Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/26/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18. augusta 2026, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. o odvolaní prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 05. februára 2026 sp. zn. takto

r o z h o d o l :

Podľa , zrušuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvalé bytom D. E. XX, F. C. podľa / oslobodzuje spod obžaloby Okresného prokurátora Michalovce č. zo dňa 22.08.2025 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že dňa 7.1.2024 v čase okolo 18:22 hod. viedol obvinený osobné motorové vozidlo Audi A4, ev.č.: C. po ceste III/3801 v obci Koromľa v smere na mesto Sobrance, kde v pravotočivej zákrute pri rodinnom dome s popisným číslom XX, v dôsledku nevenovania sa plne vedeniu vozidla a nesledovaniu situácie v cestnej premávke, narazil pravou prednou časťou osobného motorového vozidla do chodca A. G. nachádzajúceho sa pri pravom okraji vozovky v smere jazdy osobného motorového vozidla. Pri náraze chodec doposiaľ nezistenou časťou tela rozbil čelné sklo na osobnom motorovom vozidle, preletel cez strechu vozidla a dopadol do jarku po pravej strane vozovky, kde ostal v jarku ležať tvárou smerom do vody a pričom pri nehode utrpel zranenia ťažkého charakteru a napriek liečbe bezprostredne život ohrozujúce, ako napr. traumatický šok ťažkého stupňa, zlomeniny tvárových kostí, zlomeniny lebečnej klemby, mnohopočetné vnútorné krvácania, zlomeninu rebier a pomliaždenie pľúcneho tkaniva oboch pľúcnych krídel, krvácanie nad a pod tvrdé obaly mozgu obojstranne, pneumotorax a iné, následkom ktorých dňa XX.XX.XXXX zomrel, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa poškodených:

- Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Bratislava III, IČO: XX XXX XXX

- H. G., nar. XX.X.XXXX, trvalé bytom D. E. XX, F. C.,

- A. G., nar. XX.X.XXXX, trvalé bytom D. E. XX, F. C.,

- A. B., nar. X.X.XXXX, trvalé bytom I. E. XXX/XX, C., s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces. Podľa zamieta odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 05. februára 2026, sp. zn. uznal obžalovaného A. B. vinným pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. uvedený vo výroku tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku prokurátor a obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu podali odvolanie. Prokurátor podal odvolanie do výroku o treste, pričom v písomných dôvodoch odvolania uvádza nasledovné. Rozhodnutie okresného súdu vo výroku o treste považuje za neadekvátne a mierne vo vzťahu k následku spôsobeným trestným činom. Hoci vykonaným dokazovaním bolo preukázané aj spoluzavinenie poškodeného, peňažný trest vo výške 800,- EUR, s poukazom na nenapraviteľný charakter následku a súdnu prax, kedy peňažné tresty v takejto výške sú ukladané páchateľom kategoricky menej závažných prečinov, napr. pri ohrození pod vplyvom návykovej látky, kedy ani nedôjde k nenapraviteľnému následku, vyznieva nespravodlivo.

