Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_21Csp-26-2020.pdf
PDF · 145.19 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/26/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu F. Z., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom N. XXX, zastúpeným JUDr. Ľudovítom Surmom, advokátom, so sídlom Pavlice 183 proti žalovanému BUBO travel agency, s.r.o., so sídlom Dunajská 31, Bratislava, IČO : 35824859, zastúpenému spoločnosťou CLC advokátska kancelária s.r.o., IČO : 36707856, so sídlom Panenská 18, Bratislava - Staré Mesto, o zaplatenie 12.201,04 eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou z 19. 5. 2020, doručenou na tunajší súd 20. 5. 2020 sa žalobca domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 12.201,04 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12.201,04 eur od 10. 4. 2020 do zaplatenia. Uvedený žalobný návrh odôvodnil tým, že strany sporu uzatvorili 14. 10. 2019 zmluvu o zájazde podľa § 16 a nasl. zákona č. 170/2018 Z.z., a to žalobca v pozícii spotrebiteľa ako cestujúci a žalovaný v pozícii prevádzkovateľa cestovnej kancelárie. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok žalovaného obstarať pre žalobcu zájazd (kombináciu služieb cestovného ruchu) definovaný v článku II.2 tejto zmluvy a služby s ním spojené. Zájazd bol v zmluve definovaný ako zájazd s cieľovým miestom Kuba, s termínom začatia 26. 3. 2020 a termínom ukončenia 6. 4. 2020, teda o dĺžke pobytu 12 dní a 10 prenocovaní počas, ktorých bude cestujúcemu poskytnuté ubytovanie, pričom pokiaľ ide o ostatné podmienky zájazdu v zmluve bol uvedený odkaz na internetovú stránku žalovaného s poznámkou, že cestujúci sa s týmito podmienkami podrobne oboznámil pred uzatvorením zmluvy, potvrdzuje, že sú mu jasné a zrozumiteľné, a že s nimi súhlasí s tým, že ešte budú upresnené v podrobnejších informáciách o zájazde zaslaných cestujúcemu pred zájazdom (cena zájazdu, vrátane všetkých povinných a nepovinných príplatkov známych v čase vytvorenia objednávky zájazdu a pod.) Ako cena bola v zmluve dojednaná suma 12.181,04 eur (spolu za cestujúceho ako aj všetky ostatné spolucestujúce osoby uvedené v sumári objednávky.) Pôvodne dojednaná cena vo výške 12.181,04 eur, však bola dodatočne zvýšená o 20 eur v súvislosti s transferom z Bratislavy do Viedne na letisko (na základe žiadosti žalobcu), t.j. na 12.201,04 eur. Táto suma bola žalobcom uhradená podľa pokynov žalovaného v dvoch splátkach. Dňa 23. 3. 2020 žalovaný e-mailom informoval žalobcu, že letecké spoločnosti pristúpili k reštrikciám letovej prevádzky z dôvodu obmedzení na lietanie z/do krajín EÚ, ktoré tieto krajiny prijali v súvislosti so šírením koronavírusu, a z objektívnych príčin tak bola realizácia zájazdu žalobcu pozastavená, s tým, že sa bude sa realizovať v inom dátume. Žalovaný súčasne požiadal žalobcu o výber neskoršieho termínu zájazdu, v lehote do 30. 9. 2020, podľa dostupnosti na internetovej stránke žalovaného s tým, že zájazd sa musí uskutočniť do 30. 6. 2021. Dňa 23. 3. 2020 boli na stránke Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky zverejnené informácie, že kubánska vláda nariadila zatvorenie svojich hraníc od 24. 3. 2020 na dobu
30 dní s tým, že vstup na ostrov bude povolený len pre občanov s trvalým pobytom na Kube a výstup z ostrova pre turistov, ktorí sú zatiaľ na Kube. Zájazd sa pritom mal začať 26. 3. 2020, t.j. v čase, keď už sa nebolo možné sa na Kubu prepraviť. Na základe týchto informácií, ako aj na základe odporúčania Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR necestovať do žiadnej krajiny sveta a na základe informácie od žalovaného, že realizácia zájazdu je pozastavená, zaslal žalobca 25. 3. 2020 žalovanému e-mailom a zároveň aj poštou odstúpenie od zmluvy o zájazde z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, ktoré významne ovplyvnili poskytovanie zájazdu alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta a požiadal žalovaného o vrátenie všetkých platieb, ktoré na základe zmluvy zaplatil do 14 dní na určený účet. Odstúpenie od zmluvy o zájazde bolo žalovanému doručené elektronicky 25. 3. 2020 a poštou 26. 3. 2020. Žalovaný však v zákonnej 14 dňovej lehote nevrátil žalobcovi žiadne prijaté platby. Z dôvodu nekonania žalovaného, žalobca 27. 4. 2020 zaslal žalovanému e-mailom a tiež poštou predžalobnú výzvu s tým, že pokiaľ neuhradí dlžnú sumu, bude ju vymáhať súdnou cestou spolu s úrokmi z omeškania. Žalovaný si však do dnešného dňa svoju povinnosť vrátiť plnenia prijaté zo zrušenej zmluvy o zájazde nesplnil.
