Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
036/869861.db398f.pdf
PDF · 74.88 KB
No categories available
1To/8/2024
Identifikačné číslo spisu: 9524100038 Dátum vydania rozhodnutia: 10.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Klemanič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:9524100038.3
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila Klemaniča a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Patrika Príbelského, PhD. na verejnom zasadnutí konanom 10. júna 2026 v Bratislave v trestnej veci proti obžalovanému V.. W. M. pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona prejednal odvolanie prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podané proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 13T/1/2024, zo 17. júla 2024
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamieta.
Odôvodnenie
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. 13T/1/2024, zo 17. júla 2024 bol obžalovaný V.. W. M. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, č. k. VII/3 Gv 38/23/1000-12, z 8. februára 2024 pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe, že
v presne nezistený deň mesiaca po dni 21.05.2018 v reštaurácii K. v N. prijal V.. V. Ž. (ktorý je stíhaný v inom trestnom konaní a o jeho vine nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté), služobne zaradený vo funkcii starší referent špecialista expozitúry Západ, Národná protikorupčná jednotka, Národná kriminálna agentúra, Prezídia PZ, od A.. F.P. V. úplatok vo forme finančnej hotovosti v sume 10 000,- Eur, z ktorých časť v sume 4 000,- Eur si nechal pre svoju potrebu, rovnakú časť v sume 4 000,- Eur odovzdal kolegovi V.. J. A. (ktorý je stíhaný v inom trestnom konaní a o jeho vine nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté) a následne s odstupom niekoľkých dní obvinenému V.. W. M. v presne neurčený deň v čase okolo obeda odovzdal zvyšnú časť v sume 2 000,- Eur, a to vo vstupných priestoroch obchodného centra Eurovea v Bratislave na Pribinovej ulici, pričom uvedené finančné prostriedky pochádzali od A.. V. za to, že na základe jeho neoprávnenej požiadavky mu V.. Ž. zadovážil na podklade vymyslených dôvodov, ktoré uviedol do úradného záznamu pod č. PPZ-NKA-JFP2- 61/2018-PZ-OPC, výpis z bankového účtu č. IBAN: B. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený v Č. Y. A., a. s., so sídlom Ž. XX, A., IČO: XX XXX XXX, v prospech spol. V. X. s. r. o., so sídlom
W. Q. XXXX, C. XXX XX, IČO: XX XXX XXX, za obdobie odo dňa 01.05.2018 do dňa 21.05.2018, pričom oficiálna žiadosť o výpis z účtu bola banke doručená dňa 21.05.2018 pod č. PPZ-NKA-JFP2- 61-005/2018-PZ-OPC, ktorej urgentné vybavenie zabezpečil práve obvinený V.. W. M.,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate nasledovne: Samosudca hodnotil dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súd prvého stupňa uviedol, že výpoveďami tak obžalovaného, ako aj svedkov V.. Ž. a V.. A. bolo preukázané, že svedok V.. Ž. požiadal obžalovaného V.. M. o radu, akým spôsobom získať výpis z bankového účtu spoločnosti urgentným spôsobom. Obžalovaný z titulu svojej funkcie poradil, akým spôsobom je možné získať výpis z účtu v banke, pričom z výpovedí tak svedkov, ako aj obžalovaného vyplýva, že obžalovaný nemal vedomosť o tom, že ide o neoprávnenú požiadavku zo strany svedka V.. Ž., a že dôvody, pre ktoré boli žiadané výpisy z účtu v banke, boli vymyslené. Porada obžalovaného svedkom V.. Ž. a V.. A., ako aj urgentné vybavenie žiadosti nebolo porušením pracovných povinností obžalovaného. V opačnom prípade by už prokurátor konanie obžalovaného kvalifikoval aj ako trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa. Výpovede svedka A.. V., ako aj svedkov V.. Ž. a V.. A. jednoznačne preukazujú, že svedok A.. V. vyplatil svedkovi V.. Ž. sumu 10.000,- Eur z titulu urgentného získania výpisu z bankového účtu. Výpovede svedkov V.. Ž. a V.. A. preukazujú, že svedok V.. Ž. vyplatil svedkovi V.. A. sumu 4.000,- Eur z titulu získania bankového výpisu, pričom obe výpovede preukazujú, že svedok V.. Ž.J. mal v úmysle vyplatiť 2.000,- Eur aj obžalovanému