Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Tos/72/2026

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kišacovej, PhD. a členov senátu JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Dušana Špireka, v trestnej veci A. B. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa , písmeno c), písmeno d) , o preskúmanie dôvodov detencie, o sťažnosti A. B. proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 11.06.2026, sp. zn. na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 11. augusta 2026 takto

r o z h o d o l :

Podľa písmeno a) z r u š u j e napadnuté uznesenie.

Podľa A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom Brestovany, t.č. v Detenčnom ústave Hronovce, bude pokračovať vo výkone detencie, ktorá mu bola uložená uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. zo dňa 07.02.2024 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 11.06.2024, právoplatným dňa 11.06.2024, pretože dôvody detencie podľa trvajú.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Levice (ďalej len „súd I. stupňa“) podľa rozhodol, že A. B. bude pokračovať vo výkone detencie, ktorá mu bola uložená uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. zo dňa 07.02.2024 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 11.06.2024, právoplatným dňa 11.06.2024, nakoľko dôvody detencie podľa Tr. zák. trvajú.

Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí podal sťažnosť A. B.. V jej písomných dôvodoch prostredníctvom obhajkyne vytýkal napadnutému uzneseniu, že toto vychádza z nesprávnych právnych a skutkových záverov a je založené na skutkovom stave, ktorý nebol zistený úplne, spoľahlivo a bez vnútorných rozporov. Súd I. stupňa ho nezaložil na aktuálnom a nezávislom odbornom posúdení jeho zdravotného stavu, pričom z vykonaného dokazovania nevyplýva ani konkrétna a aktuálna nebezpečnosť jeho pobytu mimo detenčného ústavu v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala ďalšie trvanie detencie. Náležite sa nezaoberá otázkou, či ochranu spoločnosti nemožno zabezpečiť miernejšími prostriedkami. Súd nevykonal nevyhnutný test proporcionality. Za zásadný nedostatok považuje aj spôsob hodnotenia komplexnej správy detenčného ústavu. Súd I. stupňa z nej selektívne prevzal najmä všeobecné a prognostické závery svedčiace v neprospech odsúdeného, avšak bez presvedčivého vysvetlenia sa nevysporiadal s konkrétnymi odbornými zisteniami, podľa ktorých je odsúdený pokojný, spolupracujúci, nekonfliktný. Liečbu užíva, je prístupný racionálnej argumentácii neboli u neho pozorované heteroagresívne ani autoagresívne prejavy. Odôvodnenie neposkytuje jasnú, konkrétnu a preskúmateľnú odpoveď na rozhodujúcu otázku, prečo by práve pokračovanie detencie malo byť v súčasnosti jediným možným a nevyhnutným spôsobom ochrany spoločnosti. Súd namiesto individuálneho posúdenia zákonných podmienok vychádza predovšetkým z existencie psychiatrickej diagnózy a zo závažnosti skutku spáchaného v minulosti, pričom nevenuje dostatočnú pozornosť tomu, či sú podmienky ďalšieho trvania detencie splnené aj v súčasnosti. Bol

