Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-138-2026.pdf
PDF · 117.79 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/138/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Korbašovej a členiek senátu JUDr. Miriam Štillovej a JUDr. Petry Lackovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, dieťa rodičov: matka B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. D. XX, E. E. a otec F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. G. XXXX/X, B. - H., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, zastúpený: JUDr. Marek Čuhák, advokát so sídlom Ružová dolina 8, Bratislava, v konaní o návrhu otca na zníženie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 30P/68/2025-37 zo dňa 18. februára 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 30P/68/2025-37 zo dňa 18. februára 2026 p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. návrh otca zamietol; výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Okresný súd citujúc § 78 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 62 ods. 1, 2, ods. 4 prvú vetu a ods. 5 zákona o rodine, § 75 ods. 1 zákona o rodine mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že neboli splnené podmienky na zmenu právoplatného rozhodnutia o výživnom. Zistil, že od poslednej úpravy výživného, ku ktorej došlo schválením rodičovskej dohody rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 15.11.2023, otec ukončil prácu v Nemecku, kde dosahoval mesačný príjem vo výške približne 3 000 až 3 500 Eur, vo februári 2025 sa vrátil na Slovensko a v čase rozhodovania okresného súdu sa nachádzal vo väzbe. Otec svoje tvrdenia o poklese príjmu, ako aj o nemožnosti nájsť si primerané zamestnanie, nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi. Okresný súd mal preukázané, že otec je zdravý, bez zdravotných obmedzení, má stredoškolské vzdelanie v odbore kuchár – čašník, ovláda nemecký jazyk a disponuje pracovnými skúsenosťami získanými v gastronómii, ako aj pri výkone servisných, stavebných a maliarskych prác. Na strane matky zistil, že táto popri prevádzkovaní kozmetického salónu pracuje ako čašníčka u dvoch zamestnávateľov, zabezpečuje každodennú osobnú starostlivosť o maloletého a znáša náklady spojené s jeho výživou a výchovou. Maloletý medzičasom postúpil na druhý stupeň základnej školy, pričom jeho potreby sa podľa okresného súdu prirodzene zvýšili.
3. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z princípu potenciality príjmov povinného rodiča, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. februára 2019, sp.zn. 3 Cdo 236/2018 týkajúci sa uplatnenia tohto princípu. Dospel k záveru, že otec nepreukázal existenciu objektívnych okolností, ktoré by bez jeho zavinenia odôvodňovali pokles jeho príjmov a zníženie
vyživovacej povinnosti. Za účelové považoval jeho tvrdenia o neúspešnom hľadaní zamestnania v Nemecku a Rakúsku, keďže ich nepodložil žiadnymi dôkazmi. Mal za to, že vzhľadom na vek, zdravotný stav, dosiahnuté vzdelanie, jazykové znalosti a pracovné skúsenosti je otec schopný zabezpečiť si príjem umožňujúci plnenie vyživovacej povinnosti v doterajšom rozsahu. Zároveň zdôraznil, že ani väzba otca nemôže byť vyhodnotená na ujmu maloletého dieťaťa a že dohodnuté výživné vo výške 300 Eur mesačne zodpovedá v zmysle metodiky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pre výpočet výživného rodičov k deťom (tzv. tabuľkové výživné) príjmu podstatne nižšiemu, než aký otec dosahoval pri práci v Nemecku. Návrh otca na zníženie výživného preto zamietol ako rozporný s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“). 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a v § 62 ods. 1 CMP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18P/33/2023-58 zo dňa 15.11.2023 tak, že bude povinný prispievať na výživu maloletého sumou 130 Eur mesačne k rukám matky vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca. Alternatívne navrhol napadnutý rozsudok podľa § 389 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že sa dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou a neodôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záveru, že je v jeho možnostiach aj naďalej plniť vyživovaciu povinnosť v nezmenenej výške. Okresný súd neprihliadol na zásadu proporcionality medzi ochranou záujmu maloletého dieťaťa a reálnymi možnosťami povinného rodiča plniť si vyživovaciu povinnosť. Podľa jeho názoru sa súd podstatnými skutočnosťami rozhodnými pre zníženie výživného nevysporiadal, resp. ich vyhodnotil výlučne v jeho neprospech, v dôsledku čoho považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné.
