Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7To-64-2026.pdf
PDF · 118 KB
Case nature
Area
Subarea
7To/64/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Branislava Krivošíka, v trestnej veci proti obžalovanému A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2, písm. b), ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 01.07.2026 pod sp. zn. 28T/28/2026, na verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 13.08.2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. A. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda bol obžalovaný A. A. uznaný vinným zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je v ňom uvedené.
Za túto trestnú činnosť mu okresný súd uložil podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), písm. n), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, § 39 ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky 8 (osem) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Okresný súd zdôvodnil svoje rozhodnutie v rozsahu č.l. 398-403 spisu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote (ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní okresného súdu dňa 01.07.2026) odvolanie obžalovaný A. A., namietajúc ním výrok o uloženom treste odňatia slobody.
Obžalovaný podané odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne osobitným písomným podaním zo dňa 20.07.2026 najmä tým, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o treste dostatočne nezohľadnil všetky poľahčujúce okolnosti existujúce na jeho strane, v dôsledku čoho považuje uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov za neprimerane prísny. Poukázal pritom na svoju ťaživú životnú a rodinnú situáciu, keď ho v roku 2024 opustila manželka a ponechala mu v starostlivosti ich spoločnú maloletú, v tom čase štvorročnú dcéru. Začiatkom roka 2025 mu následne zomrela matka, ktorá mu dovtedy so starostlivosťou o dcéru pomáhala, a zároveň prišiel aj o zamestnanie v spoločnosti C. C. D., v ktorej pracoval od 1. februára 2020 do 7. mája 2025. Zdôraznil, že u uvedeného zamestnávateľa pracoval k jeho spokojnosti a tento deklaroval záujem o
jeho opätovné prijatie do pracovného pomeru. Súčasne poukázal na to, že jeho maloletá dcéra sa v súčasnosti nachádza v detskom domove v E. D..
Ďalej obžalovaný argumentoval svojím postojom k trestnému konaniu, keď od jeho počiatku intenzívne spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, spáchanie skutku v plnom rozsahu priznal a vo svojich výpovediach uviedol okolnosti páchania trestnej činnosti, ako aj mená osôb, od ktorých psychotropné látky nakupoval a ktorým ich následne predával. Podľa obhajoby tak s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracoval v plnom rozsahu a svoje konanie úprimne oľutoval.
Za osobitne významnú okolnosť obžalovaný považoval skutočnosť, že jeho spolupráca sa neobmedzovala iba na trestnú vec vedenú proti jeho osobe. Počas výkonu väzby začal spolupracovať a naďalej spolupracuje aj s Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Trnave v inej trestnej veci týkajúcej sa závažnej drogovej trestnej činnosti. Na preukázanie významu tejto spolupráce poukázal na správu KR PZ Trnava zo dňa 26. mája 2026, podľa ktorej by bez jeho výpovede a aktívnej spolupráce bolo odhalenie a následné preukázanie protiprávnej činnosti tam stíhaných páchateľov značne sťažené. Obhajoba zdôraznila, že podľa uvedenej správy obžalovaný významnou mierou prispel k usvedčeniu páchateľov závažnej drogovej trestnej činnosti a jeho podiel na jej objasňovaní bol označený za esenciálny, pričom naďalej dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní.
Podľa tejto správy začal s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracovať z vlastnej vôle, bol prvou osobou, ktorá začala o predmetnej trestnej činnosti vypovedať, objasnil podstatné okolnosti týkajúce sa skutku a významnou mierou napomohol k odhaleniu jeho páchateľov. Jeho výpoveď zároveň nebola v rozpore s ostatnými zabezpečenými dôkazmi a významnou mierou verifikovala už skôr získané kriminálne informácie.
Obžalovaný preto zastával názor, že na jeho strane prevažujú poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), n) a o) Trestného zákona. Nad rámec spolupráce vo vlastnej trestnej veci podľa obhajoby prejavil reálnu snahu o nápravu práve tým, že významnou mierou prispel k objasneniu inej závažnej trestnej veci vedenej Krajským riaditeľstvom PZ v Trnave. Takýto jeho postoj podľa obhajoby napĺňa materiálne predpoklady na aplikáciu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu.
