Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Tdo/22/2026

Identifikačné číslo spisu: 1124013458 Dátum vydania rozhodnutia: 27.05.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1124013458.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Emila Klemaniča a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA na neverejnom zasadnutí konanom 27. mája 2026 v Bratislave v trestnej veci obvineného O. V. a spol., pre zločin lúpeže podľa formou spolupáchateľstva podľa , o dovolaní obvineného W. P. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , z 13. februára 2025

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného W. P. o d m i e t a .

Odôvodnenie

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I, sp. zn. , z 30. októbra 2024, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , z 13. februára 2025, boli obvinení O. V. a W. P. uznaní za vinných zo zločinu lúpeže podľa spáchaného formou spolupáchateľstva podľa na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Za to bol obvinenému W. P. podľa , s použitím , a , s prihliadnutím na , a trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, pričom podľa ho súd na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súčasne mu podľa a uložil ochranný dohľad na 3 (tri) roky. Podľa obom obvineným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému C. U. škodu vo výške 112,- eur a poškodenému Y. T. škodu vo výške 10,- eur. So zvyškom nároku súd poškodených podľa odkázal na civilný proces.

Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený W. P. v súčinnosti s ustanoveným obhajcom dovolanie s poukazom na dôvod dovolania podľa [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu] a podľa [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].

V podanom dovolaní obvinený W. P. pôvodne označil dôvod dovolania podľa a poznamenal, že rozhodnutím súdu boli porušené ustanovenia , a . Súdy sa podľa jeho názoru nevysporiadali dostatočne s ustanovením . Dovolanie obvineného W. P.R. následne doplnil samostatným podaním jeho obhajca. Vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa obvinený W. P. prostredníctvom svojho obhajcu uviedol v zásade nasledovné: „V prvom rade uvádzam, že zo zápisnice o konaní hlavného pojednávania 30. októbra 2024 vyplýva, že som na predmetnom hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa , že sa cítim byť vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mi kladie za vinu. Tak ako som uviedol aj vo svojom podaní z 19. januára 2025 označeného ako záverečná reč písomnou formou adresovaného KS, predmetné vyhlásenie som neurobil dobrovoľne, ale predchádzal mu nepriamy nátlak zo strany OČTK, ktoré mi hrozili hrozbou vysokého trestu, ak takéto vyhlásenie neurobím. Vzhľadom na uvedené považujem vyhlásenie podľa za neúčinné, keďže nebolo urobené slobodne, vážne a bez nátlaku. Zároveň uvádzam, že v Zápisnici o hlavnom pojednávaní z 30. októbra 2024 (ďalej len „Zápisnica“) sa uvádza: „Poučeniu som porozumel(a) a vyhlasujem že:“ K predmetnému je potrebné uviesť, že uvedené som nikdy neuviedol a na hlavnom pojednávaní nevyslovil, pričom túto vetu vyslovil samosudca a bola zaznamená v zápisnici ako môj prejav. Uvedené nesporne vyplýva zo zvukovej nahrávky z predmetného hlavného pojednávania. Zároveň uvádzam, že zo strany samosudcu nebola riadne dodržaná ani poučovania povinnosť v zmysle ustanovenia . [...] Uvádzam, že po mojom vyhlásení o vine v zmysle ustanovenia som zo strany súdu nebol poučený o tom, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa tak, ako to vyžaduje ustanovenie , t. j. zo strany súdu nebol dodržaný riadny procesnoprávny postup. [...] Vzhľadom na vyššie vedené skutočnosti mám za to, že konaním MS bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle ustanovenia .“ Pokiaľ ide o naplnenie dôvodu dovolania podľa , k tomuto obvinený W. P. prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že: „Mám za to, že mi bol uznesením v spojení s rozsudkom uložený trest v rozpore so všeobecnými zásadami ukladania sankcií v zmysle a zásadami ukladania trestov v zmysle . Mám za to, že mne uložený trest je neprimerane prísny. Poukazujem najmä na ustanovenia a , podľa ktorých má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou; pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Mám za to, že mne uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky je absolútne neprimeraný, pričom mám za to, že súd mi mal výkon tohto trestu podľa a za podmienok uvedených v podmienečne odložiť a ako preventívne opatrenie uložiť mi dohľad probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení tak, ako to predpokladajú ustanovenia a . [...] Zároveň mám za to, že uloženie mi trestu odňatia slobody vo vyššej výmere ako odsúdenému O. V. považujem za v rozpore so zákonom a ustálenou rozhodovacou praxou. Poukazujem na to, že zatiaľ čo ja som bol v minulosti 3x odsúdený, odsúdený O. V.O. bol v minulosti odsúdený 7x. Uvedený postup MS a KS považujem za v rozpore s judikatúrou Ústavného súd SR a judikatúrou ESĽP [...]. Mám za to, že tak MS ako aj KS nepostupoval pri posúdení zahladenia odsúdenia správne, keď vychádzal výlučne z hodnotiacej správy z ÚVTT. V zmysle ustanovenia je súd povinný pri posudzovaní zahladenia odsúdenia posudzovať aj správanie odsúdeného aj po výkone treste, a to komplexne. MS a KS preto postupovali nesprávne, keď sa nezaoberali správaním mojej osoby v období od prepustenia na slobodu do spáchania skutku, nezohľadnili môj rodinný život a zázemie v ktorom žijem a selektívne hodnotili len okolnosti, ktoré sú v môj neprospech. Skutočnosť, že došlo k náprave mojej osoby nasvedčuje aj to, že vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý momentálne vykonávam, som nebol disciplinárne stíhaný, dostal som odmenu a vo výkone trestu som zamestnaný a riadne pracujem. Mám za to, že MS ani KS sa pri rozhodovaní o uložení druhu trestu a jeho výmery ďalej nezaoberal a ani