Rovnako poukázal na ustanovenia §§ 34, 56 a predovšetkým § 57 ods. 1 Tr. zákona, podľa ktorého má súd prihliadnuť na osobné a majetkové pomery páchateľa pri ukladaní peňažného trestu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný je osobou s vyšším príjmom a aj pri zohľadnení všetkých aspektov ukladania trestov uvedených v , je aj peňažný trest stále sankciou za protiprávne konanie a ako taký by mal predstavovať istú ujmu pre páchateľa, s prevýchovným dopadom na jeho ďalšie konanie, pričom uloženú výšku trestu nepovažuje za primeranú jeho majetkovým pomerom. Z vyššie uvedených dôvodov preto prokurátor navrhol, aby Krajský súd v Košiciach uložil obžalovanému prísnejší trest, za ktorý považuje aj podmienečný trest odňatia slobody, tak ako bol uložený aj v trestnom rozkazu Okresného súdu Michalovce alebo vyšší peňažný trest, ktorý by viac odrážal majetkového pomery obžalovaného, s poukazom na jeho príjem v zamestnaní. Obžalovaný vo svojom odvolaní, podanom prostredníctvom obhajcu uvádza nasledovné. V rámci kontradiktórneho konania, vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, na ktorom bol vypočutý obžalovaný, poškodený H. G., znalec J. K. a aj po prečítaní svedeckých výpovedí a oboznámení sa s ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise samosudca uznal obžalovaného za vinného zo skutku prebratého podľa obžaloby. Tak vyhlásený výrok o vine nezodpovedá zákonným znakom o spôsobe spáchania skutku. Mal zato, že súd sa pri rozhodovaní má opierať len o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, čo v tomto prípade tak nepostupoval. Účastníkmi cestnej premávky v kritickom skutkovom čase boli obžalovaný, vodič motorového vozidla a chodec. V skutku rozsudku je uvedené: .... do chodca A. G. nachádzajúceho sa pri pravom okraji vozovky v smere jazdy vozidla. Vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že vodič narazil pravou prednou časťou osobného motorového vozidla do chodca vchádzajúceho do vozovky z pravej strany v smere jazdy vozidla. K nárazu došlo v strede vozovky, bod stretu znalec označil v posudku. V skutku rozsudku je uvedené ... chodec doposiaľ nezistenou časťou tela rozbil čelné sklo na osobnom motorovom vozidle. Na hlavnom pojednávaní znalec uviedol, že rozbitie čelného skla bolo spôsobené hlavou nebohého chodca. Bolo preukázané, že „chodec neostal v jarku ležať“, obžalovaný toho z jarku vytiahol, a poskytol pomoc okamžite po vystúpení z vozidla. Takže obžalovaný sa nedopustil skutku tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Vzhľadom na hore uvedené v odôvodnení rozsudku vyslovený záver súdu ku ktorému dospel vyhodnotením dôkazov a rozviedol na strane 7 /sedem/ vyhotoveného rozsudku pod č. k. - 303 nie je v súlade s ustanovením . Za daných skutočnosti podanie odvolania vo výroku o vine je dôvodné. Obžalovaný A. B. doznal účasť na tejto dopravnej nehode, vyslovil ľútosť, keď po takmer päťdesiatich dňoch sa dozvedel o následkoch. V cestnej premávke v posledných 10 rokov sa priestupku nedopustil. Doposiaľ súdne trestaný nebol. V tomto prípade jazdil primerane situácii, dovolenou rýchlosťou vezúc vo vozidle tehotnú manželku a maloletú dcérku domov. V rámci adhézneho konania poškodení uplatnili právo na náhradu škody, o ktorom v rozsudku bolo rozhodnuté. Konanie obžalovaného nebolo rozhodujúcou príčinou vzniku následku tejto dopravnej nehody. Mal zato, že obžalovaný ako vodič v danej situácii nemohol z technického hľadiska vidieť chodca vchádzať do vozovky prejazdom zákruty vo vzdialenosti 28,6 metra . Chodec už zo vzdialenosti 41,6 metra mohol spozorovať, že po vozovke prichádza osvetlené motorové vozidlo a pred vstupom do vozovky mal počuť i vidieť že sa približuje, no napriek tomu nezastavil a vošiel až do jazdnej drahý motorového vozidla, kde došlo k stretu. Takže chodec bol nebezpečenstvom pre cestnú premávku, keď sa nachádzal v strede vozovky otočený k vozidlu pravou čelnou stranou svojho tela keď došlo k nárazu motorovým vozidlom. Kolíznu situáciu vytvoril chodec prechádzajúci cez vozovku - v tmavom oblečení

- bez reflexných prvkov - v zákrute vozovky tak vytvoril pre vodiča nepredvídateľnú situáciu.

Chodec ako účastník cestnej premávky sa pohyboval v stave preukázaného požitia alkoholu s hladinou 1,4 promile v krvi. Obžalovaný sa podrobil skúške o požití alkoholu, ktorá bola vykonaná s negatívnym výsledkom. Skutok obžaloby bez odôvodnenia je stavaný iba na konštatovaní, že obžalovaný „v dôsledku nevenovania sa plne vedeniu vozidla a nesledovaniu situácie v cestnej premávke, narazil pravou prednou časťou osobného motorového vozidla do chodca". Chodec, ako účastník v cestnej premávke porušením svojich povinnosti vytvoril pre obžalovaného neočakávanú prekážku na ceste nekontrolovanou chôdzou pod vplyvom požitého alkoholu. Podľa zákona o cestnej premávke vodič a chodec v cestnej premávke sú rovnocennými účastníkmi so svojimi povinnosťami. Súd pri vyhodnotení vykonaných dôkazov dôsledne nepostupoval iba v odôvodnení rozsudku deklaroval ustanovenie . Pri hodnotení vykonaných dôkazov musí byť zrejme akými úvahami sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov aj prečo nevyhovel návrhu obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov /vyšetrovací pokus/. V odôvodnení rozsudku, konštatovanie súdu, že na spáchaní tohto trestného činu má svoj podiel aj chodec t.j. nebohý A. G., ktorý svojím správaním a neuváženým konaním značnou mierou prispel k vzniku dopravnej nehody nevzal v úvahe pri rozhodovaní o nároku poškodených strán. Tak rozhodnutie prvostupňového súdu sa javí v konečnom dôsledku porušením ustanovenia a nasl. . Mal za to, že v danom prípade bolo namieste rozhodnúť o nároku poškodených na náhradu škody odkázaním na civilný proces v celom rozsahu. Výška priznanej škody netvorí podklad na rozhodnutie o vine. Takže sa prvostupňový súd náležité nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Týmto podaným odvolaním sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 05.02.2026 pod č. k. -303 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K dôvodom odvolania prokurátora sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, kde uvádza, že odôvodnenie odvolania proti výroku o treste je neakceptovateľné. Účelom trestu v zmysle zákonných ustanovení mimo iného je zabrániť v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu, aby viedol riadny život.