Na podporu tvrdenia o možnosti jeho riadneho začlenenia do spoločnosti po výkone trestu obžalovaný predložil aj potvrdenie svojho bývalého zamestnávateľa, podľa ktorého bol zamestnávateľ s jeho pracovným výkonom, technickou zručnosťou a prístupom k plneniu pracovných úloh spokojný. Zamestnávateľ zároveň deklaroval, že vzhľadom na jeho predchádzajúce skúsenosti a znalosť interných logistických procesov je v prípade existencie voľného pracovného miesta pripravený s ním opätovne uzatvoriť pracovnú zmluvu, a to na pozíciu operátora logistiky, vodiča VZV alebo operátora výroby, pričom mu vie poskytnúť aj ubytovanie v blízkosti miesta výkonu práce.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti obžalovaný namietal, že účel trestu a ochranu spoločnosti možno v jeho prípade dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku a následne podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s použitím § 39 ods. 1 v spojení s § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona uložil obžalovanému trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby a výkon takto uloženého trestu podľa § 49 a nasl. Trestného zákona podmienečne odložil s určením primeranej skúšobnej doby. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
Okresný prokurátor odvolanie nepodal a k písomným dôvodom odvolania obžalovaného sa do termínu verejného zasadnutia odvolacieho súdu bližšie písomne nevyjadril.
Konanie na odvolacom súde
Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie prostredníctvom videokonferenčného zariadenia v prítomnosti prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava, obžalovaného a jeho obhajcu.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, považujúc uložený trest v napadnutom rozsudku za zákonný
a primeraný s poukazom na charakter trestnej činnosti a osobu obžalovaného. Napokon dodal, že na aplikáciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. o) Tr. zák. neboli v danom prípade splnené zákonné podmienky.
Obhajkyňa obžalovaného spolu s obžalovaným na verejnom zasadnutí poukazovali na písomné dôvody odvolania s tým, že mu navrhli v celom rozsahu vyhovieť a uložiť obžalovanému nepodmienečný trest na samej spodnej hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods.1 a ods.3 Tr. zákona.
Krajský súd ako súd odvolací, postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste, proti ktorému obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo, pričom prihliadol aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Keďže obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, ktoré súd prvého stupňa po splnení zákonných podmienok prijal, výrok o vine nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom preskúmania odvolacím súdom tak bol výlučne výrok o treste a s ním súvisiaci výrok o spôsobe jeho výkonu. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný bol uznaný za vinného zo zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku o treste nezistil pochybenie takého charakteru, ktoré by odôvodňovalo jeho zmenu v prospech obžalovaného. Naopak, po komplexnom zhodnotení spôsobu spáchania skutku, jeho rozsahu a trvania, osoby obžalovaného, jeho trestnej minulosti, možností jeho nápravy, ako aj účelu trestu vymedzeného v § 34 ods. 1 Trestného zákona dospel k záveru, že uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov nemožno považovať za neprimerane prísny. V kontexte všetkých okolností prípadu ide podľa názoru odvolacieho súdu skôr o trest mierny, ktorý sa nachádza na samej dolnej hranici trestnej represie prichádzajúcej do úvahy pri aplikácii mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona.
Pri ukladaní trestu je potrebné vychádzať zo zásady jeho individualizácie. Trest nemá predstavovať mechanický následok právnej kvalifikácie skutku, ale musí byť výsledkom komplexného hodnotenia všetkých kritérií uvedených predovšetkým v § 34 ods. 4 Trestného zákona, teda spôsobu spáchania činu a jeho následku, zavinenia, pohnútky, poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, osoby páchateľa, jeho pomerov, možnosti jeho nápravy a jeho správania po spáchaní trestného činu. Primeranosť trestu pritom nemožno posudzovať iba z pohľadu páchateľa a jeho subjektívne pociťovanej tvrdosti, ale aj z pohľadu záujmu spoločnosti na ochrane pred ďalším páchaním trestnej činnosti, požiadaviek individuálnej a generálnej prevencie a potreby vyjadriť trestom spoločenské odsúdenie protiprávneho konania.
Judikatúra dlhodobo vychádza z toho, že primeraný trest musí byť výsledkom vyváženého hodnotenia závažnosti trestného činu a pomerov páchateľa, pričom nemožno jednostranne absolutizovať okolnosti svedčiace v jeho prospech a abstrahovať od charakteru trestnej činnosti, spôsobu jej páchania či predchádzajúceho spôsobu života páchateľa.
