Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoPs-5-2026.pdf
PDF · 150.62 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-9Ps/8/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony osoby: A. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, E., zastúpená procesnou opatrovníčkou: C. F. D., súdna úradníčka Okresného súdu Trnava, o návrhu Mesta Piešťany, za účasti Krajskej prokuratúry v Trnave, za účasti osoby pribratej do konania: G. H., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, E., o odvolaní osoby, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná a o odvolaní G. H. proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-9Ps/8/2022-317 zo dňa 06.10.2025, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. obmedzil spôsobilosť A. B., narodenej XX.XX.XXXX, na právne úkony v rozsahu samostatného konania a vystupovania pred štátnymi orgánmi, orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami vrátane preberania poštových zásielok; disponovania s finančnou čiastkou nad 100 eur mesačne v hotovosti; disponovania s bankovým účtom; uzatvárania zmlúv majetkovo-právnej povahy, a to najmä zmlúv o prevode vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, kúpnych zmlúv, zmlúv o pôžičke, úverových zmlúv, darovacích zmlúv, zámenných zmlúv, záložných zmlúv, zmlúv o zriadení vecného bremena, ako aj správy vlastného majetku; prijatia ručiteľského záväzku; udelenia plnomocenstva; uzatvárania dohôd v dedičskom konaní; spísania závetu; uzatvorenia manželstva; rozhodovania o svojej liečbe, o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, o umiestnení do zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť ako aj o umiestnení svojej osoby do zariadenia poskytujúceho sociálne služby a starostlivosť; rozhodovania o svojom pobyte. Výrokom II. ustanovil G. H., narodenú XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, E. za opatrovníka pre A. B., narodenú XX.XX.XXXX. Výrokom III. určil, že opatrovník je ako zákonný zástupca oprávnený a povinný zastupovať opatrovankyňu pri právnych úkonoch, v ktorých bola jej spôsobilosť obmedzená a spravovať jej majetok v bežných veciach. Opatrovník je povinný predkladať súdu správy o osobe opatrovankyne a o nakladaní s majetkom opatrovankyne dvakrát ročne vždy k 30.06. a 31.12. za predchádzajúce polročné obdobie a po skončení funkcie je povinný predložiť súdu záverečný účet zo správy majetku opatrovankyne. Výrokom IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a výrokom V., že štát nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 231 písm. a), § 239, § 240 ods. 3, § 243 ods. 1, § 244, § 248 ods. 1 a 2, § 272, § 274 ods. 2, §275 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), vecne tým, že návrh Mesta Piešťany je dôvodný, pretože boli splnené zákonné podmienky pre obmedzenie spôsobilosti A. B. (ďalej aj „posudzovaná“) na právne úkony.
3. Zistil, že v čase začatia konania posudzovaná bývala so svojou matkou v byte vo vlastníctve matky. V mieste bydliska sa správali neprístojne, narúšali kľud v takej miere, že opakovane boli privolané
policajné hliadky, susedia mali obavu o život, zdravie i majetok. Bolo voči nim začaté trestné stíhanie pre trestné činy násilia proti skupine obyvateľov a nebezpečné vyhrážanie, ktoré bolo zastavené, pretože v čase skutku neboli príčetné. V predmetnej trestnej veci bola posudzovaná prvýkrát psychiatricky vyšetrená znalcom a bola jej diagnostikovaná duševná porucha. Posudzovaná bola od 23.12.2024 umiestená v psychiatrickej nemocnici Hronovce, kde na základe rozhodnutia súdu vykonávala nariadené ústavné psychiatrické ochranné liečenie do 17.09.2025, kedy bola prepustená na základe rozhodnutia súdu o zmene formy ochranného liečenia z ústavnej na ambulantnú a o uložení ochranného dohľadu. V rámci uvedeného konania zástupca Psychiatrickej nemocnice Hronovce uviedol, že A. B. počas liečby spolupracovala, podrobovala sa liečbe, rehabilitácii a psychoterapii. Mala udelené probatórne priepustky, z ktorých sa vracala bez problémov. Liečebný režim dodržiavala, celá hospitalizácia prebehla bez komplikácii. Bola nastavená na antipsychotiká a deklarovala kritičnosť ochorenia. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že byt, v ktorom posudzovaná s matkou pôvodne bývali, bol predaný v dražbe z dôvodu vymáhania nedoplatkov spojených s užívaním bytu. Posudzovaná uviedla, že bude bývať u svojej tety a krstnej mamy po prepustení z liečenia. Posudzovaná nesúhlasila s návrhom. Uviedla, že má ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou v odbore agroturizmus. Nikdy nepracovala, vždy sa o ňu starala matka. Lekárov nenavštevovala, nebývala chorá. Po otcovi zdedila 40 tis. eur. Z tejto sumy si kupovala veci cez internet, zostalo jej ešte 30 tis. eur. Nevlastní žiaden majetok, dlhy nemá. Vyjadrila sa, že s tetou, krstnou mamou G. H. má blízky vzťah a v prípade jej obmedzenia, súhlasila s jej ustanovením za opatrovníka. Od novembra 2024 bola umiestnená v Psychiatrickej nemocnici v Hronovciach. Po prepustení mienila pokračovať v ambulantnej liečbe. Súhlasila, že trpí psychickou poruchou, ale nestotožnila sa s jej diagnostikou a so závermi v znaleckom posudku vypracovanom v konaní. G. H. uviedla, že je sestrou matky