Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-34-2026.pdf
PDF · 97.26 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/34/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, v právnej veci navrhovateľky – osoby povinnej platiť výživné: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C., C. XXX/XX, proti osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti: D. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom tamtiež, o zrušenie vyživovacej povinnosti na plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25. novembra 2025 č.k. 5Pc/23/2025-17, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok III.) a v závislom výroku o trovách konania (výrok II.) p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil počnúc dňom 14.10.2025 vyživovaciu povinnosť navrhovateľky voči osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti (ďalej tiež „oprávnená“), ktorá bola navrhovateľke určená rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 7Pc/15/2004-188 zo dňa 13.08.2005, výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a výrokom III. vo zvyšku návrh zamietol.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa ustanovení § 62 ods. 1, 2, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, § 2 a § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že navrhovateľka sa podaným návrhom, doručeným súdu dňa 14.10.2025, domáhala zrušenia jej vyživovacej povinnosti voči oprávnenej, ktorá vyživovacia povinnosť bola určená rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 7Pc/15/2004-188 zo dňa 13.08.2025. Navrhovateľka tvrdila, že oprávnená je od 01.07.2025 zamestnaná, čím sa stala schopnou živiť sa sama.
3. Zo šetrenia prostredníctvom Sociálnej poisťovne súd zistil, že oprávnená je v súčasnosti zamestnaná a sama písomne uviedla, že súhlasí s návrhom na zrušenie vyživovacej povinnosti. V konaní bolo zistené, že oprávnená má príjem zo zamestnania, pričom naopak, neboli zistené žiadne také mimoriadne výdavky oprávnenej, ktoré by natoľko znižovali jej príjem, že by bolo spravodlivé očakávať, že jej navrhovateľka bude naďalej ako plnoletej, zamestnanej osobe s vlastným príjmom, uhrádzať výživné. Podľa názoru súdu v tomto prípade došlo k zmene pomerov, ktoré si vyžiadali zmenu ohľadne pôvodne určenej vyživovacej povinnosti navrhovateľky voči oprávnenej a to tak, že bolo potrebné vyživovaciu povinnosť navrhovateľky voči nej počnúc dňom podania návrhu v tejto veci, t.j. počnúc dňom 14.10.2025, zrušiť. Súd preto návrhu vyhovel v takom rozsahu, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľky zrušil, avšak len počnúc od 14.10.2025, t.j od podania návrhu a vo zvyšku, t.j. za obdobie pred začatím tohto konania návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.
4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá rozsudok považovala za nesprávny a zároveň aj nepreskúmateľný. Svoje odvolanie smerovala voči dátumu zrušenia vyživovacej povinnosti voči oprávnenej. Nesúhlasí so zrušením výživného od 14.10.2025 a to hlavne z dôvodu, že súd mal jasne preukázané, že oprávnená ukončila vysokoškolské štúdium k 30.06.2025 a následne aj uzatvorila riadnu pracovnú zmluvu od 01.07.2025 a teda, že týmto dňom zanikla vyživovacia povinnosť voči nej. Nezanikla teda dátumom podania návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, ktorý navrhovateľka podala dňa 14.10.2025. Odvolateľka je toho názoru, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil ukončenie vyživovacej povinnosti napriek tomu, že navrhovateľka v návrhu jasne uviedla, že žiada o zrušenie vyživovacej povinnosti ku dňu 30.06.2025 a nie od podania návrhu. Poukázala na to, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom v zmysle zákona trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Odvolateľka považuje rozsudok aj za nepreskúmateľný. Súd mal dostatok času aj prostriedkov na preukázanie skutočnosti, od kedy oprávnená nastúpila do práce, vedel a mohol zistiť prostredníctvom oprávnenej samotnej, prípadne prostredníctvom Sociálnej poisťovne tieto skutočnosti, ktoré sa navrhovateľke nepodarilo zistiť. Navrhovateľka uviedla, že súdu predložila potvrdenie o zaplatení celého výživného v prospech účtu oprávnenej, ktorú skutočnosť oprávnená aj potvrdila sms správou, zaslanou tak isto ako dôkaz. Záverom poukázala na to, že návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti podala až 14.10.2025 a nie skôr iba z toho dôvodu, že tomuto konaniu predchádzalo konanie o určenie výživného na plnoleté dieťa pod sp. zn. 7Pc/15/2024, ktoré bolo právoplatne ukončené až dňa 17.09.2025 a navrhovateľka čakala na právoplatnosť uvedeného rozsudku. Navrhla preto zmeniť výrok I. napadnutého rozsudku tak, že jej vyživovacia povinnosť bude zrušená počnúc dňom 01.07.2025.