V.. M.. Svedok V.. A. tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní svojou výpoveďou preukazoval, že nemá vedomosť o tom, že či aj v skutočnosti svedok V.. Ž. sumu 2.000,- Eur obžalovanému vyplatil a nemal vedomosť ani o tom, či sa skutočne obžalovaný so svedkom V.. Ž. stretli. Obžalovaný popieral svojou výpoveďou tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, že by sa so svedkom V.. Ž.J. niekedy stretol, či už pred vchodom do nákupného centra Eurovea alebo v jeho vnútri a tak isto poprel aj tvrdenia svedka V.. Ž., že prevzal od neho sumu 2.000,- Eur, pravdepodobne v 500 eurových bankovkách pri vzájomnom podávaní rúk. Na tomto stretnutí mal byť prítomný aj svedok V.. V. V., ale tento svedok na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní odmietol vo veci vypovedať. Výpoveď svedka V.. V. Ž., v časti preukazujúcej odovzdávanie peňazí v sume 2.000,- Eur, zostala osamotená, a toto tvrdenie svedka Ž.J. nie je preukazované žiadnym iným dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní. Špecializovaný trestný súd ďalej tiež poukázal na to, že okrem tvrdenia svedka V.. Ž.Č. nie je prítomný žiadny konkrétny dôkaz, či už priamy alebo nepriamy, potvrdzujúci skutočnosť uvádzanú svedkom V.. Ž., že sumu 2.000,- Eur vyplatil obžalovanému V.. M.. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že u svedkov V.. Ž. a V.. A. boli využité trestno-procesné inštitúty spolupracujúcich osôb v zmysle Trestného poriadku, a to prerušenie trestného stíhania spolupracujúcich obvinených. Využitie tohto inštitútu však nespôsobuje automaticky nevyhnutnosť vyhodnocovania výpovedí oboch svedkov ako nevieryhodných, ale neznamená to však ani opak, a teda že výpovede týchto svedkov sú pravdivé. Výpovediam spolupracujúcich svedkov Trestný poriadok nepripisuje vyššiu dôkaznú silu ako iným dôkazom, a teda nemožno vychádzať z prezumpcie pravdivosti týchto výpovedí. O tom, či niekto vypovedá pravdu, nerozhoduje viera, ale rozhoduje o tom dokazovanie. Pri vyhodnocovaní takýchto výpovedí spolupracujúcich svedkov sa nemožno uspokojiť s konštatovaním, že takáto osoba nemá dôvod klamať, a preto overovanie takýchto výpovedí inými dôkazmi nie je v trestnom konaní potrebné. Práve naopak, výpoveď spolupracujúcich osôb je nutné obozretne posudzovať, preverovať a hodnotiť, a to nielen samostatne, ale aj v spojení s inými dôkazmi. U svedka V.. Ž.J. výpoveď preukazujúca odovzdanie peňazí v sume 2.000,- Eur obžalovanému V.. M. je jediným dôkazom v tomto trestnom konaní, a tento izolovaný dôkaz nie je potvrdzovaný ďalším iným dôkazom. Ani výpoveď druhého spolupracujúceho obvineného, ktorý bol vypočutý v pozícii svedka, teda svedka V.. A., nepreukazuje tvrdenia svedka V.. Ž., že sumu 2.000,- Eur skutočne obžalovanému V.. M. odovzdal. Ničím neoverené tvrdenie svedka V.. Ž. o odovzdaní finančných prostriedkov nemôže byť samo o sebe skutkovým zistením preukazujúcim vinu obžalovaného. Takýmto skutkovým zistením
sa stáva až vtedy, ak by toto tvrdenie bolo konfrontované ďalšími konkrétnymi dôkazmi, ktoré tomuto tvrdeniu poskytujú oporu. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že na hlavnom pojednávaní neboli prokurátorom predložené dôkazy, či už priame alebo nepriame, ktoré by verifikovali pravdivosť tvrdenia svedka V.. Ž. v časti jeho výpovede o odovzdaní finančných prostriedkov obžalovanému V.. M.. Prokurátor neuniesol dôkazné bremeno a nezabezpečil dôkazy v takej kvalite, ktoré by preukazovali, že ku skutku, ktorý je popísaný v obžalobe, skutočne došlo, tak ako je tam uvedené. Tu je potrebné poukázať na rozhodnutie veľkého senátu ESĽP zo 6. apríla 2000 vo veci Labita proti Taliansku, kde bolo vyslovené, že výpovede kajúcnikov musia byť podporené aj inými objektívnymi dôkazmi. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Nedokázaná vina má rovnaký dôsledok ako dokázaná nevina. Obžalovaný nie je povinný svoju nevinu dokazovať. V trestnom práve uplatňovaná zásada prezumpcie neviny znamená, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dôkazov, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného. Obžalovanému musí byť vina preukázaná. Obžalovaný nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech. Odsudzujúci výrok možno vydať len vtedy, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného. Izolovaná výpoveď svedka V.. Ž.J. v časti týkajúcej sa odovzdania finančných prostriedkov nebola potvrdená inými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní. Tvrdenia svedka V.. Ž. nie sú preukazované ani výpoveďami svedkov a ani listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu. Odsudzujúce rozsudky svedkov, ktorí boli na hlavnom pojednávaní vypočutí, nepreukazujú skutočnosti tvrdiace svedkom V.. Ž. o odovzdávaní finančných prostriedkov. Okrem toho treba uviesť, že sú to odsudzujúce rozsudky na základe uzavretých dohôd o vine a treste, kedy so svedkami ako obvinenými po uzavretí dohôd o vine a treste, v konaní o ich vine nebolo vykonané riadne dokazovanie. Vina obžalovaného musí byť preukázaná jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností. Pochybnosti pretrvávajú aj po vykonaní všetkých dôkazov, a teda nie je možné dospieť k záveru o vine obžalovaného v zmysle podanej obžaloby. Súd nemôže vychádzať len z domnienok, ale dôkazná situácia musí byť natoľko silná, aby dôkazy na hlavnom pojednávaní bezpochyby preukazovali vinu obžalovaného. Za danej dôkaznej situácie dostupné dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, nepostačujú pre uznanie viny obžalovaného v takej kvalite, aby bolo možné vysloviť záver, že obžalovaný prevzal finančné prostriedky v sume 2.000,- Eur od svedka V.. Ž. tak, aby týmto konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, teda že v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu cez sprostredkovateľa pre seba prijal úplatok. Keďže na hlavnom pojednávaní neboli produkované dôkazy preukazujúce jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov svedkom V.. Ž. obžalovanému za účelom úplatku, nebolo teda dokázané, že sa skutok vôbec stal. Vzhľadom na tieto skutočnosti a takto vyhodnotený skutkový stav veci, s prihliadnutím na zásadu in dubio pro reo, samosudca rozhodol tak, že obžalovaný V.. W. M. bol spod obžaloby prokurátora, aplikujúc ustanovenie § 285 písm. a) Trestného poriadku, oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu podal odvolanie prokurátor priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, zo 17. júla 2024 (č. l. 1336 súdneho spisu), ktoré následne odôvodnil podaním, z 22. augusta 2024 (č. l. 1399 - 1402 súdneho spisu). Argumentoval takto: „...prijaté skutkové závery, ktoré vyústili v oslobodenie obžalovaného, sú v zásadnom rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. V priebehu trestného konania bola naprosto spoľahlivo vyvrátená obhajoba obžalovaného v tom smere, že on nespáchal žiadny trestný čin a ani neprijal žiadny úplatok. Argumentácia súdu, že z výpovedí svedkov a vyhodnotením listinných dôkazov nie je možné určiť trestnú zodpovednosť obžalovaného, je nepodložená, a preto neobstojí. Hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, ktorým neodôvodnene neuveril a ktoré neprijal, pričom tieto hodnoverne korešpondujú s celým priebehom postupu obžalovaného, vyznieva tendenčne a jednoznačne v prospech obžalovaného. Nemožno súhlasiť s názorom súdu, že na
hlavnom pojednávaní neboli prokurátorom predložené dôkazy, či už priame alebo nepriame, ktoré by verifikovali pravdivosť tvrdenia svedka V.. Ž. v časti jeho výpovede o odovzdaní finančných prostriedkov obžalovanému V.. M. a preto je potrebné vyhodnotiť tieto okolnosti v prospech obžalovaného. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Nedokázaná vina má rovnaký dôsledok ako dokázaná nevina. Podľa názoru súdu obžalovaný nie je povinný svoju nevinu dokazovať. V trestnom práve uplatňovaná zásada prezumpcie neviny znamená, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dôkazov je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného. Obžalovanému musí byť vina preukázaná. Obžalovaný nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech. Odsudzujúci výrok možno vydať len vtedy, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného. Izolovaná výpoveď svedka V.. Ž. v časti týkajúcej sa odovzdania finančných