Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoP-146-2026.pdf
PDF · 125.83 KB
Case nature
Subarea
12CoP/146/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Grečmal a sudkýň JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1/ A. B., narodený XX.XX.XXXX, 2/ C. B., narodená XX.XX.XXXX a 3/ D. B., narodená XX.XX.XXXX, všetky trvale bytom E. F. XXXX/XX, G. H., zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, deti matky: I. I. B., narodená XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom J. XXXX/ XX, A., zastúpená splnomocnencom: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Laurinská 4, Bratislava, IČO: 36 833 533, a otca: K. I. B., narodený XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom J. XXXXX/XXX, E., s prechodným pobytom E. F. XXXX/XX, G. H., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Martin Gavuliak, so sídlom Klincová 37, Bratislava, IČO: 42 364 761, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní otca proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava II č. k. 37P/79/2026-107 zo dňa 17. júna 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že nemá právomoc a konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zastavil. Výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj ,,Ústava SR“), podľa čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 15 ods. 1 a čl. 18 nariadenia Rady (EÚ) č. 2019/1111 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej aj „Nariadenie Brusel IIb“), podľa § 1 ods. 1 a § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CMP“) a podľa § 9 a § 161 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Dospel k záveru, že právomoc súdov Slovenskej republiky nie je daná. Pri posudzovaní obvyklého pobytu podľa Nariadenia Brusel IIb poukázal na to, že samotná fyzická prítomnosť dieťaťa v danom štáte na jeho určenie nepostačuje, pretože je potrebné zohľadniť aj ďalšie faktory, z ktorých vyplýva, že prítomnosť nie je len dočasná, a že pobyt odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, ako napríklad trvanie a podmienky pobytu, školská dochádzka či sociálne väzby. Vychádzal najmä zo zistenia, že maloleté deti nemajú na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt, nakoľko majú pobyt v Českej republike vedený už od začiatku roka 2025, ťažisko života maloletých detí sa spája s územím Českej republiky, kde navštevujú školu, zdravotnícke zariadenia a majú tam všetky mimoškolské aktivity. Konštatoval, že je v najlepšom záujme maloletých, aby o rodičovských právach a povinnostiach k nim rozhodoval súd v štáte, v ktorom sa deti zdržiavajú, a ktorý má najlepšie podmienky na konanie v spolupráci s tamojšími orgánmi, pričom matka už zabezpečila kontakt s Úradom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí v Brne. Posudzoval právomoc
aj v prípade podaného návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia podľa čl. 15 Nariadenia Brusel IIb. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ (veci C-523/07 v spojení s C-403/09) uviedol tri kumulatívne podmienky, ktoré sa majú splniť predtým, ako súd bez právomoci vo veci samej prijme predbežné opatrenia. Zohľadnil, že opatrenie musí byť predbežné, naliehavé a prijaté s ohľadom na dieťa, ktoré sa nachádza v členskom štáte konajúceho súdu. Skonštatoval, že keďže sa maloleté deti v čase začatia konania nenachádzali v Slovenskej republike, nie je daná právomoc slovenských súdov na rozhodnutie o neodkladnom opatrení na základe návrhu otca, čo predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, preto konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal.
