Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Cob-90-2023.pdf
PDF · 97.76 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/90/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: Agro Boleráz, s.r.o., so sídlom 919 08 Boleráz 413, IČO: 36 245 160, právne zastúpený: JUDr. Timotej Minarovič, advokát so sídlom A. Žarnova 1, 917 02 Trnava proti žalovanému: Donau farm Trnava, s. r. o., so sídlom Farárske 6922, 917 01 Trnava, IČO: 34 114 696, právne zastúpený: 1./ JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, IČO: 47 249 650, 2./ BUČKO & PARTNERS s.r.o., so sídlom Karpatská 13/A, 811 05 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 968 191, o zaplatenie 2 715,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 36Cb/10/2020-254 zo dňa 09.11.2022, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 36Cb/10/2020-254 zo dňa 09.11.2022 p o t v r d z u j e .
Žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Trnava ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“) v právnej veci žalobcu: Agro Boleráz, s.r.o., so sídlom 919 08 Boleráz 413, IČO: 36 245 160 (ďalej len ako ,,žalobca“) proti žalovanému: TAPOS, s.r.o., so sídlom Farárske 6922, 917 01 Trnava, IČO: 34 114 696 (od 01.12.2022 pod obchodným menom: Donau farm Trnava, s. r. o., ďalej len ako ,,žalovaný“), o zaplatenie 2 715,64 eura s príslušenstvom, rozsudkom č.k. 36Cb/10/2020-254 zo dňa 09.11.2022 vo výroku I. v celom rozsahu zamietol žalobu a vo výroku II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“).
2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a ods. 2, § 420 ods. 1 a § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako ,,OZ“ alebo aj ako ,,Občiansky zákonník“) a čl. 8, § 185 ods. 1, § 191 ods. 1, § 217 ods. 1 veta prvá, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“).
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.01.2020 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 2 715,64 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2 715,64 eura od 01.09.2019 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania, a to titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť dňa 14.09.2016 tým, že žalovaný, resp. jeho zamestnanec mal pri orbe pozemkov zaorať už žalobcom vysiatu repku ozimnú.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v písomnom podaní zo dňa 17.05.2022 (č.l. 197) okrem iného vzniesol voči nároku žalobcu námietku premlčania, pričom dodal, že momentom účinného vznesenia námietky premlčania zaniká súdna vymáhateľnosť oprávnenia veriteľa procesne reflektovaná zamietnutím žaloby.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že ku škode, ktorej náhrady sa žalobca domáha, došlo dňa 14.09.2016. Argumentoval, že aj napriek tomu, že strany sú podnikatelia, uplatnený nárok je všeobecným občianskoprávnym škodovým zodpovednostným nárokom, ktorý akokoľvek nevyplýva z obchodného styku strán, resp. z akéhokoľvek ich vzájomného obchodnoprávneho vzťahu, pre ktoré okolnosti by prípadne bolo možné na vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj ako ,,ObZ“ alebo aj ako ,,Obchodný zákonník“), vrátane obchodnoprávnej štvorročnej premlčacej doby. Mal za to, že na premlčanie v danej veci sa aplikuje § 100 a § 106 OZ, a že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, a že najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky. Dôvodil, že v danom prípade subjektívna a objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 14.09.2016, pričom subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula dňa 14.09.2018 a objektívna trojročná premlčacia doba uplynula dňa 14.09.2019. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody žalobou doručenou súdu dňa 29.01.2020, t.j. po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby. Žalovaný tak vzniesol námietku premlčania dôvodne, a preto na ňu súd musel prihliadnuť. Z dôvodu premlčania došlo k zániku nároku patriaceho k obsahu neskoro uplatneného práva, teda k zániku jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Dodal, že to neznamená zánik samotného práva. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne, žalobca si svoje právo na súde uplatnil neskoro, po márnom uplynutí premlčacej doby, preto súd žalobu zamietol, bez skúmania a posudzovania ďalšej vecnej a právnej argumentácie sporových strán.
4. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca dňa 12.12.2022 v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia o premlčaní, keď na danú sporovú vec aplikoval § 100 a § 106 OZ. Dôvodil, že ide o spor medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, pri vykonávaní podnikateľskej činnosti, ktorý spadá pod aplikovanie ustanovení Obchodného zákonníka. Poukázal na § 397 ObZ, podľa ktorého je premlčacia doba štyri roky a túto premlčaciu dobu a právny režim podľa ustanovení Obchodného zákonníka mal súd na predmetnú vec aplikovať. Mal za to, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote a uplatnený nárok nie je premlčaný. Zároveň žalobca namietal, že aj napriek výzve súdu predložiť všetky prostriedky procesnej obrany včas, vzniesol žalovaný námietku premlčania až podaním zo dňa 17.05.2022, pričom súd mal zohľadniť koncentráciu konania.
Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 12.01.2023 s tým, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. K otázke aplikácie právnej úpravy premlčania obsiahnutej v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku, vzhľadom k „prepojenosti“ oboch predpisov a subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka sa aplikuje Občiansky zákonník, a to vrátane ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody (viď rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo/40/2012 zo dňa 17.04.2012 a nález ÚS SR č.k. II. ÚS 637/2015-37 zo dňa 24.02.2016). S poukazom na uvedené rozhodnutia žalovaný argumentoval, že § 373 a nasl. ObZ o zodpovednosti za škodu sa majú aplikovať len, ak škoda vznikla porušením povinnosti vyplývajúcej z existujúceho záväzkového vzťahu, ktorý podlieha Obchodnému zákonníku na základe § 261 alebo na základe dohody uzatvorenej podľa § 262 ObZ, alebo ak škoda vznikla porušením povinnosti vyplývajúcej priamo z Obchodného zákonníka a na osobitné prípady zodpovednosti za škodu, v ktorých Obchodný zákonník výslovne odkazuje na úpravu § 373 a nasl. ObZ (napr. § 271 ods. 1, § 268). Dôvodil, že nároky zo zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla porušením povinnosti mimo existujúci záväzkový vzťah (napríklad povinnosti vyplývajúcej z iného právneho predpisu než z Obchodného zákonníka) sa premlčia v premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka. Žalovaný tvrdil, že v predmetnom prípade malo ísť o porušenie tzv. preventívnej povinnosti zakotvenej v ustanovení § 415 OZ, teda nejednalo sa o porušenie
žiadnej povinnosti vyplývajúcej mu priamo z Obchodného zákonníka alebo zo zmluvného vzťahu medzi ním a žalobcom, ktorý by sa spravoval režimom Obchodného zákonníka.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
6. Žalobcovi bolo prostredníctvom právneho zástupcu doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu dňa 27.01.2022, ten sa však k nemu nevyjadril. Ďalšie vyjadrenia strán súdu doručené neboli.
7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“) v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
9. Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
10. Podľa § 106 ods. 2 OZ, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
11. Podľa § 415 OZ, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
12. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalobcu, vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa dostatočným, náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.
16. S poukazom na uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie ich správnosti uvádza nižšie uvedené závery.
17. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.01.2020 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 2 715,64 eura spolu s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Predmetná škoda mala vzniknúť dňa 14.09.2016 tým, že žalovaný, resp. jeho zamestnanec pri orbe poľnohospodárskych pozemkov, ku
ktorým mal mať v tom čase právo nájmu žalobca, zaoral už žalobcom vysiatu repku ozimnú. Ďalej súd zistil, že žalobca a žalovaný sú podnikatelia v agrosektore a v konaní obaja tvrdili, že v čase škodovej udalosti, t.j. dňa 14.09.2016, mali poľnohospodárske pozemky špecifikované v žalobe, ktoré boli vo vlastníctve tretej osoby (spoločnosti Polnovakia Agrar, s.r.o.), prenajaté.
18. V konaní nebolo sporné, že ku škodovej udalosti zo dňa 14.09.2016 došlo medzi subjektmi, ktoré nemali medzi sebou obchodnoprávny vzťah.
19. V konaní bolo sporné, či vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody uplynula premlčacia doba, a či na posúdenie lehoty na uplatnenie práva žalobcom, t.j. začiatok a jej koniec, sa mal aplikovať Obchodný zákonník alebo Občiansky zákonník.
20. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia o premlčaní, keď na vec aplikoval ustanovenia § 100 a § 106 OZ, nakoľko ide o spor medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, pri vykonávaní podnikateľskej činnosti, ktorý spadá pod aplikovanie ustanovení Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že vzťah Občianskeho a Obchodného zákonníka vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 2 ObZ, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka sa riešia podľa predpisov občianskeho práva. Pre vzťahy, ktoré sú upravené Obchodným zákonníkom je typické, že ide o vzťahy podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním, vrátane tzv. absolútnych obchodov vymedzených v § 261 ods. 3 ObZ. Okrem toho § 262 ods. 3 ObZ umožňuje, aby si zmluvné strany (bez zreteľa na ich charakter) dohodli, že ich vzťahy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, a to bez ohľadu na to, či ich zmluvné vzťahy typologicky inak zodpovedajú vzťahom upraveným v Obchodnom zákonníku.