2. Vo vyjadrení k žalobe doručenom na tunajší 6. 7. 2020 žalovaný uviedol, že v súčasnej dobe považuje žalobcov návrh za neopodstatnený, čo odôvodnil tým, že 14. 10. 2019 žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o zájazde predmetom, ktorej bolo obstaranie zájazdu s názvom Kuba - hľadanie raja v termíne od 26. 3. 2020 do 6. 4. 2020 zo strany žalovaného. Žalobca 25. 3. 2020 písomne odstúpil od zmluvy podľa § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z.z. z dôvodu, že v cieľovom mieste, resp. v jeho bezprostrednej blízkosti nastali neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnili poskytovanie zájazdu alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta. Neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti spočívali v najmä v opatreniach prijatých vo väčšine krajín sveta za účelom zabránenia šírenia ochorenia COVID 19. Šírenie ochorenia COVID -19 a vyhlásenie svetovej pandémie možno podľa žalovaného nepochybne označiť za udalosť vyššej moci, ktorá má priamy vplyv na situáciu žalobcu i žalovaného. Podľa právnej teórie, vyššia moc je udalosť, ktorú nie je možné predvídať a odvrátiť. Zákon č. 170/2018 Z.z. upravuje možnosť cestujúceho odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastali neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, pričom cestujúci má nárok na vrátenie uhradených platieb za zájazd v celom rozsahu, avšak cestovnej kancelárii žiadne právo v súvislosti s vyššou mocou nepriznáva. V tejto bezprecedentnej situácii nie je možné pripustiť a ani právne obhájiť, aby len jedna zmluvná strana mala určité právo vzťahujúce sa k vyššej moci a naopak druhá zmluvná strana niesla všetky následky, a to najviac v tom prípade, kedy môže byť dopad vo finančnej sfére na žalovaného likvidačný, napriek tomu, že neporušil žiadnu zo svojich zákonných ani zmluvných povinností. Vzhľadom na to, že zákon č. 170/2018 Z.z. neriešil postavenie cestovnej kancelárie pri vzniku neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, bola (s účinnosťou od 29. 5. 2020) prijatá novela tohot zákona. Predmetná novela žalovanému priamo ukladala povinnosť vo vzťahu ku klientom, ktorí odstúpili od zmluvy o zájazde alebo, ktorých zájazd bol z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností zo strany zrušený v rozhodnom období počnúc 12. 3. 2020, a žalovaný len dôsledne postupuje v zmysle tejto novely. Nakoľko žalobca odstúpil od zmluvy o zájazde v dotknutom období, žalovaný bol povinný postupovať podľa § 33a ods. 1 zákona č. 170/2018 Z.z. v znení tejto novely, a teda bol povinný dohodnúť sa so žalobcom na poskytnutí náhradného zájazdu najneskôr do 31. 8. 2021 s tým, že následne, ak by sa žalovaný so žalobcom na poskytnutí náhradného zájazdu nedohodli do 31. 8. 2021, platilo by, že žalovaný odstúpil od zmluvy o zájazde a je povinný vrátiť všetky platby, ktoré prijal na základe zmluvy o zájazde v lehote do 14. 9. 2021. Žalovaný po nadobudnutí účinnosti tejto novely zákona postupoval v súlade s jej znením, pričom podľa § 33a ods. 1 zákona o zájazdoch navrhol žalobcovi zmenu zmluvy o zájazde prostredníctvom e-mailovej správy z 29. 5. 2020. Ku dňu podania tohto vyjadrenia k žalobe však žalobca na túto ponuku zmeny zmluvy nijako nereagoval. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nie je v omeškaní s vrátením uhradenej ceny zájazdu, nakoľko len dôsledne postupoval v súlade s novelou zákona o zájazdoch, a preto považuje celý nárok uplatnený žalobou za nedôvodný a navrhol, aby súd žalobu zamietol.
3. V replike z 20. 7. 2020, doručenej na tunajší súd 22. 7. 2020 žalobca uviedol, že žalovaný si zamieňa pojem oprávnenie a povinnosť, pričom podľa § 33a ods. 1 zákona o zájazdoch cestovnej kancelárii žiadna povinnosť nevznikla. V danom prípade zmluva o zájazde už neexistuje, bola zrušená odstúpením žalobcu z 25. 3. 2020, a žalovanému vznikla zákonná povinnosť podľa § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch vrátiť všetky platby, ktoré podľa tejto zmluvy obdržal. Novelizovaný zákon umožnil, aby v prípade, ak si cestovná kancelária dovtedy nesplnila svoju povinnosť vrátiť cestujúcemu všetky obdržané plnenia na základe zmluvy o zájazde, bola (napriek zrušeniu zmluvy) oprávnená ponúknuť cestujúcemu (namiesto
vrátenia prijatých plnení) náhradný zájazd, najmä formou oznámenia o náhradnom zájazde podľa písm. b), keďže k zmene zmluvy o zájazde by už nemohlo dôjsť, keďže zmluva zanikla odstúpením žalobcu od zmluvy. Zrušená zmluva nevie obživnúť, navyše len preto, aby následne znova zanikla (fikcia odstúpenia žalovaného podľa ods. 9.) Ust. § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch odkazuje iba na primerané použitie postupu podľa ods. 1, t.j. na vznik oprávnenia cestovnej kancelárii na zaslanie oznámenia o náhradnom zájazde, prípadne na uzatvorenie novej zmluvy o zájazde (keďže pôvodná zmluva zanikla.) Tieto ustanovenia však neoprávňujú cestovnú kanceláriu na zadržanie prijatých platieb od cestujúceho počas nejakého obdobia. Z gramatického a teleologického výkladu uvedených dvoch ustanovení podľa žalobcu vyplýva, že na zrušenie zmluvy o zájazde podľa § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch sa nevzťahujú iné ustanovenia § 33a zákona o zájazdoch ako (iba) ods. 1 a ods. 10, t.j. že vzniká oprávnenie (nie povinnosť) cestovnej kancelárie pokúsiť sa dohodnúť zmenu obsahu jej záväzku na vrátenie prijatých platieb od klienta. Oznámenie o náhradnom zájazde podľa § 33a ods. 1 písm. b) zákona o zájazdoch navyše nebolo žalobcovi doposiaľ doručené. Zo žiadneho ustanovenia zákona o zájazdoch nevyplýva, že by cestovná kancelária bola v prípade odstúpenia pred účinnosťou zmeny zákona o zájazdoch oprávnená zadržať prijaté platby od žalobcu (nevzniká žiadna ochranná doba.) Ak by zákonodarca zamýšľal zakotviť do zákona právo cestovnej kancelárie na zadržanie prijatých platieb pred účinnosťou prijatej zmeny zákona, tak by v