Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/169/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: BaF TRADING s.r.o., so sídlom Tomášikova 13, 821 01 Bratislava - Ružinov, IČO : 45 378 771, právne zastúpeného: Šuriak & Co, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Moskovská 13, 811 08 Bratislava, IČO: 51 019 957, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101936652/2019 zo dňa 13.08.2019, takto

rozhodol:

I. Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101936652/2019 zo dňa 13.08.2019 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100948304/2019 zo dňa 24.04.2019 z r u š u j e a vec vracia Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Napadnutým rozhodnutím č. 101936652/2019 zo dňa 13.08.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 100948304/2019 zo dňa 24.04.2019, ktorým správca dane podľa daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2017 v sume 696 311,38 Eur. 2. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane bolo žalobcom podané daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017, evidované pod č. (podané dňa 25.09.2017) s uvedením nulovej hodnoty prijatých a dodaných zdaniteľných plnení, ako aj výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za účelom preverenia dane z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie. Závery daňovej kontroly správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 102589779/2018 zo dňa 14.12.2018, ktorý bol spolu s výzvou č. 102598033/2018 zo dňa 14.12.2018 na vyjadrenie sa k jeho záverom doručený žalobcovi dňa 18.12.2018, kedy sa v zmysle daňového poriadku ukončila daňová kontrola a následne správca dane vydal žalobou napadnuté prvostupňové rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane. V jeho odôvodnení správca dane uviedol okolnosti predchádzajúce začatiu výkonu predmetnej daňovej kontroly ako aj samotnému vyrubeniu rozdielu dane. V tejto súvislosti uviedol, že oznámenie o začatí daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie august 2017 bolo žalobcovi doručené dňa 04.12.2017, pričom dňa 06.12.2017 konateľka žalobcu telefonicky informovala správcu dane o skutočnosti, že doklady obchodnej spoločnosti BaF TRADING s.r.o. (žalobcu) boli dňa 19.09.2017 zabavené NAKA Nitra (zaistené príslušníkmi PZ) a z toho dôvodu ich nemôže predložiť ku kontrole so stanoveným začiatkom jej výkonu 19.12.2017, o ktorej skutočnosti žalobca zaslal správcovi dane aj písomné oznámenie. Na

základe uvedených skutočností správca dane 07.12.2017 doručil Prezídiu Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, národná jednotka Finančnej polície, expozitúra Západ, Osvaldova 1, Nitra výzvu na zapožičanie daňových dokladov žalobcu pre účely výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie august 2017. Po vyhotovení fotokópií zo zapožičaných dokladov a písomností boli tieto zapožičané podklady správcom dane dňa 22.03.2018 vrátené na Prezídium PZ, Národná kriminálna agentúra Nitra (ďalej len „NAKA Nitra“). 3. Vo vzťahu k vyrubenému rozdielu dane správca dane konštatoval, že žalobca v lehote 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o daňovej kontrole v zmysle § 16 ods. 9 daňového poriadku nepredložil dodatočné daňové priznanie a podané riadne daňové priznanie bolo nulové. Ďalej správca dane dôvodil, že na základe dokladov zapožičaných od NAKA Nitra vychádzal v procese kontroly zo skutočnosti, že žalobca vystavil faktúry s daňou, a preto v súlade s ustanovením o DPH (ďalej len „“) daň z vystavených faktúr žalobcovi dodanil.

II. Rozsah a dôvody žaloby

4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Trnava a vrátenia mu veci na ďalšie konanie z dôvodov podľa , , , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 5. S poukazom na zásady správy daní vyplývajúce z ustanovení , a daňového poriadku a s poukazom na daňového poriadku a na daňového poriadku, podľa ktorého správca dane prostredníctvom daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu daňovými orgánmi oboch stupňov, pričom skutkový stav, ktorý vzal správca dane a žalovaný za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. 6. V rámci opisu skutkového stavu predchádzajúceho povinnosti podať daňové priznanie k DPH žalobca uviedol, že mu boli dňa 19.09.2017 v sídle žalobcu odňaté NAKA podľa všetky doklady za obdobie od novembra 2016 do dňa vykonania úkonu podľa . Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu DPH za august 2017 žalobca uviedol, že išlo o všetky doklady, vrátane faktúr s ich prílohami, všetky interné záznamy, pracovné podklady atď. Vzhľadom k tomu, že dňa 25.09.2017 bol termín na podanie daňového priznania za mesiac august 2017 a žalobca z dôvodu odňatia daňových dokladov za zdaňovacie obdobie august 2017 orgánom činným v trestnom konaní (ďalej aj „OČTK“) týmito nedisponoval, dňa 22.09.2019 (správne má byť uvedený rok 2017 - poznámka správneho súdu) požiadala konateľka žalobcu jeho vecne a miestne príslušného správcu dane telefonicky o informáciu ohľadne ďalšieho postupu žalobcu pre účely podania daňového priznania, teda ako má postupovať pri zostavovaní a podaní daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017 a september 2017. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že ho správca dane (Daňový úrad Bratislava) poučil tak, že má zostaviť a podať tzv. „nulové“ daňové priznania k DPH, t. j. bez uvedenia daňovej povinnosti na výstupe, ako aj bez uplatnenia odpočítania DPH na vstupe a s uvedením výslednej daňovej povinnosti k DPH vo výške 0,- Eur. Žalobca dodal, že uvedené poučenie správcu dane rešpektoval a podľa neho riadne postupoval. V nadväznosti na uvedené žalobca konštatoval, že si miestne príslušný správca dane nesplnil svoju povinnosť a z telefonátu so žalobcom zo dňa 22.09.2017 nevyhotovil úradný záznam. Na podporu týchto tvrdení žalobca dal do pozornosti dôkazy, ktoré označil ako zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102260528/2019 zo dňa 30.09.2019, podrobný rozpis hovorov z mobilného telefónneho čísla konateľa žalobcu za mesiac september 2017 vyhotovený spoločnosťou Orange Slovensko, a.s., strana 9. 7. Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného o nedostatočnom poskytnutí súčinnosti správcovi dane zo strany žalobcu, ako aj s tvrdením, že žalobca zaujal vyčkávaciu taktiku za účelom marenia výkonu daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že naopak, oznámil príslušnému správcovi dane, že mu boli zo strany štátnych orgánov zaistené dokumenty (telefonát dňa 22.09.2019) a že nedisponuje dokladmi potrebnými pre účel výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie august 2017. Ďalej sa žalobca telefonicky (dňa 22.09.2019) u správcu dane informoval, ako postupovať pri zostavovaní a podaní daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017, ďalej žalobca vždy reagoval na výzvy správcu dane, v inom konaní na ústnom pojednávaní dňa 16.01.2019 na Daňovom úrade Žilina sa žalobca dozvedel, že Daňový úrad Žilina vrátil pred tým zapožičané doklady Kriminálnemu úradu finančnej správy (ďalej len „KÚFS“) a len náhodou bol žalobca informovaný, že údaje treba v týchto prípadoch, kedy doklady odňal KÚFS, žiadať KÚFS o vrátenie dokladov, ak ich

žalobca potrebuje, pretože Daňový úrad Žilina tieto doklady žalobcovi vrátiť nemôže, ale ich musí vrátiť tomu štátnemu orgánu, od ktorého si ich sám vyžiadal. Táto informácia o spôsobe vrátenia odňatých dokladov podnietila žalobcu požiadať NAKA o vrátenie dokladov. V nadväznosti na uvedené žalobca uviedol, že túto informáciu získal až v čase (dňa 16.01.2019), kedy už nemohol podať dodatočné daňové priznanie k DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, a preto žalobca dňa 31.01.2018 požiadal NAKA o vrátenie dokladov odňatých 19.09.2017. K tomuto postupu žalobca ozrejmil, že tak učinil z dvoch dôvodov, jednak pre účely zostavenia účtovnej závierky k 31.12.2017 a daňového priznania dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2017, ktoré bolo potrené podať do 31.03.2018, a jednak z dôvodu splnenia povinnosti voči Colnému úradu Bratislava podľa o spotrebnej dani z minerálneho oleja, pričom nesplnenie týchto povinností by malo pre žalobcu za následok zánik povolenia na distribúciu od 1. apríla 2018. Žalobca dodal, že NAKA na žiadosť žalobcu o vrátenie daňových dokladov odňaté doklady vrátila dňa 03.05.2018. Ohľadom pohybu odňatých daňových dokladov žalobca dodal, že na ústnom pojednávaní vo veci inej daňovej kontroly dňa 13.02.2018 na Daňovom úrade Trenčín, pobočka Partizánske sa žalobca dozvedel, že tento daňový úrad disponoval daňovými dokladmi žalobcu zapožičanými od NAKA, pričom predmetné daňové doklady budú vrátené na Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany. Až na tomto ústnom pojednávaní žalobca zistil, že predmetné daňové doklady sa fyzicky nemusia nachádzať na NAKA, a preto sa žalobca telefonicky dňa 03.04.2018 zaujímal u správcu dane, o doklady k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017. Dňa 11.04.2018 žalobca nahliadol do administratívneho spisu a oboznámil sa so stavom predmetných daňových dokladov. 8. Žalobca namietal, že sám správca dane bol pasívny, pretože v období apríl 2018 až november 2018 nevykonal žiadne úkony. 9. Rovnako žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že žalobca v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie nedeklaroval voči štátnemu rozpočtu žiadne uplatnené právo na odpočítanie DPH na výstupoch a nedeklaroval ani žiadne dodanie tovaru a služieb na výstupoch a neúplné doklady zaslal elektronicky správcovi dane až 15 dní pre ukončením daňovej kontroly. V súvislosti s týmto tvrdením žalovaného žalobca dal do pozornosti, že zaslal správcovi dane pod č. 615815487/2018 úplnú evidenciu DPH, pričom správca dane počas daňovej kontroly nikdy nevyjadril žiadnu pochybnosť k predloženým podkladom. Až na základe informácie obsiahnutej v oboznámení daňového subjektu s výsledkami z daňovej kontroly č. 102407028/2018 zo dňa 23.11.2018, kde bolo konštatované, že žalobca neviedol za zdaňovacie obdobie záznamy podľa , žalobca zaslal daňovú evidenciu správcovi dane až podaním dňa 07.12.2019. 10. Vo vzťahu k vyrubeniu rozdielu dane za kontrolované zdaňovacie obdobie žalobca namietal nesprávny právny záver správcu dane, ktorým v protokole o výsledku daňovej kontroly konštatoval, že neuznáva žalobcovi právo na odpočítanie DPH podľa v nadväznosti na . V tejto súvislosti žalobca namietal, že si však neuplatnil právo na odpočítanie dane v nadväznosti na dodania podľa ,,, a až 12 , nejde o tzv. samozdanenie a tiež nejde o prípad trojstranného obchodu u druhého odberateľa. Žalobca dôvodil, že si uplatňuje právo na odpočítanie DPH podľa v nadväznosti na ustanovenie . 11. Žalobca dal do pozornosti konštatovanie správcu dane, vyplývajúce z protokolu o výsledku daňovej kontroly, že žalobca dodal v zdaňovacom období august 2017 tovar a služby v tuzemsku podľa a v celkovej sume 4 177 868,29 Eur, z toho základ dane 3 481 556,91 Eur a DPH 696 311,38 Eur. Podľa názoru žalobcu toto konštatovanie znamená ustálenie zo strany správcu dane, že žalobca zdaňoval svoje dodania na základe toho, že tovar dodal ( ), a nie „iba“ na základe toho, že uviedol DPH na faktúre ( citovaného zákona). Následne však správca dane v rozhodnutí prvého stupňa tvrdí, že ide len o nesprávne, nepresné vyjadrenie správcu dane. Žalobca v tejto súvislosti argumentoval, že ak správca dane v rozhodnutí sám tvrdí, že v protokole o výsledku daňovej kontroly nesprávne vyjadril to, čo chcel vyjadriť, správca dane tým popiera svoje vlastné zistenia skutkového stavu uvedené v protokole, a teda sám priznáva, že ním vydaný protokol je nezákonný. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že administratívne rozhodnutia oboch stupňov, ktoré sa opierajú o nezákonný dôkaz (protokol z daňovej kontroly), sú tiež nezákonné. Žalobca mal za to, že ak mal podľa tvrdenia správcu dane v protokole dodať zdaniteľné plnenia, tak mal odvádzať DPH podľa a mal aj právo na odpočet DPH zo zdaniteľných plnení na vstupe. 12. Ďalej žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci daňovými orgánmi oboch stupňov, keď tieto za dôvod nepriznania odpočtu dane uvádzajú nevedenie záznamov ( v spojení s ) a skutočnosť, že žalobca podal daňové priznanie k DPH s nulovými hodnotami (riadkami 20 a 21 daňového priznania). Podľa žalobcu to znamená, že správca dane priznáva, že nim vydaný protokol je nezákonný. Pre vysvetlenie žalobca uviedol, že je diametrálne iné tvrdenie, že DPH

