Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12Co-35-2026.pdf
PDF · 127.55 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/35/2026
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., zastúpený A. E. D. F., advokátka so sídlom Pri kaštieli 387, 951 22 Alekšince, proti žalovanej: Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie sumy 8.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 4C/47/2025-199 zo dňa 18.02.2026, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol, druhým výrokom žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), čl. 2 ods. 1, 2, čl. 6, čl. 16, čl. 17 ods. 3. písm. b) iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2023 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2, § 96 ods. 2, § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon o HaZZ“), § 11, § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
2. Uviedol, že žalobca sa svojou žalobou voči žalovanej domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 11 a nasledujúcich OZ, za ktorú škodu zodpovedá žalovaná a ktorá jej mala vzniknúť tým, že z dôvodu, že v období troch rokov spätne pred podaním žaloby (v rokoch 2022 - 2024), žalobca odpracoval nad priemerný rozsah pracovného času približne 416 hodín ročne, čím bolo porušené právo európskej únie a z dôvodu, že žalovaná rozvrhovala žalobcovi pracovný čas v rozpore s ním, neúmerne ho zaťažovala, čo zasiahlo najmä do jeho súkromného života, keď mu odňala stovky hodín (52 pracovných dní ročne), ktoré mohol tráviť inak, bol nezákonne oddelený od svojich súkromných, rodinných a spoločenských väzieb, čím bolo porušené jeho právo na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity a práva na primeraný odpočinok a utrpel nemajetkovú ujmu z pracovnej preťaženosti v práci. Pokiaľ ide o výšku nároku na náhradu škody, žalobca požadoval sumu 8.000 eur, pričom uviedol, že táto suma je odôvodnená mimoriadne psychicky náročným povolaním, mierou prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času, hrubým zásahom do jeho súkromného života, vedomosťou žalovanej o neadekvátnom a dlhodobom zaťažovaní žalobcu a jeho šikanóznym správaním voči žalobcovi, keď mal za to, že nepeňažná satisfakcia žalobcu by nebola dostačujúca.
3. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca bol príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej len HaZZ ) a teda bol v služobnom pomere u žalovanej. Počet žalobcom odpracovaných hodín v období rokov 2022 - 2024 nebol medzi stranami sporu sporný, keď sa strany sporu zhodli na tom,
že tento sa zhodoval s údajmi uvedenými v tabuľke hodín služobného času a pracovnej pohotovosti, ktorú predložila žalovaná. Žalobca tvrdil, že v rokoch 2022 - 2024 odpracoval nad maximálny priemerný rozsah pracovného času približne 416 hodín ročne (v priemere odpracoval 56 hodín týždenne), čo predstavuje 52 pracovných dní ročne nad maximálny rozsah pracovného času v prípade bežného 8 hodinového pracovného času. Žalovaná tvrdila, že podľa z tabuľky – výpočtu priemerného pracovného času, prehľadu plánu a rozpisu služieb žalobcu v rozhodnom období žalobca pri zarátaní len skutočne odpracovaných hodín v jednotlivých mesiacoch, z ktorých vyplýva, že nedošlo k prekročeniu pracovného času v žiadnom období. Tvrdila, že pri započítaní celých 24 hodinových zmien (vrátane neaktívnej pracovnej pohotovosti), odpracoval žalobca v každom referenčnom období takýto počet hodín: od marca 2022 do augusta 2022 odpracoval 977,90 hodín od septembra 2022 do februára 2023 odpracoval 1140,60 hodín, od marca 2023 do augusta 2023 odpracoval 785,69 hodín, od septembra 2023 do februára 2024 odpracoval 1156,74 hodín, od marca 2024 do augusta 2024 odpracoval 1205,55 hodín, od septembra 2024 do novembra 2024 odpracoval 252 hodín. Z výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č. 2023/C109/1 vyplýva, že pokiaľ ide o referenčné obdobie použité pre výpočet priemerného týždenného pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s čl. 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Tiež z nej vyplýva, že vzhľadom k čl. 16 písm. b) smernice ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času.
4. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že pokiaľ súdy posudzujú pojmy pracovný čas a čas odpočinku, je potrebné skúmať všetky podmienky, ktoré sa v praxi na daný prípad vzťahujú a teda, že je potrebné skúmať, koľko hodín žalobca v skutočnosti v danom období odpracoval, pričom nie je relevantné, koľko služieb mal žalobca naplánovaných a kedy. Relevantné pre posúdenie otázky, či prípadne jeho priemerný pracovný čas presiahol dovolené maximum, je výlučne, koľko pracovného času žalobca odpracoval. S tvrdením, že je potrebné počítať skutočne odpracované hodiny žalobcu na referenčné obdobia, tak ako to vyplýva z čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, teda s prihliadnutím na čl. 16 písm. b) sa pojem priemerný pracovný čas použije na štyri mesačné obdobie a s použitím čl. 17 ods. 3, písm. b) bod iii). Na protipožiarne služby sa použije referenčné obdobie šesť mesiacov. Taktiež ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o HaZZ stanovuje, že nerovnomerný služobný čas sa rozvrhuje do obdobia šiestich mesiacov. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s obranou žalovanej v tom, že žalobcom odpracovaný pracovný čas v žiadnom z referenčných období nepresiahol maximálny týždenný pracovný čas.
5. Tvrdenia žalobcu o tom, že v rokoch 2022 - 2024 odpracoval nad maximálny priemerný rozsah pracovného času približne 416 hodín ročne, považoval za nepreukázané. Žalobca sám uvádzal, že tento počet je približný, navyše nijako svoje tvrdenia nepreukázal a pokiaľ poukazoval na tabuľku, v ktorej žalovaná mala uviesť hodiny pracovného času a pracovnej pohotovosti, z nej podľa názoru súdu prvej inštancie tieto tvrdenia nevyplývajú a je tomu práve naopak. V konaní vo veci ochrany osobnosti platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená nemajetková ujma a to neoprávneným zásahom žalovanej. Toto svoje dôkazné bremeno žalobca neuniesol. Považoval za nepochybné, že čas čerpania dovolenky žalobcom, či iný druh pracovného voľna alebo práceneschopnosť sa do sumy odpracovaných hodín nezahŕňajú, resp. sú neutrálne (podľa čl. 16 písm. b) Smernice). Pojmy pracovný čas a čas odpočinku sú podľa čl. 2 ods. 1, 2 Smernice vymedzené tak, že pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, pričom od tohto záveru nie je možné sa odchýliť (napr. rozsudok súdneho dvora č. C-518/15 T.D.Q..H..). Považoval za zrejmé čo predstavuje skutočný pracovný čas žalobcu a čo čas jeho odpočinku a akým spôsobom sa tieto veličiny počítajú a tiež to ako a za aké referenčné obdobie je potrebné tak urobiť. Mal preukázané, že pokiaľ ide o jednotlivé referenčné obdobia počet týždňov v referenčnom období marec 2022 - august 2022 bol 24,286 týždňov (priemerný počet skutočne odslúžených hodín za tento týždeň potom bol 40,265 hodín), v referenčnom období september 2022 - február 2023 bol 24,429 týždňov (priemerný počet skutočne odslúžených hodín za tento týždeň potom bol 46,690 hodín), v referenčnom období marec 2023 - august 2023 bol 17,143 týždňov (priemerný počet skutočne odslúžených hodín za tento týždeň potom bol 45,831 hodín), v referenčnom období september 2023 - február 2024 bol 24,286 týždňov (priemerný počet skutočne odslúžených hodín za
tento týždeň potom bol 47, 629 hodín), v referenčnom období marec 2024 - august 2024 bol 25,572 týždňov (priemerný počet skutočne odslúžených hodín za tento týždeň potom bol 47,143 hodín) a v referenčnom období september 2024 - november 2024 bol 10,715 týždňov (priemerný počet skutočne odslúžených hodín za tento týždeň potom bol 23,518 hodín). Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca svoje dôkazné bremeno v konaní neuniesol, keď nepreukázal, že došlo k akémukoľvek zásahu do jeho osobnostných práv, a preto žaloba nie je dôvodná a ako takú ju zamietol.
