Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tdo/29/2026

Identifikačné číslo spisu: 2217010228 Dátum vydania rozhodnutia: 26.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Dana Wänkeová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:2217010228.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a sudcov JUDr. Beáty Javorkovej a JUDr. Mariána Mačuru v trestnej veci proti obvinenému Y. I. a spol. pre pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa , , a iné na neverejnom zasadnutí konanom 26. mája 2026 v Bratislave o dovolaní obvineného Y. I.F. proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. novembra 2025, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného Y. I. odmieta.

Odôvodnenie

Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 6. decembra 2024, sp. zn. , uznal obvinených Y. I. a E. Y. vinných z pokusu zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa , , v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa , a obvinených X. Y., L. Q. a F. N. z prečinu výtržníctva spolupáchateľstvom podľa , , na tom skutkovom základe, že dňa 16. augusta 2012 v čase okolo 17.00 hod., pri Š. Y. N. č. X - XXXX-X-X, 150 metrov od cesty č. XX, okres Dunajská Streda, spoločne napadli W. Z. tak, že ho ostriekali neznámou látkou a udierali doposiaľ nezistenými predmetmi do ľavého zápästia a ľavej strany hrudníka, W. Z. následne privolal na miesto za účelom svojej obrany poškodených L. Z., G. V. a F. Z., na ktorých počas ich príchodu na osobnom motorovom vozidle zn. BMW Cabriolet, začal obvinený Y. I. strieľať z doposiaľ nezistenej strelnej zbrane kalibru cca 9 mm, v dôsledku čoho s vozidlom narazili do kríkov a po tom ako z vozidla vystúpili, obvinení ich spoločne napadli, pričom obvinený Y. I. spolu s F. N. pribehli k poškodenému L. Z., ktorého obvinený Y. I. udrel pištoľou do zadnej časti hlavy, následkom čoho spadol na koleno a keď sa chcel postaviť, obvinený E. Y. ho udrel teleskopickým obuškom do hlavy, vtedy na neho zaútočil i obvinený X. Y., tak že ho najmenej raz udrel, obvinený E. Y. následne udrel poškodeného G. V. viperou do oblasti rebier na ľavej strane tela a poškodeného F. Z. udrel do hlavy kameňom, obvinený L. Q. zo vzdialenosti asi dvoch metrov vystrelil smerom na poškodeného F. Z. z doposiaľ nezistenej plynovej pištole a následne na neho i zaútočil, v dôsledku čoho W. Z. utrpel zlomeninu ľavého zápästia a 9. rebra

vľavo, pričom bol obmedzovaný v obvyklom spôsobe živote po dobu 5 týždňov, poškodený F. Z. utrpel tržnú ranu na hlave o dĺžke asi 3 cm, ktorá si vyžiadala liečbu v trvaní 7 dní, poškodený L. Z. utrpel pomliaždenie hlavy a ranu na hlave, pomliaždenie zápästia vľavo, oboch kolien s odreninou vpravo a odreninu na 5. prste ruky vpravo, ktoré si vyžiadali liečbu v trvaní 14 dní, a poškodený G. V. utrpel zlomeninu 7. rebra vľavo bez posunutia úlomkov, ktoré si vyžiadalo liečbu asi 4 týždne podľa znaleckého posudku.

Za to obvinenému Y. I. okresný súd uložil podľa s prihliadnutím na , , , , úhrnný peňažný trest 2.000 eur. Podľa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 4 roky.

Obvinenému E. Y. okresný súd uložil podľa s prihliadnutím na , , , , úhrnný peňažný trest 2.000 eur. Podľa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 4 roky

Obvinenému X. Y. okresný súd uložil podľa s prihliadnutím na , , , peňažný trest 500 eur. Podľa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 2 mesiace.

Obvinenému L. Q. okresný súd uložil podľa s prihliadnutím na , , , peňažný trest 500 eur. Podľa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 2 mesiace.

Obvinenému F. N. okresný súd uložil podľa s prihliadnutím na , , , peňažný trest 500 eur. Podľa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 2 mesiace.

Všetkým obvineným okresný súd súčasne uložil podľa , povinnosť nahradiť škodu spoločne a nerozdielne F. Z., vo výške 78,60 eura; L. Z. vo výške 550,20 eura; a G. V. vo výške 393 eur.

