Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_NR-26S-18-2020.pdf
PDF · 127.02 KB
Case nature
Area
Subarea
NR-26S/18/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a sudcov Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: Feliz s.r.o., so sídlom Majzonovo námestie 2A, 940 62 Nové Zámky, IČO 36 357 243, právne zastúpený: CONSULTA s.r.o., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 318 495, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100648380/2017 zo dňa 19.04.2017, takto
rozhodol:
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100648380/2017 zo dňa 19.04.2017 a Daňového úradu Nitra, pobočka Nové Zámky č. 100035518/2017 zo dňa 09.01.2017 a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca v postavení daňového subjektu (ďalej „daňový subjekt“) podal dňa 12.03.2012 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 273.891,17 eura po splnení podmienok podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej „zákon o DPH“) v znení účinnom do 31.12.2017. V zmysle § 78 ods. 2 zákona o DPH v spojení s § 27 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. zákon o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2017 (ďalej „daňový poriadok“) uplynula lehota na podanie predmetného daňového priznania za mesiac február 2012 dňa 26.03.2012. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH (30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za dotknuté zdaňovacie obdobie) by v danom prípade uplynula dňa 25.04.2012.
2. Dňa 24.04.2012 Daňový úrad Nitra, pobočka Nové Zámky v postavení správcu dane (ďalej „správca dane“) začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2012. Táto daňová kontrola bola ukončená dňa 19.03.2013 bez nálezu, pričom správca dane v protokole potvrdil nadmerný odpočet v sume 273.891,17 eura.
3. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2012 bol daňovému subjektu vrátený dňa 29.03.2013, t. j. v lehote podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH.
4. Dňa 30.04.2014 bola správcovi dane elektronickými prostriedkami doručená žiadosť daňového subjektu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2012 v zmysle § 79 ods. 3 zákona daňového poriadku. Správca dane na žiadosť daňového subjektu odpovedal oznámením č. 9412301/5/1830462/2014 zo dňa 02.05.2014, v ktorom uviedol, že v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2012 bola správcom dane začatá dňa 24.04.2012 daňová kontrola a po jej ukončení správca dane vrátil nadmerný odpočet dňa 29.03.2013, t. j. v zákonom stanovenej lehote, do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly. Predmetným podaním správca dane oznámil daňovému subjektu, že pri vrátení nadmerného odpočtu postupoval v súlade so zákonom, dodržal všetky zákonné lehoty a žiadaný úrok daňovému subjektu neprináleží.
5. Na základe listu Krajskej prokuratúry Nitra č. Kd 201/16/4400-6 zo dňa 08.12.2016 správca dane vydal rozhodnutie č. 100035518/2017 zo dňa 09.01.2017 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žiadosti daňového subjektu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2012 nevyhovel a úrok mu nepriznal. Predmetné rozhodnutie bolo daňovému subjektu doručené dňa 16.01.2017.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie zo dňa 27.01.2017.
7. Žalovaný rozhodnutím č. 100648380/2017 zo dňa 19.04.2017 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože správca dane postupoval v intenciách základnej zásady daňového konania (zásady zákonnosti), podľa ktorej pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a pritom sa dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zákon o DPH upravuje lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu v § 79 v závislosti od toho, či sa nadmerný odpočet odpočítava od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, či je platiteľ povinný podať daňové priznanie v nasledujúcom zdaňovacom období alebo či sú splnené podmienky na skoršie vrátenie nadmerného odpočtu. V posudzovanom prípade by lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH uplynula dňa 25.04.2012, avšak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu sa začala daňová kontrola, ktorá bola ukončená dňa 19.03.2013. Následne bol daňovému subjektu vrátený nadmerný odpočet v zákonom stanovenej lehote. Zákon o DPH platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu, neobsahoval osobitné ustanovenia o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. Podľa prechodného ustanovenia k tejto právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§ 85ke) sa § 79a neuplatní, ak bola daňová kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 a bola ukončená do 31.12.2016. Daňové preplatky a úrok upravuje daňový poriadok v § 79. Žalobca sa domáhal priznania úroku na základe § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý má však povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre správcu dane. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, pretože slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Túto kompenzáciu, ktorá bola do zákona o DPH zakomponovaná až s účinnosťou od 01.01.2017 je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu podľa § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení nadmerného odpočtu z dôvodu uplynutia zákonných lehôt, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť. Žalovaný bol toho názoru, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie.