5. Oprávnená vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že navrhovateľka, teda jej matka, opustila spoločnú domácnosť začiatkom mesiaca október 2023 a keďže jej neplatila žiadne výživné, v mesiaci február 2024 ju oprávnená vyzvala k plneniu vyživovacej povinnosti, na čo vôbec nereagovala. Preto bola nútená podať na súd návrh na určenie výživného. Návrh podala dňa 22.04.2024 a súd ju zaviazal platiť výživné od uvedeného dátumu. Pritom za obdobie dlhšie ako 7 mesiacov, a to od mesiaca október 2023 až do 22.04.2024 jej matka výživné nezaplatila a súd ju k tomu nezaviazal, čo musela oprávnená rešpektovať. Na základe uvedeného je oprávnená toho názoru, že odvolací súd by mal napadnutý rozsudok potvrdiť.
6. Odvolateľka v odvolacej replike zotrvávala na podanom odvolaní a tam uvedených dôvodoch. Poukázala na to, že obdobie, ktoré oprávnená opisuje vo svojom vyjadrení a síce mesiace od októbra 2023 až do 22.04.2024, kedy podala návrh na určenie výživného, mala oprávnená možnosť a tiež zákonné právo si výživné nárokovať v súdnom konaní. Samotné vyjadrenie oprávnenej k podanému odvolaniu sa netýka merita veci a skutočností uvádzaných navrhovateľkou v podanom odvolaní. Jej vyjadrenie iba potvrdzuje odvolateľkou namietanú skutočnosť a síce, že bola na základe riadne uzavretej pracovnej zmluvy zamestnaná a je schopná sa živiť od 01.07.2026 (poznámka súdu: správne má byť uvedené od 01.07.2025). Vzhľadom na uvedené považuje odvolateľka vyjadrenie oprávnenej za účelové.
7. Oprávnená ďalšie vyjadrenie k veci nepodala.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP, § 68 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o návrhu navrhovateľky na zrušenie jej vyživovacej povinnosti k plnoletej dcére ako osobe oprávnenej prijímať výživné, pričom zrušenie vyživovacej povinnosti požadovala ku dňu 30.06.2025 a to z dôvodu, že od 01.07.2025 oprávnená začala pracovať. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd návrhu vyhovel a vyživovaciu povinnosť povinnej
zrušil avšak až odo dňa podania návrhu na súd, teda od 14.10.2025 a vo zvyšku (v časti týkajúceho sa obdobia od 30.06.2025 do podania návrhu) návrh zamietol.
10. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, navrhovateľka napáda správnosť rozsudku prvoinštančného súdu v jeho zamietajúcej časti, majúc za to, že súd mal zrušiť vyživovaciu povinnosť počnúc dňom, kedy oprávnená nastúpila na základe pracovnej zmluvy do zamestnania a získala tak možnosť sama sa živiť a nie až odo dňa podania návrhu na zrušenie výživného na súd, pričom súd mal jasne preukázané, že oprávnená nastúpila do zamestnania dňa 01.07.2025. Podstatou odvolacej argumentácie bolo najmä nedostatočné a nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, nesprávne právne posúdenie veci ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.
11. Odvolací súd ale žiadne pochybenie na strane prvoinštančného súdu nezistil a po preskúmaní rozsudku napadnutého odvolaním, po oboznámení sa s odvolacou argumentáciou i celým obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, keď zrušil vyživovaciu povinnosť až od podania návrhu na súd, napriek tomu, že mal preukázané, že schopnosť oprávnenej živiť sa sama nastala od 01.07.2025.
12. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
13. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len ododňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
14. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
15. Podľa § 231 CSP, rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky možno na základe žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď nastala podstatná zmena pomerov. 16. S poukazom na citované zákonné ustanovenia treba zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona a nevzniká až na základe rozhodnutia súdu. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom trvá dovtedy, kým deti aj po dosiahnutí plnoletosti nie sú schopné samé sa živiť (napr. počas prípravy na budúce povolanie). Je však treba rozlišovať medzi zánikom vyživovacej povinnosti a zrušením vyživovacej povinnosti. Vyživovacia povinnosť zaniká zo zákona momentom, kedy dieťa je schopné sa samé živiť. Vyživovaciu povinnosť zrušuje súd, ak bola určená súdnym rozhodnutím. Kľúčovým ustanovením je § 78 Zákona o rodine, podľa ktorého dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. 17. Z citovaných ustanovení vyplýva, že súdne rozhodnutia o výživnom na plnoleté dieťa možno zmeniť alebo zrušiť len na návrh (§ 78 ods. 1 in fine Zákona o rodine) a súčasne len vtedy, ak sa zmenili pomery, t.j. okolnosti rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti. Bez návrhu môže byť rozhodnutie súdu o výživnom zmenené len vtedy, ak ide o výživné na maloleté dieťa. I keď je možné súdne rozhodnutie o výživnom na plnoleté dieťa zmeniť prípadne zrušiť len na návrh, neznamená to, že by k zníženiu alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti nemohlo dôjsť od okamihu, kedy nastala zmena pomerov, a teda i pred podaním návrhu. Naopak z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že k zmene súdneho rozhodnutia o výživnom (zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti) je treba pristúpiť (na rozdiel od určenia výživného, ktoré možno priznať len odo dňa začatia konania, ak nejde o výživné na maloleté dieťa) vždy od okamihu, kedy sa zmenili pomery. V tejto súvislosti treba pripomenúť aj vyššie citované ustanovenie § 231 CSP. Rozhodujúca pre zrušenie vyživovacej povinnosti u plnoletého dieťaťa je teda zmena pomerov a nie deň podania návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 473/2012 zo dňa 18. septembra 2012, kde Ústavný súd riešil obdobnú vec, a rovnaký záver vyplýva tiež z uznesenia Ústavního soudu České republiky sp. zn. II. ÚS 1146/07 zo dňa 07. 06. 2007.
