Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-125-2026.pdf
PDF · 139.26 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/125/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Korbašovej, členiek senátu JUDr. Miriam Štillovej a JUDr. Petry Lackovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX. XX. XXXX a C. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, deti rodičov: matka A. C. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. E. XXX/XX, F. F., zastúpená: JUDr. Ing. Viera Kolačanská, advokátka so sídlom Nám. Sv. Anny 7269/20A, Trenčín a otec A. A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G. XXXX/ XX H., F. F., v konaní o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/156/2025-72 zo dňa 04. marca 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/156/2025-72 zo dňa 04. marca 2026 vo výrokoch III., IV. a V. p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v napadnutom rozsudku výrokom I. maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti matky; výrokom II. určil, že právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok majú obaja rodičia; výrokom III. uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého A. sumou vo výške 450,- Eur mesačne a na výživu maloletého C. sumou vo výške 400,- Eur mesačne, ktoré je otec povinný prispievať k rukám matky, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, s účinnosťou od 01.10.2025; výrokom IV. povolil otcovi dlh na zameškanom výživnom za obdobie 01.10.2025 do 28.02.2026, pre maloletého A. vo výške 950,- Eur a pre maloletého C. vo výške 860,- Eur splácať v splátkach po 40,- Eur mesačne pre maloletého A. a po 35,- Eur mesačne pre maloletého C. spolu s bežným výživným k rukám matky, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; výrokom V. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Okresný súd, citujúc § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 24 ods. 1 zákona o rodine, § 28 ods. 1 – 3 zákona o rodine, § 62 ods. 1 – 5 zákona o rodine, § 65 ods. 1, 2 zákona o rodine, § 75 ods. 1 zákona o rodine, § 77 ods. 1 zákona o rodine, konštatoval, že rodičia maloletých spolu nežijú, preto je úprava výkonu rodičovských práv a povinností súdnym rozhodnutím dôvodná. Maloleté deti bývajú s matkou, ktorá sa o ne stará. Matka navrhla zveriť maloletých do svojej osobnej starostlivosti, otec s týmto návrhom súhlasil, keďže ich nechcel vytrhávať z ich prostredia. Zverenie maloletých do osobnej starostlivosti matky odporučil aj kolízny opatrovník, ktorý poukázal na vyjadrenia maloletých, podľa ktorých bývajú s matkou, k otcovi chodia každý druhý víkend, súčasný spôsob starostlivosti im vyhovuje a želajú si jeho zachovanie. Okresný súd preto zveril maloletých do osobnej starostlivosti matky, pričom prihliadol aj na názor maloletých vzhľadom na ich
vek. Zároveň rozhodol, že obaja rodičia budú maloletých zastupovať a spravovať ich majetok, keďže obaja zostávajú nositeľmi rodičovských práv a povinností. 3. Pri určovaní výživného okresný súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu, veku a odôvodnených potrieb maloletých detí, ako aj zo schopností a možností oboch rodičov. Konštatoval, že maloletý A. je žiakom prvého ročníka športovej strednej školy a maloletý C. navštevuje ôsmy ročník športovej triedy základnej školy. Obe deti dochádzajú do školy v F., čo je spojené so zvýšenými výdavkami na cestovné a stravovanie. Sú členmi futbalového klubu H. F., s čím súvisia výdavky na členské poplatky, športové ošatenie, klubové rovnošaty, športové lekárske prehliadky, turnaje, cestovanie, fitnescentrum, futbalové kempy, ako aj zvýšené náklady na stravovanie, vitamíny a výživové doplnky. Okresný súd prihliadol aj na podiel maloletých detí na nákladoch bývania a domácnosti, na ďalšie bežné výdavky primerané ich veku (školské potreby, školské aktivity, ošatenie, drogériu, spoločenské aktivity, zdravotnú starostlivosť) a na nepravidelné výdavky (lyžiarske kurzy, bicykle, korčule, športové potreby a pod.). Uviedol aj skutočnosť, že obom maloletým bol odporučený zubný strojček. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením otca, že výživné vyššie ako 300,- Eur mesačne na každé maloleté dieťa by pre neho predstavovalo existenčný problém. Poukázal na to, že otec poberá výsluhový dôchodok vo výške 1 569,74 Eur mesačne a čistú mzdu približne 1 311,- Eur mesačne, teda jeho celkový čistý mesačný príjem predstavuje približne 2 880,- Eur. Matka dosahuje čistý mesačný príjem vrátane daňového bonusu vo výške približne 1 565,- Eur až 1 637,- Eur. Okresný súd uviedol, že vzhľadom na podstatne vyšší príjem otca a na skutočnosť, že matka zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloletých, sa má otec vo väčšej miere podieľať na ich nadštandardných výdavkoch súvisiacich najmä so športovou činnosťou. K zdravotným problémom otca uviedol, že rozhodujúci je skutkový stav existujúci v čase vyhlásenia rozsudku. 