6. K námietke premlčania nároku žalobcu vznesenej žalovanou, uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť po tom, ako sa právo mohlo uplatniť prvý raz. Z toho vyplýva, že pokiaľ žalobca podal žalobu na súde dňa 19. 03. 2025, je jeho nárok za obdobie pred 19. 03. 2022 premlčaný. Súd prvej inštancie uviedol, že v žalobe žalobcu úplne absentuje akékoľvek zdôvodnenie výšky nároku žalobcu. V danom prípade (z dôvodu zamietnutia žaloby pre nepreukázanie dôvodnosti žaloby čo do jej základu), sa súd síce žalobou v danom smere nezaoberal, avšak je nesporné, že odôvodnenie žaloby pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku je nevyhnutnou súčasťou riadnej žaloby a bez neho (bez uvedenia konkrétnych skutočností o tom ako žalobca dospel k vyčísleniu výšky uplatnenej škody), nie je možné žalobu v tomto smere riadne posúdiť. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú, čo do jej základu, zamietol a to aj bez dokazovania v smere preukazovania jej výšky, nakoľko by také dokazovanie bolo nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, v konaní plne úspešnej, priznal súd nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.
8. Žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie v zákonnej lehote z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Namietal, že v dôsledku nesprávnej a neúplnej transpozície smernice dochádzalo k porušovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času stanoveného na 48 hodín a v období troch rokov pred podaním žaloby žalobca odpracoval hodiny nad stanovený rozsah, čím prichádzal ročne o stovky hodín, ktoré by mohol stráviť rozvíjaním rodinných a sociálnych väzieb, starostlivosťou o rodinu, svojimi záľubami či iným relaxom, teda venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily atď. Žalovaný protiprávny stav znamená aj zásah do základných práv garantovaných článkami 36 a 40 Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-243/09 G. H. je už len samotná strata času odpočinku bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu demonštratívne uvedených v § 13 ods. 2 OZ. Žalobca uviedol, že ujmu, ktorá mu prekračovaním limitu pracovného času vznikla, by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach pociťoval každý, kto by sa nachádzal v rovnakom postavení a znášal takýto stav počas celého svojho pracovného pôsobenia na úkor svojho súkromného života. Odpočinok po práci je nenahraditeľná hodnota a má nepochybne zásadný vplyv aj na kvalitu každodenného života každého človeka. Žalobca si nárokoval na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur, ktorá mu bola spôsobená zásahom do jeho práv nesprávnou transpozíciou smernice 2003/88/ ES, v dôsledku čoho pracovný čas žalobcu pravidelne prekračoval maximálnu hranicu priemerného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice. Žalobca protiprávnym konaním žalovanej utrpel ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do svojho súkromného života spočívajúcom v strate času, ktorý mohol venovať svojej manželke, deťom, priateľom, počas ktorého mohol relaxovať po výkone obzvlášť fyzicky náročného povolania. Zdôraznil, že žalovaná takýmto protiprávnym postupom dlhodobo a systematicky zabezpečovala plnenie zákonných úloh HaZZ so značným podstavom príslušníkov na úkor ich súkromného života a ochrany ich zdravia. Žalovaná tak hrubo zasiahla do súkromného života žalobcu a odňala mu stovky hodín, ktoré mohol venovať svojmu súkromnému životu a odpočinku, čo nie je možné nahradiť nepeňažnou kompenzáciou. Smernica sa vzťahuje aj na činnosť hasičských zborov, čo vyplýva aj sa z rozhodnutia SDEÚ C-429/09 a tento záver je akceptovaný aj judikatúrou slovenských súdov. Úprava pracovného času bola do Zákona o HaZZ nesprávne prevzatá, pričom odchýlky podľa čl. 17 ods. a 3 Smernice sa netýkajú čl. 6. Predmetom žaloby nie sú mzdové nároky žalobcu, ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, za ktorú zodpovedá členský štát. Výšku požadovanej ujmy žalobca vníma ako adekvátnu vzhľadom na náročnosť povolania žalobcu, mieru
prekročenia limitov maximálneho týždenného pracovného času a vedomosti žalovanej o preťažovaní príslušníkov HaZZ bez prijatia adekvátnych opatrení.
9. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že čas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nie je nepovažovaný za súčasť služobného času, čo je ujmou žalobcu. Žalovaná v praxi nezapočítava neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku do fondu pracovného času, napriek tomu, že v zmysle judikatúry SD EÚ ide o súčasť fondu pracovného času. Formálnym oddelením služobnej pohotovosti od času výkonu služby sa vytvorila osobitná kategória času, čo smernica nepripúšťa, čím sa de facto uzákonil stav, že zhruba tretina z celkového času, ktorý žalobca reálne strávil v práci a bol nevyhnutne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, sa nepovažuje za pracovný čas, čím dochádza aj k porušovaniu čl. 6 písm. b) Smernice. S poukazom na § 97 zákona o HaZZ dovolenka a iné voľno nemôže slúžiť na kompenzáciu prekračovania maximálneho pracovného času. S poukazom na Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času uverejnené dňa 26. 04. 2023 pod C143/8 (ďalej len„ Výkladové oznámenie“) sa doba platnej dovolenky a práceneschopnosti nezahŕňa alebo je neutrálna pri výpočte týždenného priemerného pracovného času. Neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny priemerný týždenný pracovný čas. Žalobca bol toho názoru, že všetky položky uvedené v § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ je potrebné posudzovať ako pracovný čas. Zároveň mal zato, že referenčné obdobia v podľa čl. 16 písm. b) a čl. 19 Smernice neboli transponované do vnútroštátneho poriadku vôbec. Judikatúra SD EÚ vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nesprávnej transpozície smernice neviaže na preukázanie určitého stupňa závažnosti vzniknutej ujmy alebo na existenciu závažnej ujmy. Žalobca súdu prvej inštancie predložil jednotlivo a aj v rámci vyjadrenia pomocné tabuľky k žalobcom skutočne odpracovaným hodinám po jednotlivých týždňoch. Z tabuľky žalobcu vyplýva, koľko reálne žalobca odpracoval hodín a kedy dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca namietal zohľadnenie tabuľky žalovanej s názvom ,,Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach“. Tabuľka žalobcu poskytovala hodnoverný a pravdivý dôkaz o reálne odpracovaných hodinách žalobcu, pričom súd prvej inštancie na ňu vôbec neprihliadal. Tabuľka žalovanej hodiny žalobcu nesprávne odpočítala, pričom k tejto námietke žalobcu súd prvej inštancie nedal žiadnu odpoveď. SD EÚ osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04).
10. Záverom žalobca v odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, bez presvedčivého odôvodnenia, preto považoval napadnutý rozsudok za svojvoľný, zmätočný, v rozpore s princípom právnej istoty a nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie vyvodil z dôkazov, predložených výlučne žalovanou, logicky neudržateľné závery, v napadnutom rozsudku neodôvodňuje prečo rozhodol tak, ako rozhodol, nedáva odpovede na závažné námietky žalobcu. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru neodôvodnil, prečo nevychádzal z výpočtu žalobcu a ním predloženej tabuľky. Absencia predbežného právneho posúdenia v tejto zložitej veci spôsobila, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko prevzal matematický model žalovanej teda jednej strany, bez toho aby umožnil druhej strane včasnú a relevantnú argumentáciu voči tomuto modelu. Žalobca pritom poukazoval na rozhodnutia iných súdov, ktoré už vo svojich rozhodnutiach rozoberali nesprávnosť tabuľky a výpočtu žalovanej, avšak súd prvej inštancie nezdôvodnil prečo sa nimi nezaoberal. Žalobca mal legitímne očakávanie, že súdy v identických skutkových veciach budú rozhodovať rovnako. Odklon bez vysvetlenia je porušením princípu právnej istoty.
