Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-28-2025.pdf
PDF · 124.15 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/28/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu JUDr. Mareka Košča a JUDr. Jozefa Angeloviča, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. - E., zastúpenej JUDr. Danielom Boľanovským, advokátom, so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 42239265, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X, XXX XX D. - E., zastúpenému JUDr. Pavlom Birošom, advokátom, so sídlom Bardejovská 44, 080 01 Prešov, IČO: 52772527, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 29C/79/2023-168 zo dňa 17.3.2025, takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX k.ú. E., obec D., okres D.: a to k pozemku parc. reg. CKN č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 599 m2, pozemku parc. reg. CKN č. XXXX/X - záhrada o výmere 211 m2 a k stavbe rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. reg. CKN č. XXXX s príslušenstvom a súčasťami (garáž, oplotenie z juhozápadnej strany, studňa, vodovodná prípojka, domáca vodáreň, kanalizačná prípojka, plynová prípojka, elektrická prípojka, spevnené plochy s povrchom z monolitického betónu, spevnené plochy s povrchom z betónovej dlažby, udiareň, oceľový prístrešok) a toto vyporiadal tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX k.ú. E., obec D., okres D.: pozemok parc. reg. CKN č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 599 m2, pozemok parc. reg. CKN č. XXXX/X - záhrada o výmere 211 m2, rodinný dom súp. č. XXX, postavený na parc. reg. CKN č. XXXX s príslušenstvom a súčasťami (garáž, oplotenie z juhozápadnej strany, studňa, vodovodná prípojka, domáca vodáreň, kanalizačná prípojka, plynová prípojka, elektrická prípojka, spevnené plochy s povrchom z monolitického betónu, spevnené plochy s povrchom z betónovej dlažby, udiareň, oceľový prístrešok) s tým, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému na úplné finančné vyrovnanie za jeho spoluvlastnícky podiel sumu 14.562,50 eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených na LV č. XXX, k.ú. E. a to konkrétne parc. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 599 m2, parcely XXXX/X - záhrada o výmere 211 m2, vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. XXXX, vrátane jej príslušenstva. Žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou v celkovom rozsahu podielov 15/16, zapísaných pod B1 (9/16), B3 (1/16), B4 (1/16), B5 (3/48), B7
8 a 9 v podiele 1/16 a žalovaný je vedený ako podielový spoluvlastník v podiele 1/16 pod B6. Obe strany zhodne navrhovali zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam s uvedením, že reálne rozdelenie v danom prípade neprichádza do úvahy. Medzi stranami prebiehali dlhšiu dobu mimosúdne rokovania, avšak k dohode medzi stranami nedošlo, keďže obe žiadali prikázať nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve do ich výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatiť ustupujúcemu spoluvlastníkovi finančnú náhradu. Žalobkyňa s podanou žalobou predložila aj znalecký posudok vypracovaný H. I. J. č. 124/2022 v predmete určenia všeobecnej hodnoty predmetných nehnuteľností, vrátane jej súčastí a príslušenstva stavby rodinného domu v sume 198.000,- EUR. Žalobkyňa predložila aktualizovaný znalecký posudok č. 73/2024 vypracovaného H. I. J., ktorým bola určená všeobecná hodnota nehnuteľnosti v predmete súdneho sporu vo výške 209.000,- EUR. Žalovaný so závermi uvedeného znaleckého posudku nesúhlasil majúc za to, že cena uvedená v znaleckom posudku predloženom žalobkyňou je neprimerane nízka a súdu predložil súkromný znalecký posudok č. 2/2025 vypracovaný H. F. A., ktorý určil všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností, vrátane príslušenstva a súčastí rodinného domu sumou vo výške 233.000,- eur. Žalobkyňa za účelom preukázania splnenia hľadiska solventnosti (kredibility) predložila výpis z účtov, v zmysle ktorých disponuje finančnými prostriedkami v hodnote 67.384,- eur a žalovaný podľa predloženého výpisu z účtu disponuje finančnými prostriedkami vo výške 200.000,- eur.