4. Okresný súd poukázal aj na Metodiku Ministerstva spravodlivosti SR pre výpočet výživného, podľa ktorej by pri príjme otca vo výške 2 880,- Eur predstavovalo odporúčané výživné pre maloletého A. 518,40 Eur a pre maloletého C. 460,80 Eur. Uviedol, že metodika nemá záväzný charakter, môže však slúžiť ako orientačné vodítko pri určovaní výživného. Zdôraznil, že vzhľadom na aktívnu športovú činnosť maloletých sú ich výdavky podstatne vyššie ako u ich rovesníkov a určené výživné je nižšie ako odporúčané sumy podľa metodiky. Dospel preto k záveru, že výživné vo výške 450,- Eur mesačne pre maloletého A. a 400,- Eur mesačne pre maloletého C. zodpovedá veku a odôvodneným potrebám detí, ako aj schopnostiam a možnostiam oboch rodičov, pričom pripomenul, že výživné má prednosť pred inými než nevyhnutnými výdavkami povinného rodiča. Výživné okresný súd určil s účinnosťou od 1. októbra 2025, teda od začatia konania. Zároveň konštatoval, že otcovi vznikol za obdobie od 1. októbra 2025 do 28. februára 2026 dlh na zameškanom výživnom vo výške 950,- Eur vo vzťahu k maloletému A. a 860,- Eur vo vzťahu k maloletému C. po zohľadnení platieb, ktoré už otec uhradil. Uvedený dlh povolil otcovi splácať v splátkach po 40,- Eur mesačne pre maloletého A. a po 35,- Eur mesačne pre maloletého C. spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok s odôvodnením, že nižšie splátky by znamenali neprimerane dlhé splácanie dlhu. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
5. Proti výrokom III. a IV. rozsudku okresného súdu podal odvolanie otec z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a § 62 ods. 1 CMP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok III. rozsudku tak, že bude povinný prispievať na výživu maloletého A. sumou 320,- Eur mesačne a maloletého C. sumou 270,- Eur mesačne, pričom zároveň bude na sporiaci účet každého maloletého zasielať po 100,- Eur mesačne s účinnosťou od 1. októbra 2025, pričom do dovŕšenia 18 rokov veku maloletých detí nebude možné s týmito účtami disponovať. Súčasne navrhol zmeniť výrok IV. rozsudku tak, aby mu bolo umožnené splácať dlh na zameškanom výživnom v splátkach po 25,- Eur mesačne pre maloletého A. a po 20,- Eur mesačne pre maloletého C. spolu s bežným výživným a sporením až do úplného vyrovnania dlhu. Namietal, že odôvodnené potreby maloletých detí nie sú v takej výške, ako uvádzala matka, keďže do výdavkov zahrnula aj jednorazové výdavky, na ktorých sa podľa jeho tvrdenia podieľal z jednej polovice, ako aj výdavky, ktoré ešte len majú vzniknúť (zubný strojček, vodičský preukaz a pod.). Maloleté deti mesačne nespotrebujú finančné prostriedky v požadovanej výške, pričom poukázal na komunikáciu s matkou prostredníctvom aplikácie WhatsApp, z ktorej vyplýva, že matka krátko pred podaním návrhu považovala za postačujúce výživné vo výške 300,- Eur mesačne na každé maloleté dieťa, z čoho vyplýva, že zostatok finančných prostriedkov plánuje matka zrejme použiť pre vlastnú potrebu. Ďalej uviedol, že pri rovnakom pomere prispievania oboch rodičov podľa ich možností a schopností a pri zohľadnení daňového bonusu a prídavkov na deti poberaných matkou je celkový príspevok na maloleté deti nadštandardný. Odvolanie podal s vedomím reálnych potrieb maloletých detí a potreby zachovania
ich životného štandardu aj do budúcnosti prostredníctvom sporenia. Zároveň uviedol, že v prípade potvrdenia rozsudku už nebude mať finančný priestor na dobrovoľné prispievanie maloletým deťom nad rámec povinností uložených súdom. K odvolaniu pripojil ako prílohu komunikáciu medzi rodičmi prostredníctvom aplikácie WhatsApp zo dňa 16. septembra 2025. 6. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že okresný súd pri určení výživného správne zohľadnil majetkové pomery oboch rodičov, ich príjmy a odôvodnené potreby maloletých detí. Poukázala na to, že obaja maloletí sú aktívnymi športovcami a členmi futbalového klubu H. F., s čím sú spojené výdavky na členské poplatky, športové oblečenie, klubové rovnošaty, športové lekárske prehliadky, turnaje, cestovné, futbalové kempy, zvýšené náklady na stravovanie, vitamíny a výživové doplnky, ako aj ďalšie bežné výdavky na ošatenie, obuv a školské potreby. Namietla tvrdenie otca, že sa podieľal polovicou na nepravidelných výdavkoch. Za dva bicykle uhradila 600,- Eur, pričom otec prispel sumou 70,- Eur, a pri lyžiarskom výcviku oboch maloletých, ktorého celkové náklady predstavovali 460,- Eur, otec prispel sumou 94,- Eur. Zároveň poukázala na to, že otec sa s maloletými stretáva len každý druhý víkend a počas prázdnin a sviatkov si ich na dlhšie obdobie neberie.