posudzovanej. Opísala ich vzájomné vzťahy, so sestrou sa navštevovali, ale mali aj obdobie bez kontaktu. Keď sestra prestala pracovať, vypomáhala jej pôžičkami. Bolo jej zvláštne, že posudzovaná nepracuje, nechodí von. Pritom ona by jej pomohla s nájdením práce. Nevšimla si ale, že by trpela duševným ochorením. Má dispozičné oprávnenie k účtu posudzovanej, z ktorých hradí jej výdavky. Zo znaleckého posudku MUDr. Mária Straku č. 203/2024 zo dňa 27.11.2024 vyplýva, že posudzovaná trpí viac rokov trvalou duševnou poruchou, a to pretrvávajúcou bludovou poruchovu. Pre uvedenú poruchu sa dosiaľ adekvátne (psychiatricky) neliečila. Je obligátna adekvátna psychiatrická liečba. Ide o poruchu trvalého charakteru, s perspektívou doživotného ochorenia, liečbou len parciálne ovplyvniteľná, doživotne, s negatívnou prognózou s časom jej trvania. Duševná porucha aktuálne podstatným spôsobom ovplyvňuje správanie a konanie vyšetrovanej v rodine a spoločnosti. Je odkázaná na starostlivosť svojho okolia, osoby, ústavu, hlavne v oblasti zložkách sociálnej a právnej existencie, nedokáže, aktuálne samostatne hospodáriť s hnuteľným a nehnuteľným majetkom či financiami, nedokáže sa o seba samostatne postarať. Z doplnenia znaleckého posudku č. 1 v denníku znalca pod č. 149/2025 ku znaleckému posudku č. 203/2024 vypracovaného 06.09.2025 vyplynulo, že oproti pôvodnému posudku bola u posudzovanej diagnostikovaná duševná porucha paranoidná schizofrénia. Ide o trvalé doživotné duševné ochorenie, liečbou málo ovplyvniteľné. Aj po nastavení psychofarmakologickej liečby po 23.12.2024 jej stav nie je kompenzovaný. Bude ňou trpieť stále, trvale, doživotne. Na záveroch primárneho znaleckého posudku č. 203/2024 znalec počas výsluchu plne zotrval. V čase opätovného vyšetrenia znalcom vykonávala posudzovaná súdom nariadenú ústavnú ochrannú psychiatrickú liečbu. Jej stav bol aj pri tejto liečbe neuspokojivý, k ochoreniu bola nekritická, pretrvávala prítomnosť bludov, žiadala plnú spôsobilosť na právne úkony, uvádzala nereálne predstavy o svojom sociálnom fungovaní. Prokurátor nemal výhrady k znaleckému posudku dopĺňajúc, že veľká časť osôb, ktoré majú dôvody na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, bývajú v domácom prostredí, kde sa o nich stará blízka osoba, a napriek tomu je potrebné obmedziť ich spôsobilosť na právne úkony. Mal za to, že rozhodnutie súdu o zmene formy psychiatrickej ochrannej liečby nie je v rozpore z obmedzením spôsobilosti na právne úkony u posudzovanej, naopak obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je dôvodné. Procesný opatrovník sa k veci nevyjadril. Z výsledku lustrácie G. H. v Sociálnej poisťovni súd zistil, že menovaná poberá starobný dôchodok 541,20,- eur. Z výsledku lustrácie posudzovanej v Sociálnej poisťovni zistil, že táto posledné roky nebola zamestnaná, nepoberá žiadnu dávku sociálneho poistenia. Zo zoznamu dlžníkov vedeného zdravotnou poisťovňou Dôvera, a.s. k 06.10.2025 vyplynulo, že má dlh na zdravotnom poistení 4 092,- eur.
4. Dospel k záveru, že duševná porucha podstatne ovplyvňuje správanie a konanie A. B., v dôsledku čoho nie je schopná samostatne nakladať s majetkom ani hospodáriť s finančnými prostriedkami. Hranicu 100,- eur mesačne určil s prihliadnutím na odporúčanie znalca, pričom táto suma je primeraná na drobné nákupy. O jej neschopnosti samostatne zabezpečovať svoje sociálne a právne záležitosti svedčí najmä skutočnosť, že roky nepracovala, nehľadala si zamestnanie, nevychádzala z domu a
bežné nákupy či iné záležitosti za ňu vybavovala matka. Hoci mala z dedičstva dostatok finančných prostriedkov, neplatila si zdravotné odvody, čím jej vznikol dlh, o ktorom ani nevedela. Pre neuhrádzanie nákladov spojených s užívaním bytu bol byt matky predaný v dražbe, v dôsledku čoho obe prišli o bývanie, pričom A. B. nevedela uviesť ani dôvod predaja. V posledných rokoch nevykonávala právne úkony s výnimkou drobných nákupov cez internet a nevybavila si ani invalidný dôchodok či iné sociálne dávky. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že trestné stíhanie A. B. pre prečiny nebezpečného vyhrážania a násilia proti skupine obyvateľov bolo zastavené z dôvodu jej nepríčetnosti. Následne jej bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou, ktoré bolo zmenené na ambulantnú formu s ochranným dohľadom. Znalec pri poslednom vyšetrení zároveň konštatoval pretrvávajúcu nekritickosť k jej duševnému stavu. Po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach súd dospel k záveru, že znalecké dokazovanie je v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi a navzájom sa dopĺňajú. Bolo preukázané, že A. B. dlhodobo trpí duševnou poruchou trvalého charakteru, v dôsledku ktorej nie je schopná robiť právne úkony v rozsahu vymedzenom vo výroku I. rozsudku. Obmedzenie jej spôsobilosti je podľa súdu v jej záujme a slúži na ochranu jej práv a majetku, keďže nie je schopná samostatne spravovať svoje záležitosti, zabezpečovať si základné potreby ani samostatne žiť. Zároveň existuje riziko, že by mohla byť zneužitá alebo majetkovo poškodená, najmä vzhľadom na finančné prostriedky zdedené po otcovi. Súd poukázal aj na potrebu riešenia jej nároku na invalidný dôchodok. Vo výroku II. súd ustanovil za opatrovníka