neskúmal okolnosti a skutočnosti, ktoré predchádzali spomínanému skutku, a ktoré by mali dopad na rozhodovanie o treste. Tak, ako som uviedol, mojím úmyslom nebolo sa zmocniť akejkoľvek cudzej veci. Opätovne uvádzam, že v deň predchádzajúci dňu spáchania skutku sme sa po vzájomnej dohode s chalanmi rozhodli, že si pôjdeme vypiť a zabaviť sa. Následne po stretnutí s O. V.O. som pristúpil na návrh, že pôjdeme do Bratislavy sa zabávať, pričom do Bratislavy sme si ani jeden nezobrali so sebou žiadne zbrane, ani falošný odznak, ani zvršok, ktorý by nasvedčoval tomu, že máme úmysel vydávať sa za falošných policajtov a následne sa zmocniť cudzej veci. Následne v deň spáchania skutku som sa o 4:00 hod. na ceste domov ocitol v situácii, kedy sme narazili na dvoch ľudí, ktorí boli rovnako hluční ako my, čo nás utvrdilo v tom, že aj oni idú zo zábavy a majú vypité. Hneď na to sme sa rozhodli, že si z tejto dvojice vystrelíme, resp. že ich nachytáme, že sme falošní policajti, pričom malo ísť len o žart a nemali sme záujem tejto dvojici ublížiť. Svoje správanie sme v danom čase nevnímali ako protiprávne s poukazom na úmysel, za akým sme konali. Ako som uviedol opakovane, nemám skúsenosti s alkoholom a v danom čase som požil alkohol druhýkrát v živote. Ako mladistvý som nastúpil do výkonu trestu, takže som nemal možnosť zistiť, aké účinky na mňa alkohol má a ani odhadnúť adekvátnu mieru jeho požitia. Uvádzam, že som otcom maloletého dieťaťa (syn, 6 rokov), ktorý v septembri 2026 nastupuje do základnej školy. Uvádzam, že vzhľadom na predchádzajúci výkon trestu som nemal možnosť sa aktívne podieľať na výchove svojho syna, pričom na jeho výchove by som sa rád spolupodieľal a pomáhal svojej družke. Je dôležité, aby môj syn vyrastal s otcom. Uvádzam, že môj otec je ťažko chorý, má trombózu a choré pľúca a rád by som mu pomáhal.“ Obvinený W. P. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech a napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor a uviedol v podstate nasledovné: „Mestský súd Bratislava I pri rozhodovaní o treste obvineného zistil poľahčujúcu okolnosť podľa - priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval a zistil priťažujúcu okolnosť podľa - bol už za trestný čin odsúdený. Vyhodnotil aj pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. A tieto aj zohľadnil pri určení druhu a výmery trestu. Zákonne a správne zohľadnil a použil súd aj ustanovenie , kedy zistil, že u obvineného ide o opätovné spáchanie zločinu a tiež zákonne použil ustanovenie , pretože obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil podľa , že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Otázka zisťovania, resp. zhodnotenia existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmavania dovolacím súdom v danom prípade podania dovolania obvineným. Správne a zákonne súd vyhodnotil existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, tiež skutočnosť opätovného spáchania zločinu a tiež zákonne aplikoval pri vyhlásení viny obžalovaným na hlavnom pojednávaní. Vychádzajúc zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 30. októbra 2024 je zrejmé, že obvinený W. P.Á.R. bol poučený o práve urobiť vyhlásenie podľa a dôsledkoch jednotlivých vyhlásení. Obvinený po porade s obhajcom uviedol že poučeniu porozumel a vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe. Uvedený dovolací dôvod [ ] teda nepovažujeme za naplnený. Rovnako nepovažujeme za dôvodný dovolací dôvod podľa , uvedené námietky obvineného boli posúdené aj krajským súdom a plne sa stotožňujeme s odôvodnením a rozhodnutím o uložení trestu.“ Prokurátor uzavrel, že nie sú dané dôvody dovolania uvedené v ustanoveniach § a , a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného podľa odmietol.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal procesné podmienky na podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [, ], osobou čiastočne oprávnenou na podanie dovolania [ ], prostredníctvom obhajcu ( ), v

