Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_49Ek-529-2026.pdf
PDF · 107.59 KB
Case nature
Subarea
49Ek/529/2026
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava 4, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., XXX XX C., o vymoženie 220,7 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/529/2026 zo dňa 26. 05. 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/529/2026 zo dňa 26. 05. 2026 z a m i e t a .
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/529/2026 zo dňa 26. 05. 2026.
o d ô v o d n e n i e :
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 23. 04. 2026 domáhal od povinného vymoženia 220,70 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 04654/09 zo dňa 30. 09. 2009 vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 10. 2009 a vykonateľnosť dňa 22. 10. 2009 (ďalej len „exekučný titul“).
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 49Ek/529/2026 zo dňa 26. 05. 2026 vyšší súdny úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol, keď dospel k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vychádzajúc z podaného návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh vyšší súdny úradník považoval za nesporné, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor zo Zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný dňa 04. 07. 2008 a ktorú vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Poukázal na to, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu
spočíva v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa osobitných predpisov (najmä podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v prípade rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej pred 01. 01. 2015 a neskôr podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) a či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012, ako aj na ustálenú judikatúru v tomto smere, najmä na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011. Vyšší súdny úradník konštatoval, že ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Vyšší súdny úradník sa teda zaoberal tým, či rozhodcovská zmluva, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu spĺňa podmienky podľa osobitných predpisov. Rozhodcovská doložka v prejednávanej veci je obsiahnutá v bode 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytovania úverov (ďalej aj „VOP“) a vyšší súdny úradník mal za to, že teda nebola riadne respektíve individuálne so spotrebiteľom vyjednaná, pretože nebolo preukázané jej písomné dojednanie. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013. Vyšší súdny úradník mal za to, že písomná forma by bola zachovaná len v prípade, ak by rozhodcovská zmluva, resp. doložka bola obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Z predložených VOP, ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka je však zrejmé, že tento dokument zmluvnými stranami podpísaný nebol. Zároveň oprávnený nepreukázal, že sa s obsahom VOP povinného aj skutočne oboznámil (najmä s možnosťou neprijať návrh na uzatvorenie rozhodcovskej doložky), vyšší súdny úradník považoval postup oprávneného za neštandardný, keď rozhodcovskú doložku zahrnul do VOP bez toho, aby v zmluve o úvere uviedol aspoň odkaz na toto zmluvné dojednanie. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. vyšší súdny úradník dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre nedodržanie písomnej formy. Vyšší súdny úradník ďalej konštatoval, že v danej veci by rozhodcovská doložka neobstála ani z pohľadu právnej úpravy neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutej v § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Za neprijateľné považoval vyšší súdny úradník aj to, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo VOP, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok. Vyšší súdny úradník poukázal v tomto smere na rozsiahlu európsku judikatúru ako i judikatúru najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa pred nekalými podmienkami (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 (R 46/2012), uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 410/2012 zo dňa 30. 01. 2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 3/2012 zo dňa 29. 04. 2013, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/2020 z 30. 03. 2021). Tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10. 10. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012. Záverom vyšší súdny úradník konštatoval, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v danom konaní odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej doložky má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009). Vyšší súdny úradník preto návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že oprávnený, ktorý bol neúspešný s návrhom na vykonanie exekúcie, nemá nárok na ich náhradu.