ods. 10 výslovne uviedol výpočet všetkých ustanovení § 33a zákona o zájazdoch, ktoré sa majú na túto situáciu aplikovať. Zákon však jednoznačne odkázal len na vznik oprávnenia cestovnej kancelárie na zaslanie návrhu (ponuky), bez vzniku odkladu splatnosti vrátenia prijatých platieb zo zrušenej zmluvy (inak by ods. 10 explicitne odkazoval aj na § 33a ods. 9.) Odsek 9 sa teda nemôže vzťahovať na situáciu, ak zmluva o zájazde už zanikla iným spôsobom (odstúpením cestujúceho), inak by sa pripustilo, že zmluva o zájazde prežila predchádzajúce odstúpenie a zanikla až neskorším odstúpením cestovnej kancelárie, čo je však podľa žalobcu logickým a právnym nezmyslom. Bývalý cestujúci tak má podľa žalobcu na základe ponuky cestovnej kancelárie možnosť rozhodnúť sa pre vznik nového záväzku (zmluvy o zájazde), ktorý by vyriešil úhradu nového zájazdu z už prijatých platieb cestovnou kanceláriou na základe zrušenej zmluvy. Zo žiadneho ust. § 33a zákona o zájazdoch pritom nevyplýva, že by cestujúci nemohol aj po účinnosti prijatej zmeny zákona odstúpiť od zmluvy alebo že by jeho odstúpenie nevyvolávalo zákonom predpokladané účinky, t.j. nevylučuje použitie § 21 zákona o zájazdoch. Celé ust. § 33a zákona o zájazdoch len dopĺňa mechanizmus, ktorý cestovné kancelárie a cestujúci môžu, ale nemusia využiť s tým, že nevylučuje použitie všetkých ostatných ustanovení právneho poriadku (zákona o zájazdoch.) Pokiaľ by novela zákona (účinná od 29. 5. 2020) vylučovala použitie ostatných ustanovení zákona o zájazdoch, teda, že odstúpenie od zmluvy o zájazde počas určitého obdobia nevyvoláva právne účinky, bolo by to v tomto zákone explicitne uvedené. Výklad právnych predpisov predložených žalovaným o vzniku jeho práva zadržať prijaté platby, resp. neplniť do určitého okamihu svoje záväzky zo zrušenej zmluvy, je tak nezákonný (nevyplýva z prijatej novely zákona o zájazdoch), neústavný, a je taktiež v rozpore s právom EÚ. Výklad predmetných ustanovení prezentovaný žalovaným smeruje k pravej retroaktivite predmetných noriem, t.j. že nová úprava dáva vzniknúť novým právnym vzťahom pred jej účinnosťou. Pri pravej retroaktivite platí zásada jej všeobecnej neprípustnosti, z ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, teda od zákazu retroaktivity sa možno odchýliť len výnimočne, a to výslovným pozitívnym ustanovením. Zákaz retroaktivity v občianskom práve sa vyvodzuje z článku 1 ústavy, upravujúceho zásadu materiálneho právneho štátu, zásadu právnej istoty a ochrany dôvery občana v právo. Ust. § 33a zákona o zájazdoch neobsahujú žiadnu ochranu nadobudnutých práv cestujúceho, resp. ochranu jeho legitímnych očakávaní na vrátenie zaplatených platieb zo zrušenej zmluvy. Pokiaľ by mal súd v tejto veci za to, že príslušné ustanovenie nie je možné vykonať inak ako retroaktívne, žalobca požiadal, aby prerušil konanie a podal návrh na začatie konania o súlade ust. § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch s čl. I ods. 1 ústavy na ústavný súd z vyššie uvedených dôvodov. Zákon o zájazdoch a jeho novela je transpozíciou smernice EÚ. Výklad prijatých ustanovení spôsobom, že spotrebiteľ (cestujúci) nemá do 14. 9. 2021 právo na vrátenie peňazí zo zájazdu zrušeného pred účinnosťou zmeny zákona je v rozpore s cieľom tejto smernice. V smernici Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 2015/230212 (ďalej len „smernica“) sa stanovuje, že ak je cesta zrušená v dôsledku neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, cestujúci majú právo na vrátenie všetkých platieb za balík cestovných služieb, a to bez zbytočného odkladu, a v každom prípade najneskôr do 14 dní po ukončení zmluvy. V tejto súvislosti môže organizátor ponúknuť cestujúcemu náhradu vo forme poukazu. Táto možnosť však cestujúcich nezbavuje ich práva na náhradu vo finančnej podobe. Európska komisia prijala 8. 3. 2020 výkladové usmernenia k predpisom EÚ o právach cestujúcich v kontexte vývoja situácie týkajúcej sa COVID-19. Komisia pripomenula, že cestujúci si vždy môže vybrať medzi náhradou v hotovosti a náhradou vo forme poukazu. Ustanovenie § 33a zákona o zájazdoch je nevyhnutné vykladať eurokomformne, t.j. v súlade
s cieľom sledovaným smernicou. Pokiaľ by však súd mal za to, že výklad predložený žalovaným nie je v súlade so sekundárnym právom EÚ, žalobca navrhol, aby konanie prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ o výklad príslušných ustanovení a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, smerujúcich k tomu, či sa má čl. 11 ods. 5 smernice vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna úprava § 33a ods. 10 v spojení s § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch podľa ktorej, ak sa cestovná kancelária s cestujúcim zo zmluvy o zájazde nedohodne na poskytnutí náhradného zájazdu do 31. 8. 2021 platí, že cestovná kancelária odstúpila od zmluvy o zájazde a je povinná cestujúcemu vrátiť všetky platby, ktoré prijala na základe zmluvy o zájazde, a to bez odkladu, najneskôr však do 14. 9. 2021, a ďalej, či sa má čl. 12 ods. 2 a ods. 4 smernice vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava § 33a ods. 10 v spojení s § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch podľa ktorej, ak sa cestovná kancelária s cestujúcim zo zrušenej zmluvy o zájazde nedohodne na poskytnutí náhradného zájazdu do 31. 8. 2021 je povinná cestujúcemu vrátiť všetky platby, ktoré prijala na základe zmluvy o zájazde do 14. 9. 2021, a nakoniec, či v prípade, ak uvedená vnútroštátna právna úprava nie je v rozpore s právom únie, či sa majú ust. § 33a ods. 10 a § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch vykladať tak, že bránia tomu, aby vnútroštátny súd priznal pred 14. 9. 2021 cestujúcemu zo zrušenej zmluvy o zájazde nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zrušený zájazd zaplatil do 14 dní od doručenia odstúpenia cestovnej kancelárii, a to aj spolu s úrokom z omeškania.
