Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tdo/29/2026

Identifikačné číslo spisu: 5124011820 Dátum vydania rozhodnutia: 24.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Petr Kaňa Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5124011820.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Emila Dubňanského na neverejnom zasadnutí konanom 24. júna 2026 v Bratislave, v trestnej veci obvinenej J. F. pre zločin ublíženia na zdraví podľa , , o dovolaní obvinenej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. októbra 2025, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa sa dovolanie obvinenej J. F. o d m i e t a.

Odôvodnenie

Okresný súd Žilina (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom z 5. mája 2025, sp. zn. [pozn.: ktorého vyhláseniu predchádzalo zo strany súdu I. stupňa prijatie vyhlásenia obvinenej o tom, že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe v zmysle , ] uznal obvinenú J. F. za vinnú pre zločin ublíženia na zdraví podľa , , na tom skutkovom základe, že:

v čase približne od 23:00 hod. dňa 25.09.2023 do 02:30 hod. dňa 26.09.2023 v byte v M., U. č. XXXX/XX po tom, čo požila presne nezistené množstvo alkoholických nápojov a jej maloletý syn J.., nar. XX.XX.XXXX opakovane hlasno plakal, tohto bezdôvodne fyzicky napadla presne nezisteným spôsobom, pričom podľa odborných záverov znaleckého posudku č. XX/XXXX a jeho doplnenia MUDr. S. H., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo pravdepodobne maloletému J.T. rukou uchopila hlavičku za oblasť tváre a za ušnicami a touto prudko zatriasla, prípadne prudko zatriasla celým telom dieťaťa alebo jeho hlavičku prudko narazila na tupý predmet (podložku), a tiež maloletému J.T. silno pritlačila ruku na ústa, a pri nešetrnej manipulácii maloletého J.T. poškriabala nechtami prípadne prsteňom na trupe a v oblasti vonkajších pohlavných orgánov, pričom nie je možné vylúčiť, že obvinená maloletého J.T. udierala tupým predmetom - rukou či päsťou do uvedených oblastí hlavy, čím mal. J.T. spôsobila mnohopočetné poranenia lokalizované na tvári a v oblasti za oboma ušnicami, a to pomliaždenie s podkožným krvným výronom a opuchom horného viečka ľavého oka a v oblasti ľavej očnice, pomliaždenie z viacpočetnými podkožnými krvnými výronmi na tvári v oblasti oboch líc a pred pravou ušnicou, pomliaždenie nosa, pomliaždenie s podkožným krvným výronom,

opuchom a odreninou v oblasti hornej pery s prekrvácaním až dilaceráciou uzdičky hornej pery, pomliaždenie s podkožnými krvnými výronmi za oboma ušnicami, viac za pravou ušnicou, viacpočetné charakteru škrabancov na tvári a v oblasti za ušnicami, a tiež vnútrolebkové poranenie, a to akútny subdurálny hematóm (čerstvé zakrvácanie pod tvrdú plenu mozgu) v ľavej čelovej oblasti (hrúbky do 3 mm) a v oboch záhlavných oblastiach vedľa stredovej osi (hrúbky do 1,5 mm), subarachnoidálne krvácanie (prekrvácanie mäkkej pleny mozgu) v ľavej čelovej oblasti, v ľavej temennej oblasti a v oboch záhlavných oblastiach vedľa stredovej osi, ako aj čiarovité odreniny charakteru škrabancov na prednej brušnej stene v oblasti pupka vpravo, čiarovité odreniny charakteru škrabancov v oblasti vonkajších pohlavných orgánov na ľavej strane, pričom najzávažnejšie poranenie -vnútrolebkové poranenie si vyžiadalo liečbu v trvaní 10 - 12 týždňov s nutnosťou operačnej liečby, pričom trvalé následky bude možné určiť až po absolvovaní všetkých vyšetrení, ktoré sú plánované na január roka 2025.

Za to jej súd I. stupňa uložil podľa , trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov, ktorého výkon podľa , , podmienečne odložil s určením skúšobnej doby 5 rokov a zároveň obvinenej uložil probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe.

Podľa bola obvinenej uložená povinná strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom, a to podľa potreby a konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka.

Podľa bolo obvinenej uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, a to tak na verejnosti, ako i v domácom prostredí.

Podľa súd I. stupňa obvinenej uložil povinnosť v skúšobnej dobe sa podrobiť psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve s akcentom na spáchanú trestnú činnosť a podľa povinnosť spočívajúcu v príkaze zúčastniť sa počas trvania skúšobnej doby na vlastné náklady 3 termínov hlavného pojednávania ako verejnosť, konanými pred okresnými súdmi v trestných veciach podľa (v akomkoľvek odseku) .