8. Napadnuté rozhodnutie bolo daňovému subjektu doručené dňa 24.04.2017, ktorým dňom nadobudlo právoplatnosť.
II.
Správna žaloba (žalobné body)
9. Daňový subjekt (žalobca) sa správnou žalobou zo dňa 16.06.2019 (ďalej „žaloba“) domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, ktoré navrhol zrušiť a vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. Bol názoru, že žalovaný a správca dane porušili § 1 ods. 2, § 63 ods. 5, § 79 ods. 2 veta prvá, ods. 3 prvé dve vety a § 74 ods. 2 daňového poriadku. Otázka kompenzácie úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty je riešená jednak v daňovom poriadku ( ustanovenie § 79 ods. 3), ale aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (ustanovenie § 79a). Osobitná úprava danej problematiky podľa zákona o DPH má podľa žalobcu prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v daňovom poriadku. Aj keď osobitná úprava obsiahnutá v § 79a zákona o DPH je v zmysle § 85ke účinná iba od 01.01.2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie sa táto osobitná úprava nedá použiť, žalovaný v napadnutom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity daňového poriadku k zákonu o DPH. Správne orgány sa nezaoberali stanoviskom krajského prokurátora v danej veci a námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k posudzovanej problematike (C-107/10 a C-120/15). Z rozsudku vo veci C-107/10 jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení dane z pridanej hodnoty, alebo ktorý takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly, je v rozpore s článkom 183 Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej „Smernica“). Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou, keďže kompenzácia je upravená ako v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3), tak aj v zákone o DPH v konaniach začatých po 01.01.2017 (§ 79a). Podľa žalobcu je napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie v rozpore s § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku, ktoré ustanovenia ukladajú povinnosť správcu dane priznať daňovému subjektu úroky, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní od podania žiadostí o jeho vrátenie (v danom prípade od podania daňového priznania). Daňové orgány nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu na daný prípad neaplikovať. Žalobca ďalej prezentoval názor, že daňový poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení neuvádza, že zaplatenie úrokov v zmysle § 79 ods. 3 predmetného zákona je sankciou a už vôbec nie to, že ich správca dane platiť nemusí. Žalovaný v danom prípade porušil svoju zákonnú povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní tak, ako mu to ukladá zákon a bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa stotožnil s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu vykazuje napadnuté rozhodnutie znaky svojvôle.
III.
Vyjadrenie žalovaného
10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.07.2017 (ďalej len „vyjadrenie“) poukázal na dôvody napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona pred zákonom procesnoprávnym. Žalovaný zdôraznil, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré boli podstatnépre jeho rozhodovanie v administratívnom (odvolacom) konaní. Okrem iného sa žalovaný zaoberal i odvolacími námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-107/10 a C-120/15), pričom skutočnosť, že žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. V prípade, ak by správca dane vydával v nadväznosti na rozsudky Súdneho dvora EÚ rozhodnutie o priznaní úroku, musel by v zmysle § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku vo výroku uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Takéto ustanovenie týkajúce sa daňových kontrol ukončených do 31.12.2016 však v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje. Nie je teda jasné, od ktorého dátumu by sa mal úrok počítať (primeraná lehota daňovej kontroly), aká úroková sadzba by sa mala použiť, príp. iné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné a majú vplyv na algoritmus výpočtu úroku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle a navrhol podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
IV.