4. V duplike doručenej na tunajší súd 8. 9. 2020 žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, nakoľko zastáva názor, že práve ustanovenie § 33a zákona o zájazdoch dočasne, počas mimoriadnej situácie nahrádza riešenie situácie, v ktorej sa žalobca a žalovaný nachádzajú, t.j. ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch, na ktoré sa odvoláva žalobca, upravujúce povinnosť vrátenia uhradených platieb sa v tomto prípade neuplatňuje. Žalovaný zastáva opačný názor ako žalobca, že ustanovenie § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch práve umožňuje žalovanému zadržať prijaté platby počas explicitne uvedeného obdobia, počas ktorého sa môže so žalobcom dohodnúť buď na zmene zmluvy, resp. poskytnutí náhradného zájazdu, čo je jednoznačne účelom novely zákona o zájazdoch, pričom sa vzťahuje aj na zmluvy o zájazde, od ktorých jedna zo zmluvných strán odstúpila, tak ako to aj priamo vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 136/2020 Z.z., ktorým sa doplnil zákon o zájazdoch. Ustanovenie dôvodovej správy exaktne hovorí, že aj, keď v čase mimoriadnej situácie (do účinnosti zákona) cestujúci alebo cestovná kancelária odstúpili od zmluvy o zájazde z dôvodu mimoriadnej a neodvrátiteľnej okolnosti (napr. aj šírenie vírusu COVID-19), tak platí, že pôvodná zmluva o zájazde trvá, ak dovtedy cestovná kancelária nevrátila cestujúcemu všetky platby zaplatené na základe zmluvy o zájazde. Ide o vyjasnenie a spresnenie postupu, ktorý je aplikovateľný na zmluvy o zájazde, od ktorých strany odstúpili. Ak by bolo odstúpenie účinné, nebolo by možné na pôvodnú zmluvu nadviazať a zmaril by sa tým účel zákona, ktorým je zmluvy o zájazde predĺžiť. Predmetné ust. § 33a zákona o zájazdoch vylučuje v období mimoriadnej situácie aplikáciu ostatných dotknutých ustanovení zákona o zájazdoch, ktoré nedopĺňa, ale nahrádza. V opačnom prípade by dotknuté ustanovenie nemalo prakticky žiaden význam a nebol by dosiahnutý účel dotknutej novely, ktorým je aj podpora a udržateľnosť podnikania cestovných kancelárii. Oznámenie o náhradnom zájazde bolo žalobcovi zaslané e-mailom 21. 7. 2020, pričom na toto oznámenia žalobca žiadnym spôsobom nereagoval. Čo sa týka ďalšieho žalobcovho výkladu ust. § 33a zákona o zájazdoch, k uvedenému sa žalovaný ďalej nevyjadruje, nakoľko ho považuje za absurdný, nelogický a zmätočný. Tvrdenie, že ust. § 33a zákona o zájazdoch neobsahuje žiadnu ochranu nadobudnutých práv cestujúceho, resp. ochranu legitímnych očakávaní cestujúceho na vrátenie zaplatených platieb zo zrušenej zmluvy o zájazde nie je možné akceptovať, nakoľko z ust. § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch jednoznačne vyplýva, že cestovná kancelária je povinná cestujúcemu vrátiť všetky platby, ktoré prijala na základe zmluvy o zájazde do 14. 9. 2021, čo je nepochybne právnou úpravou poskytujúcu ochranu práv cestujúceho. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa otázky retroaktivity, ako aj otázky prednosti práva Európskej únie, ktoré je podľa názoru žalobcu v rozpore s ustanovením § 33a zákona o zájazdoch, žalovaný sa k tomu zámerne bližšie nechcel vyjadrovať, nakoľko zastáva názor, že nie je oprávnený posudzovať súlad dotknutého ustanovenia s ústavou alebo európskou legislatívou, pretože toto oprávnenie prináleží výlučne Ústavnému súdu SR, a je výlučnou vecou tunajšieho súdu vec právne posúdiť a prijať rozhodnutie o ďalšom postupe.
5. Dňa 14. 6. 2021 (t.j. deň pred pojednávaním) doručil žalobca (z vlastnej iniciatívy) tunajšiemu súdu podanie, v ktorom mu oznámil, že v prílohe pripája tlačovú správu Európskej komisie, ktorá podala voči SR žalobu z dôvodu rozporu prijatej úpravy zákona o zájazdoch s európskou spotrebiteľskou legislatívou (k tomuto podaniu bol pritom priložený dokument v anglickom jazyku bez prekladu do slovenského jazyka.)
6. Na pojednávaní konanom 15. 6. 2021 žalobca zopakoval svoje vyjadrenia zo žaloby a z repliky, pričom doplnil, že osoby, ktoré odstúpili od zmluvy o zájazde v termíne od 12. 3. do účinnosti novely zákona o zájazdoch sú diskriminované v porovnaní s osobami, ktoré odstúpili od zmluvy o zájazde po účinnosti tejto novely zákona. Zo žiadneho ustanovenia § 33a zákona o zájazde totiž nevyplýva, že by nebolo možné odstúpiť od zmluvy po účinnosti tejto novely, pričom ak by odstúpila osoba po účinnosti novely, bola by v lepšom postavení ako osoba, ktorá odstúpila v období od 12. 3. do účinnosti novely, čo je však neprijateľné. Ďalej dodal, že len včera mu bolo doručené oznámenie o náhradnom zájazde, a to vo forme emailu, avšak bolo nečitateľné. Poukázal tiež na to, že pri tomto oznámení nebolo zrejmé, kto konal za žalovaného. Oznámenie o náhradnom zájazde, na ktoré bol žalovaný oprávnený, sa tak nezrealizovalo. Oprávnenie, ktoré žalovaný mal teda nevyužil, a z tohto dôvodu nenastúpili účinky v zmysle, že by nastala nejaká ochranná doba, a preto platí, že od zmluvy bolo odstúpené ešte zo strany žalobcu. Z ust. § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch nie je možné ani gramatickým, ani systematickým a ani teleologickým výkladom vyvodiť, že by v sebe obsahovalo pozitívne vymedzenie skutočnosti, že zmluva, od ktorej bolo žalobcom odstúpené v období od 12. 3. 2020 do účinnosti novely zákona o zájazdoch, pokračuje ďalej. Toto ustanovenie musí byť výslovné a pozitívne, t.j. muselo byť pozitívne ustanovovať, že od zmluvy o zájazde, od ktorej bolo odstúpené v čase od 12. 3. 2020 do účinnosti novely zákona o zájazdoch sa považuje za neplatné, resp. že táto zmluva naďalej trvá, avšak nič také v § 33a ods. 10 nie je uvedené. Ak cestovná kancelária neoznámi cestujúcemu náhradný zájazd, tak nikdy nenastanú účinky § 33a, pretože takéto konanie sa v rámci postupu § 33a predpokladá, ak chce vyvolať následky spočívajúce v obnovení platnosti zmluvy o zájazde a možnosti ponechať si žalobcom poskytnuté platby do 14. 9. 2021. Poukázal na to, že dôvodová správa nie je záväzná, dôležité je to, čo je prijaté ako obsah zákona. V texte zákona sa nikde neuvádza pozitívne ustanovenie, že by zmluva, ktorá už raz zanikla, obživla a začala vyvolávať právne účinky. Ustanovenie § 33a ods. 10 hovorí len o tom, že ak sú splnené predpoklady vyplývajúce z hypotézy právnej normy, teda ak došlo k odstúpeniu a neboli platby vrátené cestovnou kanceláriou, tak sa má postupovať podľa § 33a ods. 1 zákona o zájazdoch.
7. Žalovaný sa na tomto pojednávaní nezúčastnil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil a vyjadril súhlas s konaním v neprítomnosti.
