Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/160/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. D. XXX, zastúpená advokátom: JUDr. Romanom Cibulkom, so sídlom Hlavná 13, Trnava, proti žalovanému: C. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa E. F. XXXX/XX, G. – C., zastúpený spoločnosťou: JUDr. Michal Krutek, s. r. o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti výrokom II. a III. rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 10. októbra 2025, č.k. -307, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. ruší a vec mu v zrušenom rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh na prerušenie konania zamietol, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie , , , , , , , , , , , , (ďalej len „“), (ďalej len „“).

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 12.03.2020 sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX pre k. ú. C., a to parciel registra „C“ parc. č. 2165/3, 2165/46, 2165/425, 2165/426, ako aj rodinného domu s. č. XXX postaveného na parc. č. 2165/425 a stavby – inej budovy postavenej na parc. č. 2165/426 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný je v katastri nehnuteľností evidovaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s C. C. H. dňa 11.06.2015, pričom C. H. ich nadobudol od žalobkyne na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 13.03.2015. Žalobkyňa tvrdila, že táto kúpna zmluva je absolútne neplatná podľa . Jej uzavretiu predchádzala zmluva o pôžičke, na základe ktorej jej mal C. H. poskytnúť 10.000 eur, pričom návratnosť pôžičky bola zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam. Následne malo dôjsť k ich predaju C. H. za kúpnu cenu 60.000 eur. Žalobkyňa tvrdila, že C. H. zneužil dôveru žalobkyne, jej finančnú situáciu a neskúsenosť, vrátane úrovne jej mentálnych schopností, a presvedčil ju, že prevod sa uskutočňuje iba formálne a že po splatení pôžičky bude môcť predmetné nehnuteľnosti naďalej užívať a po splatení poskytnutej pôžičky sa stane opäť ich vlastníčkou. Kúpna cena 60.000 eur jej podľa jej tvrdenia nebola v plnom rozsahu vyplatená, keď sumu 30.047 eur, ktorá mala byť vyplatená v hotovosti, od C. H. nedostala. Poukazovala tiež na to, že spolu s manželom nemala zabezpečené náhradné bývanie a kúpna zmluva ich nijako nechránila pred vysťahovaním. Žalovaný sa následne žalobou domáhal ich vypratania, pričom konanie prebieha na súde prvej inštancie pod sp. zn. a je prerušené. Podľa žalobkyne sled konania C. H., spočívajúci v uzavretí zmluvy o pôžičke, zabezpečení jej návratnosti záložným právom

a následnom odkúpení založených nehnuteľností, nasvedčoval tomu, že bol od počiatku motivovaný tým, aby sa tento podvodným spôsobom stal vlastníkom predmetných nehnuteľností, následne ich odpredal žalovanému a na úkor žalobkyne sa obohatil. Dňa 23.07.2018 bolo v súvislosti s predajom nehnuteľností začaté trestné stíhanie pre zločin podvodu a voči C. H. bolo vznesené obvinenie, a to aj vo vzťahu k ďalším obdobným skutkom, pri ktorých mal využívať naivitu a dôverčivosť starších ľudí. C. H. bol obvinený z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa , , , . Žalobkyňa ďalej poukazovala na výpoveď C. H. zo dňa 18.07.2019, podľa ktorej mal byť pri nadobúdaní nehnuteľností žalobkyne riadený a usmerňovaný I. H., advokátom v Hlohovci, ktorý sa v tom čase nachádzal vo vyšetrovacej väzbe a mal byť známym žalovaného. Z tejto výpovede malo zároveň vyplývať, že žalobkyni nebola vyplatená celá kúpna cena a že C. H. so žalobkyňou manipuloval pri poskytovaní pôžičky a nakladaní s finančnými prostriedkami. Žalobkyňa preto zastávala názor, že zmluva, ktorou previedla predmetné nehnuteľnosti na C. H., je absolútne neplatná podľa , pretože svojím obsahom odporuje zákonu, prípadne sa prieči dobrým mravom. Poukázala na rozsudok NS ČR sp. zn. , podľa ktorého právny úkon, ktorý je rozhodujúcou súčasťou skutku, za ktorý je osoba, ktorá ho urobila uznaná vinnou zo spáchania trestného činu podvodu v trestnom konaní, je neplatný pre rozpor so zákonom. Keďže C. H. sa podľa žalobkyne na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohol ich v zmysle zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ platne previesť na žalovaného. Žalobkyňa zároveň namietala dobromyseľnosť žalovaného. Poukázala na to, že žalovaný vedel, že v uvedených nehnuteľnostiach býva žalobkyňa i s manželom, pričom pred ich kúpou si neoveroval, či majú zabezpečené iné bývanie a kedy sa budú môcť vysťahovať. Za významné považovala aj tvrdené prepojenie žalovaného s I. H.. Poukázala tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa ktorého zásadne neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka iba na základe dobrej viery a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu. Keďže žalovaný je napriek tomu naďalej evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností, žalobkyňa tvrdila, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

4. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol od C. H. na základe kúpnej zmluvy, pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 07.07.2015. Kúpna cena bola podľa neho dohodnutá v dvoch častiach, a to vo výške 13.500 eur uhradenej v hotovosti, ktorej prevzatie C. H. v kúpnej zmluve potvrdil, a vo výške 46.500 eur, ktorú C. H. uhradila priamo banka. Žalovaný preto tvrdil, že dohodnutú kúpnu cenu uhradil v celom rozsahu. Prípadné neuhradenie kúpnej ceny by podľa neho mohlo založiť len relatívnu neplatnosť zmluvy, ktorej by sa mohol dovolávať C. H., nie žalobkyňa. Žalovaný dôrazne odmietol akékoľvek iné spájanie jeho osoby s I. H., okrem pomeru ako klienta k jeho advokátovi, ako aj iné prepojenie s C. H. než vzťah predávajúceho a kupujúceho. Tvrdenia C. H. o jeho prepojení s I. H. smerujúcom k protiprávnemu konaniu označil za účelové a nepravdivé. Žalovaný nebol dobrý známy I. H., ale žalovaný bol len klientom I. H., ktorého oslovil na základe odporúčania v súvislosti s prípravou zmluvnej dokumentácie. Žalovaný uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nadobúdal za účelom bývania so svojou vtedajšou partnerkou. Akýkoľvek nepoctivý zámer na strane žalovaného je vylúčený aj tým, že podstatnú časť kúpnej ceny 46.500 eur hradil z poskytnutého úveru, ktorý sa zaviazal splácať. Zároveň priznal, že vedel o tom, že v nehnuteľnosti sa zdržiava žalobkyňa spolu s manželom a nemajú zabezpečené náhradné bývanie. Z tohto dôvodu so žalobkyňou uzatvoril 2 písomné nájomné zmluvy, a to zo dňa 11.01.2017 na obdobie do 30.06.2017 a zo dňa 24.07.2017 na obdobie do 30.09.2017, obe s nájomným 300 eur mesačne; predtým mali mať od nadobudnutia vlastníctva žalovaným uzatvorenú ústnu nájomnú zmluvu. Po skončení nájmu žalobkyňa nehnuteľnosti nevypratala a pokračovala v ich užívaní napriek žalobe o vypratanie podanej žalovaným dňa 27.10.2017. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že žalobkyňa už v minulosti iniciovala konanie o určenie vlastníckeho práva vedené pod sp. zn. , v ktorom sa najprv domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale ešte pred prvým pojednávaním vzala svoju žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v celom rozsahu späť. Zároveň uviedla, že po zastavení konania mieni so žalovaným rokovať o odkúpení nehnuteľností. Podľa žalovaného tak žalobkyňa späťvzatím žaloby de facto potvrdila vlastnícke právo žalovaného a prejavila vôľu nehnuteľnosti odkúpiť. Poukazoval aj na to, že žalobkyňa s ním uzatvárala nájomné zmluvy a uhrádzala nájomné. Žalovaný tvrdil, že pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností konal v dobrej viere, keď vychádzal zo zápisu na liste vlastníctva, na ktorom bol C. H. evidovaný ako vlastník bez obmedzení, a kúpnu cenu riadne uhradil. Podľa neho princíp dobrej viery a právnej istoty vyžaduje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, pričom za významné považoval aj následné