5. Ďalej otec uviedol, že k významnej zmene pomerov došlo na jeho strane, pričom súd prvej inštancie túto zmenu dôsledne neposúdil. Poukázal na to, že v čase rozhodovania okresného súdu sa nachádzal vo väzbe, v ktorej sa nachádzal aj v čase podania odvolania, čo podľa jeho názoru predstavuje objektívnu prekážku výkonu zárobkovej činnosti. Hoci si bol vedomý, že trestné stíhanie nemožno prenášať na ťarchu maloletého dieťaťa, nemožno podľa neho abstrahovať od skutočnosti, že aktuálne nemá objektívnu možnosť dosahovať akýkoľvek príjem. Namietal, že aplikácia princípu potenciality viedla k úplnému ignorovaniu faktického stavu, teda nulového príjmu počas väzby, čím mu bola uložená povinnosť platiť výživné v sume, ktorá je pre neho fakticky nesplniteľná, a rozhodnutie sa tak dostalo do rozporu so zásadou spravodlivosti a proporcionality. Zvýraznil aj nesprávne skutkové zistenia a neúplne zistený skutkový stav. Nestotožnil sa s vyhodnotením svojich majetkových pomerov okresným súdom a vytýkal mu, že vychádzal z predpokladu, že je schopný dosahovať príjem minimálne vo výške 1 363 Eur mesačne, resp. až 3 000 Eur mesačne, bez opory vo vykonanom dokazovaní. Takýto záver podľa neho nezohľadňuje aktuálnu situáciu na trhu práce ani jeho individuálne možnosti v čase rozhodovania a predstavuje neprimerané rozšírenie princípu potenciality. Zdôraznil, že princíp potenciality nemožno aplikovať abstraktne, ale len na základe konkrétnych a preukázaných možností povinného rodiča dosahovať príjem v reálnych podmienkach, inak dochádza k nahrádzaniu dokazovania domnienkami súdu.
6. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že s návrhom na zníženie výživného nesúhlasí, naopak žiadala zvýšiť výživné na sumu 400 Eur mesačne. Uviedla, že sa o maloletého stará sama bez akejkoľvek pomoci otca, ktorý je v súčasnosti vo väzbe a na výžive maloletého sa nijakým spôsobom nepodieľa. Maloletý rastie, s čím súvisí aj zvyšovanie nákladov na jeho výživu, bývanie a ostatné potreby. Zároveň podrobne vyčíslila mesačné výdavky na maloletého pozostávajúce najmä z nákladov na bývanie, stravu, hygienu, drogériu, školské potreby, lieky, voľnočasové aktivity, ošatenie a obuv, pričom uviedla, že školské poplatky doloží dodatočne po doručení potvrdení zo školy. Dodala, že medzi uvedené výdavky nezahrnula náklady na mobilný telefón, tablet, bicykel, kolobežku a ďalšie veci, ktoré maloletému zabezpečuje. Otec neposiela mesačne sumu 50 Eur na sporiaci účet maloletého. Z uvedených dôvodov zotrvala na svojom nesúhlase so znížením výživného.
7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal oprávnený účastník konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu vyplývajúcom z § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 2 ods. 1 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok preto podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP potvrdil ako vecne správny. 8. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z § 387 ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. 9. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/ týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom otca, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP). 11. Platná právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine) je založená na rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá zákona o rodine). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu
vyživovacej povinnosti a rozumie sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča, zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností, ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní. Majetkové pomery rodiča umožňujú komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín „prihliada sa“, osobnú starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera, v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia. 12. Rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods.1 Zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta druhá zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu, sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote, výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti. 13. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia treba považovať podstatnú zmenu pomerov, či už na strane maloletého dieťaťa alebo rodičov. Úlohou súdu je preto zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1 zákona o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. 14. V danej prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu otca na zníženie výživného z hľadiska súčasných odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, ako aj z hľadiska schopností, možností a majetkových pomerov rodičov, na ktorých výživu je maloletý plne odkázaný, a tieto potom v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov (§ 78 ods. 1 zákona o rodine), porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného v čase posledného rozhodnutia súdu rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 18P/33/2023-58 zo dňa 15.11.2023, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, ktorou sa otec zaviazal prispievať na výživu maloletého zvýšeným výživným 300 Eur mesačne, z toho bežné výživné vo výške 250 Eur sa zaviazal uhrádzať vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky a výživné určené na tvorbu úspor vo výške 50 Eur mesačne sa zaviazal uhrádzať vždy do 20. dňa v mesiaci vopred na osobitný účet maloletého. 15. Okresný súd vyhodnotil správne a v súlade so zákonom o rodine, že nebola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov na strane otca odôvodňujúca zníženie výživného. V čase uzavretia rodičovskej dohody schválenej posledným rozhodnutím súdu otec pracoval v Spolkovej republike Nemecko, kde podľa vlastných tvrdení dosahoval mesačný príjem približne 3 000 až 3 500 Eur. Výška výživného bola výsledkom dohody rodičov, ktorá vychádzala z ich vtedajších osobných, majetkových a zárobkových pomerov. Nemožno opomenúť, že otec dobrovoľne prevzal záväzok plniť vyživovaciu povinnosť v uvedenom rozsahu za situácie, keď disponoval nadštandardným príjmom a deklaroval zámer pracovať v zahraničí dlhodobo.
