023 (SVP), aprobujúc spôsob súdu prvej inštancie (bod 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku), a zistil priemerný týždenný pracovný času žalobcu v štvrtom referenčnom období v hodnote 49,17 h, a teda odvolací súd konštatuje, že výsledky kontrolného prepočtu potvrdzujú vecnú správnosť o porušení čl. 6 písm. b) Smernice i vo vzťahu k štvrtému referenčnému obdobiu, a preto s ohľadom na výsledok odvolací súd vyhodnotil predmetnú odvolaciu argumentáciu žalovanej tiež ako nedôvodnú, nakoľko nedošlo k takým zisteniam, ktoré by oslabovali vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
24. K námietke žalovanej, že len nesprávna transpozícia Smernice nezakladá nárok žalobcu, odvolací súd uvádza, že podľa judikatúry K. E. N. O. členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 6 písm. b) Smernice je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil, aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. V prípade žalobného nároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice, ale je potrebné mať preukázaný aj Smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe prekročenia stanoveného priemerného limitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice). Z toho potom vyplýva, že pre záver o dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav konštatuje, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas žalobcu definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice v korelácií s prekročením maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento záver je na úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo prijímaný. V zmysle vyššie uvedeného preto hodnotí aj túto námietku žalovanej odvolací súd ako nedôvodnú.
25. Vo vzťahu k námietke nedostatočného vysporiadania sa s otázkou priznanej výšky peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu odvolací súd – v nadväznosti na časť odôvodnenia, kde odvolací súd rieši otázku unesenia dôkazného bremena k dôvodom ujmy – zdôrazňuje, že pre nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 „in fine“ Občianskeho zákonníka) je dôležité už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo. Otázka intenzity tohto prekročenia potom spadá do kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. V tomto ohľade možno intenzitu zásahu hodnotiť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to ako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine samotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto referenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy prejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia
výšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade so Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, pretože konečným kritériom v zmysle ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). 25.1 Zo záverov súdu prvej inštancie – revidovaných kontrolným prepočtom, bolo zistené, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho limitu týždenného priemerného pracovného času len v dvoch referenčných obdobiach z piatich referenčných období, a to v druhom referenčnom období v hodnote 49,42 h a v štvrtom referenčnom období v hodnote 49,17 h. V súlade s názorom súdu prvej inštancie odvolací súd zdôrazňuje, že forma zásahu do práv žalobcu, ktorá bola vykonaným dokazovaním preukázaná, sa aj s poukazom na dlhodobé a permanentné porušovanie práva na odpočinok u žalobcu v zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do jeho základných práv 25.2 Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil primeranosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povahe nezákonného zásahu, dĺžke trvania protiprávneho stavu a miery porušovania práv žalobcu. Súd prvej inštancie pri posúdení primeranosti prihliadol aj na rozhodovaciu prax súdov v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobných veciach, pričom výška priznanej náhrady zodpovedá súdnej praxi (bod 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku). S ohľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd považuje súdom prvej inštancie priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za primeranú k okolnostiam prejednávanej veci, resp. vo vzťahu k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice len v dvoch referenčných obdobiach, so zreteľom na intenzitu tohto porušenia, a teda hodnotí odvolaciu námietku žalovanej ako nedôvodnú.
26. K námietke premlčania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie (bod 11.2 odôvodnenia napadnutého rozsudku) zdôrazňuje, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) Smernice možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t. j z hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac marec 2022 najskôr dňa 1. apríla 2022, teda trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2022 by uplynula žalobcovi 1. apríla 2025, pričom žaloba bola na súd prvej inštancie doručená dňa 31. marca 2025. Z uvedeného dôvodu považoval predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd za nedôvodnú.
27. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v zmysle ktorej sa žalobca nikdy neobrátil na svojho nadriadeného s tým, že má záujem o dodatočné voľno v zmysle zásady „volenti non fit injuria“ – tomu, kto s krivdou súhlasí, nedeje sa krivda, odvolací súd odkazuje na bod 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie vecne správne a vyčerpávajúco vysporiadal s predmetnou námietkou žalovanej. Pre komplexnosť odvolací súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v zmysle ktorej nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (body 76 až 87 rozsudku SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß). V spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku hodnotí tak odvolací súd aj túto námietku ako nedôvodnú.
28. Pod odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd subsumoval argumentáciu žalovanej, v zmysle ktorej namietla nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku.
29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal s relevantnou prvoinštančnou argumentáciou strán sporu. K argumentácii o nepreskúmateľnosti odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie rozhodol v medziach zákonnosti a svoje závery aj v dostatočnej kvalite zdôvodnil, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že bolo v zákonnej rovine realizované právo žalovanej na spravodlivý súdny proces, resp. súdnu ochranu. Na tomto mieste odvolací súd poznamenávaná, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu súčasne nevyplýva právo na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov či rozhodol v súlade s jej voľou, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z uvedeného dôvodu hodnotí odvolací súd predmetnú námietku žalovanej ako nedôvodnú.
30. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).
31. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti meritórneho výroku a v závislom výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že v konečnom dôsledku bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, nakoľko odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Naproti tomu procesný neúspech v odvolacom konaní je v celom rozsahu na strane žalovanej. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ako procesne neúspešnej strane v odvolacom konaní, ukladá povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi ako procesne úspešnej strane sporu v rozsahu 100 % , v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.
33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).