3. Z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že súd pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva prihliada na veľkosť podielov, ako aj na účelné využitie veci. Vzhľadom na výrazný nepomer spoluvlastníckych podielov strán sporu (15/16 žalobkyňa : 1/16 žalovaný) mal súd za to, že je to práve žalobkyňa, ktorá vzhľadom na veľkosť svojho spoluvlastníckeho podielu zabezpečí účelné využitie predmetnej nehnuteľnosti, disponujúc dostatkom finančných prostriedkov za účelom zabezpečenia užívaniaschopného stavu týchto nehnuteľností. Bola to práve žalobkyňa, ktorá scelila spoluvlastnícke podiely na uvedených nehnuteľnostiach tým, že v jej prospech boli darované, resp. odpredané spoluvlastnícke podiely súrodencov a matky strán sporu, vrátane ďalších rodinných príslušníkov v čase, kedy na uvedených nehnuteľnostiach figurovalo až 10 spoluvlastníkov. Žalovaný nepoprel, že žalobkyňa zabezpečovala starostlivosť o predmetné nehnuteľnosti počas života ich matky a aj po jej smrti, platila daň z nehnuteľnosti a náklady za energie až do roku 2022, kedy žalovaný vymenil zámky na stavbe rodinného domu.
4. Neobstojí argumentácia žalovaného, že ako minoritnému spoluvlastníkovi mu má byť prikázaná nehnuteľnosť do jeho výlučného vlastníctva, pretože len on zabezpečoval starostlivosť o uvedenú nehnuteľnosť a zrealizoval nevyhnutné opravy. Žalovaný bol podielovým spoluvlastníkom podľa predloženého výpisu z listu vlastníctva na základe dedičského rozhodnutia od júla roku 2015, avšak neargumentoval, akým spôsobom sa do roku 2022 podieľal na starostlivosti o uvedené nehnuteľnosti aj za uvedené obdobie, kedy bol podielovým spoluvlastníkom už takmer 7 rokov. Argumentáciu žalovaného, že pri posúdení otázky účelného využitia nehnuteľnosti má súd prihliadať aj na to, kto ju udržiaval, opravoval alebo do nej investoval, súd vyhodnotil ako účelovú, keďže nerozporoval pravdivosť skutkového tvrdenia žalobkyne, že všetky opravy realizoval po tom, ako zamedzil žalobkyni vstup do nehnuteľností výmenou zámkov na stavbe rodinného domu začiatkom roka 2022 a od uvedeného času tieto nehnuteľnosti výlučne užíval a následne ich prenajímal tretím osobám bez súhlasu žalobkyne ako väčšinovej spoluvlastníčky.
5. Súd zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchmi svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k tvrdeným opravám, ktoré na stavbe rodinného domu realizoval z dôvodu, že predmetom konania nie je vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v tzv. širšom zmysle. Aj v tomto prípade by bolo potrebné rozlišovať, či išlo o náklady na nevyhnutnú opravu alebo údržbu, alebo nie. V prípade, ak jeden zo spoluvlastníkov vynaložil náklady na nevyhnutnú opravu alebo údržbu, mohol sa investujúci spoluvlastník domáhať úhrady pomernej časti nákladov podľa veľkosti podielov ak na takúto opravu bol daný súhlas zo strany ďalšieho spoluvlastníka, v opačnom prípade postupom podľa § 456 Občianskeho zákonníka. Ak však o takéto náklady nešlo a tieto boli vynaložené bez súhlasu alebo napriek nesúhlasu ostatných spoluvlastníkov, zo žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť povinnosť ostatných spoluvlastníkov znášať za trvania spoluvlastníckeho vzťahu pomernú úhradu týchto nákladov. Ak však dôjde k zániku podielového spoluvlastníctva na strane neinvestujúcich podielových spoluvlastníkov, pri vyporiadaní alebo pri inej realizácii spoluvlastníckych podielov vzniká bezdôvodné obohatenie a to vo výške zhodnotenia ich podielov v súvislosti s neodsúhlasenou a nie nevyhnutnou opravou, či úpravou (rozsudok Najvyššieho súdu ČSSR pod sp. zn. 3Cz 29/79, R 37/1982).