7. Ďalej vo vyjadrení matka uviedla, že takmer výlučnú osobnú starostlivosť o maloletých zabezpečuje ona, vozí ich na tréningy, zabezpečuje zdravotnú starostlivosť a všetky ich potreby. Otec svojvoľne započítaval do výživného platby, ktoré podľa neho mala hradiť ona, a výživné poukazoval na účty maloletých detí. Návrh otca na tvorbu úspor považovala za nedôvodný s tým, že vzhľadom na preukázané výdavky maloletí celé výživné reálne spotrebujú. Otec nad rámec ním uznávanej a uhrádzanej sumy na potreby maloletých odmietal prispievať. Poukázala aj na to, že otec vo svojom rozpočte uviedol výdavok na psa vo výške 100,- Eur mesačne, pričom na výživu mladšieho maloletého je ochotný prispievať iba o 170,- Eur viac. Poukázala aj na príjmové pomery rodičov a uviedla, že pri príjme otca vo výške 2 880,- Eur netto mesačne a jej príjme približne 1 600,- Eur mesačne vrátane daňového bonusu bude mať po úhrade výživného a rodinných prídavkov na úhradu potrieb troch osôb k dispozícii sumu 2 570,- Eur, zatiaľ čo otcovi po úhrade výživného zostane suma 2 030,- Eur. Zároveň uviedla, že po rozhodnutí súdu jej otec oznámil, že sa s maloletými nebude stretávať z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov a následne jej napísal, aby maloletým pri návštevách v jeho domácnosti pripravila stravu a vreckové, pričom uviedol, že nebude hradiť ani pohonné hmoty.
8. Otec vo svojom vyjadrení k vyjadreniunie matky zotrval na podanom odvolaní. Okresný súd vzal nesprávne do úvahy majetkové pomery rodičov, jednoznačne nevzal do úvahy jeho značne zvýšené náklady na bývanie v rodinnom dome a s tým spojené výdavky na chod domácnosti. Ako otec sa do určitej miery spravodlivo spolupodieľal na výdavkoch maloletých spojených s športovým oblečením a obuvou, kempami, lekárskymi prehliadkami, výdavkami na turnaje. Vyvrátil matkine tvrdenia o kúpe bicykla pre mladšieho maloletého. Nie je pravdou, že maloleté deti sú vo výlučnej starostlivosti matky, pretože v jeho domácnosti sú každý druhý týždeň od piatka do pondelka, s čím mu rovnako vznikajú výdavky. Nie je pravdou, že sa s maloletými deťmi nemieni stretávať, ale aktuálne na maloleté deti platí 920,- Eur mesačne, preto mu ostáva minimálny finančný priewtor na zabezpečenie kvalitného pobytu v jeho domácnosti pre maloleté deti.
9. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania matky a otca majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v napadnutých výrokoch III., IV. a závislom výroku V. vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako
aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo v danej výrokovej časti rozhodnutia len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne k niektorým odvolacím dôvodom otca, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP). 11. Otec odvolaním napadol výroky III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie ktorými súd prvej inštancie upravil jeho vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom a rozhodol o dlhu na zameškanom výživnom. Výroky o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky a o zastupovaní a spravovaní majetku maloletých detí, odvolaním napadnuté neboli. Otec v podanom odvolaní namietal predovšetkým nesprávne posúdenie odôvodnených potrieb maloletých detí. Tvrdil, že okresný súd vychádzal aj z výdavkov, ktoré ešte len môžu vzniknúť, ako sú náklady na zubné strojčeky či vodičský preukaz maloletého A., pričom jednorazové výdavky, ako kúpa bicyklov alebo školské aktivity, nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho premietať do pravidelného mesačného výživného. Zároveň namietal, že matka sama pred začatím konania považovala za primeranú sumu 300,- Eur mesačne na každé maloleté dieťa, čo podľa neho vyplýva z predloženej komunikácie medzi rodičmi. Namietal tiež, že maloletí v skutočnosti finančné prostriedky v rozsahu určenom okresným súdom nespotrebujú, pričom určené výživné presahuje ich reálne potreby. Navrhoval preto zníženie výživného s tým, aby časť jeho vyživovacej povinnosti bola realizovaná formou tvorby úspor na osobitných účtoch maloletých detí. Odvolací súd sa s uvedenými námietkami nestotožnil. 