Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Tos/110/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., v konaní o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 18.05.2026 pod sp. zn. , na neverejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 06.08.2026, takto

r o z h o d o l :

Podľa sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Galanta podľa zamietol návrh na povolenie obnovy konania podaný v prospech odsúdeného A. B., D. E., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom E., F. XXXX/XX, t. č. v ÚVTOS Bratislava, smerujúci proti výroku o vine a treste rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. zo dňa 09.10.2023, právoplatného dňa 25.10.2023, a to z dôvodu, že nevyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, prípadne vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa, alebo by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Okresný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil (v rozsahu č.l. 56-63) tým, že v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy konania podľa , keď skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu nemožno považovať za skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme v zmysle uvedeného ustanovenia. Súd vychádzal z toho, že obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na opätovné preskúmanie vecnej správnosti právoplatného rozsudku, ale jej účelom je odstránenie nedostatkov skutkových zistení, ktoré vyšli najavo až po právoplatnom skončení veci. V konaní o povolení obnovy sa preto súd obmedzuje na posúdenie, či vyšli najavo nové, súdu skôr neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení s už známymi skutočnosťami a dôkazmi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. Za novú skutočnosť je pritom potrebné považovať objektívne existujúci jav relevantný z hľadiska dokazovania a za nový dôkaz predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní.

Odsúdený svoj návrh na povolenie obnovy konania založil predovšetkým na tom, že po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku došlo k zmene , ktorá je podľa jeho názoru pre neho priaznivejšia. Poukazoval na to, že za trestný čin, za ktorý bol pôvodne odsúdený podľa , , účinného v čase spáchania skutku s poukazom na , , bola ustanovená trestná sadzba odňatia slobody od 10 do 15 rokov. Podľa aktuálnej právnej úpravy by však jeho konanie bolo podľa jeho názoru možné právne kvalifikovať podľa , s poukazom na , , pri ktorom je ustanovená trestná sadzba od 7 do 15 rokov. Priaznivejšiu povahu

novej právnej úpravy preto odvodzoval najmä od zníženia dolnej hranice trestnej sadzby z desiatich na sedem rokov.

Odsúdený ďalej argumentoval tým, že podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho odsúdenia bol predmetný trestný čin kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin, zatiaľ čo podľa neskoršej právnej úpravy by išlo už iba o zločin. Za ďalšiu priaznivejšiu zmenu považoval právnu úpravu ochranného dohľadu. V pôvodnom konaní mu bol ochranný dohľad uložený obligatórne podľa z dôvodu jeho odsúdenia za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody, zatiaľ čo podľa neskoršej právnej úpravy už podľa jeho argumentácie takáto povinnosť uložiť ochranný dohľad neexistuje. Na verejnom zasadnutí zároveň poukázal aj na zmenu zákonných podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Odsúdený však svoj návrh nezakladal iba na samotnej zmene vnútroštátnej právnej úpravy. Podstatnú časť jeho argumentácie predstavovalo rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Baji Transs s. r. o., C-544/23, v spojení s poslednou vetou a Charty základných práv Európskej únie. Z Charty vyvodzoval zásadu použitia neskoršieho priaznivejšieho , podľa ktorej sa v prípade, ak zákon po spáchaní trestného činu ustanovuje miernejší trest, má uložiť tento miernejší trest.

Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-544/23 odsúdený vyvodzoval, že zásada použitia priaznivejšej právnej úpravy sa môže uplatniť aj v prípade sankcie trestnoprávnej povahy, ak po jej uložení dôjde k zmene právnej úpravy v prospech sankcionovanej osoby a táto zmena vyjadruje zmenu postoja k trestnoprávnej kvalifikácii skutku alebo k trestu, ktorý sa má za tento skutok uložiť. Osobitný význam pripisoval záveru Súdneho dvora, podľa ktorého je súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom prostriedku v zásade povinný uplatniť priaznivejšiu vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť až po vydaní pôvodného rozhodnutia, a to bez ohľadu na skutočnosť, že podľa vnútroštátneho práva sa pôvodné rozhodnutie už považuje za právoplatné.

Odsúdený z uvedeného vyvodzoval, že ani právoplatnosť rozsudku, ktorým bol odsúdený, nemôže predstavovať prekážku použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy. Podľa jeho názoru nie je z pohľadu zásady lex mitior rozhodujúce, či súd koná na základe riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku. Tvrdil preto, že aj v konaní o obnove konania je súd povinný aplikovať čl. 49 ods. 1 poslednú vetu Charty a zohľadniť právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť po právoplatnosti pôvodného odsudzujúceho rozsudku, pokiaľ je táto právna úprava pre odsúdeného priaznivejšia.

Vo vzťahu k podmienke aplikovateľnosti Charty odsúdený argumentoval tým, že jeho trestná vec patrí do pôsobnosti práva Európskej únie. Poukazoval na to, že slovenská právna úprava trestnoprávneho postihu drogovej trestnej činnosti vykonáva rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, ako aj následnú právnu úpravu Európskej únie v tejto oblasti. Z toho vyvodzoval, že v jeho veci je splnená podmienka podľa čl. 51 ods. 1 Charty a zásada použitia neskoršej priaznivejšej právnej úpravy podľa čl. 49 ods. 1 Charty sa má uplatniť aj na jeho prípad.

Na základe uvedeného odsúdený zastával názor, že neskoršia právna úprava je pre neho priaznivejšia vo viacerých smeroch, a to znížením dolnej hranice trestnej sadzby, zmenou právnej kvalifikácie skutku z obzvlášť závažného zločinu na zločin, zmenou právnej úpravy ochranného dohľadu a podľa jeho vyjadrenia na verejnom zasadnutí aj zmenou podmienok podmienečného prepustenia. Preto navrhoval povoliť obnovu konania a zrušiť pôvodný rozsudok vo výroku o vine a treste tak, aby mohla byť na jeho prípad aplikovaná neskoršia priaznivejšia právna úprava.