zákonnej lehote ( ), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni ( ), podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (, ) a dospel k záveru, že v tomto dovolacom konaní možno preskúmať len tie námietky dovolateľa, ktorými napáda výrok odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa o treste, právoplatným v spojení s napadnutým uznesením odvolacieho súdu. Po zohľadnení týchto námietok dovolateľa najvyšší súd zastáva názor, že je zrejmé, že dôvody dovolania podľa nie sú splnené.

I.

K námietkam dovolateľa voči výroku o vine odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa.

Vychádzajúc z predloženého spisového materiálu dovolací súd uvádza, že obvinený W. P. bol odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa formou spolupáchateľstva podľa po predchádzajúcom prijatí jeho vyhlásenia podľa o tom, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe (č. l. 342 súdneho spisu).

Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa , , , a a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa .

V citovanom zákonnom ustanovení nie je špecifikovaný konkrétny subjekt, ktorému takéto právo (podať dovolanie) prislúcha, a preto je nevyhnutné z ďalších ustanovení vyvodiť subjekt (oprávnenú osobu v zmysle ), oprávnený na podanie dovolania v prípadoch podľa . Ustanovenie nemožno vykladať izolovane, ale je potrebné vykladať ho v súhrne s ďalšími zákonnými ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku - dovolaní, najmä s ustanovením a tiež s ustanovením prvá veta .

Podľa dovolanie z dôvodov uvedených v podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v .

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v a generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že len minister spravodlivosti je osobou oprávnenou podať dovolanie proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa, proti ktorým zákon pripúšťa podať tento mimoriadny opravný prostriedok [trestný rozkaz - , rozsudok schvaľujúci dohodu o vine a treste - , rozsudok po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny - a samozrejme proti rozhodnutiam v zmysle , ]. Ustanovenie totižto neoddeliteľne nadväzuje na , pričom zrozumiteľne a jednoznačne vymedzuje pre subjekty oprávnené podať dovolanie - oprávnené osoby „okruh“ rozhodnutí, ktoré môžu dovolaním napadnúť. Rozširujúci výklad ustanovenia v prospech obvineného tak, že môže podať dovolanie z dôvodu podľa proti rozsudku súdu prvého stupňa, neprichádza do úvahy, a to ani s ohľadom na právo na spravodlivý proces. Prípadne zistená nesprávnosť vo vyššie uvedených rozhodnutiach môže byť napravená len na podklade dovolania podaného ministrom spravodlivosti tak, ako to predpokladá ustanovenie Trestného

poriadku.

V predmetnej veci ďalším ustanovením, ktoré vylučuje obvineného z okruhu oprávnených osôb na podanie dovolania, je ustanovenie prvá veta , podľa ktorého oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Tým, že obvinený W. P. vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku, ktoré vyhlásenie bolo prijaté súdom, a tým, že nepodal odvolanie proti výroku o vine, deklaroval svoju spokojnosť s rozsudkom súdu prvého stupňa v rozsahu tohto výroku, a preto sa nemôže v ďalšom konaní procesne účinne - podaním dovolania - domáhať ochrany svojich práv, ktorých sa priznaním viny a nepodaním odvolania vzdal. V takýchto prípadoch možno nápravu dosiahnuť len prostredníctvom ministra spravodlivosti tak, ako je to vysvetlené vyššie.

Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva taktiež do pozornosti judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 12/2017, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2017, podľa ktorého platí nasledovné: „Ustanovenie a ustanovenie nemožno vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami a a veta prvá . V zmysle uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny ( ) a proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste ( ), dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby [, , ]. Obmedzenie uvedené v veta druhá sa týka len podnetu na dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa odseku 3 naposledy označeného ustanovenia a na prípad uvedený v predchádzajúcej vete nedopadá.“

Vzhľadom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku o vine, vydanom po prijatí vyhlásenia obvineného, že nepopiera spáchanie skutku, je síce prípustné podať dovolanie ( ), avšak toto dovolanie môže podať na podnet príslušného subjektu len minister spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle , pretože ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa. Dovolací súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že obvinený nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania v rozsahu právoplatného výroku o vine odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, a preto sa námietkami dovolateľa uplatnenými v podanom dovolaní, prostredníctvom ktorých spochybňuje zákonnosť konania, ktoré predchádzalo prijatiu jeho vyhlásenia o tom, že nepopiera spáchanie skutku, ďalej nezaberal.

II.

K námietkam dovolateľa voči výroku o treste odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení .

V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil

by katalóg dovolacích dôvodov.

V zmysle je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s (R 120/2012-I). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania ( ).

V prípade výskytu formálne nesprávne označených dovolacích námietok sa aplikuje tzv. princíp viazanosti dovolacími námietkami (a nie ich konkrétnym formálnym označením tak, aby tieto presne a jasne zodpovedali konkrétnemu dovolaciemu dôvodu, naplnenia ktorého sa domáha obvinený). Priamym ,,pretavením“ dotknutého princípu (R 120/2012) je tomu zodpovedajúca povinnosť dovolacieho súdu spočívajúca v tom, že dovolací súd skúma možnosť zaoberať sa takýmito námietkami z toho pohľadu, či z obsahového (materiálneho) hľadiska napĺňajú niektorý z dôvodov dovolania podľa a nasl. .

Dovolací súd v súvislosti s uplatnenými námietkami dovolateľa dáva do pozornosti stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. S 5/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2011, podľa ktorého platí nasledovné: „Hmotnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou povahou a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia Tr. zák., ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod podľa . Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa . Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa a je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku. Dovolací dôvod podľa nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia Tr. zák. (resp. Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia Tr. zák. resp. Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 nezakladá žiadny dovolací dôvod.“

S poukazom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že ustanovenie upravujúce všeobecné zásady ukladania sankcií sa svojou povahou a významom taktiež primkýna skôr ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery upraveným v , , a nasl., pričom tieto nemožno charakterizovať ako hmotnoprávne ustanovenia kogentnej povahy spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa . Rovnako za hmotnoprávne ustanovenie kogentnej povahy v zmysle nemožno s prihliadnutím na ich fakultatívnu povahu považovať ani ustanovenia upravujúce podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody ( a nasl.), resp.

podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom ( a nasl.), kedy aj v prípade splnenia podmienok na uloženie tohto alternatívneho spôsobu výkonu trestu odňatia slobody ustanovuje len možnosť ich použitia, nie povinnosť.

Vzhľadom na nevyhnutnosť uplatňovania správnej formálno-právnej subsumpcie dovolacích námietok pod príslušné dovolacie dôvody, dovolací súd v súlade s vyššie citovaným stanoviskom podradil (subsumoval) námietky dovolateľa týkajúce sa uloženia neprimeraného trestu s odkazom na , , a pod špeciálny dovolací dôvod podľa , a to aj napriek tomu, že tento nebol zo strany dovolateľa v podanom dovolaní formálne označený. Naplnením dovolacieho dôvodu podľa sa dovolací súd ďalej zaoberal len z hľadiska spochybňovanej možnosti použitia kogentného ustanovenia - .

Nakoľko posúdenie správnosti použitia hmotnoprávneho ustanovenia z povahy veci logicky predchádza posúdeniu zákonnosti uloženého trestu odňatia slobody z hľadiska jeho druhu a výmery v medziach dôvodu dovolania podľa , dovolací súd uvádza, že uplatnením systematického postupu pri posudzovaní námietok dovolateľa sa najskôr zaoberal namietaným dôvodom dovolania podľa a až následne dôvodom dovolania podľa .

K dôvodu dovolania podľa .