nemožno odpočítať preto, že žalobca údajne nevedie záznamy pre účely DPH vo vzťahu k tvrdeniu, že žalobca podal nulové daňové priznanie k DPH. 13. Z procesných práv kontrolovaného daňového subjektu a platiteľa DPH žalobca namietal nezákonnosť tvrdenia žalovaného, že odo dňa zabavenia dokladov za zdaňovacie obdobie august 2017 bol dostatočný časový priestor pre žalobcu na vyžiadanie si (zapožičanie) zabavených dokladov od NAKA, ale žalobca túto možnosť nevyužil a zaujal vyčkávaciu taktiku za účelom marenia daňovej kontroly. Podľa názoru žalobcu toto tvrdenie žalovaného je v rozpore so zásadou proporcionality a nemá oporu v zákone. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že nie je možné správcom dane a žalovaným rozumne a spravodlivo predpokladať, že žalobca, ktorému bolo síce ústavným a zákonným spôsobom odňaté právo nakladať s daňovými dokladmi, bude musieť vyvíjať aktivity, aby mu boli tieto doklady vrátené, resp. zapožičané, ktorými disponuje represívna zložka štátnej moci za účelom dokazovania skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie v trestnom konaní; najmä nie v prípade, ak žalobca nemá zákonný nárok na vrátenie daňových dokladov. 14. S poukazom na zásadu legality zakotvenú v ustanovení a na zákonnú úpravu vrátenia odňatej veci orgánmi činnými v trestnom konaní podľa , žalobca dal do pozornosti, že v prípravnom konaní robí takéto rozhodnutia prokurátor alebo policajt, odňaté dokumenty teda vráti ex offo orgán činný v trestnom konaní, po naplnení kumulatívnych podmienok, a to, že vec nie je potrebná pre ďalšie konanie a neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že vec odňatá podľa sa nevydáva na žiadosť osoby, ktorej bola odňatá, ale túto vráti v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt po splnení zákonných podmienok. Preto podklady potrebné na vypracovanie daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017 nemohli byť vrátené alebo zapožičané na žiadosť žalobcu, ako tvrdí žalovaný a preto je podľa názoru žalobcu nezmyselné tvrdenie žalovaného, že žalobca mal vyvíjať aktivity na vrátenie alebo zapožičanie odňatých dokumentov, keďže žalobca nemá právny nárok na vrátenie alebo zapožičanie odňatých dokumentov a ich vrátenie nezávisí od aktivít žalobcu. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že nebol zo zákona povinný a navyše ani zo zákona oprávnený žiadať NAKA o vrátenie alebo zapožičanie odňatých vecí. 15. K možnosti nazretia do odňatých dokumentov žalobca uviedol, že až do momentu vznesenia obvinenia uznesením vyšetrovateľa ČVS:PPZ-1065/NKA-FP-ZA-2017 zo dňa 05.06.2019 bol žalobca v procesnom postavení svedka v trestnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že možnosť nazretia do trestného spisu, ktorého súčasťou boli odňaté dokumenty, majú iba osoby podľa , dodajúc, že svedok k takýmto osobám s právom nazretia do spisu nepatrí. Až momentom vznesenia obvinenia podľa , keď sa žalobca z pozície svedka dostal do pozície obvineného, mu vzniklo právo na nazretie do spisu. 16. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca neviedol záznamy v súlade so zákonom o účtovníctve žalobca namietal, že vedenie účtovníctva podľa zákona o účtovníctve je iná zákonná povinnosť ako vedenie záznamov podľa a žalovaný preto nesprávne aplikoval právny predpis pri rozhodovaní v predmetnej veci. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí odmieta prihliadať na prijaté faktúry a odpočítať vstupnú DPH z týchto faktúr z daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2017. V tejto súvislosti žalobca vytýka žalovanému formalistický prístup založený na skutočnosti, že žalobca podal nulové daňové priznanie k DPH za predmetné kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca namietal, že daňové orgány oboch stupňov sa vôbec nezaoberali obsahovou stránkou transakcií, napriek trvaniu daňovej kontroly bez jedného dňa 12 mesiacov (od 19.12.2017 do 18.12.2018), čo znamená, že nijako neposudzovali naplnenie tzv. hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie odpočítania DPH zo strany žalobcu, napríklad, či a kedy vznikla dodávateľom žalobcu daňová povinnosť pri dodaní tovaru alebo dodaní prepravných služieb, ako použil žalobca prijaté zdaniteľné plnenia na vlastné dodania na výstupe. Hoci žalobca vyjadril súhlas s názorom žalovaného, že právo na odpočítanie DPH je síce právom, ktorým disponuje žalobca, zároveň namietal, že žalovaný však nevysvetlil, ktorý právny predpis stanovuje, že právo na odpočítanie DPH sa môže uplatniť len a len cez daňové priznanie a nijako inak. Takéto ustanovenie neobsahuje ani ani , preto je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné. 17. Žalobca uviedol, že predložil dňa 07.12.2018, t. j. počas daňovej kontroly na výzvu správcu dane DPH evidenciu (záznamy podľa ) za zdaňovacie obdobie august 2017, pričom v tejto evidencii boli aj prijaté faktúry, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie DPH na vstupe. Žalobca mal za to, že daňové orgány oboch stupňov mali na toto uplatnenie práva na odpočet dane prihliadnuť. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že v situácii, kedy mu plynula lehota na podanie dodatočného daňového priznania k DPH za predmetné zdaňovacie obdobie (do 19.12.2017) a táto uplynula v čase, kedy ešte stále nedisponoval dokladmi odňatými NAKA, si žalobca uplatnil právo na odpočet dane to vstupných

faktúr tým, že počas daňovej kontroly predložil DPH evidenciu za august 2017. Žalobca zastal názor, že povinnosť prihliadnuť na ním predloženú DPH evidenciu a na faktúry v nej uvedené vyplýva najmä zo základných zásad správy daní upravených v § 3 ods. 1, 2 a 3 daňového poriadku, pričom porušenie týchto zásad znamená zásadné porušenie povinností správcom dane s priamym dopadom na daňovú povinnosť žalobcu. V nadväznosti na uvedené žalobca poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 16 ods. 9 daňového poriadku, až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia žalovaného, nemohol žalobca podať dodatočné daňové priznanie k DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, aj napriek skutočnosti, že od konca marca 2018 opätovne disponoval vrátenými dokladmi. 18. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že ani po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia žalovaného nemôže podať dodatočné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017 (a ani za mesiace september až december 2017), v ktorom by si uviedol všetky zdaniteľné transakcie za mesiac august 2017 s výsledným nadmerným odpočtom dane vo výške 2 194,02 Eur. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 16 ods. 8 daňového poriadku, pretože znížiť daň, zvýšiť daňovú povinnosť alebo nadmerný odpočet alebo zvýšiť nárok na vrátenie dane na základe dodatočného daňového priznania možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly. Je zrejmé, že predložené vstupné faktúry získané správcom dane v rámci dožiadania od NAKA (ich zoznam je uvedený v DPH evidencii za obdobie 8/2017, predloženej žalobcom) predstavujú pre správcu dane skutočnosti uplatnené daňovým subjektom, ktoré boli predmetom daňovej kontroly za august 2017. 19. V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, že daňové orgány oboch stupňov svojím postupom odňali žalobcovi akúkoľvek zákonnú možnosť uplatniť si DPH na vstupe z predmetných faktúr na vstupe za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2017. Žalobca zastal názor, že už nemá žiadnu inú možnosť, ako si odpočítanie DPH z prijatých faktúr za predmetné zdaňovacie obdobie uplatniť, čo je v príkrom rozpore s princípom daňovej neutrality dane z pridanej hodnoty, ktorá je zakotvená v DPH smernici. V tejto súvislosti žalobca poukázal príkladmo na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“), v zmysle ktorej právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 DPH smernice (Smernica Rady 2006/112/ES - poznámka správneho súdu) je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetku DPH zaťažujúcu transakcie uskutočnené na vstupe (napr. rozsudok SD EÚ vo veci C-159/17). 20. Zároveň namietaný postup konajúcich daňových orgánov a ich vyhodnotenie výsledkov daňovej kontroly v rozpore s hmotnoprávnymi podmienkami nároku na odpočet DPH žalobca označil aj za nesúladné so samotným princípom zdanenia daňou z pridanej hodnoty, v zmysle ktorého každý dodávateľ v konečnom dôsledku odvádza štátu len rozdiel medzi DPH na výstupe a DPH na vstupe, ergo z pridanej hodnoty, ktorú vytvoril. V tejto súvislosti žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia však svedčia o tom, že daňové orgány zdanili u žalobcu celú, nie iba pridanú hodnotu a správca dane a žalovaný tak vyrubili DPH nie iba z pridanej hodnoty vytvorenej žalobcom, ale z absolútnej hodnoty dodaní na výstupe. 21. V nadväznosti na uvedené žalobca opätovne namietal, že mu nemôže byť na škodu, že nemohol využiť svoje právo podať daňové priznanie, resp. dodatočné daňové priznanie na základe relevantných podkladov, ktoré boli odňaté štátnou mocou, dodajúc, že týmto (ne)konaním správcu dane bola porušená závažným spôsobom aj zásada správne vyrubiť DPH. 22. Ďalej mal žalobca za to, že neuznanie práva na odpočítanie DPH na vstupe formalistickým zdôvodnením („bolo podané iba nulové DPH priznanie“) je tiež v rozpore s princípom proporcionality. Rovnako je v elementárnom rozpore s princípmi spravodlivosti a právneho štátu, aby pre konanie jednej zložky štátnej moci (U.) bola voči daňovníkovi vyvodzovaná zodpovednosť inou zložkou štátnej moci (orgánom správy daní) za stav (nedisponovanie dokladmi), ktoré daňovník nemohol ovplyvniť. V situácii, kedy žalobcovi odňala relevantné podklady jedna zložka štátnej moci, nemôže byť spravodlivé, aby iná zložka štátnej moci žalobcu postihovala za nesplnenie si formálnych daňových povinností, ktorých splnenie nebolo objektívne možné. Na podporu svojej argumentácie žalobca s poukazom na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 26. apríla 2016 per analogiam dôvodil, že nemožno vytvoriť porušovateľa daňových predpisov z podnikateľa, ktorý si svoje formálne i hmotnoprávne daňové povinnosti vždy riadne plnil a vždy riadne a včas komunikoval s orgánmi správy daní.

III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu

23. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. Zároveň žiadal vo veci nariadiť pojednávanie.