Rovnako okresný súd podľa uložil trest prepadnutia vecí 2 ks papuče z umelej gumenej látky, čiernej farby, značky NIKE, 1 ks kovový teleskopický obušok. Podľa sa vlastníkom prepadnutých vecí stal štát.

Uznaniu viny predchádzalo vyhlásenie obvinených Y. I., E. Y., X. Y., L. Q. a F. N., že sú vinní zo spáchania skutkov, ktoré sú im kladené za vinu v obžalobe prokurátora, okresný súd postupom podľa vyhlásenie obvinených Y. I., E. Y., X. Y., L. Q. a F. N. prijal a podľa vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v ktorom sa obvinení priznali k spáchaniu skutkov nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste (zápisnica o hlavnom pojednávaní zo 6. decembra 2024, č. l. 808 - 809).

Prokurátor príslušnej okresnej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“) napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, proti výrokom o treste, ktoré boli uložené obvineným Y. I. a E. Y., v ich neprospech. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 6. novembra 2025, sp. zn. , vo výroku I. podľa , , zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, vo vzťahu k obvineným Y. I. a E. Y. a rozhodujúc sám podľa uložil obvinenému Y. I. podľa v znení účinnom od 6. augusta 2024, , , ,

ods. 3 písm. e), ods. 5 v znení účinnom od 6. augusta 2024 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon podľa v znení účinnom od 6. augusta 2024 podmienečne odložil a podľa v znení účinnom od 6. augusta 2024 určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov. Krajský súd obvinenému E. Y. uložil podľa v znení účinnom od 6. augusta 2024, , , , , v znení účinnom od 6. augusta 2024 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého podľa v znení účinnom od 6. augusta 2024 podmienečne odložil a podľa v znení účinnom od 6. augusta 2024 určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov.

Proti rozsudku krajského súdu, ktorý bol obvinenému Y. I. doručený 21. januára 2026 a jeho obhajcovi 20. januára 2026, podal obvinený Y. I. prostredníctvom obhajcu 17. februára 2026 dovolanie, a to z dôvodov uvedených v a .

V odôvodnení tohto mimoriadneho opravného prostriedku obvinený Y. I. uviedol, že rozsudkom odvolacieho súdu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba na 18 mesiacov je v rozpore so všeobecnými zásadami ukladania trestov v zmysle ustanovenia až ods. 4 s poukazom na až ods. 4 , a súčasne je odvolacím súdom nesprávne použitý výklad druhá veta v spojení s ustanovením , , čím je uložený trest súčasne aj v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (právo na spravodlivý proces) (ďalej len „Listina“) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Pokračoval, že odvolací súd pri uložení úhrnného trestu odňatia slobody ako obligatórneho a povinne zo zákona uloženého trestu ( ), bez možnosti uloženia iného druhu trestu v podobe peňažného trestu podľa , vo vzťahu k druhá veta za čiarkou založil výrok o treste obvinenému na nesprávnom použití a výklade hmotnoprávnych ustanovení , vo vzťahu k druhá veta za čiarkou v časti „ak tento zákon neustanovuje inak“. Obvinený namietal odôvodnenie prednosti použitia teleologického výkladu odvolacím súdom, nakoľko odvolací súd použil ustanovenie , a to , účinný od 1. januára 2006, avšak znenie ustanovenia 2005 Z. z., vôbec neobsahovalo uvedenú zákonnú výnimku vyjadrenú formuláciou „ak tento zákon neustanovuje inak“. Ďalej poukázal na v rámci teleologického výkladu na celý časový vývoj tohto ustanovenia od 1. januára 2006 aj s poukazom na časovú pôsobnosť , , keďže skutok, pre ktorý bol obvinený uznaný vinným sa stal 16. augusta 2012 a rozsudok odvolacieho súdu bolo vyhlásený 6. novembra 2025. Z uvedeného prehľadu časového vývoja ustanovenia je podľa obvineného zrejmé, že predmetná zákonná výnimka („ak tento zákon neustanovuje inak v “) bola prijatá až , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. augusta 2019. Z uvedeného je podľa obvineného zrejmé, že od 1. januára 2006 do 31. júla 2019 platil právny stav k ustanoveniu bez zákonnej výnimky „ak tento zákon neustanovuje inak“. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto z hľadiska teleologického výkladu podľa obvineného priliehavé a správne zohľadniť a poukázať na úmysel zákonodarcu, ktorý ho viedol k prijatiu tejto normatívnej výnimky, a preto mal odvolací súd poukázať najmä na dôvodovú správu a odborné komentáre k zneniu , ktorým sa mení a dopĺňa . Obvinený poukázal na dôvodovú správu k tomuto zákonu (novela ), z ktorej je zrejmé, že zákonodarca uvedenú výnimku „ak tento zákon neustanovuje inak“ v ustanovení , nezaviedol ako výnimku, ktorú bude spĺňať iba normatívny príkaz, tak ako to uvádza odvolací súd. Zákonodarca uvedené pravidlo zaviedol do právneho poriadku ako výnimku z uplatnenia prísne rigídnej úpravy nutnosti uloženia iba trestu odňatia slobody ako druhu trestu práve a výlučne z dôvodu, aby sa táto výnimka, uplatňovala vo vzťahu k alternatívnym druhom trestu, ktoré sú upravené vo všeobecnej časti , avšak nie vo forme príkazu ale vo forme možnosti uloženia alternatívneho trestu.