Osobitný význam má predchádzajúca trestná činnosť tam, kde poukazuje na neúčinnosť predchádzajúcich sankcií a na nepriaznivejšiu prognózu nápravy páchateľa.
V posudzovanej veci nemožno prehliadnuť, že nejde o jednorazové, náhodné alebo situačne podmienené vybočenie obžalovaného z inak riadneho spôsobu života. Obžalovaný si najmenej od mája 2025 až do februára 2026 zadovažoval metamfetamín a konope, tieto látky prechovával za účelom ďalšej distribúcie a následne ich opakovane predával alebo poskytoval viacerým osobám. Distribúcia nebola ojedinelá; pri jednotlivých odberateľoch išlo podľa skutkových zistení o opakované predaje uskutočňované týždenne, niekoľkokrát týždenne, prípadne každých niekoľko dní. Takýto charakter konania vypovedá o určitej pravidelnosti, systematickosti a dlhodobejšom zapojení obžalovaného do distribúcie omamných a psychotropných látok.
Závažnosť predmetného konania zvyšuje aj to, že trestná činnosť smerovala voči viacerým osobám a jej predmetom bol predovšetkým metamfetamín. Obžalovaný teda nebol postihovaný za prosté prechovávanie omamnej alebo psychotropnej látky pre vlastnú potrebu, ale za aktívne obchodovanie s týmito látkami a ich distribúciu ďalším osobám. Skutok bol navyše právne posúdený ako konanie páchané po dlhší čas a na viacerých osobách, pričom obžalovaný už bol za taký čin právoplatne odsúdený. Uvedené okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu podstatne zvyšujú potrebu individuálnej prevencie a súčasne limitujú priestor na ďalšie zmierňovanie trestnej represie.
Osobitnú pozornosť odvolací súd venoval trestnej minulosti obžalovaného. Z odpisu registra trestov vyplýva, že bol doposiaľ štyrikrát súdne trestaný, pričom jedno odsúdenie má zahladené. Z hľadiska hodnotenia osoby páchateľa je podstatné predovšetkým to, že už v minulosti bol odsúdený za závažnú drogovú trestnú činnosť, konkrétne za zločin súvisiaci s neoprávneným zadovažovaním, držaním a obchodovaním s omamnými a psychotropnými látkami, pričom aj v tejto veci išlo o predaj metamfetamínu viacerým konečným spotrebiteľom. Bol mu za to uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, z ktorého bol následne podmienečne prepustený.
Uvedená skutočnosť má podľa odvolacieho súdu mimoriadny význam pri posudzovaní možností nápravy obžalovaného. Predchádzajúce odsúdenie za typovo veľmi podobnú, ba v podstatných znakoch rovnakú drogovú trestnú činnosť, spojené s reálnym výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody, obžalovaného evidentne neodradilo od toho, aby sa po určitom časovom odstupe opätovne zapojil do distribúcie metamfetamínu. V tomto smere nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou, ktorá akcentuje predovšetkým jeho priaznivé osobné pomery a následný pozitívny postoj k trestnému konaniu, avšak nedostatočne reflektuje skutočnosť, že predchádzajúci výkon trestu odňatia slobody nesplnil vo vzťahu k drogovej trestnej činnosti svoj individuálno-preventívny účel.
Odvolací súd zároveň považuje za potrebné korigovať tú časť argumentácie súdu prvého stupňa, v ktorej pri hodnotení predchádzajúcich odsúdení uviedol, že išlo o prečiny, a preto z hľadiska stupňa závažnosti neodôvodňujú prísnejší postup pri ukladaní trestu. Takýto záver nezodpovedá úplne obsahu samotného napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol v minulosti právoplatne odsúdený aj za zločin drogovej povahy. Táto nepresnosť však nemá za následok nezákonnosť uloženého trestu; práve naopak, jej korekcia posilňuje záver odvolacieho súdu, že trest uložený súdom prvého stupňa nemožno hodnotiť ako prísny.