18. V prejednávanej veci však spätné zrušenie vyživovacej povinnosti ku dňu 30.06.2025 nebolo možné. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vyživovacia povinnosť na oprávnenú bola určená rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 7Pc/15/2024-188 zo dňa 13.08.2025, ktorým zaviazal povinnú prispievať na výživu navrhovateľky ( plnoletej dcéry) sumou 200 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky počnúc od 22.04.2024 a zročné výživné za obdobie od 22.04.2024 do 30.06.2025 v sume 2.800 eur uložil povinnej zaplatiť navrhovateľke do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.09.2025. Z výroku uvedeného rozsudku je zrejmé, že trvanie vyživovacej povinnosti vo výške 200 eur mesačne nie je do budúcna časovo ohraničené.
19. Približne o mesiac neskôr, dňa 14.10.2025, podala povinná na súd predmetný návrh na zrušenie výživného, ktorého sa domáhala spätne od 30.06.2025, pričom v návrhu uviedla, že oprávnená ukončila štúdium na vysokej škole v júni 2025 a od 01.07.2025 má uzavretú riadnu pracovnú zmluvu, čím sa stala schopnou sama sa živiť. Navrhovateľka sa teda domáhala zrušenia výživného spätne i za obdobie, o ktorom rozhodoval súd svojím predchádzajúcim rozsudkom, ktorým určoval výživné na plnoletú oprávnenú. Vyhovenie takémuto návrhu na zrušenie výživného spätne však nebolo možné, pretože by išlo o neprípustnú revíziu skoršieho právoplatného rozhodnutia súdu. Nič ale pritom nebránilo povinnej, aby v konaní o určenie výživného, vedenom pod sp. zn. 7Pc/15/2024, uplatňovala i argumentáciu ohľadom okolností trvania vyživovacej povinnosti a žiadala zrušenie výživného od ukončenia štúdia oprávnenej a jej nástupu do zamestnania. V takom prípade by konajúci súd musel uvedené okolnosti brať do úvahy a zohľadniť ich v rozhodnutí ohraničením trvania určenej vyživovacej povinnosti len na dobu, počas ktorej bola oprávnená odkázaná výživou na rodičov. Neobstojí preto argumentácia odvolateľky, že svoj návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti podala až 14.10.2025 a nie skôr iba z toho dôvodu, že čakala na právoplatnosť uvedeného rozsudku č.k. 7Pc/15/2024, keďže na takýto postup povinnej nebol žiadny právne relevantný dôvod, práve naopak, ak chcela dosiahnuť zrušenie vyživovacej povinnosti od 01.07.2025, mala zánik vyživovacej povinnosti riešiť v rámci označeného skoršieho konania. Síce povinná v konaní č.k. 7Pc/15/2024 uvádzala ( por. vyjadrenie zo dňa 16.05.2025), že oprávnená ukončila štúdium a v prípade, že sa zamestná, požiada o zrušenie výživného, pravdou však je, že žiadne procesné aktivity v tomto smere už povinná nevyvinula, ani sa na pojednávaní dňa 13.08.2025, ktoré sa konalo vo veci určenia výživného a na ktorom súd ukončil dokazovanie a vyhlásil rozsudok, nezúčastnila a o zrušenie výživného nežiadala. Rovnako z obsahu spisu vyplýva, že uvedený rozsudok, ktorým súd určil jej vyživovaciu povinnosť vo výške 200 eur od 22.04.2025 do budúcna bez ohraničenia jej trvania, povinná ani nenapadla riadnym opravným prostriedkom, ktorým mohla dosiahnuť zmenu rozhodnutia a zrušenie vyživovacej povinnosti od 01.07.2025. Pokiaľ potom povinná mienila napraviť dôsledky vlastnej pasivity počas predchádzajúceho konania prostredníctvom predmetného návrhu na zrušenie výživného aj so spätnou účinnosťou, takéto možnosti rozhodnutia zákon súdu nedáva, pretože ako bolo už uvedené, išlo by o neprípustné preskúmavanie a reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia.
20. Ďalšie odvolacie argumenty povinnej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
21. Považujúc odvolanie za neopodstatnené preto odvolací súd rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku ako aj závislom výroku o trovách konania (výroky II. a III.) z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pretože žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie v zmysle § 57 CMP.
23. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).