Ďalší priebeh súdneho konania
11. Krajský súd v Nitre (ďalej „krajský súd“) rozsudkom č. k. 26S9/2017-61 zo dňa 29.03.2018 napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 100648380/2017 zo dňa 19.04.2017 ako aj prvostupňové rozhodnutie č. 100035518/2017 zo dňa 09.01.2017 podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej „SSP“) zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
12. Krajský súd dospel k záveru, že zákon o DPH účinný v čase rozhodnom pre posúdenie predmetnej veci neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty počas vykonávania daňovej kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento odpočet bol uplatnený oprávnene. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly upravený v § 79a zákona o DPH bol do zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. V zmysle § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) zákona o DPH účinnom v čase rozhodovania žalovaného, sa však § 79a predmetného neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016. Krajský súd tak dospel k záveru, že na danú vec nemožno aplikovať § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, ale je potrebné vychádzať z predchádzajúcej právnej úpravy zákona o DPH a daňového poriadku. Práve z dôvodu, že vnútroštátna úprava do 31.12.2016 neobsahovala úpravu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a viedli sa vnútroštátne spory o priznanie tejto náhrady vo forme úrokov, Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7S/21/2012 podal Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania a žiadal odpoveď na dve prejudiciálne otázky. Súdny dvor sa k položeným otázkam vyjadril formou uznesenia vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015, keď výslovne uviedol, že “článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“ Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015 ako aj staršej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, pretože takémuto uplatneniu bráni čl. 183 Smernice. Predmetná Smernica je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Krajský súd dal do pozornosti daňových orgánov, že pokiaľ právny predpis určitú skutkovú situáciu neupravuje, alebo ju upravuje nedostatočne, neznamená, že takúto situáciu nie je možné riešiť. V predmetnej veci je možné podľa názoru súdu použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku, použitia ktorého sa domáhal i žalobca. Záverom krajský súd uviedol, že v ďalšom konaní sú daňové orgány viazané právnym názorom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a povinnosťou správcu dane bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2012, pričom sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu, najmä uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré sa týka priamo slovenského právneho poriadku. Uvedené znamená, že správca dane (taktiež i žalovaný v prípade, ak bude v predmetnej veci rozhodovať) bude v predmetnej veci pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu aplikovať čl. 183 Smernice v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojej vyššie citovanej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto judikatúrou ako i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku za oneskorené vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly (napr. v konaní pod sp. zn. 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/ 57/2016). 13. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť zo dňa 12.06.2018.
14. O kasačnej sťažnosti žalovaného rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžfk/36/2018 zo dňa 27.02.2020 tak, že sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 26S9/2017-61 zo dňa 29.03.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude postupovať v načrtnutej línii so zameraním na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postup žalovaného, ako aj orgánu verejnej správy prvej inštancie. Konkrétne kasačný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56 „ustanovenie § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas
daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ Najvyšší súd SR ďalej konštatoval, že krajský súd síce postupoval správnou právno-aplikačnou metódou, keď sa snažil dospieť k euro-konformnému výkladu príslušných predpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď považoval ustanovenie § 85ke zákona o DPH za súladné s európskym právom a následne trval na analogickej aplikácii ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku.
V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom
15. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná právna vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 4S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. NR-26S/18/2020.
16. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a je nutné napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátiť orgánu verejnej správy prvého stupňa (správcovi dane) na ďalšie konanie.
17. O žalobe rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca ani žalovaný netrvali na nariadení pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.04.2024 (§137 ods. 4 SSP).
18. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
22. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
23. Podľa čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej „Ústava SR“), Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2
24. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 30. 09. 2012, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
25. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.
26. Podľa § 79 ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012, platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.
27. Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov alebo do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného podľa osobitného predpisu, pričom nadmerný odpočet sa vráti vo výške určenej v tomto rozhodnutí.
28. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
29. Podľa § 79 ods. 7 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu podľa odseku 6, vráti časť nadmerného odpočtu pred skončením daňovej kontroly vo výške uvedenej v čiastkovom protokole vyhotovenom podľa osobitného predpisu. Daňový úrad vráti časť nadmerného odpočtu do desiatich dní odo dňa odoslania čiastkového protokolu.
30. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.
31. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
32. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.
33. Podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
34. Podľa § 86 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012, týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6 (súčasťou zoznamu preberaných právne záväzných aktov Európskej Únie /príloha č. 6/ je aj Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pozn. správneho súdu).
35. Podľa čl. 183 Smernice, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
36. Správny súd, v danom prípade viazaný nielen právnym názorom kasačného súdu vyplývajúcim z rozhodnutia sp. zn. 5Sžfk/36/2018 zo dňa 27.02.2020 (§ 469 SSP), ale takisto viazaný čl. 183 Smernice (v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR) ako aj zjednocujúcim stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56 po posúdení podanej správnej žaloby dospel k záveru o jej dôvodnosti.