Odvolací súd pritom rešpektuje zákaz dvojitého pričítania tej istej okolnosti zakotvený v § 38 ods. 1 Trestného zákona. Predchádzajúce odsúdenie za obdobnú drogovú trestnú činnosť, ktoré je zároveň súčasťou kvalifikovanej skutkovej podstaty prejednávaného trestného činu, nemožno opätovne formálne hodnotiť ako priťažujúcu okolnosť. To však neznamená, že pri individualizácii trestu je súd povinný abstrahovať od celkového obrazu osoby obžalovaného a od jeho kriminálnej minulosti. Pri posudzovaní možností jeho nápravy a účinnosti predchádzajúceho trestnoprávneho pôsobenia je významné, že už absolvoval výkon trestu za obdobnú drogovú trestnú činnosť a napriek tomu sa k distribúcii metamfetamínu vrátil. Samostatný podklad pre zohľadnenie predchádzajúcej trestnosti navyše predstavuje aj ďalšie nezahladené odsúdenie obžalovaného.
Nemožno prehliadnuť ani to, že obžalovaný bol trestným rozkazom právoplatne odsúdený za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere šiestich mesiacov so skúšobnou dobou dvoch rokov. Prejednávaná úmyselná trestná činnosť pritom pokračovala aj po právoplatnosti tohto odsúdenia. Aj táto okolnosť oslabuje argumentáciu obžalovaného o možnosti dosiahnuť jeho nápravu ďalším „symbolickým“ odsúdením a svedčí o tom, že miernejšie formy trestnoprávneho pôsobenia u neho nepredstavujú dostatočnú záruku vedenia riadneho života.
Odvolací súd však neprehliadol priaznivé okolnosti stojace na strane obžalovaného. Je potrebné oceniť jeho procesný postoj v predmetnej trestnej veci, najmä to, že sa ku skutku priznal, na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine a svoje konanie oľutoval. Súdna prax vychádza z toho, že poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona predpokladá nielen priznanie páchateľa, ale aj úprimné oľutovanie trestného činu, ktorého existenciu je potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu a celkového procesného postoja páchateľa. V posudzovanom prípade nemá odvolací súd dôvod spochybňovať záver súdu prvého stupňa, že táto poľahčujúca okolnosť bola splnená.
Odvolací súd rovnako pozitívne hodnotí spoluprácu obžalovaného s orgánmi činnými v trestnom konaní. Zo správy Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave vyplynulo, že obžalovaný dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy spolupracoval pri objasňovaní inej závažnej drogovej trestnej činnosti a významnou mierou prispel k usvedčovaniu jej páchateľov. Odvolací súd túto spoluprácu nijako neznižuje a považuje ju za významnú skutočnosť svedčiacu v prospech obžalovaného.
Práve preto nemožno súhlasiť ani s prípadným záverom, že by súd prvého stupňa spoluprácu obžalovaného ignoroval. Naopak, táto bola premietnutá do hodnotenia poľahčujúcich okolností a tvorila súčasť celkového priaznivého hodnotenia jeho procesného postoja. Súd prvého stupňa obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, pričom z napadnutého rozsudku výslovne vyplýva, že ju spojil so správou Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave. Judikatúra pritom rozlišuje medzi samotným priznaním a skutočným napomáhaním pri objasňovaní trestnej činnosti; pre aplikáciu § 36 písm. n) sa vyžaduje kvalitatívne vyššia miera súčinnosti, napríklad poskytnutie údajov umožňujúcich vytvoriť komplexnejší obraz o trestnej činnosti alebo účasti ďalších osôb. Takáto aktívnejšia súčinnosť bola v prejednávanej veci preukázaná.
Za nedôvodnú však odvolací súd považuje požiadavku obhajoby, aby bola obžalovanému navyše priznaná ďalšia poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. o) Trestného zákona. Zákonné predpoklady poľahčujúcej okolnosti podľa tohto ustanovenia sú užšie a nemožno ich stotožňovať s akoukoľvek významnou pomocou pri usvedčení viacerých páchateľov. Zmyslom tohto ustanovenia je osobitne bonifikovať páchateľa, ktorý prispel k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny.
Zo správy Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, na ktorú obhajoba poukazuje, síce bezpochyby vyplýva významný prínos obžalovaného k objasneniu drogovej trestnej činnosti viacerých konkrétnych osôb, avšak nevyplýva z nej, že by osoby, k odhaleniu alebo usvedčeniu ktorých obžalovaný prispel, boli trestne stíhané alebo skutkovo identifikované ako organizovaná skupina, zločinecká skupina alebo teroristická skupina v zákonnom zmysle. Samotná skutočnosť, že na trestnej činnosti participovalo viac osôb, prípadne že tieto osoby medzi sebou spolupracovali pri distribúcii omamných alebo psychotropných látok, ešte bez ďalšieho neznamená existenciu niektorej z kvalifikovaných skupinových foriem uvedených v § 36 písm. o) Trestného zákona.