24. Vyjadril nesúhlas s dôvodmi správnej žaloby ako aj s tvrdeniami žalobcu o nezákonnom postupe daňových orgánov pri výkone daňovej kontroly a dodatočnom určení daňovej povinnosti za predmetné zdaňovacie obdobie DPH. 25. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobca v podanej žalobe poukazuje na novú skutočnosť, ktorú neuviedol ani v priebehu daňovej kontroly a ani v priebehu odvolacieho konania, súvisiacu s podaným nulovým daňovým priznaním za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2017, v ktorom nedeklaroval žiadne prijaté a ani uskutočnené zdaniteľné obchody voči štátnemu rozpočtu, a to, že nulové daňové priznanie k DPH za uvedené obdobie podal na základe poskytnutej informácie zo strany príslušnej správkyne, keď jej oznámil, že mu boli orgánom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia policajného zboru odňaté všetky doklady za obdobie od novembra 2016 až do dňa vykonania úkonu, t. j. 19.09.2017. 26. Žalobca svoje tvrdenie doložil so zápisnicou o ústnom pojednávaní číslo 102260528/2019 zo dňa 30.09.2019, ktorej predmetom bolo nahliadnutie do daňového spisu žalobcu, za účelom zistenia vzájomnej telefonickej komunikácie daňového subjektu so správcom dane oddelenia správy daní na Daňovom úrade Trnava v mesiaci september 2017. Zo zápisnice vyplýva, že za uvedené obdobie v spise žalobcu sa žiaden úradný záznam z predmetného telefonického rozhovoru nenachádza. 27. Žalobca svoje tvrdenie oprel o rozpis hovorov z mobilného čísla XXXXXXXXXX, v ktorom je uvedená ako používateľka Fülöpová Alžbeta, konateľka žalobcu, z ktorého vyplýva, že z uvedeného mobilu bolo dňa 22.09.2017 volané na číslo ústredne miestne príslušného Daňového úradu Bratislava - XXXXXXXXXXXXXX tri krát, a to: 08:28, 09:16 a 09:19. v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že predložený rozpis nepotvrdzuje skutočnosť, že by konateľka žalobcu telefonovala s príslušnou správkyňou, pretože ak by volala priamo správkyni, posledné trojčíslie volaného čísla by nekončilo číslami ústredne, ale príslušnej správkyne. Podľa žalovaného opakované volania nenasvedčujú tomu, že by sa menovaná príslušnej správkyne dovolala (zamestnankyňa daňového úradu, ktorá bola v danom čase správkyňa žalobcu, už na daňovom úrade nepracuje). 28. Na základe uvedeného vyjadril žalovaný nesúhlas s tvrdením žalobcu, že v danom prípade pochybila správkyňa, keď nespísala úradný záznam, pretože telefonický kontakt medzi správkyňou a konateľkou žalobcu nie je možné relevantne potvrdiť. 29. V nadväznosti na uvedené žalovaný argumentoval, že žalobca pre konzultáciu správneho pracovného postupu mohol použiť Infolinku koordinačného centra Finančnej správy Slovenskej republiky, z ktorej by na jeho dotaz bola poskytnutá odpoveď, ktorá by aj bola v príslušnom centre zaznamenaná a ktorá by sa následne dala verifikovať. Zároveň považoval žalovaný za potrebné uviesť, že žalobca o. i. mohol v danom prípade postupovať podľa ustanovenia § 14 daňového poriadku a svoj dotaz, ktorý mal súvisieť s podaným nulovým priznaním, mohol zaslať správcovi dane elektronickými prostriedkami, na ktorý by správca dane musel reagovať v súlade s platnou legislatívou, čo ale žalobca v danom čase nevyužil, a preto tvrdenie žalobcu v danej veci považuje žalovaný za nedôvodné, najmä keď za údaje deklarované v podanom daňovom priznaní bol zodpovedný v plnom rozsahu žalobca, a nie správca dane, na ktorého sa žalobca snaží preniesť zodpovednosť, že on podal za kontrolované zdaňovacie obdobie nulové daňové priznanie. 30. Ku skutkovému stavu žalovaný zopakoval, že žalobca podal dňa 25.09.2017 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017 s nulovými hodnotami. Dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017 podané nepodal, čiže z podaného daňového priznania je zrejmé, že žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie sám nedeklaroval voči štátnemu rozpočtu žiadne uplatnené právo na odpočítanie dane na vstupoch a nedeklaroval ani žiadne dodanie tovaru a služieb na výstupoch. 31. S poukazom na ustanovenie žalovaný dal do pozornosti, že v danom prípade žalobca v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie neuviedol žiadne údaje tak na vstupe (prijaté zdaniteľné obchody) ako aj na výstupe (dodané zdaniteľné obchody), ktoré by mohol správca dane v procese daňovej kontroly verifikovať. 32. Vo vzťahu k výkonu daňovej kontroly žalovaný dôvodil, že ju smie správca dane vykonať až po skončení kontrolovaného zdaňovacieho obdobia a po termíne na podanie daňového priznania, pretože do tohto termínu môže daňový subjekt podávať opravné daňové priznania. Po termíne na podanie daňového priznania môže daňový subjekt podať dodatočné daňové priznanie. 33. Podľa žalovaného z administratívneho spisu jasne vyplýva, že konateľka žalobcu vedela, kde sa v danom čase doklady spoločnosti BaF TRADING s.r.o. nachádzajú, a preto tvrdenia žalobcu, ktorými argumentoval v odvolacom procese, že konateľka spoločnosti „nevedela a nerozumela, čo sa deje a z akého dôvodu a na aký účel boli doklady zaistené“, boli zo strany žalobcu fabuláciou skutkového stavu. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť vyplývajúcu z administratívneho spisu, že žalobca aj vo svojom vyjadrení k protokolu uviedol, že „predmetné doklady boli spoločnosti BaF TRADING s.r.o.

vrátené až v polovici roku 2018. Preto nemohla spoločnosť BaF TRADING s.r.o. využiť právo podať dodatočné daňové priznanie k DPH v 15 dňovej lehote po začatí daňovej kontroly. V danom období nebolo spoločnosti BaF TRADING ani zrejmé u koho sa v rozhodnom čase potrebné doklady nachádzali, t. j. daňové kontroly vykonávali rôzni miestne príslušní správcovia dane a do úkonov boli zapojené aj iné zložky KUFS, NAKA.“ V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že sám žalobca tvrdil, že mu boli predmetné doklady vrátené v polovici roku 2018, a preto je otázne, prečo predmetné doklady, ktoré bol povinný predložiť správcovi dane po ich prijatí, predložil správcovi dane až 07.12.2018 (protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi osobne doručený dňa 18.12.2018). Z uvedeného žalovanému vyplýva, že tvrdenie žalobcu, v odvolacom procese, že nevedel, u koho sa v rozhodnom čase doklady nachádzajú, t. j. v čase výkonu daňovej kontroly, nebolo pravdivé, z dôvodu, že dňa 06.12.2017 správcovi dane samotná konateľka žalobcu telefonicky oznámila, že doklady za zdaňovacie obdobie august 2017 boli zabavené NAKA Nitra (úradný záznam č. 102523963/2017 zo dňa 19.02.2017) a minimálne od júna s nimi žalobca opätovne disponoval. 34. Až dňa 07.12.2018 (15 dní pred zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly) boli síce správcovi dane elektronicky doručené „podklady pre daňové priznanie DPH“ za zdaňovacie obdobie august 2017 žalobcu (elektronické podanie č. 615815487/2018 zo dňa 7.12.2018), avšak údaje v nich uvedené nekorešpondovali s údajmi uvedenými v podanom daňovom priznaní. 35. Žalovaný zotrval na názore, že ak by žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti postupoval v súlade s platnou legislatívou a zaznamenával by účtovné zápisy vo svojom účtovníctve priebežne, mohol bez problémov podať riadne daňové priznanie do 25.09.2017, resp. dodatočné daňové priznanie do 15 dní od začatia daňovej kontroly, čo ale nebolo z jeho strany realizované. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenie o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého je účtovná jednotka povinná zaznamenávať účtovné zápisy v účtovnom období priebežne. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že tvrdenie samotného žalobcu, že „niekoľko dní (bolo to dňa 19.09.2017) pred termínom na podanie riadneho daňového priznania (dátum podania daňového priznania bol od 01.09.2017 do 25.9.2017), mu boli zhabané všetky originály daňových dokladov potrebné na splnenie si svojej povinnosti“, nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu doklady - vstupné, ktoré mal prijať a výstupné faktúry, ktoré mal vyhotoviť do 31.08.2017, neboli spracované v súlade s ustanovením od 2 , dodajúc, že ak by žalobca postupoval podľa , mohol podať aj riadne daňové priznanie, ktoré by zobrazoval verný obraz o obchodnej činnosti daňového subjektu, najmä keď mu účtovníctvo spracovávala (podľa vyjadrenia konateľky žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100965710/2018 zo dňa 17.05.2018, ktorá bola spísaná v priebehu výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2017) externá spoločnosť - Tajnor ffice, s.r.o., Dunajská Streda, pani R.. 36. Žalovaný dal do pozornosti, že odo dňa zabavenia dokladov žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2017 orgánom NAKA Nitra do dňa doručenia oznámenie o začatí daňovej kontroly za august 2017 (od 19.09.2017 do dňa 04.12.2017 - poznámka správneho súdu) uplynuli cca 3 mesiace, čo bol podľa názoru žalovaného dostatočný časový priestor pre žalobcu na vyžiadanie (zapožičanie) si zabavených dokladov od orgánu, ktorý ich žalobcovi zabavil a následne mohol podať dodatočné daňové priznanie za kontrolované zdaňovacie obdobie do termínu začatia daňovej kontroly, resp. v lehote 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o daňovej kontrole, ale túto možnosť žalobca nevyužil. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že v danom prípade žalobca namiesto toho, aby si zabezpečil doklady na podanie dodatočného daňového priznania s údajmi, ktorými žalobca v podanej žalobe argumentuje, zaujal vyčkávaciu taktiku, za účelom marenia výkonu daňovej kontroly. 37. Na druhej strane žalovaný poukázal na zrejmú skutočnosť, že správca dane v danej veci konal, čo vyplýva aj z predloženého administratívneho spisu, keď dňa 07.12.2017 doručil výzvu č.102504423/2017 na Národnú kriminálnu agentúru, Prezídium Policajného zboru, Národnú jednotku finančnej polície expozitúra Západ, aby v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017 zapožičala v lehote do 8 dní od doručenia výzvy všetky doklady, písomnosti, tlačové výstupy z účtovníctva daňového subjektu BaF TRADING s.r.o. a iné súvisiace písomnosti, potrebné na vykonanie daňovej kontroly za uvedené obdobie. 38. Podľa žalovaného nie je možné sa stotožniť s námietkou žalobcu, že žalovaný ako aj správca dane svojím postupom odňali žalobcovi akúkoľvek zákonnú možnosť uplatniť si DPH z predmetných faktúr na vstupe za zdaňovacie obdobie august 2017, pretože dňa 03.04.2018 správca dane spísal úradný záznam č.100650447/2018 o telefonáte konateľky žalobcu, v rámci ktorého správca dane informoval konateľku spoločnosti, že originály dokladov spoločnosti BaF TRADING s.r.o. už správca dane nemá z dôvodu, že boli odovzdané dňa 22.03.2018 na Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra Nitra a k dispozícii má len vyhotovené fotokópie. Správca dane zároveň dohodol, že

konateľka žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 11.04.2018 môže nahliadnuť do spisu z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august 2017 a bude jej vyhotovená fotokópia písomností o vrátení originálov dokladov NAKA, aby si ich mohla od NAKA vyžiadať na zapožičanie, prípadne na vrátenie ona, ako konateľka žalobcu. 39. Vo vzťahu k namietanému rozsahu výkonu daňovej kontroly žalovaný vyjadril nesúhlas aj s námietkou žalobcu, že zúženie preverovania podaného daňového priznania je v rozpore § 44 ods. 1 daňového poriadku, pretože v rámci daňovej kontroly správca dane verifikuje predložené doklady v nadväznosti na podané daňové priznanie. V danom prípade žalobca tak, ako už bolo uvedené v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie, neuviedol žiadne údaje ani na vstupe (prijaté zdaniteľné obchody) a ani na výstupe (dodané zdaniteľné obchody), ktoré by mohol správca dane v procese daňovej kontroly verifikovať, a preto tvrdenie žalobcu, že vstupné faktúry získané správcom dane v rámci dožiadania NAKA, majú byť pre správcu dane „uplatnené daňovým subjektom“, je zo strany žalobcu irelevantné, pretože žalobca si žiadne právo na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období neuplatnil. 40. Žalovaný dodal, že dňa 11.04.2018 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100710048/2018

