Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-126-2026.pdf
PDF · 212.83 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/126/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, Mgr. Zuzany Štolcovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpená Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza, dieťa matky: C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/X, F. F., občan SR, právne zastúpenej: JUDr. Ján Kanaba ml., advokát, so sídlom J. Zemana 101, Trenčín a otca: G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, E., občan SR, právne zastúpený: JUDr. Jana Šálková ml., advokátka, so sídlom Bystrická 101, Žarnovica, za účasti Krajskej prokuratúry v Trenčíne, so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, v konaní o zmenu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o návrhu otca na uloženie výchovného opatrenia matke a o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 18P/61/2025-322 zo dňa 23. januára 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 18P/61/2025-322 zo dňa 23. januára 2026 v napadnutých výrokoch II., III., IV., V. p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že „I. Návrh matky na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej A. v celom rozsahu zamieta. II. Návrh otca na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej A. v celom rozsahu zamieta. III. Návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia zamieta. IV. Návrh otca na uloženie výchovného opatrenia zamieta. V. Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.“ 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že matka sa návrhom z 18.08.2025, doručeným Okresnému súdu Trenčín 19.08.2025, domáha zmeny úpravy práv a povinností k maloletej A., ktorú žiadala zveriť do svojej výlučnej osobnej starostlivosti, styk otca s maloletou neupravovať, určiť otcovi vyživovaciu povinnosť v sume 250,- Eur mesačne. Trovy konania nežiadala. Návrh podala na Okresný súd Trenčín s odôvodnením, že tento súd je miestne príslušný podľa trvalého bydliska matky a maloletého dieťaťa. Spolu s návrhom vo veci samej podala aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhala zákazu styku otca s maloletou do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a dočasného zverenia maloletej do svojej výlučnej starostlivosti do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. 3. Okresný súd Trenčín dňa 25.08.2025 postúpil spis v zmysle § 5 a § 6 ods. 1 CMP na Okresný súd Prievidza, ktorý súd naposledy rozhodoval o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Uznesením z 25.08.2025 Okresný súd Prievidza preniesol svoju príslušnosť na Okresný súd Trenčín v súlade s § 112 CMP ako súd miestne príslušný podľa trvalého bydliska maloletého dieťaťa. Po tom,
čo Okresný súd Trenčín vyslovil nesúhlas s prenesením príslušnosti, Krajský súd v Žiline uznesením z 23.09.2025 rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Trenčín s prenesením príslušnosti je dôvodný a miestne príslušným súdom v danej veci je Okresný súd Prievidza s odôvodnením, že miestnu príslušnosť Okresného súdu Prievidza nemení to, že maloletá má nahlásený trvalý pobyt len evidenčne v F. F., ak keď otec viackrát vykonal zmenu adresy maloletej na E. a matka následne na F. F.. Neboli podľa krajského súdu splnené všetky podmienky podľa § 112 CMP kumulatívne napriek tomu, že došlo k faktickej evidenčnej zmene trvalého bydliska maloletého dieťaťa, nedošlo k nej dohodou rodičov ani iným zákonným spôsobom. Fakticky striedavá osobná starostlivosť naďalej trvá, to znamená, že bydlisko maloletej je aj na adrese v územnom obvode Okresného súdu Prievidza, ako aj územného obvodu Trenčín, avšak naposledy rozhodoval Okresný súd Prievidza. Nie je dôvod na prenesenie na Okresný súd Trenčín, nakoľko by to nebolo v záujme maloletého dieťaťa, kedy striedavá starostlivosť sa realizuje týždeň v E. a týždeň v F. F.. 4. Uznesením z 06.10.2025 okresný súd za kolízneho opatrovníka maloletej ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza. 5. Uznesením z 10.10.2025 okresný súd návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2025. 6. Otec podaním prostredníctvom svojho právneho zástupcu z 23.10.2025, doručeným do konania 24.10.2025 navrhol okresnému súdu, aby upustil od výsluchu maloletej kolíznym opatrovníkom a navrhol priame vypočutie dieťaťa súdom s odôvodnením, že maloletá bola v konaní sp.zn. 12P/39/2025 viackrát vypočúvaná, avšak tieto výsluchy neviedli k jednoznačnému objasneniu názoru maloletého dieťaťa na prejednávanú vec. K návrhu vo veci samej sa otec vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 27.10.2025, doručeným súdu 27.10.2025. Otec uvádza k striedavej osobnej starostlivosti, že aj Najvyšší súd SR ako dovolací súd všetky dôkazy vyhodnotil a dovolanie matky zamietol. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že súdom nariadená striedavá osobná starostlivosť sa dodnes realizuje a dieťa je od rozchodu rodičov v režime striedania, ktorý je ustálený intervalom týždeň/ týždeň. Správy kolízneho opatrovníka sú len jedným z dôkazných prostriedkov a súdy vyhodnocovali komplexne všetky dôkazy. Kolízny opatrovník (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza) v správe zo dňa 07.11.2025 poukazuje na to, že v konaní sp.zn. 12P/39/2025 bola rozsudkom opätovne uložená povinnosť podrobiť sa odbornému a sociálnemu poradenstvu, ktoré sa má realizovať v centre Prievidza po dobu najdlhšie jedného roka od právoplatnosti tohto rozsudku v rozsahu 40 hodín u každého rodiča. Doposiaľ rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Po právoplatnosti rozhodnutia sa uskutoční prvé stretnutie rodičov, pracovníkov centra a kolízneho opatrovníka. Z vykonaného pohovoru s rodičmi maloletého dieťaťa vyplýva, že matka na podanom návrhu trvá, otec s návrhom nesúhlasí, pohovor s maloletou zo strany kolízneho opatrovníka vykonaný nebol, nakoľko súd vyhovel požiadavke otca o upustenie od výsluchu maloletej kolíznym opatrovníkom. 7. Uznesením z 12.11.2025 okresný súd zamietol návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia s odôvodnením, že z tvrdení otca nevyplýva potreba bezodkladnej úpravy pomerov, čím nie sú splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. 8. Okresný súd vec prejednal v neprítomnosti matky maloletej za účasti jej právneho zástupcu, vykonal dokazovanie a rozhodol vo veci samej. V konaní vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov oboch rodičov, kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa, psychológa Krajského súdu v Trenčíne, výsluchom otca maloletej, výsluchmi maloletej v domácnostiach oboch rodičov, prehratím zvukových nahrávok predloženými rodičmi maloletej, oboznámením obsahu listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, oboznámením podstatného obsahu spisu sp. zn. 12P/39/2025 a v ňom spisu sp. zn. 18P/49/2022, čím zistil skutkový stav v miere, umožňujúcej v merite veci rozhodnúť. Návrh otca na ďalšie dokazovanie, a to znalecké psychiatrické vyšetrenie matky okresný súd s poukazom na už vykonané znalecké dokazovanie v konaní sp. zn. 18P/49/2022, na vyšetrovaciu zásadu, ktorá sa v danom type konania uplatňuje a zásahu hospodárnosti konania ako nadbytočné zamietol. „Z konania sp. zn. 18P/49/2022 bolo zistené, že Okresný súd Prievidza rozsudkom zo dňa 28.06.2024, č.k. 18P/49/2022