Okresný súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Pri posudzovaní návrhu poukázal aj na okolnosti pôvodného ukladania trestu. Uviedol, že v čase spáchania skutku bola zákonná trestná sadzba za predmetný trestný čin 10 až 15 rokov. V pôvodnom konaní bola u odsúdeného zistená jedna poľahčujúca okolnosť spočívajúca v tom, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a úprimne ho oľutoval, pričom nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť. Pri prevahe poľahčujúcich okolností bola horná hranica trestnej sadzby znížená o jednu tretinu rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou na 13 rokov a 4 mesiace.

Pri určení konkrétnej výmery trestu pôvodný súd prihliadol na postoj odsúdeného k trestnej činnosti, na skutočnosť, že sa k nej od počiatku priznával, ako aj na to, že išlo o jeho prvé odsúdenie. Napokon mu bol trest mimoriadne znížený pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby podľa a bol mu uložený vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov. Súčasne bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a bol mu uložený ochranný dohľad na jeden rok, keďže bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody.

Za rozhodujúce však okresný súd považoval to, že nadobudnutie účinnosti novely dňa 6. augusta 2024 nie je okolnosťou spadajúcou pod . Podľa názoru okresného súdu sa zákonné podmienky obnovy konania upravené týmto ustanovením týkajú nedostatkov skutkových zistení vrátane okolností týkajúcich sa osoby páchateľa, ako aj takých skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa však následnej zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov pre posudzovanie trestnosti činu, ukladanie trestu alebo ochranných opatrení.

Okresný súd preto dospel k záveru, že zmena zákona alebo niektorej jeho časti nemôže byť považovaná za novú skutočnosť súdu skôr neznámu v zmysle . Rozlišoval tak medzi novými skutkovými okolnosťami a dôkazmi, ktoré môžu založiť dôvod obnovy konania, a následnou zmenou právnej úpravy, ktorá podľa jeho názoru takýto dôvod nepredstavuje. Samotná skutočnosť, že podľa neskoršej právnej úpravy by bolo možné konanie odsúdeného posúdiť priaznivejšie, preto podľa okresného súdu nepostačuje na povolenie obnovy konania.

Okresný súd tak uzavrel, že v predmetnej veci nevyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa, prípadne by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Z tohto dôvodu návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania smerujúci proti výroku o vine a treste podľa zamietol.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí okresného súdu sťažnosť odsúdený A. B., ktorú následne písomne zdôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne osobitným písomným podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 07.06.2026.

Obhajkyňa odsúdeného odôvodnila sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu dvoma navzájom súvisiacimi okruhmi námietok. Jednak namietala procesnú vadu napadnutého uznesenia spočívajúcu v jeho nedostatočnom odôvodnení, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, jednak nesúhlasila so samotným právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého neskoršia priaznivejšia právna úprava nemôže byť zohľadnená v konaní o povolení obnovy konania. Sťažnosť bola podaná podľa pre nesprávnosť výroku, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý.

V prvom rade obhajkyňa okresnému súdu vytýkala, že svoje rozhodnutie založil prakticky výlučne na konštatovaní, že zmena právnej úpravy po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku nie je dôvodom na povolenie obnovy konania podľa . Podľa obhajkyne však okresný súd týmto spôsobom obišiel podstatu návrhu odsúdeného, pretože sa vôbec nezaoberal ďalšou a podľa obhajoby ťažiskovou právnou argumentáciou, na ktorej bol návrh založený. Z tohto dôvodu označila uznesenie za arbitrárne a nepreskúmateľné a za nespĺňajúce požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúce z v spojení s . Poukázala na to, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní spravoval.

Za zásadný nedostatok napadnutého uznesenia považovala skutočnosť, že okresný súd sa podľa nej ani jedinou vetou nevysporiadal s argumentáciou založenou na rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie z 1. augusta 2025 vo veci Baji Trans, C-544/23. Práve z tohto rozhodnutia obhajoba vyvodzovala, že aj po právoplatnosti rozhodnutia môže byť súd rozhodujúci o opravnom prostriedku povinný aplikovať neskoršiu právnu úpravu priaznivejšiu pre páchateľa. Podľa obhajkyne preto z napadnutého uznesenia vôbec nemožno zistiť, či okresný súd túto argumentáciu vzal do úvahy, ako ju právne posúdil a z akého dôvodu ju prípadne nepovažoval za aplikovateľnú. Obhajkyňa pritom pripustila, že súd nemusí reagovať na každú jednotlivú námietku účastníka, musí sa však vysporiadať s jeho nosnými argumentmi, pričom

práve argumentácia rozhodnutím Súdneho dvora EÚ tvorila podľa nej jadro návrhu na povolenie obnovy konania.

Z vecného hľadiska obhajkyňa zotrvala na názore, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-544/23 umožňuje za splnenia podmienok Charty základných práv EÚ aplikovať priaznivejšiu právnu úpravu aj v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Zdôrazňovala, že po právoplatnom odsúdení došlo k legislatívnym zmenám , v dôsledku ktorých možno skutok odsúdeného podľa jej názoru v súčasnosti právne kvalifikovať priaznivejšie a spájať s ním podstatne miernejší trestnoprávny postih. Odsúdený preto už v návrhu a následne aj na verejnom zasadnutí požadoval aplikáciu zásady lex mitior aj v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Obhajkyňa zároveň upozornila, že už na verejnom zasadnutí formulovala alternatívny procesný návrh. Pokiaľ by okresný súd nepovažoval otázku aplikácie lex mitior v konaní o obnove za jednoznačne vyriešenú, navrhovala konanie prerušiť a obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, či čl. 49 ods. 1 Charty v spojení s čl. 51 Charty vyžaduje aplikáciu priaznivejšej právnej úpravy aj v konaní o povolení obnovy konania. Okresnému súdu vytýkala, že ani s týmto návrhom sa v odôvodnení náležite nevysporiadal.