6. Primeranou náhradou pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva je príslušný podiel všeobecnej ceny veci v čase rozhodnutia súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Trhová cena veci je jej finančný ekvivalent, za ktorý možno získať vec, či právo rovnakej kvality a kvantity do svojej dispozície, lebo predstavuje hodnotu, v ktorej sa ponuka a dopyt stretnú. Žalobkyňa v žalobe žiadala, aby súd výšku náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovaného určil v zmysle záverov znaleckého posudku č. 124/2022 vypracovaného 25.9.2022. Žalobkyňa predložila znalecký posudok č. 73/2024 vypracovaný H. I. J., ktorý určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností v predmete podielového spoluvlastníctva, vrátane príslušenstva a súčastí stavby rodinného domu vo výške 209.000,- eur. Žalovaný so závermi znaleckého posudku nesúhlasil a súdu predložil znalecký posudok č. 2/2025 vypracovaný H. F. A., ktorý určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností v predmete podielového spoluvlastníctva, vrátane príslušenstva stavby a to aj častí, ktoré neboli predmetom znaleckého posudku predloženého žalobkyňou vo výške 233.000,- eur. Obe strany sporu zhodne súhlasili, aby súd pri určení výšky náhrady ustupujúcemu spoluvlastníkovi vychádzal zo znaleckého posudku č. 2/2025 a aby vyporiadal podielové spoluvlastníctvo okrem nehnuteľností vedených na LV č. XXX k.ú. E. aj k príslušenstvu stavby rodinného domu vymedzeného uvedeným znaleckým posudkom. Podľa uvedeného znaleckého posudku bola všeobecná hodnota spoluvlastníckeho podielu žalobkyne určená sumou 218.437,50 eur a žalovaného 14.562,50 eur. Žalobkyňa súdu predložila výpis z účtov, z ktorých vyplýva, že disponuje finančnými prostriedkami v rozsahu 67.383,58 eur a podľa predloženého výpisu z účtu žalovaného tento disponuje finančnými prostriedkami vo výške 200.079,19 eur. Žalovaný nepreukázal pravdivosť svojho skutkového tvrdenia, teda, že disponuje takým obnosom finančných prostriedkov, ktorý postačuje nielen na úhradu náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne, ale aj na úhradu nevyhnutných nákladov na údržbu a opravu predmetných nehnuteľností. Z predloženého výpisu z účtu vyplýva, že žalovaný nedisponuje ani takým obnosom finančných prostriedkov, ktorý by postačoval na zaplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne. Keďže žalobkyňa preukázala, že disponuje finančnými prostriedkami nielen na zaplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel žalovaného ako ustupujúcemu spoluvlastníkovi, ale v rozsahu, ktorý umožňuje tejto realizovať aj nevyhnutné opravy za účelom zabezpečenia užívaniaschopného stavu predmetných nehnuteľností, súd tieto vrátane príslušenstva stavby popísaného v znaleckom posudku 2/2025 prikázal do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou zaplatiť žalovanému náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel vo výške 14.562,50 eur.
7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni voči neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP] a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
10. Namietal, že napriek nepomeru spoluvlastníckych podielov strán sporu kontinuálne zdôrazňoval skutočnosť, že od roku 2022 sa žalobkyňa, hoc bola majoritnou podielovou spoluvlastníckou, o predmetné nehnuteľnosti nezaujímala a nestarala, v dôsledku čoho pozemok pustol a stavby chátrali, a preto na základe vlastného rozhodnutia, s cieľom zabrániť znehodnoteniu týchto nehnuteľností, vykonal nevyhnutné stavebné úpravy a sanáciu stavieb a taktiež pravidelne realizoval starostlivosť o pozemok. Za účelom preukázania týchto skutočností navrhol výsluch svedka, suseda predmetných nehnuteľností, A. A. K., ktorého prítomnosť zabezpečil na prvom pojednávaní, návrh na výsluch ktorého ale súd zamietol. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/33/2010 zo dňa 28.9.2011 (R 37/2012), v konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu, neberie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk výslovne uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (veľkosť spoluvlastníckych podielov účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom) ani spoločne iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale vždy komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona. Za podstatné a smerodajné v tomto smere žalovaný považuje aj uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo/2688/2020, zo dňa 11.11.2020, kde súd v obdobnom spore v prospech minoritného