12. Podľa § 62 ods. 1 až 5 zákona o rodine je plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Rozsah tejto povinnosti sa neurčuje mechanickým porovnaním príjmov rodičov ani jednoduchým súčtom jednotlivých mesačných výdavkov dieťaťa. Pri rozhodovaní o výživnom je potrebné komplexne posúdiť jednak odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa, jednak schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, pričom nemožno opomenúť ani rozsah osobnej starostlivosti druhého rodiča. Zároveň platí, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov, čo predstavuje jednu zo základných zásad vyživovacej povinnosti rodičov voči maloletým deťom. Ustálená rozhodovacia prax dlhodobo vychádza z toho, že pojem odôvodnených potrieb dieťaťa nemožno zužovať iba na zabezpečenie jeho základných existenčných potrieb, teda stravy, bývania a ošatenia. Odôvodnenými potrebami sú všetky náklady primerané veku dieťaťa, jeho zdravotnému stavu, schopnostiam, záujmom, talentu, spôsobu života a rodinnému zázemiu. Súčasťou týchto potrieb sú preto aj výdavky spojené so vzdelávaním, športovou činnosťou, kultúrnym a spoločenským životom, zdravotnou starostlivosťou, mimoškolskými aktivitami, ako aj ďalšími aktivitami podporujúcimi všestranný rozvoj osobnosti dieťaťa. Pokiaľ rodičia počas spoločného života vytvorili deťom určitý životný štandard, zásadne platí, že ani po rozpade ich partnerského spolužitia by deti nemali znášať negatívne dôsledky tejto zmeny vo forme neprimeraného znižovania svojej životnej úrovne alebo obmedzenia dovtedy zabezpečovaných aktivít. Práve z uvedených východísk vychádzal aj súd prvej inštancie. 13. Zo skutkových zistení okresného súdu jednoznačne vyplýva, že obaja maloletí sa dlhodobo a aktívne venujú vrcholovo orientovanej športovej činnosti vo futbalovom klube H. F.. Maloletý A. je žiakom športovej strednej školy a maloletý C. navštevuje športovú triedu základnej školy. Okresný súd zároveň správne prihliadol na vek maloletých, ktorí sa nachádzajú v období dospievania, keď prirodzene dochádza k zvyšovaniu nákladov na stravovanie, ošatenie, obuv, dopravu, školské potreby, elektronické komunikačné služby, spoločenské aktivity a zdravotnú starostlivosť. S prihliadnutím na ich intenzívnu športovú prípravu je pritom rozsah pravidelných aj nepravidelných výdavkov objektívne vyšší než u väčšiny ich rovesníkov. Ide nielen o členské príspevky, cestovné náklady, športové vybavenie, lekárske prehliadky, tréningové aktivity, sústredenia a športové oblečenie, ale aj o zvýšené náklady na stravu, výživové doplnky, regeneráciu a ďalšie výdavky bezprostredne súvisiace s ich športovou prípravou. Tieto skutočnosti okresný súd náležite zistil vykonaným dokazovaním, vo svojom rozhodnutí ich podrobne vyhodnotil a oprel o vykonané listinné dôkazy i výpovede účastníkov konania. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou námietkou otca, že okresný súd vychádzal výlučne z tvrdení matky bez ich riadneho overenia. Pokračovanie maloletých v doterajšej športovej príprave predstavuje prirodzené pokračovanie ich dlhodobých aktivít, pričom otec v konaní nespochybňoval samotnú športovú činnosť maloletých ani jej ďalšie vykonávanie, jeho námietky smerovali výlučne proti rozsahu s tým
spojených výdavkov. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vychádzať z premisy, že výdavky spojené so športovou prípravou maloletých po rozpade spoločnej domácnosti prestali predstavovať ich odôvodnené potreby alebo že ich financovanie je výlučne výsledkom rozhodnutia matky. Rovnako nemožno akceptovať argumentáciu, podľa ktorej by sa rozsah vyživovacej povinnosti otca mal odvíjať len od zabezpečenia základných životných potrieb maloletých a nie aj od zachovania životnej úrovne a spôsobu života, na ktoré boli dlhodobo zvyknutí.
14. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku otca, podľa ktorej okresný súd pri určovaní výživného neprípustne prihliadol na výdavky, ktoré maloletým ešte len vzniknú, najmä na náklady spojené so zubnou ortodontickou liečbou či budúcim vodičským oprávnením maloletého A.. Zo samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž nevyplýva, že by okresný súd určil výšku výživného na základe budúcich nákladov na ortodontickú liečbu maloletých alebo na vodičské oprávnenie maloletého A.. Okresný súd tieto okolnosti v odôvodnení svojho rozhodnutia iba uviedol popri ďalších skutočnostiach charakterizujúcich potreby maloletých detí, pričom rozhodujúce závery o výške výživného založil na ich aktuálnych odôvodnených potrebách, aktívnej športovej činnosti, veku a na schopnostiach a možnostiach oboch rodičov. 15. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou otca, podľa ktorej maloletí finančné prostriedky v rozsahu určeného výživného reálne nespotrebujú. Takéto tvrdenie zostalo v konaní iba všeobecným názorom otca, ktorý nebol podložený žiadnym konkrétnym dôkazom. Naopak, vykonané dokazovanie preukázalo široký okruh pravidelných aj nepravidelných výdavkov maloletých detí, pričom značná časť z nich bola doložená listinnými dôkazmi a ďalšie vyplynuli zo zhodných tvrdení účastníkov konania. Už samotný rozsah športových aktivít oboch maloletých objektívne odôvodňuje vyššie náklady na ich výživu, športové vybavenie, dopravu, regeneráciu a zdravotnú starostlivosť. K tomu pristupujú bežné výdavky spojené so školskou dochádzkou, bývaním, ošatením, drogériou, kultúrnym a spoločenským životom, či zdravotnou starostlivosťou. Za takejto situácie nemožno dospieť k záveru, že určené výživné presahuje odôvodnené potreby maloletých. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné nemožno posudzovať izolovane len vo vzťahu k výdavkom, ktoré možno presne vyčísliť jednotlivými bločkami alebo faktúrami. Zmyslom vyživovacej povinnosti nie je refundácia jednotlivých nákupov uskutočnených rodičom, ale zabezpečenie primeraného materiálneho zázemia dieťaťa. Je prirodzené, že časť nákladov domácnosti nemožno exaktne rozdeliť medzi jednotlivých členov rodiny, napriek tomu nepochybne slúžia aj na uspokojovanie potrieb maloletých detí. To platí nielen pre náklady bývania, energií či domácnosti, ale aj pre množstvo každodenných výdavkov, ktoré nie je možné jednotlivo evidovať. Ani z tohto dôvodu nemožno pri určovaní výživného vychádzať z čisto účtovného prístupu. 16. Hoci určenie výživného nie je výsledkom mechanického súčtu jednotlivých výdavkov dieťaťa, orientačný prepočet pravidelne vyčísliteľných nákladov je vhodným prostriedkom na overenie správnosti úvah okresného súdu o primeranosti určenej výšky výživného. Správnosť záverov okresného súdu potvrdzuje aj orientačný prepočet pravidelných mesačných výdavkov maloletých detí vyplývajúci zo skutkových zistení vykonaných súdom prvej inštancie. V prípade maloletého A. ide o školské stravovanie (72,- Eur), cestovné do školy (50,- Eur), príspevok na stužkovú (15,- Eur), telefón (16,- Eur), drogériu (20,- Eur), poistku (20,- Eur), kaderníctvo (15,- Eur), vitamíny (20,- Eur), členský poplatok vo futbalovom klube (45,- Eur), športové oblečenie (503,- Eur), cestovné na tréningy (50,- Eur), poplatok za fitnescentrum (50,- Eur), zvýšené náklady na stravovanie športovo aktívneho dieťaťa približne 280 až 300 Eur mesačne, ktoré okresný súd prevzal zo skutkových zistení vykonaného dokazovania, podiel na nákladoch bývania a domácnosti vo výške približne 120,- Eur mesačne, ktorý vo svojom rozhodnutí ustálil okresný súd, ako aj mesačný prepočet športovej lekárskej prehliadky (približne 7,50 Eur) a klubovej rovnošaty (približne 8,33 Eur mesačne). Pravidelne vyčísliteľné náklady dosahujú najmenej približne 858,- Eur mesačne. 17. Pokiaľ ide o maloletého C., jeho pravidelné mesačné náklady pozostávajú zo školského stravovania (20,- Eur), cestovného (50,- Eur), ZRŠ a školských potrieb (30,- Eur), telefónu (16,- Eur), drogérie (20,- Eur), výdavkov na lekára (20,- Eur), členského poplatku vo futbalovom klube (20,- Eur), športového oblečenia (50,- Eur), cestovného na tréningy (50,- Eur), zvýšené náklady na stravovanie športovo aktívneho dieťaťa približne 280 až 300 Eur mesačne, ktoré okresný súd prevzal zo skutkových zistení vykonaného dokazovania, ako aj podiel na nákladoch bývania a domácnosti vo výške približne 120,- Eur mesačne, ktorý vo svojom rozhodnutí ustálil okresný súd, ako aj mesačného prepočtu športovej lekárskej prehliadky (približne 7,50 Eur) a klubovej rovnošaty (približne 7,50 Eur), teda spolu približne 691 Eur mesačne. Uvedený orientačný prepočet nepredstavuje nové skutkové zistenie odvolacieho súdu ani nové určenie odôvodnených potrieb maloletých, ale slúži iba na ilustráciu, že skutkové zistenia