8. Súd na tomto pojednávaní nevykonal žiadne dokazovanie, nakoľko mal pre nepopretie protistranou za nesporné všetky relevantné skutkové tvrdenia strán sporu podľa § 151 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“.) Ako bude ďalej bližšie vysvetlené súd nepovažoval za relevantné sporné skutkové tvrdenia, či a kedy bolo žalobcovi doručené oznámenie (žalovaného) o náhradnom zájazde. Dokazovanie vo vzťahu k nesporným skutkovým tvrdeniam sa zásadne nevykonáva, nakoľko by to bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti vyplývajúcou z článku 17 CSP, a súd je povinný si nesporné skutkové tvrdenia osvojiť ako zistený skutkový stav.
9. Za nesporné tak možno považovať skutkové tvrdenia, že strany sporu uzatvorili 14. 10. 2019 zmluvu o zájazde, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného ako cestovnej kancelárie obstarať pre žalobcu ako cestujúceho (spotrebiteľa) zájazd (kombináciu služieb cestovného ruchu) a služby s ním spojené do cieľového miesta Kuba, s termínom začatia 26. 3. 2020 a termínom ukončenia 6. 4. 2020, t.j. zájazd v trvaní 12 dní a 10 prenocovaní v ubytovacom zariadení za cenu (zahŕňajúcu všetky povinné a nepovinné príplatky známe v čase vytvorenia objednávky zájazdu) vyčíslenú spolu za cestujúceho a za všetky spolucestujúce osoby vo výške 12.181,04 eur, s tým, že ďalšie podmienky zájazdu boli určené s odkazom na internetovú stránku žalovaného, pričom žalobca sa s nimi podrobne oboznámil pred uzatvorením zmluvy, potvrdil, že sú mu jasné a zrozumiteľné a súhlasil s nimi. Pôvodne dohodnutá cena zájazdu bola dodatočne (na žiadosť žalobcu) zvýšená o 20 eur, a to v súvislosti s nákladmi na transfer z Bratislavy do Viedne na letisko na celkovú sumu 12.201,04 eur. Táto čiastka bola uhradená žalobcom v dvoch splátkach podľa pokynov žalovaného. Žalobca 25. 3. 2020 písomne odstúpil od zmluvy o zájazde zo 14. 10. 2019, teda ešte pred začatím zájazdu, a to z dôvodu, že v cieľovom mieste, resp. v jeho bezprostrednom okolí nastali neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnili poskytovanie zájazdu, resp. prepravu cestujúcich do cieľového miesta, a ktoré okolnosti spočívali v opatreniach kubánskej vlády nariaďujúcej zatvorenie svojich hraníc od 24. 3. 2020 po dobu 30 dní v súvislosti so šíriacou sa pandémiou COVID-19. V odstúpení od zmluvy žalobca požiadal žalovaného o vrátenie všetkých platieb, ktoré na základe zmluvy v jeho prospech uhradil, a to v lehote 14 dní. Z dôvodu následného nekonania žalovaného žalobca 27. 4. 2020 zaslal žalovanému predžalobnú výzvu s upozornením, že ak mu neuhradí dlžnú sumu, bude ju vymáhať súdnou cestou spolu s úrokmi z
omeškania. Žalovaný si však doteraz svoju povinnosť vrátiť prijaté plnenia zo zrušenej zmluvy o zájazde nesplnil.
10. Takto zistený skutkový stav súd právne posúdil najmä podľa týchto relevantných hmotnoprávnych ustanovení.
11. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 170/2018 Z.z. - o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom v čase od 29. 5. 2020, ďalej len „zákon o zájazdoch“) zmluvou o zájazde sa cestovná kancelária zaväzuje, že za dohodnutú cenu cestujúcemu obstará zájazd, a cestujúci sa zaväzuje, že zaplatí dohodnutú cenu zájazdu.
12. Podľa § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch cestujúci je oprávnený kedykoľvek pred začatím zájazdu odstúpiť od zmluvy o zájazde. V zmluve o zájazde možno dohodnúť odstupné, ktorého výška musí zohľadňovať čas odstúpenia od zmluvy o zájazde pred začatím zájazdu, predpokladané zníženie nákladov v dôsledku neposkytnutia služieb cestovného ruchu tvoriacich zájazd cestujúcemu a predpokladaný príjem z náhradného predaja služieb cestovného ruchu. Ak odstupné nie je dohodnuté, jeho výška sa vypočíta ako cena zájazdu znížená o súčet úspory nákladov za neposkytnuté služby cestovného ruchu a príjmov z náhradného predaja služieb cestovného ruchu. Na žiadosť cestujúceho je cestovná kancelária povinná poskytnúť odôvodnenie výšky odstupného.
13. Podľa § 21 ods. 4 zákona o zájazdoch pri odstúpení od zmluvy o zájazde podľa odsekov 1 až 3 je cestovná kancelária povinná vrátiť cestujúcemu všetky platby, ktoré od neho alebo v jeho mene prijala na základe zmluvy o zájazde alebo v súvislosti s ňou bezodkladne, najneskôr však do 14 dní odo dňa doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy o zájazde alebo odstúpenia cestovnej kancelárie od zmluvy o zájazde. Ustanovenie odseku 1 tým nie je dotknuté.
14. Podľa § 33a ods. 1 zákona o zájazdoch ak v dôsledku mimoriadnej situácie z dôvodu ochorenia COVID-19 v Slovenskej republike alebo obdobnej situácie v cieľovom mieste alebo v ktoromkoľvek mieste trasy zájazdu nie je možné poskytnúť cestujúcemu základné znaky služieb cestovného ruchu podľa zmluvy o zájazde, je cestovná kancelária oprávnená cestujúcemu :
a) navrhnúť zmenu zmluvy o zájazde alebo b) zaslať oznámenie o náhradnom zájazde, ak cestujúci neprijme navrhnutú zmenu zmluvy o zájazde podľa písmena a).
15. Podľa § 33a ods. 2 zákona o zájazdoch ak cestujúci prijme zmenu zmluvy o zájazde podľa odseku 1 písm. a) a cena zájazdu, ktorý je predmetom zmeny zmluvy o zájazde, je rozdielna ako suma platieb prijatých na základe zmluvy o zájazde, zmluvné strany si vzájomne vyrovnajú rozdiel medzi cenou za zájazd, ktorý je predmetom zmeny zmluvy o zájazde, a sumou platieb prijatých na základe zmluvy o zájazde.