Mal zato, že uloženie trestu nemá byť odplatou. Prokurátorom navrhované uloženie prísnejšieho trestu nemá ani oporu vo vykonanom dokazovaní pred súdom. Prísnejší trest sám o sebe nie je trestom, ktorým sa má zabezpečiť ochrana spoločnosti v zmysle ust. . Na verejnom zasadnutí odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom znalca J. J. K. z odboru cestná doprava, ktorý zotrval na podanom znaleckom posudku a jeho záveroch. K okolnostiam reakcie obžalovaného uviedol, že podľa jeho analýzy vodič začal brzdiť už pred zrážkou, čo odvodil najmä z výšky poranení poškodeného a stopy na jeho gumenej čižme, keď pri brzdení dochádza k predkloneniu vozidla a zníženiu výšky jeho prednej časti približne o 10 cm. Reakcia vodiča určená vo vzdialenosti 17,6 m pred miestom stretu podľa znalca predstavovala kombináciu brzdenia a stočenia riadenia doľava; jej počiatok bol stanovený na základe odhodenia chodca, rýchlosti vozidla v čase zrážky a údajov o rýchlosti vozidla pred nehodou. Predzrážkový brzdný účinok bol zahrnutý aj do simulácie. Verziu obžalovaného, podľa ktorej chodca pred zrážkou nerozpoznal a brzdiť začal až po náraze, znalec nepovažoval za technicky zlučiteľnú s objektívnymi stopami a výsledkami simulácie. K pohybu poškodeného znalec vysvetlil, že poškodený vstúpil do vozovky z pravej strany, pričom rozdielne označenie smeru jeho pohybu v posudku súviselo s jeho vyjadrením vo vzťahu k smeru jazdy vozidla. Znalec však zároveň uviedol, že konkrétny spôsob pohybu poškodeného pred zrážkou nevie vyhodnotiť; v čase zrážky bolo možné ustáliť jeho šikmé postavenie voči vozidlu, nie však to, či sa predtým zapotácal, spadol alebo inak zmenil svoj pohyb. Pokiaľ by poškodený prechádzal z pravej strany, podľa znalca by išlo o náhlu prekážku. K možnosti rozpoznania chodca znalec uviedol, že skúška dohľadnosti bola vykonaná postupným približovaním vozidla k prekážke, pričom vodič po jej rozpoznaní vozidlo zastavil a vzdialenosť bola zadokumentovaná. Takto zistená vzdialenosť 35,8 m bola korigovaná o 20 % na 28,6 m, pretože vodič vykonávajúci skúšku vopred vedel o prítomnosti prekážky; znalec súčasne uviedol, že pohybujúci sa chodec je rozpoznateľný skôr než statický. Vzdialenosť 28,6 m podľa znalca predstavovala miesto, v ktorom už mal vodič reagovať. K časovému rozdielu 0,72 s znalec uviedol, že pri tejto hodnote je potrebné počítať s toleranciou ±10 %. Súčasne pripustil, že približne 0,5 s môže trvať bežné presmerovanie pohľadu vodiča a že časový interval 0,72 s môže súvisieť aj s otočením hlavy či presmerovaním pozornosti. Na otázku, či možno bez poznatku o smere pohľadu vodiča zo samotného časového rozdielu usudzovať na nedostatočné sledovanie cestnej premávky, znalec pripustil aj možnosť takéhoto bežného presmerovania pozornosti.