správanie žalobkyne, ktorá s ním uzatvárala nájomné zmluvy, platila nájomné a pôvodnú určovaciu žalobu vzala späť s tým, že chce nehnuteľnosti odkúpiť. V tejto súvislosti poukázal aj na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ a na to, že od nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným dňa 07.07.2015 do podania žaloby uplynulo takmer päť rokov, počas ktorých žalobkyňa jeho vlastnícke právo podľa jeho tvrdenia nespochybňovala a plnila povinnosti vyplývajúce z nájomných vzťahov, resp. vydávala bezdôvodné obohatenie vo výške nájomného. Zároveň uviedol, že samotné vznesenie obvinenia voči osobám v trestnom konaní nezakladá prezumpciu ich viny, a preto žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

5. Žalobkyňa v replike zotrvala na tvrdení, že žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ak bola kúpna zmluva medzi ňou a C. H. neplatná, pričom poukázala na zásadu „nemo plus iuris“ a rozhodnutie NS SR sp. zn. . Zároveň naďalej spochybňovala dobromyseľnosť žalovaného, najmä vzhľadom na jeho vzťah k I. H. a na skutočnosť, že vedel o bývaní žalobkyne a jej rodiny v nehnuteľnostiach, avšak pred ich kúpou si neoveroval možnosti ich vysťahovania. Uzatvorenie nájomných zmlúv ani späťvzatie predchádzajúcej určovacej žaloby podľa nej neznamenalo uznanie vlastníckeho práva žalovaného; predchádzajúcu žalobu vzala späť pre vtedajšiu dôkaznú situáciu, ktorá sa následne zmenila v dôsledku trestného stíhania C. H. a ďalších osôb. Súčasne navrhla konanie podľa prerušiť do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti C. H., ktorého výsledok mohol mať podľa nej význam pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy. Žalovaný vo svojom vyjadrení zotrval na tvrdení, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere, a poukázal na nález ÚS SR sp. zn. . Rozhodnutie NS SR sp. zn. považoval vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti za neaplikovateľné. Zdôraznil, že C. H. bol v čase prevodu zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník bez poznámok spochybňujúcich jeho vlastnícke právo a žalobkyňa následne uzatvárala so žalovaným nájomné zmluvy, platila nájomné a prejavila záujem nehnuteľnosti odkúpiť. Tvrdil tiež, že prípadné nezaplatenie kúpnej ceny žalobkyni nezakladá absolútnu, ale nanajvýš relatívnu neplatnosť, pričom vzniesol námietku premlčania. S prerušením konania nesúhlasil, keďže podľa neho výsledok trestného konania nemohol mať pre rozhodnutie v tejto veci relevantný význam.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, žalovaného a svedka C. C. H., oboznámil sa so zápisnicami z výpovedí žalobkyne, jej manžela a žalovaného z trestného konania, so spismi vedenými pod sp. zn. a , ako aj s ďalším spisovým materiálom. Zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 06.10.2014 vyplynulo, že C. C. H. sa zaviazal poskytnúť žalobkyni pôžičku vo výške 10.000 eur, ktorú mala vrátiť spolu s úrokom najneskôr do 06.04.2015. Pôžička mala byť splácaná v šiestich splátkach, pričom posledná splátka predstavovala 9.600 eur. Pohľadávka mala byť zabezpečená záložným právom zriadeným k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.03.2015 medzi žalobkyňou a C. C. H. vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti boli prevedené za kúpnu cenu 60.000 eur. Z tejto sumy malo byť na splatenie záväzku vo výške 29.953 eur voči I. J. C., predstavujúceho zostatok záväzku predávajúcej, zaplatené priamo tomuto veriteľovi. Zostávajúcu časť kúpnej ceny vo výške 30.047 eur mal C. H. vyplatiť žalobkyni v hotovosti pri podpise zmluvy, pričom žalobkyňa vyhlásila, že si sumu prepočítala a svojim vlastnoručným podpisom potvrdzuje, že túto časť kúpnej ceny riadne a v plnej výške prevzala. Zmluva zároveň obsahovala vyhlásenie, že zaplatením kúpnej ceny došlo k splateniu jej záväzku zabezpečeného záložným právom a k zániku uvedeného záložného práva, pričom mala byť predložená kvitancia od záložného veriteľa. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 11.06.2015 medzi C. C. H. a žalovaným C. C. vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti boli prevedené za kúpnu cenu 60.000 eur, z ktorej 13.500 eur malo byť zaplatených v hotovosti a 46.500 eur z hypotekárneho úveru. Predávajúci zároveň vyhlásil, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne ťarchy ani práva tretích osôb. Z trestného oznámenia žalobkyne zo dňa 14.07.2017 vyplynulo jej tvrdenie, že na základe zmluvy o pôžičke jej C. H. v skutočnosti poskytol iba 8.000 eur, pričom jej jednorazovo dal sumu 5.000 eur, z ktorej mu musela vrátiť 700 eur v hotovosti. Následne jej I. J. C. na účet poslal sumu 5.000 eur, ktorú odovzdala H. ako celkovú úhradu pôžičky. Keďže nemala ďalšie finančné prostriedky, podľa jej tvrdenia bol na ňu vyvíjaný nátlak zo strany C. H. a I. C. a pod týmto tlakom podpísala dňa 13.03.2015 kúpnu zmluvu, pričom kúpnu cenu za nehnuteľnosti podľa nej neobdržala. Tvrdila, že v skutočnosti si požičala spolu 13.000 eur a nerozumela tomu, ako prišla o rodinný dom a mala ďalej platiť nájomné žalovanému. Právny zástupca žalobkyne v záverečnej reči poukazoval na nerovnocenné postavenie zmluvných strán a tvrdil, že C. H. ako člen organizovanej skupiny zneužil dôverčivosť, neskúsenosť, rozumovú slabosť a finančnú situáciu žalobkyne. Podľa žalobkyne išlo o sofistikovaný postup smerujúci k získaniu nehnuteľností osôb, ktoré boli ľahko manipulovateľné

a neboli schopné splniť nastavené podmienky pôžičiek. Žalobkyňa mala kúpnu zmluvu podpísať v presvedčení, že ide len o formálny úkon a jej postavenie sa nezmení. Na tomto základe tvrdila, že kúpna zmluva je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi a zároveň napĺňa znaky civilnoprávnej úžery podľa . Hrubý nepomer vzájomných plnení odvodzovala od tvrdenia, že prišla o nehnuteľnosti v hodnote približne 80.000 eur, pričom reálne získala iba 8.000 eur. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči poukazoval na rozpory vo výpovediach žalobkyne. Zdôraznil, že žalobkyňa pri výsluchu na OR PZ Trnava dňa 10.10.2018 uviedla, že kúpnu zmluvu poznala, pred podpisom si ju prečítala, chápala, že podpisom predáva svoj dom C. H., a neuvádzala, že by bola k jej podpisu donútená. Podľa žalovaného žalobkyňa svoje tvrdenia o okolnostiach podpisu zmluvy a o výške poskytnutých pôžičiek opakovane menila, pričom konzistentne tvrdila len to, že jej nebola vyplatená kúpna cena. Žalovaný namietal, že prípadné nezaplatenie kúpnej ceny mala žalobkyňa riešiť voči C. H. a nepredstavuje dôvod na určenie vlastníckeho práva. Poukázal tiež na to, že trestné konanie je naďalej len v prípravnom štádiu, voči nikomu nebola podaná obžaloba a nikto nebol právoplatne odsúdený za podvod alebo iný trestný čin.