3. Proti rozhodnutiu podal oprávnený sťažnosť, ktorou žiadal rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušiť. Oprávnený, v postavení veriteľa, uzavrel s povinným, v postavení dlžníka, dňa 04. 07. 2008 zmluvu o úvere č. 7281265, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 165,97 Eur. Za kľúčovú považoval definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, podľa ktorej je spotrebiteľskou len zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka. Tým je vylúčené, aby podľa právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere, obsahujúcej aj rozhodcovskú doložku, bolo možné posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvu uzavretú v režime obchodného práva, a naviac nie na základe dohody strán o voľbe Obchodného zákonníka, ale na základe priamej
zákonnej aplikácie režimu obchodného práva (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). Súd nesprávne posúdil aj obsah rozhodcovskej doložky, ktorá nezakazuje žiadnej zo strán obrátiť sa so žalobou na všeobecný súd. Časová verzia Občianskeho zákonníka účinná v čase uzavretia zmluvy o úvere nezakazovala použitie rozhodcovskej doložky. Tá je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Priamo na prednej strany zmluvy o úvere sa uvádza, že dlžník vyhlasuje, že súhlasí s VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti. Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VOP sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VOP sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VOP. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VOP neprichádza do úvahy. Oprávnený si predložením zmluvy o úvere, ako aj VOP splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola dojednaná vo VOP a je písaná čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Z toho jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a povinný sa má možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). Povinný má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Podľa § 14 ods. 2 ZoRK upravujúceho náležitosti rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje v ňom neupravených otázkach podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom druhej strany. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry.
4. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná Rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2. marca 2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená o.i. aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 1. marca 2011, sp. zn. 19Co 481/2010 publikovaného na www.profipravo.cz. Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil Najvyšší súd ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 32 Cdo 1590/2008 s právnou vetou: v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej doložky vylúčené bolo publikované pod číslom C 7386 v Súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako aj v systéme www.beck-online.cz. Oprávnený má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi
predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Dotknutá rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal oprávnený za to, že rozhodcovskou doložkou bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania, má povahu exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť).
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
7. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného.
9. Podľa § 53 ods. 3 písm. f/ bod 4 Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydané v spotrebiteľskom spore a rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.
10. Po preskúmaní sťažnosti voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, zákonný sudca vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a konštatoval, že bola podaná včas a nie je dôvodná. Vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Preto sudca sa zaoberal v sťažnostnom konaní len právne relevantnými tvrdeniami oprávneného, a na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nižšie uvedené.
11. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podaný v zmysle § 9 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní (ďalej len „ZoUNEK“), pričom stará exekúcia bola vedená súdnym exekútorom, JUDr. Ladislavom Jakubcom, pod sp. zn. EX 7897/23. V prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa „nové“ exekučné konanie vedie už podľa predpisov platných a účinných v čase podania opätovného návrhu na začatie exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie sa posudzuje podľa ustanovenia § 53 Exekučného poriadku a pri tejto činnosti súdu je irelevantné, či ide o repodaj alebo úplne nový návrh na vykonanie exekúcie (s výnimkou posudzovania dôvodnosti uplatnených trov v súvislosti s podaným návrhom podľa § 9 ods. 3 ZoUNEK). Exekučný súd je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený a zároveň povinný preskúmať, či možno exekúciu na podklade návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh vykonať (vydať poverenie súdnemu exekútorovi). Samotný ZoUNEK nepredpokladá, že by malo byť pri opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie automaticky vydané poverenie na vykonanie exekúcie, len preto, že sa už exekúcia raz viedla, čo je vyjadrené v ustanovení § 8 ods. 6 ZoUNEK (ak súd opätovnému návrhu nevyhovie, upovedomí o tom exekútora, ktorý vydal upovedomenie o
zastavení starej exekúcie, ktorý bezodkladne zruší všetky úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii).
12. Za správne súd považoval posúdenie vyššieho súdneho úradníka, že medzi povinným a oprávneným vznikol na základe zmluvy o úvere č. 7281265 uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 04. 07. 2008 spotrebiteľský vzťah. Hoci možno súhlasiť s právnym názorom oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) definovala spotrebiteľskú zmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo inú odplatnú zmluvu upravenú v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, nemožno ignorovať skutočnosť, že v zmysle následného právneho vývoja a rozhodovacej praxe sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pričom tak oprávnený ako i povinný zodpovedajú definícii dodávateľa a spotrebiteľa v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Navyše, obsah zmluvy bol vopred pripravený oprávneným ako dodávateľom, pričom spotrebiteľ obsah zmluvy nemohol individuálne ovplyvniť a mohol zmluvu prijať len ako celok. Zmluva o úvere zároveň zodpovedala definícii spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Za tohto stavu sa v danom prípade jednoznačne jednalo o zmluvu spotrebiteľskú, a preto vyšší súdny úradník správne postupoval v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.