podielového spoluvlastníka konštatoval, že z hľadiska účelného využitia veci, ktoré súd radí k hľadiskám, ktoré treba pri rozhodovaní o tom, komu vec prikázať, zohľadňovať, je práve on tým, kto skôr zachová úžitkovú hodnotu nehnuteľnosti a bude schopný ju uviesť do riadneho stavu, a to s ohľadom na jeho doterajšie počínanie, kedy napriek výrazne menšinovému spoluvlastníckemu podielu realizoval sám nevyhnutné opravy - práve na základe tohto hľadiska odvolací súd v predmetnom spore prikázal predmet podielového spoluvlastníctva do výlučného vlastníctva výrazne menšinového podielového spoluvlastníka, čo potvrdil aj následne súd dovolací. Súd prvej inštancie tým, že sa nezaoberal všetkými pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami, ale vychádzal primárne z veľkosti spoluvlastníckych podielov, vec nesprávne právne posúdil, kedy nesprávne v rámci rozhodovacieho procesu aplikoval znenie § 142 ods. 1 OZ, a teda nebral zreteľ komplexne na celý súbor relevantných skutočností, vrátane toho, ako ktorá zo strán sporu pristupovala k predmetným nehnuteľnostiam v poslednom období. V tomto smere zdôraznil, že žalobkyni nebránil v užívaní predmetných nehnuteľností, ako to uvádza súd, ale sama žalobkyňa prestala predmetné nehnuteľnosti navštevovať a starať sa o ne. Zároveň prvoinštančný súd tým, že zamietol návrh na vypočutie A. A. K., znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ani porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k žalovanému.
14. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach primerane odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:
15. Podľa § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní; ak je predmetom spoluvlastníctva nehnuteľnosť, dohoda musí byť písomná.
16. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
17. Z citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva
a jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Určité obmedzenie v tomto smere obsahuje len § 142 ods. 2, ktorý výnimočne umožňuje zamietnutie návrhu na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V konaní o zrušení spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov (alebo jedného z nich) k tejto veci. Ak je predmetom spoluvlastníctva pozemok, treba, aby išlo o nehnuteľnosť so samostatným parcelným číslom, ktorá patrí do spoluvlastníctva účastníkov konania. Súdne konanie začína len na návrh, ktorý môže podať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, teda aj ten, kto má menšinový podiel. Výška spoluvlastníckeho podielu pritom nerozhoduje. Súd, ktorý je povinný postupovať podľa zákonom ustanoveného poradia, nie je síce viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi účastníkov konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle zásady „ne eat iudex ultra petitum artium“, avšak ani takéto návrhy nemožno v konaní nechať bez povšimnutia. Ani súd totiž nemôže proti vôli spoluvlastníka prikázať celú vec za náhradu, ale len jej reálnu časť zodpovedajúcu výške jeho spoluvlastníckeho podielu, pretože tento podiel predstavuje to, čo spoluvlastník vlastnil v ideálnom pomere z celej veci až do rozhodnutia súdu. Zákon ani exemplifikatívne neuvádza dôvody, pre ktoré možno podielové spoluvlastníctvo zrušiť. Vychádza sa z chápania, že súd podielové spoluvlastníctvo ako celok najskôr zruší a potom v tom istom konaní vykoná jeho vyporiadanie. Ak súd o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozhoduje rozsudkom, t.j. autoritatívne, musí pri procesnom postupe dodržať poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva, lebo sú preň záväzné. S povahou rozhodnutia súdu o zrušení spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, cieľom ktorého je novým spôsobom upraviť určitý hmotnoprávny vzťah, ktorý v štádiu konania pred vydaním rozsudku neexistoval (tzv. konštitutívny charakter rozsudku), súvisí aj nevyhnutnosť vyriešiť všetky otázky, ktoré sú medzi účastníkmi sporné a ktoré v rámci novej úpravy právneho vzťahu vyžadujú riešenie. Najprirodzenejším spôsobom likvidácie spoluvlastníckych vzťahov je rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov. Predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva však je, že ide o deliteľnú vec (z technického hľadiska) a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, t.j. vtedy, keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci, ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému poslaniu (záujmu). Pri reálnom rozdelení nehnuteľnosti súd musí dbať na to, aby rozdelením vznikli samostatné veci v právnom zmysle a aby rozdelenie bolo možné zapísať vkladom práva do katastra nehnuteľností (§ 34 a nasl. ýákona č. 162/1995 Z. z.). Ak je predmetom reálneho rozdelenia pozemok, pričom dochádza k vytvoreniu nových parciel, a tým aj k zmene hraníc pôvodnej nehnuteľnosti, treba vyhotoviť geometrický plán zodpovedajúci všetkým požiadavkám geodézie a kartografie, potvrdený jeho zhotoviteľom a overený príslušnou správou katastra (§ 67 zákona č. 162/1995 Z. z.). Len takýto technický podklad na zmenu týkajúcu sa pozemkových nehnuteľností sa môže stať súčasťou rozsudku o ich reálnom rozdelení.
18. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, súd použije ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu. Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom, a to nielen rozdelením veci, ale aj prikázaním doterajšej spoločnej veci niektorému (niektorým) zo zostávajúcich podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, zákon v § 142 ods. 1 druhá a tretia veta od účinnosti novely zákonom č. 526/2002 Z. z. stanovuje tri kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Vychádzajúc najmä zo slov „prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci“, možno vyvodiť, že to nie sú hľadiská jediné, podľa ktorých sa vo veci musí rozhodnúť, ale sú jediné, ktoré zákon výslovne uvádza, a teda aj prioritné, na ktoré súd musí prihliadnuť v takom poradí, v akom sú vedené v zákone. Hľadisko účelného využitia veci sa teda uplatní najmä pri rovnosti spoluvlastníckych podielov sporových strán. Závery súdu o veľkosti spoluvlastníckych podielov a o tom, kto môže predmet spoluvlastníctva po jeho vyporiadaní využiť účelnejšie, sú závermi skutkovými, a nie právnymi. V tomto smere prichádzajú do úvahy právne závery len vo vzťahu k hodnoteniu významu jedného kritéria a jeho porovnania s iným. Možno však prihliadať aj na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil o nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval, a pod.). Predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vždy celá vec (nie jej podiel). Do vlastníctva sa preto vec prikazuje vždy ako celok, a to niektorému (niektorým) zo spoluvlastníkov. Tento spôsob vyporiadania prichádza do úvahy len vtedy, keď aspoň jeden zo spoluvlastníkov prejavuje o celú vec záujem.
19. Odvolací súd poukazuje na to, že podielové spoluvlastníctvo je založené na zásade dobrovoľnosti, preto nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Žalobkyňa mala nárok domáhať sa zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, keď k dohode so žalovaným nedospeli pred podaním žaloby a k dohode nedošlo ani na súde prvej inštancie, preto okresný súd postupoval správne, ak zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu, keď v konaní neboli tvrdené skutočnosti, ktoré by zrušenie vylučovali. Súd je pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva povinný dodržať poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva. Prvoinštančný súd rozhodol o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupujúc podľa druhého zákonom predpokladaného spôsobu vyporiadania, a to prikázaním nehnuteľnosti jednému zo spoluvlastníkov za náhradu, keď záujem o prikázanie prejavili obe sporové strany. Záver okresného súdu o nemožnosti reálnej deľby predmetnej nehnuteľnosti nebol v odvolacom konaní napadnutý stranami sporu.
20. Spoluvlastníci sa môžu dohodnúť o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní (§ 141 ods. 1 OZ); ak nedôjde k dohode, spoluvlastníctvo zruší a vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka vykoná súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci (§ 142 ods. 1 OZ). Judikatúra vychádza z toho, že hľadiská uvedené v § 142 ods. 1 OZ treba vziať vždy do úvahy, nejde však o hľadiská rozhodujúce (pozri napr. R 16/1967) a že otázka, komu bude vec prikázaná, závisí vždy od úvahy súdu. To však vyplýva aj z textu zákona, podľa ktorého súd na uvedené kritériá len „prihliadne“. Súd sa v rozhodnutí o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vždy musí zaoberať výškou podielov spoluvlastníkov a účelným využitím veci, jeho rozhodnutie však môže vychádzať aj z iných skutočností (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/1727/2006).