Znalec napriek uvedeným toleranciám zotrval na závere, že ak by vodič reagoval už približne vo vzdialenosti 28 m, pri plnom brzdnom spomalení by zastavil pred miestom zrážky, a to aj pri zohľadnení 10 % tolerancie; pri dovolenej rýchlosti by časový rozdiel predstavoval približne 0,65 s. Zároveň zdôraznil, že chodec mal väčšiu možnosť zabrániť dopravnej nehode než vodič motorového vozidla. Techniku jazdy obžalovaného znalec výslovne vyhodnotil ako správnu, pričom jeho reakciu označil iba za mierne oneskorenú. Na otázku, prečo vodič nereagoval na chodca skôr a čo mu v tom mohlo brániť, znalec uviedol, že takáto otázka nepatrí do jeho odborného posúdenia, ale je otázkou na vodiča. Na podklade odvolania prokurátora a obžalovaného krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné, zatiaľ čo odvolanie prokurátora dôvodné nie je. Predmetom posúdenia v tejto trestnej veci nebola samotná existencia dopravnej nehody, stret motorového vozidla vedeného obžalovaným s poškodeným ani príčinná súvislosť medzi zraneniami poškodeného utrpenými pri dopravnej nehode a jeho následnou smrťou. Tieto skutočnosti boli vykonaným dokazovaním preukázané a v zásade neboli medzi procesnými stranami sporné. Rozhodujúcou otázkou bolo, či výsledky dokazovania umožňujú bez dôvodných pochybností ustáliť, že obžalovaný porušil konkrétnu povinnosť vodiča spôsobom, ktorý možno považovať za trestnoprávne relevantné nedbanlivostné konanie, a či sú zároveň naplnené všetky znaky prečinu usmrtenia podľa Tr. zák., vrátane jeho subjektívnej stránky. Trestná zodpovednosť vodiča totiž nemôže byť založená už na samotnom následku dopravnej nehody. Ani smrť iného účastníka cestnej premávky sama osebe nepreukazuje, že vodič porušil pravidlá cestnej premávky zavineným spôsobom. Pre vyslovenie viny bolo potrebné spoľahlivo preukázať jednak konkrétne porušenie povinnosti obžalovaného, jednak príčinnú súvislosť medzi týmto porušením a smrteľným následkom a napokon aj nedbanlivostné zavinenie obžalovaného vo vzťahu k takémuto porušeniu a následku. Súd prvého stupňa založil svoj záver o vine obžalovaného predovšetkým na záveroch znaleckého dokazovania z odboru cestná doprava, podľa ktorých mohol vodič poškodeného rozpoznať vo vzdialenosti približne 28,6 m pred miestom stretu, pričom na vzniknutú situáciu reagoval až vo vzdialenosti približne 17,6 m, teda približne o 0,72 sekundy neskôr. Z tohto technického záveru súd prvého stupňa vyvodil, že obžalovaný sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke. Po doplnení znaleckého dokazovania na verejnom zasadnutí však podľa názoru krajského súdu takýto právny záver nemožno považovať za bezpečne preukázaný. Znalec J. J. K. na verejnom zasadnutí zotrval na svojom znaleckom posudku a jeho záveroch. Súčasne však svojimi odpoveďami podstatne spresnil význam viacerých údajov, na ktorých bol založený záver súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide o samotnú reakciu vodiča, znalec uviedol, že táto vo vzdialenosti približne 17,6 m pred miestom stretu predstavovala kombináciu brzdenia a stočenia riadenia doľava. Počiatok reakcie bol podľa znalca stanovený na základe výsledkov simulácie, odhodenia poškodeného, určenej rýchlosti vozidla v okamihu stretu a údajov o rýchlosti vozidla pred nehodou. Znalec zároveň uviedol, že predzrážkový brzdný účinok bol zahrnutý do počítačovej simulácie a verziu obžalovaného, podľa ktorej pred zrážkou nebrzdil a brzdenie začal až po náraze, nepovažoval za technicky zlučiteľnú s objektívnymi stopami. Uvedené však samo osebe nepreukazuje zavinené porušenie povinnosti obžalovaného. Naopak, znalec výslovne uviedol, že techniku jazdy obžalovaného nemožno považovať za nesprávnu. Samotný spôsob reakcie vodiča, teda brzdenie v spojení so stočením riadenia doľava, vyhodnotil ako technicky správny a jeho reakciu označil iba za mierne oneskorenú. Obžalovaný sa pritom podľa znaleckých záverov pohyboval dovolenou rýchlosťou, primeranou rozhľadovým pomerom, nebol pod vplyvom alkoholu a nebola zistená ani iná okolnosť, ktorá by sama osebe svedčila o rizikovom alebo neprimeranom spôsobe jeho jazdy.