16. Otec svoj návrh na zníženie výživného odôvodnil tým, že vo februári 2025 ukončil prácu v Nemecku, vrátil sa na Slovensko a napriek snahe sa mu nepodarilo nájsť zamestnanie, ktoré by mu zabezpečovalo porovnateľný príjem. Tvrdil, že jeho aktuálny mesačný príjem predstavuje približne 900 Eur, pričom jeho výdavky presahujú sumu 1 300 Eur. Tieto tvrdenia však zostali iba v rovine jeho vlastných vyjadrení. Ani v konaní pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní otec nepredložil žiadne objektívne dôkazy preukazujúce výšku jeho príjmov po návrate na Slovensko, rozsah vykonávanej pracovnej činnosti, evidenciu na úrade práce, aktívne hľadanie zamestnania, komunikáciu s potenciálnymi zamestnávateľmi alebo iné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že pokles jeho príjmu nastal z objektívnych príčin nezávislých od jeho vôle. Na povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť v tomto smere pritom nemožno rezignovať ani v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré sú známe predovšetkým samotnému účastníkovi konania.
17. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že vychádzajúc z článku 6 základných princípov CMP, v spojitosti s ustanoveniami § 35 a § 36 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci, pričom postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania a je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli (tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je v mimosporovom procese úzko spätý s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia s objemom a kvalitou zistených skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie). I keď zákon nerezignuje v mimosporových konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za zistenie skutočného stavu veci je bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej zodpovednosti účastníkov konania za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie subjektívneho dôkazného bremena“. Ako vyplýva z uznesenia ÚS SR z 24.apríla 2003 sp. zn. IV. ÚS 78/03 všeobecný súd je povinný a oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť od vôle účastníkov konania. I keď má súd povinnosť zistiť skutočný stav veci, toto nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania, a preto zákon aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností (povinnosti tvrdenia právne relevantných skutočností a dôkazná povinnosť). Zistený skutkový stav v intenciách § 35 CMP už naďalej nie je potrebné overovať vykonaním ďalších dôkazov. Toto by bolo aj v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, ak by súd ďalej zisťoval to, čo bolo preukázané predloženými dôkazmi. Vyšetrovací princíp však nezbavuje účastníka povinnosti tvrdiť skutočnosti, ktoré sú mu známe a z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky, ani povinnosti poskytnúť súdu potrebnú súčinnosť a označiť alebo predložiť jemu dostupné dôkazy. Súd nie je povinný namiesto účastníka vyhľadávať dôkazy o skutočnostiach z jeho osobnej a pracovnej sféry, pokiaľ účastník neposkytne ani základné konkrétne údaje umožňujúce ich preverenie. 18. Za tejto dôkaznej situácie odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že otec nepreukázal existenciu takej kvalifikovanej zmeny pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu právoplatne určenej vyživovacej povinnosti. Samotné tvrdenie o nižšom príjme totiž bez ďalšieho nepostačuje na záver o zmene pomerov v zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine. Rozhodujúce je, či ide o stav objektívny, trvalejší a nezavinene vzniknutý, alebo či ide o dôsledok okolností, ktoré povinný rodič mohol vlastným pričinením ovplyvniť. V posudzovanom prípade vykonané dokazovanie neposkytuje podklad pre záver, že otec vyčerpal všetky reálne možnosti na zabezpečenie primeraného zárobku zodpovedajúceho jeho veku, zdravotnému stavu, vzdelaniu, pracovným skúsenostiam a jazykovým znalostiam. 19. Odvolací súd sa preto stotožňuje aj s aplikáciou princípu potenciality príjmov, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal. Pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti nemožno vychádzať výlučne z fakticky dosahovaného príjmu povinného rodiča, ale aj z príjmu, ktorý by mohol objektívne dosahovať pri využití svojich schopností, možností a pracovného potenciálu. Tento princíp je výrazom zákonnej priority vyživovacej povinnosti voči maloletému dieťaťu a bráni tomu, aby sa povinný rodič zbavil alebo obmedzil svoju vyživovaciu povinnosť iba tým, že sa bez preukázania objektívnych dôvodov uspokojí s nižším zárobkom alebo rezignuje na využitie svojho pracovného potenciálu. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že aplikácia princípu potenciality príjmov neznamená vytváranie hypotetických alebo ničím nepodložených záverov o možnom zárobku povinného rodiča. Záver o jeho schopnostiach a možnostiach musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä z veku, zdravotného stavu, dosiahnutého vzdelania, odbornej praxe, pracovných skúseností, jazykových znalostí a situácie na trhu práce. V prejednávanej veci však práve tieto okolnosti odôvodňujú záver, že otec disponuje pracovným potenciálom, ktorý nebol v konaní nijako spochybnený. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že ide o zdravého, pracovne schopného muža so stredoškolským vzdelaním, ovládajúceho nemecký jazyk
a s dlhoročnými pracovnými skúsenosťami získanými nielen v oblasti gastronómie, ale aj pri výkone servisných a stavebných prác. 20. Samotná okolnosť, že otec po návrate zo zahraničia nedosahoval príjem porovnateľný s príjmom, ktorý dosahoval v Spolkovej republike Nemecko, ešte bez ďalšieho neodôvodňuje zníženie jeho vyživovacej povinnosti. Vyživovacia povinnosť rodiča sa totiž neposudzuje podľa toho, aký príjem aktuálne dosahuje, ale podľa toho, aký príjem môže pri primeranom využití svojich schopností a možností objektívne dosahovať. Pokiaľ otec tvrdil, že sa opakovane uchádzal o zamestnanie v Nemecku alebo Rakúsku, avšak neúspešne, bolo na ňom, aby tieto tvrdenia preukázal konkrétnymi dôkazmi. Ani z obsahu spisu, ani z odvolania však nevyplýva, že by predložil písomnú komunikáciu so zamestnávateľmi, doklady o evidencii uchádzača o zamestnanie, potvrdenia o absolvovaných výberových konaniach alebo iné objektívne podklady, ktoré by umožňovali overiť pravdivosť jeho tvrdení. Za tejto situácie nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že z jeho tvrdení bez ďalšieho nevyvodil záver o podstatnej zmene pomerov. 21. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku otca založenú na jeho pobyte vo väzbe. Návrh na zníženie výživného bol podaný ešte pred vzatím otca do väzby a bol odôvodnený tvrdeným poklesom príjmov po jeho návrate zo zahraničia. Väzba teda nebola pôvodnou príčinou tvrdenej zmeny pomerov, ale nastala až v priebehu konania. Samotné vzatie povinného rodiča do väzby pritom bez ďalšieho automaticky neodôvodňuje zníženie výživného, súd je povinný posúdiť všetky okolnosti prípadu, povahu a predpokladané trvanie tejto prekážky, majetkové pomery povinného, ako aj to, či boli už pred jej vznikom preukázané podmienky na zmenu výživného. V prejednávanej veci otec nepreukázal kvalifikovanú zmenu pomerov už za obdobie pred vzatím do väzby a ani následná väzba otca nebola za zisteného skutkového stavu spôsobilá založiť dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti.
22. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že účelom konania o zmene výživného nie je kompenzovať nepriaznivú životnú situáciu povinného rodiča, ale zabezpečiť, aby rozsah jeho vyživovacej povinnosti zodpovedal skutočne preukázaným zmenám pomerov na strane rodičov a dieťaťa. V prejednávanej veci však na strane maloletého nemožno hovoriť o znížení jeho odôvodnených potrieb. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplýva, že od posledného rozhodnutia uplynul viac ako rok, maloletý postúpil na druhý stupeň základnej školy, čo prirodzene prináša zvýšené náklady na jeho výživu, vzdelávanie i záujmovú činnosť, pričom matka naďalej zabezpečuje každodennú osobnú starostlivosť o maloletého a podieľa sa na jeho výžive nielen finančne, ale aj osobnou starostlivosťou. 23. Pokiaľ matka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že navrhuje zvýšiť výživné na maloletého na sumu 400 Eur mesačne, odvolací súd uvádza, že tento návrh nie je predmetom tohto odvolacieho konania. Zo spisu vyplýva, že okresný súd uznesením č.k. 30P/68/2025-57 zo dňa 15. apríla 2026 vylúčil návrh matky na zvýšenie výživného na samostatné konanie, v ktorom bude o tomto návrhu samostatne rozhodnuté. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd vecnou dôvodnosťou návrhu matky na zvýšenie výživného nezaoberal.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP, aplikujúc § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 26. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP, dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.