Ďalšia časť sťažnosti smerovala proti právnemu chápaniu právoplatnosti a mimoriadnych opravných prostriedkov okresným súdom. Obhajkyňa tvrdila, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 1. augusta 2025 je aplikovateľné aj na trestné veci, čo podľa nej vyplýva najmä z bodov 96 až 98 tohto rozhodnutia. Poukazovala tiež na vývoj rozhodovacej činnosti slovenských súdov a na prejudiciálne konanie C-835/25, iniciované Ústavným súdom SR v súvislosti s otázkou uplatnenia zásady lex mitior v dovolacom konaní. Tým argumentovala v prospech záveru, že problematika riešená Súdnym dvorom EÚ nie je obmedzená iba na správne sankcionovanie, ale môže mať dosah aj na trestné konanie.

Osobitne sa obhajkyňa opierala o bod 101 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Z neho vyvodzovala, že skutočnosť, že odsúdenie sa podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, nemusí byť rozhodujúca pre uplatnenie čl. 49 ods. 1 poslednej vety Charty súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku. Rovnako podľa nej nemá byť rozhodujúce ani to, či vnútroštátne právo označuje príslušný opravný prostriedok za riadny alebo mimoriadny. Z toho následne vyvodila, že samotné označenie obnovy konania slovenským za mimoriadny opravný prostriedok nemôže automaticky vylučovať uplatnenie neskoršej priaznivejšej právnej úpravy.

Obhajkyňa v tejto súvislosti presadzovala vlastné chápanie „definitívnosti“ rozhodnutia. Za rozhodujúci moment považovala stav, keď je rozhodnutie už na vnútroštátnej úrovni skutočne nemenné, nezmeniteľné a nezrušiteľné. Dovolanie aj obnovu konania pritom charakterizovala ako právnym poriadkom výslovne zavedené a predvídateľné opravné prostriedky s ustanovenými dôvodmi, procesným postupom a podmienkami, prostredníctvom ktorých môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu pôvodného rozhodnutia. Podľa jej argumentácie preto nemožno považovať trestnú vec za definitívne skončenú v relevantnom európskoprávnom význame, pokiaľ právny poriadok ešte pripúšťa opravný prostriedok, ktorým možno pôvodné rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.

Na tomto základe obhajkyňa dospela k záveru, že aj v konaní o povolení obnovy konania je možné, a podľa jej výkladu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ dokonca potrebné, aplikovať neskoršiu priaznivejšiu právnu úpravu. Zmenu zákona, ku ktorej došlo po pôvodnom odsúdení, preto podľa nej nemožno jednoducho odmietnuť konštatovaním, že nejde o novú skutkovú okolnosť podľa .

Na podporu tohto záveru obhajkyňa poukázala aj na konkrétnu rozhodovaciu činnosť slovenských súdov. Tvrdila, že slovenské súdy už v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra a následne Krajským súdom Nitra akceptovali zohľadnenie priaznivejšej právnej úpravy práve v konaní o povolení obnovy konania. Odkázala na vec vedenú pod sp. zn. a následné rozhodnutie sp. zn. z 18. novembra 2025. Túto rozhodovaciu činnosť používala ako argument, že výklad presadzovaný odsúdeným nie je iba teoretickou konštrukciou obhajoby, ale už bol podľa jej tvrdenia prijatý aj v rozhodovacej praxi slovenských súdov.

Obhajkyňa ďalej argumentovala princípom právnej istoty. Za neprijateľný považovala stav, v ktorom by niektoré slovenské súdy aplikovali zásadu lex mitior v konaní o povolení obnovy konania, zatiaľ čo iné súdy by takýto postup odmietali. Takýto rozdielny prístup by podľa nej narúšal právnu istotu odsúdených. V tejto súvislosti sa dovolávala aj zásady in dubio pro reo a zastávala názor, že pokiaľ existujú pochybnosti o možnosti aplikácie priaznivejšej právnej úpravy v konaní o obnove, mali by byť vyriešené v prospech odsúdeného.

Sťažnosť teda okresnému súdu vytýkala nielen nedostatočné odôvodnenie, ale aj nesprávne hmotnoprávne a procesnoprávne východisko. Podľa obhajkyne mal okresný súd pri rešpektovaní čl. 49 ods. 1 Charty v spojení s čl. 51 Charty a zásady lex mitior akceptovať možnosť aplikácie neskoršej priaznivejšej právnej úpravy aj v konaní o povolení obnovy a obnovu povoliť. Ak mal o správnosti takéhoto výkladu pochybnosti, nemal podľa nej návrh jednoducho zamietnuť, ale mal otázku predložiť Súdnemu dvoru EÚ na prejudiciálne konanie.

Obhajkyňa napokon namietala, že zamietnutie návrhu za situácie, keď sa právna úprava a judikatúra vnútroštátnych i nadnárodných súdov ďalej vyvíjajú, odporuje podľa jej názoru aj právu odsúdeného na spravodlivý proces. Napadnuté uznesenie preto považovala za vecne nesprávne, nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné.

Na základe týchto dôvodov obhajkyňa formulovala tri alternatívy rozhodnutia sťažnostného súdu. Primárne navrhovala napadnuté uznesenie podľa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Alternatívne navrhovala, aby sťažnostný súd podľa uznesenie zrušil a sám povolil obnovu konania. Ako tretiu možnosť navrhla prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, ktorej podstatou má byť vyriešenie otázky, či sa Charty má vykladať tak, že zásada lex mitior sa uplatní aj v konaní o povolení obnovy konania ako zákonom predvídanom opravnom prostriedku, pokiaľ po odsúdení došlo k zmene právnej úpravy v prospech odsúdeného.

Sťažnostný súd na podklade riadne a včas podanej sťažnosti preskúmal podľa správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce, a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia, dôvodov sťažnosti, obsahu pôvodného trestného spisu, ako aj argumentácie uplatnenej odsúdeným a jeho obhajkyňou na verejnom zasadnutí sťažnostný súd konštatuje, že okresný súd dospel vo výroku svojho rozhodnutia k správnemu a zákonnému záveru, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol. Základný právny záver okresného súdu, podľa ktorého samotná neskoršia zmena hmotnoprávnej úpravy trestnosti činu a ukladania trestu nepredstavuje novú skutočnosť ani nový dôkaz v zmysle , považuje sťažnostný súd za vecne správny a zodpovedajúci ustálenej rozhodovacej praxi.