V adhéznom výroku obvinenej podľa , uložil povinnosť nahradiť poškodenému J. T., narodenému XX. J. XXXX v M., trvale bytom S. XXXX/XX, X., škodu v sume 15 517,60 eur s tým, že škodu bude obvinená splácať mesačne v splátkach 31 x po 500 eur a následne 1x po 17,60 eur, vždy do 20. dňa v každom mesiaci, počnúc mesiacom, ktorý bude bezprostredne nasledovať po mesiaci, v ktorom nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť.

Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „odvolací súd") na podklade odvolania prokurátora a poškodeného rozsudkom z 15. októbra 2025, sp. zn. (ďalej tiež „napadnutý rozsudok"), podľa , , , zrušil vyššie citovaný rozsudok súdu I. stupňa vo výrok o treste a výroku o náhrade škody s tým, že podľa obvinenej uložil podľa v znení účinnom do 6. augusta 2024, , trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon ktorého ju podľa zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

V adhéznom výroku obvinenej podľa uložil povinnosť nahradiť poškodenému J. T., narodenému XX. J. XXXX v M., trvale bytom S. XXXX/XX, X., škodu v sme 15 517,60 eur.

* * *

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala obvinená prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Pavla

Gráčika dovolanie uplatňujúc v ňom dovolací dôvod upravený v , a to v rozsahu výroku o treste.

Po sumarizácii rozsudkov súdu I. stupňa, odvolacieho súdu a ich odôvodnení, obvinená namietala podstatné porušenie práva na obhajobu, ktoré sa vo výsledku prejavilo uložením neprimerane prísneho trestu, ktorý však bol uložený v škále trestnej sadzby, ktorá je za daný trestný čin zákonne prípustná. Je však názoru, že súd nemôže ukladať neprimeraný trest, aj keď by tento bol v rozmedzí zákonnej trestnej sadzby, a to práve s ohľadom na dodržanie všetkých zákonných zásad pre ukladanie trestov a okolností, na ktoré musí súd pri tomto prihliadať a v prípade, ak dôjde k uloženiu trestu nezodpovedajúcemu týmto aspektom, je plne namieste hovoriť o arbitrárnom rozhodnutí súdu vo vzťahu k výroku o treste, pričom takáto vada už právoplatného rozhodnutia je legitímne napadnuteľná dovolaním, argumentujúc a citujúc z odôvodnenia uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd") z 23. apríla 2025, č. k. -12, kde ústavný súd rozhodoval o sťažnosti podanej proti rozsudku (taktiež odvolacieho súdu) práve pre uložený neprimerane prísny trest. V nadväznosti na uvedené obvinená oponovala tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v odôvodnení neobsahuje relevantné argumenty, ktoré by odôvodňovali uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody, a to najmä v kontexte dôvodov, ktoré vo vzťahu k výroku o treste uviedol súd I. stupňa.

Obvinená dospela k názoru, že súd I. stupňa odôvodňoval ním uložený (podmienečný) trest presvedčivo, korektne a racionálne, pričom celé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, týkajúce sa zrušenia prvostupňového rozsudku v časti výroku o treste a o náhrade škody, je v zásade založené len na subjektívnych kritériách (možno až pocitoch) sudcov, ktorí vo veci rozhodovali, keď toto odôvodnenie presvedčivo nevysvetľovalo nedôvodnosť prvostupňového rozsudku, k čomu citovala najpodstatnejšie body z odôvodnenia tohto rozsudku. Odvolací súd v zásade nijako presvedčivo (okrem poukazu na závažnosť prevedenia skutku) nezdôvodnil, že obvinenej bolo nevyhnutné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody, najmä za situácie, keď u nej bola naplnená poľahčujúca okolnosť v podobe priznania a oľutovania skutku, ako aj za stavu, že obvinená uskutočnila vyhlásenie o vine, čo je taktiež významný procesný moment učinený obvineným, ktorý má významný pozitívny vplyv pri ukladaní trestu. Z odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa taktiež presvedčivo vyplývalo, že s prihliadnutím na osobu obvinenej, práve v kontexte s „novou filozofiou politiky trestania", ako veľmi príznačne pomenoval prvostupňový súd novelizáciou trestných kódexov zavedenú zmenu účelu a zmyslu v oblasti ukladania trestných sankcií smerom k zmierneniu dosahov trestania na osobnú slobodu, bolo plne namieste a hlavne v súlade so zákonom, aby jej nebol ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody.