okresného súdu samy osebe odôvodňujú záver o primeranosti určenej výšky výživného. Uvedený orientačný prepočet pritom nezahŕňa ďalšie opakovane vznikajúce výdavky, ktoré okresný súd taktiež považoval za preukázané, najmä výdavky na futbalové kempy, kopačky, lyžiarske kurzy, zapožičanie lyžiarskej výstroje, bicykle, korčule, športové pomôcky, ďalšie školské a športové aktivity ani náklady na odporúčanú ortodontickú liečbu maloletých. Z uvedeného zároveň vyplýva, že určené výživné nepokrýva všetky potreby maloletých detí, ale iba ich časť. Za tejto situácie nemožno súhlasiť s tvrdením otca, že výživné vo výške 450,- Eur a 400,- Eur mesačne presahuje spotrebný charakter výživného. Naopak, z uvedeného orientačného prepočtu vyplýva, že ani po zaplatení súdom určeného výživného otec nepokrýva všetky pravidelné potreby maloletých detí, ale iba ich časť. Zvyšná časť ich potrieb je naďalej zabezpečovaná z príjmu matky, zo štátnych sociálnych dávok, pričom matka zároveň svoju vyživovaciu povinnosť plní aj každodennou osobnou starostlivosťou o maloletých, ktorá predstavuje významnú naturálnu formu jej vyživovacej povinnosti. 18. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj argumentáciu otca založenú na komunikácii medzi rodičmi z obdobia pred začatím súdneho konania, z ktorej podľa jeho názoru vyplýva, že matka sama považovala za postačujúce výživné vo výške 300,- Eur. Rokovanie o možnom zmierlivom riešení sporu predstavuje bežný prejav snahy účastníkov predísť súdnemu konaniu a nemožno z neho bez ďalšieho vyvodzovať závery o skutočnom rozsahu odôvodnených potrieb maloletých. Navyše, rozhodovanie súdu o výživnom nie je viazané skoršími návrhmi alebo predstavami rodičov o možnej dohode. Ak rodičia dohodu nedosiahnu, súd je povinný samostatne zistiť skutkový stav a určiť rozsah vyživovacej povinnosti podľa kritérií ustanovených v § 62 a § 75 zákona o rodine. Skutočnosť, že jeden z rodičov bol v určitom okamihu ochotný akceptovať aj nižšie plnenie, preto sama osebe nemôže byť rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia súdu. 19. Rovnako nemožno prisvedčiť ani úvahe otca, podľa ktorej matka plánuje finančné prostriedky použiť na vlastnú potrebu. Takéto tvrdenie zostalo iba jeho subjektívnou domnienkou, ktorá nebola v konaní ničím preukázaná. Naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že matka zabezpečuje každodennú osobnú starostlivosť o oboch maloletých, hradí prevažnú časť ich bežných aj mimoriadnych výdavkov, zabezpečuje ich dopravu na tréningy, školské a športové aktivity, zdravotnú starostlivosť a každodenné fungovanie domácnosti. Z vykonaných dôkazov preto nemožno vyvodiť záver, že by určené výživné neslúžilo na uspokojovanie potrieb maloletých detí.
20. Odvolací súd považuje za rozhodujúce, že okresný súd pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti správne vychádzal nielen z odôvodnených potrieb maloletých detí, ale zároveň dôsledne posúdil aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov. Zo skutkových zistení vyplýva, že matka dosahuje priemerný čistý mesačný príjem približne 1 600,- Eur vrátane daňového bonusu, pričom okrem tohto príjmu poberá prídavky na deti a zabezpečuje každodennú osobnú starostlivosť o oboch maloletých. Naopak, pravidelný čistý mesačný príjem otca pozostáva z výsluhového dôchodku vo výške približne 1 570,- Eur a zo mzdy zo závislej činnosti vo výške približne 1 310,- Eur, teda spolu predstavuje približne 2 880,- Eur mesačne. Ide preto o príjem výrazne prevyšujúci príjem matky, pričom otec nemá okrem maloletých ďalšie vyživovacie povinnosti. Okresný súd tieto skutočnosti správne zistil z listinných dôkazov a účastníkmi konania neboli spochybnené. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti nemožno vychádzať len z absolútnej výšky príjmov rodičov, ale je potrebné prihliadnuť aj na spôsob, akým jednotliví rodičia svoju vyživovaciu povinnosť plnia. V posudzovanom prípade je nesporné, že matka zabezpečuje každodennú osobnú starostlivosť o maloletých, pripravuje ich do školy, zabezpečuje ich stravovanie, zdravotnú starostlivosť, športové aktivity, dopravu na tréningy, starostlivosť o domácnosť, ako aj všetky ostatné každodenné potreby detí. Táto osobná starostlivosť predstavuje plnenie vyživovacej povinnosti v naturálnej forme a pri určovaní rozsahu peňažného výživného ju nemožno opomenúť. Otec sa s maloletými stretáva spravidla každý druhý víkend, pričom rozhodujúca časť osobnej starostlivosti zostáva na matke. Je preto prirodzené, že vyšší príjmový potenciál otca sa prejaví aj vo vyššom rozsahu jeho peňažnej vyživovacej povinnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že princíp podieľania sa dieťaťa na životnej úrovni rodičov nemožno chápať iba ako právo dieťaťa na zabezpečenie jeho základných životných potrieb. Ak jeden z rodičov disponuje nadpriemernými príjmami, dieťa má právo profitovať aj z tejto vyššej životnej úrovne. Vyživovacia povinnosť preto neslúži iba na zabezpečenie existenčného minima dieťaťa, ale má mu umožniť primeranú účasť na ekonomickom štandarde rodičov. V opačnom prípade by sa celý ekonomický prínos vyššieho príjmu povinného rodiča prejavil výlučne v jeho vlastnej životnej úrovni, čo by bolo v rozpore s účelom ustanovení § 62 a § 75 zákona o rodine. Práve z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s názorom otca, že pri určovaní výživného je potrebné prihliadať aj na daňový bonus alebo prídavky na deti takým spôsobom, aby znižovali rozsah jeho vyživovacej povinnosti. Uvedené plnenia predstavujú formu