- oboznámenie žalobcu so skutkovým stavom, týkajúcim sa dokladov daňového subjektu za zdaňovacie obdobie august 2017. Žalobca si sám vyhotovil fotokópiu potvrdenia o osobnom prevzatí predmetných dokladov mjr. Mgr. F. F. za Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra Západ, 949 01 Nitra a zároveň si aj v rámci ústneho pojednávania vyhotovil fotokópie došlých faktúr spoločnosti BaF TRADING s.r.o. za zdaňovacie obdobie august 2017 a to z vyhotovených fotokópií správcu dane. 41. Ku kontrolným zisteniam determinujúcim dodatočné určenie daňovej povinnosti žalovaný s poukazom na obsah zapožičaných daňových dokladov uviedol zistenie správcu dane, že žalobca v kontrolovanom daňovom období vyhotovil dodávateľské faktúry pre tuzemských odberateľov, na ktorých uplatnil daň z pridanej hodnoty. Na základe týchto dokladov, ktoré boli žalobcom vyhotovené pre deklarovaných odberateľov v celkovej sume 4 177 868,29 eura, správca dane vyčíslil rozdiel dane z pridanej hodnoty v celkovej sume 696 311,38 eura podľa ustanovenia , v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň, (predmetné odberateľské faktúry správca dane zadokumentoval v protokole z daňovej kontroly na stranách č. 6 až 10). Žalovaný dodal, že v danom prípade daň z pridanej hodnoty bola splatná iba z titulu uvedenia na faktúre, ale nezakladá právo deklarovaným odberateľom na jej odpočet. 42. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že v danom prípade odvádzal daň podľa ustanovenia , žalovaný argumentoval, že v danom prípade žalobca ale žiadnu daň v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2017 do štátneho rozpočtu nepriznal a neodviedol a je zrejmé, že toto svoje tvrdenie nepreukázal žiadnymi dôkaznými prostriedkami i napriek tomu, že dokazovanie v daňovom konaní je na strane kontrolovaného daňového subjektu. Žalovaný s poukazom na zistený skutkový stav veci uviedol, že sa stotožnil s konaním správcu dane, ktorý vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 696 311,38 eura v súlade s platnou legislatívou, pretože každá osoba, ktorá uplatní na faktúre alebo inom doklade nahrádzajúcom faktúru DPH, je povinná túto daň odviesť do štátneho rozpočtu v súlade s ustanovením , podľa ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň, doplniac, že žalobcovi, ktorý bol v danom prípade podľa dostupných vyhotovených faktúr v postavení dodávateľa, vznikla povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty podľa citovaného zákona. 43. Zároveň žalobca poukázal na článok 203 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorý stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre - akákoľvek osoba, ktorá uvádza DPH na faktúre alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra, je povinná zaplatiť DPH podľa vnútorného systému. Citovaný článok je zahrnutý do hlavy XI. Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb smernice 2006/112/ES. Citovaný článok smernice 2006/112/ES je premietnutý aj do zákona o dani z pridanej hodnoty ( ). Na podporu zákonnosti dodatočného vyrubenia daňovej povinnosti a správnosti svojej argumentácie žalovaný poukázal na rozhodnutia SD EÚ s predmetnou problematikou vo veciach C-342/87 Genius Holding BV a C-454/98 Schmeink a Strobel. 44. Na základe uvedených skutočností sa žalovaný s tvrdením žalobcu, že v danom prípade boli nesprávne právne posúdené a aplikované všeobecné právne predpisy, nestotožnil, dôvodiac, že z právneho poriadku Slovenskej republiky vyplýva, že každá právnická osoba zriadená za účelom podnikania je povinná viesť účtovníctvo a pre tento účel ako účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o jej finančnej situácii, pričom je povinná viesť účtovníctvo priebežne správne, úplne,

preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov ( a nasl. v spojení s , ). Žalovaný mal za to, že tieto povinnosti nevyplývajú zo zákona podnikateľom samoúčelne. Vo vzťahu k ich daňovým povinnostiam korešpondujú s ich povinnosťami súvisiacimi so zabezpečením inkasa daní do štátneho rozpočtu. Na uvedené nadväzuje úprava dôkaznej povinnosti podnikateľov preukazovať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré sú povinní viesť ( daňového poriadku), ako i v priebehu výkonu daňovej kontroly, okrem iného, predkladať záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis (zákon o účtovníctve, ) a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady. 45. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na európsku legislatívu, a to čl. 242 Smernice Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (na ktorý poukazoval aj žalobca), ktorý požaduje, že každá zdaniteľná osoba musí viesť dostatočne podrobné účtovníctvo, aby si mohla uplatniť DPH a aby správca dane mohol jej uplatnenie preveriť, a preto spochybňovanie citovaný článok zo strany žalobcu je podľa žalovaného nedôvodné. 46. S námietkou žalobcu, že uvedený článok 242 s článkom 243 sú premietnuté transponované do slovenskej legislatívy prostredníctvom (vedenie záznamov) sa žalovaný nestotožnil, pretože uvedené ustanovenie ukladá daňovým subjektom viacero povinností, ktoré súvisia s vystavovaním faktúr a inými administratívnymi záležitosťami. Jednou z nich je aj vedenie záznamov pre účely dane z pridanej hodnoty. Podľa žalovaného záznamy pre účely DPH neznamenajú to isté ako účtovné záznamy, pretože účtovné záznamy by mali zahŕňať všetky zákonné náležitosti z hľadiska , postupov účtovania a ďalších predpisov a pri dani z pridanej hodnoty o jej účtovaní na účte 343. Zároveň je potrebné uviesť, že záznamy pre účely dane u pridanej hodnoty sa týkajú len tejto dane a daňovník je povinný ich viesť a uchovávať, ak mu tak prikazuje zákon o dani z pridanej hodnoty. Všetky zákonné povinnosti pre účely záznamov sú uvedené v tohto zákona, ktorý presne vymedzuje situácie, v ktorých je potrebné záznamy viesť. 47. Žalovaný sa rovnako nestotožnil s námietkami žalobcu, ktorými napáda postup správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, pretože z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali, že žalobca bol v priebehu výkonu daňovej kontroly súčinný so správcom dane i napriek tomu, že podľa ustanovenia daňového poriadku právom aj povinnosťou daňových subjektoch a iných osôb podľa pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane, čo v danom prípade nie je možné zo strany žalobcu potvrdiť. 48. Podľa žalovaného je zrejmé, že získané doklady od Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia Policajného zboru, národnej jednotky finančnej polície nenadväzovali na žalobcom podané daňové priznanie k DPH, ktoré bolo z jeho strany podané s nulovými údajmi, a preto jeho namietanie voči postupu správcu dane, keď on sám sa prezentoval v rámci daňovej kontroly svojou nečinnosťou, je nedôvodné, pretože uplatnenie práva na odpočítanie dane bolo v plnom rozsahu na strane žalobcu, a nie na strane správcu dane. 49. K námietke žalobcu, že správca dane v období apríl 2018 až november 2018 nevykonal žiadne úkony a sám bol pasívny, žalovaný poukázal na skutočnosť, dňa 11.04.2018 spísal s konateľkou žalobcu zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100710048/2018, za účelom uplatnenia si práva nahliadnutia do zapožičaných dokladov u správcu dane, v priebehu ktorej správca dane oboznámil konateľku žalobcu so skutkovým stavom, týkajúcim sa dokladov žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2017. Konateľka žalobcu si vyhotovila fotokópie došlých faktúr spoločnosti BaF TRADING s.r.o. za august 2017 z vyhotovených overených fotokópii správcu dane (čiže o iné doklady nemala záujem). Z uvedeného je zrejmé, že žalobca od 11.04.2018 nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, a preto sú jeho tvrdenia v danom smere podľa žalovaného nedôvodné. 50. K ďalším okolnostiam ohľadom priebehu predmetnej daňovej kontroly žalovaný uviedol, že správca dane písomnosťou zo dňa 23.11.2018 (doručenou žalobcovi prostredníctvom osoby ním splnomocnenej na jeho zastupovanie v rámci daňovej kontroly dňa 06.12.2018) oboznámil žalobcu s výsledkami zistení z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti, že žalobca až na základe oboznámenia sa s výsledkami zistení z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty elektronicky zaslal dňa 07.12.2018 správcovi dane evidenciu záznamov k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2017 a skladové karty zásob i napriek tomu, že nevlastnil žiadne skladové priestory. Správca dane preveril doručené „podklady pre daňové priznanie DPH“ za zdaňovacie obdobie august 2017 (č. 615815487/2018 zo dňa 7.12.2018), avšak zistil, že údaje v nich uvedené nekorešpondovali s údajmi, uvedenými v podanom daňovom priznaní za toto obdobie. 51. Z uvedeného žalovanému vyplýva, že na základe pasivity zo strany žalobcu a z dôvodu nekompletného jeho účtovníctva, ktoré získal od NAKA Nitra, správca dane nemohol v priebehu výkonu

daňovej kontroly relevantne preveriť všetky skutočnosti súvisiace s podnikateľskou činnosťou žalobcu, pretože získané nekompletné účtovníctvo neposkytovalo verný a pravdivý obraz o jeho podnikateľskej činnosti, ktorú v skutočnosti ani sám žalobca nedeklaroval v podanom daňovom priznaní k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie. 52. V nadväznosti na uvedené a s poukazom na nulové daňové priznanie podané žalobcom k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie žalovaný dôvodil, že podľa ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) daňového poriadku žalobca bol povinný podať dodatočné daňové priznanie do konca mesiaca nasledujúceho po miesiaci, v ktorom zistil, že daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty neobsahuje správne údaje týkajúce sa uskutočnených a prijatých zdaniteľných obchodov za príslušné zdaňovacie obdobie. Túto povinnosť si žalobca nesplnil i napriek tomu, že mal tak, ako už bolo uvedené dostatočný časový priestor pred výkonom daňovej kontroly dodatočné daňové priznanie podať. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobca mohol využiť aj právo podať dodatočné daňové priznanie k DPH v 15 - dňovej lehote po začatí daňovej kontroly, ale toto právo taktiež nevyužil. 53. K námietke napádajúcej porušenie práv žalobcu pri výkone daňovej kontroly žalovaný uviedol, že žalobca opomenul, že v zmysle základných zásad správy daní v ustanovení okrem práv kontrolovaných daňových subjektov upravuje aj ich povinnosti pri daňovej kontrole podľa daňového poriadku, ktorých cieľom je zákonom stanoveným postupom vykonanie daňovej kontroly a v ktorých ide o povinnosti kontrolovaného daňového subjektu vo vzťahu k správcovi dane alebo k jeho zamestnancovi vykonávajúcemu daňovú kontrolu. 54. Ohľadom námietky žalobcu, napádajúcej nepriznanie mu práva na odpočítanie dane podľa ustanovenia až za kontrolované zdaňovacie obdobie, žalovaný uviedol, že správca dane nebol oprávnený priznať právo na odpočítanie dane zo získaných vstupných faktúr, pretože pre priznanie práva na odpočítanie dane údaje uvedené na dodávateľských faktúrach (DPH), musia korešpondovať s údajmi v podanom daňovom priznaní, ale v danom prípade si kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) v podanom daňovom priznaní neuplatnil žiadne právo na odpočítanie dane, pretože podal negatívne daňové priznanie, čiže nulové. 55. Citujúc znenie žalovaný dôvodil poukazom na dôležitý fakt, že v danom prípade si žalobca v podanom daňovom priznaní uplatnil nulové právo na odpočítanie dane, a preto jeho tvrdenia v danej veci sú podľa odvolacieho orgánu (žalovaného) nedôvodné, pretože v hmotnoprávnom predpise je taxatívne ustanovené, že „platiteľ si môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ“, t. j. uplatnenie práva na odpočítanie dane si môže (čiže aj nemusí) uplatnil sám platiteľ. Z uvedeného ustanovenia nevyplýva povinnosť uplatniť právo daňovému subjektu zo strany správcu dane, ak by tak správca dane konal, konal by nad rámec ustanovenia , čo by bolo v rozpore s platnou legislatívou, pretože uplatniť si právo na odpočítanie dane môže len platiteľ, a nie správca dane, tak ako sa mylne domnieva žalobca. 56. V tejto súvislosti žalovaný zároveň poukázal na „články 168 a 178 Smernice o DPH, v ktorých ESD uvádza k uplatnenému právu nasledovné: „zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane ...“ Z uvedených článkov je podľa názoru žalovaného zrejmé, že právo na odpočítanie si uplatňuje sama zdaniteľná osoba, t. j. platiteľ a až po uplatnení práva na odpočítanie dane v podanom daňovom priznaní správca dane preveruje splnenie zákonom stanovených podmienok pre jeho priznanie, a preto žalobcom uvádzané rozsudky SD EÚ, nie je možné v preskúmavanej veci aplikovať, pretože žalobca si sám mal uplatniť právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr, keďže je to jeho právo, ale zároveň musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli skutočne v deklarovanom rozsahu, deklarovaným dodávateľom aj uskutočnené. Žalovaný dodal, že predloženie faktúr vystavených v zmysle je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktorý v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ - v danom prípade žalobca. Uvedenú argumentáciu žalovaný podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom najvyšší súd prijal v danej veci nasledovný právny názor: „Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane ( - súčasne ekvivalent daňového poriadku). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ ), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie“.