A. B. jej tetu z matkinej strany a krstnú mamu G. H., ktorá je vzhľadom na blízky rodinný vzťah a znalosť jej pomerov najvhodnejšou osobou na výkon tejto funkcie. G. H. jej v poslednom období pomáhala, navštevovala ju v psychiatrickej nemocnici a A. B. sa k nej plánovala po prepustení presťahovať. S ustanovením súhlasila A. B., navrhovateľ aj prokurátor. Vo výroku III. súd vymedzil rozsah opatrovníckych práv a povinností. G. H. je ako zákonná zástupkyňa oprávnená a povinná zastupovať opatrovankyňu pri právnych úkonoch, v ktorých bola jej spôsobilosť obmedzená, a spravovať jej majetok v bežných veciach. Zároveň je povinná dvakrát ročne, vždy k 30.06. a 31.12., predkladať súdu správy o osobe opatrovankyne a nakladaní s jej majetkom a po skončení funkcie predložiť záverečný účet. O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa § 52 a § 251 ods. 1 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, keďže v mimosporových konaniach je tento nárok zásadne vylúčený a súd nezistil žiadnu z výnimiek podľa § 53 a nasl. CMP. Rovnako štátu nepriznal náhradu trov za znalečné vyplatené zo štátnych prostriedkov, keďže podľa § 251 ods. 1 CMP trovy dôkazov v konaní o spôsobilosti na právne úkony znáša štát.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala osoba, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v ktorom vyjadrila nesúhlas s akýmkoľvek obmedzením jej spôsobilosti na právne úkony. Uviedla, že si uvedomuje problémy majúce pôvod v traume z núteného vysťahovania z obydlia, ktoré boli následne liečené ústavnou formou. Znalec MUDr. Straka nezohľadnil zmenu, ktorá u nej nastala vplyvom liečby. Po prepustení z ústavnej liečby zahájila liečbu ambulantnou formou u MUDr. Branišovej v Piešťanoch, v ktorej naďalej pokračuje. Po prepustení z ústavnej liečby sa nasťahovala ku svojej krstnej mame G. H.. V mieste jej aktuálneho bydliska nemá žiadne problémy so susedmi, ktorí to môžu aj dosvedčiť. Dohodla sa na postupnom splácaní jej nedoplatku v zdravotnej poisťovni Dôvera, a.s., pričom splátky realizuje podľa splátkového kalendára. Skutočnosť, že nepracovala vníma ako pochybenie, ale mieni sa zamerať na svoju budúcnosť. Podala si žiadosť o priznanie invalidného dôchodku a aktívne si hľadá prácu ako predavačka, resp. v administratíve. Napádaný rozsudok jej znemožňuje sa zamestnať. Poukázala na to, že nie je odkázaná na starostlivosť od krstnej mamy, táto je poskytla ubytovanie, za čo jej je veľmi vďačná. Lekárov navštevuje samostatne, liečbe sa podrobuje riadne a dobrovoľne. Mala za to, že od podania návrhu Mestom Piešťany pred približne 3,5 rokom došlo k podstatnej zmene jej situácie. Aj samotný znalec podľa nej pripustil možnosť stabilizácie a zlepšenia jej zdravotného stavu. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj G. H., ktorú súd ustanovil za opatrovníka osobe, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná, a to z rovnakých odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) CSP). Od prepustenia z ústavnej liečby býva jej neter A. B. v jej domácnosti, pričom jej spolužitie s ňou nespôsobuje žiadne problémy. Rovnako tak nemá žiadne problémy so susedmi. Skutočnosť, že jej poskytla bývanie, podľa nej neznamená, že neter nie je schopná samostatne sa o seba postarať. Ambulantnú liečbu absolvuje samostatne. Zároveň vyjadrila ochotu jej naďalej pomáhať. Poukázala aj na pracovné možnosti svojej netere, ktorým podľa jej názoru bráni rozsudok obmedzujúci
jej spôsobilosť na právne úkony. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil.
7. K odvolaniam sa vyjadrilo Mesto Piešťany. Namietalo, že samotná zmena bývania nepreukazuje úplnú kompenzáciu zdravotného stavu posudzovanej a nemá vplyv na odborné posúdenie jej zdravotného stavu. Tvrdenia odvolateliek, že posudzovaná v súčasnom bydlisku nemá konflikty so susedmi, neboli podľa mesta ničím podložené. Ani táto skutočnosť však podľa jeho názoru nepreukazuje schopnosť posudzovanej dlhodobo a samostatne konať v právnych a majetkových vzťahoch a nevyvracia závery znaleckých posudkov. Mesto ďalej uviedlo, že finančné problémy, ktoré mali dopad na bývanie posudzovanej, súviseli s jej zdravotným stavom, pričom nevyužila dostupné možnosti na riešenie vzniknutej situácie. Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony zároveň podľa mesta nevylučuje možnosť zamestnať sa. Ani splácanie dlhu voči zdravotnej poisťovni podľa jeho názoru nepreukazuje schopnosť posudzovanej samostatne a dlhodobo zvládať hmotnoprávnu zodpovednosť a finančné záväzky bez primeranej podpory alebo dohľadu. Mesto tiež poukázalo na riziko opätovného zhoršenia zdravotného stavu posudzovanej v prípade obnovenia spolužitia s matkou. V tejto súvislosti preverilo jej návštevy psychiatričky MUDr. Branišovej a zistilo, že spočiatku ju posudzovaná navštevovala v sprievode G. H., pričom až posledné dve návštevy absolvovala samostatne. Ošetrujúca lekárka predpokladá liečbu v trvaní najmenej 12 mesiacov. Liečba je vedená depotnou formou, čo podľa mesta poukazuje na potrebu dlhodobej stabilizácie zdravotného stavu. Mesto Piešťany preto navrhlo rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, keďže podľa jeho názoru neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho vecnú správnosť.