11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a navrhla, aby odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku a argumenty súdu považovala za výstižné a presvedčivé, rozsudok podľa jej názoru dal odpovede na všetky, pre rozhodnutie vo veci významné skutkové a právne otázky a zároveň sa náležite vysporiadal aj so všetkými rozhodujúcimi námietkami oboch strán (žalobcu aj žalovanej). Napadnutý rozsudok považovala za zákonný a v oboch výrokoch vecne správny. Namietala, že žalobca neuniesol bremeno tvrdení, ani čo do samotného základu, teda otázky pracovného času, ani čo do otázky spôsobenej ujmy. Žalobca až v odvolaní samotnom po prvýkrát na str. 5 predložil prepočty pracovného času, ktoré však v rámci odvolacieho konania nie je možné predkladať ako nové dôkazy, keďže odvolanie slúži výlučne na preskúmanie zákonnosti a správnosti rozhodnutia nižšieho súdu na základe predloženého
spisu a už prejednaných dôkazov. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na to, že jeho ujma bola spôsobená samotným rozvrhovaním zmien, čo však bolo v tomto konaní, absolútne irelevantné. Konanie, ktorému predchádzala žaloba žalobcu bola iniciovaná ako porušenie článku 6 smernice 2003/88/ES, teda otázka prekročenia pracovného času, nie jeho rozvrhnutia. Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie aplikoval nielen smernicu 2003/88/ES, ale aj zákon o HaZZ a judikatúru SD EÚ správne a v súlade aj s eurokonformným výkladom. Žalobca nepreukázal žiaden konkrétny dopad na svoje práva alebo osobnú sféru, čím dôkaznú povinnosť žalobcu nesplnil ani len formálne. Súd správne posúdil otázku pracovného času. SD EÚ jasne rozdelil, čo je a čo nie je pracovným časom. Pracovný čas a čas odpočinku sú antonyma, teda sú si protichodnými skutočnosťami. Neexistuje žiadny ekvivalent nejakého medzi pracovného času alebo medzi odpočinku. Existuje len pracovný čas a čas odpočinku. Tieto nie je možné zamieňať ani ich nijakým spôsobom rozširovať. Súd svoj záver skonštatoval v bode 24. rozhodnutia. Stotožnila sa aj so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa neutralizácie, uviedla, že ide o dni času odpočinku, ktoré sa v referenčnom období „preskočia“, ako keby neexistovali, pretože nemôžu byť použité na priemerovanie pracovného času pracovníka; teda nemôžu byť použité na kompenzáciu vyššieho rozsahu práce v inej časti toho istého referenčného obdobia. Žalovaná trvala na tom, že § 86 ods. 1 zákona o HaZZ jasne stanovuje, že služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne v obdobiach 6 mesiacov. Je preto zrejmé, že uvedené ustanovenie predstavuje ustanovenie transpozičné. Žalovaná poukázala na názory odvolacích súdov, ktoré majú za to, že ak je služobný čas plánovaný nerovnomerne do období 6 mesiacov v zmysle § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, tak jediný eurokonformný výklad predmetného ustanovenia je ten, že predstavuje transpozíciu referenčného obdobia v zmysle Smernice a keďže sa jedná o pružne stanovené referenčné obdobie, tak je potrebné rozdeliť žalované obdobie do šiestich šesťmesačných referenčných období, a tak skontrolovať jeho priemerný pracovný čas. Uvedené vyplýva aj z logiky a charakteru nerovnomerne rozvrhnutého služobného času, že pracovný čas v jednotlivých týždňoch bude kolísavý, a teda sa dá predpokladať, že v určitých týždňoch bude žalobca pracovať viac, zatiaľ čo v iných menej. Na záver dodala, že žalobca sám neurčil v akom období sledovať prekročenie pracovného času, ani nijakým spôsobom tvrdenia žalovanej dostatočným spôsobom nespochybnil a v závere poukázala na rozhodnutie Krajského súdu V Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/8/202 zo dňa 15.07.2025.
12. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), ako aj skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a po prejednaní dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť procesným postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 ods. 1 CSP.
13. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou dňa 19. 03. 2025 domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur, spôsobenej žalobcovi v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho 48 hodín v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 01. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Uvedenému Smernicu považoval za nesprávne transponovanú. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý bol v celom jeho rozsahu napadnutý odvolaním žalobcu a z toho dôvodu predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
15. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalobcu, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, že sa súd prvej inštancie jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V súvislosti s riadnym odôvodnením rozsudku je potrebné uviesť, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
16. Nedostatok riadneho a náležitého odôvodnenia bráni odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožní strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je tiež dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nedostatočné, a teda aj nepreskúmateľné, keďže nezodpovedá požiadavke preskúmateľnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia upravenej v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
17. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora, je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie.
18. Ustanovenia smernice musia byť prebraté do právneho poriadku členského štátu tak, aby bol dosiahnutý stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neskúmal riadnu a úplnú transpozíciu smernice čl. 6 Smernice 2003/88/ES z 04. 11. 2003 do právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. jeho priamu uplatniteľnosť pred vnútroštátnymi súdmi, hoci táto otázka bola pre právne posúdenie veci rozhodujúca a žalobca ju v žalobe namietal. Neskúmal, či vnútroštátna právna úprava služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru zabezpečuje naplnenie požiadaviek vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín vrátane práce nadčas. Zároveň sa nevysporiadal s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie týkajúcou sa povinnosti vnútroštátnych súdov preskúmať súlad vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ a zabezpečiť jeho plný účinok vo vzťahu k zamestnancom (napr. rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß). Uvedené opomenutie predstavuje podstatný nedostatok právneho posúdenia veci, v dôsledku ktorého je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné.