povinný zistiť, či identifikované riziko súvisí s aktuálnou duševnou poruchou, smeruje ku konkrétnemu závažnému násilnému konaniu, dosahuje intenzitu opodstatňujúcu detenciu a nie je zvládnuteľné iným opatrením. Napadnuté uznesenie nevytvára konkrétnu spojitosť medzi minulým skutkom, aktuálnym zdravotným stavom a konkrétnou pravdepodobnosťou budúceho závažného útoku. Nevysvetlil, z akých aktuálnych skutočností napriek týmto zisteniam vyvodil „vysoký predpoklad” budúcej nonadherencie. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že jedinou konkrétnejšie opísanou interpersonálnou udalosťou voči personálu bol incident súvisiaci s vecou, ktorú odsúdený odovzdal upratovačke. Ostatné tvrdenia o zhoršení stavu zostali formulované prevažne v podobe všeobecných hodnotiacich označení, ako sú verbálna hostilita, vzťahovačnosť, bagatelizácia, či odmietanie niektorých aktivít, bez podrobného opisu ich konkrétneho priebehu, intenzity a následkov. Ak jediným konkrétne popísaným konfliktom za celé obdobie výkonu detencie zostáva situácia súvisiaca s odovzdaním slušného narodeninového pozdravu upratovačke, len ťažko možno z takejto udalosti vyvodzovať záver o aktuálnej vysokej pravdepodobnosti závažného násilného útoku proti životu, alebo zdraviu iných osôb. Súd I. stupňa postavil svoje rozhodovanie na nesprávnom, fakticky binárnom východisku, podľa ktorého prichádza do úvahy buď ďalšie zotrvanie v detenčnom ústave, alebo jeho okamžité prepustenie do úplne nechráneného prostredia bez liečby, dohľadu a akýchkoľvek kontrolných mechanizmov. Napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne skutkové zistenia o tom, aké konkrétne miernejšie opatrenia boli v prípade odsúdeného vôbec posudzované, aké sú ich reálne podmienky, v čom by mali byť nedostatočné a prečo by nebolo možné prípadné riziká zvládnuť ich kombináciou. Súd nezisťoval ani to, či by bolo možné vytvoriť individuálny plán postupného prechodu, v rámci ktorého by sa miera obmedzenia osobnej slobody znižovala primerane výsledkom liečby, správaniu odsúdeného a priebežnému odbornému hodnoteniu rizika. Záver o neexistencii miernejšieho prostriedku nemôže byť založený na všeobecnej obave z možného zhoršenia zdravotného stavu ani na predpoklade, že mimo detenčného ústavu by odsúdený nevyhnutne prestal spolupracovať. Musí vychádzať z konkrétneho porovnania reálne dostupných alternatív, ich účinnosti a rizík, ktoré by s nimi boli spojené. Namietal, že súd I. stupňa nevysvetlil, aký konkrétny terapeutický, alebo bezpečnostný výsledok má jeho ďalšie zotrvanie v detenčnom ústave dosiahnuť. Rovnako nebola preukázaná nevyhnutnosť ďalšej detencie. Nepreskúmal žiadnu konkrétnu alternatívu, nezisťoval podmienky, za ktorých by bolo možné pokračovať v liečbe mimo detenčného ústavu a neposudzoval, či by identifikované riziká bolo možné