8. Prokurátor nepovažoval odvolania za dôvodné, keďže súd vykonal potrebné dokazovanie a zisťoval skutkový stav ku dňu rozhodovania, pričom sa vysporiadal aj s medzičasnou zmenou formy liečby z ústavnej na ambulantnú. Argumentácia súdu v odôvodnení rozsudku má úplnú oporu v obsahu vykonaného dokazovania. Súd sa vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Navrhol rozsudok potvrdiť.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť v celom rozsahu a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Predmetom konania je obmedzenie spôsobilosti na právne úkony A. B., narodenej XX.XX.XXXX. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
11. Podstatu odvolacích námietok odvolateliek tvorí ich nesúhlas s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorým podľa ich názoru došlo k neprimeranému zásahu do osobného statusu A. B., keď súd pri rozhodovaní nezohľadnil zmenu v jej správaní a okolnostiach jej života, ku ktorej došlo v období od podania návrhu Mestom Piešťany do vyhlásenia napadnutého rozhodnutia. Odvolateľky pritom namietajú, že súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových okolností existujúcich v čase začatia konania, resp. z podkladov, ktoré nezohľadňovali aktuálny stav posudzovanej v čase rozhodovania, hoci práve tento stav je rozhodujúci pre posúdenie dôvodnosti a rozsahu zásahu do jej spôsobilosti na právne úkony.
12. Po preštudovaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolania sú dôvodné, pretože postupom súdu prvej inštancie boli porušené procesné práva odvolateliek v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu veci (§ 62 ods. 1 CMP), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
13. Vo vzťahu k rozhodnutiu o obmedzení spôsobilosti na právne úkony súd prvej inštancie uviedol v odsekoch 29 až 36 preskúmavaného rozsudku, že osoba, o spôsobilosti ktorej sa koná trpí trvalou duševnou poruchou, pre ktorú nie je schopná robiť právne úkony v špecifikovanom rozsahu. Vychádzal
tak zo znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Máriom Strakom, pričom pri jeho doplnení došlo k zmene diagnostiky trvalej poruchy s bludmi na poruchu paranoidnej schizofrénie. Skonštatoval dopady diagnostikovanej poruchy na finančné záležitosti posudzovanej, ktorá nepracovala, nemala vlastný príjem, okrem príjmu z práce ani z titulu invalidného dôchodku, či vo forme sociálnych dávok, nezabezpečovala nákupy, nepreberala zásielky od kuriéra, neplatila si zdravotné poistenie, prišla o bývanie v dôsledku dražby bytu pre neplatenie úhrad spojených s užívaním bytu. Ohrozenie posudzovanej tak vzhliadol vo vzťahu k dedičstvu, ktoré nadobudla po smrti svojho otca, keďže v dôsledku duševnej poruchy nie je podľa súdu schopná samostatne rozhodovať o svojich finančných záležitostiach. Prihliadol aj na trestné stíhanie, ktoré bolo zastavené pre nepríčetnosť posudzovanej. Na tomto základe obmedzil posudzovanú v právnych úkonoch tak, ako je špecifikované v odseku 1 tohto rozhodnutia.
14. Predmetné konanie začalo na návrh Mesta Piešťany, doručeného súdu prvej inštancie 01.04.2022, v ktorom mesto žiadalo obmedzenie spôsobilosti A. B. (výlučne) v rozsahu potrebnom na neodkladné vykonanie ústavnej ochrannej psychiatrickej liečby v dôsledku jej neprístojného správania voči susedom v mieste jej obydlia. Vzhľadom k tomu, že súd nezistil blízku osobu, ktorá by bola schopná a ochotná vykonávať funkciu procesného opatrovníka, ustanovil za procesného opatrovníka najprv súdneho úradníka Okresného súdu Piešťany, neskôr súdneho úradníka Okresného súdu Trnava. Uznesením č. k. PN-9Ps/8/2022-162 zo dňa 10.09.2024 nariadil znalecké dokazovanie ohľadne zistenia existencie trvalej duševnej poruchy u posudzovanej a iných skutočností podstatných za účelom posúdenia dôvodnosti návrhu. Znalec MUDr. Mário Straka vypracoval znalecký posudok č. 203/2024, s tým, že (okrem iného) posudzovanú vyšetril dňa 26.11.2024 na OO PZ v Piešťanoch, kde bola posudzovaná zadržaná spolu s matkou v trestnej veci. Záverom bola posudzovaná diagnostikovaná s pretrvávajúcou bludovou poruchou trvalého charakteru. Výrokom II. uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 105Nt/3/2025 zo dňa 24.02.2025 bolo podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 74 ods. 1 veta druhá Trestného zákona A. B. uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou. Na pojednávaní dňa 23.04.2025 bola (okrem iného) vypočutá A. B. a pojednávanie bolo odročené z dôvodu potreby doplnenia znaleckého dokazovania na termín 06.10.2025 s tým, že prítomní, vrátane A. B. a pribratej účastníčky konania G. H., zobrali termín pojednávania na vedomie. Zároveň bolo konštatované, že účasť A. B. na ďalšom pojednávaní nie je nevyhnutná. V správe Psychiatrickej nemocnice Hronovce z 05.05.2025 sa konštatuje, že A. B. bola hospitalizovaná od 23.12.2024, táto hospitalizácia trvala naďalej, u menovanej došlo k miernemu zlepšeniu zdravotného stavu. Na základe uznesenia súdu prvej inštancie znalec MUDr. Mário Straka vypracoval doplnenie vyššie špecifikovaného znaleckého posudku pod č. 149/2025 zo dňa 06.09.2025. Vo vzťahu k posúdeniu psychického stavu vychádzal z prijímacej správy Psychiatrickej nemocnice Hronovce z 23.12.2024 a