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v , pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie posúdenie trestnosti činu a tiež uloženie trestu v rozpore s , , nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť ( - krajná núdza, - nutná obrana, - oprávnené použitie zbrane, - dovolené riziko, - výkon práva a povinnosti, - súhlas poškodeného, - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu ( ), súhrnného trestu ( ), trestu odňatia slobody na doživotie ( a nasl. ) a pod..

Z obsahu podaného dovolania je možné vydedukovať, že obvinený sa nestotožňuje s tým, že vo výroku o treste odsudzujúceho rozsudku bolo v jeho neprospech použité kogentné ustanovenie upravujúce prísnejšie trestanie páchateľov - recidivistov, a to konkrétne upravujúce povinnosť súdu pri opätovnom spáchaní zločinu zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Obvinený v tejto súvislosti namietal, že súdy nižších stupňov nesprávne vyriešili predbežnú otázku ( ) ohľadne splnenia zákonných podmienok podľa na zahladenie niektorých predchádzajúcich odsúdení za zločiny, ktoré spáchal ešte ako mladistvý páchateľ (k tomu porovnaj R 42/1981), keďže nezohľadnili jeho následné správanie poprepustení z výkonu trestu odňatia slobody, rodinný život a zázemie. Najvyšší súd v reakcii na námietky dovolateľa dáva do jeho pozornosti, že podľa platí, že o tom, či sa odsúdenie mladistvého na trest odňatia slobody, na ktoré sa nevzťahuje odsek 1, zahladzuje, rozhodne súd, prihliadajúc na správanie

mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody, po výkone tohto trestu. Ak bol trest podľa rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky zmiernený, súd takto postupuje po tom, keď bol mladistvý po výkone zmierneného trestu prepustený na slobodu.

Zohľadňujúc citované ustanovenie dovolací súd poznamenáva, že obvinený si predmetné ustanovenie zjavne vykladá nesprávne. Za použitia gramatického výkladu totižto nemôže byť sporné, že časť prvej vety v znení po výkone tohto trestu predstavuje určenie času, kedy má príslušný súd o zahladení odsúdenia mladistvého rozhodnúť. Skutočnosti, na ktoré má súd pri rozhodovaní prihliadať, sú uvedené výlučne v časti prvej vety v znení prihliadajúc na správanie mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov pri posudzovaní predbežnej otázky ohľadne splnenia zákonných podmienok na zahladenie predchádzajúceho odsúdenia za zločin vychádzali len zo správania mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody, postupovali správne. Dovolací súd berúc do úvahy vyššie uvedené konštatuje, že na podklade uplatnenej námietky obvineného nesprávne použitie ustanovenia nezistil.

Napokon najvyšší súd konštatuje, že k samotnému prieskumu správnosti skutkových záverov súdov nižších stupňov ohľadne správania mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody nepristúpil. Dikcia ustanovenia časť vety za bodkočiarkou totižto upravuje, že dovolateľ musí uplatňovať námietky striktne právne a nikdy nie skutkové. Uvedené sa v praktickej rovine prejavuje v tom, že najvyšší súd na podklade dovolania obvineného či generálneho prokurátora podľa , prípadne osôb uvedených v , nemôže preskúmavať správnosť zisteného skutku a postup, akým konajúce súdy v konkrétnej veci vyhodnotili dôkaznú situáciu, nakoľko k takejto činnosti nedochádza na poklade hmotnoprávnych, ale procesných ustanovení (k tomu viď: R 57/2007-II., ZSP 46/2013-II. alebo R 47/2014-II.). Inými slovami, dovolací súd je zásadne viazaný skutkovým stavom (ako je uvedený v napadnutom rozhodnutí), ku ktorému vo veci dospeli nižšie konajúce súdy. Ani namietanie rozsahu vykonaného dokazovania či spôsobu, akým súdy hodnotili jednotlivé dôkazy a dôkaznú situáciu ako celok, teda nespadá pod dôvody dovolania v zmysle prvého odseku .

S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd naplnenie dôvodu dovolania podľa na podklade námietok dovolateľa nezistil.

K dôvodu dovolania podľa .

Podľa dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Tento dovolací dôvod môže byť teda naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému bol uložený

- trest vo výmere mimo zákonnej trestnej sadzby alebo

- taký druh trestu, ktorý nepripúšťa.