37. Pochybenie správnych orgánov v danom prípade nevychádza zo zisteného skutkového stavu. Správca dane a obdobne aj žalovaný (ako odvolací správny orgán) riadnym spôsobom zistili, že žalobca podal dňa 12.03.2012 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 273.891,17 eura. Dňa 24.04.2012, teda v rámci zákonom stanovenej lehoty na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu, správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a táto bola ukončená dňa
19.03.2013, kedy si žalobca prevzal protokol z daňovej kontroly zo dňa 14.03.2013. Nadmerný odpočet v žalobcom uplatnenej a správcom dane zistenej sume 273.891,17 eura bol vrátený žalobcovi dňa 29.03.2013, pričom žalobca v podaní zo dňa 30.04.2014 požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.
38. Dôvodom pre konštatovanie dôvodnosti podanej žaloby s následkom zrušenia prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia je nesprávne právne posúdenie veci, ku ktorému dospeli správne orgány.
39. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Pokiaľ správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2012 (ktorý mu bol vrátený dňa 29.03.2013, t. j. v lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly), v konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 30.04.2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu mal správca dane k tejto problematike pristupovať v súlade s § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 (§ 85ke predmetného zákona a contrario) a to napriek tomu, že daňová kontrola na vrátenie nadmerného odpočtu bola skončená do 31.12.2016. Uvedené vyplýva zo zjednocujúceho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019, v rámci ktorého bolo konštatované, že prechodné ustanovenie § 85ke zákona o DPH nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré, v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou, má aplikačnú prednosť.
40. Správne orgány mali v danom prípade žiadosť žalobcu zo dňa 30.04.2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2012 posudzovať v zmysle § 79a zákona o DPH neaplikujúc prechodné ustanovenie § 85ke predmetného zákona, pričom absencia takéhoto postupu je vzhľadom na rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 5Sžfk/36/2018 zo dňa 27.02.2020 dôvodom konštatovania nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v tomto súdnom konaní.
41. Správny súd zároveň podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a podľa § 191 ods. 4 predmetného zákona mu vec po zrušení vracia na konanie, keďže prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie správnych orgánov v administratívnom konaní tvoria jeden celok a vytýkanou vadou nesprávneho právneho posúdenia je zaťažené už prvostupňové rozhodnutie.
42. Úlohou prvostupňového orgánu, viazaného právnym názorom správneho súdu (§ 191 ods. 6 SSP), bude v rámci administratívneho (daňového) konania opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 30.04.2014, pričom sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu (najmä rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice). Správca dane bude v predmetnej veci pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu aplikovať čl. 183 Smernice v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor EÚ a po právnej stránke vec posúdi v súlade s aktuálnou aplikačnou súdnou praxou, ktorá vychádza zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56.
43. Keďže správny súd v danom prípade zistil potrebu zrušenia napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, ktorý sám o sebe zakladá dôvodnosť podanej žaloby, inými žalobnými námietkami a úvahami žalobcu obsiahnutými v podanej správnej žalobe sa z dôvodu nadbytočnosti v tomto štádiu nezaoberal. Zrušením napadnutého a prvostupňového rozhodnutia a vrátením veci do štádia vedeného administratívneho konania sa správnym orgánom vytvára procesný priestor na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako daňového subjektu, vrátane námietok vznesených v tomto súdnom konaní.
44. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na plnú náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. Správny súd zároveň žalobcovi s poukazom na § 467 ods. 3 SSP priznal právo na náhradu trov kasačného konania, a to aj napriek tomu, že k zrušeniu v poradí prvého meritórneho rozhodnutia súdu vo veci došlo na základe kasačnej sťažnosti žalovaného. Z právneho názoru žalovaného, ktorý bol odlišný v aplikácii ustanovení zákona o DPH účinných od 01.01.2017, vyplýva v končenom dôsledku nesprávnosť právneho posúdenia nároku žalobcu správnymi orgánmi a pokiaľ došlo k zrušeniu vydaných administratívnych rozhodnutí, jedná sa o konečný úspech vo veci podanej správnej žaloby na strane žalobcu.
45. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia /§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP, v spojení s § 493e SSP/. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).