Po citácii obvinená oponovala tým, že skutočne tu ide o závažný delikt zo strany matky voči svojmu dieťaťu, ale na druhej strane treba povedať, že jedným z hlavných oprávnených záujmov maloletého dieťaťa, kde hlavne štát preberá pozitívny záväzok tieto záujmy chrániť, je jeho právo na oboch rodičov, teda tak na matku ako aj otca dieťaťa. Uvrhnutie matky do výkonu trestu na 5 rokov je vlastne zobratie matky dieťaťu počas jeho útleho detstva a zjavne aj na neskôr, keďže rodičovský vzťah sa už bude potom veľmi ťažko vytvárať. V tomto kontexte je teda hlavne v popredí , podľa ktorého má mať trest čo najmenší vplyv na rodinu a blízke osoby páchateľa. Súd I. stupňa tiež náležite argumentoval v kontexte poukazu na platnú právnu úpravu, ktorá dovoľuje ukladať podmienečný trest odňatia slobody využitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa , a aj to nie v maximálnej možnej miere, a zároveň upriamila pozornosť aj na naplnenie významnej poľahčujúcej okolnosti, ktorou je jej priznanie a oľutovanie skutku. Svojím zdôvodnením súd I. stupňa náležite prezentoval, že relevantne zohľadnil závažnosť skutku v kontexte všetkých okolností a najmä osoby poškodeného, ktorým bolo maloleté niekoľkomesačné dieťa, avšak dával do pozornosti aj špecifickosť prípadu v tom, že v jej prípade išlo o jednorazové (excesné) konanie a v súhrne s ostatnými uvedenými skutočnosťami, a v kontexte rešpektovania novozavedenej filozofie trestania, samozrejme zohľadňujúc významnú poľahčujúcu okolnosť (ktorá bola umocnená uskutočnením vyhlásenia o vine) v podobe priznania sa a oľutovania skutku, je plne namieste v rámci primeranosti trestu podmienečné odsúdenie.

V ďalšej časti dovolania obvinená obsiahlo cituje z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom súd popisuje, nesporne závažné prevedenie skutku, pričom však aj z uvedeného/citovaného odôvodnenia prvostupňového rozsudku je zrejmé, že súd I. stupňa sa náležite zaoberal závažnosťou spôsobu spáchania skutku a práve v dôsledku toho aj neaplikoval podstatnejšie mimoriadne zníženie trestu, ale len v rozsahu pre možnosť uloženia podmienečného trestu odňatia slobody. Obvinená následne citovala z rozsudku odvolacieho súdu ohľadom motívu takéhoto jej konania, ktorý súd I. stupňa náležite zohľadnil, najmä jeho závažnosť, a skutočne je to už len na subjektívnom poňatí, či ide o tak závažné skutočnosti, ktoré a priori vylučujú možnosť uloženia podmienečného trestu odňatia slobody, aj v prípade, ak sú naplnené ďalšie významné právne skutočnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu, akými sú priznanie a oľutovanie skutku v spojitosti s uskutočnením vyhlásenia o vine. V jej osobe nejde o páchateľa, (ako uvádzal súd I. stupňa), u ktorého páchanie protiprávnej činnosti by bolo štýlom jeho života a životnou normou.

Následne obvinená analyzovala podstatnosť samotného vyhlásenia o vine podľa , ktorá skutočnosť bola u nej naplnená a odvolací súd na ňu nevzal náležitý zreteľ v kontexte ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. V tejto súvislosti bola toho názoru, že súd nemôže vyvodzovať negatívne dôsledky z toho, že obvinený sa priznal až v určitom štádiu trestného konania v prípade, ak samotné priznanie ako poľahčujúcu okolnosť zohľadnil, čo sa aj stalo v kontexte odôvodnenia, že „u obžalovanej možno konštatovať jednu poľahčujúcu okolnosť podľa , teda obžalovaná sa priznala k spáchaniu trestného činu a jeho spáchanie úprimne oľutovala. Obžalovaná sa počas prejavenej ľútosti nad spáchaním trestného činu na hlavnom pojednávaní rozplakala. Nie je na mieste spochybňovať úprimnú ľútosť obžalovanej len z dôvodu, že podľa prokurátora sa mala usmievať po uložení trestu na slobode okresným súdom, nepochybne sa jedná o prirodzenú reakciu človeka, ktorému hrozí uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v pomerne vysokej výmere". Práve aj v komparácii s týmto odôvodnením sa zdá byť podľa obvinenej citované odôvodnenie v súvislosti s rozoberaním toho, že sa priznala až pod ťarchou dôkazov a že už nemala inú možnosť, rozpoltené, čo je prejav arbitrárnosti rozhodovania. Obvinený má vždy inú možnosť ako sa priznať, pričom súd môže priznanie a oľutovanie v kontexte nepriznania danej poľahčujúcej okolnosti vyhodnotiť ako účelové, ale v tomto prípade tomu tak nebolo a tak súd I. stupňa ako aj odvolací súd túto poľahčujúcu okolnosť zohľadnili a teda priznanie a oľutovanie považovali z jej strany za úprimné a práve preto bolo absolútne nevhodné zo strany odvolacieho súdu ešte polemizovanie o tom, že sa priznala „lebo už nemala inú možnosť".