7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Za rozhodujúce považoval posúdenie platnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.03.2015 medzi žalobkyňou a C. C. H.. Žalobkyňa namietala jej absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom, dobrými mravmi a v záverečnej reči aj z dôvodu úžery podľa . Súd pri posudzovaní vychádzal zo subsidiarity jednotlivých dôvodov neplatnosti a za dobré mravy považoval všeobecne uznávané pravidlá morálky, slušnosti a poctivého správania.

8. Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchov strán a svedka C. H. a z predložených listín, súd dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 13.03.2015 neodporuje zákonu, zákon neobchádza ani sa neprieči dobrým mravom. Bola uzavretá zmluvnými stranami slobodne a vážne, zrozumiteľne aj určito. Žalobkyňa opakovane vypovedala, že do uzavretia kúpnej zmluvy nebola nútená C. H. ani inými osobami. Bola plne spôsobilá na právne úkony, vedela, že predáva nehnuteľnosť a že ju predáva preto, že nevie splatiť dlh z pôžičky. Kúpna cena 60.000 eur podľa súdu ani nevybočovala z obvyklej ceny (znalcom určená hodnota údajne vo výške 75.000 eur). Žalobkyňa údajný rozpor kúpnej zmluvy so zákonom alebo jeho obchádzanie bližšie nešpecifikovala. Súd dospel k záveru, že pri jej uzavretí nešlo o simulovaný právny úkon ani o nedovolený prepadný záloh. Predaj nehnuteľnosti na úhradu dlhu z pôžičky sám osebe zákon nezakazuje. A. B. vedela, že nemá ako inak splatiť poslednú splátku z pôžičky, splatnú dňa 06.04.2015 v sume 9.600 eur, pričom samostatné uzavretie zmluvy o pôžičke a následnej kúpnej zmluvy podľa súdu nepredstavuje dojednanie tzv. prepadného zálohu.

9. Súd skutkový stav zhrnul tak, že žalobkyňa si chcela požičať peniaze, pričom dňa 06.10.2014 si podľa svojho tvrdenia požičala ňou tvrdených 8.000 eur. Keďže nebola schopná dlh splatiť, chcela alebo súhlasila s tým, že na zaplatenie dlhu z pôžičky predá nehnuteľnosť C. H.. K uzavretiu zmluvy nebola nútená žiadnym fyzickým násilím, psychickým násilím, ani vydieraním či krikom. Súd zároveň vychádzal z toho, že C. H. mal záujem v prípade nesplatenia pôžičky dom kúpiť a následne ho predať. Súd nepovažoval okolnosti uzavretia zmluvy o pôžičke, zabezpečenia záväzku ani následného predaja nehnuteľnosti za nezákonné, že nepovažoval za konanie contra legem ani za konanie in fraudem legis, ak si žalobkyňa požičala 8.000 eur, hoci v zmluve bola uvedená suma 10.000 eur, s úrokom 1 % mesačne. Rovnako nezákonnosť súd nezistil v tom, pokiaľ si veriteľ na zabezpečenie svojej pohľadávky dojedná s dlžníkom zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam, keďže ide o zákonný spôsob zabezpečenia pohľadávky. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že strany sa ústne dohodli, že po dobu jedného roka od uzavretia zmluvy si môže predávajúca nehnuteľnosti odkúpiť naspäť. Keďže išlo len o ústne dojednanie, v dobe jedného roka po uzavretí zmluvy späť, takáto dohoda bola právne nevymáhateľnou. Skutočnosť, že C. H. následne počas plynutia doby jedného roka od nadobudnutia nehnuteľností do vlastníctva, tieto nehnuteľnosti predal tretej osobe, podľa súdu nebola v rozpore so zákonom, ani toto konanie zákon neobchádza, nie je to v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný potvrdil, že vedel, že kupuje nehnuteľnosti s investičným rizikom v podobe ústnej dohody práva spätnej kúpy pôvodným predávajúcim, pričom žalobkyňa nehnuteľnosť naďalej obývala. Následne bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá nájomná zmluva na obdobie od 01.01.2017, pričom žalovaný ponúkol na predaj/kúpu nehnuteľnosti pôvodnej vlastníčke A. B. resp. jej synovi za sumu len - istiny hypotekárneho úveru, ktorý na kúpu čerpal a úver banke splácal, a to v čase viac ako rok a pol od pôvodného predaja nehnuteľností žalobkyňou. Zmluvu o pôžičke medzi žalobkyňou a I. J. C. žalobkyňa súdu ani nepredložila, ani nenavrhla vykonať ako dôkaz. Z kúpnej zmluvy však vyplynulo, že časť

kúpnej ceny, konkrétne 29.953 eur sa použila na úhradu pohľadávky záložného veriteľa a teda záväzku žalobkyne ako dlžníčky. Žalobkyňa zároveň nepredložila písomnú zmluvu o pôžičke, resp. netvrdila riadne okolnosti uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke s I. C.. Jej tvrdenie o refinancovaní pôžičky C. H. pôžičkou od I. C. sa javilo ako nepresvedčivé a v celkovom dotváraní skutkového stavu aj neudržateľné a to aj preto, že pokiaľ zmluva o pôžičke s veriteľom C. H. bola uzavretá písomne, tak aj prípadné predčasné vyplatenie pôžičky inou pôžičkou by bolo s vysokou pravdepodobnosťou ošetrené v písomnej forme. Súd vychádzal aj z výpovede žalobkyne v trestnom konaní, podľa ktorej potrebovali opraviť rodinný dom, preto sa s manželom pokúsila vybaviť nejaký úver v G., ktorý im nebol poskytnutý, pričom nikto iný im ne/požičal.,... Chceli požičať tak okolo 8.000 eur. O pôžičke podľa jej slov boli informovaní a aj s touto pôžičkou súhlasili. Zároveň uviedla, že: „čo sa týka zmluvy o záložnom práve, tak ja som vlastne mala nejakým spôsobom tomu H. ručiť, a tak som sa dohodla pred samotným podpisom zmluvy o pôžičke, že ja budem ručiť za požičané peniaze od H. vlastne svojím rodinným domom“, a neskôr priznala, že „ja som si to vlastne potom nijako nespočítala, koľko ja dlžím komu....“. Žalobkyňa tvrdila, že sa cíti podvedená H.. Súd však z jej výpovedí vyvodil, že od počiatku vstupovala do záväzkového vzťahu s nečestným až nekalým úmyslom podviesť svojho veriteľa a nevrátiť požičané peniaze ani čo do istiny, keď podľa súdu nemala reálnu predstavu, ako požičané peniaze vráti. Jej úmyslom podľa súdu bolo obohatiť sa na úkor svojho veriteľa a takéto konanie nie je možné označiť ako konanie osoby dôverčivej, osoby neskúsenej či rozumovo zaostalej, príp. rozrušenej. Na druhej strane súd uzavrel, že úmysel C. H. v prípade nesplatenia pôžičky nadobudnúť nehnuteľnosti a následne ich speňažiť nepredstavoval nezákonné konanie ani zneužitie neschopnosti žalobkyne splniť svoje záväzky.

10. Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru týkajúcu sa tzv. prepadného zálohu a rozsudok NS SR sp. zn. , podľa ktorého je neplatná kúpna zmluva uzavretá na zabezpečenie pohľadávky tak, že pri jej nesplnení má záloh prejsť do vlastníctva veriteľa. V prejednávanej veci však zmluva o pôžičke, zmluva o zriadení záložného práva a kúpna zmluva neboli uzavreté v jeden deň a právo spätnej kúpy bolo dohodnuté iba ústne. Súd preto uzavrel, že pri prevodoch vlastníckeho práva zo žalobkyne na C. H. a následne na žalovaného nešlo o dočasný prevod vlastníckeho práva. Obe kúpne zmluvy podľa súdu vyjadrovali skutočnú a vážnu vôľu nehnuteľnosti predať a kúpiť; prípadné neuhradenie časti kúpnej ceny samo osebe neznamenalo, že išlo o fiktívny predaj. Hoci svedok C. H. sám hodnotil celé svoje konanie ako konanie podvodné, súd sa s tým stotožnil iba potiaľ, pokiaľ nedošlo k vyplateniu časti kúpnej ceny pôvodného vlastníka, resp. ak bol nesprávne vyčíslený zostatok záväzku žalobkyne. Takéto konanie podľa súdu je nepochybne v rozpore so zákonom a predstavuje protiprávne konanie kupujúceho, keď jeho povinnosťou je zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. V ostatnom však považoval kúpnu zmluvu za zákonom dovolený, zákon neobchádzajúci a dobrým mravom neodporujúci právny úkon. Prevod nehnuteľností bol podľa súdu mienený ako definitívny a žalobu o určenie vlastníckeho práva preto vyhodnotil ako nedôvodnú. Návrh žalobkyne na výsluch I. C. súd zamietol pre oneskorenosť návrhu a následne aj preto, že právny zástupca žalobkyne na jeho vykonaní už netrval.

11. Súd prvej inštancie nedospel ani k záveru o rozpore kúpnej zmluvy zo dňa 13.03.2015 s dobrými mravmi. Za rozporné s dobrými mravmi nepovažoval ani zabezpečenie pohľadávky záložným právom a následný dobrovoľný predaj nehnuteľnosti dlžníkom. Rovnako nedospel súd k záveru o žalobkyňou tvrdenej úžere, keď samotný nepomer medzi výškou pohľadávky a hodnotou nehnuteľnosti podľa neho nepostačoval na záver o úžere. Súd poukázal aj na to, že žalobkyňa sa síce nedomáhala v osobitnom civilnom konaní vyplatenia vzájomného plnenia z kúpnej zmluvy zo dňa 13.03.2015, ešte to však neznamenalo, že si nárok neuplatnila inak, keď si podaním doručeným Krajskému riaditeľstvu PZ v Trenčíne dňa 06.11.2019 uplatnila nárok na náhradu škody v trestnom konaní voči C. H. vo výške 68.400 eur. Túto sumu odôvodnila ako rozdiel medzi všeobecnou hodnotou nehnuteľností a kúpnou cenou 60.000 eur, resp. reálne vyplatenými finančnými prostriedkami.

12. Súd uzavrel, že žalobkyňa neuniesla povinnosť úplného a pravdivého tvrdenia ani dôkazné bremeno. Žalobkyňa nevedela uviesť podstatné náležitosti ňou uzavretej pôžičky zo dňa 06.10.2014, ani pôžičky zo dňa 14.11.2014, najmä ich výšku, splátky, úročenie či celkovú výšku záväzkov voči jednotlivým veriteľom. Zároveň uviedla, že nevie preukázať, na čo použila požičané peniaze. Súd preto dospel k záveru, že skutkové tvrdenia žalobkyne, ani výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 12.04.2024, nie je dostatočne hodnoverná, nejaví sa súladná a pravdivá. Nepreukázala tak, že by kúpna zmluva svojím obsahom alebo účelom odporovala zákonu, obchádzala ho alebo sa priečila dobrým mravom. Keďže súd považoval kúpnu zmluvu zo dňa 13.03.2015 za platnú, uzavrel, že C. H. platne nadobudol vlastnícke právo a mohol ho následne previesť na žalovaného, preto nedošlo k porušeniu zásady „nemo plus

iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“. Žalobu preto zamietol. Návrh žalobkyne na prerušenie konania súd zamietol, keďže nie je trestné stíhanie ani v štádiu podania obžaloby voči žiadnej z pôvodne trestne stíhaných osôb a otázku platnosti právneho úkonu môže civilný súd posúdiť sám.

13. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

14. Proti tomuto rozsudku v časti výroku II. a III. podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa , a , ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil, jej žalobe vyhovel a priznal jej náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania, alternatívne aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalobkyňa v odvolaní k nesprávnym skutkovým zisteniam namietala záver súdu, podľa ktorého mala od počiatku vstupovať do záväzkového vzťahu s úmyslom podviesť veriteľa, nevrátiť požičané peniaze a obohatiť sa na jeho úkor. Takýto záver podľa nej nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a odporuje najmä výpovedi C. H.. Z nej podľa žalobkyne vyplýva, že to nebola žalobkyňa, ktorá iniciovala a pripravila text zmluvy o pôžičke, ale dokumenty vypracoval I. H., ktorý stál na čele organizovanej skupiny, ktorej členom bol aj C. H.. Týmto osobám malo byť zrejmé, že žalobkyňa nebude schopná svoj záväzok vyplývajúci z uvedenej zmluvy o pôžičke splatiť, pričom vzniknutá pohľadávka mala následne slúžiť na to, aby bola žalobkyňa dotlačená k prevodu svojich nehnuteľností na veriteľa. Žalobkyňa poukázala na svedeckú výpoveď C. H., podľa ktorej cieľom jeho stretnutí so žalobkyňou bolo nadobudnúť od nej jej nehnuteľnosť, pričom na dosiahnutie tohto cieľa bolo potrebné získať jej dôveru rôznymi aktivitami smerujúcimi k budúcemu vlastníctvu nehnuteľnosti (viď. výpoveď svedka H. str. 3 bod 9., 10. a 11. zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.02.2025). C. H. mal zároveň vedieť, že žalobkyňa nebude schopná požičané peniaze vrátiť. Podľa jeho výpovede jej bolo uzavretie zmluvy o pôžičke prezentované, že ide o určitú formu zabezpečenia a nezdieľnu súčasť procesu, ktorou sa neskôr dostane k nehnuteľnosti, hoci sám vedel, že takéto vysvetlenie bolo nezmyselné. Podľa žalobkyne preto súd pri hodnotení dôkazov odignoroval výpoveď svedka H. a nezohľadnil nerovnocenné postavenie zmluvných strán, keď na jednej strane mala stáť organizovaná skupina využívajúca jej dôverčivosť, naivitu a neskúsenosť a na druhej strane žalobkyňa, ktorá verila, že C. H. koná v jej záujme. Poukázala aj na jeho vyjadrenie: „Ale pre takú pani B. so správnym príbehom, je to len nástroj, ako sa dostane z finančných problémov.“

16. V rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia žalobkyňa nesúhlasila so záverom o neunesení dôkazného bremena. Skutočnosť, že nevedela vysvetliť niektoré okolnosti uzatvárania pôžičiek a následných právnych úkonov, podľa nej súvisela s jej dôverou v druhú zmluvnú stranu a s nevyspelosťou žalobkyne s absolútnym nedostatkom kritického myslenia. Rovnako tým vysvetľovala určité nepresnosti a nezrovnalosti vo svojich výpovediach. Namietala, že otázka, či kúpna zmluva odporuje zákonu, zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, je otázkou právneho posúdenia, a nie otázkou unesenia dôkazného bremena.