Poľahčujúce okolnosti predstavujú zákonom taxatívne alebo obsahovo presne vymedzené okolnosti, ktorých existencia musí byť preukázaná v celom rozsahu zákonných znakov. Nie je prípustné analogicky rozširovať obsah konkrétnej poľahčujúcej okolnosti len preto, že konanie páchateľa je z materiálneho hľadiska hodnotiteľné pozitívne. Pokiaľ teda obžalovaný významne napomohol pri objasňovaní trestnej činnosti viacerých osôb, takáto spolupráca bola správne zohľadnená prostredníctvom § 36 písm. n) Trestného zákona a v rámci všeobecných kritérií individualizácie trestu podľa § 34 Trestného zákona. Bez preukázania toho, že jeho pomoc smerovala k odhaleniu alebo usvedčeniu zákonom výslovne uvedenej organizovanej, zločineckej alebo teroristickej skupiny, však nie je možné tú istú spoluprácu kvalifikovať aj podľa § 36 písm. o) Trestného zákona.
Navyše, ani prípadný záver o splnení tejto ďalšej poľahčujúcej okolnosti by sám osebe nebol spôsobilý privodiť pre obžalovaného priaznivejšie rozhodnutie o treste. Aj keby totiž odvolací súd hypoteticky pripustil, že konanie obžalovaného by bolo možné subsumovať aj pod § 36 písm. o) Trestného zákona, pri komplexnom hodnotení všetkých okolností významných pre určenie druhu a výmery trestu by naďalej prevažovali skutočnosti spočívajúce v závažnosti a dlhodobosti drogovej trestnej činnosti, jej páchaní vo vzťahu k viacerým osobám, opakovanom obchodovaní s metamfetamínom, ako aj v trestnej minulosti obžalovaného, predovšetkým v jeho skoršom odsúdení za obdobnú drogovú trestnú činnosť a v neúčinnosti predchádzajúceho trestnoprávneho pôsobenia. Priznanie ďalšej poľahčujúcej okolnosti by teda nemohlo viesť k záveru, že trest vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov je neprimerane prísny, ani by neodôvodňovalo ďalšie mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Uložený trest by aj pri takomto priaznivejšom právnom posúdení okolností na strane obžalovaného zostal podľa názoru odvolacieho súdu trestom primeraným, ba vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti skôr miernym.
Za dôvod na ďalšie mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd nepovažoval ani osobné a rodinné pomery obžalovaného. Odvolací súd nespochybňuje, že jeho
osobná situácia bola v rozhodnom období nepriaznivá. Obžalovaný poukazoval na odchod manželky, starostlivosť o maloletú dcéru, úmrtie matky, stratu zamestnania, ako aj na súčasné umiestnenie dcéry v zariadení ústavnej starostlivosti. Rovnako bolo preukázané, že bývalý zamestnávateľ má záujem ho opätovne zamestnať a poskytnúť mu aj ubytovanie. Tieto skutočnosti môžu byť relevantné pri individualizácii trestu a pri úvahách o možnostiach budúcej resocializácie, nemajú však taký mimoriadny charakter, ktorý by v spojení s charakterom prejednávanej trestnej činnosti a trestnou minulosťou obžalovaného odôvodňoval ďalšie prelomenie zákonom ustanovenej hranice trestu.
Mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona nemožno chápať ako pravidelný prostriedok korekcie každej trestnej sadzby, ktorú páchateľ subjektívne pociťuje ako prísnu. Ide o výnimočný inštitút, ktorého použitie predpokladá taký súhrn okolností prípadu alebo pomerov páchateľa, pre ktorý by aj uloženie trestu na dolnej hranici inak použiteľnej sadzby bolo neprimerane prísne a zároveň by ochranu spoločnosti bolo možné zabezpečiť trestom kratšieho trvania. Súdna prax v tejto súvislosti zdôrazňuje, že samotné priznanie, ľútosť či priaznivé osobné alebo rodinné pomery nemožno mechanicky považovať za mimoriadne okolnosti odôvodňujúce postup podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona; musí ísť o okolnosti, ktoré svojou povahou alebo intenzitou odlišujú konkrétny prípad od bežne sa vyskytujúcich prípadov daného druhu.