Vychádzajúc z uvedeného podľa obvineného, nie je správny záver odvolacieho súdu založený na tom, že iba príkaz (v dvoch formách) môže spĺňať túto zákonnú výnimku, ale práve naopak pod túto výnimku je možné podradiť aj ustanovenia , ktoré upravujú možnosť súdu uložiť alternatívny druh trestu, pričom takto vnímaná výnimka vypĺňa priestor medzi možnosťou uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody a podmienečného odkladu výkonu takéhoto trestu a súdu sa tak vytvára možnosť uložiť ďalší druh sankcie, ak je to v danom prípade účelné, vhodné a primerané v súlade s požiadavkami na individualizáciu trestu pre daného páchateľa. Poznamenal, že zákonodarca dokonca v rámci dôvodovej správy uvádza, že do aplikačnej praxe vnesený nový pohľad na ukladanie trestov a predovšetkým na využitie alternatívnych trestov v zmysle aplikácie zásady ultima ratio aj pri trestných činoch, ktoré sa vyznačujú svojou vyššou závažnosťou, platí aj vo vzťahu k iným druhom trestných sankcii nespojených s odňatím osobnej slobody, napr. pri peňažných trestoch. Obvinený ďalej poukázal aj na dôvodovú správu k novele , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, nakoľko týmto zákonom bola zákonodarcom zavedená do možnosť uloženia peňažného trestu a to aj samostatne aj pri zločinoch. Vzhľadom na uvedené dôvodové správy je z hľadiska teleologického výkladu podľa obvineného zrejmé, že zákonodarca mienil dať súdom možnosť ukladať alternatívny peňažný trest v rámci individualizácie trestu a zásady ultima ratio pri treste odňatia slobody, za páchateľom spáchané zločiny, bez ohľadu na ich hornú hranicu trestnej sadzby upravenej v osobitnej časti .