17. Žalobkyňa namietala nevykonanie ňou navrhnutého dôkazu – výsluch I. C. ako svedka. Nesúhlasila so záverom o oneskorenosti návrhu, keďže tento bol prednesený ako reakcia na výpoveď svedka C. H., podľa ktorej bol I. C. len medzičlánok pri fiktívnych pôžičkách. Výsluch mal mať podľa žalobkyne podstatný význam pre vyhodnotenie samotnej kúpnej zmluvy, keď predmetný svedok by mal vo svojej výpovedi uviesť, akú v skutočnosti finančnú čiastku žalobkyni požičal, za akým účelom a tiež či vie, akým spôsobom žalobkyňa so zapožičanou sumou naložila. Svedok sa mal vyjadriť tiež k tomu, akým spôsobom a kým mu bola požičaná čiastka splatená a či v tomto smere došlo medzi ním a C. H. k uzavretiu nejakej písomnej zmluvy. Podľa žalobkyne mal súd tento dôkaz vykonať v záujme náležitého objasnenia skutkového stavu.

18. Žalobkyňa napokon namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Súd sa podľa nej nevyporiadal s tak závažným dôkazom, akým bola svedecká výpoveď C. H., ktorá mala potvrdzovať jej skutkové tvrdenia a vysvetľovať motívy jej konania. Z odôvodnenia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie považoval uvedenú výpoveď za hodnovernú a ani to, prečo z nej pri hodnotení dôkazov a vyvodzovaní skutkových záverov nevychádzal. Súd podľa nej dostatočne nevysvetlil ani svoje závery, že kúpna zmluva neodporuje zákonu, neobchádza ho, nie je v rozpore s dobrými mravmi a nejde o civilnú úžeru,

a nevyporiadal sa ani s argumentáciou žalobkyne uvedenou v jej podaní označenom ako „Záverečný návrh – skutková a právna argumentácia“.

19. Žalobkyňa považovala odôvodnenie napadnutého rozsudku za nedostatočné a nepreskúmateľné, zakladajúce porušenie jej práva na spravodlivý proces, pričom v ostatnom poukázala na svoje podanie zo dňa 20.09.2025 a navrhla, aby odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným v úvode jej odvolania.

20. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne a odvolanie žalobkyne za nedôvodné. Nesúhlasil s jej tvrdením, že skutkové závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom poukázal na rozdielne výpovede žalobkyne o okolnostiach uzavretia kúpnej zmluvy. Žalobkyňa podľa neho v jednotlivých výpovediach menila svoje tvrdenia o tom, či kúpnu zmluvu pred podpisom čítala a poznala jej obsah, pričom v niektorých výpovediach výslovne uviedla, že zmluvu čítala, vedela, že jej podpisom predáva svoj dom C. H., a že ju k jej podpisu nikto nenútil ani sa jej nevyhrážal. Za stabilné označil iba jej tvrdenie, že jej nebola vyplatená dohodnutá kúpna cena. Podľa žalovaného však nezaplatenie kúpnej ceny nie je dôvodom na určenie vlastníckeho práva, keďže žalobkyňa mala možnosť domáhať sa jej zaplatenia. K odvolacej argumentácii založenej na výpovedi C. H. žalovaný namietal jej vierohodnosť. Poukázal na jeho postavenie spolupracujúceho obvineného v trestnom konaní a jeho tvrdenia o tom, že zmluvy mali byť iba fiktívne, označil za rozporné s ostatnými vykonanými dôkazmi a s výpoveďami samotnej žalobkyne. Žalobkyňa totiž podľa žalovaného v civilnom ani trestnom konaní netvrdila, že uzatvárané zmluvy mali byť iba predstierané; naopak uvádzala, že vedela, že podpisuje kúpnu zmluvu a že predáva svoj dom. Žalovaný poukázal aj na následné uzatvorenie nájomných zmlúv a platenie nájomného žalobkyňou, čo podľa neho nezodpovedá tvrdeniu o fiktívnosti právnych úkonov. Žalovaný ďalej poukázal na následné správanie účastníkov. Spornú nehnuteľnosť odkúpil od C. H. prostredníctvom hypotekárneho úveru, ktorý naďalej spláca, a znáša aj ďalšie náklady spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti. So žalobkyňou uzavrel dve nájomné zmluvy, aby mohla v nehnuteľnosti naďalej bývať, a následne jej a jej synovi ponúkol možnosť nehnuteľnosť odkúpiť za sumu zodpovedajúcu jeho hypotekárnemu úveru. Žalobkyňa podľa neho od roku 2015 vo vzťahu k vlastníctvu nehnuteľnosti ani k ponuke na jej odkúpenie nekonala a spor iniciovala až po tom, ako žalovaný odmietol ďalšie predĺženie nájmu, pretože chcel nehnuteľnosť využívať na vlastné bývanie. K námietke žalobkyne, že rozpory v jej výpovediach možno vysvetliť jej dôverou voči C. H., rozumovou nevyspelosťou a nedostatkom kritického myslenia, žalovaný uviedol, že takéto vlastnosti žalobkyne neboli dokazovaním preukázané. Rovnako podľa neho nebolo preukázané, že by žalobkyňa trpela psychickým alebo psychiatrickým ochorením ovplyvňujúcim jej spôsobilosť na právne úkony. Za rozhodujúce považoval jej vlastné vyjadrenia, podľa ktorých vedela, akú zmluvu podpisuje, poznala jej obsah a vedela aj výšku kúpnej ceny. Pokiaľ žalobkyňa namietala nevykonanie výsluchu I. C., žalovaný považoval postup súdu prvej inštancie za správny. Uviedol, že žalobkyňa poznala okolnosti súvisiace s I. C. a pôžičkou už podstatne skôr, napriek tomu jeho výsluch navrhla až po výsluchu C. H., podaním zo 07.02.2025, hoci žaloba bola podaná už v roku 2020 a žalobkyňa bola súdom poučená o koncentrácii konania. Podľa žalovaného preto išlo o oneskorene navrhnutý dôkaz a jeho vykonanie by viedlo iba k ďalšiemu predĺženiu konania. Poukázal tiež na to, že I. C. nebol účastníkom ani jednej z kúpnych zmlúv, ktorými došlo k prevodom spornej nehnuteľnosti. K námietke nedostatočného odôvodnenia platnosti kúpnej zmluvy žalovaný zotrval na stanovisku, že vykonané dokazovanie nepreukázalo dôvod jej absolútnej neplatnosti. Súčasne poukázal na to, že žalobkyňa predložila svoju písomnú záverečnú reč až po lehote stanovenej súdom. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie s vykonanými dôkazmi a relevantnými námietkami dostatočne vysporiadal. Napokon žalovaný opätovne poukázal na rozpory vo výpovediach žalobkyne a na jej dlhodobú pasivitu. Zdôraznil, že žalobkyňa sa voči C. H. nedomáhala zaplatenia neuhradenej kúpnej ceny, podľa vlastnej výpovede od neho peniaze ani nežiadala a nevykonala ani kroky smerujúce k spätnému nadobudnutiu nehnuteľnosti. Z toho žalovaný vyvodzoval nedôveryhodnosť jej tvrdení uplatnených v tomto konaní. Žalovaný preto navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