Sťažnostný súd však zároveň prisvedčil sťažovateľovi v tej časti sťažnosti, v ktorej namietal nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Okresný súd síce správne identifikoval rozhodujúcu právnu otázku a správne ju vyriešil, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v potrebnom rozsahu nevysporiadal s nosnou argumentáciou obhajoby založenou na rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 1. augusta 2025 vo veci BAJI Trans, C-544/23, ani s tvrdeným dosahom čl. 49 ods. 1 poslednej vety Charty základných práv Európskej únie na konanie o povolení obnovy konania. Rovnako osobitne nereagoval na návrh obhajoby na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Táto vada odôvodnenia však podľa názoru sťažnostného súdu nedosahuje intenzitu vyžadujúcu zrušenie inak vecne správneho rozhodnutia, pretože ju možno odstrániť v sťažnostnom konaní doplnením chýbajúcich právnych úvah.

V tejto súvislosti sťažnostný súd vychádza z ustáleného východiska, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a rozhodnutie súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku treba z hľadiska ich odôvodnenia posudzovať vo vzájomnej súvislosti. V dvojinštančnom konaní totiž tvoria rozhodnutia oboch stupňov jeden obsahový celok a súd rozhodujúci o opravnom prostriedku môže správne dôvody prvostupňového rozhodnutia nielen prevziať, ale aj doplniť a rozvinúť o právne úvahy potrebné na zodpovedanie rozhodujúcich námietok opravného prostriedku.

Judikatúra v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a že odôvodnenie rozhodnutia opravného súdu má reagovať najmä na tie námietky, ktoré majú pre výsledok konania rozhodujúci význam alebo sú potrebné na doplnenie dôvodov preskúmavaného rozhodnutia. Sťažnostný súd preto nedostatok prvostupňového odôvodnenia napravuje týmto rozhodnutím a podrobne sa ďalej vysporiadava so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa.

Podstatou návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania nebolo tvrdenie o existencii novej skutkovej okolnosti týkajúcej sa spáchaného skutku alebo jeho osoby ani predloženie nového dôkazu, ktorý by v pôvodnom konaní nebol súdu známy. Návrh bol založený na následnej zmene právnej úpravy. Odsúdený argumentoval, že právna úprava účinná po právoplatnosti jeho odsúdenia stanovuje pre právne posúdenie jeho konania priaznivejšiu trestnú sadzbu, mení kategóriu trestného činu a priaznivejšie upravuje aj niektoré ďalšie dôsledky odsúdenia. V pôvodnom konaní bol pritom odsúdený podľa právnej úpravy, pri ktorej zákonná trestná sadzba predstavovala 10 až 15 rokov, pričom mu bol po použití ustanovení o mimoriadnom znížení trestu uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov.

Pri posudzovaní takejto argumentácie je potrebné v prvom rade vychádzať zo samotnej povahy obnovy konania. Obnova konania nie je ďalším stupňom riadneho preskúmavania právoplatného rozhodnutia a nie je ani všeobecným prostriedkom na prispôsobovanie právoplatných odsudzujúcich rozsudkov každej neskoršej zmene trestného práva. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého zákonná funkcia je presne vymedzená podmienkami ustanovenými v . Jeho primárnym účelom je odstrániť nedostatok skutkového základu právoplatného rozhodnutia vtedy, ak sa po jeho právoplatnosti objavia skutočnosti alebo dôkazy, ktoré súdu predtým neboli známe a ktoré majú zákonom požadovanú potenciálnu spôsobilosť ovplyvniť rozhodnutie o vine alebo treste. Tento účel obnovy konania výslovne potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Novou skutočnosťou v zmysle sa rozumie skutočnosť skutkovej povahy, teda objektívne existujúci jav týkajúci sa skutku, osoby páchateľa alebo inej okolnosti významnej pre rozhodnutie, ktorá nebola súdu v pôvodnom konaní známa. Novým dôkazom je potom najmä dôkazný prostriedok alebo dôkazná informácia, ktorá v pôvodnom konaní nebola vykonaná alebo nebola súdu známa. Naproti tomu následná zmena zákona nemení skutkový základ veci. Neprináša nový poznatok o tom, čo sa stalo, kto skutok spáchal, za akých okolností bol spáchaný ani aké boli pomery páchateľa v rozhodnom období. Ide o zmenu normatívneho rámca, podľa ktorého sa už zistené skutkové okolnosti právne hodnotia.

Tento rozdiel medzi zmenou skutkového stavu a zmenou právneho stavu je pre posudzovanú vec rozhodujúci. Trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu už pri zjednocovaní rozhodovacej praxe výslovne vyložilo, že podmienky obnovy konania podľa sa týkajú skutku alebo osoby páchateľa, teda skutočností a dôkazov, a nie zmeny právneho stavu, čiže zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Zmena právneho stavu môže založiť obnovu iba tam, kde zákon taký dôsledok výslovne ustanoví ako osobitný dôvod obnovy. Práve existencia takýchto osobitných zákonných prípadov zároveň potvrdzuje, že všeobecnú formuláciu nemožno výkladom rozšíriť na každú následnú zmenu .

Rovnaké závery boli bezprostredne vo vzťahu k novele účinnej od 6. augusta 2024 prijaté Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení -26. Uvedené rozhodnutie má pre posudzovanú vec osobitný význam nielen svojou právnou argumentáciou, ale aj skutkovou a právnou podobnosťou riešenej otázky. Ústavný súd posudzoval ústavnú sťažnosť odsúdeného, ktorý sa taktiež domáhal obnovy právoplatne skončeného trestného konania z dôvodu, že neskoršia novela podstatne zmiernila trestnoprávnu úpravu drogovej trestnej činnosti.

Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí vychádzal z účelu obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku určeného na odstránenie nedostatkov skutkového charakteru, najmä neúplnosti skutkových zistení a dôkazov, na ktorých bolo právoplatné rozhodnutie založené. Výslovne pritom akceptoval záver všeobecného súdu, že zmena právnej kvalifikácie alebo zníženie trestných sadzieb vykonané neskorším zákonom nemajú povahu novej skutkovej okolnosti podľa .

Zásadný je najmä právny záver uvedený v bodoch 8 a 9 predmetného uznesenia ústavného súdu. Ústavný súd poukázal na Slovenskej republiky a vysvetlil, že pravidlo použitia

neskoršieho priaznivejšieho zákona smeruje na situácie, keď medzi spáchaním trestného činu a rozhodnutím o ňom nadobudnú účinnosť rôzne právne úpravy. Zároveň výslovne konštatoval, že zmena , ktorá nastala až po právoplatnosti odsudzujúceho rozhodnutia, hoci je pre odsúdeného priaznivejšia, je z hľadiska posudzovania trestnosti skutku a ukladania trestu právne irelevantná a sama osebe nemôže založiť revíziu právoplatného rozhodnutia prostredníctvom povolenia obnovy konania.

Ústavný súd súčasne odkázal na svoju dlhodobú judikatúru, podľa ktorej účelom obnovy konania je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatného rozhodnutia, pokiaľ dodatočne vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré rozhodujúcemu orgánu predtým neboli známe. Za skutočnosť súdu skôr neznámu nemožno podľa uvedenej judikatúry považovať zmenu hmotného práva. Ústavný súd pritom výslovne nadviazal aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, podľa ktorého sa podmienky obnovy netýkajú zmeny právneho stavu, teda zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.

Sťažnostný súd preto považuje za mimoriadne významné, že právna otázka, ktorú okresný súd vyriešil v napadnutom uznesení, bola už ústavným súdom posudzovaná presne v kontexte novely trestnoprávnej úpravy drogovej kriminality. Ústavný súd pritom nielenže nezistil svojvôľu vo výklade, podľa ktorého následná priaznivejšia novela nie je dôvodom obnovy, ale tento právny záver výslovne označil za správny a ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedený záver zároveň poskytuje odpoveď na argumentáciu obhajoby, podľa ktorej by sa slovné spojenie „ak vyjdú najavo skutočnosti“ obsiahnuté v malo vykladať extenzívne tak, aby zahŕňalo aj neskoršiu zmenu zákona. Takýto výklad by odporoval systematike zákona. Zákonodarca totiž v prípadoch, v ktorých zamýšľa právnu zmenu spojiť s možnosťou obnovy právoplatného konania, ustanovuje osobitný právny režim. Tým je potvrdené, že všeobecný pojem „skutočnosť“ v nemá význam „akákoľvek nová okolnosť vrátane novej právnej normy“, ale vzťahuje sa na skutkový základ právoplatne rozhodnutej veci. Opačný výklad by fakticky premenil obnovu konania na všeobecný mechanizmus spätnej revízie právoplatných rozsudkov pri každej priaznivejšej legislatívnej zmene, hoci takýto mechanizmus neupravuje.

Sťažnostný súd následne preskúmal nosnú námietku obhajoby založenú na rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 1. augusta 2025 vo veci BAJI Trans, C-544/23. Súdny dvor v tejto veci rozhodoval o administratívnej sankcii trestnej povahy uloženej za porušenie pravidiel práva Európskej únie týkajúcich sa tachografov v cestnej doprave a posudzoval rozsah zásady lex posterior mitius zakotvenej v čl. 49 ods. 1 poslednej vete Charty základných práv Európskej únie. Súdny dvor vyslovil, že uvedená zásada sa môže uplatniť aj na administratívnu sankciu trestnej povahy, pokiaľ daný prípad patrí do pôsobnosti práva Európskej únie.

Sťažnostný súd zdôrazňuje, že právne závery rozsudku BAJI Trans je potrebné vykladať v ich úplnom kontexte, nie izolovaným použitím jednotlivých viet rozsudku. Súdny dvor v bodoch 96 a nasledujúcich vychádza zo zásady, že lex posterior mitius sa uplatňuje dovtedy, kým nebolo vydané konečné odsudzujúce rozhodnutie. Zásadná otázka teda nespočívala v tom, či má právo Únie zavádzať všeobecnú povinnosť znovuotvoriť každé právoplatne skončené konanie po každej neskoršej priaznivejšej legislatívnej zmene, ale v tom, čo treba na účely čl. 49 ods. 1 Charty považovať za „konečné“ rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že pojem konečnosti musí mať na účely Charty autonómny a jednotný európsky význam.

Práve v tomto bode obhajoba podľa názoru sťažnostného súdu interpretuje rozsudok BAJI Trans príliš široko. Súdny dvor nevyslovil, že akýkoľvek opravný prostriedok, ktorý vnútroštátne právo formálne označí za mimoriadny a ktorým možno za osobitných okolností právoplatné rozhodnutie zrušiť, spôsobuje, že odsudzujúce rozhodnutie nie je konečné. Naopak, Súdny dvor v bodoch 102 a 103 rozsudku vymedzil, za akých podmienok nemožno rozhodnutie považovať za konečné. Ide o opravný prostriedok, ktorý tvorí súčasť normálneho procesného priebehu veci, ktorý môže strana rozumne očakávať, ktorý možno podať v lehote stanovenej zákonom a bez potreby dovolávať sa mimoriadnych okolností, pričom jeho cieľom môže byť zrušenie alebo zmena odsúdenia alebo sankcie.