psychiatrickej dokumentácie Psychiatrickej nemocnice Hronovce k 04.09.2025, s konštatovaním, že podľa riaditeľa nemocnice je liečba posudzovanej stále obligátna, mienil predniesť dôkazy o jej dôvodnosti a ďalšej prolongácii. Znalec opätovne vyšetril posudzovanú dňa 05.09.2025, dospel k zmene diagnózy u posudzovanej na paranoidnú schizofréniu. Zotrval na záveroch v znaleckom posudku č. 203/2024. Uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 2Nt/33/2025 zo 17.09.2025 bolo A. B. zmenené ochranné ústavné liečenie na ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou s ochranným dohľadom. Na verejnom zasadnutí v predmetnej trestnej veci dňa 17.09.2025 predstúpil zástupca Psychiatrickej nemocnice Hronovce, ktorý trval na zmene liečby na ambulantnú formu dôvodiac, že A. B. spolupracovala, podrobovala sa liečbe, z udelených priepustiek sa vracala bez problémov, celá hospitalizácia prebehla bez problémov. Menovaná bola nastavená na antipsychotiká a deklarovala kritičnosť svojho ochorenia. A. B. uviedla, že po prepustení bude žiť u svojej krstnej mamy v Piešťanoch. Z oznámenia Psychiatrickej nemocnice Hronovce bolo zistené, že posudzovaná bola prepustená z ústavnej liečby 17.09.2025. Na pojednávaní dňa 06.10.2025 súd prvej inštancie v prejednávanej veci konal a rozhodol bez prítomnosti odvolateliek. Doplnenie znaleckého posudku nebolo posudzovanej doručené tak, ako je správne konštatované v zápisnici z pojednávania, keďže tento jej bol doručovaný do Psychiatrickej nemocnice Hronovce v čase, kedy sa v zariadení už nenachádzala (č. l. 298). Po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok napadnutý odvolaniami.
15. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že návrh Mesta Piešťany smeroval k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony v súvislosti so správaním A. B. vo vzťahu k susedom, pričom sledovaným účelom bolo v podstate zabezpečenie jej ústavnej liečby. Takto sledovaný účel však bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie naplnený výkonom ústavnej ochrannej liečby uloženej v trestnej veci, ktorú posudzovaná absolvovala od 23.12.2024 do 17.09.2025. Táto skutočnosť bola preto významná aj z
hľadiska posúdenia jej aktuálneho zdravotného stavu a potreby ďalšieho zásahu do jej spôsobilosti na právne úkony.
16. V konaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony pritom súd nie je viazaný rozsahom právnych úkonov, v ktorých navrhovateľ navrhuje posudzovanú osobu obmedziť. To však neznamená, že môže rozsah obmedzenia určiť bez konkrétnej skutkovej opory. Naopak, podľa § 10 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozsah obmedzenia vecou súdu, ktorý ho musí určiť individuálne podľa schopností posudzovanej osoby zistených vykonaným dokazovaním. Znalecký posudok je v tomto smere jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd hodnotí jednotlivo, ako aj v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Znalcovi neprislúcha určovať právny rozsah obmedzenia spôsobilosti na právne úkony; jeho úlohou je poskytnúť odborné skutkové podklady pre právne posúdenie veci súdom. Súd preto nemôže bez vlastnej úvahy mechanicky prevziať odporúčanie znalca týkajúce sa rozsahu obmedzenia a premietnuť ho do výroku rozhodnutia.
17. Odvolací súd sa preto nemôže stotožniť s konštatovaním súdu prvej inštancie v odseku 34 napadnutého rozsudku, že vykonané dôkazy náležite vyhodnotil. Z odôvodnenia rozhodnutia totiž nevyplýva, že by súd prvej inštancie podrobil závery znalca vlastnému hodnoteniu v kontexte ostatných dôkazov, najmä vo vzťahu k vývoju zdravotného stavu posudzovanej po absolvovaní ústavnej liečby. Súd prvej inštancie v podstate prevzal záver znalca MUDr. Mária Straku, podľa ktorého bol stav A. B. po liečbe neuspokojivý a k svojmu ochoreniu zostávala nekritická. V doplnení znaleckého posudku znalec poukazoval aj na názor riaditeľa Psychiatrickej nemocnice Hronovce, podľa ktorého posudzovaná naďalej vykonáva ústavnú psychiatrickú liečbu a dôvody jej trvania naďalej existujú. Obsahom spisu je však zároveň vyjadrenie zástupcu Psychiatrickej nemocnice Hronovce prednesené na verejnom zasadnutí v trestnej veci, ktoré s uvedenými závermi znalca nekorešponduje v plnom rozsahu. Zástupca zdravotníckeho zariadenia totiž poukázal na zlepšenie zdravotného stavu posudzovanej v takej miere, že navrhol zmenu formy liečby z ústavnej na ambulantnú. Za tejto dôkaznej situácie bolo povinnosťou súdu prvej inštancie uvedený rozpor odstrániť, prípadne vysvetliť, z akých dôvodov považoval jeden z týchto podkladov za vierohodnejší a prečo k druhému neprihliadol. Napadnutý rozsudok však takúto úvahu neobsahuje. Nie je z neho zrejmé, prečo súd vychádzal zo záverov znalca o neuspokojivom zdravotnom stave, nekritičnosti k ochoreniu, hoci zástupca zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bola posudzovaná liečená konštatoval naopak zlepšenie jej zdravotného stavu, deklarovanie kritičnosti k ochorenou posudzovanou, čo korešponduje s jej dobrovoľným absolvovaním liečby a dostavovaním sa z priepustiek, preto aj navrhol zmenu formy liečby. Súd prvej inštancie nezistil stav veci v dostatočnom rozsahu, keď nevyužil možnosť vypočuť samotnú posudzovanú. Skutočnosť, že