Obvinená v ďalšej časti dovolania argumentovala aj tým, že odvolací súd v odôvodnení napádaného rozsudku rozoberal a poukazoval na jej problémy s alkoholom, a že bola za skutok spáchaný v súvislosti s požitím alkoholických nápojov v minulosti už odsúdená, aj keď má predmetné odsúdenie už zahladené, ako aj na jej postihnutie za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu v kontexte toho, že má sklony k násilnému správaniu, keďže za priestupok bola postihnutá za to, že sa pobila s inou ženou. Taktiež odvolací súd poukazoval na jej konanie po skutku v tom smere, že sa o maloletého nezaujímala, že začala platiť výživné až po súdnom rozhodnutí, a že neuskutočnila potrebné kroky k stretávaniu sa s dieťaťom, aj keď jej to stará matka dieťaťa neumožňovala. V protiargumentácii k tomu uvádzala, že všetky tieto okolnosti určite nesvedčia v jej prospech, ale na druhej strane sa jej už zdá, že odvolací súd nachádza „všetko možné", len aby si odôvodnil uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody, resp. nemožnosť akéhokoľvek mimoriadneho zníženia trestu. Uvedené okolnosti podľa nej nie sú tak zásadného významu z pohľadu negatívneho zreteľa pre ňu, aby „prebíjali" okolnosti, ktoré mimoriadne zníženie trestu u nej odôvodňovali.

V záverečnej časti dovolania sa obvinená zaoberala jej uskutočnenému vyhláseniu o vine, ktoré bolo súdom I. stupňa prijaté a brané za podstatný aspekt pre uplatnenie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Odvolací súd to však videl inak, a to v kontexte toho, že prijatie vyhlásenia o vine nevnímal ako dôvod pre mimoriadne zníženie trestu, ale len ako dôvod na uloženie trestu na spodnej hranici trestnej sadzby, k čomu cituje prislúchajúce odôvodnenie odvolacieho súdu - „Vyhlásenie o vine obžalovanou na hlavnom pojednávaní je však nutné zohľadniť pri ukladaní trestu (nakoľko na hlavnom pojednávaní nebolo nutné vykonávať celé dokazovanie) a nie je možné na rovnakú úroveň pri ukladaní trestu postaviť

páchateľa trestného činu, ktorý učinil vyhlásenie o vine (a v dôsledku takéhoto jeho postoja nemuselo byť vykonávané celé dokazovanie) a páchateľa skutku, ktorý vinu nevyhlásil. Vyhlásenie o vine u obžalovanej potom odvolací súd zohľadnil tak, že obžalovanej trest ukladal na úplne dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Ak by obžalovaná nebola vinu vyhlásila, všetky vyššie uvedené a relevantné zistenia pre ukladanie trestu obžalovanej by viedli k uloženiu vyššieho trestu obžalovanej, nad dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody, v jej prvej tretine. Prijatie vyhlásenia o vine u obžalovanej na hlavnom pojednávaní nenamietal ani sám prítomný prokurátor". Obvinená je názoru, že práve tu bol zlomový moment, ktorý spôsobuje naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu a teda fakt, že odvolací súd rozhodol v otázke trestu len subjektívne, bez toho, aby sa dôsledne riadil judikatúrou najvyššieho súdu, čím nastal stav, kedy je možné hovoriť o arbitrárnosti napádaného rozsudku v časti výroku o treste (jeho odôvodnenia). V tejto súvislosti obvinená citovala aj z odôvodnenia zjednocujúce stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod č. 44/2017.

V kontexte uvedeného obvinená vyjadrila názor, že popri danosti poľahčujúcej okolnosti v podobe priznania a oľutovania skutku, je uskutočnenie vyhlásenia o vine ďalšia, osobitná okolnosť, ktorá musí byť ponímaná ako (výrazný) zákonný benefit pre obvineného, keďže takýmto svojim procesným správaním obvinený značne zjednodušil postup v rámci rozhodovania o vine.

Navrhla preto, aby dovolací súd podľa rozsudkom vyslovil, že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu bol porušený zákon v konkrétnych príslušných ustanoveniach, a aby predmetný rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

* * *

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej tiež „prokurátorka") v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvinenej v prvom rade poukázala na skutočnosť, že obvinená v dovolaní uvádzala, že dovolací dôvod vidí v , teda že v predchádzajúcom konaní bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Hoci obvinená namietala výšku a druh trestu odňatia slobody (výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený), svoje dovolanie neodôvodňovala dovolacím dôvodom podľa , keďže ako správne uvádzala, nedošlo k uloženiu trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a ani nebol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za trestný čin, pre ktorý bola odsúdená, nepripúšťal. S tvrdeniami obvinenej uvádzanými v dovolaní sa nestotožnila a je toho názoru, že nie sú naplnené dôvody dovolania podľa . Samotná skutočnosť, že obvinená sa nestotožnila s výmerou a druhom trestu odňatia slobody (odvolací súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne neodložil), nemôže naplniť dovolací dôvod podľa , a už vôbec nie skutočnosť, že súd nepostupoval podľa a uložený trest mimoriadne neznížil, ktorý jediný postup mohol viesť k podmienečnému odkladu výkonu trestu odňatia slobody v zmysle príslušných ustanovení . Rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva na obhajobu obvinenej, pretože odvolací súd riadne a logicky zdôvodnil svoje rozhodnutie o treste a tento uložil v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby, a to na jej spodnej hranici.