Ďalej obvinený argumentoval, že prijatý záver odvolacieho súdu založený na tom základe, že pod výnimku ustanovenia , vyjadrenú zákonnou formuláciou „ak tento zákon neustanovuje inak“, možno podradiť iba odlišný zákonný príkaz, a to vo forme príkazu na uloženie iného druhu trestu alebo výslovné zrušenie tohto zákonného príkazu na uloženie trestu odňatia slobody, nie sú správne závery. Pokračoval, že ak v nejakom ustanovení , konkrétne v jeho všeobecnej časti, je ustanovenie, ktoré súdu dáva možnosť uplatniť moderačné oprávnenie pre uloženie iného druhu trestu ako trestu odňatia slobody, a súčasne toto ustanovenie nemá vo vzťahu k uloženiu peňažného trestu obmedzujúci limit pre daný druh trestných činov, v danom prípade zločinov, ktorý limit vymedzený normatívne pozitívne (uložiť iba do určitej sadzby) alebo negatívne (pre nemožnosť uloženia peňažného trestu nad určitú sadzbu), by bol viazaný na dolnú alebo hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody, tak ako je to aj v predmetnom ustanovení , , potom ustanovenie , je možné podradiť pod výnimku ustanovenia , vyjadrenú zákonnou formuláciou „ak tento zákon neustanovuje inak“. K odvolacím súdom prijatému záveru že pod výnimku ustanovenia , vyjadrenú zákonnou formuláciou „ak tento zákon neustanovuje inak“, možno podľa obvineného podradiť iba odlišný zákonný príkaz, a to vo forme príkazu na uloženie iného druhu trestu alebo výslovné zrušenie tohto zákonného príkazu na uloženie trestu odňatia slobody, je podľa neho potrebné ešte uviesť, že ak odvolací súd uvádza iba tieto dve možné normatívne druhy príkazu, ktoré podľa odvolacieho súdu „spĺňajú“ normatívny charakter príkazu pre takúto výnimku, potom pre preskúmateľnosť rozsudku, potom mal odvolací súd uviesť konkrétne ustanovenia , ktoré predstavuje ad concreto v tieto odvolacím súdom vybrané príkazy (zo zásady súd pozná právo mal túto skutočnosť odvolací súd ponúknuť výkladom v rozsudku). Odvolací súd argumentuje tým, že jediným možným moderačným oprávnením, ktorý môže súd použiť vo vzťahu k ukladaniu trestu za trestné činy, kde horná hranica trestnej sadzby v osobitne časti zákona prevyšuje 8 rokov je ustanovenie . V tejto súvislosti však už odvolací súd podľa obvineného neuvádza vo vzťahu k výroku o treste, že toto moderačné oprávnenie sa viaže výlučne iba na „trest kratšieho trvania“, teda spočíva (nemení a nezasahuje do druhu trestu) v rovnakom druhu trestu, a to trestu odňatia slobody a moderuje možnosť súdu za splnenia zákonných ustanovení ukladať trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej v zákone. Dodal, že z uvedeného výkladu odvolacím súdom vyplýva, že ak ide o trestné činy uvedené v ustanovení , pri týchto nie je možné použiť žiadne moderačné oprávnenie, ktoré by súdu dávalo možnosť namiesto trestu odňatia slobody uložiť peňažný trest. Vzhľadom na uvedené podľa obvineného, práve súd prvého stupňa vo svojom rozsudku správne posúdil všetky okolnosti skutku, osoby páchateľa ako aj okolnosti samotného trestného konania, a z posúdenia

všetkých týchto skutočností vyvodil správny záver vo svetle individualizácie trestu, pričom správne uprednostnil alternatívny trest v podobe peňažného trestu uloženého samostatne pred uložením podmienečného trestu odňatia slobody.

Záverom obvinený konštatoval, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a na základe neho mu uložený podmienečný trest odňatia slobody vníma ako neprimerane prísny trest, ale najmä a súčasne ako trest, ktorý je v rozpore so všeobecnými zásadami ukladania trestov v zmysle ustanovenia až ods. 4 s poukazom na až ods. 4 , a súčasne v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny (právo na spravodlivý proces) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutok, ktorého sa dopustil bol spáchaný v rámci neprimeranej sebaobrany voči skupine útočiacich páchateľov so zbraňami, v čase rozhodovania súd prvého stupňa uplynulo od skutku viac ako 12 rokov a v čase rozhodovania odvolacieho súdu viac ako 13 rokov, ďalej za tento čas 12 (13) rokov sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, počas celej doby žil usporiadaný rodinný život a mal legálny zdroj príjmu, pričom svoje daňové a odvodové povinnosti voči štátnym inštitúciám z podnikania si riadne plnil. Trestné konanie nebolo za 12 rokov na súde prvého stupňa ukončené, pričom za túto dobu súd prvého stupňa v desiatkach prípadov odročil hlavné pojednávania bez prejednania veci a vykonávania dokazovania, pričom vždy išlo o prekážky na strane súdu, nikdy nie na strane obvinených. Súd prvého stupňa až po zmene senátu začal riadne a hospodárne konať a vec ukončil potom ako obvinení vykonali vyhlásenie o vine.