3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých detí z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP a § 62 ods. 1 CMP a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
4. Namietal, že súd prvej inštancie nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania. Súd informoval o podniknutí krokov na navrátenie maloletých detí do Slovenskej republiky a o podaní žiadosti v zmysle Haagskeho dohovoru, pričom návratové konanie má zásadný význam, keďže v prípade vyslovenia neoprávneného premiestnenia a rozhodnutia o navrátení detí by bola daná právomoc slovenského súdu. Otázku návratu je oprávnený riešiť príslušný český súd a do jej vyriešenia mal súd prvej inštancie konanie obligatórne prerušiť podľa § 162 CSP, pričom o návrhu na prerušenie opomenul rozhodnúť samostatným výrokom. Zároveň vytkol súdu, že nepostupoval ani podľa § 164 CSP a vôbec sa nevysporiadal so zásadou hospodárnosti konania, čo je akcentované tým, že má priznanú právnu pomoc a jeho trovy zastúpenia platí štát, a preto by sa nemali neúčelne vynakladať finančné prostriedky na dvojité zastupovanie. Súdu prvej inštancie tiež vyčítal, že sa vôbec nevysporiadal s otázkou, či boli deti premiestnené oprávnene alebo neoprávnene, pričom súhlas s premiestnením evidentne nedal a matka ho nemôže z rozhodovania o zásadnej otázke obvyklého pobytu jednostranne vylúčiť. Poukázal na ustanovenie § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého pri nezhode rodičov o podstatných veciach, ako je vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny, rozhoduje na návrh niektorého z rodičov súd, ale matka nekonala v súlade so zákonom, keď deti jednostranne a nezákonne premiestnila bez jeho súhlasu, nepodala návrh na súd, a tým odignorovala platnú právnu úpravu aj rodičovské práva otca. Namietal tiež, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou zachovania právomoci podľa článku 10 Nariadenia Brusel IIb. Maloleté deti boli premiestnené neoprávnene a on podal žiadosť o návrat v zmysle Haagskeho dohovoru dňa 22. januára 2026, teda do jedného roka odvtedy, ako sa o premiestnení dozvedel alebo mohol dozvedieť. Vytkol súdu, že vôbec nezisťoval ani neustálil presný termín, kedy k zmene pobytu detí došlo a kedy sa o tejto skutočnosti dozvedel, pričom upozornil, že medzi termínom zmeny pobytu a termínom, kedy sa o ňom dozvedel, je rozdiel. Zastával názor, že vzhľadom na uvedené skutočnosti je zachovaná právomoc slovenského súdu. Súd prvej inštancie napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil, keďže neposkytol úvahy ani odpovede na zásadné otázky, ako je neprerušenie konania, oprávnenosť premiestnenia, časový rámec premiestnenia a jeho vedomosti o ňom, či úvahu o aplikácii článku 10 Nariadenia Brusel IIb. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že takéto rozhodnutie je arbitrárne a neposkytnutie dostatočného odôvodnenia predstavuje porušenie ústavného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu. Na dokreslenie situácie uviedol, že o pobyte detí v Českej republike bol prvýkrát informovaný Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže až koncom marca 2026 po vyše roku ich nezvestnosti, pričom matka mu poskytla presnú adresu a informácie o škole či lekárovi až v júni 2026. Dokladoval, že pobyt detí mimo územia SR bol zatajovaný aj pred súdom a kolíznym opatrovníkom, a že matka účelovo uvádzala iné adresy v Slovenskej republike. Zdôraznil, že s premiestnením a zadržiavaním detí nie je zmierený, ani príslušné orgány. Taktiež namietal záver súdu, že deti mali obvyklý pobyt v Českej republike dlhodobo a súvisle, pričom poukázal na ich fyzickú prítomnosť v Slovenskej republike v termínoch od 4. do 7. júna 2026 a od 22. do 29. júna 2026, ako aj na opakované cesty matky do E. a pobyt detí vo Francúzsku. V tejto súvislosti vytkol súdu prvej inštancie, že v zmysle článku 15 Nariadenia Brusel IIb vôbec neskúmal, či nemal aspoň dočasne právomoc prijať predbežné opatrenia počas pobytu detí na území Slovenskej republiky.
5. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Uviedla, že tvrdenie otca o podaní žiadosti o návrat v jednoročnej lehote je nepravdivé, nakoľko z jeho vlastných formulárov vyplýva, že o pobyte detí v Českej republike vedel už 05.02.2025 z telefonátu so synom a následne 06.02.2025 v tejto veci kontaktoval políciu v L.. Jednoročná lehota na podanie žiadosti o návrat tak uplynula najneskôr 05.02.2026, pričom žiadosti vybavené prezenčnou
pečiatkou s dátumom 12.03.2026 boli slovenskému CIPC doručené až 13.03.2026 a českému orgánu boli postúpené 18.03.2026. Poukázala na skutočnosť, že otec dodnes nepodal návrh na navrátenie detí na príslušný český súd, z čoho vyplýva, že v Českej republike žiadne návratové konanie neprebieha. Zdôraznila, že k premiestneniu detí pristúpila ako k reálnemu spôsobu zabezpečenia ich potrieb, pretože otec dobrovoľne neplatil výživné (ktoré je od neho vymáhané exekučne) a pre zanedbanie povinnej výživy čelil trestnému stíhaniu. Otec bol rozsudkom waleského súdu zo dňa 15.10.2025 odsúdený na nepodmienečný 15-mesačný trest odňatia slobody za násilné trestné činy voči vlastnému otcovi a v januári 2026 bol hospitalizovaný po vyhrážkach sebapoškodením. K otázke naliehavosti nariadenia neodkladného opatrenia uviedla, že styk otca s deťmi sa reálne uskutočňuje (deti sa u neho nachádzali od druhej polovice júla 2026). Zároveň však dodala, že otec tento styk podmieňoval finančným plnením zo jej strany vo forme vreckového pre deti a neskôr od nej žiadal zaslanie sumy „ aspoň 1000 eur“, pričom aktívne obmedzoval telefonický kontakt detí s ňou.
6. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril.
7. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací [§ 3 ods. 5 písm. b) CMP], po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou - otcom (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. a) CSP], po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), podľa odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 CSP a § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne a preto ho v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým vyhlásil, že nemá právomoc a konanie o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia (vo veci úpravy pravidelného styku otca s maloletými deťmi a zníženia výživného na maloletého A.) vedené na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. 37P/79/2026 zastavil. V kontexte uplatnenej odvolacej argumentácie otca, ako aj s prihliadnutím na obsah napadnutého uznesenia a doručených vyjadrení matky, je úlohou odvolacieho súdu preskúmať, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nedostatku svojej medzinárodnej právomoci a konanie zastavil z dôvodu, že v danom prípade právomoc slovenských súdov zanikla a prešla na súdy iného členského štátu (Českej republiky) v dôsledku nadobudnutia obvyklého pobytu maloletých detí v tomto štáte a márneho uplynutia jednoročnej lehoty na podanie žiadosti o návrat, čo predstavuje procesnú podmienku, s ktorou sa spája definitívny prechod medzinárodnej právomoci.
9. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Odvolací súd preskúmal obsah spisu, najmä odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie (nielen v zmysle obsahu a dôvodov odvolania otca), v kontexte uplatnenej odvolacej argumentácie otca a nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s napadnutým uznesením a s podstatou argumentácie pojatej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu do odôvodnenia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne. Nakoľko tu však bol i nesúhlas otca s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. jeho odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
12. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
13. Podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIb, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
14. Podľa článku 9 písm. b) bod i) Nariadenia Brusel IIb, bez toho, aby bol dotknutý článok 10, si v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte, a: dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je dieťa zadržiavané.
15. Podľa čl. 10 ods. 1 Nariadenia Brusel IIb, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, ak sú splnené tieto podmienky: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že: (i) aspoň jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte; (ii) dieťa malo predtým v tomto členskom štáte obvyklý pobyt, alebo (iii) dieťa je jeho štátnym príslušníkom; b) účastníci, ako aj každý nositeľ rodičovských práv a povinností: i) sa slobodne dohodli na voľbe právomoci najneskôr v čase začatia konania, alebo ii) výslovne prijali uvedenú právomoc počas daného konania a súd zaistil, že všetci účastníci boli informovaní o svojom práve neprijať právomoc; a c) ak je výkon právomoci v najlepšom záujme dieťaťa.