prostriedkov nebola potvrdená inými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní. Tvrdenia svedka V.. Ž. nie sú preukazované ani výpoveďami svedkovi a ani listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu. Odsudzujúce rozsudky svedkov, ktorí boli na hlavnom pojednávaní vypočutí, nepreukazujú skutočnosti tvrdiace svedkom V.. Ž. o odovzdávaní finančných prostriedkov. Okrem toho treba uviesť, že sú to odsudzujúce rozsudky na základe uzavretých dohôd o vine a treste, kedy so svedkami ako obvinenými po uzavretí dohôd o vine a treste, v konaní o ich vine nebolo vykonané riadne dokazovanie. Vina obžalovaného musí byť preukázaná jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností. Súd prvého stupňa má zato, že pochybnosti pretrvávajú aj po vykonaní všetkých dôkazov, a teda nie je možné dospieť k záveru o vine obžalovaného v zmysle podanej obžaloby. Súd nemôže vychádzať len z domnienok, ale dôkazná situácia musí byť natoľko silná, aby dôkazy na hlavnom pojednávaní bezpochyby preukazovali vinu obžalovaného. Za danej dôkaznej situácie podľa názoru súdu dostupné dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, nepostačujú pre uznanie viny obžalovaného v takej kvalite, aby bolo možné vysloviť záver, že obžalovaný prevzal finančné prostriedky v sume 2.000,- Eur od svedka V.. Ž.J. tak, aby týmto konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, teda že v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu cez sprostredkovateľa pre seba prijal úplatok. Preto súd s prihliadnutím na zásadu in dubio pro reo, samosudca rozhodol tak, že obžalovaný V.. W. M. bol spod obžaloby prokurátora aplikujúc ustanovenie § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Hodnotením všetkých dôkazov vykonaných v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní však súd dospel k nesprávnemu záveru, že sa nestal skutok, pre ktorý bol obaja obžalovaný stíhaní. Nesprávne je aj ďalšie konštatovanie súdu, že z niektorých telefonických rozhovorov obžaloba sa iba domnieva, že peniaze išli zrejme pre obž. M., teda nevie to jednoznačne a nepochybne preukázať. Súd nemal za preukázané, či spomínaných 1.000,- Sk obžalovaná skutočne prevzala, a ak aj prevzala, kedy a koľko z tejto sumy odovzdala obžalovanému či už vo forme peňazí alebo darov (čokoláda, káva, veci pre dcéru obžalovaného alebo iné), a to v súvislosti s tým, aby napr. si riadne neplnil svoje služobné povinnosti v rámci zodpovednosti za plnenie jemu zverených úloh. Na rozdiel od spôsobu hodnotenia dôkazov je potrebné predovšetkým zdôrazniť a zotrvávam na tom, že na W. M. pre skutok, ako je naformulovaný v obžalobe, bola podaná zákonne a dôvodne a že pri skutku, alebo presnejšie pri korupčnom trestnom čine, v danom prípade zločine prijímania úplatku nie je absolútne rozhodujúce, či prijímateľ, v danom prípade obžalovaný konal mimo zákona, prípadne konal nad rámce svojich povinností. Pri trestnom čine korupcie sa jedná o to, že buď niekto niekomu dal a poskytol, sľúbil určitú výhodu, či už finančnú, alebo inú a ten, ktorý ju prijal, na to nemal nárok tak, ako to bolo v danom prípade. Čiže je absolútne bezpredmetné, či obžalovaný M. vykonal požadované nejaké procesy ohľadne urýchlenia vyžiadania si výpisu z účtu predmetnej spoločnosti, ktorú mu uviedol a nadiktoval V.. V. Ž., ale pointou daného vlastne skutku a trestnosťou je to, že následne prijal finančnú sumu od V.R. Ž. 2 tisíc eur, na ktoré nemal zákonný nárok. Čo sa týka svedka V. Ž., tento vypovedal konzistentne a ako to bolo ozrejmené aj v danom skutku, o danom skutku vypovedal už 16. decembra 2020, kedy ani len nemohol tušiť, ako sa budú jeho trestné