16. Podľa § 33a ods. 3 zákona o zájazdoch oznámenie o náhradnom zájazde má písomnú formu a doručuje sa na trvanlivom nosiči spôsobom, akým bola cestujúcemu doručená zmluva o zájazde, ak sa strany nedohodli inak. Oznámenie o náhradnom zájazde obsahuje najmä informáciu o :
a) suma platieb prijatých na základe zmluvy o zájazde, b) tom, že základné znaky služieb cestovného ruchu obsiahnuté v zmluve o zájazde môžu byť po dohode s cestujúcim pri náhradnom zájazde zmenené, c) práve cestujúceho postúpiť zmluvu o zájazde podľa § 18.
17. Podľa § 33a ods. 7 zákona o zájazdoch cestovná kancelária je povinná dohodnúť sa s cestujúcim na poskytnutí náhradného zájazdu najneskôr do 31. augusta 2021.
18. Podľa § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch ak sa cestovná kancelária s cestujúcim na poskytnutí náhradného zájazdu nedohodne do 31. augusta 2021, platí, že odstúpila od zmluvy o zájazde a je povinná cestujúcemu vrátiť všetky platby, ktoré prijala na základe zmluvy o zájazde, a to bezodkladne, najneskôr však do 14. septembra 2021.
19. Podľa § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch ak cestujúci alebo cestovná kancelária v čase od 12. marca 2020 do účinnosti tohto zákona od zmluvy o zájazde odstúpili podľa § 21 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2018/170/20200529.html> alebo ods. 3 písm. b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2018/170/20200529.html> a cestovná kancelária na základe odstúpenia od zmluvy podľa § 21 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2018/170/20200529.html> alebo ods. 3 písm. b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2018/170/20200529.html> nevrátila cestujúcemu všetky platby, ktoré na základe zmluvy o zájazde prijala, postupuje sa podľa odseku 1.
20. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o zájazde, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
21. Podľa § 52 ods.3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
22. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
23. V prejednávanej veci žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o zájazde podľa § 16 ods. 1 zákona o zájazdoch, nakoľko žalovaný sa ako cestovná kancelária zaviazal, že za dohodnutú cenu obstará žalobcovi ako cestujúcemu zájazd a cestujúci sa zaviazal, že zaplatí dohodnutú cenu za obstaranie tohto zájazdu. V predmetnej zmluve ide takisto o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože bola uzavretá medzi žalovaným ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobcom ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
24. Žalobca ako cestujúci však 25. 3. 2020 využil svoje oprávnenie odstúpiť od tejto zmluvy o zájazde ešte pred začatím zájazdu, bez povinnosti zaplatenia odstupného, a to z dôvodu, že v cieľovom mieste, resp. v jeho bezprostrednej blízkosti nastali neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnili poskytovanie zájazdu, resp. prepravu cestujúcich do cieľového miesta podľa § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch, a ktoré súviseli so šírením pandémie COVID-19. Podľa § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch, ktoré ustanovenie (spolu s ostatnými odsekmi § 33a) do zákona č. 170/2018 Z.z. (v znení účinnom do 29. 5. 2020) doplnila novela - zákon č. 136/2020 Z.z. (účinná od 29. 5. 2020), však platí, že ak cestujúci v čase od 12. 3. 2020 do účinnosti tejto novely zákona (29. 5. 2020) odstúpil od zmluvy o zájazde podľa § 21 ods. 2 tohto zákona a súčasne cestovná kancelária na základe takéhoto odstúpenia nevrátila cestujúcemu všetky platby, ktoré na základe tejto zmluvy prijala (čo sa stalo aj v prejednávanej veci), malo sa v postupovať podľa § 33a ods. 1 zákona o zájazdoch, t.j. cestovná kancelária bola oprávnená cestujúcemu navrhnúť zmenu zmluvy o zájazde alebo zaslať oznámenie o náhradnom zájazde. Hoci to v ustanovení § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch nie je výslovne uvedené, pri uplatnení logického, ako aj systematického výkladu tohto ustanovenia, teda v kontexte aj ostatných odsekov § 33a, bolo potrebné dospieť k záveru, že v prípade situácie upravenej v § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch, je potrebné (okrem ods. 1) aplikovať aj nasledovné ustanovenia, t.j. ods. 2 až 9 § 33a, a teda aj ust. § 33a ods. 9 podľa ktorého, ak sa cestujúci nedohodne s cestovnou kanceláriou na poskytnutí náhradného zájazdu do 31. 8. 2021 platí, že cestovná kancelária odstúpila (k 31. 8. 2021) od zmluvy o zájazde, a najneskôr do 14. 9. 2021 je povinná vrátiť cestujúcemu všetky platby, ktoré od neho na základe zmluvy o zájazde prijala. Ak sa podľa ods. 9 má od zmluvy o zájazde odstúpiť (zo strany cestovnej kancelárie) k 31. 8. 2021 je zrejmé, že už samotný obsah zákona nepriznáva predchádzajúcemu odstúpeniu cestujúceho v čase od 12. 3. 2021 do 29. 5. 2021 žiadne účinky. Takýto výklad potvrdzuje aj (autentický) výklad zákonodarcu v dôvodovej správe k novele zákona o zájazdoch, t.j. k zákonu č. 136/2020 Z.z., ktorá novela do tohto zákona zaviedla ust. § 33a, a v ktorej dôvodovej správe sa osobitne k ust. § 33a ods. 10 uvádza, že aj keď cestujúci v čase od 12. 3. 2020 do 29. 5. 2020 odstúpil od zmluvy o zájazde, má sa za to, že táto zmluva nebola zrušená, ale na základe § 33a ods. 10 trvá naďalej, ak cestovná kancelária nevrátila cestujúcemu všetky platby zaplatené na základe zmluvy o zájazde. Ide o spresnenie dodáva zákonodarca v dôvodovej správe, ide teda o lex specialis k § 21 ods. 2 a ods.4 tohto zákona ako lex generalis (pozn. súdu), ktorý sa aplikuje v prípade odstúpenia od zmluvy
o zájazde za osobitných okolností uvedených v § 33a ods. 10, pričom zákonodarca tiež dodal, že ak by bolo odstúpenie (realizované v období od 12. 3. 2020 do 29. 5. 2020) účinné (t.j. ak by došlo k zrušeniu zmluvy o zájazde), nebolo by možné na pôvodnú zmluvu nadviazať a zmaril by sa účel zákona, ktorým bolo zmluvy o zájazde predĺžiť. Výklad ustanovenia § 33a ods. 10 zákona o zájazdoch (žalobcu) podľa ktorého tým, že v tomto ustanovení bolo výslovne odkázané iba na postup podľa ods. 1, a teda nie aj na nasledovné ods. 2 až 9 (§ 33a), a na ktorý nadväzoval jeho výklad o existencii oprávnenia ponúknuť žalobcovi zmenu zájazdu bez toho, aby stratil súčasne povinnosť vrátiť platby podľa § 21 ods. 2 a ods. 4 považoval súd za príliš formalistický, nezodpovedajúci zásade materiálneho právneho štátu, pretože ako už bolo uvedené, logickým a systematickým výkladom tohto ustanovenia, t.j. v kontexte ostatných ustanovení § 33a zákona o zájazdoch (ako aj podľa autentického výkladu zákonodarcu v dôvodovej správe), bolo nevyhnutné dospieť k vyššie prezentovaným právnym záverom tunajšieho súdu. Nakoniec aj z oprávnenia cestovnej kancelárie podľa § 33a ods. 1 (na ktorý explicitne odkazuje § 33a ods. 10) podľa ktorého cestovná kancelária má (v prvom rade) oprávnenie navrhnúť cestujúcemu zmenu zmluvy o zájazde vyplýva, že zmluvy o zmene zájazdu nebola zrušená, ale trvá naďalej. Zadržiavanie platieb žalovaným preto podľa súdu nie je v rozpore zo zákonom (o zájazdoch) ako to tvrdil žalobca.