57. Žalovaný zároveň uviedol, že v daňovom konaní platí prejednávacia zásada, nie zásada vyhľadávacia, resp. prešetrovacia. Každý daňový subjekt má povinnosť jednak daň priznať (bremeno tvrdenia) a jednak povinnosť toto tvrdenie preukázať (dôkazné bremeno). Povinnosť dôkazného bremena na strane daňového subjektu nastáva vtedy, ak správca dane vyjadrí relevantné pochybnosti o jeho tvrdeniach. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a získavať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby daňový subjekt mohol v konaní uplatniť svoje nároky na priznanie odpočítania dane. Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené daňovým subjektom, je tieto prejednať a umožniť daňovému subjektu ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, čo v danom prípade bolo z strany správcu dane zrealizované a to tým, že umožnil žalobcovi vyhotoviť si fotokópiu potvrdenia o osobnom prevzatí predmetných dokladov orgánom NAKA Nitra a tým si žalobca mohol sám o zaistené doklady požiadať, čo v danom prípade vzhľadom na pasívny postup v priebehu výkonu daňovej kontroly žalobca nezrealizoval. 58. Žalovaný mal za to, že žalobca si nemôže dôkaznú povinnosť vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľných obchodov, ktoré sú deklarované na získaných faktúrach od odboru NAKA Nitra. V tejto súvislosti ďalej zastal názor, že správca dane počas daňovej kontroly poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor na predkladanie vyjadrení, dokladov a dôkazov, pričom daňový subjekt nie je viazaný len na výzvy správcu dane, ale v zmysle daňového poriadku má právo sám od seba predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam (§ 45 ods. 1 daňového poriadku). 59. S námietkou, napádajúcou nezákonnosť protokolu o výsledku daňovej kontroly z dôvodu absencie preukázaných kontrolných zistení a vyhodnotenia dôkazov, sa žalovaný nestotožnil, argumentujúc, že správca dane do protokolu z daňovej kontroly zdokumentoval v súlade s platnou legislatívou preukázané kontrolné zistenia aj spolu s vyjadreniami žalobcu od strany 4 až 12, a preto jeho tvrdenia, že rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného sa opiera o nezákonný protokol, je podľa žalovaného irelevantné. 60. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby a s tvrdeniami žalovaného uvedenými vo vyjadrení k žalobe sa nestotožnil. 61. Rovnako tak žalovaný v duplike na vyjadrenie žalobcu zotrval na tvrdení o zákonnosti a správnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí, ako aj postupu predchádzajúceho ich vydaniu a vyjadril nesúhlas s dôvodmi správnej žaloby.

IV. Relevantná právna úprava

62. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

63. Podľa správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

64. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

65. Podľa správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa , d) ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba, ide o veci podľa , vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

66. Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 67. Podľa SR dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

68. Podľa SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto . 69. Podľa daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

70. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

71. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

72. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

73. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 74. Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. 75. Podľa § 16 ods. 3 daňového poriadku, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, dodatočné daňové priznanie je daňový subjekt povinný podať do konca mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom zistí, že a) daň má byť vyššia, ako bola správcom dane vyrubená; rovnako daňový subjekt postupuje aj vtedy, ak zistí, že nadmerný odpočet má byť nižší alebo nárok na vrátenie dane nižší, ako bol správcom dane priznaný, b) daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty neobsahuje správne údaje týkajúce sa uskutočnených a prijatých zdaniteľných obchodov za príslušné zdaňovacie obdobie, c) daňová strata je nižšia ako bola uvedená v daňovom priznaní. 76. Podľa § 16 ods. 4 daňového poriadku daňový subjekt je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie, ak zistí, že a) daň uvedená v podanom daňovom priznaní má byť nižšia alebo nadmerný odpočet vyšší, alebo nárok na vrátenie dane vyšší, b) daň má byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená, c) daňové priznanie neobsahuje správne údaje alebo d) daňová strata je vyššia, ako bola uvedená v daňovom priznaní. 77. Podľa § 16 ods. 5 daňového poriadku, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie podľa odseku 4 v posledný rok lehoty podľa § 69 ods. 1, 2 a 5, táto lehota sa predĺži a uplynie v nasledujúcom kalendárnom roku posledným dňom mesiaca, ktorý sa svojím označením zhoduje s mesiacom, v ktorom bolo podané posledné dodatočné daňové priznanie; v tejto predĺženej lehote daňový subjekt nemôže podať dodatočné daňové priznanie. 78. Podľa § 16 ods. 8 daňového poriadku znížiť daň, zvýšiť daňovú stratu alebo nadmerný odpočet alebo zvýšiť nárok na vrátenie dane na základe dodatočného daňového priznania možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly. 79. Podľa § 16 ods. 9 daňového poriadku dodatočné daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa vykonáva daňová kontrola po uplynutí 15 dní odo dňa spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly, doručenia oznámenia o daňovej kontrole, doručenia oznámenia o rozšírení daňovej kontroly na iné zdaňovacie obdobie, ktorého by sa dodatočné daňové priznanie týkalo, a po uplynutí 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o rozšírení daňovej kontroly o inú daň, ktorej by sa dodatočné daňové priznanie týkalo, až do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom

konaní; ak vyrubovacie konanie nezačne (§ 68 ods. 1), dodatočné daňové priznanie nemožno podať do dňa ukončenia daňovej kontroly. 80. Podľa § 17 ods. 1 daňového poriadku, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania alebo jeho príloh (ďalej len "nedostatky daňového priznania"), vyzve daňový subjekt na ich odstránenie. 81. Podľa § 17 ods. 2 daňového poriadku vo výzve správca dane oznámi nedostatky daňového priznania, určí daňovému subjektu primeranú lehotu na ich odstránenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, a poučí ho o následkoch uvedených v odsekoch 3 a 4. 82. Podľa § 17 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový subjekt neodstráni v lehote podľa odseku 2 nedostatky daňového priznania, ktoré majú vplyv na výšku dane alebo sumy, ktorú mal podľa osobitných predpisov1) vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov,1) správca dane vykoná u daňového subjektu daňovú kontrolu alebo vyrubí v skrátenom vyrubovacom konaní podľa § 68a daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani, alebo určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt vykázať podľa osobitných predpisov alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. 83. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 84. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 85. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 86. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 87. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov. 88. Podľa § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 89. Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. 90. Podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. 91. Podľa predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 92. Podľa predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 93. Podľa prvej a druhej vety daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 94. Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 95. Podľa , ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby. 96. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 97. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 98. Podľa ustanovenia môže platiteľ odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7 , teda za podmienky, že prijaté plnenia použije na ním uskutočnené dodávky, ktoré podliehajú zdaneniu. Odpočítanie dane z prijatej služby alebo tovaru je viazané na splnenie podmienok uvedených v až . 99. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa . 100. Podľa odpočítanie dane platiteľ vykoná tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie. 101. Podľa každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. 102. Podľa ustanovenia je každý platiteľ povinný podať daňové priznanie do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia. Každá osoba, ktorá je povinná podať daňové priznanie, uvedie v daňovom priznaní všetky údaje potrebné na výpočet celkovej splatnej dane a na výpočet celkovej odpočítateľnej dane vrátane celkovej hodnoty tovarov a služieb vzťahujúcej sa na celkovú daň a na odpočítavanú daň a celkovej hodnoty tovarov a služieb oslobodených od dane. 103. Podľa každá osoba, ktorá je povinná podať daňové priznanie, uvedie v daňovom priznaní všetky údaje potrebné na výpočet celkovej splatnej dane a na výpočet celkovej odpočítateľnej dane vrátane celkovej hodnoty tovarov a služieb vzťahujúcej sa na celkovú daň a na odpočítavanú daň a celkovej hodnoty tovarov a služieb oslobodených od dane. Hodnota tovarov a služieb oslobodených od dane sa uvádza v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom vznikla daňová povinnosť. Údaje v daňovom priznaní sa zaokrúhľujú na najbližší eurocent do 0,005 eura nadol a od 0,005 eura vrátane nahor. 104. Podľa , ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( ) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 105. Podľa obvinený, obhajca, poškodený a zúčastnená osoba, splnomocnenec, ustanovený opatrovník a v konaní pred súdom prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora majú právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúcej údaje o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí; také trovy neuhrádza prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora. Také isté právo má zákonný zástupca obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby, ak tieto osoby sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony alebo ich spôsobilosť na právne úkony je obmedzená. Iné osoby tak môžu urobiť so súhlasom predsedu senátu a v prípravnom konaní so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní, len ak je to potrebné na uplatnenie ich práv. 106. Podľa v prípravnom konaní orgán činný v trestnom konaní môže právo nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť, najmä ak v spise nemožno urobiť také opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný

urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému po tom, čo boli upozornení na možnosť preštudovať spisy. 107. Podľa práva štátnych orgánov nazerať do spisov podľa osobitného zákona nie sú ustanoveniami predchádzajúcich odsekov dotknuté.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

108. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal v rozsahu uplatnených podstatných žalobných bodov ( ) napadnuté rozhodnutia oboch stupňov, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vydania rozhodnutia žalovaného ( ), v súlade s ustanovením prejednal vec na verejnom pojednávaní a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 109. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu s poukazom na obsah žaloby a na obsah jeho repliky k vyjadreniu žalovaného zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby a navrhol zrušiť rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, vec vrátiť na ďalšie konanie a žalobcovi priznať právo na náhradu trov konania. 110. Zopakoval žalobné body a naďalej namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov v preskúmavanom daňovom konaní. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že správca dane nespísal úradný záznam o telefonickom oznámení konateľky žalobcu o tom, že daňové doklady boli žalobcovi odňaté NAKA, a tieto teda nemala dispozícii na účely podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017. Vo vzťahu k poskytnutej telefonickej informácii od správcu dane dodal, že žalobca bol inštruovaný, aby za daných okolností podal daňové priznanie, kde vyčísli nulové hodnoty a tak žalobca aj postupoval. Dal do pozornosti, že v predmetnom období sa 3-krát spojil so zamestnankyňou správy daní, aby túto informáciu o ďalšom postupe získal. Preto nemôže byť na ťarchu žalobcu, že správca dane nebral do úvahy pri výkone daňovej kontroly všetky skutočnosti, ktoré mali vplyv na určenie dane. Správca dane hodnotil dôkazy selektívne v rozpore so skutočným stavom a logikou veci. K tvrdeniu žalovaného, že si žalobca mohol vyžiadať daň. doklady od NAKA právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobcovi také procesné oprávnenie z nevyplývalo, keďže mal postavenie svedka v danom relevantnom čase. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nesprávne právne posúdenie veci a porušenie procesných práv žalobcu, ktoré sú garantované zásadami daňového konania podľa a daňového poriadku. Mal za to, že správca dane v rozpore s prenášal na žalobcu povinnosti na zabezpečenie si daňových dokladov od NAKA. Skutočnosť, že žalobca vedel, že by sa mali nachádzať na NAKA v Nitre neznamená, že mal oprávnenie vyžiadať si ich z vyšetrovacieho spisu späť. Za daných okolností uviedol, že pre účely určenia dane mali daňové orgány využiť inštitút daň. pomôcok a nepripisovať žalobcovi na ťarchu, že nemohol nakladať so svojimi účtovnými a daňovými dokladmi. Zároveň dal do pozornosti, že v čase, kedy mohol žalobca podať dodatočné daňové priznanie sa daňové podklady nachádzali na NAKA a vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že žalobca počas daňovej kontroly zvolil vyčkávaciu taktiku, pretože nemal k dispozícii daňové doklady. Ďalej právny zástupca k veci uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly aj počas vyrubovacieho konania kooperoval so správcom dane, snažil sa zistiť, kde sa daňové doklady nachádzajú. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že tieto doklady boli rôzne zapožičiavané medzi rôznymi zložkami OČTK a rôznymi správcami dane, a preto nebolo z pohľadu žalobcu jednoduché zisťovať, kde sa práve nachádzajú. Vo vzťahu k určeniu dane považujeme vyhodnotenie skutkového stavu za arbitrárne, ktoré je v rozpore so stabilnou judikatúrou ESD, ktorá hovorí o potrebe neformálneho prístupu pri vyhodnocovaní plnenia podmienok na odpočet platiteľa DPH a potrebe vychádzania z hmotnoprávneho prístupu pri posudzovaní tohto nároku v zmysle predpisov o DPH. 111. Poverený zástupca žalovaného dal počas prednesu do pozornosti, že žalobca si splnil povinnosť podať daňové priznanie za kontrolované zdaňovacie obdobie dňa 25.09.2017, pričom vykázal nulové hodnoty. Meritom sporu je žalobcom neuplatnené právo na odpočet dane podľa a , pre ktoré správca dane nemohol žalobcovi neuplatnené právo na odpočet DPH zohľadniť a tak nahrádzať činnosť daňového subjektu. Poukázal na zásadu legality, podľa ktorej je správny orgán viazaný SP a zákonmi ( SR a rovnako daňového poriadku), a teda správca dane nemohol nad rámec daňového priznania žalobcovi uznať odpočet dane. V tejto súvislosti dôvodil, že daňové subjekty majú dve povinnosti, a to povinnosť tvrdenia a povinnosť dokázania tvrdenia. Dal do pozornosti spomínaný rozsudok NS SR sp. zn. , v zmysle ktorého odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a tento si ho môže podľa uplatniť.