Pre posúdenie toho, či daný vzťah treba posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka je teda predovšetkým rozhodné to, či ide o obchodné vzťahy v zmysle Obchodného zákonníka. Čo sa považuje za obchodný vzťah však Obchodný zákonník expressis verbis nedefinuje. Nepriamo to však vyplýva z ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka v súvislosti s určením, čo je predmetom úpravy záväzkových (obchodných) vzťahov. Podľa ods. 1 tohto ustanovenia táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ostatné odseky tohto ustanovenia (§ 261 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka) upravujú iba výnimky z uvedenej všeobecnej právnej úpravy záväzkových vzťahov, a to vo vzťahu k tam vymenovaným subjektom alebo vo vzťahu k charakteru záväzkového vzťahu.
Zodpovednosť za škodu v zmysle § 373 ObZ je upravená ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Za škodu zodpovedá ten, kto poruší povinnosť zo záväzku, a to z obchodného záväzku tak, ako je vymedzený v § 261 a § 262 ObZ. Záväzková zodpovednosť za škodu je rozšírená aj na porušenie inej právnej povinnosti ako povinnosti zo záväzku. Podľa § 757 ObZ pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností stanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. ObZ.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu je potrebné, aby medzi stranami sporu existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1 alebo ods. 2 ObZ. Odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade medzi stranami sporu nebola preukázaná existencia záväzkového vzťahu spĺňajúceho podmienky § 261 ObZ, a preto konanie žalovaného nebolo porušením jeho povinnosti zo záväzkového vzťahu v zmysle § 261 ObZ. Zároveň v danom prípade nebolo tvrdené ani preukázané, že žalovaný porušil povinnosť uloženú Obchodným zákonníkom, ako to predpokladá § 757 ObZ. V konaní nebol preukázaný obchodný záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Preto vzťah medzi stranami sporu nemožno posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že aj napriek tomu, že strany sú podnikatelia, uplatnený nárok je všeobecným občianskoprávnym zodpovednostným nárokom na náhradu škody, ktorý nijako nevyplýva z akéhokoľvek ich vzájomného obchodnoprávneho vzťahu, pre ktoré okolnosti by prípadne bolo možné na vec aplikovať právnu úpravu Obchodného zákonníka, vrátane právnej úpravy štvorročnej premlčacej doby. Preto sa na premlčanie aplikuje § 100 a § 106 OZ, podľa ktorých právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky. V danom prípade subjektívna a objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 14.09.2016 s tým, že subjektívna
dvojročná premlčacia doba uplynula dňa 14.09.2018 a objektívna trojročná premlčacia doba uplynula dňa 14.09.2019. Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody na súde dňa 29.01.2020, t.j. po uplynutí tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd na ňu musel prihliadnuť. Uplynutím premlčacej doby a uplatnením dôvodnej námietky premlčania žalovaným, došlo k zániku súdnej vymáhateľnosti nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno žalobcovi v súdnom konaní priznať, a to bez ohľadu na prípadné splnenie predpokladov zodpovednosti za predmetnú škodu zo strany žalovaného.
Odvolací súd preto túto odvolaciu námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
21. K odvolacej námietke žalobcu, že napriek výzve súdu predložiť všetky prostriedky procesnej obrany včas, vzniesol žalovaný námietku premlčania až v podaní zo dňa 17.05.2022, pričom súd prvej inštancie mal zohľadniť koncentráciu konania, odvolací súd uvádza, že účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v článku 5 CSP, podľa ktorého môže súd odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Odvolací súd konštatuje, že ak v rámci diskrečnej právomoci súd prvej inštancie vyhodnotil uplatnený prostriedok procesnej obrany žalovaného ako včasný a v ďalšom konaní naň prihliadol, alebo v danej situácii nepovažoval za vhodné uplatniť sudcovskú koncentráciu konania, postupoval v súlade so zákonom v rámci zákonom povolenej diskrečnej právomoci súdu. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobcu preto považuje za nedôvodnú.
22. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 23. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd, ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a s § 262 ods. 1 CSP, a keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).