- 892 zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch a upravil ostatný rozsah rodičovských práv a povinností k maloletej. V dôsledku odvolania voči rozsudku okresného súdu Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 27.11.2024, sp. zn. 13CoP/209/2024 rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok okresného súdu a krajského súdu nadobudol právoplatnosť 19.12.2024. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala matka maloletej dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom zo dňa 29.05.2025 tak, že dovolanie matky zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.07.2025. Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že súd akcentuje záujem maloletého dieťaťa, ktorý je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, Pri posudzovaní, čo je najlepším
záujmom maloletého dieťaťa súd musí zohľadniť všetky relevantné skutočnosti a okolnosti tak, aby bolo zabezpečené morálne a materiálne blaho dieťaťa a chránené jeho práva a oprávnené záujmy. Rozhodujúcimi kritériami, ktoré majú byť použité pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa sú najmä osobný kontext, aktuálna situácia a potreba dieťaťa ( odôvodnenie rozsudku bod 23.2). Je potrebné posúdiť najlepší záujem dieťaťa vo svetle špecifických okolností konkrétneho dieťaťa. A za procesnú vadu konania nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad.“ 9. Z konania sp. zn. 12P/39/2025 zo súdneho spisu bolo okresným súdom zistené, že dňa 20.10.2025 súd rozhodol rozsudkom č.k. 12P/39/2025-752 tak, že dal matke súhlas na podanie žiadosti o zápis maloletej na Základnú školu C. D., F. F.. Návrh otca na danie súhlasu za matku na podanie žiadosti o zápis maloletej na Základnú školu E. zamietol. Zároveň uložil rodičom maloletej povinnosť podrobiť sa odbornému a sociálnemu poradenstvu, ktoré sa bude realizovať prostredníctvom Centra pre deti a rodiny I., so sídlom I., H. J. XXX/XX po dobu najdlhšie jedného kalendárneho roka od právoplatnosti tohto rozhodnutia a v rozsahu 40 hodín priameho výkonu u každého rodiča. Pri úvahe súdu, návšteva ktorej školy je v súčasnosti pre maloletú vhodnejšia, prihliadol súd najmä na tieto okolnosti: 1. opakované vyjadrenia maloletej pred kolíznym opatrovníkom, kedy maloletá opakovane preferovala bývanie i školu v F. F.; 2. doterajší prístup oboch rodičov k plneniu si svojich povinností pokiaľ ide o dochádzku maloletej do školy v tomto školskom roku (otec napriek tomu že vedel, resp. od svojej právnej zástupkyne mal vedieť, že podľa neodkladného opatrenia súdu má maloletá 01.09.2025 nastúpiť do 1. ročníka v J. F. F., toto rozhodnutie nerešpektoval, priviedol maloletú dňa 01.09. do J. E., skutočnosť, ktorú matke oznámil len deň predtým) a 3. skutočnosť, že maloletá už navštevuje Základnú školu F. F., na prostredie ktoré si zvykla a v ktorej škole je spokojná (jednoznačne to vyplýva z výsluchu maloletej pred kolíznym opatrovníkom, písomného vyjadrenia triednej učiteľky maloletej, vyjadrenia riaditeľky ZŠ F. F. a napokon aj z výpovede matky). Pre rozhodnutie súdu boli podstatné tri výpovede maloletej, ktoré sa uskutočnili u kolízneho opatrovníka, vo februári a apríli roku 2025, osobitne však v októbri 2025 (č.l. 694), kedy maloletá tvrdila, že chce bývať u mamy v F. F. a v F. F. chce takisto chodiť do školy. Pokiaľ otec v priebehu konania vyčítal matke neustále sťahovanie sa v poslednom období, na základe čoho možno podľa neho pochybovať o tom, či je matka vôbec spôsobilá zabezpečiť pre maloletú stabilné prostredie pre jej ďalší fyzický aj duševný vývoj, okresný súd uviedol, že matka sa z miesta spoločného bydliska odsťahovala z dôvodu rozchodu s otcom maloletej, potrebovala si vyriešiť bytovú otázku, ktorú sa jej podarilo vyriešiť zrejme definitívne až v súčasnosti, pretože žije aj s maloletou v byte, ktorý má vo svojom výlučnom vlastníctve, v ktorom má maloletá vytvorený priestor pre svoj ďalší fyzický a duševný vývoj. Rozhodnutie matky presťahovať sa do F. F. sa súdu javí ako jej trvalé rozhodnutie vzhľadom na zlé vzájomné vzťahy s otcom maloletej a skutočnosť, že v mieste jej terajšieho bydliska žije aj jej najbližšia rodina, ktorá jej je ochotná i v súčasnosti podľa potreby pomôcť. Z vyššie uvedených dôvodov (ods. 103. až 109. odôvodnenia tohto rozhodnutia) okresný súd návrh otca vo veci samej na danie mu súhlasu súdom namiesto matky maloletej na podanie prihlášky maloletej na Základnú školu v E., žiadosti na zápis maloletej do Základnej školy v E. ako nedôvodný zamietol. V ods. 113. a 114. odôvodnenia rozsudku súd uvádza, že vzťahy oboch rodičov sú naďalej konfliktné a nevedia sa vždy zhodnúť na úprave výkonu svojich práv a povinností voči maloletej, keď doterajšia odborná pomoc rodičom poskytovaná prostredníctvom ÚPSVaR Prievidza na Referáte poradensko-psychologických služieb a neskôr aj na CDR Prievidza (od novembra 2022 do marca 2024) svoj účel nesplnila a rodičia ani v súčasnosti nedokážu všetky veci ohľadne maloletej riešiť bez odbornej pomoci, čo sa v budúcnosti môže negatívne prejaviť aj v ďalšom duševnom a fyzickom vývoji maloletej, uložil súd obom rodičom, v súlade s § 37 ods. 2 písm. d) zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, povinnosť podrobiť sa odbornému a sociálnemu poradenstvu, ktoré sa bude realizovať prostredníctvom CDR I., so sídlom v I., H. J. XXX/XX. O výchovnom opatrení rozhodol súd v súlade s ustanovením § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine, keďže rodičia v súčasnosti nedokážu ohľadne výkonu svojich rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletej, aj pokiaľ ide o návštevu školy, racionálne komunikovať. CDR I. súhlasilo s poskytovaním odbornej a sociálnej pomoci obom rodičom maloletého dieťaťa, pričom podľa kolízneho opatrovníka je vhodné, aby obaja rodičia v CDR absolvovali poradenstvo v rozsahu 40 hodín priameho výkonu u každého z nich, čo súd vo svojom rozhodnutí akceptoval. Pokiaľ právna zástupkyňa otca na poslednom pojednávaní vo veci navrhla, aby v prípade, ak okresný súd prihliadne na závery znaleckého posudku, vypracovaného v inom konaní I. H., doplnil dokazovanie novým znaleckým posudkom, resp. aby zvážil možnosti potreby vykonania takéhoto dôkazu, súd tento procesný návrh uznesením zamietol, pretože ďalšie dokazovanie vo veci by bolo neúčelné, nadbytočné a nehospodárne, resp. vzhľadom na dovtedajšie výsledky dokazovania by rozhodnutie súdu nijako nezmenilo. Zo spisu je zistené, že v poradí II. rozsudok okresného súdu