Ohľadom možnosti žalobcu vyžiadať si daňové doklady od OČTK dal do pozornosti ustanovenie , v zmysle ktorého tak mohol učiniť aj v postavení inej osoby. Preto zotrval na názore, že odo dňa zaistenia daňových dokladov NAKA mal žalobca do začatia daňovej kontroly dostatok času, vyše troch mesiacov, na to, aby si predmetné doklady zabezpečil. K namietanému nevypracovaniu úradného záznamu z telefonického rozhovoru so správcom dane uviedol, že neexistenciu niečoho nemožno dokazovať a zároveň dodal, že žalobca si mohol osobne vyžiadať úradný záznam a podané stanovisko o tomto telefonáte alebo k prejednávanej otázke. Ďalej poukázal na oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 24.02.2020, ktorým toto konštatovalo, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je vydané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, a preto nie je dôvod na jeho zmenu, alebo zrušenie v rámci konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Z uvádzaných dôvodov navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi náhradu trov konania nepriznať, žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil. 112. Na pojednávaní pred súdom vystúpila aj konateľka žalobcu, pani Alžbeta Fülöpová, ktorá k veci uviedla, že v deň, keď jej NAKA zaistila daňové doklady, tento úkon sa realizoval v sídle žalobcu, čo bol jej byt a v účtovnej spoločnosti, ktorá viedla žalobcovi účtovníctvo. V tom čase mala u seba len daňové doklady za mesiac september 2017, ostatné boli už v účtovnej spoločnosti. Dodala, že boli odňaté aj všetky interné záznamy ohľadom fakturácií a účtovania, ktoré konateľka žalobcu evidovala v rámci podnikania. Vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalovaného, že žalobca zaujal vyčkávaciu taktiku, a že nespolupracoval s finančnou správou. Dala do pozornosti, že súčasne v relevantnom období, keď jej boli odňaté daňové doklady, prebiehali daňové kontroly za iné zdaňovacie obdobia aj na daňových úradoch Žilina, Bratislava, Piešťany a tieto daňové orgány si medzi sebou navzájom vymieňali účtovné doklady žalobcu, o čom ako konateľka nemala ani vedomosť a nemohla to nijako ovplyvniť. Zároveň ju správca dane inštruoval, že jej doklady sám od seba nevydá, ale si musí o tieto požiadať u NAKA. Čo sa týka podaného nulového priznania za zdaňovacie obdobie 08/17, to podala na základe telefonickej konzultácie so správcom dane, o čom tento nespísal žiaden záznam. V tejto súvislosti dodala, že so všetkým spomenutými správcami dane v rámci daňových kontrol spolupracovala, bežne jej telefonovali, poskytovala im požadované vysvetlenia a informácie, o čom taktiež nespisovali úradné záznamy. Zároveň dala do pozornosti, že hneď na to, ako jej v máji 2018 NAKA vrátila zadržané daňové doklady, za súčinnosti so správcom dane vyhotovila všetky potrebné záznamy a poskytla daňové doklady ku kontrole. K vráteným daňovým dokladom uviedla, že tieto sa jej z NAKA vrátili v rozhádzanom stave, neboli chronologicky uložené, napr. o tom svedčí aj skutočnosť, že takto sa vyjadrovali aj zamestnanci správcu dane Partizánske, ktorí konštatovali, že v júlových dokladov sa nachádzajú aj augustové a je v nich neporiadok, rovnako tak ju informoval správca dane DÚ Trnava, keď si konateľka chcela urobiť kópie daňových dokladov za august 2017, tieto neboli zoradené a nachádzali sa tam len kópie dokladov. 113. V reakcii na uvedené poverený zástupca žalovaného uviedol, že daňové doklady žalobcovi odňala NAKA a správca dane nezodpovedal za to, v akom stave sa tieto doklady vrátili, rovnako nie je priliehavé argumentovať stavom daňových dokladov prislúchajúcim k iným zdaňovacím obdobiam, ktoré nie sú predmetom tejto veci. 114. V rámci záverečnej reči právny zástupca žalobcu poukázal na vyššie uvádzané dôvody, petit žaloby a zároveň dodal, že nie je možné, aby správca dane argumentoval zákonmi len selektívne a takisto len selektívne vyhodnocoval daňové doklady, ktoré sa hodia. Poukázal na to, že uplatnenie nároku na odpočet dane za daných okolností bolo pre žalobcu veľmi sťažené, nemal daňové doklady k dispozícii, a preto by správca dane pri posúdení tohto nároku nemal uplatňovať len formalistický prístup a týmto spôsobom z pozície orgánu verejnej moci vytvárať zo spolupracujúceho daňového subjektu daňového dlžníka. 115. Poverený zástupca žalovaného v rámci práva záverečnej reči zotrval na vyššie uvádzaných tvrdeniach ako aj dôvodoch uvádzaných vo vyjadreniach zasielaných súdu v tejto veci. 116. Na otázku predsedníčky senátu, v čom vidí finančná správa vyčkávaciu taktiku žalobcu, poverený zástupca žalovaného uviedol, že za vyčkávaciu taktiku žalobcu považujú to, že hoci žalobcovi boli vrátené daňové doklady v máji 2018, ku kontrole predložil svoje záznamy a doklady až v decembri 2018, niekoľko dní pred ukončením daňovej kontroly. 117. V prejednávanej veci podstatu sporu o zákonnosť napadnutých administratívnych rozhodnutí založila skutočnosť, že správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie august 2017 na základe výsledkov daňovej kontroly, v ktorých vzal za základ skutkových zistení potrebných pre určenie dane len daňové doklady (dodávateľské faktúry na výstupe) vystavené žalobcom s DPH pre jeho odberateľov za dodanie tovarov a služieb žalobcom podľa a , a to bez zohľadnenia daňových dokladov predstavujúcich faktúry na vstupe, ktorými žalobca v postavení platiteľa DPH - odberateľa deklaroval prijatie zdaniteľných tovarov a služieb od jeho dodávateľov, prijatých

žalobcom za účelom použitia týchto služieb a tovarov na realizáciu jeho dodávok tovarov a služieb v postavení platiteľa. Nosným argumentom daňových orgánov oboch stupňov pri aplikácii pri dodatočnom určení predmetnej dane bolo konštatovanie skutočnosti, že žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie podal daňové priznanie s nulovými hodnotami, t. j. uviedol 0,- Eur za prijaté zdaniteľné plnenia od iných platcov DPH ako aj 0,- Eur za ním dodané zdaniteľné plnenia. 118. Vo vzťahu k žalobcom vystaveným faktúram zisteným pri kontrole daňových dokladov v celkovej hodnote 4 177 868,29 Eur, z toho DPH v sume 696 311,38 Eur, zaistených orgánmi činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), správca dane, berúc do úvahy obsah podaného daňového priznania s nulovou hodnotou DPH prijatej za dodané zdaniteľné plnenia, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie , v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Teda rozpor v obsahu daňového priznania a v obsahu vystavených faktúr (rozdiel dane zistený porovnaním sumy dane zistenej daňovou kontrolou so sumou dane vyrubenej podľa daňového poriadku podaním daňového priznania žalobcom) riešil správca dane vyrubením rozdielu dane formou rozhodnutia vydaného podľa daňového poriadku. 119. Z obsahu protokolu o výsledku daňovej kontroly DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, ako aj z obsahu administratívnych rozhodnutí oboch stupňov vyplýva, že správca dane pri vyhodnotení kontrolou zisteného skutkového stavu potrebného pre určenie dane a rovnako tak daňové orgány pre účely vyrubovacieho a odvolacieho konania v predmetnej veci, hoci vychádzali z daňových dokladov žalobcu zadržaných OČTK, v protokole o výsledku daňovej kontroly a ani v napadnutých rozhodnutiach neuviedli žiadne zistenia ohľadom faktúr na vstupe, deklarujúcich prijatie zdaniteľných plnení žalobcom v postavení platiteľa DPH a ktoré pri skúmaní splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovení , a v spojení s by tvorili skutkový základ na uplatnenie odpočtu dane platiteľom DPH a tým aj na stanovenie celkovej výšky daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie. Z obsahu administratívneho spisu a z komunikácie medzi žalobcom a správcom dane vyplýva, že hoci existenciu faktúr deklarujúcich prijatie zdaniteľných plnení žalobcom daňové orgány nepopierajú, ich reálny základ pre účely uznania odpočtu dane zaplatenej žalobcom na vstupe nepreveroval a ani ich pre účely určenia dane nezohľadnil. Tento modus operandi použitý pri preverovaní skutočností potrebných pre určenie výšky dane žalovaný obhajoval poukazom na skutočnosť, že žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie podal nulové daňové priznanie, v ktorom nevykázal žiadne faktúry za prijaté zdaniteľné plnenia, nárok na odpočet dane si neuplatnil v riadnom ani v dodatočnom daňovom priznaní, ktoré navyše v zákonom stanovenej lehote od oznámenia o začatí výkonu daňovej kontroly nepodal. 120. S poukazom na znenie článkov 168 a 178 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, na znenie ustanovenia ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , žalovaný dôvodil, že správca dane nebol oprávnený priznať žalobcovi právo na odpočítanie dane zo vstupných faktúr, pretože si žiadne právo na odpočet dane v podanom daňovom priznaní neuplatnil, keďže odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane. V súvislosti s neuplatnením si práva na odpočet dane žalobcom mal žalovaný za to, že žalobca mal dostatok času na podanie dodatočného daňového priznania podľa daňového poriadku alebo podľa citovaného zákona (t. j. v lehote 15 dní od začatia predmetnej daňovej kontroly), ktorý však žalobca nevyužil a dodatočné daňové priznanie nepodal. 121. Správny súd v prvom rade uvádza, že vyššie uvedená aplikácia (, bez skúmania splnenia podmienok na použitie citovaného zákona) v spojení s relevantnými ustanoveniami daňového poriadku pre účely určenia dane na základe výsledkov predmetnej daňovej kontroly, by bola na mieste za štandardných okolností prípadu, t. j. v ideálnej situácii predpokladanej zákonodarcom pri úprave účelu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania v rámci správy daní. Je nepochybné, že platiteľ DPH nesie plnú zodpovednosť za podanie daňového priznania v zákonom stanovenej lehote a za včasné uplatnenie jeho nárokov voči štátnemu odpočtu (či už z titulu nároku na odpočet dane alebo prípadného oslobodenia od dane), a to za predpokladu, že mal v plnej dispozícii daňové doklady a ostatné podklady potrebné na včasné podanie daňového priznania, resp. dodatočného daňového priznania. Avšak v prejednávanom prípade tomu tak, bez vlastného zavinenia žalobcu, nebolo. 122. Z obsahu administratívneho spisu je zjavné, že v čase po doručení oznámenia o začatí daňovej kontroly žalobcovi, mal správca dane na základe komunikácie so žalobcom vedomosť o tom, že žalobcovi boli dňa 19.09.2017 zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní daňové doklady a účtovníctvo, teda v čase plynutia lehoty na podanie daňového priznania. Dňa 19.09.2017 bol utorok a posledný deň lehoty na podanie daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017,