posudzovaná vzala termín pojednávania dňa 06.10.2025 na vedomie a bola poučená, že jej prítomnosť na ďalšom pojednávaní nie je potrebná, sama osebe nezbavovala súd povinnosti zohľadniť jej postavenie účastníčky konania, o ktorej spôsobilosti sa koná a potrebu zistenia jej aktuálnych pomerov. V danom prípade nejde o procesné pochybenie spočívajúce iba v porušení procesných práv posudzovanej, ale predovšetkým o nedostatočné zistenie skutočného stavu veci. Súdu prvej inštancie bolo pritom z vyjadrenia posudzovanej v trestnej veci známe, že po prepustení z ústavnej liečby sa mienila presťahovať ku svojej krstnej matke. Táto skutočnosť mohla byť významná pri posudzovaní jej aktuálnych životných pomerov, miery samostatnosti a v konečnom dôsledku aj potreby a rozsahu prípadného obmedzenia spôsobilosti na právne úkony. Napriek tomu súd prvej inštancie nedoručil posudzovanej doplnenie znaleckého posudku a hoci jeho obsah oboznámil postupom podľa § 204 CSP, závery v ňom uvedené nekonfrontoval s aktuálnou situáciou posudzovanej, a to ani jej výsluchom, ani výsluchom G. H., u ktorej mala posudzovaná v rozhodnom čase už bývať.
18. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na postavenie procesného opatrovníka. Procesný opatrovník zostal v priebehu konania v podstate pasívny a svoju neúčasť na pojednávaniach ospravedlňoval neodkladnými pracovnými povinnosťami. Takýto prístup procesného opatrovníka, pokiaľ nie je sprevádzaný jeho aktívnou účasťou na ochrane práv a záujmov posudzovanej osoby iným spôsobom, nemožno považovať za naplnenie účelu, ktorý sleduje ustanovenie § 240 ods. 1 CMP. O to významnejšia bola povinnosť súdu zabezpečiť, aby v konaní boli riadne zistené všetky rozhodujúce skutočnosti a aby ochrana práv posudzovanej osoby nezostala iba formálna.
19. Napokon odvolací súd považuje za nedostatočné aj samotné odôvodnenie rozsahu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových zistení dospel k záveru, že je potrebné obmedziť ju práve v tomto rozsahu. Odôvodnenie
sa sústreďuje predovšetkým na finančné a majetkové záležitosti, pričom absentuje osobitná úvaha o potrebe obmedzenia spôsobilosti na uzatvorenie manželstva, spísanie závetu, udelenie plnomocenstva, rozhodovanie o liečbe a o mieste pobytu. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že zdravotný stav posudzovanej odôvodňuje obmedzenie v týchto oblastiach, bolo jeho povinnosťou tento záver konkrétne odôvodniť a uviesť, z akých skutkových zistení takáto potreba vyplýva. Osobitne to platí pri rozhodovaní o liečbe a mieste pobytu, keď zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že posudzovaná sa ústavnej liečbe dobrovoľne podrobovala, pričom navyše existoval podklad svedčiaci o zlepšení jej zdravotného stavu.
20. Takto vymedzený rozsah obmedzenia preto nemožno považovať za výsledok individuálneho právneho posúdenia konkrétnych schopností posudzovanej osoby. Súd prvej inštancie v podstate prevzal rozsah navrhnutý znalcom, bez toho, aby pri jednotlivých kategóriách právnych úkonov vysvetlil, prečo ich posudzovaná vzhľadom na svoj aktuálny zdravotný stav nie je schopná samostatne vykonávať. Takýto postup nezodpovedá požiadavke, aby rozsah obmedzenia spôsobilosti na právne úkony predstavoval nevyhnutný a individualizovaný zásah do právnej autonómie posudzovanej osoby. Napadnuté rozhodnutie preto v tejto časti nespĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP. Z jeho odôvodnenia nie je možné v potrebnom rozsahu preskúmať, z akých konkrétnych skutkových zistení súd vychádzal, ako vyhodnotil vzájomne rozporné dôkazné podklady a akými úvahami dospel k záveru o potrebe obmedziť spôsobilosť posudzovanej práve v rozsahu uvedenom vo výroku.
21. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
22. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
23. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Súčasťou práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999- I) vyplýva, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
24. Rozhodnutie nespĺňa náležitosti riadneho rozhodnutia, pretože v odôvodnení absentujú relevantné dôvody pre jeho vydanie. Odôvodnenie rozhodnutia v časti, ktorou súd obmedzil spôsobilosť A. B. na právne úkony v jednotlivých oblastiach života tak, ako vyplývajú z výroku I. napadnutého rozsudku, totiž postráda akúkoľvek relevantnú argumentáciu súdu, a to napriek tomu, že mimoriadne zásadným spôsobom zasahuje do množstva základných práv a slobôd menovanej. Odôvodnenie rozsudku neobsahuje riadne hodnotenie súdom vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, neobsahuje úvahy súdu pri posudzovaní primeranosti obmedzenia v konkrétnych oblastiach života osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná. Súd iba mechanicky prevzal závery znalca do svojho rozhodnutia bez toho, aby sa s nimi akýmkoľvek spôsobom vysporiadal, porovnal ich s ostatnými skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania a posúdil nevyhnutnosť každého jedného zásahu do práv dotknutej osoby. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd nijako neaplikoval zásadu primeranosti pri rozhodovaní o zásahu do práv dotknutej osoby, keď absentujú myšlienkové postupy súdu, ktoré by tomu nasvedčovali.