ešte nenadobudol právoplatnosť z dôvodu podaného odvolania, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Žiline. 10. Z výsluchu maloletej A. v oboch domácnostiach bolo zistené, že v domácnosti matky, ako aj v domácnosti otca sa jej páči. Má sa u oboch dobre. Vo výsluchu v domácnosti matky maloletá uviedla, že s matkou je to lepšie. Keď je s otcom, tak je to len o trošičku horšie (ukázala palcom a ukazovákom ruky rozmedzie cca 3 mm). Nevedela zdôvodniť, prečo sa má u otca horšie. Cestu do školy z domácnosti otca označila za dlhú. Vo výsluchu v domácnosti matky dňa 02.12.2025 sa maloletá vyjadrila, že u matky je šťastná a u otca, keď je, tak je len o trošku menej šťastná. Za dôvod označila ježka, ktorý ju má pichať, iba toto je dôvod, prečo je u otca menej šťastná. Vo výsluchu v domácnosti otca dňa 08.12.2025 maloletá uviedla, že má u otca vaňu, dávajú do nej šumivú bombu. Spontánne ukázala priestor kúpeľne a sú evidentné pozitívne prejavy správania u maloletej z opisu aktivity kúpania. Podávanie kvapiek, či iných prípravkov maloletej na spanie z jej výsluchu nebolo potvrdené. Na opakovane položenú otázku, ako rada je maloletá u matky a ako rada u otca, rukami ukázala v domácnosti otca rovnaký rozsah rukami cca 60 cm. Potvrdila, že aj u otca je šťastná rovnako ako u matky. Z výsluchu maloletej v domácnosti otca vyplynulo, že maloletá neprijíma model starostlivosti, kedy by vôbec nebola v kontakte s matkou, ale preferuje väčší rozsah jej pobytu v domácnosti otca oproti jej pobytu v domácnosti matky. Opakovane cestu do školy z otcovej domácnosti označila za pre ňu dlhú. Maloletá sa vyjadrila, že v škole je jej dobre. 11. Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Prievidza, odbor sociálnych vecí (v ďalších odsekoch ako ,,kolízny opatrovník“) pred súdom uviedol, že striedavá osobná starostlivosť je funkčná a myslí si, že k zmene tejto formy starostlivosti by dôjsť nemalo. U maloletej vníma pretrvávajúci konflikt lojality a maloletá sa vyjadruje v závislosti od toho, v domácnosti ktorého z rodičov sa práve nachádza. V konaní sp. zn. 12P/39/2025 rodičia o poradenstvo prejavili záujem a toto im v danom konaní aj bolo uložené. V ich prípade má poradenstvo veľký význam. Psychologička Krajského súdu v Trenčíne p. K. K. L. pred súdom uviedla, že má za to, že striedavá osobná starostlivosť je funkčná. U oboch rodičov sú vytvorené takmer identické podmienky pre zabezpečenie starostlivosti o maloletú. Tiež postrehla u maloletej prítomný konflikt lojality, apelovala na rodičov k zmene svojho správania v záujme vytvorenia najlepších podmienok pre svoje dieťa. 12. Okresný súd s poukazom na § 36 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Zákona o rodine“), § 24 ods. 3 Zákona o rodine, § 26 Zákona o rodine, § 121 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej ako ,,CMP“) a vykonané dokazovanie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia a návrhy oboch rodičov: 1.návrh matky na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej a to návrh matky na zverenie maloletej do jej osobnej starostlivosti, určenie výživného a o ,,neúprave“ styku maloletej s otcom a 2. návrh otca na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej, a to zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti a úpravou styku matky s maloletou bez bližšej špecifikácie dní vrátane dania súhlasu k dochádzke do školy v E. obidva ako nedôvodné vo výrokoch I. a II. rozsudku v celom rozsahu zamietol. 13. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že súd maloletú A. rozsudkom zo dňa 28.06.2024 č.k. 18P/49/2022-892 zveril do striedavej osobnej starostlivosti rodičov v týždňových intervaloch, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že striedavá osobná starostlivosť je v záujme maloletej, a to bez rizika spočívajúceho v tom, že maloletá by si na tento model starostlivosť nevedela zvyknúť, pretože v čase tohto rozhodnutia sa viac ako pol roka striedavá osobná starostlivosť realizovala. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 19.12.2024. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom zo dňa 29.05.2025 tak, že dovolanie matky zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.07.2025. 14. Okresný súd dospel k záveru, že doteraz realizovaná striedavá osobná starostlivosť v týždňových intervaloch je aj naďalej v najlepšom záujme maloletej A.. Konštatoval, že maloletá je so starostlivosťou oboch rodičov spokojná, v oboch domácnostiach má vytvorené vhodné podmienky pre svoj riadny vývin, k obom rodičom prechováva pozitívne citové väzby a vo vzdelávaní i osobnostnom rozvoji prospieva. Okresný súd nezistil, že otcom tvrdené zmeny v správaní maloletej boli priamym dôsledkom pôsobenia matky. Pokiaľ sa maloletá pri výsluchu v domácnosti otca vyjadrila, že by chcela tráviť viac času s otcom, tento prejav prisúdil prostrediu, v ktorom bola vypočúvaná, pričom poukázal aj na jej vyjadrenia o želaní byť rovnako dlho u oboch rodičov. Skutočnosť, že sa v domácnosti otca javila uvoľnenejšia a spontánnejšia, podľa okresného súdu sama osebe neodôvodňovala zmenu fungujúcej striedavej starostlivosti. Okresný súd zdôraznil, že maloletá je od októbra 2022 prakticky nepretržite v režime striedavej osobnej starostlivosti, pričom tento model považoval za osvedčený a funkčný. Pri rozhodovaní prihliadol aj na pretrvávajúci konflikt medzi rodičmi, ktorý má byť riešený v rámci odborného poradenstva nariadeného v konaní sp. zn. 12P/39/2025. Z tohto dôvodu zamietol aj návrh otca na uloženie výchovného opatrenia matke, keď dospel k záveru, že namietané správanie matky možno
riešiť v rámci už uloženého výchovného opatrenia a zároveň mal za preukázané, že matka od návštev školy počas výkonu starostlivosti otca upustila v novembri 2025. Okresný súd ďalej uviedol, že zverenie maloletej do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov by vzhľadom na existujúci konflikt lojality a napätie medzi rodičmi viedlo k ďalšej eskalácii sporov. Konštatoval, že ani jeden z rodičov nie je aktuálne schopný akceptovať stav, v ktorom by druhý rodič mal dieťa v starostlivosti dlhší čas. Zároveň poukázal na to, že obaja rodičia síce deklarujú konanie v najlepšom záujme dieťaťa, ich postupy sú podľa jeho názoru často ovplyvnené vlastnými predstavami a cieľmi. Okresný súd súčasne uviedol, že matkou tvrdené nevhodné správanie otca nebolo v konaní preukázané, rovnako však neboli preukázané ani tvrdenia otca o manipulácii dieťaťa zo strany matky, o strachu maloletej z matky, či o potrebe jej zverenia do jeho výlučnej osobnej starostlivosti. Za podstatnú zmenu pomerov nepovažoval ani vek dieťaťa, ani nadobudnutie bytu matkou v F. F., hoci stabilizáciu jej bytových pomerov hodnotil pozitívne. Keďže okresný súd nezistil takú podstatnú a závažnú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu existujúcej úpravy rodičovských práv a povinností, návrhy oboch rodičov na zmenu osobnej starostlivosti zamietol. Zároveň apeloval na rodičov, aby využili nariadené odborné poradenstvo na zlepšenie vzájomnej komunikácie a rodičovskej spolupráce. Funkčnosť existujúcej striedavej osobnej starostlivosti podľa okresného súdu potvrdili aj kolízny opatrovník a prizvaný psychológ. 