Z týchto dôvodov obvinený Y. I. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol v neprospech obvineného porušený zákon v ustanoveniach až ods. 4 s poukazom na až ods. 4 , v spojení s ustanovením , , a v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny (právo na spravodlivý proces) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru; aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Prokurátor v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že z jeho obsahu rozhodne nevyplýva, že by postupom odvolacieho súdu došlo k naplneniu dovolacích dôvodov podľa , . Pokračoval, že i v prípade, ak by nebola argumentácia obhajoby ohľadne posúdenia ustanovení a nesprávna, nenastala by situácia, v ktorej by do úvahy prichádzalo výlučne iba uloženie peňažného trestu. Ani v takej situácii by preto uloženie trestu odňatia slobody, či trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu, ako jeho alternatívy, nebolo podľa prokurátora možné považovať za nesprávny postup súdu spočívajúci v nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia podľa . Ohľadom tvrdenia obhajoby ohľadom naplnenia tzv. dovolacieho dôvodu aj podľa prokurátor uviedol, že z obsahu dovolania nie je vôbec zrejmé, na akom konkrétnom relevantnom podklade je založené tvrdenie (úvaha) obhajoby o jeho naplnení postupom odvolacieho súdu. Zo znenia obsahujúceho skutkovú podstatu zločinu ublíženia na zdraví, za ktorého pokus bol obvinený uznaný vinným totiž vyplýva, že zaň zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere od 4 do 10 rokov. Apelačný súd pritom obvinenému uložil [pri použití , ] trest odňatia slobody vo výmere výrazne nižšej ako je zákonom určená dolná hranica trestnej sadzby, keďže mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Je teda podľa prokurátora zrejmé, že trest uložený obvinenému odvolacím súdom nebol neprípustný a zároveň bol uložený v zákonom ustanovenej (prípustnej/predpokladanej) trestnej sadzbe. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa by tak podľa prokurátora paradoxne došlo práve v prípade ak by odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Konštatoval, že námietky obhajoby preto nemožno podriadiť pod žiaden z dôvodov dovolania podľa , a to vrátene dôvodov obsiahnutých v písmenách h) a i) označeného ustanovenia. Preto prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa Trestného

poriadku dovolanie obvineného odmietol, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( ) posúdil vec najprv v zmysle a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou podľa , prostredníctvom obhajcu ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [ ], v zákonnej lehote uvedenej v , potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté ( ), s obsahovými náležitosťami podľa a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa a nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v až písm. n) vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných alebo hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa . Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

V súvislosti s obvineným uplatneným dovolacím dôvodom podľa najvyšší súd vo všeobecnosti uvádza, že predmetný dovolací dôvod je upravený alternatívne, buď je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo vychádza z nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré nemusí bezprostredne súvisieť len s právnym posúdením skutku, ale môže sa dotýkať napr. rozhodovania o treste či ochrannom opatrení.

Vo vzťahu k ďalšiemu obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu podľa , treba taktiež vo všeobecnej rovine uviesť, že v rámci neho možno namietať výlučne iba to, že trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (pod jej dolnú alebo nad hornú hranicu), alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, pričom jednotlivé druhy trestu sú vymenované v ustanovení .

V súvislosti s ustanovením najvyšší súd poznamenáva, že predmetné ustanovenie obsahuje taxatívny výpočet trestov, ktoré možno podľa slovenského právneho poriadku uložiť trestne zodpovednej osobe za spáchanie trestného činu. V rámci úvah o voľbe druhu ukladaného trestu by sa každý sudca mal, aplikujúc aktívne prvky restoratívnej justície, zamýšľať predovšetkým nad možnosťou uloženia alternatívnych trestov páchateľovi trestného činu, za ktoré možno považovať všetky druhy trestov uvedené v predmetnom ustanovení nespojené s odňatím slobody. Uloženie trestu odňatia slobody by tak malo byť aktuálne až v prípade, kedy uloženie alternatívnych trestov k tomuto trestu nepripadá do úvahy.

S odkazom na možno všetky tresty v zásade ukladať samostatne alebo

možno uložiť viac týchto trestov popri sebe, ak to nevylučuje (, pozn.). V zmysle predmetného ustanovenia je rozhodujúca výmera trestnej sadzby určená v osobitnej časti , nie prípadne zvýšená trestná sadzba odňatia slobody podľa jeho všeobecnej časti. Pokiaľ horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody uvedená v osobitnej časti prevyšuje 8 rokov, súd je v zásade povinný uložiť trest odňatia slobody. Výnimku z tejto požiadavky predstavuje možnosť uložiť trest domáceho väzenia pri trestných činoch, ktorých horná hranica trestu odňatia slobody neprevyšuje 10 rokov (zároveň musia byť však splnené ďalšie podmienky v zmysle ).

Vo vzťahu k obvineným namietanej neprimeranosť trestu, dovolací súd pripomína, že dovolacím dôvodom nemôže byť len neprimeranosť trestu pociťovaná, či už ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v rozmedzí určitej trestnej sadzby (uznesenie najvyššieho súdu z 22. decembra 2022, sp. zn. ). Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa a je pritom taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa iba k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku (pozri stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 5/2011).