Za takejto situácie bolo potrebné dôsledne odlíšiť technický záver o možnosti skoršej reakcie od právneho záveru o porušení povinnosti vodiča. Osobitnú pozornosť venoval krajský súd hodnote 0,72 sekundy, keďže práve tento časový rozdiel predstavoval rozhodujúci podklad pre záver o oneskorenej reakcii obžalovaného.

Znalec na verejnom zasadnutí uviedol, že hodnota 0,72 sekundy nie je absolútnou veličinou, ale je potrebné pri nej počítať s toleranciou približne ±10%. Reálne tak ide o interval približne 0,65 až 0,79 sekundy. Znalec zároveň uviedol, že bežné presmerovanie pohľadu vodiča môže trvať približne 0,5 sekundy a pripustil, že časový rozdiel 0,72 sekundy môže súvisieť aj s bežným otočením hlavy alebo presmerovaním pozornosti vodiča. Práve táto okolnosť je podľa názoru krajského súdu pre právne posúdenie veci podstatná. Časový rozdiel v rozsahu približne šiestich až ôsmich desatín sekundy predstavuje mimoriadne krátky časový úsek, pričom podľa samotného znalca jeho významnú časť môže tvoriť úkon, ktorý je zlučiteľný s bežným sledovaním cestnej premávky. Povinnosť vodiča sledovať situáciu v cestnej premávke nemožno vykladať tak, že vodič musí počas celej jazdy nepretržite fixovať zrak výlučne na jeden bod bezprostredne pred vozidlom. Riadne sledovanie cestnej premávky prirodzene zahŕňa aj kontrolu priestoru po stranách vozidla, spätných a bočných zrkadiel, dopravného značenia, prístrojov a ostatných účastníkov cestnej premávky. Krajský súd tým nevyslovuje všeobecnú tézu, podľa ktorej oneskorenie reakcie kratšie než jedna sekunda nikdy nemôže založiť zodpovednosť vodiča. Rozhodujúce sú vždy konkrétne okolnosti prípadu. V prejednávanej veci však hodnota približne 0,72 sekundy, navyše zaťažená toleranciou ±10 %, nemôže byť posudzovaná izolovane a automaticky stotožnená s nepozornosťou vodiča. Naopak, pokiaľ samotný znalec pripúšťa, že porovnateľný čas môže predstavovať bežné presmerovanie pohľadu vodiča, pričom neexistuje objektívny dôkaz o tom, kam mal obžalovaný v rozhodujúcom okamihu nasmerovaný pohľad, nemožno zo samotného časového rozdielu bezpečne vyvodiť, že sa obžalovaný nevenoval vedeniu vozidla alebo nesledoval situáciu v cestnej premávke. Významné je v tomto smere aj vyjadrenie znalca na otázku, prečo vodič nereagoval skôr a čo mu v tom mohlo brániť. Znalec uviedol, že odpoveď na takúto otázku nepatrí do jeho odborného posúdenia. Znaleckým dokazovaním teda nebolo zistené, že príčinou časového rozdielu bola práve nepozornosť, rozptýlenie alebo iné zavinené konanie obžalovaného. Nie je preto možné urobiť právny záver o porušení povinnosti vodiča iba spätnou úvahou, že pri ideálnom technickom priebehu mohol začať reagovať o niekoľko desatín sekundy skôr. Technická možnosť skoršej reakcie a trestnoprávne relevantná nedbanlivosť nie sú totožnými kategóriami. Prvý záver vyjadruje, čo bolo z fyzikálneho hľadiska za určitých vstupných podmienok možné. Druhý vyžaduje zistenie, že vodič mal a mohol za konkrétnych okolností vznik nebezpečenstva rozpoznať, bol povinný v konkrétnom okamihu reagovať a neurobil tak v dôsledku nedostatku náležitej opatrnosti. Takýto medzičlánok medzi technickým výpočtom a právnym záverom o zavinení však vykonaným dokazovaním bezpečne preukázaný nebol. Na uvedenom závere nič nemení ani zistenie znalca, že pri skoršej reakcii vodiča bolo z technického hľadiska možné stretu zabrániť. Dôkaz o oneskorenej, avšak ešte odvrátiteľnej reakcii totiž preukazuje predovšetkým kauzálny význam času, v ktorom vodič začal reagovať, nie však sám osebe príčinu tohto časového posunu ani zavinené porušenie povinnosti plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Z toho, že vodič mohol pri reakcii o niekoľko desatín sekundy skôr následku technicky zabrániť, nemožno bez ďalšieho spätne vyvodiť, že dôvodom jeho neskoršej reakcie bola práve nepozornosť. Takýto záver by bol prípustný až vtedy, ak by vykonané dokazovanie poskytovalo spoľahlivý podklad pre zistenie, že obžalovaný v rozhodujúcom časovom úseku svoju pozornosť vedeniu vozidla skutočne nevenoval, prípadne ju venoval činnosti nezlučiteľnej s povinnosťami vodiča. Takýto dôkaz však vykonaný nebol; naopak, znalec nevedel určiť, kam obžalovaný smeroval svoj pohľad, pripustil možnosť jeho bežného presmerovania a samotnú techniku jazdy obžalovaného označil za správnu. Záver, že skoršou reakciou bolo možné nehode zabrániť, preto odpovedá na otázku, či existoval technicky možný priaznivejší priebeh nehodového deja, nie však na odlišnú právne rozhodujúcu otázku, či obžalovaný reagoval neskôr preto, že zavinene porušil povinnosť plne sa venovať vedeniu vozidla. Stotožnením týchto dvoch otázok by sa zo samotnej odvrátiteľnosti následku neprípustné spätne vyvodzovalo zavinenie vodiča. Krajský súd zároveň prihliadol na ďalšie okolnosti priebehu dopravnej nehody. K nehode došlo vo večerných hodinách pri prejazde pravotočivou zákrutou. Poškodený bol oblečený v tmavom odeve bez reflexných prvkov a nachádzal sa pod vplyvom alkoholu, keď u neho bola zistená koncentrácia približne 1,46 promile alkoholu v krvi. Zo znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo vyplynulo, že stav zodpovedajúci takejto hladine alkoholu môže byť spojený s neistou, nekoordinovanou a tackavou chôdzou, závratmi a neusporiadanými pohybmi.