21. Na vyjadrenie žalovaného reagovala odvolateľka (odvolacia replika) a pričom zotrvala na odvolacej argumentácii. Uviedla, že absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy nevyvodzuje z fyzického či psychického nátlaku, ale zo zneužitia jej dôvery a neskúsenosti C. H., ktorý ju mal uviesť do omylu o skutočnom význame a následkoch podpisovaných dokumentov, pričom poukázala aj na hrubý nepomer vzájomných plnení. Rozpory vo svojich výpovediach vysvetľovala časovým odstupom a svojou osobnosťou a nedostatkom kritického a racionálneho myslenia. Za logické považovala aj to, že sa nedomáhala

doplatenia kúpnej ceny, od zmluvy neodstúpila a uzavrela so žalovaným nájomné zmluvy, keďže podľa listinných dôkazov sama podpisom potvrdila prevzatie celej kúpnej ceny a až neskôr sa podľa nej zmenila dôkazná situácia výpoveďou C. H.. Za nedôvodné označila spochybňovanie vierohodnosti C. H. z dôvodu jeho postavenia spolupracujúceho obvineného, keď jeho výpoveď podľa nej podrobne opisuje spôsob konania skupiny a potvrdzuje jej tvrdenia. Zotrvala tiež na námietke nesprávneho nevykonania výsluchu I. C.. Napokon uviedla, že z opatrnosti sa listom zo dňa 03.12.2025 voči C. H. dovolala aj relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 13.03.2015, pre prípad, že by odvolací súd nepovažoval zmluvu za absolútne neplatnú.

22. Na vyjadrenia odvolateľky reagoval žalovaný (odvolacia duplika), pričom zotrval na stanovisku, že kúpna zmluva zo dňa 13. 03. 2015 bola uzavretá platne, pričom žalobkyňa vedela, že podpisuje kúpnu zmluvu a že ňou prevádza vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Tvrdenie žalobkyne, že dokumenty podpisovala iba „akože“, považoval za nevierohodné aj vzhľadom na jej následné uzavretie nájomných zmlúv, platenie nájomného a záujem o spätné odkúpenie nehnuteľností. Namietal tiež tvrdenie žalobkyne, že pre dôkaznú núdzu nemohla žiadať doplatenie kúpnej ceny alebo od zmluvy odstúpiť, pričom poukázal aj na rozpor medzi jej súčasnou argumentáciou a dôvodom späťvzatia predchádzajúcej žaloby. Spochybnil vierohodnosť výpovede C. H. ako spolupracujúceho obvineného a zdôraznil skoršiu výpoveď žalobkyne, podľa ktorej si kúpnu zmluvu prečítala, vedela, že ňou predáva dom, a k jej podpisu nebola nútená. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy žalovaný označil za neprípustnú novotu v odvolacom konaní a zároveň voči nemu vzniesol námietku premlčania. Navrhol preto odvolanie žalobkyne zamietnuť, napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

23. Na vyjadrenie žalovaného reagovala odvolateľka a uviedla, že zotrváva na názore, že kúpna zmluva uzavretá s C. H. je absolútne neplatná podľa , a nie iba relatívne neplatná. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorej úmyselné uvedenie do omylu dosahujúce intenzitu trestného činu podvodu môže viesť pre rozpor s dobrými mravmi k absolútnej neplatnosti právneho úkonu, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti. Podľa žalobkyne vykonané dokazovanie, najmä výpoveď C. H., preukazuje sofistikované podvodné konanie organizovanej skupiny smerujúce k získaniu nehnuteľností poškodených osôb. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti listom zo dňa 03.12.2025 preto označila iba za postup z opatrnosti.

24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. zrušiť ( a ) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

25. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

27. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v . Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Nepostačuje uviesť iba všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých boli tieto skutkové zistenia vyvodené. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

28. Súd prvej inštancie mal za to, že právny úkon - kúpna zmluva uzavretá žalobkyňou a C. H., ktorým na neho previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je právnym úkonom neplatným, nakoľko bola uzavretá zrozumiteľne, určito, slobodne aj vážne, nešlo o simulovaný právny úkon, konanie kupujúceho nebolo možné považovať za konanie contra legem, ani za konanie in fraudem legis. K svojim záverom súd prvej inštancie dospel z vykonaného dokazovania, so zameraním predovšetkým na výpoveď a tvrdenia samotnej žalobkyne. V bode 37. odôvodnenia súd síce skonštatoval, že samotný svedok p. H. sám zhodnotil svoje vlastné konanie ako podvodné, v časti nevyplatenia kúpnej ceny a nesprávneho vyčíslenia zostatku záväzku žalobkyne (ktorý mal byť splatený časťou kúpnej ceny) súd prvej inštancie identifikoval znaky protiprávneho konania, avšak vo výsledku - v časti samotného prevodu vlastníckeho práva na právnom úkone nevyhodnotil žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok neplatnosť právneho úkonu. V dôsledku uvedeného tak uzavrel, že nešlo ani o právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, odporujúci alebo obchádzajúci zákon, ani dosiahnutie jeho uzavretia omylom vyvolaným u žalobkyni, či ľsťou zo strany kupujúceho a nešlo ani o úžeru.

29. Odvolateľka namietala najmä to, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s výpoveďou svedka H., ktorú považuje za v konaní za významnú, keďže práve s ním uzavrela kúpnu zmluvu a previedla na neho nehnuteľnosti. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu ako aj napadnutého rozhodnutia musí dať za pravdu žalobkyni. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pomerne jednostranne sústredil svoje zistenia z vykonaného dokazovania na tvrdenia a konanie žalobkyne s tým, že si chcela požičať peniaze a tieto veriteľovi nesplácať, vedela a chcela za účelom splatenia pôžičiek uzavrieť kúpnu zmluvu, pričom k takému konaniu nútená nebola. Čo sa však týka výsluchu samotného svedka H., obsah jeho výpovede nie je v rozsudku bližšie zaznamenaný, súd skutočnosti zistené z jeho výsluchu nijako bližšie nerozoberá, nevysporadúva sa s nimi, nijako ich neprepája so skutočnosťami zistenými z výsluchu žalobkyne, ani iných dôkazov, okrem už vyššie spomínaného bodu 37. odôvodnenia, kde súd pomerne rozporuplne najskôr skonštatoval, že konanie svedka malo znaky protiprávneho konania, na strane druhej právny úkon – kúpnu zmluvu, ktorú uzavreli vyhodnotil ako právny úkon, ktorý zákon neobchádza a nie je ani v rozpore s dobrými mravmi.