15. Vo výroku III. okresný súd zamietol návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia, podaný do konania v prednese zástupcu otca v priebehu súdneho pojednávania dňa 23.01.2026. Vzhľadom na rozhodnutie vo veci samej okresný súd považoval návrh na nariadenie neodkladného opatrenia za nedôvodný, preto ho zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd nevidel dôvod, pre ktorý by mal pri rozhodovaní použiť moderačné právo (§ 55 Civilného mimosporového poriadku), preto rozhodol tak, že žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznal. 16. Proti rozsudku okresného súdu výrokovým častiam II., III., IV. podal rozsiahle odvolanie otec, na ktorého obsahové a rozsahové znenie sa na tomto mieste odvolacím súdom odkazuje. Otec v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav a vec aj nesprávne právne posúdil. Namietal najmä vyhodnotenie výsluchu maloletej z 08.12.2025, z ktorého podľa neho jednoznačne vyplynulo, že odmietala model striedavej starostlivosti v pomere 50/50 a opakovane preferovala dlhší pobyt u otca. V modelových situáciách označila rovnomerné rozdelenie starostlivosti za nevyhovujúce, spontánne navrhla nerovnomerné rozdelenie času v prospech otca a svoje stanovisko odôvodnila aj širšími sociálnymi väzbami v mieste jeho bydliska. Otec poukázal na to, že maloletá neodmietala ani jedného rodiča a mala k obom vytvorený citový vzťah, napriek tomu však dlhodobo prejavovala preferenciu tráviť viac času s otcom. Podľa jeho názoru preto zachovanie striedavej osobnej starostlivosti v pomere 50/50 nereflektovalo najlepší záujem dieťaťa ani výsledky vykonaného dokazovania. Nenamietal rozsah dokazovania ani nežiadal jeho doplnenie, nesúhlasil však s právnym vyhodnotením zistených skutočností súdom prvej inštancie. 17. Otec v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie podcenil význam zistenej preferencie maloletej tráviť viac času u otca a nepriznal jej primeranú váhu pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Poukázal tiež na obsah spisu vedeného pod sp. zn. 12P/39/2025, z ktorého podľa neho vyplývalo, že matka po nástupe maloletej do školy v F. F. opakovane nerešpektovala výkon striedavej osobnej starostlivosti, najmä pravidelnými návštevami dcéry v škole, nosením zabudnutých školských pomôcok, tenisiek či prezúvok, čím mala dieťa vystavovať zbytočnému stresu. Tvrdil tiež, že v uvedenom konaní bolo preukázané ovplyvňovanie maloletej zo strany matky v súvislosti s komunikáciou s orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí, ako aj zasahovanie do jeho telefonického kontaktu s dcérou. Matka mala podľa neho počas telefonátov upozorňovať maloletú na krúžok zumba v F. F., hoci vedela, že v čase pobytu u otca navštevovala iné záujmové aktivity. Otec namietal, že napriek oboznámeniu sa súdu so spisom sp.zn. 12P/39/2025 a vykonaným dôkazom súd nezistil nevhodné správanie matky. Poukázal na to, že matka síce od novembra 2025 do 23.01.2026 návštevy školy prerušila, následne však v nich opäť pokračovala a počas týždňov, keď bola maloletá v jeho starostlivosti, ju mala navštevovať v škole minimálne raz týždenne. Zdôraznil tiež závery Správy kolízneho opatrovníka – Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza zo dňa 07.11.2025, podľa ktorej bolo v konaní 12P/39/2025 rodičom opätovne uložené výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti absolvovať odborné a sociálne poradenstvo v rozsahu 40 hodín u každého z rodičov. 18. Vo vyššie uvedených súvislostiach v odvolaní otec nesúhlasil so zamietnutím svojho návrhu na uloženie výchovného opatrenia matke a považoval rozhodnutie súdu za nesprávne. Trval na tom, že súd mal voči matke zasiahnuť minimálne formou napomenutia, pričom nesúhlasil ani s názorom právnej zástupkyne matky, že prípadné výchovné opatrenie by malo byť uložené obom rodičom. Podľa jeho názoru bolo potrebné matke uložiť zákaz navštevovať maloletú v škole počas týždňov, keď bola v
starostlivosti otca, prípadne prijať iné vhodné výchovné opatrenie, keďže po zamietnutí jeho návrhu mala matka v uvedenom konaní pokračovať. 19. Otec v odvolaní namietal, že okresný súd v ods. 17. odôvodnenia nesprávne reprodukoval jeho vyjadrenie, keď uviedol: „Od začiatku chcel, aby mala dcéra oboch rodičov, aby bola v striedavej osobnej starostlivosti, ale teraz bude dcéra u otca“, hoci sa takto nevyjadril. Na podporu svojich tvrdení pripojil k odvolaniu nahrávky maloletej a screenshoty SMS komunikácie rodičov, ktorými podľa svojho názoru preukázal, že matka napriek existencii a záväznosti rozsudku sp. zn. 18P/49/2022 naďalej opakovane navštevovala maloletú v škole počas období, keď bola v jeho starostlivosti. Uviedol, že matka si účelovo vytvárala dôvody na návštevy školy, napríklad tým, že pri odovzdaní dieťaťa opakovane neodovzdávala čip na školské obedy. Poukázal na situácie zo dňa 03.02.2026 a 16.02.2026, keď matka čip neodovzdala napriek tomu, že ju na túto povinnosť upozornil a následne ju informoval, že stravovanie maloletej už zabezpečil. Napriek tomu matka maloletú v škole navštívila. Rovnako poukázal na návštevu školy zo dňa 05.03.2026, ktorá sa podľa neho uskutočnila bez objektívneho dôvodu. Z uvedeného vyvodzoval, že matka fakticky obchádzala režim striedavej osobnej starostlivosti a vytvárala si zámienky na kontakt s maloletou počas vyučovania. Zároveň tvrdil, že matka maloletú nabádala, aby o týchto návštevách otca neinformovala. 20. V odvolaní otec zdôraznil, že na správanie matky upozorňoval už v konaní vedenom pod sp. zn. 12P/39/2025. Namietal, že voči matke nebolo uplatnené žiadne napomenutie ani iné opatrenie a že doposiaľ nebolo realizované ani uložené výchovné opatrenie. Podľa jeho názoru doterajší postup okresného súdu nebol dostatočný na zabezpečenie rešpektovania súdnych rozhodnutí zo strany matky a nemal ani preventívny, ani výchovný účinok. Bol preto presvedčený, že bez dôslednejšieho zásahu súdu a uloženia účinnejších opatrení matka nebude rešpektovať súdne rozhodnutia ani v budúcnosti. Už v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/49/2022 predložil dôkazy nasvedčujúce tomu, že matka ovplyvňovala maloletú a navádzala ju na odmietavé prejavy voči otcovi, pričom takéto správanie sa malo negatívne prejavovať na ich vzájomnom vzťahu. Namietal, že okresný súd tieto skutočnosti v predchádzajúcom konaní nevyhodnotil ako podstatné, hoci novšie dôkazy podľa neho potvrdzovali, že išlo o súčasť dlhodobého vzorca správania matky. Podľa jeho názoru rodič, ktorý u dieťaťa systematicky vytvára odpor voči druhému rodičovi, narúša samotný zmysel striedavej osobnej starostlivosti. 21. Otec osobitne namietal, že okresný súd v ods. 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku nesprávne interpretoval jeho tvrdenia týkajúce sa informačnej povinnosti rodičov. Zdôraznil, že netvrdil, že matka si informačnú povinnosť riadne plní zasielaním SMS správ, ale naopak, poukazoval na to, že túto povinnosť zneužíva na zasielanie správ, ktoré nesúvisia s informovaním o dieťati a smerujú k vyvolávaniu konfliktov a osobným útokom voči jeho osobe. Podľa jeho názoru tým súd skreslil obsah jeho tvrdení a bagatelizoval správanie matky, ktoré malo zvyšovať konfliktnosť medzi rodičmi a svedčiť o nedostatočnej schopnosti tolerovať druhého rodiča a primerane komunikovať v záujme maloletého dieťaťa. 22. Namietané boli tiež v odvolaní otcom závery okresného súdu uvedené v ods. 26. odôvodnenia, v ktorom súd uviedol: „Toto tvrdenie nebolo v konaní ničím preukázané. Naviac dokazovaním bolo preukázané, že matka od takéhoto konania upustila už v roku 2025.