Ani dopravný znalec nebol schopný na verejnom zasadnutí presne rekonštruovať celý pohyb poškodeného pred zrážkou. Uviedol, že vie vyhodnotiť jeho postavenie v okamihu stretu, keď bol voči vozidlu postavený šikmo, nevedel však vyhodnotiť, či sa predtým zapotácal, zmenil smer pohybu, zastavil alebo sa inak pohyboval po vozovke. Táto neistota nie je bezvýznamná. Konkrétna trajektória poškodeného je priamo významná pre určenie okamihu vzniku kolíznej situácie, teda okamihu, od ktorého bolo objektívne možné od vodiča požadovať obrannú reakciu. Pokiaľ nemožno spoľahlivo rekonštruovať spôsob pohybu poškodeného pred stretom, nemožno bez ďalšieho s potrebnou mierou istoty určiť ani okamih, v ktorom sa jeho pohyb stal pre vodiča objektívne rozpoznateľným kolíznym nebezpečenstvom.

Znalec navyše na verejnom zasadnutí uviedol, že pri určitom variante pohybu poškodeného z pravej strany by išlo o náhlu prekážku. Krajský súd preto považuje za potrebné rozlišovať medzi okamihom, keď bolo možné poškodeného opticky rozpoznať ako osobu nachádzajúcu sa v priestore vozovky, a okamihom, keď bolo z jeho polohy, smeru a dynamiky pohybu možné objektívne rozpoznať, že vstupuje do kolíznej dráhy vozidla a vytvára situáciu vyžadujúcu okamžitú obrannú reakciu.

Tieto okamihy nemusia byť totožné. Pokiaľ ide o vzdialenosť 28,6 m, ani tá nepredstavuje priamo zistenú historickú skutočnosť. Znalec vysvetlil, že pri skúške dohľadnosti bola pôvodne zistená vzdialenosť približne 35,8 m, ktorá bola následne korigovaná o 20 % z dôvodu, že vodič vykonávajúci skúšku vopred vedel o existencii prekážky. Výsledných 28,6 m je preto hodnotou získanou odbornou korekciou experimentálneho výsledku. Znalec síce uviedol, že podľa jeho odborného názoru išlo o miesto, v ktorom už mal vodič reagovať, avšak ani tento záver nemožno posudzovať izolovane od ostatných okolností prípadu - najmä od neistoty konkrétneho pohybu poškodeného, svetelných podmienok, tmavého oblečenia poškodeného, jeho ovplyvnenia alkoholom a mimoriadne krátkeho časového rozdielu medzi teoreticky možnou a reálnou reakciou vodiča. Krajský súd nespochybňuje odborný výpočet znalca, podľa ktorého by pri reakcii už približne vo vzdialenosti 28 m a pri plnom brzdnom spomalení bolo za modelovaných podmienok možné zastaviť pred miestom stretu. Trestné právo nesankcionuje každú reakciu vodiča, ktorá sa spätne javí ako technicky menej optimálna. Záver o trestnej zodpovednosti nemožno budovať na požiadavke absolútne ideálnej reakcie vodiča v každom jednotlivom okamihu nehodového deja. Rozhodujúce je, či vodič porušil konkrétnu povinnosť spôsobom, ktorý mu možno zavinene pričítať. Pri nevedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. b/ Tr. zák. nestačí konštatovať, že obžalovaný o možnosti spôsobenia následku nevedel. Musí byť zároveň bezpečne preukázané, že vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery o tejto možnosti vedieť mal a mohol. V posudzovanom prípade vykonaným dokazovaním nebolo bez dôvodných pochybností preukázané také konkrétne porušenie povinnosti obžalovaného pri vedení motorového vozidla, ktoré by bolo možné označiť za trestnoprávne relevantné a ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so smrteľným následkom. Za tejto dôkaznej situácie nemožno spoľahlivo konštatovať ani naplnenie subjektívnej stránky prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. vo forme nevedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. b/ Tr. zák.