25. Odvolací súd pripomína, že jedným z určujúcich kritérií pri rozhodovaní o obmedzovaní spôsobilosti na právne úkony je zásada proporcionality, alebo inak povedané primeranosti. Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je totiž nepochybne jedným z najzávažnejších zásahov do duševnej integrity fyzickej osoby a jej súkromia, preto je nevyhnutné, aby tieto zásahy verejnej moci boli výsledkom starostlivého a citlivého posúdenia súdu za súčasnej spolupráce s odborníkom, resp. znalcom. Súdy sú povinné skúmať okolnosti každej konkrétnej veci a pristúpiť práve k takému obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony, ktoré je v najlepšom záujme daného človeka, pričom obmedzenie spôsobilosti na právne úkony musí byť vždy považované za prostriedok najkrajnejší. Samotná skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou, totiž ešte nie je dôvodom na obmedzenie jej spôsobilosti, ale musí byť náležite zdôvodnené, prečo je nutné obmedzenie spôsobilosť práve v konkrétnom rozsahu a prečo nemožno situáciu riešiť miernejšími prostriedkami. Inými slovami musí sa dôsledne uplatňovať subsidiarita tohto opatrenia.
26. Žiada sa zdôrazniť, že pri interpretácii a aplikácii ustanovenia § 10 Občianskeho zákonníka sa nemožno obmedziť iba na text zákonného predpisu, ale vždy je potrebné vziať do úvahy ústavný rozmer, ktorým je predovšetkým rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. V medziach ústavného významu práv človeka sa pri obmedzovaní spôsobilosti na právne úkony primárne sleduje záujem samotného (dotknutého) človeka a až následne záujem verejný či tretích osôb, pretože je to závažným zásahom do osobnej integrity a osobnostných práv fyzickej osoby. Obmedzenie človeka v spôsobilosti na právne úkony (jeho „právna smrť“) je prostriedkom ultima ratio, t. j. možno k nemu pristúpiť až vtedy, ak sa všetky menej represívne prostriedky (napr. trestného práva, správneho práva či „iba“ ich obmedzenia) nedajú použiť, resp. sa stanú neúčinnými (I. ÚS 313/2012).
27. Posudzovaná nespochybnila, že v čase podania návrhu mala problémy vo vzťahoch so susedmi a svoju celkovú životnú situáciu neriešila adekvátnym spôsobom. Nepracovala, nemala zabezpečený vlastný príjem, mala dlhy a prišla o bývanie. Jej situácia sa následne zmenila. Žije v spoločnej domácnosti so svojou tetou a krstnou mamou G. H., má záujem zabezpečiť si pravidelný príjem, a to z titulu
invalidného dôchodku, ako aj vlastnou pracovnou činnosťou, a zároveň si plní povinnosti súvisiace so splácaním dlhu na zdravotnom poistení. Významnou okolnosťou je tiež jej prístup k liečbe, ktorej sa dobrovoľne podrobuje, čo bolo súdu známe v čase rozhodovania. Uvedené tvrdenia posudzovanej boli podporené aj tvrdením G. H., ktorá s posudzovanou žije v spoločnej domácnosti a ktorá tak má bezprostrednú vedomosť o jej aktuálnych životných pomeroch a fungovaní. Tieto skutočnosti je potrebné pri rozhodovaní zohľadniť, keďže vypovedajú o aktuálnom stave posudzovanej a jej schopnosti samostatne riešiť svoje osobné a sociálne záležitosti.
28. Z ustanovenia § 248 ods. 2 CMP vyplýva povinnosť súdu buď pozitívnym alebo negatívnym spôsobom vymedziť rozsah právnych úkonov, ktoré obmedzená osoba môže alebo nemôže sama vykonávať. Tak ako samotné skúmanie prítomnosti duševnej poruchy, rovnako aj rozsah právnych úkonov, ktorých sa obmedzenie týka, je otázkou, vyriešenie ktorej sa nezaobíde bez znaleckého skúmania, resp. bez odborného vyjadrenia lekára, keďže na uvedené nemá súd potrebné odborné znalosti. Znalecký posudok je tak jedným zo základných dôkazných prostriedkov v takomto konaní, avšak nie jediným, je treba prihliadať aj na ďalšie vykonané dôkazy. Súd je povinný zistiť skutočný stav veci a vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu, aj keď ich účastníci nenavrhli (čl. 6, § 35, 36 CMP), je povinný si zaobstarať úplné a spoľahlivé zistenia o osobných pomeroch obmedzovaného, ako sa chová, ako sa prejavuje pri sociálnych kontaktoch, ako sa stará o svoje potreby a o potreby svojej rodiny, ako hospodári s finančnými prostriedkami a podobne. Až na základe komplexných výsledkov dokazovania súd zváži a rozhodne, či je k obmedzujúcemu zásahu do spôsobilosti na právne úkony dôvod a ak áno, tak v akom konkrétnom rozsahu, pričom platí, že pri určení rozsahu obmedzenia nie je súd viazaný návrhom, ak sa konanie začalo na návrh. Súd pri rozhodovaní musí dôsledne dbať na to, aby dotknutá osoba nebola obmedzovaná vo väčšom rozsahu než je nevyhnutne potrebné k ochrane jej práv a zároveň práv tretích osôb. Musí byť vždy zistené koho, resp. čo ohrozuje plná spôsobilosť k právnym úkonom dotknutej osoby a prečo nemožno situáciu riešiť miernejšími prostriedkami. Potrebné je posudzovať schopnosť uskutočňovať právne úkony s prihliadnutím na všetky individuálne pomery osoby, ako aj na sociálnu stránku prostredia, v ktorom existuje. Iba súhrnným hodnotením všetkých týchto okolností možno dospieť k záveru, či sú splnené podmienky na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a v akých oblastiach.