“ Podľa otca ide o vnútorný rozpor, keďže súd na jednej strane konštatoval, že jeho tvrdenia neboli preukázané, no zároveň uviedol, že matka od takéhoto konania v roku 2025 upustila. Otec poukázal na to, že ak by nebolo preukázané samotné konanie matky, nebolo by možné dospieť ani k záveru, že od neho následne upustila. Namietal závery súdu uvedené v ods. 27. odôvodnenia týkajúce sa vhodnosti striedavej osobnej starostlivosti a pretrvávajúceho konfliktu medzi rodičmi. Tvrdil, že súd neprihliadol na skutočnosť, že primárnym zdrojom manipulácie a tlaku na maloletú bola podľa neho matka. Poukázal na výsluchy maloletej, zvukové nahrávky a predložené podania, z ktorých podľa jeho názoru vyplývalo, že maloletá sa v prostredí otca prejavovala spontánne a slobodne, zatiaľ čo v prostredí matky prispôsobovala svoje vyjadrenia okolnostiam a skrývala svoje skutočné pocity. Namietal, že súd nesprávne interpretoval správanie rodičov ako spoločný problém, hoci vykonané dôkazy podľa neho nasvedčovali tomu, že obmedzovanie slobodného prejavu dieťaťa a destabilizujúce správanie vychádzalo zo strany matky. Zároveň uviedol, že súd neprihliadol na konkrétne prípady, v ktorých mala matka manipulovať dieťa alebo zasahovať do výkonu jeho rodičovských práv. Okresný súd sa podľa otca nevysporiadal ani so skutočnosťami týkajúcimi sa nadobudnutia bytu matky v F. F.. Uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12P/39/2025 matka opakovane menila svoje tvrdenia o spôsobe nadobudnutia bytu, keď najprv uvádzala, že ho získala predajom nehnuteľnosti v E. a vybavením úveru, následne však vyšlo najavo, že byt nadobudla darovaním. Podľa jeho názoru tým zavádzala súd a prispôsobovala svoje tvrdenia priebehu konania. Hoci súd v ods. 27. odôvodnenia ocenil vytvorenie bývania matkou v F. F., nezohľadnil, že matka už predtým vlastnila byt v E. a napriek tomu opakovane menila miesto pobytu maloletej, čím podľa otca destabilizovala jej prostredie a zázemie. Tvrdil, že aj tieto okolnosti mali negatívny dopad na
maloletú a predstavovali jeden z dôvodov, pre ktoré preferovala väčší rozsah pobytu u otca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnuté výroky II., III. a IV. rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.01.2026 sp. zn. 18P/61/2025, a to tak, že: „- súd maloletú zverí do osobnej starostlivosti otca a styk matky s maloletou upraví každý druhý víkend od piatku od 13.00 hod. do nedele do 18.00 hod.; eventuálne aby upravil výkon striedavej osobnej starostlivosti rodičov v pomere 9 dní otec a 5 dní matka. Rodič, ktorému osobná starostlivosť končí, je povinný odovzdať maloleté dieťa druhému rodičovi v mieste bydliska rodiča, ktorému osobná starostlivosť o dieťa začína - zároveň otec navrhuje, aby odvolací súd v rámci prebiehajúceho odvolacieho konania zmenil aj výrok III. a aby nariadil neodkladné opatrenie v znení ako ho navrhol počas prvostupňového konania vo svojom podaní zo dňa 27.10.2025
- a tiež otec navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v napadnutom výroku IV. zmenil tak, že matke uloží výchovné opatrenie spočívajúce v zákaze návštevy školy maloletého dieťaťa počas školského týždňa v čase, keď je maloleté dieťa v osobnej starostlivosti otca, prípadne aby uložil matke iné vhodné výchovné opatrenie smerujúce k zníženiu konfliktov medzi rodičmi a k ochrane najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa.“ 23. Krajská prokuratúra vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že maloletá A. mala pozitívny vzťah k obidvom rodičom a chcela naďalej zotrvať v pravidelnom osobnom kontakte s každým z nich. Konštatovala, že u oboch rodičov mala vytvorené vhodné materiálne podmienky na bývanie aj osobnostný rozvoj. Zdôraznila, že maloletá neniesla žiadny podiel viny na rozvode rodičov ani na ich následnom konfliktnom vzťahu. Uviedla tiež, že maloletá citlivo vnímala negatívne vzťahy medzi rodičmi, pričom pretrvávanie takéhoto stavu mohlo mať do budúcna nepriaznivé následky na jej zdravie a osobnostný vývoj. Poukázala na to, že maloletá opakovane deklarovala kladný vzťah k obom rodičom a nevyjadrila želanie byť zverená výlučne do starostlivosti jedného z nich. Z týchto dôvodov považovala rozhodnutie súdu o ponechaní maloletej v striedavej osobnej starostlivosti za vecne správne a zákonné. Zároveň uviedla, že každá zmena dovtedajšieho systému starostlivosti mohla u maloletej vyvolať stres a neistotu, čo nepovažovala za súladné s jej najlepším záujmom. Krajská prokuratúra vo svojom vyjadrení uviedla, že rozhodnutie o ponechaní maloletej v striedavej osobnej starostlivosti považovala za vecne správne a zákonné, a preto navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. 24. K odvolaniu otca sa písomne vyjadril aj kolízny opatrovník, ktorý zotrval na svojich doterajších stanoviskách prezentovaných v priebehu konania. Uviedol, že v najlepšom záujme maloletej A. je stabilizácia rodinných pomerov, zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a eliminovanie situácií, ktoré u maloletej vyvolávajú konflikt lojality a negatívne ovplyvňujú jej prežívanie. Poukázal pritom na výchovné opatrenie uložené rodičom v konaní vedenom pod sp. zn. 12P/39/2025 spočívajúce v povinnosti podrobiť sa odbornému a sociálnemu poradenstvu v Centre pre deti a rodiny Prievidza v rozsahu 40 hodín priameho výkonu u každého z rodičov po dobu najdlhšie jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia. Uviedol, že právoplatný výrok bol centru doručený dňa 04.03.2026 a s rodinou sa už bude pracovať v rámci realizácie uloženého výchovného opatrenia. 25. K doručenému odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, ktorá navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že okresný súd správne zamietol návrhy oboch rodičov na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a správne vyhodnotil vykonané dôkazy. Stotožnila sa so záverom okresného súdu, že v konaní nebolo preukázané, že jej správanie malo negatívny vplyv na maloletú alebo že zmeny v správaní maloletej boli dôsledkom jej pôsobenia. Vo vzťahu k námietkam otca týkajúcim sa názoru maloletej uviedla, že okresný súd sa s jej vyjadreniami náležite vysporiadal a správne prihliadol aj na okolnosti, za ktorých boli prezentované. Poukázala na pretrvávajúci konflikt lojality maloletej, na ktorý upozornil aj kolízny opatrovník, podľa ktorého sa maloletá vyjadruje v závislosti od toho, v domácnosti ktorého z rodičov sa aktuálne nachádza. Zároveň zdôraznila, že samotná okolnosť, že maloletá bola počas výsluchu v domácnosti otca uvoľnenejšia a spontánnejšia, sama osebe neodôvodňuje zmenu doterajšej úpravy starostlivosti. Za správny označila aj výrok, ktorým okresný súd zamietol návrh otca na uloženie výchovného opatrenia matke, keďže vytýkané správanie malo byť riešené v rámci už uloženého výchovného opatrenia a od novembra 2025 od neho upustila. Tvrdenia otca o potrebe uloženia ďalšieho výchovného opatrenia považovala za nedôvodné. Na záver uviedla, že za najvhodnejšie riešenie považuje zachovanie doterajšej úpravy starostlivosti a pokračovanie odbornej práce s rodičmi v rámci výchovného opatrenia uloženého v konaní vedenom pod sp. zn. 12P/39/2025. 26. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení uviedol, že sa oboznámil s písomným vyjadrením matky, ako aj s písomným vyjadrením Krajskej prokuratúry v Trenčíne. Zároveň uviedol, že naďalej zotrváva na svojom písomnom stanovisku zo dňa 19.03.2026. Poukázal tiež na skutočnosť, že od podania uvedeného stanoviska sa v rámci realizácie nariadeného výchovného opatrenia uskutočnili prvé individuálne stretnutia v Centre pre deti a rodiny, a to dňa 08.04.2026 s otcom a dňa 14.04.2026 s matkou.
27. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky zotrval v celom rozsahu na podanom odvolaní a naďalej tvrdil, že v konaní preukázal, že zmeny v správaní maloletej sú spôsobené správaním matky a predstavujú jeho priamy dôsledok. Poukázal na rozsiahly súbor dôkazov predložených v priebehu konania, najmä na zvukové záznamy, ktoré podľa jeho názoru dokumentujú spôsob komunikácie matky v prítomnosti maloletej a jej vyjadrenia presahujúce rámec primeraného rodičovského správania. K svojmu podaniu zároveň pripojil ďalšie zvukové záznamy vyhotovené od začiatku roka 2026. Tvrdil, že konanie matky u maloletej vyvoláva psychické napätie, konflikt lojality medzi rodičmi, narúšanie vzťahu k otcovi a znižovanie pocitu istoty a stability, čo je podľa jeho názoru v rozpore s jej najlepším záujmom. Súčasne spochybňoval dôkazy predložené matkou. Namietal, že ide prevažne o dôkazy vyhotovené v iných konaniach, ktoré nereflektujú aktuálny stav a vývoj pomerov maloletej. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie triednej učiteľky zo dňa 02.10.2025, ku ktorému sa podľa svojich tvrdení podrobne vyjadril v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 12P/39/2025, ako aj na vyjadrenie psychológa zo dňa 09.03.2023 a znalecký posudok vypracovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/49/2022. Uviedol, že uvedené dôkazy nemožno bez ďalšieho prenášať do aktuálneho konania bez zohľadnenia časového odstupu a následného vývoja pomerov maloletej. Argumentáciu matky považoval za selektívnu a nezodpovedajúcu skutočnému stavu veci, keďže podľa jeho názoru nezohľadňuje ním dlhodobo namietané zásahy do výkonu striedavej osobnej starostlivosti a ich dopad na maloletú. Zdôraznil, že predmetom konania nie sú osobné vlastnosti matky, ale posúdenie dôsledkov jej správania na maloleté dieťa. Za právne nevýznamné označil tvrdenia matky o jeho prejavoch na pojednávaní a uviedol, že rozhodujúce sú vykonané dôkazy o zásahoch do výkonu rodičovských práv a povinností. Vo vzťahu k hodnoteniu prejavov maloletej uviedol, že nejde o izolované situácie viazané na konkrétne prostredie, ale o ucelený súbor dôkazov, ktoré podľa jeho názoru preukazujú opakovaný a dlhodobý vzorec správania matky spočívajúci vo vyvolávaní konfliktu lojality, negatívnom formovaní vzťahu maloletej k otcovi a znižovaní významu pozitívnych skúseností, ktoré maloletá s otcom prežíva. Poukazoval na situácie spojené s odovzdávaním maloletej, priebehom telefonickej komunikácie a videohovorov, ako aj na vyjadrenia maloletej, ktoré podľa neho naznačujú obavy z reakcie matky pri prejavovaní náklonnosti k otcovi. Tvrdil, že uvedené okolnosti vo vzájomnej súvislosti preukazujú negatívny vplyv matky na psychickú stabilitu maloletej a narúšanie jej prirodzenej väzby k otcovi. Poukázal na ďalšie okolnosti, ktoré podľa jeho názoru dokresľujú spôsob pôsobenia matky na maloletú, vrátane situácií súvisiacich s plnením školských povinností a podporou mimoškolských aktivít maloletej, najmä gymnastiky. Súčasne zotrval na návrhu na uloženie výchovného opatrenia matke, keďže mal za to, že matka od vytýkaného konania neupustila a že výchovné opatrenie uložené v konaní vedenom pod sp. zn. 12P/39/2025 nepovažuje za dostatočné. Na záver uviedol, že všetky jeho tvrdenia a návrhy majú smerovať výlučne k ochrane najlepšieho záujmu maloletej a navrhol rozhodnúť o trovách odvolacieho konania podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 28. Otec vo vyjadrení, na ktorého obsah a dôvody sa v tomto bode v plnom rozsahu odkazuje, uviedol, že sa nestotožňuje s interpretáciou rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13CoP/165/2025 zo dňa 10.09.2025 prezentovanou matkou. Podľa jeho názoru krajský súd vytkol súdu prvej inštancie nielen nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ale aj nedostatočné posúdenie možnosti využitia zákonnej výnimky podľa školského zákona v pomeroch striedavej osobnej starostlivosti. Súčasne poukázal na to, že neodkladné opatrenie samo osebe definitívne nerieši otázku školskej dochádzky maloletej. Za nesprávne označil aj tvrdenia matky o účelovosti jeho postupu pri podaní prihlášky do ZŠ E.. Poukázal na to, že obe prihlášky boli podané ešte pred vydaním rozhodnutia súdu vo veci a jeho postup bol preto podľa jeho názoru procesne prípustný. Rovnako namietal tvrdenie matky, že rozhodnutie o prijatí maloletej do ZŠ E. bolo zrušené, keďže podľa jeho názoru riaditeľka školy nevydala rozhodnutie o zrušení pôvodného rozhodnutia, ale následne vydala ďalšie rozhodnutie opačného obsahu, pričom ani jedno z týchto rozhodnutí dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Otec opätovne zdôraznil, že v najlepšom záujme maloletej je umožniť jej navštevovať obe základné školy, keďže takýto model by zohľadňoval režim striedavej osobnej starostlivosti a zároveň by eliminoval potrebu každodenného dochádzania do školy počas jeho týždňov starostlivosti. Poukázal aj na stanovisko Regionálneho úradu školskej správy v Trenčíne, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva možnosť realizácie takéhoto spôsobu vzdelávania. Spochybňoval objektívnosť vyjadrenia triednej učiteľky ZŠ v F. F., ktoré podľa neho nezohľadňuje všetky relevantné okolnosti a obsahuje jednostranné hodnotenia jeho osoby. Tvrdil, že matka dlhodobo zasahuje do výkonu striedavej osobnej starostlivosti, vrátane kontaktov s maloletou počas jeho týždňov starostlivosti, čo podľa jeho názoru vytvára konfliktné situácie a narúša stabilitu výchovného prostredia maloletej. Vo vzťahu k Správe ÚPSVaR zo dňa 14.10.2025 namietal spôsob zisťovania názoru maloletej. Poukázal na rozdiely medzi jednotlivými výsluchmi maloletej, najmä na skutočnosť, že z jedného výsluchu bol vyhotovený zvukový záznam, zatiaľ čo z druhého iba písomný