Pokiaľ odvolací súd sám obvinenej uložil nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom riadne odôvodnil všetky skutočnosti, ktoré ho k takému rozhodnutiu viedli, uvedené nemalo za následok upretie práva na obhajobu. Rovnako tak skutočnosť, že odvolací súd trest uložený obvinenej mimoriadne neznížil, nezakladá žiadny z dovolacích dôvodov, pričom mimoriadne zníženie trestu nie je ani v prípade splnenia zákonom stanovených predpokladov obligatórnou povinnosťou súdu a je na rozhodnutí súdu, či v daných skutočnostiach vzhliadne dôvody pre uplatnenie takého postupu. Ani vyhlásenie viny, či prejavenie ľútosti nad spáchaných skutkom, nie je v každom jednotlivom prípade dôvodom na mimoriadne zníženie trestu a obvinená si takýto postup súdu nemôže takpovediac „nárokovať". Zdôraznila, že obvinenej bolo možné uložiť za spáchanie skutku - zločinu ublíženia na zdraví podľa , , trest odňatia slobody vo výmere 5 až 12 rokov. Odvolací súd teda odsúdenej uložil trest odňatia slobody na celkom spodnej hranici trestnej sadzby. Preto tvrdenie

obvinenej, že uložený trest je neprimeraný, či neprimerane prísny, považovala za neopodstatnené.

Na základe uvedeného vyslovila presvedčenie, že nebol naplnený dovolací dôvod uvedený v a navrhla preto, aby dovolací súd podľa dovolanie obvinenej odmietol.

* * *

Z vyjadrenia poškodeného J. T., zastúpeného opatrovníkom ustanoveným súdom JUDr. D. O. U. vyplývalo, že sa stotožnil s vyjadrením prokurátora k predmetnému dovolaniu. S odôvodnením obvinenej, že bolo podstatne porušené jej právo na obhajobu, a to uložením neprimeraného trestu sa nestotožnil a zastával názor, že dôvod dovolania podľa nie je naplnený. Odvolací súd riadne odôvodnil svoje rozhodnutie o treste obvinenej, pričom trest uložil v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za správne a uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obvinenej za primerané, a to aj vzhľadom na povahu a závažnosť skutku, ktorý spáchala obvinená na ňom - niekoľko mesačnom maloletom synovi, ktorý sa voči konaniu obvinenej nemohol nijak brániť a vytrpel si mnoho bolesti. Skutočnosť, že odvolací súd trest obvinenej mimoriadne neznížil, čo by mohlo viesť k uloženiu podmienečného trestu odňatia slobody, nezakladá žiaden z dovolacích dôvodov. Nestotožnil sa ani s argumentáciou obvinenej, že by sa mal stať zas a znova poškodeným z dôvodu, že by nebol v kontakte s matkou počas jej výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody, pretože nemožno predikovať, či obvinená bude mať vôbec niekedy v budúcnosti skutočný záujem o budovanie vzťahu s ním. Momentálne je zverený do osobnej starostlivosti svojej starej matky, ktorá sa o neho plnohodnotne stará. Podľa vyjadrenia starej matky maloletého, matka o neho neprejavuje skutočný záujem tak, že by sa s ním pravidelne stretávala. Navštívila ho podľa jej vyjadrenia cca dvakrát do roka, a hoci mala možnosť sa s ním stretávať častejšie a snažiť sa budovať s ním vzťah, nerobila tak, pričom podľa vyjadrenia starej matky sa obvinená len dopytuje, ako sa maloletý má, namiesto toho, aby s ním strávila čas osobne.

Navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvinenej v zmysle odmietol, a to z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

* * *

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [ ], prostredníctvom obhajcu ( ), oprávnenou osobou [ ], v zákonom stanovenej lehote ( ), na súde na to určenom ( ), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (, ), a že boli splnené podmienky uvedené v .

Najvyšší súd pripomína, že v zmysle je ako dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s z hľadiska ich hodnotenia podľa . Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.

S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhua v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania ( ).

* * *

Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvinenej v uvedených intenciách konštatuje, že obvinená v ňom uplatnila dovolací dôvod podľa , ku ktorému poukazuje na rozhodovaciu činnosť rôznych súdnych autorít, týkajúcu sa práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a v podstatnom namietala arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ktorú vzhliadla v jeho nepreskúmateľnosti vo vzťahu k relevantnosti argumentov pre uloženie podľa nej neprimeraného nepodmienečného trestu odňatia slobody pri súčasnom nevyužití inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa . Z obsahu dovolacej argumentácie obvinenej je tak zrejmé, že táto smeruje výlučne proti výroku o treste (nie proti výroku o vine), keďže obvinená v konaní pred súdom I. stupňa urobila vyhlásenie o vine podľa , v dôsledku ktorého dokazovanie k otázke viny nebolo vykonané a predmetom dokazovania tak bola len otázka trestu a náhrady škody.