29. Teda aj pri hodnotení znaleckého posudku treba vychádzať zo všeobecných pravidiel pre hodnotenie vykonaných dôkazov a v zmysle princípu voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva CMP, pričom významným kritériom je, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, pretože dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliada zároveň na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Pri hodnotení znaleckého posudku je vo všeobecnosti prijímaný záver, že hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd však hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi.
30. Súd sa teda musí náležite vysporiadať s podaným znaleckým posudkom a následne, opierajúc sa nepochybne i o názor odborníka vo vzťahu k zistenej duševnej poruche a jej prejavom u konkrétnej osoby, súd musí v rozhodnutí nastaviť rozsah obmedzenia tak, aby zabezpečil primerané, účinné ale zároveň čo najmenej represívne záruky poskytujúce osobe ochranu pred jej neuváženým konaním poškodzujúcim ju samotnú a pred jej prípadným zneužitím zo strany tretích osôb. Jednou zo zásad uplatňovaných pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony pritom je, aby tento prostriedok ochrany zasahoval do spôsobilosti osoby na právne úkony v čo najmenšom rozsahu pokiaľ to okolnosti prípadu dovoľujú a zároveň tak, aby účel opatrenia bol zachovaný.
31. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie vykonávanie základného dokazovania).
32. Vedený týmito úvahami odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP v celom rozsahu, vrátane závislých výrokov o ustanovení opatrovníka a trov konania a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
33. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, bude v ďalšom konaní vykonať riadne a úplné dokazovanie za účelom zistenia aktuálneho skutočného stavu veci, a to najmä úplných a spoľahlivých informácií o osobných, sociálnych a majetkových pomeroch posudzovanej. V tomto smere bude potrebné zistiť, ako sa posudzovaná prejavuje pri sociálnom kontakte s inými osobami, ako sa stará o svoje osobné potreby, ako hospodári s finančnými prostriedkami, ako si zabezpečuje svoje životné potreby, ako pristupuje k plneniu svojich povinností a ako sa podrobuje liečbe, a to v potrebnom rozsahu aj v súčinnosti s jej ošetrujúcim psychiatrom, prípadne ďalšími osobami, ktoré majú relevantné poznatky o jej aktuálnom fungovaní. Vykonané dokazovanie súd prvej inštancie vyhodnotí v súlade s § 191 CSP, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Vec následne posúdi zo všetkých relevantných právnych hľadísk a po zohľadnení všetkých preukázaných okolností prípadu vo veci znova rozhodne. Nové rozhodnutie pritom musí v súlade s § 220 ods. 2 CSP obsahovať riadne, presvedčivé a preskúmateľné odôvodnenie, z ktorého bude zrejmé, z akých skutkových zistení súd vychádzal a akými úvahami dospel k svojim právnym záverom. Pokiaľ ide o rozsah obmedzenia spôsobilosti na právne úkony, odvolací súd zdôrazňuje, že ani v prípade, ak znalec vo svojom posudku alebo jeho doplnení odporučil obmedzenie spôsobilosti v určitom rozsahu, nemožno tento záver bez ďalšieho prevziať do výroku rozhodnutia. Určenie rozsahu obmedzenia je právnou otázkou patriacou do rozhodovacej právomoci súdu. Úlohou znalca je poskytnúť súdu odborné skutkové podklady o zdravotnom stave posudzovanej a jeho vplyve na jej schopnosti, nie určovať právny rozsah obmedzenia jej spôsobilosti. Súd preto musí jednotlivé odporúčané úkony posúdiť z hľadiska ich právneho významu a v kontexte konkrétnych skutkových zistení o schopnostiach posudzovanej. V prípade záveru o potrebe obmedzenia spôsobilosti na právne úkony súd prvej inštancie náležite vysvetlí, prečo posudzovaná vzhľadom na svoj aktuálny zdravotný stav nie je schopná samostatne vykonávať jednotlivé právne úkony, v ktorých má byť jej spôsobilosť obmedzená. Rozsah obmedzenia pritom musí byť individualizovaný, primeraný a predstavovať iba taký zásah do právnej autonómie posudzovanej, ktorý je vzhľadom na zistený skutočný stav nevyhnutný. Súd preto určí rozsah obmedzenia tak, aby na jednej strane poskytoval posudzovanej primeranú a účinnú ochranu pred následkami právnych úkonov, ktorých význam a následky vzhľadom na svoj zdravotný stav nedokáže náležite posúdiť alebo svoje konanie podľa takéhoto posúdenia ovládať, a na druhej strane aby bezdôvodne nezasahoval do tých oblastí jej života, v ktorých je schopná samostatne rozhodovať. Účelom obmedzenia totiž nie je nahradiť vlastné rozhodovanie posudzovanej osoby vo všetkých oblastiach jej života, ale poskytnúť jej ochranu len v rozsahu, v akom je to vzhľadom na jej aktuálne schopnosti skutočne potrebné, a zároveň ju chrániť pred možným zneužitím jej situácie tretími osobami.
34. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného konania a v súlade s § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).