štátnej sociálnej podpory rodiny a ich účelom nie je nahrádzať zákonnú vyživovaciu povinnosť rodiča ani prenášať časť tejto povinnosti na štát. Ich existencia preto sama osebe neodôvodňuje zníženie rozsahu vyživovacej povinnosti povinného rodiča. 21. Otec v odvolaní opakovane poukazoval na svoje výdavky a tvrdil, že určené výživné mu neumožní financovať ďalšie aktivity s maloletými ani dobrovoľne im prispievať nad rámec súdom určeného výživného. Ani s touto argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil. Je potrebné zdôrazniť, že zákon jednoznačne ustanovuje prednosť vyživovacej povinnosti pred ostatnými výdavkami rodiča. To znamená, že pri posudzovaní schopností a možností povinného nemožno prihliadať na také výdavky, ktoré nie sú nevyhnutné alebo ktoré predstavujú výsledok jeho vlastných majetkových rozhodnutí. Pokiaľ teda otec poukazoval na náklady spojené s údržbou rodinného domu, výdavky na psa, prípadne ďalšie výdavky, ktoré označil za súčasť svojich mesačných nákladov, nemožno ich automaticky považovať za okolnosti odôvodňujúce zníženie rozsahu jeho zákonnej vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom. Vyživovacia povinnosť voči maloletým deťom má zo zákona prednosť pred uspokojovaním vlastných potrieb rodiča, pokiaľ nejde o výdavky nevyhnutné. 22. Rovnako nemožno prihliadnuť ani na všeobecné tvrdenie otca o tom, že vzhľadom na zdravotné problémy nevie, dokedy bude schopný vykonávať svoje zamestnanie. Rozhodovanie o výživnom vychádza zo skutkového stavu existujúceho v čase rozhodovania súdu. V tomto období bol otec naďalej zamestnaný, popri výsluhovom dôchodku dosahoval pravidelný pracovný príjem a jeho celkové zárobkové pomery nepreukazovali žiadne obmedzenie, ktoré by objektívne znižovalo jeho schopnosť plniť určenú vyživovaciu povinnosť. Budúce možné zmeny zdravotného stavu alebo príjmov predstavujú len hypotetické úvahy, ktoré nemožno zohľadňovať pri rozhodovaní o aktuálnom rozsahu výživného. Pokiaľ by v budúcnosti skutočne nastala podstatná zmena pomerov, právny poriadok poskytuje rodičom možnosť domáhať sa zmeny rozhodnutia o výživnom podľa § 78 zákona o rodine. Samotná neistota ohľadom budúceho vývoja však nemôže byť dôvodom na určenie nižšieho výživného už v súčasnosti. 23. Okresný súd vo svojom odôvodnení poukázal aj na odporúčaciu Metodiku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pre výpočet výživného. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že táto metodika nie je všeobecne záväzným právnym predpisom a sama osebe nemôže určovať výšku výživného. Predstavuje iba orientačný nástroj, ktorý môže súdu pomôcť pri overení primeranosti výsledku dosiahnutého individuálnym posúdením konkrétnej veci. Rozhodujúcimi kritériami aj naďalej zostávajú výlučne zákonné hľadiská ustanovené v § 62 a § 75 zákona o rodine. V posudzovanom prípade okresný súd metodiku nepoužil ako jediné ani rozhodujúce kritérium. Naopak, najskôr individuálne vyhodnotil vek maloletých, rozsah ich odôvodnených potrieb, osobnú starostlivosť matky i príjmové pomery oboch rodičov a až následne poukázal na to, že takto určené výživné je dokonca nižšie než orientačné sumy vyplývajúce z metodiky. Odvolací súd preto nepovažuje uvedenú argumentáciu za nesprávne právne posúdenie veci, ale len za doplňujúcu úvahu podporujúcu správnosť záverov okresného súdu. 24. Odvolací súd sa nestotožnil s návrhom otca, aby časť jeho vyživovacej povinnosti bola plnená formou pravidelného sporenia na osobitných účtoch maloletých detí, keďže ani túto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú. Podľa § 63 ods. 3 zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, možno za odôvodnené potreby dieťaťa považovať aj tvorbu úspor. Uvedené ustanovenie však nepredstavuje pravidlo, podľa ktorého má byť časť každého výživného automaticky určená na tvorbu úspor. Ide o výnimočný inštitút, ktorého použitie prichádza do úvahy predovšetkým v situáciách, keď sú aktuálne odôvodnené potreby dieťaťa v plnom rozsahu zabezpečené, majetkové pomery povinného rodiča sú natoľko priaznivé, že umožňujú financovať nielen bežné potreby dieťaťa, ale aj vytváranie finančnej rezervy do budúcnosti, a zároveň takýto postup zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého dieťaťa. V prejednávanej veci uvedené predpoklady splnené neboli.