16. Podľa čl. 15 ods. 1 Nariadenia Brusel IIb, aj v situáciách, keď má právomoc vo veci samej súd iného členského štátu, majú v naliehavých prípadoch súdy členského štátu právomoc prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného členského štátu, s ohľadom na: a) dieťa, ktoré sa nachádza v danom členskom štáte, alebo b) majetok, ktorý patrí dieťaťu, a ktorý sa nachádza v danom členskom štáte. 17. Podľa čl. 18 Nariadenia Brusel IIb, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať vo veci samej, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
18. Podľa článku 3 písm. a), b) a d) Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti v znení korigenda (Ú. v. EÚ L 131, 18. 5. 2011), v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo (...) d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.
19. Podľa § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
20. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
21. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
22. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
23. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
24. Podľa § 162 ods. ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
25. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
26. Odvolací súd v rámci všeobecných právnych východísk konštatuje, že skúmanie medzinárodnej právomoci je prvoradou povinnosťou konajúceho súdu, keďže ide o neodstrániteľnú procesnú prekážku, jej nedostatok vedie k bezodkladnému zastaveniu konania. Vzhľadom na prítomnosť medzinárodného prvku v danej veci (dlhodobý pobyt matky a detí v Českej republike) majú priamo uplatniteľné nariadenia Európskej únie aplikačnú prednosť pred vnútroštátnym právom. Všeobecná právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností je primárne definovaná v čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIb, podľa ktorého majú právomoc súdy členského štátu, kde má maloleté dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania. Pojem „obvyklý pobyt“ nie je v nariadení explicitne vymedzený, no v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa vykladá autonómne a musí zodpovedať miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Samotná fyzická prítomnosť dieťaťa na určenie obvyklého pobytu nepostačuje; súd musí zohľadniť trvanie a podmienky pobytu, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné či sociálne väzby dieťaťa.
27. V prípadoch, kedy je dieťa premiestnené do iného štátu bez súhlasu druhého rodiča, teda neoprávnene z pohľadu hmotného práva, si súdy štátu pôvodného obvyklého pobytu zachovávajú zostatkovú právomoc len dočasne a za podmienky včasnej aktivity dotknutého rodiča. Podľa čl. 9 Nariadenia Brusel IIb táto zostatková právomoc definitívne prechádza na súdy nového členského štátu, ak sa v ňom dieťa integrovalo a ak dotknutý rodič do jedného roka odvtedy, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, nepodal žiadosť o návrat na príslušné orgány. Márne uplynutie tejto jednoročnej lehoty má za následok trvalý zánik medzinárodnej právomoci súdov pôvodného štátu a jej definitívny prechod na štát nového obvyklého pobytu.
28. Z procesného hľadiska platí, že ak konajúci súd zistí nedostatok svojej medzinárodnej právomoci vo veci samej, pričom táto patrí súdom iného členského štátu, má podľa článku 18 Nariadenia Brusel IIb povinnosť túto skutočnosť aj bez návrhu vyhlásiť. Tým je priamo vylúčená aplikácia vnútroštátnych inštitútov o obligatórnom či fakultatívnom prerušení konania. Absencia medzinárodnej právomoci totiž predstavuje trvalú a neodstrániteľnú procesnú prekážku, ktorá súdu bráni v akomkoľvek ďalšom meritórnom postupe vo veci, a s ktorou procesné predpisy spájajú jediný prípustný následok, a to bezodkladné zastavenie konania.
29. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že vyživovacia povinnosť je z vecnej pôsobnosti Nariadenia Brusel IIb výslovne vylúčená, a to podľa jeho článku 1 ods. 4 písm. e). Vyživovacia povinnosť je už komplexne upravená v osobitnom predpise - v Nariadení Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Odôvodnenie 13 Nariadenia Brusel IIb zároveň jasne deklaruje procesné prepojenie týchto dvoch úprav: súdy, ktoré majú podľa Nariadenia Brusel IIb právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, majú vo všeobecnosti právomoc rozhodovať aj o s tým súvisiacej vyživovacej povinnosti, a to na základe článku 3 písm. d) Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009. Podľa článku 3 písm. a) a b) tohto nariadenia o výživnom sa však právomoc primárne viaže na miesto obvyklého pobytu odporcu alebo oprávneného.