V posudzovanej veci je navyše potrebné zdôrazniť, že obžalovaný už benefit mimoriadneho zníženia trestu získal. Za predmetný zločin zákon ustanovuje trestnú sadzbu odňatia slobody od 7 do 15 rokov. Súd prvého stupňa na základe vyhlásenia obžalovaného o vine aplikoval § 39 ods. 5 Trestného zákona a uložil mu trest vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov, teda trest zodpovedajúci zníženiu zákonnej dolnej hranice siedmich rokov o jednu tretinu. Už samotná výsledná výmera preto predstavuje výrazné zvýhodnenie obžalovaného oproti zákonnej sadzbe zodpovedajúcej závažnosti kvalifikovanej skutkovej podstaty.
Za týchto okolností by ďalšie znižovanie trestu už podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedalo zásade proporcionality. Pozitívny procesný postoj obžalovaného, jeho priznanie, ľútosť a spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní sú okolnosťami, ktorým odvolací súd priznáva náležitú váhu. Nemôžu však viesť k tomu, že by boli fakticky potlačené alebo marginalizované okolnosti na opačnej strane hodnotenia, predovšetkým dlhodobosť a opakovanosť distribúcie metamfetamínu, počet osôb, ktorým bola droga poskytovaná, predchádzajúce odsúdenie obžalovaného za rovnaký druh drogovej trestnej činnosti, predchádzajúci výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody a ďalšie odsúdenie za trestný čin spojený s návykovou látkou.
Trest má byť individualizovaný, nie však individualizovaný jednostranne. Požiadavka spravodlivého trestu sa vzťahuje nielen k záujmom páchateľa, ale aj k záujmom spoločnosti. Princíp humánnosti trestania neznamená rezignáciu na účinnú trestnú represiu v prípadoch, keď predchádzajúce odsúdenie a dokonca ani výkon nepodmienečného trestu neviedli k tomu, aby sa páchateľ vyvaroval ďalšieho páchania typovo rovnakej trestnej činnosti. Práve opätovné páchanie drogovej trestnej činnosti po predchádzajúcom odsúdení za distribúciu metamfetamínu je okolnosťou, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu zásadne oslabuje tvrdenie obhajoby, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje ešte kratší trest.
Odvolací súd preto nepovažoval za presvedčivú ani argumentáciu založenú na tom, že účel trestu možno dosiahnuť podmienečným odsúdením. Takýto záver je v rozpore nielen s potrebou individuálnej prevencie, ale aj so zákonnými podmienkami podmienečného odkladu výkonu trestu. Napadnutým rozsudkom bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov a 8 mesiacov. Navyše obžalovaný pokračoval v úmyselnej trestnej činnosti aj v čase skúšobnej doby predchádzajúceho podmienečného odsúdenia, čo je okolnosť, ktorú súd prvého stupňa správne vyhodnotil z pohľadu § 49 ods. 3 Trestného zákona. Záver, že by ďalšie „mierne“ odsúdenie bolo dostatočným prostriedkom nápravy obžalovaného a ochrany spoločnosti, preto nemá oporu ani v zákone, ani v doterajšom vývoji jeho trestnoprávnej minulosti.
Pokiaľ obžalovaný v odvolaní poukazoval na svoju pracovnú minulosť a prísľub opätovného zamestnania, odvolací súd tieto skutočnosti nepodceňuje. Stabilné pracovné a bytové zázemie môže byť významným resocializačným faktorom. Samo osebe však nedokáže eliminovať negatívne prognostické faktory vyplývajúce z jeho recidívy. Navyše zo skutkového stavu vyplýva, že obžalovaný už v minulosti
dostal reálnu možnosť zaradiť sa po výkone trestu do riadneho života a určitý čas tak aj žil. Skutočnosť, že následne opätovne začal distribuovať metamfetamín, preto vyžaduje, aby súd pri prognóze jeho nápravy nevychádzal iba z aktuálne deklarovaných zámerov, ale aj z jeho predchádzajúceho reálneho správania.