21. V konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu, neberie na zreteľ samostatne iba niektoré z hľadísk výslovne uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom) ani spoločne iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale vždy komplexne celý súbor relevantných skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona (R 37/2012).
22. Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym, pre rozhodnutie významným skutkovým zisteniam, ktoré aj správne právne posúdil. Nespornou bola skutočnosť, že ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie boli žalobkyňa a žalovaný podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností – žalobkyňa v podiele 15/16 k celku, žalovaný v podiele 1/16 k celku. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov môže požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a o jeho vyporiadanie v zmysle zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Pri svojom rozhodovaní súd vychádzal z aplikácie citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že súd nemôže rozhodnúť o spôsobe vyporiadania svojvoľne, ale je viazaný nasledovným záväzným poradím: 1. rozdelenie veci, 2. prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu, 3. nariadenie predaja veci a rozdelenie výťažku.
23. Po tom, ako súd prvej inštancie zistil, že dohoda medzi podielovými spoluvlastníkmi nie je možná, správne zisťoval, či je možné vec reálne rozdeliť a zistil, že reálne rozdelenie v danom prípade neprichádza do úvahy. Pristúpil preto k zisťovaniu podmienok pre aplikáciu v poradí druhého, citovaným zákonným ustanovením predpokladaného, spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva – prikázaniu veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za náhradu. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že zákonodarca v druhej vete citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka určuje hľadiská, na ktoré je súd povinný prihliadať pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva: veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci.
24. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nesporne vyplynulo, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou s výrazne väčším spoluvlastníckym podielom (15/16) oproti spoluvlastníckemu podielu žalovaného (1/16). Je síce pravdou, že vec možno prikázať aj podielovému spoluvlastníkovi s menším spoluvlastníckym podielom, v danom prípade však žalovaný nepreukázal, že disponuje finančnými prostriedkami na zaplatenie náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne vo výške 218.437,50 eur,
ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, pričom na výpisy z účtov predložené žalovaným v odvolacom konaní odvolací súd prihliadať nemohol, keď neboli splnené zákonné predpoklady v zmysle § 366 CSP, pričom žalovaný ani netvrdil (teda ani nepreukázal), prečo prostriedky procesnej obrany (výpisy z účtov) nemohol použiť bez svojej viny v doterajšom konaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je to žalobkyňa, ktorá vzhľadom na veľkosť svojho spoluvlastníckeho podielu zabezpečí účelné využitie predmetnej nehnuteľnosti. Svedčí tomu aj skutočnosť, že to bola práve žalobkyňa, ktorá scelila spoluvlastnícke podiely na uvedených nehnuteľnostiach v čase, kedy na uvedených nehnuteľnostiach figurovalo až 10 spoluvlastníkov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že od roku 2022 sa žalobkyňa o predmetné nehnuteľnosti nezaujímala ani nestarala a starostlivosť o tieto nehnuteľnosti zabezpečoval výlučne žalovaný, keďže nerozporoval pravdivosť skutkového tvrdenia žalobkyne, že všetky opravy realizoval po tom, ako zamedzil žalobkyni vstup do nehnuteľností výmenou zámkov na stavbe rodinného domu začiatkom roka 2022 a od uvedeného času tieto nehnuteľnosti výlučne užíval a následne ich prenajímal tretím osobám bez súhlasu žalobkyne ako väčšinovej spoluvlastníčky.
25. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz – výsluch svedka A. A. K., suseda predmetných nehnuteľností, odvolací súd poukazuje na to, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán (§ 132 ods. 1 v spojení s § 185 CSP). Ide o povinnosť tej zo strán, ktorá tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorá z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom ani porušením práva na spravodlivý proces. Napriek tomu odvolací súd zdôrazňuje, že ani výsluch A. A. K. by nemohol zvrátiť rozhodnutie súdu v prospech žalovaného.
26. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (ktorý nebol napadnutý osobitnou odvolacou argumentáciou).
27. Z dôvodu, že žalobkyňa bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (keď dôvod na postup podľa § 257 CSP nevzhliadol). Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali o všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS/251/04, III.ÚS/209/04, II.ÚS/200/09 a podobne). Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.
29. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní odvolateľa nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS/252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS/50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS/97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II.ÚS/3/97, II.ÚS/251/03).
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).