Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-270-2020.pdf
PDF · 73.14 KB
Case nature
Subarea
14CoE/270/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej v exekučnej veci oprávneného: Mesto Košice, IČO: 00 691 135, Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, proti povinnému: B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX R., o vymoženie 60,00 eur s prísl. vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, Exekútorsky úrad Mlynárska 16, Košice, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 22.10.2019, č.k. 35Er/5494/2016-8, takto
rozhodol:
I. Odvolanie o d m i e t a.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len "súd prvej inštancie") uznesením zo dňa 22.10.2019, č.k. 35Er/5494/2016-8 (ďalej len "uznesenie") exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi Ondášovi so sídlom Exekútorského úradu Mlynárska 16, Košice trovy exekúcie vo výške 43,04 eur do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 08.12.2016 bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor. Dňa 11.06.2019 súdny exekútor doručil súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zároveň si uplatnil trovy exekučného konania vo výške 43,04 €. Súd citoval § 57 ods. 1 písm. h) a § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že z obsahu exekučného spisu, vyplýva, že súdny exekútor po udelení poverenia na vykonanie exekúcie vydal dňa 12.01.2017 upovedomenie o začatí exekúcie. Následne súdny exekútor preveroval majetkové pomery povinného a zistil, že povinný je vlastníkom motorového vozidla, ktoré je ale blokované v prospech viacerých exekučných konaní majúcich prednosť, nie je poberateľom dôchodkovej dávky, úrazovej dávky, dávky v nezamestnanosti, ani nemocenskej dávky, nie je vlastníkom nehnuteľností na území Slovenskej republiky, má vedené účty v bankách, na ktorých ale nie je dostatok finančných prostriedkov a voči povinnému je vedených niekoľko exekučných konaní majúcich prednosť. Preto rozhodol tak, že exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku zastavil. O náhrade trov exekúcie rozhodol v zmysle § 14 a nasl. vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 43,04 eur. Na ich náhradu zaviazal oprávneného v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
3. Proti výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude znášať exekútor.
4. Oprávnený v odvolaní uviedol, že je názoru, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne, pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Poukázal taktiež na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS IV. 297/2010-11 zo dňa 31. 08. 2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku, viď. rozsudok z 23. 11. 1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie ( m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie oprávnenému.
5. Vo vyjadrení zo dňa 20.10.2020 k odvolaniu súdny exekútor uviedol, že nemajetnosť povinného v exekučnom spise nesporne preukázal. Odvolanie oprávneného považoval za účelové, zaťažujúce súd i exekútora. Mal za to, že v prípade, ak súd zastaví exekúciu z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, zavinenie oprávneného pre vznik jeho povinnosti uhradiť trovy exekúcie sa vôbec nevyžaduje. Na základe uvedeného navrhol odvolanie oprávneného zamietnuť.
6. Podľa § 243h ods. l Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred l. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
7. Podľa § 9a ods. l Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. l C.s.p. ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. l C.s.p. a contrario. Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné odmietnuť podľa § 358 C.s.p.
9. Oprávnený podal odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie čo do uvedenia dôvodu jej zastavenia. Oprávnený v podanom odvolaní nesúhlasil s dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Mal za to, že súd mal namiesto nemajetnosti povinného (§ 57 ods. l písm. h) Exekučného poriadku) ako dôvodu zastavenia exekúcie, zastaviť exekúciu z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. l písm. g) Exekučného poriadku). Jeho odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie teda smeruje proti odôvodneniu napadnutého uznesenia.
10. Podľa § 358 C.s.p., odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
11. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
12. Vzhľadom na to, že oprávnený podal odvolanie proti výroku napadnutého uznesenia o zastavení exekúcie čo do jeho odôvodnenia, pričom podľa § 358 C.s.p. takéto odvolanie nie je prípustné, odvolací súd podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolanie oprávneného odmietol.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. l C.s.p. v spojení s § 255 ods. l C.s.p. tak, že účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : O (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).