25. Tunajší súd (po aplikácii logického, systematického a autentického výkladu) teda nepovažoval úpravu zakotvenú v § 33a zákona o zájazdoch, ktorá bola zavedená novelou - zákonom č. 136/2020 Z.z. (a to ani v konfrontácii s ostatnými ustanoveniami zákona o zájazdoch - osobitne ust. § 21 ods. 2, ods. 4 zákona) za nejasnú, resp. neúplnú, v ktorých prípadoch jedine by prichádzal do úvahy tzv. eurokomformný výklad ustanovení zákona o zájazdoch ako vnútroštátnej právnej úpravy, t.j. uplatnenie tzv. nepriameho účinku smernice Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 2015/2302 - o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných ako formy sekundárneho práva únie, teda taký výklad týchto vnútroštátnych právnych ustanovení, ktorý by bol v súlade s ustanovenia a cieľmi tejto smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a preto dospel k záveru, že v danej veci nie sú dané podmienky pre aplikáciu eurokonformného výkladu.
26. Súd však nepovažoval vnútroštátnu úpravu v ustanoveniach § 33a zákona o zájazdoch ani za v rozpore s uvedenom smernicou, ktorá stanovuje, že v prípade zrušenia cesty v dôsledku neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností má cestujúci právo na vrátenie všetkých platieb za balík cestovných služieb, a to v každom prípade do 14 dní po ukončení zmluvy, s tým, že organizátor zájazdu môže ponúknuť cestujúcemu náhradu vo forme poukazu, avšak táto možnosť cestujúcich nezbavuje ich práva na náhradu vo finančnej podobe, pretože za prvé táto vnútroštátna právna úprava nezbavuje cestujúceho práva na vrátenie platieb (keďže ich má dostať späť najneskôr do 14. 9. 2021 - čo vyplýva nielen z § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch, ale aj z dôvodovej správy, kde sa osobitne k ust. § 33a ods. 9 zdôrazňuje, že uvedeným ustanovením cestujúci nestratil svoje právo na vrátenie svojich finančných prostriedkov, t.j. že došlo iba k jeho posunutiu v čase), a za druhé keďže aj v zmysle tejto smernice má svoje platby cestujúci dostať späť do 14 dní od ukončenia zmluvy, a podľa § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch (v dôsledku tam upravenej fikcie odstúpenia cestovnej kancelárie od zmluvy o zájazde k 31. 8. 2021) dochádza k ukončeniu zmluvy (teda ku skutočnosti predpokladanej smernicou) až 31. 8. 2021, vnútroštátna právna úprava § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch, ktorá ukladá cestovnej kancelárii povinnosť vrátiť všetky platby, ktoré prijala na základe zmluvy o zájazde cestujúcemu bezodkladne najneskôr do 14. 9. 2021, t.j. do 14 dní po ukončení zmluvy o zájazde, nemôže byť považovaná za v rozpore s touto smernicou. Vzhľadom na tento záver, súd preto nemohol ani pristúpiť k aplikácii osobitného postupu vyplývajúceho zo všeobecne záväznej judikatúry súdov únie v zmysle ktorej v prípade existencie sporného vnútroštátneho ustanovenia, ktoré by odporovalo sledovanému cieľu smernice (bolo by v rozpore so smernicou), nesmie vnútroštátny súd takéto vnútroštátne ustanovenia aplikovať, ak by neaplikácia tohto sporného ustanovenia viedla k súladu vnútroštátneho práva s právom únie (viď aj Connect Austria, C-462/99, 22. 5. 2003, Zb. s. I-5917, bod 38; Engelbrecht, C-262/97, 26. 9. 2000, Zb. s. I-7321, bod 40), čo by prichádzalo do úvahy aj v tomto prípade ak by súd dospel k záveru o rozpore vnútroštátneho ustanovenia § 33a zákona o zájazdoch so smernicou.
27. Vzhľadom na to, že súd nemal za to, že vnútroštátne ustanovenie § 33a zákona o zájazdoch je v rozpore s uvedenou smernicou, nepovažoval tiež ani za potrebné iniciovať prejuduciálne konanie pred Súdnym dvorom EU (o výklade uvedenej smernice) vo vzťahu k trom otázkam, ktoré navrhol žalobca v replike. A osobitne vo vzťahu k v poradí tretej žalobcom navrhovanej otázke pre Súdny dvor EÚ súd poznamenáva, že Súdny dvor EÚ nie je oprávnený vykladať vnútroštátne práve ustanovenia, ako sa toho v súvislosti s treťou otázkou domáhal žalobca.
28. K argumentácii žalobcu, že Európska komisia podala podala voči SR žalobu z dôvodu rozporu prijatej vnútroštátnej úpravy zákona o zájazdoch s európskou spotrebiteľskou legislatívou tunajší súd poznamenáva, že (podobne ako v prípade výkladového usmernenia Európskej komisie k smernici, na ktoré usmernenie poukazoval žalobca v replike, a ktoré ako tzv. nepomenovaný akt únie nie je pre súd právne záväzné) ide len o právny názor exekutívneho orgánu únie, ktorý nie je pre vnútroštátny súd záväzný, a skutočnosť, že bola takáto žaloba na Súdny dvor EÚ podaná ešte neznamená, že jej aj bude Súdnym dvorom EÚ vyhovené.