veci vyvíjať, koľko sa z jednotlivých skutkov vlastnej trestnej činnosti podarí nejakým spôsobom objasniť, prípadne v koľkých skutkoch sa podarí vzniesť obvinenie, prípadne podať obžalobu a ako sa k tomu postavia najmä dané osoby, ktoré boli činné. Z toho relatívne rozsiahleho trestného oznámenia pána Ž., kde prioritne bez akýchkoľvek nejakých okolkov uvádzal vlastnú trestnú činnosť, sa podarilo dostatočným spôsobom pre účely vznesenia obvinenia a následne aj podania obžaloby, alebo aspoň teda pre účely dohody o vine a treste objasniť tie skutky, ktoré boli v podstate prezentované aj na hlavnom pojednávaní. K svedkom V. Ž. a J. A. je nutné uviesť, že títo, v podstate viackrát to odznelo, boli dvojičkou, dopúšťali sa spoločnej trestnej činnosti a Ž. vyplácal pána A. tak, ako to uviedol v tejto trestnej veci, ale rovnako aj v ďalších trestných veciach. Rovnako sú tieto osoby spoločne odsúdené aj za korupčnú trestnú činnosť a v danom prípade im bolo pre tri skutky prerušené trestné stíhanie, ako spoluobvineným, ako obvineným, ktorí spolupracujú. Nie je dôvod neveriť týmto výpovediam, ktoré sa navzájom dopĺňajú, a skutočnosť, že si môžu a odporujú si v niektorých drobných detailoch, iba potvrdzuje, že nie sú strojovo zosúladené, ale pri tom enormnom množstve rôznych skutkov, spomedzi ktorých sú aj niektoré trestnými činmi a za niektoré boli odsúdení, je absolútne logické, že sa im môžu nejakým spôsobom mýliť, zlievať, alebo si ich nemusia pamätať pri tom enormnom množstve úplne presne. Čiže mám za to, že nie je dôvod neveriť týmto výpovediam a svedok Ž., rovnako mám za to, že nebol nejakým spôsobom motivovaný nejakými nezákonnými inštitútmi, a teda rovnako benefity, ako sa to teraz nazýva, ktoré mu boli poskytnuté popri jeho odsúdení, ktoré bolo teda tiež napadnuté obnovou konania, mám za to, že sú v danom prípade dostatočné. K tomu, že skutok prebehol tak, ako ho popisuje Ž. - mám za to, že tento aj na otázky obhajoby, obžaloby a rovnako aj aktívne sa zapájajúceho súdu dokázal odpovedať, dokázal vysvetliť, dokázal všetko rozumným spôsobom vyargumentovať, prečo tak vypovedá. Jeho svedectvo bolo podporené nepriamo výsluchom svedka A. a rovnako aj vykonanými listinnými dôkazmi, kde nebolo pochybnosti, že 21.5.2018 bol požiadaný obžalovaný M. svedkom Ž. a svedkom A. o pomoc v danej veci ohľadne urýchlenia získania výpisu z účtu. Čo sa týka jednotlivých nejakých argumentov, ktoré uvádzala obhajoba na danom mieste, aj s ohľadom na obsah výsluchu Ž.Á. je bezpredmetné možno sa nejakým spôsobom priamo zameriavať na to, že nebola v mobilnom telefóne V. Ž. zachytená nejaká stopa po komunikácii s W. M. z roku 2018, nakoľko tento svedok viackrát uvádzal, že s obžalovaným komunikoval na pevnú linku. Rovnako obdobná situácia ako u svedka Ž. je aj u svedka A., nakoľko sa už viac razy oboznámilo, že títo sa dopúšťali spoločnej trestnej činnosti počas celého konania aj počas vykonávania listinných dôkazov, čo sa týkali nejakej ich spoločnej trestnej činnosti a nebolo preukázané, že by sa, že by mali mať nejaký dôvod si práve tento skutok a práve vo vzťahu k obžalovanému M. vymyslieť. Záverom je potrebné uviesť, že súdu bol doručený rozsudok ohľadne obžalovaného Š., kde svedok Ž. rovnako vypovedá konzistentne, akékoľvek prípadné rozpory vysvetľuje v logických súvislostiach, teda nie je dôvod mu neveriť. Trestné činy korupcie sú špecifické najmä v tom, že častokrát prebehnú iba medzi štyrmi očami, ako tomu bolo aj v danom konaní.“ Na podklade vyššie uvedeného prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok ako vecne nesprávny v celom rozsahu a súčasne podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
K podanému odvolaniu prokurátora bolo doručené vyjadrenie obhajkyne obžalovaného JUDr. Michaely Gáborík (č. l. 1414 - 1417 súdneho spisu), ktorá v podstate uviedla nasledovné: ,,Zo skutočnosti uvádzaných prokurátorom v zdôvodnení odvolania možno súhlasiť len s tým, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná a teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi (strana 2, odsek druhý zdôvodnenia odvolania). V napadnutom rozsudku ŠTS jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, z akých konkrétnych dôvodov nemohol vyhovieť požiadavke, predstave a právnemu názoru prokurátora, ktorý vyjadril v podanej obžalobe, s poukazom na esenciálnu zásadu trestného procesu, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok ako dokázaná nevina. Napriek tomu, že prokurátor napáda správnosť postupu ŠTS pri hodnotení vykonaných dôkazov, v zdôvodnení odvolania neuvádza žiadne konkrétnosti, v čom má spočívať táto nesprávnosť. Na strane dva podaného odvolania prokurátor uvádza len prepis vybraných časti a záverov