Rovnako závažné rodinné udalosti, na ktoré obžalovaný poukazuje, možno ľudsky chápať a zohľadniť pri individualizácii trestu, nemožno ich však akceptovať ako ospravedlnenie alebo podstatné zníženie závažnosti vedomého a dlhodobejšieho obchodovania s drogami. Medzi stratou blízkej osoby, rozpadom partnerského vzťahu či stratou zamestnania na jednej strane a opakovaným predajom metamfetamínu viacerým osobám na strane druhej nie je taká súvislosť, ktorá by odôvodňovala záver o mimoriadne zníženej miere zavinenia alebo o mimoriadnych okolnostiach prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona.
Odvolací súd preto v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že ďalšie mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona by bolo neodôvodnené. Na rozdiel od obhajoby však zároveň považuje za potrebné uviesť, že výslednú výmeru 4 rokov a 8 mesiacov nemožno pri všetkých vyššie uvedených okolnostiach označiť za prísnu. Ak by mal odvolací súd hodnotiť uložený trest výlučne z hľadiska jeho vecnej primeranosti bez procesných limitov odvolacieho konania, vzhľadom na charakter a dlhodobosť trestnej činnosti, jej páchanie voči viacerým osobám, opakovanú distribúciu metamfetamínu a predovšetkým predchádzajúce odsúdenie obžalovaného za obdobnú drogovú trestnú činnosť, prikláňal by sa skôr k záveru, že uložený trest sa pohybuje na hranici miernosti.
Tento záver však nemohol viesť k zmene napadnutého rozsudku v neprospech obžalovaného. Odvolanie proti výroku o treste bolo podané výlučne obžalovaným v jeho prospech a prokurátor napadnutý rozsudok v neprospech obžalovaného odvolaním nenapadol. Odvolací súd bol preto viazaný zákazom reformatio in peius. Podľa ust. § 322 ods.3 druhá veta Trestného poriadku nemožno v prípade, ak odvolanie bolo podané iba v prospech obžalovaného, zmeniť napadnutý výrok v jeho neprospech; zákaz sa vzťahuje na rozhodovanie odvolacieho súdu a pri zrušení rozsudku aj na ďalšie konanie pred súdom prvého stupňa.
Zákaz reformatio in peius predstavuje procesnú garanciu práva obžalovaného podať opravný prostriedok bez rizika, že iba v dôsledku jeho vlastnej procesnej aktivity dôjde k zhoršeniu jeho postavenia. Ak oprávnený subjekt, ktorým je pri výroku o treste v neprospech obžalovaného predovšetkým prokurátor, rozsudok v jeho neprospech nenapadne, odvolací súd nemôže nedostatok takéhoto odvolania nahrádzať vlastnou úvahou o potrebe prísnejšieho trestu. Súčasná právna úprava Trestného poriadku vychádza z toho, že obžalovaný môže rozsudok napadnúť iba vo svoj prospech, zatiaľ čo prokurátor ho môže napadnúť aj v jeho neprospech. Z uvedeného dôvodu, hoci odvolací súd považuje uložený trest skôr za mierny než prísny, nebol procesne oprávnený jeho výmeru zvýšiť.
Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu prihliadol na priznanie obžalovaného, jeho úprimnú ľútosť, aktívnu spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní, rodinné pomery, starostlivosť o maloletú dcéru, možnosť opätovného pracovného zaradenia, ako aj na ďalšie okolnosti stojace v jeho prospech. Tieto priaznivé okolnosti sa pritom v uloženom treste reálne a výrazne premietli, keď namiesto trestu v zákonnej sadzbe 7 až 15 rokov bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere iba 4 rokov a 8 mesiacov.
Na druhej strane však proti týmto okolnostiam stojí charakter trestnej činnosti, jej dlhšie trvanie, opakované obchodovanie s metamfetamínom, distribúcia viacerým osobám, predchádzajúca drogová trestná činnosť obžalovaného, predchádzajúci výkon nepodmienečného trestu a ďalšie odsúdenie, pričom predchádzajúce trestnoprávne sankcie neviedli k jeho trvalému odradeniu od ďalšej trestnej činnosti. Práve v tomto celkovom kontexte nemožno dospieť k záveru, že trest 4 rokov a 8 mesiacov predstavuje voči obžalovanému neprimerane tvrdú sankciu.