Navyše je potrebné zdôrazniť, že uvedený časový rozdiel sa svojou povahou pohybuje v oblasti bezprostrednej reakcie človeka na vzniknutú dopravnú situáciu. Trestnoprávnu zodpovednosť nemožno založiť na samotnej skutočnosti, že reakcia vodiča nebola z hľadiska spätnej technickej analýzy absolútne optimálna a nastala o niekoľko desatín sekundy neskôr, pokiaľ nebolo zároveň preukázané, že toto oneskorenie bolo dôsledkom zavineného porušenia konkrétnej povinnosti vodiča. O to viac to platí v posudzovanom prípade, keď ide o interval približne 0,72 sekundy, zaťažený toleranciou ±10 %, pričom znalec pripustil, že približne 0,5 sekundy môže predstavovať už samotné bežné presmerovanie pohľadu. Ak teda vykonané dokazovanie nevylúčilo, že predmetný časový rozdiel vznikol v rámci prirodzeného procesu vnímania, rozpoznania nebezpečenstva a následnej reakcie vodiča, nemožno samotnú existenciu takéhoto krátkeho reakčného intervalu povýšiť na dôkaz trestnoprávne relevantnej nedbanlivosti. Trestné právo nemôže sankcionovať samotný fyziologický čas potrebný na ľudskú reakciu; postihovať možno až zavinené konanie alebo opomenutie, ktorým bola porušená konkrétna právna povinnosť. Významným faktorom je zároveň správanie poškodeného.