30. Odvolací súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu zistil, že centrum záujmov a ťažisko života maloletých detí sa preukázateľne a trvalo presunulo na územie Českej republiky. Z listinných dôkazov nepochybne vyplýva vysoká miera integrácie všetkých troch maloletých detí v novom prostredí. Maloletému A. bolo rozhodnutím riaditeľky slovenskej základnej školy zo dňa 11.02.2025 povolené plnenie povinnej školskej dochádzky formou individuálneho vzdelávania s účinnosťou od 03.02.2025,
pričom ako dôvod bol výslovne uvedený pobyt v zahraničí. V súčasnosti sa tak maloletý A. spoločne s maloletou C. vzdelávajú v základnej škole v Českej republike, kde sú podľa vyjadrení ich triednych učiteľov zo dňa 31.05.2026 úspešne začlenení do kolektívu a riadne prospievajú. Maloletá D. navštevuje materskú školu v I. E., do ktorej bola prijatá už k 01.02.2025. Zároveň je preukázané, že maloleté deti sú v Českej republike zdravotne poistené a od 31.10.2025 sú registrované u tamojšej všeobecnej lekárky pre deti a dorast I. J. B. so sídlom v I. J.. Sociálnu integráciu maloletých detí potvrdzuje napokon aj záznam z rozhovoru s nimi, ktorý bol vedený Úradom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí v Brne (ÚMPOD) dňa 25.05.2026, z ktorého vyplýva že deti majú v novom prostredí vytvorené sociálne väzby, kamarátov a cítia sa tam byť doma. V čase začatia tohto konania (máj 2026) tak deti žili v Českej republike už viac ako rok, čím sa začlenili do tamojšieho sociálneho, rodinného a vzdelávacieho prostredia. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že obvyklým pobytom maloletých detí bola v čase začatia konania bez akýchkoľvek pochybností Česká republika. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani odvolacia námietka otca týkajúca sa fyzickej prítomnosti detí na území Slovenskej republiky v júni 2026. Zo samotných tvrdení účastníkov je zrejmé, že išlo výlučne o krátkodobý pobyt za účelom realizácie styku s otcom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (napríklad rozsudok vo veci C-512/17, HR), podľa ktorej občasné a dočasné návštevy v štáte pôvodu počas sviatkov alebo prázdnin v žiadnom prípade neprerušujú obvyklý pobyt dieťaťa v štáte, v ktorom je inak plne sociálne, vzdelanostne a rodinne integrované.
31. Ťažiskovou odvolacou námietkou otca bolo tvrdenie, že premiestnenie maloletých detí do zahraničia matkou bolo neoprávnené, keďže naň nedal súhlas v zmysle § 35 Zákona o rodine. Z toho vyvodzoval, že slovenské súdy si mali zachovať medzinárodnú právomoc, a to aj s poukazom na ním iniciované návratové konanie.