25. Zo skutkových zistení okresného súdu jednoznačne vyplýva, že obaja maloletí majú vzhľadom na svoj vek, školskú dochádzku a najmä aktívnu športovú činnosť nadštandardné pravidelné výdavky, ktoré priebežne spotrebúvajú značnú časť disponibilných finančných prostriedkov. Popri bežných výdavkoch na stravovanie, bývanie, školské potreby, dopravu, ošatenie a zdravotnú starostlivosť ide aj o pravidelné výdavky spojené s ich športovou prípravou, ako aj o opakovane vznikajúce mimoriadne výdavky súvisiace so športovým vybavením, sústredeniami, zdravotnými prehliadkami či ďalšími aktivitami primeranými ich veku a doterajšiemu spôsobu života. Za takejto situácie nemožno dospieť k záveru, že aktuálne potreby maloletých sú zabezpečené v takom rozsahu, aby bolo namieste časť vyživovacej povinnosti odňať z ich súčasnej spotreby a presmerovať ju na tvorbu úspor. Odvolací súd súčasne prihliadol aj na to, že otec svoj návrh na tvorbu úspor odôvodňoval predovšetkým vlastnou snahou zachovať si priestor na dobrovoľné prispievanie deťom aj nad rámec súdom určeného výživného. Takýto
argument však nezodpovedá účelu ustanovenia § 63 ods. 3 zákona o rodine. Účelom tvorby úspor nie je znižovať rozsah aktuálnej vyživovacej povinnosti rodiča ani vytvárať mechanizmus, prostredníctvom ktorého by si povinný rodič mohol ponechať väčšiu časť svojho disponibilného príjmu. Rozhodujúcim kritériom zostáva vždy záujem maloletého dieťaťa a jeho aktuálne odôvodnené potreby. Za tejto situácie preto odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že určené výživné má v plnom rozsahu slúžiť na zabezpečenie súčasných potrieb maloletých detí, nie na vytváranie finančných rezerv do budúcnosti. 26. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku smerujúcu proti výroku o dlhu na zameškanom výživnom a povoleným splátkam. Výška dlhu na zameškanom výživnom je priamym dôsledkom výšky určenej vyživovacej povinnosti a rozsahu plnení, ktoré otec do vyhlásenia rozsudku skutočne poskytol. Otec správnosť samotného výpočtu dlhu v odvolaní ani nespochybňoval. Namietal výlučne výšku mesačných splátok, ktoré považoval za neprimerané. Ani s touto argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil. Povolenie splátok dlžného výživného predstavuje pre povinného rodiča určitú procesnú výhodu, keďže oprávnené osoby by inak boli oprávnené domáhať sa jednorazového splnenia celej dlžnej sumy. Pri rozhodovaní o výške splátok je preto potrebné hľadať primeranú rovnováhu medzi záujmom povinného rodiča na reálnej splatiteľnosti dlhu a právom maloletých detí na čo najskoršie uspokojenie ich nároku. Okresný súd otcovi umožnil splácať vzniknutý dlh postupne počas približne dvoch rokov, pričom výšku jednotlivých splátok určil na 40,- Eur mesačne vo vzťahu k maloletému A. a 35,- Eur mesačne vo vzťahu k maloletému C.. Takto určené splátky podľa názoru odvolacieho súdu primerane zohľadňujú jednak výšku pravidelného príjmu otca, jednak celkový rozsah jeho vyživovacej povinnosti. Súčasne zabezpečujú, aby sa dlh neprimerane nepredlžoval na úkor maloletých detí. Otec nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by objektívne odôvodňovali ďalšie zníženie splátok alebo predĺženie obdobia ich splácania. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že povinnosť rodiča zabezpečiť svojim maloletým deťom primeranú výživu patrí medzi jeho základné zákonné povinnosti. Ak povinný rodič túto povinnosť v plnom rozsahu dobrovoľne neplní a výška výživného je následne určená až rozhodnutím súdu, vznik dlhu na výživnom predstavuje prirodzený dôsledok tejto situácie. Samotná existencia dlhu preto nemôže byť okolnosťou odôvodňujúcou výrazné zmiernenie jeho splácania na úkor oprávnených maloletých detí. 27. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III., IV. a závislom výroku V. potvrdil ako vecne správny cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP. 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 58 CMP s použitím § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 30. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte hlasovaním pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP, dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.