19. Nemožno konštatovať, že by Slovenská republika prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o referenčnom období, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenie § 86 zákona o HaZZ upravuje nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice, relevantnou zostáva otázka, či došlo k prekročeniu maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času žalobcu nad 48 hodín, a to opakovane. Smernica v čl. 16 písm. b) umožňuje členským štátom ustanoviť referenčné obdobia nepresahujúce 4 mesiace, avšak bolo potrebné, aby bolo prevzaté do nášho právneho poriadku. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, je ho potrebné prevziať do právneho poriadku. Odvolací súd zastáva názor, že v prípade referenčných období nejde o priamy účinok Smernice v článkoch 16 a 17 ods. 3 bod iii). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi. V prípade čl. 16 a 17 nejde o právo jednotlivca, ale možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Samotné výkladové pravidlá priznávajú priamy účinok len právu, „podľa ktorého referenčné obdobie na vykonanie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov“, teda priamemu právu, na ktoré sa jednotlivec môže odvolať, a ktoré je jednoznačne stanovené. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o HaZZ sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice, tak ako sa domnieval súd prvej inštancie v bode 25. napadnutého rozsudku. Slovenský právny poriadok výslovne nestanovoval referenčné obdobie pre príslušníkov HaZZ. Zákon o HaZZ neobsahoval žiadnu osobitnú právnu úpravu týkajúcu sa referenčných období pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Referenčné obdobie šesť mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do nášho
právneho poriadku zavedené až novelou účinnou od 01. 11. 2024. Prijatá novela podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024, teda v rozhodnom období, kedy bol do zákona o HaZZ inkorporovaný ods. 3 § 97. Z uvedeného vyplýva, že nie je správny záver súdu prvej inštancie, že je potrebné počítať skutočne odpracované hodiny žalobcu na referenčné obdobia tak, ako to podľa jeho názoru vyplýva z čl. 6 písm. b) Smernice a § 86 ods. 1 zákona o HaZZ.
20. Článok 6 písm. b) Smernice ustanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov, neprekročí 48 hodín. V čl. 2 ods. 1 Smernice je uvedené, že pracovným časom je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou. Podľa uvedeného článku čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Článok 2 ods. 1 a 2 Smernice vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
21. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3CdoPr/12/2025 zo dňa 25. 03. 2026 uviedol, že „z ustanovenia § 97 ods. 1 zákona o HaZZ expressis verbis vyplýva, že ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie... tiež neprítomnosť služobníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény atď. Fond pracovného (služobného) času vo všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou účinnou od 01. 11. 2024 do zákona č. 315/2001 Z. z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné započítavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený čas do priemerného pracovného času zahrnúť.“
22. Súd prvej inštancie do odpracovaných hodín žalobcu nezahrnul čas čerpania dovolenky žalobcom, práceneschopnosť, či iný druh pracovného času (podľa čl. 16 písm. b) Smernice). Napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia dospel k záveru, že čas čerpania dovolenky, či iný druh pracovného voľna alebo práceneschopnosť, je pri výpočte priemerného týždenného služobného času neutrálny a do odpracovaných hodín žalobcu sa nezahŕňa. Súd prvej inštancie sa však nezaoberal výkladom § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ani významom skutočnosti, že uvedené doby zákon výslovne považoval za výkon štátnej služby. Následne prijatý právny názor Najvyššieho súdu SR v citovanom rozhodnutí, potvrdil, že z ustanovenia § 97 ods. 1 zákona o HaZZ v znení účinnom do 31. 10. 2024, vyplýva potreba tieto doby pri určení priemerného služobného času zohľadniť. Táto interpretácia zároveň potvrdzuje, že právna otázka nebola súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí náležite preskúmaná a odôvodnená.
23. Na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy podľa judikatúry Súdneho dvora má poškodený nárok, ak sú splnené tri podmienky. Prvou podmienkou je, že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné. Cieľom čl. 6 písm. b) Smernice je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov tak, že nebudú pracovať vrátane nadčasov v období siedmych dní viac ako 48 hodín v priemere. Uvedená norma, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Druhou podmienkou priznania náhrady škody je existencia škody. Treťou podmienkou je priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Je potrebné skonštatovať, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii.
24. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže podľa jeho názoru nepreukázal, že došlo k akémukoľvek zásahu do jeho osobnostných práv, a z toho dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Takýto záver je však predčasný a nepreskúmateľný, keďže sa súd vôbec nezoberal konkrétnymi tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe
o náhrade nemajetkovej ujmy a nevykonal ich vecné posúdenie. Žalobca v žalobe tvrdil, že v dôsledku konania žalovanej utrpel nemajetkovú ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do jeho súkromného života, tá sa prejavovala stratou času, ktorý mohol venovať rodine, priateľom a stratou času na odpočinok po výkone psychicky a fyzicky náročného povolania. Ďalej poukazoval na negatívny dopad na svoje medziľudské vzťahy, mimoriadnu pracovnú vyťaženosť, dlhodobé prežívanie stresu a s tým súvisiace zníženie kvality života. Napriek týmto tvrdeniam, súd prvej inštancie nevysvetlil z akých dôvodov ich nepovažoval za relevantné, ani sa nezaoberal otázkou, či uvedené skutočnosti môžu predstavovať zásah do osobnostných práv žalobcu a zakladať vznik nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie rozsudku tak neobsahuje úvahy, na základe ktorých súd dospel k záveru, že k zásahu do osobnostných práv nedošlo, čím nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
25. Pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy je súd povinný vychádzať zo všetkých okolností konkrétneho prípadu a zohľadniť najmä intenzitu porušeného práva, trvanie porušenia, ako aj konkrétne dôsledky, ktoré porušenie vyvolalo v osobnej sfére poškodeného. Všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj Európsky súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuß považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia a jeho trvaním, potrebu odškodniť vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. Súd je preto povinný individuálne vyhodnotiť všetky tvrdené následky porušenia práva a posúdiť ich vo vzájomných súvislostiach. Nie je postačujúce sa bez ďalšieho obmedziť na konštatovanie, že poškodený nepreukázal samotný zásah do jeho práv, ak v žalobe žalobca tvrdil zásah do jeho osobnostných práv, ktorý popísal konkrétnymi okolnosťami. Súd má povinnosť sa s uvedenými tvrdeniami vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia. Až po komplexnom posúdení vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy môže súd dospieť k záveru, či prišlo resp. neprišlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a toto posúdenie musí reflektovať aj v odôvodnení rozhodnutia.
26. Odvolací súd na záver dodáva, že žalovaná dňa 17. júna 2025 v skrátenom legislatívnom konaní v parlamente schválila novelu zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorá zvyšuje finančnú náhradu za určenú služobnú pohotovosť hasičov, čo bolo pravdepodobne reakciou na množstvo prebiehajúcich sporov v danej veci. Podobne stanovila hornú hranicu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas a určenej služobnej pohotovosti nesmie prekročiť 48 hodín. Výnimka môže nastať len v prípade, že hasič udelí dobrovoľný súhlas, ktorý však môže kedykoľvek odvolať. V takom prípade môže byť horná hranica 48 hodín prekročená, avšak len za podmienky, že nepresiahne 72 hodín týždenne. Žalovaná na svojej oficiálnej stránke uviedla, že zavedenie týchto pravidiel je plne v súlade s požiadavkami práva Európskej únie a prispieva k zabezpečeniu ochrany zdravia a práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
27. S ohľadom na uvedené odvolací súd odvolanie žalobcu zhodnotil ako opodstatnené a v dôsledku toho napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude zaoberať transpozíciu čl. 6 písm. b) Smernice do slovenského právneho poriadku, opätovne posúdi obdobia, za ktoré sa má posudzovať priemerný pracovný čas, ako aj to, čo je potrebné zohľadniť do odpracovaných hodín na účel preskúmania, či prišlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice (v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoPr/12/2025 zo dňa 25.03.2026). V neposlednom rade prihliadne na súdnu prax všeobecných súdov, vyšších súdnych autorít, v obdobných prípadoch. Na základe preskúmania uvedených skutočností následne posúdi aj vznik a výšku nemajetkovej ujmy žalobcu, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Svoje nové rozhodnutie odôvodní skutkovo aj právne tak, aby zodpovedalo zákonnej požiadavke jeho presvedčivosti v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Zároveň s ohľadom na celkový výsledok sporu rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).