ŠTS obsiahnutých v napadnutom rozsudku. Na strane tri zdôvodnenia síce prokurátor uvádza, že ŠTS mal pri hodnotení všetkých dôkazov dospieť k nesprávnemu záveru, že sa nestal skutok, avšak v ďalšej časti už nezrozumiteľne a zjavne s vecou nesúvisiaco uvádza, že mali byť „obaja obžalovaný stíhaní“. V odseku dva tejto strany prokurátor uvádza argumentáciu pravdepodobne z inej veci, nakoľko spomína obž. M., ktorý nie je účastný v tejto trestnej veci a rovnako tak ŠTS v napadnutom rozsudku nekonštatoval, že z niektorých telefonických rozhovorov sa obžaloba iba domnievala, že peniaze išli pre obž. M., či 1 000 Sk. V ďalšej časti je opakované hodnotenie výpovede svedka Ž. z pohľadu prokurátora, ktoré bolo už uvádzané v podanej obžalobe. Nesprávne je v zdôvodnení odvolania (strana štyri, odsek druhý zdôvodnenia odvolania) prokurátorom uvádzané, že svedok Ž. viackrát uvádzal, že s obžalovaným komunikoval na pevnú linku, pretože takéto skutočnosti svedok neuvádzal, a to ani vo svojej výpovedí zo dňa 14.04.2023 a ani na hlavnom pojednávaní dňa 17.07.2024. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom prokurátora ani v tom, že je bezpredmetné zameriavať sa nejakým spôsobom na to, že nebola v mobilnom telefóne Ž. zachytená nejaká stopa po komunikácii s obžalovaným v roku 2018, pretože práve naopak, uvedené zistenie je významné. Pokiaľ svedok Ž. vypovedal, že sa skutok mal odohrať podľa ním popisovanej dejovej línie, tak z tohto opisu vyplynulo, že si s obžalovaným mal volať viac ako raz a podľa opisu priebehu skutku podľa svedka Ž. je logické, že si nemohli volať na peknú linku. Pokiaľ ide o správnosť postupu Špecializovaného trestného súdu (ďalej tiež aj len ako „ŠTS“), ktorý predchádzal vydaniu odvolaním prokurátora napadnutého výroku rozsudku, je zrejmé, že v obsahu zdôvodnenia odvolania nie je vytýkaná žiadna konkrétna procesná chyba konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku o oslobodení obžalovaného spod obžaloby. V postupe ŠTS takúto nemožno nájsť, ani takú procesnú chybu, odvolaním nevytýkanú, ktorá by potenciálne mohla odôvodňovať podania dovolania podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku. Skutkové zistenia ŠTS majú plnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady, ktoré by mali základ v nesprávnej aplikácii § 2 ods. 12 Trestného poriadku ako aj v nesprávnej aplikácii zásady in dubio pro reo. V zdôvodnení odvolania prokurátor ani nenamieta, že by skutkové závery ŠTS nemali oporu v tom, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. že by bol postup ŠTS rozporný s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ale len sa domáha iného hodnotenia vykonaných dôkazov s tým, že žiada aby odvolací súd nariadil ŠTS, čo konkrétne má byť z vykonaných dôkazov vyvodené tak, aby bolo učinené zadosť predstavám a požiadavkám obžaloby. V nadväznosti na vyššie uvádzané obžalovaný prostredníctvom obhajcu navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora zamietol, pretože nie je dôvodné.“
Na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní prítomná prokurátorka zotrvala na podanom odvolaní, navrhla zrušiť odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátiť Špecializovanému trestnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Prítomný obhajca obžalovaného uviedol, že podané odvolanie pokladá za nedôvodné a v istej časti aj za zmätočné. Zotrval na obhajobe obžalovaného z prípravného konania aj z konania pred súdom. Navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť, lebo pokladal rozsudok prvostupňového súdu za vecne správny a náležite odôvodnený.
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Špecializovaný trestný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, a to najmä zásady zákonného procesu (§ 2 ods. 7 Trestného poriadku), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12
Trestného poriadku), ako aj zásady rovnosti strán (kontradiktórnosti) tak, ako je táto obsiahnutá v § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, na základe čoho oslobodil obžalovaného spod obžaloby.