25.09.2017, pripadol na pondelok, teda žalobcovi zostávalo odo dňa zaistenia daňových dokladov (vrátane tohto dňa) ešte šesť dní na podanie predmetného daňového priznania. 123. Za daných okolností prípadu neobstojí ako ďalší dôvod dorubenia daňovej povinnosti len na základe faktúr na výstupe, resp. bez zohľadnenia žalobcom prijatých zdaniteľných plnení, žalovaným vytýkaná skutočnosť, že žalobca neviedol riadne a priebežne záznamy k DPH podľa . Keďže v čase zaistenia daňových dokladov mal žalobca, resp. osoba poverená vedením účtovníctva žalobcu a prípravou podkladov na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie august 2017, ešte čas na prípravu podkladov ako aj záznamov k DPH pre účely podania daňového priznania, nemožno mu pričítať na ťarchu skutočnosť, že nemal v rámci lehoty plynúcej na podanie daňového priznania k dispozícii podklady na podanie daňového priznania v dôsledku ich odňatia orgánom činným v trestnom konaní. Samozrejme, inak by sa hodnotila situácia v prípade, ak by orgán činný v trestnom konaní zaistil daňové doklady za predmetné zdaňovacie obdobie až v čase po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (po termíne) na podanie daňového priznania k DPH. 124. Z okolností predchádzajúcich doručeniu oznámenia o začatí daňovej kontroly ako aj z nasledovných udalostí je zrejmé, že žalobca v čase od zaistenia daňových dokladov po ich vrátenie v máji 2018, čo bolo ešte v čase prebiehajúcej daňovej kontroly DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, nevyužil inštitút nazretia do spisu podľa in fine , teda nepožiadal príslušný orgán činný v trestnom konaní o súhlas s nazretím žalobcu do spisu za účelom robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí za účelom podania riadneho daňového priznania (t. j. v priebehu šiestich dní od zaistenia dokladov) alebo za účelom prípravy opravného daňového priznania vo vzťahu k už podanému tzv. nulovému daňovému priznaniu. 125. Na tomto mieste správny súd dáva do pozornosti, že v predmetnom trestnom konaní bolo uznesením ČVS:PPZ-1065/NKA-FP-ZA-2017 zo dňa 09.04.2019 vznesené obvinenie voči konateľke žalobcu (pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa , , , spáchaný závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a organizovanou skupinou podľa , ), t. j. až v čase po ukončení daňovej kontroly v decembri 2018 (18.12.2018). Teda v čase od zaistenia daňových dokladov potrebných pre prípravu daňového priznania po ukončenie daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania konateľka žalobcu nemala v predmetnom trestnom konaní postavenie obvinenej osoby, ktorá by z titulu tohto procesného postavenia mala právo nazerať do vyšetrovacieho spisu, pričom toto právo jej nemohlo byť odopreté orgánmi činnými v trestnom konaní alebo sudcom pre prípravné konanie len v prípade, ak už bola upozornená na možnosť preštudovať spisy. 126. Pokiaľ ide o nazretie do spisu inou osobou podľa in fine , v súvislosti s týmto úkonom súd a v prípravnom konaní orgán činný v trestnom konaní pred udelením súhlasu s nazretím do spisu dôsledne vyhodnocujú splnenie podmienok na povolenie nazretia do spisu, a to aj z pohľadu zabezpečenia takých opatrení, aby sa zabránilo zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu sledovaného a trestným stíhaním. Navyše, iné osoby môžu nazerať do spisu len so súhlasom predsedu senátu a v prípravnom konaní so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní, ktorý im je udelený len ak je to potrebné na uplatnenie ich práv, pričom zmyslom tohto práva tretích osôb je predovšetkým uplatnenie ich práv v trestnom konaní. 127. Preto za daných okolností prípadu, bez znalosti potrieb alebo podmienok daného trestného konania, nemožno s istotou prijať záver, že by v relevantnom čase, kedy to z hľadiska podania daňového priznania alebo dodatočného daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie august 2017 malo význam, príslušné orgány činné v trestnom konaní alebo súd udelili súhlas žalobcovi alebo ním splnomocnenej osobe na nazretie do spisu za účelom kompletizovania zaistených daňových dokladov a podkladov potrebných k správnemu vyplneniu daňového priznania alebo dodatočného daňového priznania. V tomto ohľade je tvrdenie žalovaného o možnosti využitia inštitútu nazretia do vyšetrovacieho spisu žalobcom čisto hypotetická. 128. Z rovnakého dôvodu neobstojí tvrdenie žalovaného, že odo dňa zabavenia dokladov žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2017 orgánom NAKA Nitra do dňa doručenia oznámenie o začatí daňovej kontroly za august 2017 uplynuli cca 3 mesiace, čo bol dostatočný časový priestor pre žalobcu na vyžiadanie (zapožičanie) si zaistených dokladov od orgánu, ktorý ich žalobcovi zaistil a následne mohol podať dodatočné daňové priznanie za kontrolované zdaňovacie obdobie do termínu začatia daňovej kontroly, resp. v lehote 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o daňovej kontrole, ale túto možnosť žalobca nevyužil. 129. Zákon o dani z pridanej hodnoty, a subsidiárne ani explicitne neupravujú postup alebo podmienky podania daňového priznania alebo dodatočného daňového priznania daňovým subjektom v situácii, kedy im boli v rámci úkonov trestného konania zaistené daňové

doklady a podklady potrebné na podanie daňového priznania, pričom týmto úkonom zo strany OČTK sa daňové subjekty musia podriadiť a musia ich strpieť. 130. Vzhľadom k tomu, že takúto situáciu, kedy majú daňové subjekty mimoriadne sťažené podmienky na podanie daňového priznania, resp. na splnenie si zákonných povinností voči štátnemu rozpočtu a na uplatnenie svojich hmotnoprávnych nárokov, daňové právne predpisy nespájajú s mimoriadnym odkladom podania daňového priznania, ani s možnosťou predĺženia lehoty na jeho podanie, bude v zmysle využitia zásady in dubio contra fiscum (in dubio mitius) na orgánoch daňovej správy, aby v rámci preverovania skutočností potrebných na určenie daňovej povinnosti postupovali v úzkej súčinnosti s dotknutým daňovým subjektom (§ 3 ods. 1 a 2 daňového poriadku) a procesné inštitúty správy daní využívali s prihliadnutím na potrebu zachovania jeho oprávnených nárokov tak, aby o tieto čisto formálnou aplikáciou hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok na ich uplatnenie nebol ukrátený. 131. V predmetnom prípade je zrejmé, že pred začatím daňovej kontroly mal správca dane vedomosť o tom, že žalobca podal daňové priznanie s nulovými hodnotami (čo už mohol správca dane v porovnaní s daňovými priznaniami žalobcu za prechádzajúce zdaňovacie obdobia vyhodnotiť prinajmenšom ako signalizáciu neobvyklej situácie, vyžadujúcej vyššiu súčinnosť so žalobcom) a na základe následnej komunikácie so žalobcom mohol správca dane poznať dôvod podania nulového daňového priznania, teda že žalobca pre účely jeho riadneho vyplnenia nemal k dispozícii všetky potrebné daňové doklady a podklady a toto daňové priznanie neodrážalo realitu deklarovanú daňovými dokladmi o uskutočnených a prijatých zdaniteľných plneniach žalobcu. S využitím výzvy na odstránenie nedostatkov daňového priznania ( daňového poriadku; analogicky do účinnosti daňového poriadku aplikované ako vytýkacie konanie podľa v znení neskorších predpisov) mohol správca dane vyzvať žalobcu na využitie inštitútu nazretia do spisu podľa in fine a poskytnúť mu lehotu na podanie dodatočného daňového priznania v prípade, ak by bolo žalobcovi zo strany OČTK a súdu nazretie do spisu povolené. 132. Vzhľadom na obsah podaného daňového priznania, t. j. s nulovými hodnotami DPH zaplatenej za prijaté zdaniteľné plnenia a nulovými hodnotami DPH inkasovanej za poskytnuté zdaniteľné plnenia s následkom nulového vyčíslenia hodnoty uplatneného odpočtu dane, bolo viac ako pravdepodobné, že, s prihliadnutím na účel sledovaný správou daní ako aj výkonom daňovej kontroly, výsledok daňovej kontroly a následné autoritatívne určenie daňovej povinnosti nebudú pre žalobcu priaznivé. Táto skutočnosť, že výsledok daňovej kontroly bude odlišný od nulovej hodnoty dane uvedenej v podanom daňovom priznaní, musela byť zjavná aj žalobcovi, preto nie je zrejmý racionálny základ úvahy žalovaného o vyčkávacej taktike žalobcu a o snahe mariť výkon daňovej kontroly, keď v relevantnom čase, kedy to z pohľadu podania riadneho alebo dodatočného daňového priznania malo význam, nepožiadal OČTK o udelenie súhlasu s nazretím do vyšetrovacieho spisu, ktorého súčasťou mali byť aj listinné dôkazy v podobe zaistených daňových dokladov žalobcu. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by sa žalobca vyhýbal daňovej kontrole, naopak, po doručení oznámenia o začatí daňovej kontroly skutočnosť o zaistení daňových dokladov OČTK dal na vedomie správcovi dane, ktorý však bez súčinnosti so žalobcom v danej neobvyklej a zákonom nepredpokladanej situácii len jednostranne si zabezpečil prístup k relevantným častiam zaistených daňových dokladov žalobcu, vyhotovil z nich kópie pre účely realizácie daňovej kontroly, ale žalobcu ako daňový subjekt a predovšetkým registrovaného platcu DPH za účelom poskytnutia mu časového priestoru na uplatnenie jeho nárokov a dodatočné splnenie povinností nepoučil o možnom postupe, ktorým by sa dalo predísť potencionálnemu ukráteniu žalobcu na jeho nárokoch vyplývajúcich z aplikácie zásady neutrality dane z pridanej hodnoty. 133. V procesnom štádiu po doručení oznámenia o začatí daňovej kontroly žalobcovi nebolo možné jednoznačne vychádzať z predpokladu a ani s odstupom času v súčasnosti nie je možné s istotou tvrdiť, že príslušný OČTK by žalobcovi alebo ním poverenej osobe, odborne spôsobilej na spracovanie daňových dokladov pre účely prípravy daňového priznania, udelil súhlas s nahliadnutím do spisu podľa in fine , čo by sa však v priebehu postupujúceho trestného konania a následného trestného stíhania mohlo zmeniť a žalobca by dostal priestor na zabezpečenie si podkladov pre účely podania dodatočného daňového priznania nazretím do spisu, resp. mu mohli byť daňové doklady vrátené po vykonaní potrebných úkonov podľa , tak ako mu aj boli vrátené v máji 2018. 134. Naproti tomu správca dane, čisto formálne aplikujúc ustanovenia upravujúce podmienky a lehoty na podanie dodatočného daňového priznania a formálne vyhodnotiac len selektívne vybrané faktúry na výstupe (daňové doklady deklarujúce dodanie a poskytnutie zdaniteľných plnení žalobcom) v nadväznosti na nulové hodnoty uvedené v podanom daňovom priznaní (hoci mal vedomosť o tom, že nezodpovedajú skutočnosti z jemu známych dôvodov), vytvoril pre žalobcu nespravodlivé bremeno v dôkaznej povinnosti za tak nepriaznivých procesných okolností, kedy mal nad mieru predpokladanú