13. Materiálnym predpokladom exekúcie je exekučný titul. Súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu SR z 20.04.2011, sp. zn. II. ÚS 165/2011). Oprávnenie preskúmať rozhodnutie z pohľadu či sa jedná o spôsobilý exekučný titul má v zmysle Exekučného poriadku jedine exekučný súd (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.02.2013, sp. zn. 4M Cdo 8/2012). Rozhodnutie znejúce na peňažné plnenie, na ktorého podklade sa navrhuje vykonanie exekúcie, musí byť formálne vykonateľné už v dobe zahájenia exekučného konania. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (obdobne uznesenia Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 384/09 zo dňa 09.12.2009, sp. zn. I. ÚS 456/2011 z 23.11.2011). Jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22.05.2013). Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Zákonodarca po novele Exekučného poriadku zákonom č. 2/2017 Z.z. explicitne v ustanovení § 53 ods. 3 písm. f/ body 1 - 4 Exekučného poriadku upravil i konkrétne podmienky preskúmavania návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku v spotrebiteľskej veci. Týmto spôsobom postupoval i vyšší súdny úradník, keď posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľský a správne aplikoval ustanovenia § 53 Exekučného poriadku, podľa ktorých ex offo preskúmaval návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, vrátane exekučného titulu, spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
14. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 ZoRK). Podľa ustanovení ZoRK platného v čase jej uzavretia musela mať rozhodcovská zmluva písomnú formu, inak bola zákonodarcom sankcionovaná ako neplatná (§ 4 ods. 2 ZoRK). Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V danom prípade medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah, a to na základe písomnej Zmluvy o úvere uzavretej dňa 04. 07. 2008, ktorá neobsahovala informáciu o tom, že by sa prípadný spor mal riešiť v rozhodcovskom konaní a odkazovala len na VOP. Preto sudca považoval za správny právny záver vyššieho súdneho úradníka, že rozhodcovská doložka je neplatná pre nedodržanie písomnej formy, pretože nebolo preukázané jej písomné dojednanie, keďže z predložených VOP, ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, je zrejmé, že tento dokument nebol zmluvnými stranami podpísaný. Úprava obsiahnutá v ZoRK o forme rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP, je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených VOP obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na VOP obsahujúcich rozhodcovskú doložku má tak za následok, že z VOP nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Vzhľadom na uvedené námietka oprávneného spočívajúca v tom, že rozhodcovská doložka je údajne prejavom vôle zmluvných strán, je tak len v rovine tvrdení, a to bez skutočného preukázania existencie vôle zmluvných strán byť predmetnou rozhodcovskou doložkou viazaní. Na základe uvedeného potom možno dospieť k záveru, že nedošlo k uzavretiu písomnej rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky v zmysle ust. § 4 ods. 2 ZoRK účinného v tom čase.
15. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami. Práve preto, že rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale súkromnoprávny orgán, platia pre nich určité pravidlá. Ich právomoc nie je daná len ustanoveniami zákona, právomoc je odvodená od rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Len tak môže byť právomoc súkromnoprávneho orgánu daná. Ak exekučný súd zistí, že rozhodnutie vydal orgán, ktorý nebol oprávnený rozhodovať o otázke týkajúcej sa rozhodnutia, návrh na vykonanie exekúcie zamietne. V prejednávanej veci súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekúcia nemôže byť nariadená, nakoľko sa jej vykonanie navrhuje na základe nespôsobilého exekučného titulu. Predložený rozhodcovský rozsudok, sp. zn. SR 04654/09 zo dňa 30. 09. 2009 vydal Stály rozhodcovský súd, nepredstavuje vykonateľný exekučný titul v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Exekučný titul vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitný - akt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 250 ods. 1 CSP zamietnuť.
16. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).