Uloženie trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa týka len tých trestov, ktoré majú odstupňovateľnú trestnú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody ( ), trest domáceho väzenia ( ), trest povinnej práce ( ), peňažný trest ( ), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest ( ), trest zákazu činnosti ( ), trest zákazu pobytu ( ), trest zákazu účasti na verejných podujatiach ( ), trest vyhostenia ( ). Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu obvinenému pod minimálne povolenú výmeru trestu ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu pri vyššie uvedených odstupňovateľných druhoch trestov. Uložením takého druhu trestu, ktorý zákon nepripúšťa sa rozumie, uloženie takých trestov, ktoré popri sebe nemôžu byť uložené - , ale aj napríklad uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný čin -

, uloženie trestu vyhostenia občanovi Slovenskej republiky - alebo „podmienky na podmienku“ - , či dokonca takého druhu trestu, ktorý v vôbec nie je uvedený - trest pokánia a podobne.

Dovolací súd dodržiavajúc zákonný rozsah dovolacieho prieskumu po nahliadnutí do predloženého spisového materiálu konštatuje, že súdy nižších stupňov správne určili, že obvinenému bolo potrebné uložiť trest odňatia slobody v trestnej sadzbe podľa ustanovení a (k použitiu ustanovenia pozri predchádzajúcu časť tohto uznesenia). Súčasne najvyšší súd rešpektuje úvahu súdov nižších stupňov o použití moderačného oprávnenia podľa , na základe ktorej znížili dolnú hranicu trestnej sadzby určenú ustanoveniami menovanými v predchádzajúcej vete o jednu tretinu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa uložil obvinenému P.R. trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, nemožno konštatovať, že by uložil trest mimo zákonnej trestnej sadzby alebo taký druh trestu, ktorý nepripúšťa, v zmysle dovolacieho dôvodu podľa .

Vo vzťahu k dovolateľovej námietke ohľadne údajného uloženia trestu v rozpore so všeobecnými zásadami ukladania sankcií ( ), zásadami ukladania trestov ( ), resp. nesprávneho nepoužitia ustanovení o podmienečnom odklade výkonu trestu ( a nasl. ), najvyšší súd poznamenáva, že prípadné pochybenie spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení kritérií ustanovených v , , , alebo , resp. v nepoužití fakultatívneho ustanovenia upravujúceho možnosť (nie povinnosť) podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody (podľa alebo ), a v dôsledku tohto pochybenia uloženie neprimerane prísneho alebo naopak neprimerane mierneho trestu, nezakladá dôvod dovolania podľa . Je tomu tak z dôvodu, že tento dovolací dôvod je potrebné v súlade s konceptom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vykladať prísne v súlade s jeho znením. Obvinený môže v dovolacom konaní úspešne namietať len nezákonne uložený trest mimo hraníc trestnej sadzby alebo neprípustný trest, nie však úvahu súdu o výbere druhu trestu či úvahu o primeranosti trestu, pokiaľ bol ten, ktorý trest uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Inými slovami, primeranosťou uloženej sankcie sa dovolací súd vecne nezaoberá.

Pre úplnosť najvyšší súd zdôrazňuje, že dôvodu dovolania podľa nezodpovedá ani námietka dovolateľa, ktorou napáda okolnosť, že obvinenému O. V. bol uložený trest odňatia slobody v kratšej výmere ako jemu. Otázka individualizácie trestu v kontexte viacerých spolupáchateľov trestnej činnosti pri stanovovaní konečnej výmery trestu v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby je rovnako ako otázka primeranosti trestu otázkou, ktorá plne spadá do pôsobnosti súdov nižších stupňov. Nesprávna úvaha súdov v tomto smere nezakladá žiadny z dôvodov dovolania podľa .

Nad rámec už uvedeného dovolací súd osobitne podotýka, že neuniklo jeho pozornosti, že súdy nižších stupňov sa primeranosťou uloženého trestu odňatia slobody, ako aj individualizáciou trestov obvinených spolupáchateľov P. a V. v kontexte ich čiastočne rozdielnej situácie riadne zaoberali, pričom v napadnutých rozhodnutiach dali odpoveď okrem iného aj na všetky námietky obvineného prezentované v neskôr podanom dovolaní (porovnaj str. 4 - 7 rozsudku súdu prvého stupňa a str. 7 - 12 napadnutého uznesenia odvolacieho súdu).

Zohľadniac všetky skutočnosti uvedené v tomto uznesení najvyšší súd uzatvára, že nezistil naplnenie dôvodu dovolania podľa a (ani iných), a preto dovolanie obvineného W. P. podľa odmietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.