Najvyšší súd konštatuje, že Špecializovaný trestný súd vyhodnotil vykonané dôkazy súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, čomu z hľadiska pravidiel § 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov Špecializovaného trestného súdu neodporuje základným princípom logického myslenia. Skutočnosť, že prokurátor sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi Špecializovaného trestného súdu, nemôže sama o sebe viesť najvyšší súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených Špecializovaným trestným súdom.
K odvolacím námietkam prokurátora najvyšší súd uvádza:
Podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase skutku kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.
Podľa § 131 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase skutku vecou všeobecného záujmu sa na účely tohto zákona rozumie záujem presahujúci rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti.
Podľa § 131 ods. 3 Trestného zákona účinného v čase skutku úplatkom sa na účely tohto zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok.
V oblasti výkonu štátnej moci nemožno tolerovať žiadne úplatky, a to ani nepatrnej hodnoty (primerane R 17/1978). Obstarávanie veci všeobecného záujmu je zároveň činnosťou, ktorá súvisí s plnením úloh týkajúcich sa vecí všeobecného záujmu, teda nielen rozhodovanie orgánov štátnej moci, ale aj iná činnosť v oblasti uspokojovania materiálnych, sociálnych, zdravotných, kultúrnych a iných potrieb občanov a právnických osôb. Ide teda o plnenie všetkých úloh, na ktorých riadnom a nestrannom plnení má záujem celá spoločnosť alebo určitá sociálna skupina - nepatrí sem len činnosť občanov, ktorá je výlučne prejavom ich osobných práv (primerane R 1/1978, R 17/1978, R 16/1988 alebo R 13/1990-II). Pre naplnenie tohto znaku nie je rozhodujúca výška úplatku, ktorú je naopak potrebné hodnotiť v súvislosti s ďalšími okolnosťami, ktoré určujú stupeň závažnosti činu.
V činnosti orgánov verejnej moci je obstaraním veci všeobecného záujmu nielen vlastné rozhodovanie a jeho výkon, ale aj administratívno - správne činnosti. Vyžaduje sa, aby medzi úplatkom a obstaraním veci všeobecného záujmu existovala súvislosť; takáto súvislosť je daná vtedy, keď úplatok má vzťah ku konkrétnej činnosti, ktorá má povahu obstarania veci všeobecného záujmu (R 18/1978).
Úplatkom je neoprávnená výhoda, ktorú dostáva uplácaný alebo s jeho súhlasom iná osoba, spočívajúca spravidla v priamom majetkovom prospechu, napr. finančnom alebo materiálnom. Môže však ísť aj o výhodu iného druhu, napr. protislužbu. Z hľadiska naplnenia tohto znaku nie je rozhodujúca výška úplatku, nakoľko Trestný zákon neustanovuje žiadnu hodnotovú hranicu.
K návrhu prokurátora, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok v súlade s § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku pre chyby v napadnutom výroku rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, je potrebné uviesť, že chyby odôvodňujúce zrušenie rozsudku Špecializovaného trestného súdu v danej veci neexistujú. Najvyšší súd po jej preskúmaní rovnako dospel k jednoznačnému záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Na rozdiel od prokurátora
rovnako ako súd prvého stupňa pokladá skutkové zistenia za jasné a úplné. To platí aj o tom, že prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, že bolo preukázané, ako svedok V.. Ž. požiadal obžalovaného V.. M. o radu, akým spôsobom získať výpis z bankového účtu spoločnosti urgentným spôsobom. Obžalovaný z titulu svojej funkcie mu poradil, akým spôsobom je možné získať výpis z účtu v banke, pričom z výpovedí tak svedkov, ako aj obžalovaného vyplýva, že obžalovaný nemal vedomosť o tom, že ide o neoprávnenú požiadavku zo strany svedka V.. Ž., a že dôvody, pre ktoré boli žiadané výpisy z účtu v banke, boli vymyslené. Správne preto bolo súdom prvého stupňa konštatované, že rada obžalovaného svedkom V.. Ž. a V.. A., ako aj urgentné vybavenie žiadosti nebolo porušením pracovných povinností obžalovaného. Ak by tomu tak bolo, tak by prokurátor pravdepodobne konanie obžalovaného kvalifikoval aj ako trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa.