30. Odvolací súd poukazuje na to, že obsahom spisu je aj časť zápisnice o výsluchu obvineného p. H. v trestnom konaní, kde sa vyjadruje ku skutku týkajúceho sa žalobkyne, pričom tento uviedol: „... H. mi na osobnom stretnutí vysvetlil postup tak, ako si ho predstavuje, a to že sa vytvorí pohľadávka medzi mnou a pani B., čo bude v budúcnosti slúžiť ako budúca časť kúpnej ceny ... v tomto duchu H. vytvoril zmluvy o pôžičke spolu na sumu asi 20.000 euro ... keď som prvý krát vložil túto pomerne menšiu čiastku, približne 5.000 euro a pani B. bola schopná ju vybrať, to znamenalo, že účet nemá zaťažený exekútorom. Preto som peniaze od B. prevzal, teda asi 5.000 eur, a následne som ich znovu vložil na účet, pritom ona ich znovu vytiahla a odovzdala mne. Toto sa zopakovalo ešte dva krát, teda ja som mal potvrdené, že som vložil B. na účet asi 20.000 euro ako pôžičku, avšak nechal som jej reálne len menšiu časť. ... Preto mi H. odporučil dr. J. C. s tým, že vie o ňom, že disponuje nejakými financiami a mohol by vyplatiť moju pohľadávku voči pani B., teda tú fiktívnu vo výške asi 20.000 euro ... kúpnu zmluvu, ktorú vytvoril, rozdelil ešte na tri časti, prvá bola pohľadávka C. asi 30.000 euro, druhá časť bola 15.000 euro v hotovosti pri podpise a 15.000 euro na účet pani B. ... reálne však boli vyplatené len peniaze C., k rukám pani B. som nič neodovzdal a na účet v G. jej bolo zaslaných 15.000 euro, avšak týchto 15.000 euro som spolu s pani B. vybral z jej účtu a následne mi peniaze odovzdala, neviem však povedať, či celé alebo iba ich časť ...“ (č. l. 8 a nasl.). Sú prvej inštancie svedka vypočul na pojednávaní dňa 05.02.2025, kde korelujúco s vyššie uvedeným uviedol: „... pánovi C. bola ponúknutá provízia, pohybovala sa od 1.500 do 4.000 eur ... finančné prostriedky vždy pochádzali od dr. H. a boli fiktívnym spôsobom prevedené cez účet pôvodného majiteľa ... Nebol pôvodný zámer pre ňu vybaviť úver? Nie. Pokiaľ sa konali určité

kroky k vybaveniu nejakého úveru boli to len formálne kroky ... to vyžadovalo extrémnu dávku dôvery zo strany poškodených, ktorú sme získavali i takýmto spôsobom, že sa robili rôzne naoko pre nich aktivity smerujúce k vlastníctvu budúcej nehnuteľnosti ... zmluvy o pôžičke boli nástrojom zabezpečenia si provízií a zisku voči pôvodnému majiteľovi, jednalo sa o fiktívne sumy ... drvivá väčšina zmlúv bola fikcia a nepravda ... 100% fikciou a nepravdou bolo vždy vyplatenie kúpnej ceny k rukám ...“. Z pohľadu odvolacieho súdu, z tvrdení svedka vyplývajú skutočnosti, ktoré bolo nevyhnutné vo vzťahu k predmetu konania a tvrdeniam samotnej žalobkyne riadne zohľadniť a vyhodnotiť. Ako však odvolací súd uviedol vyššie, súd prvej inštancie výsluch svedka vo vzťahu k jeho skoršej výpovedi v trestnom konaní, ani vo vzťahu k ďalším dôkazom nijako nevyhodnotil, nevyvodil z nej žiadne relevantné skutkové zistenia a tieto sa ani nepremietli do žiadneho z právnych záverov súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu otázky neplatnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie síce vo veci aplikoval ust. , a a vyhodnotil predmetnú kúpnu zmluvu ako platný právny úkon, avšak učinil tak jednostranne len vo vzťahu k žalobkyni, otázky vážnosti vôle, podmienky dobrých mravov, vyvolania omylu, použitia lsti, správania a konania druhej zmluvnej strany nijako nevyhodnotil.

31. Odvolací súd dáva do pozornosti aj závery Ústavného súdu SR, ktoré vyslovil v náleze sp. zn.: publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 29/2020: v prvom rade je potrebné vychádzať z toho, že kúpna zmluva je konsenzuálnym kontraktom. To znamená, že na to, aby k jej vzniku došlo, musí sa stretnúť vôľa kupujúceho a vôľa predávajúceho, pričom obe musia smerovať k rovnakému cieľu (t. j. predať, resp. kúpiť predmet kúpy za dohodnutú cenu). Ako každý právny úkon, aj kúpna zmluva má svoju materiálnu (vzťahujúcu sa na náležitosti vôle) aj formálnu stránku (vzťahujúcu sa na náležitosti prejavu vôle, ktorým je v tomto prípade súkromná listina spísaná na nejakom nosiči – papieri). Ak vznikne pochybnosť o platnosti právneho úkonu, všeobecný súd je povinný s ohľadom na povahu tvrdení sporových strán skúmať jeho formálnu aj materiálnu stránku. Skutočnosť, že sťažovatelia zmluvu a dodatok k nej riadne podpísali, nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu v zmysle . ... Sťažovatelia v konaní poukazovali na to, že pri podpise kúpnej zmluvy nemali v úmysle previesť ich vlastnícke právo k bytu a že sa stali obeťou podvodu (pozri bod 26 nálezu – svedok ich mal ubezpečiť, že je nevyhnutné podpísať kúpnu zmluvu, aby im pomohol zbaviť sa dlhov). Toto tvrdenie je možné chápať aj tak, že vôľa sťažovateľov nebola zameraná na to, že výsledkom sledu systematicky na seba nadväzujúcich čiastkových právnych úkonov (organizovaných sprostredkovateľom a treťou stranou) bude pre nich strata obydlia prakticky bez náhrady a pre tretiu stranu investičná kúpa nehnuteľnosti za „dobrú“ cenu .... Uvedené tvrdenie je relevantné, pretože signalizuje, že v konkrétnom prípade sa vôľa kupujúcich a vôľa predávajúcich (jej zameranie) vôbec nemuseli stretnúť. Poskytnutie ochrany strane, ktorá by zamlčala svoju skutočnú vôľu (v konkrétnom prípade spočívajúcu údajne v nadobudnutí bytu „pod cenu“, resp. bez úplného vyplatenia dohodnutej kúpnej ceny), naráža na všeobecný právny princíp, podľa ktorého sa výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ochrana neposkytuje. S ohľadom na uvedené neobstojí ani paušálne tvrdenie, že „nevyplatenie kúpnej ceny nemá za následok neplatnosť, či už relatívnu alebo absolútnu, kúpnej zmluvy podľa žiadneho z ustanovení “; toto konštatovanie nemôže obstáť v situáciách, keď by bolo nevyplatenie kúpnej ceny úmyslom kupujúceho už pri podpise zmluvy. Preto tvrdenia sťažovateľov boli spôsobilé spochybniť platnosť úkonu (kúpnej zmluvy) ako takého a všeobecné súdy boli povinné sa uvedenej otázke [náležitostiam vôle (jej existencii) a tvrdenému rozporu s dobrými mravmi] podrobnejšie venovať.