zákonom sťažené podmienky na podanie riadneho daňového priznania ako aj na podanie dodatočného daňového priznania. Týmto postupom správca dane nenaplnil účel sledovaný správou daní a aplikáciu zásady výberu dane z pridanej hodnoty ani nehovoriac. 135. Pokiaľ ide o rozsah kontrolovaných, resp. preverovanie skutočností potrebných pre správne určenie dane, tu správca dane vzal do úvahy len formálne zohľadnené sumy DPH inkasovanej žalobcom na základe ním vystavených faktúr za realizované dodávky zdaniteľných plnení (t. j. len faktúry na výstupe), na základe ktorých v porovnaní s obsahom podaného daňového priznania (stále v bludnom kruhu nulových hodnôt) správca dane žalobcovi dodanil DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie aplikáciou ustanovenia , t. j. ako každej osobe, ktorá uviedla vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, a preto je povinná túto daň zaplatiť. 136. S uvedeným právnym posúdením veci by sa dalo súhlasiť za predpokladu, ak by za štandardnej situácie (teda mal by podmienky na podanie riadneho daňového priznania) žalobca nevystupoval v zdaniteľných obchodoch v postavení platiteľa dane a reálne by uňho nešlo o deklarované prijatia zdaniteľných plnení, ktoré použil na svoje zdaniteľné plnenia. 137. Vzhľadom k tomu, že či už zavinením žalobcu alebo významným pričinením správcu dane po doručení oznámenia o výkone daňovej kontroly došlo k formálnemu zmeškaniu lehoty na podanie dodatočného daňového priznania podľa daňového poriadku, bolo povinnosťou správcu dane preveriť všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie, a to vrátane daňových dokladov deklarujúcich žalobcom prijaté zdaniteľné plnenia, ktoré determinujú aplikáciu zásady neutrality uplatňovanej v systéme dane z pridanej hodnoty. Ide o základnú zásadu spoločného systému DPH vyplývajúcu zo záväznej právnej úpravy Európskej únie (čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES), s ktorou je slovenská právna úprava dane z pridanej hodnoty kompatibilná ( a nasl. ). Rovnako v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie sa zdôrazňuje, že uvedená zásada, prejavujúca sa v práve zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzená. Platiteľ dane môže uplatniť odpočítanie dane v rozsahu, v akom je príjemcom plnení v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a tieto plnenia sú použité alebo budú použité na účely jeho vlastných zdaniteľných plnení. 138. Z obsahu protokolu o výsledku daňovej kontroly a následných rozhodnutí vo veci vyrubenia rozdielu dane za kontrolované zdaňovacie obdobie vyplýva, že správca dane v rámci daňovej kontroly vôbec nepreveroval reálny základ daňových dokladov deklarujúcich prijaté zdaniteľné plnenia žalobcom, t. j. faktúry na vstupe a ani na tieto pre účely určenia dane neprihliadol. Dôvodom bola absencia uplatnenia odpočtu dane zo strany žalobcu v riadne podanom daňovom priznaní k DPH za predmetné zdaňovacie obdobie a skutočnosť, že túto absenciu žalobca nekorigoval ani podaním dodatočného daňového priznania v lehotách ustanovených v daňového poriadku. 139. V súvislosti s inkasom daní v prípade určenia výšky dane platiteľa dane z pridanej hodnoty za konkrétne zdaňovacie obdobie je potrebné vychádzať zo sumy dane / DPH za uskutočnené zdaniteľné plnenia platcom DPH, ako aj zo sumy odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie (vznik práva platcu DPH odpočítať daň a podmienky, za ktorých môže odpočítať daň, sú upravené v a ), t. j. zo sumy zaplatenej dane za plnenia prijaté platcom DPH. Uvedený spôsob určenia dane plne rešpektuje zásadu neutrality DPH, pričom tento mechanizmus sa aplikuje v prípade, keď si platiteľ dane svoje právo na odpočet dane uplatní. Podmienky a spôsob uplatnenia odpočtu dane sú upravené v ustanoveniach (pre daný prípad citovaného zákona) a spôsob a časové určenie vykonania odpočtu upravuje v až 5. 140. S prihliadnutím na účel správy daní a výkon daňovej kontroly ( v spojení s daňového poriadku), ktorým je okrem iného zisťovanie alebo preverovanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, ako aj na skutočnosť, že správca dane rovnako ako žalobca mali vedomosť o nereálnom obsahu podaného dňového priznania a o okolnostiach predchádzajúcich jeho podaniu, nemožno čisto formálne vykladať ustanovenia upravujúce aplikáciu zásady neutrality uplatňovanej v systéme DPH. 141. Predmetom daňovej kontroly za daných skutkových okolností mali teda byť aj daňové doklady deklarujúce prijaté zdaniteľné plnenia žalobcom v danom zdaňovacom období (faktúry na vstupe), pričom vo vzťahu k týmto mal správca dane preveriť ich reálny základ čo do splnenia všetkých zákonných podmienok upravujúcich vznik práva na odpočet, t. j. bolo potrebné pre objektívne určenie dane preveriť, či sa deklarované zdaniteľné plnenia realizovali v zmysle predložených faktúr, či ich dodal žalobcovi platiteľ označený na faktúre, či prijaté tovary a služby žalobca použil v súvislosti s uskutočňovaním jeho zdaniteľných plnení v postavení platiteľa DPH a v neposlednom rade, pre účely posúdenia možnosti použitia zásady in dubio contra fiscus výnimočne na daný prípad, bolo povinnosťou správcu dane

preveriť, či nebol deklarovanými zdaniteľnými plneniami na vstupe porušený zákaz zneužitia práva. Vylúčenie možnosti zneužitia inštitútu odpočtu dane a európskou a vnútroštátnou legislatívou zakotvenej zásady neutrality DPH zo strany žalobcu je potrebné ustáliť, aby mu v následnom kroku mohla byť daná možnosť uplatnenia odpočtu dane, ak mu naň podľa vznikol nárok a aby na svojom hospodárskom stupni nadobudnutia tovarov a prijatia služieb nebol zaťažený daňou nad mieru predpokladanú zákonom, aj s ohľadom na práva ostatných platcov DPH. 142. Preto bolo povinnosťou správcu dane na základe dokazovania v rámci daňovej kontroly preveriť, či mali deklarované ekonomické kauzy hospodárske opodstatnenie a neuskutočnili sa ako nadbytočné podnikateľské kroky bez ekonomického opodstatnenia za účelom dosiahnutia určitej výhody vyplývajúcej (v danom prípade) zo zákonnej úpravy odpočtu dane podľa , a v spojení s , na ktoré by žalobca po odstránení umelých (nadbytočných formálne deklarovaných obchodov / podnikateľských krokov) na danú výhodu (odpočet dane) nemal nárok. 143. Ak na základe preverovania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane by bolo možné skutkovo a vecne ustáliť, že žalobca nesledoval žiadnu subjektívnu výhodu zdanlivo nadbytočným prijatím deklarovaných zdaniteľných plnení, bolo by na mieste, opäť len v tomto atypickom prípade, dať po ukončení daňovej kontroly žalobcovi možnosť, v prípade, že by vyrubovacie konanie nezačalo, podať dodatočné daňové priznanie po ukončení daňovej kontroly ( in fine a contrario daňového poriadku). Vzhľadom k tomu, že explicitne neupravuje zánik práva platiteľa na uplatnenie si odpočtu dane v prípade jeho neuvedenia v daňovom priznaní za to ktoré zdaňovacie obdobie a ani vznik práva na odpočet dane explicitne neviaže na jeho uvedenie v daňovom priznaní, nie je možné za daných okolností prípadu prisvedčiť rigoróznemu zameraniu daňovej kontroly len na preverovanie a v konečnom dôsledku na odvodenie vzniku daňovej povinnosti z faktúr vystavených žalobcom v postavení platiteľa dane (formálnou aplikáciou ustanovenia ). Hoci je vo vyrubovacom konaní podľa daňového poriadku autoritatívne rozhodnutím správcu dane určený rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov (podaním daňového priznania), viazaný na daňové priznanie, nie je za daných okolností prípadu možné vychádzať z daňového priznania, ktoré bolo z dôvodu zaistenia daňových dokladov žalobcu podané len formálne a ktoré neodrážalo obsah daňovými dokladmi deklarovaných prijatých a uskutočnených zdaniteľných obchodov v danom mesiaci. Preto, pokiaľ správca dane v predmetnom zdaňovacom období preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, bolo potrebné, aby preveril a vyhodnotil jednak reálny základ prijatých aj uskutočnených zdaniteľných plnení žalobcom a následne na základe výsledku preverenia, pokiaľ by mal žalobca nárok na odpočet dane, bolo potrebné dať žalobcovi možnosť si tento uplatniť. 144. Len na okraj správny súd poznamenáva, že v prejednávanom prípade mohol žalobca po dokončení daňovej kontroly podať dodatočné daňové priznanie, keďže až na základe vrátených daňových dokladov zistil pravý stav veci potrebný pre podanie daňového priznania, ktorý by zohľadňoval aj daňové doklady predstavujúce faktúry na vstupe, keďže skutočnosti z nich vyplývajúce neboli v danom prípade predmetom daňovej kontroly (a contrario daňového poriadku) a do protokolu o výsledku daňovej kontroly neboli zahrnuté a ani ich správca dane nevyhodnotil z pohľadu ich reálneho základu a prípadného zneužitia, resp. nezneužitia práva v dôsledku uskutočňovania obchodov bez ekonomického opodstatnenia. 145. Správny súd súhlasí s argumentáciou žalovaného, podporenou poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v zmysle ktorého odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, avšak tento právny záver vyplývajúci z právnej úpravy odpočtu dane bol použitý v súvislosti s dôkazným bremenom daňového subjektu, ktorý ako osoba oprávnená uplatniť si odpočet dane, má povinnosť jeho oprávnenosť preukázať. Z obsahu komunikácie žalobcu so správcom dane a z obsahu jeho odvolacích a žalobných dôvodov nevyplýva, že by žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie nemal záujem právo na odpočet dane uplatniť a jeho úkony (podané nulové daňové priznanie) v kontexte okolností predchádzajúcich podaniu nulového daňového priznania, ktoré boli na základe informácií poskytnutých žalobcom po doručení oznámenia o začatí daňovej kontroly, boli správcovi dane dobre známe, nezodpovedali skutočnej vôli žalobcu, teda neuplatniť si právo na odpočet dane za dané zdaňovacie obdobie. V priebehu daňovej kontroly bolo povinnosťou správcu dane za úzkej súčinnosti so žalobcom a s OČTK prostredníctvom inštitútov daňového poriadku vytvoriť žalobcovi priestor na využitie možnosti na podanie dodatočného daňového priznania, ktoré by pre účely preverenia v ňom vyrubenej dane alebo uplatnených nárokov podľa vychádzalo z reálnych daňových dokladov žalobcu. V tomto ohľade neobstojí argument žalovaného, že žalobca mal viesť účtovníctvo a záznamy podľa priebežne, keďže na

podanie daňového priznania na podklade daňových dokladov pre príslušné zdaňovacie obdobie mal žalobca v čase ich zaistenia ešte časový priestor šiestich dní, čo zároveň nevylučuje, že žalobca neviedol účtovníctvo a záznamy potrebné na preukázanie daňovej povinnosti a účtovných prípadov priebežne, keďže žalovaný celkové vedenie účtovníctva za predchádzajúce zdaňovacie obdobia v tomto kontexte nehodnotil. 146. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že daňové orgány v tomto konkrétnom prípade, determinovanom zákonom nepredpokladanými okolnosťami bezprostredne predchádzajúcimi v časovom období pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie riadneho daňového priznania, pre účely preverenia a zistenia skutočností potrebných na určenie dane z pridanej hodnoty, postavenej vo vzťahu k platcom dane na zásade neutrality, vychádzali bez dostatočnej súčinnosti so žalobcom z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a neprihliadli na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo ( daňovéhoporiadku), predovšetkým na všetky daňové doklady, ktoré si pre účely daňovej kontroly zapožičali od OČTK. 147. Preto správny súd z dôvodov a postupom podľa a zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a podľa aj prvostupňové rozhodnutie a vec podľa vrátil na ďalšie konanie Daňovému úradu Trnava. 148. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane pre účely zistenia skutočností potrebných na určenie DPH žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2017 vychádzať zo všetkých daňových dokladov prijatých a vystavených žalobcom v predmetnom zdaňovacom období, na základe ich preverenia ustáliť výšku daňovej povinnosti a následne postupovať v naznačenom smere v závislosti od zistených výsledkov. 149. Úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ). 150. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia ( ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( )

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).