29. Pokiaľ ide o námietku retroaktívneho (spätného) pôsobenia zákonnej úpravy zákona o zájazdoch (v znení účinnom od 29. 5. 2020) súd uvádza, že právne normy majú v zásade pôsobiť do budúcnosti, a nie do minulosti. K definujúcim znakom právneho štátu totiž patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, pričom všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov vyplýva z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je SR právnym štátom. Imanentným znakom právneho štátu je požiadavka (zásada) právnej istoty a ochrana dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Na rozdiel od verejného práva, je však v súkromnom práve retroaktivita predmetom menej intenzívnej ochrany. Zákaz retroaktivity však nemožno absolutizovať. Retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný prostriedok na dosiahnutie cieľov verejnej moci, ak ide o ciele, ktoré sú v súlade so zásadami právneho štátu. Z pohľadu retroaktivity je podstatná otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by neskoršia úprava nemala rušiť, prípadne zhoršovať. V prejednávanej veci pritom nedošlo ani k zrušeniu ani k zhoršeniu (t.j. zmenšeniu rozsahu) práva cestujúceho na vrátenie všetkých platieb uhradených cestovnej kancelárii na základe zmluvy o zájazde, len k jeho oddialeniu najneskôr do 14. 9. 2021. Zákonodarca môže v občianskom práve výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu daných (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu retroaktivity v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu. Zákaz retroaktivity musí obstáť v teste verejného záujmu. Ani princíp právneho štátu nechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo sklamaním. Za výnimočné okolnosti, kedy je možné z ústavnoprávneho hľadiska považovať retroaktívne pôsobenie právnej normy za prípustné je pritom možné považovať aj naliehavý všeobecný záujem zamedziť negatívnym ekonomickým následkom v oblasti cestovného ruchu v čase bezprecedentnej pandémie vírusového ochorenia COVID-19. Retroaktívny zákon nemusí vždy porušovať ústavu, čo závisí aj od toho, či miera odlišnosti pôvodnej a neskoršej úpravy v právnom riešení zákonodarcu má alebo nemá znaky ľubovôle. V napadnutej úprave takéto prvky ľubovôle pritom nemožno vidieť. Osobitný význam má zákaz retroaktivity pri ochrane základných práv a slobôd. Od zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je možné odchýliť sa celkom výnimočne, a to výslovným pozitívnym ustanovením. V napadnutej úprave však nedošlo k zásahu do základných práv a slobôd cestujúcich (do práva na majetok), pretože zákon o zájazdoch (v znení účinnom od 29. 5. 2020) mu prakticky neodňal jeho právo na vrátenie platieb uhradených na základe zmluvy o zájazde, len oddialil ich vrátenie, preto nebolo nutné, aby sa v zákone nachádzalo výslovné pozitívne ustanovenie umožňujúce retroaktívne pôsobenie tejto úpravy. Napriek tomu zo znenia ustanovenia § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch, kde sa uvádza, že ak nedôjde k dohode medzi cestujúcim a cestovnou kanceláriou na poskytnutí náhradného zájazdu do 31. 8. 2021 platí (fikcia), že cestovná kancelária odstúpila od zmluvy o zájazde k 31. 8. 2019 (t.j. že predchádzajúce odstúpenie cestujúceho od zmluvy o zájazde nebolo účinné), výslovne a pozitívne vyplýva retroaktívne pôsobenie tejto právnej normy. Vzhľadom na uvedené závery nepovažoval tunajší súd za dôvodné vyhovieť ani návrhu žalobcu na iniciovanie konania o súlade vnútroštátnej právnej úpravy zákona o zájazdoch s ústavou na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
30. Súd sa takisto nemohol stotožniť s námietkou žalobcu, že napadnutá právna úprava (§ 33a zákona o zájazdoch) chráni výlučne cestovné kancelárie, pretože z uvedenej úpravy, konkrétne z jej ods. 4, 5 a 6 je zjavné, že poskytuje ochrana tiež tej časti spotrebiteľov (nezamestnaní, osamelí rodičia, osoby staršie ako 65 rokov a pod.), ktorí by mohli byť vo zvýšenej miere ohrození odkladom vyplatenia úhrad, ktoré na základe zmluvy o zájazde v prospech cestovej kancelárie zaplatili.
31. K námietke žalobcu, že zo strany žalovaného nebolo žalobcovi doručené oznámenie o náhradnom zájazde, tak ako to žalovanému ukladá ustanovenie § 33a ods. 3 zákona o zájazdoch, čo má podľa žalobcu viesť k záveru, že nemohli nastať účinky predpokladané v ustanovení § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch, súd uvádza, že predpokladom pre nastúpenie účinkov podľa § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch
je absencia dohody sa medzi cestovnou kanceláriou a cestujúcim na poskytnutí náhradného zájazdu v lehote do 31. 8. 2021, a nie splnenie povinnosti doručiť oznámenie o náhradnom zájazde cestujúcemu. V prípade, ak si teda cestovná kancelária nesplní svoju povinnosť podľa § 33a ods. 3 zákona o zájazdoch (doručiť oznámenie o náhradnom zájazde cestujúcemu), praktickým následkom takéhoto opomenutia bude absencia dohody medzi zmluvnými stranami o poskytnutí náhradného zájazdu. A práve táto absencia dohody je jedinou podmienkou pre nastúpenie fikcie, že zmluva o zájazde zanikne odstúpením cestovnej kancelárie najneskôr k 31. 8. 2021 a vzniku jej povinnosti vrátiť cestujúcemu platby prijaté na základe zmluvy do 14. 9. 2021.
32. K námietke žalobcu, že osoby, ktoré odstúpili po účinnosti novely zákona o zájazde (účinnej od 29. 5. 2020) sú na tom lepšie ako osoby, ktoré odstúpili od zmluvy o zájazde v období od 12. 3. 2020 do 29. 5. 2020, čím tak dochádza k diskriminácii týchto osôb, súd uvádza, že uplatnením logického a teleologického výkladu ustanovenia § 33a zákona o zájazdoch, nie je možné dospieť k záveru, že pre osoby, ktoré odstúpili od zmluvy po účinnosti novely č. 136/2020 Z.z. by úprava uvedená v § 33a ods. 9 a ods. 10 zákona o zájazdoch neplatila. Ak by aj tento záver nebol správny, nič by žalobcovi nebránilo znovu (po 29. 5. 2020) odstúpiť od zmluvy o zájazde, čím by (v súlade so svojim právnym názorom) vylúčil nástup účinkov podľa § 33a ods. 9 zákona o zájazdoch a nebol by nijako diskriminovaný.
33. Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu a citované právne ustanovenia súd tak žalobu zamietol ako nedôvodnú.
34. Porovnajúc žalobný petit s výrokom rozsudku súd dospel k záveru, že plne úspešný v tomto konaní bol žalovaný, a preto mu podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.