V súvislosti s obvineným namietaným výrokom o treste a v kontexte vyššie uvedeného najvyšší súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý poznamenal, že trestná sadzba trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti za spáchanie zločinu ublíženia na zdraví podľa , je 4 až 10 rokov. Z pohľadu ustanovenia , druhá veta teda ide v prípade zločinu ublíženia na zdraví podľa o ten druh trestného činu (ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje 8 rokov), za ktorý súd vždy uloží trest odňatia slobody, ak tento zákon neustanovuje inak. Najvyšší súd sa stotožnil s konštatovaním krajského súdu, že ustanovenie , v prípadoch, ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti prevyšuje 8 rokov, nedáva súdu možnosť zvážiť uloženie trestu odňatia slobody, teda nedáva ani možnosť súdu neuložiť trest odňatia slobody a namiesto toho napríklad uložiť peňažný trest ako samostatný trest. Naopak, dáva súdu príkaz uložiť trest odňatia slobody. Výnimkou z tohto pravidla je, ak ustanovuje inak. Pojem „ustanovuje inak“ v tomto kontexte znamená, že ide o ustanovenie , ktoré ruší povinnosť súdu ukladať trest odňatia slobody. Možnosť zvažovať uloženie trestu odňatia slobody, prípadne trestu odňatia slobody a peňažného trestu, alebo iba samostatného peňažného trestu, nie je tak postavená na roveň zákonného príkazu uložiť trest odňatia slobody. Ustanovenie , ktoré by zakotvovalo výnimku z pravidla povinnosti súdu uložiť trest odňatia slobody („ak tento zákon neustanoví inak“), musí byť formulované ako odlišný zákonný príkaz, napríklad príkaz na uloženie iného trestu, alebo ako výslovné zrušenie tohto zákonného príkazu.

Krajský súd pri úvahe nad výmerou trestu u obvineného zohľadnil rovnaké poľahčujúce a priťažujúce okolnosti ako okresný súd, keď v tomto smere považoval postup okresného súdu za správny a tento nebol ani namietaný v odvolaní. Obvinenému uložil trest odňatia slobody, ktorého uloženie je podmienené vyššie uvedeným výkladom ustanovenia veta druhá a tento trest mu uložil ako úhrnný, za spáchanie dvoch trestných činov. Rovnako odvolací súd u obvineného uplatnil ustanovenie , , keď vyhlásenie obvineného o vine na hlavnom pojednávaní, spoločne s dĺžkou trestného konania, na ktorú správne poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenej v ustanovení . Zároveň dĺžka trestného konania odôvodnila rozhodnutie o uložení trestu odňatia slobody v minimálnej výmere 6 mesiacov, ktorá je ustanovená v . Vyhlásenie obvineného o vine, spoločne so zohľadnením dĺžky trestného konania, odôvodnilo aj rozhodnutie o podmienečnom odklade výkonu uloženého trestu odňatia slobody a určenie skúšobnej doby pri dolnej hranici zákonnej sadzby, v tomto

prípade 18 mesiacov. Určenie skúšobnej doby v tejto výmere zohľadnilo závažnosť trestnej činnosti, ktorá je kategorizovaná ako zločin, preto krajský súd považoval za potrebné určiť dĺžku skúšobnej doby vo väčšej výmere ako minimálnej.

V posudzovanej veci, pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, ide o taký druh trestu, ktorého uloženie zákon za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťa a rovnako tak výmera tohto trestu je v rámci zákonnej trestnej sadzby. Možno zopakovať, že v danom prípade bol obvinený uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa , za spáchanie ktorého v osobitnej časti ustanovuje trestnú sadzbu v rozsahu od 4 do 10 rokov, pričom v zmysle druhej vety , podľa ktorej za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody, krajský súd dovolateľovi uložil tento druh trestu. Je teda zrejmé, že trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 18 mesiacov, je uložený výrazne pod dolnou hranicou zákonom stanovenej trestnej sadzby a nezakladá dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa . Nič na tom nemenia ani argumenty obvineného, ktorý sa dožadoval vyslovenia porušenia ustanovení , upravujúce všeobecné zásady pre ukladanie trestov, čo však nemôže zakladať ani dovolací dôvod podľa .

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného Y. I. podľa na neverejnom zasadnutí odmietol.

Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.