Odvolací súd preto, aj keď pozitívne hodnotí a oceňuje spoluprácu obžalovaného s orgánmi činnými v trestnom konaní, jeho priznanie, úprimnú ľútosť a deklarovanú snahu viesť v budúcnosti riadny život, nepovažoval tieto skutočnosti za dostatočné na ďalšie zmiernenie trestu. Uvedené okolnosti už boli v jeho prospech náležite zohľadnené a ich ďalšia bonifikácia by v konečnom dôsledku viedla k
neprimeranému potlačeniu závažnosti spáchaného skutku a významu jeho predchádzajúcej, najmä drogovej trestnej minulosti.
V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj širšie spoločenské dôsledky drogovej trestnej činnosti, ktoré nemožno pri úvahách o primeranosti trestu opomínať. Neoprávnené obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami nepredstavuje trestnú činnosť, ktorej škodlivé následky zostávajú obmedzené iba na osobu ich bezprostredného užívateľa. Distribúcia drog vytvára a udržiava podmienky na ich ďalšie užívanie, prehlbovanie drogovej závislosti a s tým spojené poškodzovanie fyzického a psychického zdravia konzumentov, pričom jej negatívne dôsledky sa následne premietajú aj do ich rodinných, pracovných, sociálnych a majetkových pomerov. Drogová závislosť je pritom spôsobilá negatívne zasiahnuť nielen samotného užívateľa, ale aj jeho najbližšie rodinné a sociálne prostredie a v konečnom dôsledku zaťažuje spoločnosť ako celok.
Osoba, ktorá omamné alebo psychotropné látky opakovane distribuuje ďalším osobám, preto nemôže dôsledky svojho konania redukovať iba na jednotlivé akty odovzdania či predaja drogy. Svojím konaním vedome prispieva k existencii a fungovaniu prostredia, v ktorom sa drogy dostávajú ku konečným užívateľom, a tým aj k vzniku alebo prehlbovaniu následkov, ktoré sú s ich užívaním typicky spojené. Tieto následky môžu mať zdravotný, sociálny i majetkový charakter a môžu sa dotknúť celých rodín, či už v podobe narušenia rodinných vzťahov, straty zamestnania a príjmu, zadlžovania, zanedbávania vyživovacích a rodičovských povinností alebo ďalších sociálno-patologických javov.
Uvedené platí o to viac v posudzovanom prípade, keď konanie obžalovaného nemalo charakter jednorazového poskytnutia omamnej alebo psychotropnej látky, ale išlo o opakovanú a dlhšie trvajúcu distribúciu predovšetkým metamfetamínu viacerým osobám. Zo skutkových zistení vyplýva, že jednotlivým odberateľom predával metamfetamín opakovane, v niektorých prípadoch dokonca niekoľkokrát týždenne alebo každých niekoľko dní. Takýto spôsob konania objektívne zvyšuje riziko vzniku a prehlbovania vyššie uvedených negatívnych následkov a súčasne zvyšuje stupeň potreby ochrany spoločnosti pred obdobným konaním.
Práve tieto súvislosti si musí uvedomiť aj samotný obžalovaný, pokiaľ svoju ľútosť a deklarované rozhodnutie viesť v budúcnosti riadny život myslí vážne. Jeho vlastné nepriaznivé životné a rodinné pomery síce odvolací súd pri individualizácii trestu zohľadnil, nemožno však súčasne prehliadnuť, že distribúciou omamných a psychotropných látok sa obžalovaný podieľal na vytváraní rizika obdobne závažných životných, zdravotných, rodinných a majetkových problémov u ďalších osôb a ich blízkych. Uvedomenie si tejto širšej škodlivosti vlastného konania musí byť nevyhnutnou súčasťou jeho skutočnej nápravy a resocializácie.
Aj z tohto pohľadu preto odvolací súd považuje ďalšie zmiernenie už uloženého trestu za neopodstatnené. Pri určovaní primeranej trestnej sankcie nemožno prihliadať iba na aktuálne priaznivý procesný postoj obžalovaného, ale je potrebné zachovať spravodlivú rovnováhu medzi jeho osobnými pomermi a potrebou ochrany spoločnosti pred trestnou činnosťou, ktorej následky svojím významom a dosahom výrazne presahujú osobu samotného páchateľa.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý výrok o treste je zákonný, pričom uložený trest je z hľadiska jeho výmery skôr mierny než prísny. Odvolacie námietky obžalovaného preto neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého výroku ani založiť dôvod na ďalšie mimoriadne zníženie trestu. Keďže odvolací súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.