znížiť, alebo zvládnuť kontrolovanou medikáciou, odborným dohľadom, ústavným, alebo ambulantným ochranným liečením, prípadne postupným prechodom do menej reštriktívneho režimu. Napokon absentuje aj posúdenie primeranosti v užšom zmysle. Súd nezvážil závažnosť a intenzitu ďalšieho časovo neurčitého pozbavenia osobnej slobody oproti aktuálnej povahe zisteného rizika. Nehodnotil, že v napadnutom uznesení nie je opísaný konkrétny aktuálny násilný incident smerujúci proti životu, alebo zdraviu inej osoby, ani sa nevysporiadal s pozitívnymi hodnoteniami správania odsúdeného, jeho spoluprácou pri liečbe, pravidelným užívaním medikácie, absenciou pozorovaných heteroagresívnych a autoagresívnych prejavov a jeho schopnosťou reagovať na racionálnu argumentáciu. Nezohľadnil dĺžku doterajšej inštitucionalizácie a neporovnal jej pokračovanie s reálnou možnosťou kontrolovanej liečby v menej obmedzujúcom prostredí. Napadnuté uznesenie tak nevykonáva skutočný test proporcionality, ale obmedzuje sa na všeobecnú priorizáciu ochrany spoločnosti bez riadneho posúdenia, či sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť menej invazívnym spôsobom. Takýto postup nezodpovedá požiadavke, aby zásah do osobnej slobody predstavoval nielen vhodné, ale aj nevyhnutné a primerané opatrenie. Zistenia, že jeho duševná porucha má trvalý charakter, zdravotný stav sa významnejšie nemení a prognosticky nemožno očakávať jeho podstatné zlepšenie, však samy osebe nemôžu predstavovať zákonný dôvod ďalšieho trvania detencie. Zákon nepodmieňuje prepustenie z detenčného ústavu úplným vyliečením, odstránením všetkých osobnostných, alebo psychiatrických osobitostí, ani úplným vymiznutím akéhokoľvek rizika. Rozhodujúcou otázkou je, či ochranu spoločnosti možno v aktuálnych podmienkach zabezpečiť miernejšími prostriedkami. Predmetom preskúmania preto nie je iba existencia diagnózy, ale predovšetkým jej aktuálny druh, stupeň, konkrétne prejavy, vzťah k prípadnému nebezpečnému správaniu a možnosť riadiť identifikované riziko menej obmedzujúcim opatrením. Ak by sa samotná trvalosť alebo ťažká liečiteľnosť duševnej poruchy považovala za dostatočný dôvod pokračovania detencie, osoba s chronickou, alebo prognosticky nemennou poruchou by v skutočnosti nemala reálnu možnosť dosiahnuť prepustenie nikdy, jej ďalšie pozbavenie osobnej slobody by nezáviselo od aktuálneho správania, miery spolupráce, liečebnej adherencie, vývoja dynamických rizikových faktorov, ani od dostupnosti iných kontrolných opatrení, ale výlučne od samotnej diagnózy a jej trvalého charakteru. Takýto výklad by bol v rozpore so zmyslom pravidelného preskúmavania dôvodnosti detencie. Zo zákonom predpokladanej súdnej kontroly by urobil iba formálny proces, v ktorom by sa každý rok opakoval ten istý záver založený na tom, že diagnóza naďalej existuje a úplné vyliečenie