32. Pokiaľ ide o aplikáciu ust. o úžere (neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere), súd prvej inštancie v bode 39. odôvodnenia len skonštatoval, že nedospel k záveru o namietanej úžere zo strany žalobkyne. Porovnal, že pokiaľ si žalobkyňa preukázateľne požičala aspoň 13.000,- eur, pričom po čiastočnom splatení bola dlžná aspoň 8.000,- eur, nemôže ísť o hrubý nepomer medzi hodnotou nehnuteľnosti 75.000,- eur (podľa znaleckého posudku), keď zákon o dražbách stanovuje zákonnú minimálnu hranicu pohľadávky pre výkon záložného práva na 2.000,- eur. Uvedený záver súdu prvej inštancie vyznieva zmätočne, nemajúc oporu vo vykonanom dokazovaní. Svedok H. ako kupujúci nenadobudol nehnuteľnosti patriace žalobkyni výkonom záložného práva pre neuhradenú pohľadávku, ale uzavretou kúpnou zmluvou (priamym predajom), kde kúpna cena mala sčasti pokryť dlhy žalobkyne a sčasti mala byť žalobkyni vyplatená. Je preto úplne bez významu, či

zákon o dobrovoľných dražbách umožňuje začať výkon záložného práva už pre pohľadávku v minimálnej výške 2.000,- eur. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že úžera podľa nie je viazaná na konkrétny typ zmluvy. Týka sa však odplatných právnych úkonov, medzi ktoré patria aj scudzovacie zmluvy (napr. kúpna zmluva). Subjektami úžerníckeho právneho úkonu sú jednak osoba profitujúca z úžerníckeho konania a ďalej osoba, ktorá z určitého dôvodu prevádza svoj majetok na druhej strane záväzkového vzťahu, ktorého hodnota je v hrubom nepomere k plneniu, ktoré prevodca získava za taký majetkový transfer. Pri hodnotení naplnenia podmienok je úžery je podstatné skúmať, či hodnota prevádzaného nehnuteľného majetku nebola v hrubom nepomere k hodnote odplaty za tento majetok (v tomto smere je podstatné zohľadniť skutočne poskytnutú odplatu, nie údaje uvedené v zmluve, ak sa javí, že sú fiktívne), pričom osobitný význam majú aj subjektívne znaky úžerníckej zmluvy na strane osoby prevádzajúcej svoj majetok, a to: tieseň, neskúsenosť, rozumová vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančná závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky. Súd prvej inštancie však žiadnu z podmienok úžery vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu neskúmal.

33. Pre úplnosť nie je možné opomenúť aj rozporné závery súdu prvej inštancie vo vzťahu ku konaniu a tvrdeniam samotnej žalobkyne, ktorej výpoveď súd považoval za nedostatočne hodnovernú, keďže si nevedela spomenúť, aká bola výška jej pôžičky, ani na aký účel použila požičané peniaze (bod 40. odôvodnenia). Ďalej súd mal za to, že žalobkyňa do záväzkového vzťahu so svedkom H. vstupovala s nečestným a nekalým úmyslom podviesť svojho veriteľa a nevrátiť požičané peniaze, ani čo do istiny (bod 35. odôvodnenia). V prvom rade odvolací súd akcentuje, že pre prijatie záveru o tom, že tvrdenia žalobkyne nie sú hodnoverné nepostačuje len to, že si strana konania v detailoch nespomína na okolnosti uzavretia zmluva o pôžičke. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa si od svedka požičala určitý obnos peňazí (hoci výsledky dokazovania skôr nasvedčujú, že nešlo priamo o peniaze samotného svedka, ale iných osôb zúčastnených na fungovaní organizovanej skupiny). Je potrebné pripustiť, že výpoveď samotnej žalobkyne je mierne nesúrodá a odzrkadľuje slabú tendenciu (prípadne neschopnosť) do detailov chápať a oboznamovať sa k následkami konania zúčastnených osôb, aj jej samotnej. To však nijako nevylučuje, že tvrdenia, ktoré uviedla, nemôžu byť pravdivé, čo bolo potrebné skúmať v kontexte dokazovaním zistených skutočností. Pokiaľ ide závery súdu o tom, že žalobkyňa si požičala peniaze s už vopred sformovaným úmyslom pôžičku nesplácať, uvedené takisto nekorešponduje so zisteným skutkovým stavom, z ktorého je zrejmé, že spočiatku žalobkyňa pôžičku splácala (približne po 200,- eur), až keď mala zaplatiť jednorazovo zostatok pôžičky, riešila splatenie dlhu ďalším dlhom atď., až napokon predajom nehnuteľnosti. Napokon aj samotný svedok H. uviedol, že pri poskytovaní pôžičiek postupovali tak, že „z princípu podstaty nebolo možné nikdy zo strany žiadneho poškodeného dodržať žiadnu zmluvu, ktorú podpísal. Nevynímajúc pani B..“ (č. l. 277 rub)

34. Pokiaľ ide o výsluch svedka C., podľa tvrdení žalobkyne, ako aj svedka H. je zrejmé, že ide o osobu, ktorá do časového sledu udalostí, ktoré boli zavŕšené predajom nehnuteľností žalobkyňou, vstúpil v štádiu, keď žalobkyňa nebola schopná splatiť prvotne poskytnutú pôžičku zo strany p. H. (ktorý prisľúbil, že je vybaví za účelom splatenia dlhov ďalší úver), pričom tento úver mal pochádzať práve od navrhovaného svedka C.. Súd prvej inštancie v bode 33. odôvodnenia rozoberá, že je pravdepodobné, že žalobkyňa s I. C. zmluvu o pôžičke uzavrela (keďže uzavrela aj zmluvu o zriadení záložného práva za účelom zabezpečenia pohľadávky voči nemu), ale ostalo nepreukázané v akej výške pôžička bola poskytnutá, pričom tvrdenia žalobkyne sa nejavili dôveryhodné (bez bližšieho vysvetlenia, ako súd prvej inštancie k takému záveru dospel) a nepresvedčivé. V bode 38. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie návrhu na výsluch svedka C. koncentráciou konania a tým, že právny zástupca žalobkyne na výsluchu svedka na pojednávaní dňa 30.05.2025 viac netrval. Odvolací súd konštatuje, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 30.05.2025 (č. l. 288 a nasl.) nevyplýva, že by právny zástupca uviedol, že na výsluchu svedka netrvá (pričom aj v záverečnej reči na č. l. 301 popisuje prečo navrhli jeho výsluch). Žalobkyňa trvá na tom, že návrh na výsluch svedka predložili v nadväznosti na skutočnosti, ktoré vyplynuli z výsluchu svedka H., ktorý bol ukončený až na pojednávaní dňa 30.05.2025. Pokiaľ ide o uplatnenie ust. o sudcovskej koncentrácii konania, pokiaľ súd v zmysle na prostriedky procesného útoku neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd akcentuje, že včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku je potrebné vyhodnotiť v okolnostiach konkrétneho prípadu, pričom nemožno vylúčiť, že predloženie dôkazného návrhu až neskôr, počas prebiehajúceho konania, môže byť dôvodné, ak je reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Preto samotné konštatovanie súdu prvej inštancie, že návrh na výsluch svedka je podaný oneskorene len preto, že bol vznesený po 5 rokoch od začatia konania bez toho, aby súd vyhodnotil, či takýto návrh nie je opodstatnený v nadväznosti na skutočnosti, ktoré vyplynuli

z výsluchu svedka H., je pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania s dôsledkom neprihliadnutia na takýto dôkazný návrh, nedostatočné.

35. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (a zároveň nesprávnym právnym posúdením veci) k znemožneniu žalobkyni realizovať jej procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch neodôvodnil právne ani vecne a súčasne v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, pričom nie je dobre možné tieto nedostatky napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom. V dôsledku toho odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. a závislom výroku III. o trovách konania podľa a zrušil a vec podľa vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobkyne, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ). Pri skúmaní otázky platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy sa zameria na posúdenie naplnenia požiadaviek, ktoré pre platnosť právneho úkonu ukladá, pričom neopomenie vziať na zreteľ najmä ust. , , a týchto súvislostiach starostlivo vyhodnotí všetko čo v konaní vyšlo najavo dokazovaním, a to každý dôkaz jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, posúdi aj argumenty protistrany, a to najmä so zameraním na sporné otázky. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením odôvodniť tak, aby skutkové a právne závery súdu boli vyčerpávajúco a logicky vysvetlené, nevzbudzujúce pochybnosti o dôvodoch samotného rozhodnutia.

37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania ( ).

38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).