Toto vymedzenie je podstatné pre odlíšenie kasačnej sťažnosti posudzovanej vo veci B. G. od obnovy trestného konania podľa slovenského . Obnova konania zo svojej podstaty nie je bežným pokračovaním pôvodného trestného konania ani ďalšou predvídateľnou inštanciou preskúmania rozsudku na základe samotného nesúhlasu s jeho právnym alebo skutkovým posúdením. Je založená na výnimočnom prelomení právoplatnosti z taxatívne ustanovených dôvodov, predovšetkým na objavení sa nových skutočností alebo dôkazov, ktoré v pôvodnom konaní neboli známe. Práve existencia takejto novej a kvalifikovanej okolnosti je podmienkou samotného otvorenia obnoveného konania. Nemožno ju preto stotožniť s opravným prostriedkom, ktorý podľa kritérií rozsudku BAJI Trans tvorí normálny procesný priebeh veci a ktorého uplatnenie nevyžaduje existenciu výnimočných okolností.

Skutočnosť, že slovenský právny poriadok obnovu konania procesne označuje za mimoriadny opravný prostriedok, sama osebe samozrejme nie je rozhodujúca. V tomto smere má obhajoba pravdu a rovnaký princíp vyplýva aj z rozsudku BAJI Trans. Rozhodujúca však nie je nomenklatúra opravného prostriedku, ale jeho materiálna povaha. A práve podľa materiálnych kritérií vyslovených Súdnym dvorom je obnova konania založená na nových skutočnostiach alebo dôkazoch kvalitatívne odlišná od opravného prostriedku posudzovaného vo veci BAJI Trans. Z rozsudku preto nemožno vyvodiť pravidlo, podľa ktorého existencia možnosti podať návrh na obnovu konania bez ďalšieho znamená, že každé právoplatné odsúdenie zostáva na účely čl. 49 ods. 1 Charty po neurčitú dobu „nekonečné“.

Prijatie argumentácie obhajoby by v skutočnosti znamenalo, že žiadny právoplatný odsudzujúci rozsudok by nebol konečný dovtedy, kým vnútroštátny právny poriadok pozná akýkoľvek mimoriadny mechanizmus jeho budúceho zrušenia. Takýto záver však z rozsudku BAJI Trans nevyplýva a bol by v rozpore so samotným rozlišovaním, ktoré Súdny dvor vykonal medzi konečným rozhodnutím a rozhodnutím, proti ktorému ešte možno v normálnom procesnom priebehu podať opravný prostriedok.

Sťažnostný súd pritom neprehliadol ani bod 103 rozsudku BAJI Trans, na ktorý obhajoba osobitne poukazuje. Z tohto bodu vyplýva, že ani označenie opravného prostriedku vnútroštátnym právom za „mimoriadny“ nie je samo osebe rozhodujúce, pokiaľ ho odsúdený alebo prokurátor môže podať v zákonom stanovenej lehote a bez potreby odvolávať sa na výnimočné okolnosti. Práve posledná z uvedených podmienok však v prípade obnovy konania podľa splnená nie je. Návrh na obnovu nie je úspešný preto, že odsúdený jednoducho nesúhlasí s právoplatným rozsudkom alebo že v priebehu času nastal priaznivejší právny vývoj, ale iba pri existencii zákonom predpokladaného dôvodu obnovy. Preto ani bod 103 rozsudku nepodporuje výklad predkladaný obhajobou v rozsahu, v akom ho vzťahuje bez ďalšieho aj na obnovu konania.

Sťažnostný súd považuje za potrebné zdôrazniť aj ďalší aspekt rozsudku BAJI Trans. Súdny dvor v ňom nevyslovil všeobecnú povinnosť členských štátov vytvoriť nový procesný prostriedok na znovuotvorenie už definitívne skončeného trestného konania. Rozhodol, že súd, ktorý už rozhoduje o opravnom prostriedku spĺňajúcom kritériá uvedené v rozsudku a ktorý má právomoc napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť, musí za podmienok pôsobnosti práva Únie zabezpečiť uplatnenie čl. 49 ods. 1 Charty. Z toho však nemožno obrátene vyvodiť, že čl. 49 ods. 1 Charty sám osebe vytvára nový zákonný dôvod obnovy tam, kde vnútroštátne procesné právo taký dôvod neupravuje.

Ani zásada prednosti práva Únie, na ktorú možno v tomto kontexte poukázať, nevedie k inému záveru. Súdny dvor vo veci BAJI Trans uviedol, že ak vnútroštátna právna úprava bráni súdu, ktorý už v rámci svojej právomoci rozhoduje o relevantnom opravnom prostriedku, zabezpečiť priamy účinok čl. 49 ods. 1 Charty, musí v prípade potreby odporujúcu vnútroštátnu úpravu neuplatniť. Predpokladom tejto povinnosti je však procesná situácia patriaca pod právne závery rozsudku. Rozsudok neustanovuje, že zásada prednosti ruší zákonné podmienky každého mimoriadneho opravného prostriedku a premieňa neskoršiu legislatívnu zmenu na novú skutkovú okolnosť podľa vnútroštátneho práva.

Sťažnostný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k podmienke čl. 51 ods. 1 Charty. Obhajoba tvrdí, že vzhľadom na to, že ide o drogovú trestnú činnosť, Slovenská republika pri jej trestnoprávnom postihu vykonáva právo Európskej únie, najmä rámcovú právnu úpravu Únie stanovujúcu minimálne pravidlá v oblasti nezákonného obchodu s drogami. Sťažnostný súd nepovažuje pre výsledok tejto veci za potrebné definitívne vyriešiť celý rozsah tejto otázky. Aj keby sa totiž v prospech odsúdeného vychádzalo z predpokladu, že predmetná trestná vec patrí do pôsobnosti práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 Charty, samotný čl. 49 ods. 1 Charty v spojení s rozsudkom BAJI Trans nezakladá z vyššie uvedených dôvodov

povinnosť otvoriť právoplatne a definitívne skončené trestné konanie prostredníctvom obnovy iba preto, že po jeho skončení nadobudla účinnosť priaznivejšia trestnoprávna úprava.

Takýto výklad zároveň nie je v rozpore s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky -26. Toto rozhodnutie bolo síce prijaté 26. augusta 2025, teda po vydaní rozsudku BAJI Trans z 1. augusta 2025, pričom riešilo práve účinky neskoršej priaznivejšej právnej úpravy na právoplatne skončené drogové trestné konanie. Ústavný súd napriek tomu zotrval na závere, že následná priaznivejšia zmena nemôže sama osebe založiť obnovu právoplatne skončeného konania. Sťažnostný súd tento záver považuje za ďalší významný argument proti takému rozšíreniu rozsudku BAJI Trans, aké presadzuje obhajoba.