Právo na obhajobu, majúce právny základ v , v (ďalej tiež „") , v Listiny základných práv a slobôd a tiež v , , Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „dohovor"), patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečujúcim rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože rešpektovanie práva na obhajobu je predpokladom zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Právo na obhajobu (aj) v zmysle dovolacieho dôvodu podľa v primárnej rovine predstavuje vytvorenie podmienok pre uplatnenie procesných práv obvineného (ním samým alebo prostredníctvom obhajcu) a pre zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie konkrétnych obhajobných práv. obsahuje celý rad ustanovení (nielen základné práva uvedené v a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. a nasl. týkajúce sa obhajcu), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa . Napokon zo samotnej dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením nie je len porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa ale aj iných, ak ich porušenie intenzitou a významom dosahuje obdobne zásadný negatívny materiálny dopad na možnosť obvineného reálne sa brániť proti trestnému obvineniu.

V spojitosti s právom na obhajobu je potrebné vnímať aj právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého obsahovou súčasťou je nielen právo účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, ale aj na to, aby od súdu na ním nastolené otázky dostal aj priliehavú odpoveď. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia predstavuje aj záruku, že „výkon spravodlivosti" nie je arbitrárny (svojvoľný) a nepriehľadný a je aj kontrolovaný verejnosťou, a súčasne vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana k dispozícii. Z hľadiska tohto dôvodu dovolania však ide o prieskum obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúci vo vyhodnotení dovolacím súdom, či sa skôr konajúce súdy vysporiadali v odôvodnení svojich rozhodnutí s otázkami podstatnými pre rozhodnutie. Nie je pritom úlohou dovolacieho súdu, v rámci dovolacieho prieskumu v rámci vlastnej procesnej autonómie, znovu hodnotiť (prehodnocovať) vykonané dôkazy k podstatným otázkam konania, keď jeho prieskumná povinnosť je koncentrovaná na to, či sa súdy oboch inštancií v pôvodnom konaní s podstatnými otázkami konania vysporiadali v odôvodnení svojich meritórnych

rozhodnutí, ktoré v ich vecnej nadväznosti tvoria jednotu.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno interpretovať tak, že by zahŕňalo právo na podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, resp. Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994). Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je teda povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodnení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Donadze v. Gruzínsko zo 7. marca 2006) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de Hurk v. Holandsko).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva podľa dohovoru, je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Zároveň podstatu a zmysel materiálneho poňatia základného práva na obhajobu [ a dohovoru] v podobe zaručenia reálnej a účinnej možnosti uplatnenia tohto práva v rámci trestného konania na účel bránenia sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu () je potrebné vždy vykladať v duchu zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces garantovaného v a dohovoru, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Aj ústavný súd vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že úlohou dovolacieho súdu nie je v tomto ohľade nanovo preskúmavať hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi v pôvodnom konaní a kontrole podrobovať správnosť skutkových zistení z nich vyplývajúcich, ale preskúmať jednu z procesných garancií práva na spravodlivý proces spočívajúcu v riadnom odôvodnení súdneho rozhodnutia. Preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je nepochybne súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces. Za náležité tak možno označiť očakávanie strán konania, že najvyšší súd v dovolacom konaní pri dovolacom dôvode podľa preskúma, či súdy poskytli náležitú a riadne odôvodnenú odpoveď na zásadné argumenty strán konania, nie je jeho úlohou ale učiniť záver, či tieto skutkové závery boli správne alebo nie. Jedine tak totiž možno hovoriť o plnohodnotnej možnosti na prípravu a realizáciu obhajoby v trestnom konaní ().

Zohľadňujúc vyššie uvedené požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pri posudzovaní dôvodnosti dovolacích námietok v tejto trestnej veci, zásadné pochybenia vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu v zmysle najvyšší súd nezistil.

Rozhodnutie odvolacieho súdu totiž dáva dostatočné a výstižné odpovede na podstatné otázky, ktorých zodpovedanie bolo relevantné posúdiť v danej veci. Odvolací súd sa v pôvodnom konaní jasne a zrozumiteľne vyjadril k relevantným právnym a skutkovým otázkam, a to aj vo vzťahu k dôvodnosti (opodstatnenosti) ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody obvinenej, keď práve nedostatočné odôvodnenie zmeny uloženého trestu z podmienečného na nepodmienečný trest odňatia slobody tvorilo jadro jej dovolacej argumentácie.