nemožno očakávať. Detencia by sa tým fakticky zmenila na doživotné opatrenie bez reálnej možnosti preskúmania jej aktuálnej nevyhnutnosti. Právne relevantná však nie je samotná chronickosť ochorenia, ale to, či duševná porucha v čase rozhodovania naďalej dosahuje taký druh a stupeň, ktorý nútené držanie v detenčnom ústave skutočne vyžaduje. Požiadavky vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva predpokladajú nielen objektívne preukázanú existenciu duševnej poruchy, ale aj to, že táto porucha má intenzitu odôvodňujúcu nútené držanie a že takáto kvalifikovaná porucha trvá počas celého obdobia pozbavenia osobnej slobody. Pri každom pravidelnom preskúmaní ďalšieho trvania detencie nemožno vychádzať z prezumpcie, že osoba má zostať v detenčnom ústave dovtedy, kým nepreukáže svoju úplnú bezpečnosť. Práve naopak, štát nesie dôkazné bremeno preukázať, že zákonné podmienky ďalšieho pozbavenia osobnej slobody sú splnené aj v čase nového rozhodovania. Ak existujú rozumné pochybnosti o splnení týchto podmienok alebo skutkový stav nebol dostatočne objasnený, nemožno pokračovanie detencie považovať za zákonné. Z toho vyplýva, že existencia diagnózy a pokračujúca potreba psychiatrickej liečby nie sú totožné s nevyhnutnosťou detencie. Osoba môže aj naďalej potrebovať liečbu, dohľad alebo štruktúrovaný režim, pričom súčasne nemusí byť splnená podmienka, že ochranu spoločnosti nemožno zabezpečiť miernejším prostriedkom. Práve odlíšenie potreby ďalšej liečby od potreby ďalšej detenčnej izolácie predstavuje podstatu rozhodovania podľa § 82 ods. 2 a 3 Tr. zák. Súd sa však namiesto takéhoto individuálneho posúdenia uspokojil so všeobecným konštatovaním o trvalosti poruchy a nemennosti zdravotného stavu. Nevysvetlil, aké konkrétne aktuálne prejavy poruchy dosahujú intenzitu vyžadujúcu ďalšie držanie v detenčnom ústave, aké konkrétne závažné konanie možno od odsúdeného očakávať a prečo by toto riziko nebolo možné zvládnuť pokračujúcou liečbou, odborným dohľadom alebo iným primerane nastaveným opatrením. Za týchto okolností by potvrdenie napadnutého uznesenia znamenalo akceptovanie detencie založenej primárne na diagnóze a na prognóze jej nevyliečiteľnosti, nie na aktuálne preukázanej nevyhnutnosti ďalšieho pozbavenia osobnej slobody. Takýto záver by bol nezlučiteľný so zákonnou subsidiaritou detencie, s požiadavkou proporcionality a s povinnosťou súdu preskúmať pri každom rozhodovaní, či ochranu spoločnosti nemožno zabezpečiť menej obmedzujúcim spôsobom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 09.06.2026. Namietal, že súd I. stupňa založil svoje rozhodnutie na neúplne zistenom skutkovom stave, nepreukázal existenciu aktuálnej nebezpečnosti odsúdeného v intenzite odôvodňujúcej ďalšie trvanie detencie, nepreskúmal možnosť zabezpečenia ochrany spoločnosti menej invazívnymi prostriedkami a nevykonal riadny test proporcionality. Jeho rozhodnutie zároveň neobsahuje presvedčivé a preskúmateľné odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, prečo sú zákonné podmienky ďalšieho trvania detencie splnené aj v čase rozhodovania. Napadnuté uznesenie v podstate vychádza zo záveru, že vzhľadom na trvalý charakter duševnej poruchy a nepriaznivú prognózu je ďalšie pokračovanie detencie nevyhnutné. Rozhodujúcou otázkou nie je samotná existencia psychiatrickej diagnózy ani skutočnosť, že úplné vyliečenie nemožno očakávať, ale to, či je aj v čase rozhodovania preukázané, že pobyt odsúdeného na slobode predstavuje konkrétne a aktuálne nebezpečenstvo, ktoré nemožno účinne zvládnuť žiadnym miernejším opatrením. Takéto skutkové ani právne závery z napadnutého uznesenia nevyplývajú. Osobitne nemožno prehliadnuť, že súd I. stupňa nevysvetlil, aký konkrétny terapeutický alebo bezpečnostný účel má ďalšie pokračovanie detencie sledovať. Ak súd súčasne vychádza z toho, že zdravotný stav odsúdeného je dlhodobo stabilizovaný, jeho duševná porucha má trvalý charakter a významné zlepšenie nemožno prognosticky očakávať, je jeho povinnosťou presvedčivo odôvodniť, v čom spočíva vhodnosť ďalšieho pokračovania detencie a aký konkrétny cieľ má byť jej ďalším trvaním dosiahnutý. Navrhol, aby nadriadený súd podľa napadnuté uznesenie zrušil a vrátil súdu I. stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia preskúmal na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou postup súdu I. stupňa pri preskúmaní trvania dôvodov detencie a v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu

- nezistil porušenie príslušných ustanovení ,

- zistil zhodne ako súd I. stupňa, že u posudzovaného sú splnené zákonom vyžadované podmienky pre pokračovanie vo výkone uloženej detencie.

Podľa , súd môže na základe odborného lekárskeho posudku rozhodnúť o umiestnení páchateľa do detenčného ústavu aj vtedy, ak páchateľ, ktorého pobyt na slobode je nebezpečný z dôvodu duševnej poruchy, ktorá nie je len prechodná, vykonáva ochranné liečenie v zdravotníckom zariadení a svojím správaním ohrozuje život alebo zdravie iných osôb.

Podľa , pobyt páchateľa v detenčnom ústave trvá dovtedy, kým ochranu spoločnosti pred páchateľom nemožno zabezpečiť miernejšími prostriedkami.

Podľa , najmenej jedenkrát ročne a vždy na návrh detenčného ústavu súd preskúma dôvodnosť držania páchateľa v detenčnom ústave a na základe odborného lekárskeho posudku rozhodne o ďalšom trvaní detencie alebo o prepustení páchateľa z detenčného ústavu, ak dôvody detencie pominuli, a rozhodne o ďalšom výkone trestu alebo o uložení ochranného liečenia.

Z predloženého spisového materiálu nadriadený súd zistil, že súd I. stupňa dodržal zákonom vymedzený postup, pretože pri zachovaní práv A. B. umožnil mu na verejnom zasadnutí v prítomnosti obhajkyne vyjadriť sa ku komplexnej správe o jeho osobe, pričom vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu k rozhodnutiu v merite veci.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením č.k. IVV/2 Gv 162/11 zo dňa 14.12.2011, právoplatným dňa 20.12.2011 zastavil trestné stíhanie A. B. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. d) Tr. zák., pretože nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. zo dňa 17.01.2012, právoplatným dňa 17.01.2012 bolo A. B. uložené ochranné ústavné psychiatrické liečenie. Hospitalizovaný bol v psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela od 21.12.2011, pričom išlo o jeho prvú psychiatrickú hospitalizáciu. Následne bolo v roku 2022 rozhodnuté o pokračovaní vo výkone ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou. Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 07.02.2024 sp. zn. , právoplatným v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 11.06.2024 sp. zn. rozhodol o umiestnení A. B. do detenčného ústavu, kam bol prijatý dňa 11.06.2024. Uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 12.06.2025 sp. zn. , právoplatným dňa 12.06.2025 bolo rozhodnuté, že dôvody detencie podľa § 81 ods. 3 Tr. zák. trvajú.

Účelom výkonu detencie je ochrana spoločnosti a liečebné a výchovné pôsobenie na osobu v detencii prostriedkami ustanovenými o výkone detencie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pobyt páchateľa v detenčnom ústave trvá dovtedy, kým ochranu spoločnosti pred páchateľom nemožno zabezpečiť miernejšími prostriedkami, ak dôvody detencie pominuli.

I nadriadený súd v danom prípade dospel k záveru o opodstatnenosti pokračovania páchateľa vo výkone detencie. Je potrebné pripomenúť, že ide o páchateľa činu inak trestného, voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené pre nepríčetnosť, keďže v čase činu nebol trestne zodpovedný. Dôvodom umiestnenia páchateľa do detencie bolo zistenie, že dlhodobé 12 ročné ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou u neho neplnilo účel, nedochádzalo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu. Mal manipulatívne správanie vo vzťahu k spolupacientom, šikanoval ich, bol verbálne agresívny, nielen voči nim, ale aj ošetrujúcej lekárke, ktorej sa vyhrážal zabitím. Trpí paranoidnou poruchou osobnosti, možnosti medikamenoznej liečby a psychoterapie u neho boli vyčerpané, porušoval režim liečby, pre ktorý bol zaradený do uzavretého oddelenia pre riziko opakovaného úteku a jeho liečba mala len detenčný charakter, bez možnosti vytvoriť pre neho lepšie podmienky. Medicínska intervencia u páchateľa nebola počas absolvovania psychiatrického liečenia v podmienkach psychiatrickej nemocnice úspešná, nebola ním akceptovaná. Jeho rizikovosť sa uplynutím času nijako neznížila so zreteľom na pôvodne konštatovanú dekompenzáciu z dôvodu stresujúcej udalosti. Bolo konštatované, že pri pobyte na slobode by iste nastalo množstvo stresujúcich situácií, ktoré nastávajú v živote každého človeka, avšak jeho schopnosť zvládať tieto záťažové situácie bez ujmy na zdraví iných osôb je otázna, najmä v nadväznosti na jeho impulzívne reakcie aj pri menej významných stimuloch zo strany personálu zdravotníckeho zariadenia, pričom menovaný nebol schopný ani pod dozorom v chránenom prostredí dodržať liečebný režim. Na doliečovacej stanici sa ho zdravotnícky personál obával, písal im listy, poznajúc ich osobné údaje, sledoval ich príchody a odchody do služby. Pacienti z neho mali strach, šikanoval ich, aby sa veci diali tak, ako si on žiadal. Bolo zistené, že v prípade absencie adekvátnej liečby u neho je jeho pobyt na slobode nebezpečný a s poukazom na jeho manipulatívne a verbálne agresívne správanie voči personálu zdravotníckeho zariadenia i k jeho spolupacientom bol umiestnený do detenčného ústavu.