Nedôvodná je aj námietka obhajoby založená na tom, že právoplatnosť odsudzujúceho rozsudku podľa vnútroštátneho práva nie je podľa rozsudku BAJI Trans rozhodujúca. Sťažnostný súd túto právnu tézu nespochybňuje. Súdny dvor skutočne odlíšil formálnu právoplatnosť podľa vnútroštátneho práva od autonómne chápaného pojmu konečného odsúdenia na účely čl. 49 ods. 1 Charty. Rozdiel však spočíva práve v tom, že nie každá teoretická možnosť neskoršieho mimoriadneho prelomenia právoplatnosti znamená nekonečnosť rozhodnutia. Za rozhodujúce Súdny dvor považoval existenciu opravného prostriedku, ktorý je súčasťou normálneho procesného priebehu, možno ho podať v určenej lehote a bez nutnosti existencie výnimočných okolností. Tieto materiálne znaky nemožno pri výklade rozsudku vynechať.

Rovnako nemožno akceptovať argumentáciu, že dovolanie a obnova konania musia byť na účely rozsudku BAJI Trans posudzované rovnako iba preto, že obidva inštitúty môžu za určitých okolností viesť k zrušeniu právoplatného rozhodnutia. Jednotlivé opravné prostriedky je potrebné posudzovať podľa ich funkcie, podmienok prípustnosti a miesta v procesnom systéme. Samotná možnosť zrušenia právoplatného rozhodnutia nie je dostatočným kritériom. Obnova konania je viazaná na osobitný obnovovací dôvod, spravidla na kvalifikovanú novotu skutkového alebo dôkazného charakteru, a nemožno ju podať ako pokračovanie riadneho preskúmania právneho posúdenia pôvodnej veci. Z toho dôvodu nemožno z právnej úpravy iného mimoriadneho opravného prostriedku alebo z prebiehajúceho prejudiciálneho konania týkajúceho sa takého opravného prostriedku automaticky vyvodzovať závery pre obnovu konania.

Pokiaľ obhajoba poukazovala na prebiehajúce prejudiciálne konanie, v ktorom má byť riešená otázka uplatnenia zásady lex mitior v dovolacom konaní, sťažnostný súd uvádza, že samotné položenie prejudiciálnej otázky nepredstavuje rozhodnutie Súdneho dvora a nevytvára záväzný právny názor na riešenú otázku. Prejudiciálna otázka signalizuje existenciu právnej otázky, ktorú vnútroštátny súd považoval za potrebné predložiť Súdnemu dvoru; sama osebe však nemôže byť použitá ako judikatórny argument, že právny názor presadzovaný jednou z procesných strán je správny. Navyše otázka týkajúca sa dovolacieho konania nie je bez ďalšieho totožná s otázkou obnovy konania.

Nedôvodný je aj poukaz obhajoby na rozhodnutia Okresného súdu Nitra a Krajského súdu Nitra, v ktorých podľa tvrdenia sťažnosti už mala byť zásada lex mitior použitá ako dôvod na povolenie obnovy konania. Sťažnostný súd v prvom rade uvádza, že rozhodnutie iného všeobecného súdu v individuálnej veci nemá precedenčnú záväznosť v tom zmysle, že by nútilo iný súd prijať totožný právny názor. Povinnosťou súdu je rozhodovať predvídateľne a rešpektovať relevantnú ustálenú judikatúru, predovšetkým právne závery vrcholných súdnych autorít. Izolované rozhodnutie súdu nižšieho stupňa preto nemôže samo osebe prevážiť nad ustáleným výkladom účelu a nad závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne aproboval názor, že neskoršia priaznivejšia zmena hmotného práva nie je novou skutočnosťou spôsobilou založiť obnovu konania.

Rozdielna jednotlivá rozhodovacia činnosť nižších súdov preto sama osebe nezakladá porušenie princípu právnej istoty. Právna istota neznamená právo procesnej strany na to, aby súd nasledoval ten z existujúcich individuálnych právnych názorov, ktorý je pre ňu najpriaznivejší. Jej súčasťou je naopak požiadavka predvídateľnosti rozhodovania, rešpektovania hierarchie súdnych autorít a riadneho vysvetlenia prípadnej odchýlky od ustálenej rozhodovacej praxe. V predmetnej veci záver sťažnostného súdu korešponduje so závermi ústavného súdu a s dlhodobo zastávanou právnou teóriou obnovy konania.

Za právne neopodstatnené považuje sťažnostný súd aj dovolávanie sa zásady in dubio pro reo. Táto zásada je zásadou hodnotenia dôkaznej situácie a uplatňuje sa vtedy, ak po vykonaní a vyhodnotení dostupných dôkazov zostanú rozumné a neodstrániteľné pochybnosti o skutkových okolnostiach rozhodných pre posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného. Nemožno ju transformovať na všeobecnú interpretačnú zásadu, podľa ktorej má byť každá sporná právna otázka automaticky vyriešená v prospech odsúdeného. V posudzovanej veci nejde o pochybnosť o skutkovom stave, ale o právnu otázku rozsahu a Charty. Takáto otázka sa rieši výkladom právnych noriem pri zohľadnení ústavného a európskeho práva a relevantnej judikatúry, nie použitím zásady in dubio pro reo.

Nemožno preto súhlasiť ani s námietkou obhajoby, že už samotná existencia právnej pochybnosti musí viesť k povoleniu obnovy konania. Povolenie obnovy predstavuje prelomenie právoplatnosti právoplatného rozsudku a môže nastať iba vtedy, ak je splnený zákonom ustanovený obnovovací dôvod. Pochybnosť o právnom výklade nie je samostatným dôvodom obnovy a zásada rozhodovania v prospech obvineného nemôže vytvárať procesný dôvod, ktorý zákon neustanovuje.