32. K tejto námietke odvolací súd konštatuje, že hoci si v zmysle článku 9 Nariadenia Brusel IIb súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu skutočne zachovávajú svoju právomoc aj v prípade neoprávneného premiestnenia, uplatnenie tohto pravidla nie je absolútne a časovo neobmedzené. Ide o dočasné zachovanie zostatkovej právomoci, ktorá priamo zo zákona (ex lege) zaniká a prechádza na štát nového obvyklého pobytu, ak nastane kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dieťa sa v novom prostredí integrovalo a dotknutý rodič nepodal žiadosť o návrat na príslušné orgány v jednoročnej lehote plynúcej odo dňa, keď sa o mieste pobytu dieťaťa dozvedel alebo sa o ňom mohol dozvedieť. Pri skúmaní zachovania tejto procesnej jednoročnej lehoty odvolací súd vychádzal z listinných dôkazov, ktoré súdu predložil samotný otec, ktorý síce v odvolaní tvrdil, že o presnom pobyte detí sa dozvedel až 30.03.2026 zo zistení Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC), avšak tento argument vyvracajú jeho vlastné podania. Ako prílohu k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia doložil ním vyplnené formuláre Žiadosti na navrátenie, pričom v ich časti IV. výslovne uvádza, že už dňa 05.02.2025 sa z telefonátu so synom A. dozvedel, že deti sa nachádzajú v Českej republike, pričom hneď na druhý deň 06.02.2025 vyhľadal policajnú stanicu v L. so žiadosťou o pomoc pri ich vyhľadaní. Otec tak mal preukázateľnú vedomosť o pobyte detí v zahraničí najneskôr začiatkom februára 2025. Jednoročná lehota na podanie žiadosti o návrat na príslušný orgán tak uplynula vo februári 2026. Z hľadiska jej zachovania nie je právne rozhodujúce, akým dátumom otec svoju žiadosť datoval (na formulároch uviedol dátum 22.01.2026), ale výlučne to, kedy bola táto žiadosť doručená príslušnému orgánu. Z otcom predloženej e-mailovej komunikácie vyplýva, že CIPC evidovalo doručenie predmetných žiadostí dňom 13.03.2026, pričom na samotných žiadostiach sa nachádza odtlačok prezenčnej pečiatky CIPC s dátumom 12.03.2026. Slovenské CIPC tieto žiadosti postúpilo českému Úradu pre medzinárodnoprávnu ochranu detí (ÚMPOD) až dňa 18.03.2026. Otec tak podal žiadosť ústredným orgánom s viac ako mesačným oneskorením po uplynutí ročnej lehoty. Odvolací súd však v tejto súvislosti s poukazom na článok 22 Nariadenia Brusel IIb osobitne zdôrazňuje, že konanie o návrate dieťaťa sa formálne začína až návrhom podaným na príslušný súd. Skutočnosť, že otec v prísnej jednoročnej lehote takýto návrh príslušnému súdu nepodal, vyplýva priamo z ním predloženého e-mailu CIPC zo dňa 30.03.2026 (č. l. 148 spisu). V tomto e-maile CIPC tlmočí otcovi správu českého orgánu, ktorý ho výslovne poučuje, že úrad za neho návrh na súd nepodáva, otec si ho musí podať sám priamo na Mestský súd v Brne a zároveň ho upozorňuje na márne uplynutie ročnej lehoty odo dňa, kedy sa o premiestnení detí dozvedel. Následkom tohto zmeškania je v zmysle čl. 9 Nariadenia Brusel IIb definitívna strata fóra a prechod medzinárodnej právomoci na súdy iného členského štátu. Vzhľadom na tieto skutočnosti je už právne irelevantné skúmať, či matka pôvodne premiestnila deti bez súhlasu otca, nakoľko európsky zákonodarca sankcionuje uplynutie ročnej lehoty stratou medzinárodnej právomoci v štáte pôvodného obvyklého pobytu.
33. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie mal konanie obligatórne prerušiť a počkať na výsledok návratového konania, pričom o tomto návrhu nerozhodol samostatným výrokom, odvolací súd prisviedča otcovi v tom, že súd prvej inštancie procesne pochybil, keď o ním podanom návrhu na prerušenie konania formálne nerozhodol. Toto procesné pochybenie však nič nemení na vecnej správnosti rozhodnutia o zastavení konania. Medzinárodná právomoc je totiž trvalou a neodstrániteľnou podmienkou konania. Podľa článku 18 Nariadenia Brusel IIb, ak súd členského štátu zistí, že podľa tohto nariadenia nemá vo veci samej právomoc a táto patrí súdom iného členského štátu, je povinný aj bez návrhu túto skutočnosť vyhlásiť a konanie zastaviť. Prerušiť možno zásadne len také konanie, v ktorom je daná právomoc súdu vo veci vôbec konať. Akonáhle však súd zistí jej definitívny nedostatok, nemôže vo veci urobiť iné rozhodnutie, než konanie bezodkladne zastaviť. Skutočnosť, že súd prvej inštancie o návrhu na prerušenie konania procesne nerozhodol a túto úvahu explicitne nepremietol do odôvodnenia, predstavuje síce vadu konania, táto však nemohla zvrátiť jediný zákonný a nevyhnutný následok – vyhlásenie nedostatku právomoci a zastavenie konania. Odvolací súd tento deficit odôvodnenia napráva priamo v tomto odvolacom rozhodnutí.