Z výpovedí svedkov (V.. Ž., V.. A.) bolo preukázané, že V.. Ž. mal v úmysle vyplatiť 2.000,- Eur aj obžalovanému V.. M.. Svedok V.. A. tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní svojou výpoveďou preukazoval, že nemá vedomosť o tom, že či aj v skutočnosti svedok V.. Ž.Č. sumu 2.000,- Eur obžalovanému vyplatil a nemal vedomosť ani o tom, či sa skutočne obžalovaný so svedkom V.. Ž. stretli. Obžalovaný popieral tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, že by sa so svedkom V.. Ž. niekedy stretol, či už pred vchodom do nákupného centra Eurovea alebo v jeho vnútri a tak isto poprel aj tvrdenia svedka V.. Ž., že prevzal od neho sumu 2.000,- Eur, pravdepodobne v 500 eurových bankovkách pri vzájomnom podávaní rúk. Pri tomto stretnutí mal byť prítomný aj svedok V.. V. V.R., ale tento svedok na hlavnom pojednávaní, ako aj predtým v prípravnom konaní odmietol vo veci vypovedať. Výpoveď svedka V.. V. Ž., v časti preukazujúcej odovzdávanie peňazí v sume 2.000,- Eur, zostala osamotená a toto tvrdenie svedka Ž. nie je preukazované žiadnym iným dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní. S uvedeným vysvetlením Špecializovaného trestného súdu nemožno inak ako súhlasiť. Tu je však potrebné zdôrazniť, že aj podľa tvrdení svedka V.. Ž. V.. V. nemal byť prítomný práve pri odovzdávaní peňazí, teda uvedené údajné konanie nevidel.
To zvýrazňuje argumentáciu prvostupňového súdu o tom, že okrem výpovede svedka V.. Ž. neexistuje žiadny konkrétny dôkaz, či už priamy alebo nepriamy, potvrdzujúci skutočnosť uvádzanú svedkom V.. Ž.J., že sumu 2.000,- Eur vyplatil obžalovanému V.. M.. Výpoveď svedka V.. Ž. je tak jediným dôkazom v tomto trestnom konaní a tento izolovaný dôkaz nie je potvrdzovaný ďalším iným dôkazom. Ani výpoveď druhého spolupracujúceho obvineného, ktorý bol vypočutý v pozícii svedka, teda svedka V.. A., nepreukazuje tvrdenia svedka V.. Ž., že sumu 2.000,- Eur skutočne obžalovanému V.. M. odovzdal. Rovnako nie sú preukázané žiadne telefonické kontakty medzi obžalovaným M. a svedkom Ž. v kritickom čase. Argumentácia prokurátora v odvolaní o hovoroch na „pevnej linke“ nie je dôkazne potvrdená. Ničím neoverené tvrdenie svedka V.. Ž. o odovzdaní finančných prostriedkov nemôže byť samo o sebe skutkovým zistením preukazujúcim vinu obžalovaného.
V konečnom dôsledku najvyšší súd konštatuje, že svedok Ž. nie je natoľko dôveryhodnou osobou, že by mu mohol bez pochybností uveriť. Odvolávanie sa na jeho výpovede z iných trestných konaní, či už ukončených alebo stále prebiehajúcich, je irelevantné. V takejto situácii by nebolo možné rozumne sa vysporiadať s obhajobou obžalovaného M., ktorý poukázal na to, že v iných, z jeho pohľadu závažnejších trestných veciach, sa k spáchaniu trestnej činnosti priznal, ale práve toto neurobil. Preto nemožno s absolútnou istotou vylúčiť, že k odovzdaniu sumy 2000,- Eur nedošlo a svedok Ž. si uvedené mohol vymyslieť a tvrdiť to aj kolegovi A..
K odvolaniu prokurátora je potrebné uviesť, že v určitej časti je úplne zmätočné. Samozrejme, aj najvyšší súd pripúšťa, že pri pracovnej činnosti sa môžu vyskytnúť niekedy aj zásadné chyby spôsobené napríklad nesprávnym použitím technických prostriedkov. Písomné odôvodnenie odvolania je však natoľko významným podaním, že v budúcnosti bude nevyhnutné si ho aspoň zbežne prečítať.
Preskúmaním obsahu spisového materiálu tak najvyšší súd zistil, že prvostupňový súd postupoval správne a v súlade so zákonom pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci ohľadne výroku o vine,
keď na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, ktoré následne náležite vyhodnotil a dospel tak k správnemu a úplnému skutkovému a právnemu záveru.
Tento aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, z ktorých prvostupňový súd vyvodil správny záver.
Najvyšší súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo potrebné meniť, alebo rušiť, nakoľko toto je zákonné a správne a Špecializovaný trestný súd nepochybil, odvolací súd poukazuje v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku. Dôvody napadnutého rozsudku sú zrejmé až vyčerpávajúce, logické a zákonné a najvyšší súd sa s nimi plne stotožňuje.
Riadiac sa uvedeným rozhodol najvyšší súd tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.