Sťažnostný súd sa nestotožnil ani s alternatívnym návrhom na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Predloženie prejudiciálnej otázky je namieste vtedy, ak rozhodnutie vo veci závisí od výkladu alebo platnosti práva Európskej únie a existujúca judikatúra neposkytuje vnútroštátnemu súdu dostatočný podklad na vyriešenie otázky. V predmetnej veci však rozsudok BAJI Trans poskytuje dostatočne určité kritériá na odlíšenie opravného prostriedku, počas ktorého odsúdenie ešte nemožno považovať za konečné, od mimoriadneho konania založeného na výnimočnom dôvode prelomenia právoplatnosti. Sťažnostný súd preto nepovažoval položenie navrhovanej prejudiciálnej otázky za nevyhnutné na rozhodnutie tejto veci.

Navyše prejudiciálna otázka formulovaná obhajobou v podstate predpokladá záver, ktorý je predmetom sporu, keď obnovu konania opisuje ako opravný prostriedok porovnateľný s prostriedkom posudzovaným vo veci BAJI Trans. Úlohou vnútroštátneho súdu je však najprv vyhodnotiť procesnú povahu príslušného vnútroštátneho inštitútu. Po takomto posúdení sťažnostný súd dospel k záveru, že obnova konania viazaná na osobitné dôvody podľa nie je opravným prostriedkom, ktorého samotná existencia bráni konečnosti odsudzujúceho rozhodnutia v zmysle kritérií formulovaných Súdnym dvorom.

Pokiaľ obhajoba napokon tvrdila, že zamietnutím návrhu bolo porušené právo odsúdeného na spravodlivý proces, ani túto námietku sťažnostný súd nepovažuje za dôvodnú. Právo na spravodlivé súdne konanie nezaručuje procesnej strane rozhodnutie zodpovedajúce jej právnemu názoru. Zaručuje jej prístup k zákonom ustanovenému súdu, možnosť uplatniť argumentáciu, kontradiktórne konanie a rozhodnutie, ktoré nie je svojvoľné a poskytuje odpoveď na podstatné otázky veci.

Sťažnostný súd v tejto súvislosti rozumie podstate argumentácie odsúdeného, podľa ktorej sa mu môže javiť nespravodlivé, že pri rovnakom skutku by podľa neskoršej právnej úpravy mohol čeliť miernejšej trestnej sadzbe alebo priaznivejšiemu právnemu režimu. Rovnakú rovinu prípadu výslovne pomenoval aj ústavný súd. Úlohou súdu však nie je na základe subjektívneho pocitu materiálnej spravodlivosti vytvárať nový mimoriadny opravný prostriedok alebo rozširovať zákonné dôvody obnovy nad rámec ich zákonného významu. Právoplatnosť súdnych rozhodnutí a právna istota predstavujú taktiež hodnoty právneho štátu a ich prelomenie je prípustné iba za zákonom presne ustanovených podmienok.

Sťažnostný súd preto uzatvára, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci BAJI Trans nemení právnu povahu podmienok obnovy konania podľa a nemožno z neho vyvodiť všeobecnú povinnosť vnútroštátneho súdu obnoviť každé právoplatne skončené trestné konanie v prípade neskoršej priaznivejšej zmeny . Tento rozsudok chráni uplatnenie lex mitior v konaní, ktoré ešte nebolo definitívne skončené v autonómnom význame práva Únie, pričom samotný Súdny dvor materiálne vymedzil charakter opravného prostriedku, ktorý konečnosti bráni. Obnova konania založená na výnimočnom obnovovacom dôvode týmto kritériám nezodpovedá.

Rovnako sťažnostný súd uzatvára, že samotná novela účinná po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku nepredstavuje skutočnosť ani dôkaz súdu skôr neznámy podľa . Nejde o nedostatok pôvodných skutkových zistení, ale o následnú zmenu právneho

stavu. Tento záver vyplýva zo systematiky právnej úpravy obnovy konania, zo stabilnej judikatúry a bol výslovne potvrdený Ústavným súdom Slovenskej republiky vo vyššie citovanom uznesení pod č.k. -26 vo veci týkajúcej sa priaznivejšej novely trestnoprávnej úpravy drogových trestných činov.

Sťažnostný súd napokon považuje za potrebné zopakovať, že námietka obhajoby týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia prvostupňového uznesenia bola čiastočne opodstatnená. Okresný súd mal osobitne reagovať na argumentáciu založenú na rozsudku BAJI Trans, na výklad pojmu konečného rozhodnutia podľa čl. 49 ods. 1 Charty, ako aj na návrh obhajoby na predloženie prejudiciálnej otázky. Tento nedostatok však nemal vplyv na zákonnosť a vecnú správnosť výroku napadnutého uznesenia. Sťažnostný súd ho odstránil vlastným preskúmaním veci a podrobným vysporiadaním sa so všetkými nosnými právnymi námietkami, pričom napadnuté uznesenie a toto sťažnostné rozhodnutie tvoria z hľadiska odôvodnenia jeden obsahový celok. Takýto postup je v súlade s judikatúrnym východiskom o organickej jednote rozhodnutí vydaných v dvojinštančnom konaní.

Po preskúmaní všetkých sťažnostných námietok preto sťažnostný súd dospel k záveru, že okresný súd správne rozhodol, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol. Odsúdeným označená neskoršia priaznivejšia právna úprava nie je zákonným dôvodom obnovy konania podľa , rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci BAJI Trans takýto dôvod pre konanie o obnove právoplatne a definitívne skončenej trestnej veci nevytvára a ostatné námietky obhajoby nie sú spôsobilé správnosť napadnutého výroku spochybniť.

Keďže sťažnostný súd nezistil žiadnu takú vadu napadnutého uznesenia ani konania, ktoré mu predchádzalo, ktorá by odôvodňovala jeho zrušenie alebo zmenu, a nedostatok jeho odôvodnenia v potrebnom rozsahu napravil vlastnými právnymi úvahami, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.