Poškodený prechádzal vozovku mimo priechodu pre chodcov, za zníženej viditeľnosti, v tmavom oblečení bez reflexných prvkov a pod vplyvom alkoholu. Jeho spôsob pohybu označil dopravný znalec za technicky nesprávny a na verejnom zasadnutí výslovne uviedol, že poškodený mal väčšiu možnosť zabrániť dopravnej nehode než vodič motorového vozidla. Chodec ako účastník cestnej premávky je pritom povinný pred vstupom na vozovku presvedčiť sa, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a mimo priechodu pre chodcov nesmie vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúceho vozidla nútiť jeho vodiča k zmene smeru alebo rýchlosti jazdy. Krajský súd tým nespochybňuje, že ani porušenie povinností poškodeného automaticky nevylučuje trestnú zodpovednosť vodiča. Aj pri spolupôsobení poškodeného môže vodič niesť trestnoprávnu zodpovednosť, pokiaľ jeho vlastné zavinené porušenie povinnosti predstavuje príčinu následku. V tomto prípade však práve takéto vlastné trestnoprávne relevantné porušenie povinnosti vodiča bezpečne preukázané nebolo. Pri hodnotení obdobných dopravných situácií nemožno vychádzať z požiadavky, aby vodič predvídal každé možné porušenie pravidiel cestnej premávky iným účastníkom. Vždy je potrebné skúmať, kedy sa konanie iného účastníka stalo objektívne rozpoznateľným nebezpečenstvom a aké možnosti mal vodič od tohto okamihu. V prejednávanej veci pritom vodič jazdil dovolenou a podľa znalca rozhľadu primeranou rýchlosťou, nebol pod vplyvom alkoholu, jeho technika jazdy bola znalcom označená za správnu a jediným vyčítaným prvkom ostalo mierne oneskorenie reakcie v rozsahu niekoľkých desatín sekundy, ktorého príčinu znalecké dokazovanie nedokázalo určiť. Takýto dôkazný stav podľa krajského súdu nestačí na vyslovenie trestnej viny. Ak vykonané dôkazy pripúšťajú viacero reálne možných vysvetlení rozhodujúcich skutkových okolností a verziu zakladajúcu trestnú zodpovednosť nemožno bezpečne ustáliť, pochybnosti nemožno vykladať v neprospech obžalovaného. V danej veci zostali pochybnosti tak o presnom pohybe poškodeného pred stretom, ako aj o okamihu, keď jeho pohyb nadobudol charakter objektívne rozpoznateľného kolízneho nebezpečenstva, a najmä o tom, či časový rozdiel približne 0,72 sekundy možno vôbec považovať za zavinené porušenie povinnosti obžalovaného. Krajský súd preto dospel k záveru, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, pri výsledkoch vykonaného dokazovania nenapĺňa všetky zákonné znaky prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. Nebolo bez dôvodných pochybností preukázané trestnoprávne relevantné porušenie povinnosti obžalovaného a zároveň nebolo možné spoľahlivo ustáliť ani jeho nedbanlivostné zavinenie vo forme vyžadovanej § 16 písm. b/ Tr. zák. Za tejto situácie nebolo dôvodné napadnutý rozsudok iba zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodujúce dôkazy boli vykonané, krajský súd na verejnom zasadnutí znalecké dokazovanie sám doplnil a nebola zistená potreba ďalšieho dokazovania, ktoré by mohlo odstrániť vyššie uvedené pochybnosti spôsobom umožňujúcim iný zákonný záver. Krajský súd zároveň nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie vyšetrovacím pokusom, kontrolným znaleckým posudkom ani iným spôsobom smerujúcim k opätovnej rekonštrukcii nehodového deja. Takéto dôkazy by mohli nanajvýš spresniť technické parametre dohľadnosti, rýchlosti, vzdialeností alebo modelového času potrebného na reakciu vodiča, nemohli by však spätne odstrániť rozhodujúcu skutkovú neistotu spočívajúcu v tom, akým konkrétnym spôsobom sa poškodený bezprostredne pred stretom pohyboval a v ktorom okamihu sa jeho pohyb stal pre obžalovaného objektívne rozpoznateľným kolíznym nebezpečenstvom. Vyšetrovacím pokusom možno rekonštruovať podmienky, za ktorých je určitý objekt za vopred určených okolností viditeľný alebo rozpoznateľný, nemožno ním však dodatočne reprodukovať nezistenú dynamiku pohybu poškodeného, najmä či a kedy zmenil smer alebo tempo chôdze, zapotácal sa, zastavil alebo inak zasiahol do jazdnej dráhy vozidla. Rovnako ani ďalší znalec by pri absencii nového objektívneho skutkového podkladu nemohol túto chýbajúcu historickú skutočnosť zistiť, ale mohol by ju iba modelovať prostredníctvom jednotlivých hypotetických variantov. Ďalšie dokazovanie by tak nemohlo odstrániť pochybnosť o okamihu objektívnej rozpoznateľnosti kolízneho nebezpečenstva, ale iba vytvárať ďalšie modelové alternatívy založené na vstupných predpokladoch, ktoré vykonanými dôkazmi nemožno spätne verifikovať. Za takéhoto stavu by požiadavka na ďalšie dokazovanie nesmerovala k objasneniu dosiaľ zistiteľnej skutkovej okolnosti, ale k nahrádzaniu chýbajúceho skutkového podkladu hypotetickou rekonštrukciou, na ktorej nemožno založiť výrok o vine. Krajský súd preto napadnutý rozsudok podľa , v celom rozsahu zrušil a podľa vo veci sám rozhodol tak, že obžalovaného podľa spod obžaloby oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom.

V dôsledku oslobodzujúceho výroku odpadol právny základ pre rozhodovanie o uplatnených nárokoch poškodených v adhéznom konaní. Krajský súd preto podľa poškodených s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces, v ktorom bude možné ich nároky posúdiť podľa pravidiel občianskoprávnej zodpovednosti nezávisle od výsledku trestného konania.

Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, toto smerovalo výlučne proti výroku o treste a jeho podstatou bola požiadavka na uloženie prísnejšieho trestu obžalovanému. Vzhľadom na to, že krajský súd z podnetu odvolania obžalovaného zrušil výrok o vine a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, odpadol právny základ pre uloženie akéhokoľvek trestu. Námietky prokurátora týkajúce sa druhu a výmery uloženého trestu, majetkových pomerov obžalovaného a primeranosti peňažného trestu sa tým stali bezpredmetnými. Krajský súd preto odvolanie prokurátora podľa ako nedôvodné zamietol. Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom tento rozsudok bol prijatý hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.