34. Otec ďalej namietal, že súd prvej inštancie neskúmal svoju právomoc nariadiť neodkladné opatrenie na základe fyzickej prítomnosti detí na území Slovenskej republiky v júni 2026. K tejto námietke odvolací súd s poukazom na článok 15 Nariadenia Brusel IIb uvádza, že právomoc založená výlučne na fyzickej prítomnosti dieťaťa má výnimočný charakter. Obmedzuje sa len na prijatie predbežných a ochranných opatrení v naliehavých prípadoch, ak je nevyhnutné odvrátiť bezprostredné ohrozenie dieťaťa. Otec sa však svojím návrhom domáhal štandardnej a pomerne rozsiahlej úpravy pomerov, a to určenia pravidelného styku a zníženia výživného. Takéto požiadavky zjavne neslúžia na odvrátenie hroziacej ujmy, ale predstavujú skôr snahu o komplexnejšiu úpravu rodičovských práv a povinností. Aplikácia tohto ustanovenia nesmie slúžiť na obchádzanie štandardných pravidiel o medzinárodnej právomoci vo veci samej. Keďže odvolateľ nepreukázal existenciu akejkoľvek naliehavej hrozby vo vzťahu k deťom, ktoré sa na území Slovenskej republiky nachádzali len krátkodobo, konajúci súd nemal právomoc zasiahnuť ani prostredníctvom tohto inštitútu.
35. V neposlednom rade odvolací súd posudzoval aj právomoc vo vzťahu k tej časti návrhu, ktorou sa otec domáhal zníženia vyživovacej povinnosti na maloletého A.. Ako už bolo uvedené vo všeobecnej časti tohto odôvodnenia, konania o výživnom sú z pôsobnosti Nariadenia Brusel IIb úplne vylúčené a spravujú sa osobitným Nariadením Rady (ES) č. 4/2009. Podľa článku 3 písm. a) a písm. b) tohto nariadenia je právomoc daná súdu miesta obvyklého pobytu odporcu alebo oprávneného. Odvolací súd na tomto mieste pre úplnosť zdôrazňuje, že znenie článku 3 písm. a) aplikoval v zmysle záväzného Korigenda k nariadeniu Rady (ES) č. 4/2009 (Ú. v. EÚ L 131, 18. 5. 2011), ktorým bolo pôvodné nesprávne slovenské znenie opravené tak, že namiesto slova „povinného“ má byť správne uvedené slovo „odporcu“. Vzhľadom na to, že návrh na zníženie výživného podal v prejednávanej veci sám otec, procesným odporcom, proti ktorému návrh smeruje, je maloleté dieťa. Keďže v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že maloletý A. (ako procesný odporca a zároveň ako oprávnený z výživného) má svoj obvyklý pobyt v Českej republike, medzinárodná právomoc na konanie o zmene výživného patrí výlučne tamojším súdom. Právomoc slovenských súdov nebolo možné v tomto prípade založiť ani podľa čl. 3 písm. d) Nariadenia č. 4/2009, teda na základe spojenia s konaním o rodičovských právach a povinnostiach, pretože slovenské súdy už definitívne stratili medzinárodnú právomoc konať o samotnej úprave rodičovských práv k maloletým deťom, chýba základný procesný predpoklad na to, aby mohli svoju právomoc vo veci výživného od tohto konania akokoľvek odvodiť.
36. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a po doplnení chýbajúcich právnych úvah prvostupňového súdu, odvolací súd konštatuje, že Mestský súd Bratislava II rozhodol vecne správne, keď vyhlásil nedostatok svojej medzinárodnej právomoci a konanie v celom rozsahu zastavil. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. V prejednávanej veci neboli zistené žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania niektorému z účastníkov, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 Civilného sporového poriadku). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 Civilného sporového poriadku).