Súd I. stupňa správne pri svojom rozhodovaní vychádzal z komplexnej správy o osobe v detencii, na ktorej konečnom odporučení sa podieľali odborní zamestnanci detenčného ústavu – vedúci lekár so špecializáciou psychiater, klinický psychológ, sestra so špecializáciou v odbore psychiatria, liečebný pedagóg/rehabilitačný pracovník, príslušníka ZVJS , sociálny pracovník. Vyplýva z nej, že stav umiestneného v rámci základných diagnóz v chránených podmienkach detenčného ústavu zatiaľ nemožno považovať za uspokojivo stabilizovaný. Jedná sa u neho o trvalú duševnú poruchu, kde liečbou a inými režimovými a terapeutickými postupmi sú disociálne prejavy korigované, avšak naďalej sa sporadicky objavujú. Nedošlo teda k ich vymiznutiu. Zo správy vyplýva, že vzhľadom na dlhodobo nemenný stav prognosticky nie je možné zatiaľ očakávať ich významnejšiu zmenu. Existuje dôvodný predpoklad, že v nechránenom prostredí by došlo k zhoršeniu psychického stavu, vzhľadom na nedostatočný náhľad a neschopnosť sebareflexie. Tiež je predpoklad, že v extramurálnych podmienkach, pri pretrvávajúcej nedostatočnej nosognózii môže dôjsť k nonkompliancii a nanodherencii v liečbe, čo významne zvyšuje riziko dekompenzácie psychického stavu.

Sťažnostné námietky neboli dôvodné. Od začiatku trestného stíhania boli neustále posudzované dôvody, pre ktoré bola osobná sloboda posudzovaného obmedzená a to aj vo výkone detencie, kde sa najmenej raz ročne skúmajú na základe návrhu detenčného ústavu dôvody, či je potrebné vo výkone detencie pokračovať. Podstatným podkladom pre rozhodnutie je komplexná správa o osobe umiestneného (obsahuje hodnotenie psychiatra, psychológa, sestry so špecializáciou v odbore psychiatria, rehabilitačného pracovníka/liečebného pedagóga, sociálneho pracovníka), zo záverov ktorej súd I. stupňa správne vychádzal a vyplývajú z nej jasné, jednoznačné, odborne podložené dôvody, pre ktoré je u neho naďalej nutný výkon detencie. Zvýrazniť je potrebné, že u posudzovaného sa naďalej sporadicky vyskytujú disociálne prejavy v zmysle verbálnej hostility voči personálu s ich následnou bagatelizáciou. V klinickom obraze pretrváva paranoidné nastavenie a zvýšená senzitívna vzťahovačnosť. Pokračuje podávanie stabilizátorov nálady v kombinácii s antipsychotikom. Zdravotný stav je stacionárny, nedošlo k výraznejšiemu pozitívnemu ovplyvneniu. V priebehu liečby boli opakovane zaznamenané interpersonálne konflikty s personálom nízkej intenzity. Ako rizikový faktor sa javí nízka tolerancia voči chronickému stresu, pri ktorom existuje nezanedbateľná pravdepodobnosť parciálnej psychickej dekompenzácie a následnej vulnarabilite voči externým destabilizátorom. Bolo realizované hodnotenie rizika správania prostredníctvom hodnotiaceho nástroja HCR-20, kde bolo dosiahnuté celkové skóre 16/38, čo zodpovedá stredne vysokému riziku. Je potrebné monitorovanie v oblasti zvládania záťaže a interpersonálnej lability. Z výsluchu zástupcu detenčného ústavu na verejnom zasadnutí vyplýva, že umiestnený bol preložený na detenčnú jednotku s najvyšším strážením v dôsledku agresívneho správania voči personálu a bola upravená jeho liečba. Od posledného rozhodovania o ponechaní v detencii zaznamenali zhoršenie stavu, konkrétne bagatelizáciu správania, odmietanie jedla, zhoršenie správania voči personálu, hostilné správanie, opakované odmietanie rehabilitácie a sťaženie spolupráce. Uvedené zistenia považuje nadriadený súd za konkrétne dôvody opodstatňujúce trvanie detencie u umiestneného.