K dovolacej námietke obvinenej, podľa ktorej sa v pôvodnom konaní ku spáchaniu skutku priznala a úprimne ho oľutovala, v dôsledku čoho mal byť uplatnený inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa , je potrebné uviesť, že odvolací súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k uloženému trestu poznamenal na strane 18 to, že v prípade vyhlásenia viny tu nie je právny nárok na

ukladanie mimoriadne zníženého trestu pod dolnú hranicu, jedná sa len o možnosť a súd musí v každom konkrétnom prípade individuálne vyhodnotiť, či sú tu dôvody pre takýto postup. Vyhlásenie o vine obžalovanou na hlavnom pojednávaní je však nutné zohľadniť pri ukladaní trestu (nakoľko na hlavnom pojednávaní nebolo nutné vykonávať celé dokazovanie) a nie je možné na rovnakú úroveň pri ukladaní trestu postaviť páchateľa trestného činu, ktorý učinil vyhlásenie o vine (a v dôsledku takéhoto jeho postoja nemuselo byť vykonávané celé dokazovanie) a páchateľa skutku, ktorý vinu nevyhlásil. Vyhlásenie o vine u obžalovanej potom odvolací súd zohľadnil tak, že obžalovanej trest ukladal na úplne dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Ak by obžalovaná nebola vinu vyhlásila, všetky vyššie uvedené a relevantné zistenia pre ukladanie trestu obžalovanej, by viedli k uloženiu vyššieho trestu obžalovanej, nad dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody, v jej prvej tretine... Obžalovanej uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia považuje odvolací súd za trest zákonný, spravodlivý, zodpovedajúci zásadám ukladania trestov, naplneniu individuálnej a generálnej prevencie, účelu trestu a ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.

Odvolací súd pri hodnotení osoby obvinenej zároveň poukázal na jej trestnú minulosť - v roku 2020 bola právoplatne odsúdená za trestný čin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa , keď (skutkovo) jazdila na motorovom vozidle pod vplyvom alkoholu (konanie vedené na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. ) - a priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa o priestupkoch - konanie vedené na Okresnom úrade, odbore všeobecnej vnútornej správy pod č. OU-SL-OVVS-2021/006049, keď (skutkovo) obvinená v tam uvedený deň spoločne s ďalšou ženou v jej byte fyzicky napadli inú ženu, a to tak, že obidve ju ťahali za vlasy, bili rukami hlavne do tváre, zvalili ju na zem, kde ju kopali do celého tela.

Aj keď má obvinená vyššie uvedené odsúdenie zahladené, čo parciálne namietala vo svojom dovolaní, najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že účelom hmotnoprávneho inštitútu zahladenia odsúdenia je umožniť páchateľovi po splnení zákonných podmienok odstrániť nepriaznivé dôsledky jeho odsúdenia pretrvávajúce aj po výkone uloženého trestu, ktoré by mohli sťažovať jeho uplatnenie v spoločensko - sociálnom a pracovnom prostredí. Zahladenie odsúdenia však nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby páchateľa prihliadol na skutočnosť, že v minulosti spáchal trestný čin, a vyvodil z nej príslušné právne závery týkajúce sa sklonu páchateľa k trestnej činnosti. Súd tiež nesmie na zahladenie odsúdenia, resp. upustenie od potrestania prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa , čo ale tento prípad nebol.

Odvolací súd neopomenul vysporiadať sa ani zo závažnosťou žalovaného konania (fyzického napadnutia), pri ktorom jej maloletý (4 - mesačný) syn utrpel mnohopočetné zranenia - najzávažnejšie - vnútrolebkové poranenie - akútny subdurálny hematóm (čerstvé zakrvácanie pod tvrdú plenu mozgu) v ľavej čelovej oblasti (hrúbky do 3 mm) a v oboch záhlavných oblastiach vedľa stredovej osi (hrúbky do 1,5 mm), subarachnoidálne krvácanie (prekrvácanie mäkkej pleny mozgu) v ľavej čelovej oblasti, v ľavej temennej oblasti a v oboch záhlavných oblastiach vedľa stredovej osi, ktoré si vyžiadali liečbu v trvaní 10 - 12 týždňov s nutnosťou operačnej liečby. Obvinená bola v čase spáchaniu skutku, aj napriek svojmu tehotenstvu s druhým dieťaťom, pod vplyvom alkoholu, pričom aj v minulosti sa dopustila protiprávneho konania práve pod jeho vplyvom.