Nadriadený súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu obhajoby, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávnych právnych a skutkových záverov a je založené na skutkovom stave, ktorý nebol zistený úplne, spoľahlivo a bez vnútorných rozporov. Zdravotný stav umiestneného bol posúdený zákonom predpísaným spôsobom, keďže v konaní bola predložená komplexná správa detenčného ústavu, ktorá obsahuje všetky čiastkové odborné hodnotenia komisie. Súčasne bol na verejnom zasadnutí súdu I. stupňa vypočutý zástupca detenčného ústavu, ktorý sa vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam, vrátane aktuálneho stavu umiestnenej osoby. Čo sa týka navrhovaných miernejších prostriedkov na ochranu spoločnosti, z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že v prípade umiestneného je na zabezpečenie ochrany spoločnosti naďalej potrebný výkon detencie, pretože jej dôvody trvajú. Účelom umiestnenia páchateľa do detencie v detenčnom ústave je osobitným liečebným režimom a dôslednou izoláciou od spoločnosti zabrániť páchateľovi v ďalšom páchaní trestných činov a činov inak trestných. To, či je naďalej potrebný osobitný liečebný režim a izolácia od spoločnosti z dôvodu duševnej poruchy, je odborná otázka, ku ktorej zaujala odborná komisia svoje stanovisko v predloženej komplexnej správe, ktorú nemá dôvod nadriadený súd spochybňovať. I nadriadený súd vychádzajúc zo stavu, že dlhodobé 12 ročné ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou u umiestneného páchateľa neplnilo účel, nedochádzalo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu, pričom zhodný záver je konštatovaný aj v aktuálnej komplexnej správe o osobe v detencii dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré bol

umiestnený do detenčného ústavu nepominuli, stále trvajú, pričom jeho liečbu ako aj ochranu spoločnosti je aktuálne možné zabezpečiť práve a jedine iba ďalším výkonom detencie a nie miernejšími prostriedkami, príkladmo ústavným psychiatrickým liečením, ktoré i keď bolo dlhodobé, neviedlo k zlepšeniu zdravotného stavu posudzovaného, ale k jeho úteku, porušovaniu liečby a napokon k nariadeniu detencie.

I keď súd I. stupňa rozhodol o trvaní detencie správne, je mu potrebné vytknúť aplikáciu nesprávneho hmotnoprávneho ustanovenia. Podľa názoru nadriadeného súdu mal na daný prípad aplikovať popri ustanovení § 82 ods. 3 Tr. zák. ustanovenie § 82 ods. 2 Tr. zák., správne citované v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré upravuje trvanie pobytu páchateľa v detenčnom ústave až do doby, kým ochranu spoločnosti pred páchateľom nemožno, po preskúmaní jeho zdravotného stavu, zabezpečiť miernejšími prostriedkami.

Z týchto dôvodov nadriadený súd na podklade podanej sťažnosti zistiac pochybenie v aplikácii hmotnoprávneho ustanovenia postupom podľa zrušil napadnuté uznesenie a keďže podľa povahy veci bolo potrebné nové rozhodnutie, rozhodol sám, v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia, ktorým nedostatok súdu I. stupňa napravil.

Výroky tohto uznesenia boli prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok. ( )