Odvolací súd sa tak nestotožnil so záverom súdu I. stupňa o dôvodnosti mimoriadneho zníženia trestu podľa , aj napriek tomu, že obvinená urobila vyhlásenie o svojej vine, keďže ani v tomto prípade mimoriadne zníženie trestu nie je obligatórne, a dospel k záveru, že súd I. stupňa pochybil pri ukladaní samotného trestu obžalovanej, keď pri ukladaní trestu nedostatočne zohľadnil viaceré skutočnosti majúce podstatný význam pre rozhodnutie o uložení trestu obžalovanej a pri ukladaní trestu obžalovanej nedostatočne prihliadal na účel trestu, potrebu jeho individuálnej a generálnej prevencie, tento uložil v rozpore so zákonom, čo viedlo k uloženiu neprimerane mierneho a nezákonného trestu obžalovanej. V konkrétnostiach tejto prejednávanej veci, aj pri rešpektovaní zásad

pre ukladanie trestov, okresný súd nedostatočne zohľadnil povahu spáchanej trestnej činnosti, spôsob spáchania skutku, okolnosti jeho spáchania, spôsobený následok, motív trestného činu, osobu obžalovanej, jej správanie po spáchaní skutku, ako aj jej postoj k náhrade spôsobenej škody. Pokiaľ ide o samotný spôsob spáchania skutku obžalovanou a jeho povahu, obžalovaná konala s priamym úmyslom. Voči svojmu vlastnému maloletému dieťaťu (voči ktorému by mala mať obzvlášť citlivý, materinský, ochranársky postoj) sa neštítila správať hrubo neprijateľným spôsobom a na jeho malé, krehké, bezbranné telíčko (zodpovedajúce veku 4 mesiacov) útočila s takou intenzitou, prudkosťou, silou a na také miesta jeho telíčka, že si musela byť vedomá vážnych následkov na jeho zdraví, k čomu v konečnom dôsledku aj došlo a v tomto smere nemala žiadne zábrany.

Vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie obvinenej, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou primeranosti alebo neprimeranosti uloženého trestu odňatia slobody, resp. nevyužitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Odvolací súd, z podnetu odvolania prokurátora proti prvostupňovému rozsudku pri preskúmavaní zákonnosti prvostupňovým súdom uloženého trestu, v rámci reakcie na námietky vznesené v odvolaní prokurátora, podrobil prvostupňový výrok o treste prieskumu a vyhodnotil podstatné okolnosti prípadu aj osobné pomery obvinenej, a svoj záver o potrebe sprísnenia trestu dostatočne jasne a zrozumiteľne v odôvodnení odvolacieho rozsudku odôvodnil.

Najvyšší súd tak konštatuje, že uplatnený dovolací dôvod vo vzťahu k tejto časti dovolacej argumentácie nebol naplnený, keďže z obsahu vybraných pasáží napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva logickosť a udržateľnosť predostretých úvah vo vzťahu k obvinenej predostretej základnej námietke týkajúcej sa arbitrárneho posúdenia zmeny podmienečne uloženého trestu odňatia slobody na nepodmienečný trest. Pri ukladaní predmetného trestu bola odvolacím súdom posúdená aj závažnosť trestnej činnosti spáchanej v rámci kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa , , t. j. úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví na chránenej osobe - dieťati (a pri zachovaní individualizácie trestu).

Z vyššie oboznámeného spôsobom odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu k otázke trestu je zrejmé, že obvinenej boli dostatočne a zrozumiteľne vysvetlené dôvody, ktoré viedli odvolací súd k nariadeniu nepodmienečnej formy uloženého trestu odňatia slobody.

Dovolací súd zdôrazňuje vlastnú koncentráciu pri plnení prieskumnej povinnosti k posúdeniu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia na podklade uplatneného dovolacieho dôvodu podľa , výlučne na vyššie popísané kritériá riadneho odôvodnenia, keď samotná námietka proti neprimeranosti trestu (ak ide o trest zákonný z pohľadu druhu a výmery v medziach zákonnej trestnej sadzby) nenapĺňa žiadny dovolací dôvod (R 58/2007), rovnako ako námietka proti neaplikácii mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia - .

V tej súvislosti sa žiada zdôrazniť, že možnosť obvineného prostredníctvom uvedeného dovolacieho dôvodu namietať riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia si nemožno zamieňať s možnosťou dosiahnuť od dovolacieho súdu autonómny prieskum správnosti výroku o treste z pohľadu jeho primeranosti alebo dôvodnosti/nedôvodnosti aplikácie , z ktorého je dovolací súd vylúčený dikciou dovolacieho dôvodu podľa , na základe ktorého dovolaniu proti výroku o treste možno vyhovieť len, ak súdmi v pôvodnom konaní bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo taký druh trestu, ktorý za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Iný prístup dovolacieho súdu by znamenal neprípustné obchádzanie tohto zákonného limitu v prieskume napadnutého výroku o treste.

Dovolacie námietky obvinenej proti nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak dovolací súd hodnotil ako nedôvodné, pretože spôsob odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o treste nie je arbitrárne, je súladné s a nijako neporušuje právo obvinenej na obhajobu.

Z pohľadu dovolateľkou vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu

predchádzalo, nebol naplnený ani obvinenou priamo uplatnený ani iný dovolací dôvod, pod ktorý by ňou uvedené námietky prichádzal do úvahy podradiť (subsumovať).

Dovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa dovolanie obvinenej odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.