záznam. Vyjadril presvedčenie, že maloletá opakovane a spontánne prejavovala želanie navštevovať školu v E. a že jej následné odlišné vyjadrenia mohli byť ovplyvnené matkou. Na podporu svojich tvrdení predložil ďalšie zvukové nahrávky a listinné dôkazy. Súčasne označil e-mailové podania matky adresované ÚPSVaR za účelové, manipulatívne a nezodpovedajúce skutočnému stavu veci. Tvrdil, že matka selektívne prezentuje jednotlivé udalosti a zodpovednosť za vzniknuté problémy prenáša výlučne na jeho osobu. Na záver zotrval na svojich doterajších podaniach a navrhol, aby súd pri ďalšom rozhodovaní prihliadol na všetky ním predložené dôkazy a argumenty. 29. K vyjadreniu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne zo dňa 23.03.2026 sa písomne vyjadril otec. Uviedol, že sa nestotožňuje s jej záverom o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a namietal, že prokurátorka nevychádzala z úplného a vyváženého zhodnotenia skutkového stavu. Podľa jeho názoru sa dostatočne nevysporiadala s dôkazmi, ktoré mali preukazovať dlhodobé narúšanie výkonu striedavej osobnej starostlivosti zo strany matky, najmä jej opakované zásahy do času, keď sa maloletá nachádzala v jeho osobnej starostlivosti. Zároveň namietal, že prokurátorka posudzovala stabilitu a funkčnosť striedavej osobnej starostlivosti len formálne, bez náležitého zohľadnenia pretrvávajúceho konfliktu medzi rodičmi a jeho dopadu na maloletú. Prokurátorka sa, podľa otca, dostatočne nevysporiadala ani s názorom maloletej a s dôkazmi, ktoré podľa jeho tvrdenia preukazujú jej potrebu väčšej stability a preferenciu tráviť viac času v jeho starostlivosti. Zdôraznil, že predmetom konania nie je samotná existencia kontaktu rodiča s dieťaťom, ale spôsob jeho realizácie a dopad na výkon rodičovských práv druhého rodiča. Tvrdil, že opakované zásahy matky do času výkonu jeho starostlivosti narúšajú výchovné prostredie maloletej, vyvolávajú konflikt lojality a negatívne vplývajú na jej psychickú pohodu a emocionálny vývin. Namietal záver prokurátorky vo vzťahu k návrhu na uloženie výchovného opatrenia. Uviedol, že opakované návštevy matky v škole počas obdobia, keď sa maloletá nachádza v jeho starostlivosti, nemožno posudzovať izolovane, ale v kontexte ich dopadu na výkon rodičovských práv a povinností. Podľa jeho názoru takéto konanie vyvoláva konflikty medzi rodičmi a negatívne ovplyvňuje maloletú, pričom odôvodňuje potrebu uloženia výchovného opatrenia. Z uvedených dôvodov zotrval na všetkých odvolacích námietkach a navrhol napadnuté rozhodnutie v odvolaním napadnutých výrokoch zmeniť v súlade s odvolacím návrhom. 30. Otec vo vyjadrení zo dňa 02.07.2026 uviedol aj, že matka dlhodobo odmieta konštruktívnu komunikáciu a spoluprácu vo veciach týkajúcich sa maloletej. Namietal jej postup v súvislosti s účasťou maloletej na medzinárodnej športovej súťaži, ktorú podľa jeho tvrdenia matka napriek predchádzajúcemu prisľúbeniu nezabezpečila, čím maloletá utrpela sklamanie. Ďalej tvrdil, že matka maloletú zaťahuje do rodičovských sporov, nerešpektuje hranice výkonu striedavej osobnej starostlivosti a zasahuje do jeho rodičovských práv. Zdôraznil, že maloletá má v jeho starostlivosti vytvorené stabilné rodinné, školské a sociálne zázemie. Zároveň poukázal na ďalšie konania matky, ktoré podľa jeho názoru negatívne vplývajú na emocionálnu stabilitu maloletej, a zastával názor, že v jej najlepšom záujme je čo najskoršia stabilizácia pomerov právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu. 31. Kolízny opatrovník v správe zo dňa 06.07.2026 uviedol, že po rozhodnutí súdu naďalej vykonával v rodine maloletého dieťaťa opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a rodičom poskytoval pomoc a podporu prostredníctvom poradenstva v Centre pre deti a rodiny Prievidza. Zistil, že medzi rodičmi naďalej pretrvával konflikt, vzájomná nedôvera a komunikácia prebiehala len na formálnej úrovni. Úrad opakovane riešil podnety a e-mailovú komunikáciu rodičov, pričom ich usmerňoval ku konštruktívnej komunikácii. Z priebežnej správy centra zároveň vyplynulo, že vzhľadom na počiatočnú fázu poradenského procesu nebolo možné jednoznačne posúdiť jeho prínos k naplneniu cieľa výchovného opatrenia. 32. Otec vo vyjadrení zo dňa 17.07.2026 uviedol, že prostredníctvom svojej právnej zástupkyne reagoval na podanie kolízneho opatrovníka a pripojené správy ÚPSVaR a CDR, keďže podľa jeho názoru tieto podania nezachytávali skutkový stav úplne a objektívne. Namietal najmä, že v správach neboli dostatočne zohľadnené ním predložené skutočnosti a dôkazy týkajúce sa komunikácie rodičov, priebehu videohovorov s maloletou, jeho kontaktov s odbornými inštitúciami, okolností súvisiacich s účasťou maloletej na športovej súťaži, ako aj účasti rodičov na odborných stretnutiach. Zastával názor, že jeho tvrdenia boli podložené predloženými dôkazmi, zatiaľ čo tvrdenia matky boli podľa neho do správ preberané bez dostatočného preverenia, čo podľa jeho názoru neviedlo k objektívnemu zisteniu skutkového stavu. 33. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – účastníkom, a to otcom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v napadnutých výrokoch (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 34. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolania otca, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, a preto sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať mu za pravdu. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a vo vzťahu k odvolacím dôvodom otca sa potom žiada dodať už len nasledovné: 35. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. 36. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolateľ v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v § 366 CSP. Ak aj odvolateľ (mimo iného) v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd ale konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté účastníkmi, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. 37. Otec podľa obsahu odvolania namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho mal dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. 38. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2). 39. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, pričom nevykonanie účastníkmi navrhnutých dôkazov náležite a presvedčivo odôvodnil, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd dospel k záveru, že napriek uplatneným odvolacím námietkam bol vytvorený spoľahlivý skutkový základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Za týchto okolností nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie v rozsahu navrhovanom odvolateľom. 40. Súd prvej inštancie si, podľa odvolacieho súdu, vyššie uvedenú povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. 41. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. 42. Odvolací súd vo výroku tohto svojho rozhodnutia posudzoval podstatnú otázku, ktorú riešil okresný súd, ktorou teda je zmena pôvodného rozhodnutia podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a súd pri rozhodovaní neprihliada na okolnosti, ktoré by len prípadne mohli v budúcnosti nastať. Ak by sa v čase po rozhodnutí o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohode rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zmenili pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť toto rozhodnutie alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Odvolací súd prihliadol na § 121 CMP, podľa ktorého rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery. Pri rozhodovaní súdu o zmene právoplatného rozhodnutia v týchto veciach nejde o nové rozhodnutie, ale len o porovnanie stavu v čase pôvodného rozhodovania s neskoršími okolnosťami za účelom posúdenia toho, či sa zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, určenie výživného alebo priznanie, obmedzenie, pozbavenie rodičovských práv a povinností alebo pozastavenie ich výkonu. 43. Odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosti uvádzané otcom vrátane vyjadrení maloletej zachytených v ods. 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku nepredstavujú takú podstatnú a kvalifikovanú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zásah do doteraz realizovanej striedavej osobnej starostlivosti. Názor maloletého dieťaťa predstavuje významné interpretačné vodidlo pri posudzovaní jeho najlepšieho záujmu, nemožno ho však vyhodnocovať izolovane od ostatných vykonaných dôkazov a okolností prípadu. Z vykonaného dokazovania zároveň nevyplýva, že by doterajší model starostlivosti prestal plniť svoj účel alebo že by jeho ďalšie trvanie bolo v rozpore s najlepším záujmom maloletej. 44. Vo vzťahu k námietkam otca týkajúcim sa zisťovania a hodnotenia názoru maloletej A. odvolací súd poukázal na Metodiku – Participačné práva dieťaťa a zdôraznil, že zisťovanie názoru dieťaťa nepredstavuje dôkazný prostriedok na zistenie skutkového stavu veci, ale osobitný procesný úkon slúžiaci na realizáciu participačných práv dieťaťa. Názor maloletej A. je významným hľadiskom pri posudzovaní jej najlepšieho záujmu, nemožno ho však považovať za jediné kritérium rozhodovania. Vyhodnotenie názoru dieťaťa patrí do kompetencie konajúceho súdu, ktorý je povinný posudzovať ho v kontexte všetkých vykonaných dôkazov a zistených okolností prípadu. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením otca, že súd prvej inštancie názor maloletej A. nezistil alebo ho nedostatočne vyhodnotil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, predovšetkým z jeho ods. 15., a primerane z ods. 26. vyplýva, že súd prvej inštancie sa názorom maloletej A. náležite zaoberal a jej stanovisko zohľadnil pri posudzovaní všetkých relevantných skutočností rozhodných pre určenie jej najlepšieho záujmu. Z odôvodnenia rozhodnutia je zároveň zrejmé, akým spôsobom súd vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania vrátane zistených postojov maloletej A.. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti nemožno rozhodnutie založiť výlučne na želaní dieťaťa, ale je potrebné vychádzať z komplexného posúdenia všetkých okolností významných pre ochranu jeho najlepšieho záujmu. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor nezakladá povinnosť súdu bez ďalšieho sa týmto názorom riadiť, pokiaľ ostatné zistené skutočnosti odôvodňujú odlišný záver. Úlohou súdu je názor dieťaťa zohľadniť primerane jeho veku, rozumovej a emocionálnej vyspelosti a vyhodnotiť ho vo vzájomnej
súvislosti s ostatnými výsledkami dokazovania. Samotná skutočnosť, že súd v odôvodnení rozhodnutia nereprodukoval doslovný obsah vyjadrení maloletej A. alebo ich samostatne nehodnotil v rozsahu požadovanom otcom, nepredstavuje nedostatok odôvodnenia rozhodnutia. Povinnosťou súdu nie je reprodukovať celý obsah vyjadrení dieťaťa, ale presvedčivo vysvetliť, či a akým spôsobom jeho názor pri rozhodovaní zohľadnil, pričom tejto požiadavke súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vyhovel. 45. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu otca spočívajúcu v tvrdeniach o návštevách maloletej A. v škole zo strany matky počas výkonu striedavej osobnej starostlivosti otca, o zasahovaní matky do telefonického kontaktu otca s maloletou, o upozorňovaní maloletej na mimoškolské aktivity počas času tráveného s otcom, prípadne o ďalších prejavoch konfliktného správania medzi rodičmi. Aj za predpokladu, že k niektorým z otcom tvrdených skutočností dochádzalo, tieto samy osebe nepredstavujú takú závažnú a kvalifikovanú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu doterajšieho modelu starostlivosti o maloleté dieťa. Ide skôr o prejavy dlhodobo pretrvávajúceho rodičovského konfliktu a nedostatočnej komunikácie medzi rodičmi, ktoré síce nie sú v záujme maloletej A. a vyžadujú si zo strany rodičov zvýšenú mieru spolupráce a rešpektovania rodičovských kompetencií toho –ktorého druhého rodiča, avšak bez ďalšieho nepreukazujú, že existujúci model striedavej osobnej starostlivosti prestal napĺňať svoj účel alebo že by bol v rozpore s najlepším záujmom maloletej. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predmetom konania o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností nie je posudzovanie jednotlivých čiastkových konfliktov alebo vzájomných výhrad rodičov, ale zistenie, či od poslednej súdnej úpravy došlo k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá má reálny dopad na pomery maloletého dieťaťa a odôvodňuje nový zásah súdu do už ustálených právnych pomerov. Takáto zmena však z vykonaného dokazovania nebola preukázaná. Ani otcom uvádzané okolnosti nepreukazujú, že by starostlivosť poskytovaná matkou bola pre maloletú A. nevhodná, že by negatívne ovplyvňovala jej zdravý vývin alebo že by odôvodňovala upustenie od doterajšieho modelu starostlivosti, na ktorý je maloletá dlhodobo adaptovaná. Otcom zvýraznené okolnosti sa týkajú predovšetkým úrovne komunikácie a vzájomnej spolupráce rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností, nie však ich rodičovských kompetencií alebo schopnosti zabezpečovať riadnu osobnú starostlivosť o maloletú A.. Hoci takéto správanie nemožno považovať za žiaduce a bezpochyby neprispieva k vytváraniu pokojného a kooperatívneho rodičovského prostredia, samo osebe nepreukazuje existenciu podstatnej zmeny pomerov odôvodňujúcej zmenu doterajšej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Zo zisteného skutkového stavu totiž nevyplynulo, že by otcom namietané konanie matky malo za následok negatívny dopad na psychický alebo emocionálny vývin maloletej A., na jej školské fungovanie, citové väzby k rodičom alebo na celkovú stabilitu a funkčnosť modelu striedavej osobnej starostlivosti. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nie každý konflikt medzi rodičmi alebo každé čiastkové pochybenie jedného z nich môže automaticky viesť k záveru o potrebe zmeny výchovného prostredia dieťaťa. Rozhodujúce je, či preukázané skutočnosti dosahujú takú intenzitu a závažnosť, že objektívne negatívne zasahujú do najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa alebo bránia riadnemu fungovaniu nariadeného modelu starostlivosti. Takýto stav však v prejednávanej veci zistený nebol. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že maloletá A. je na doterajší model starostlivosti adaptovaná, má vytvorené citové väzby k obom rodičom a neboli zistené okolnosti, ktoré by odôvodňovali zásah do existujúcej úpravy výlučne na základe rodičovských nezhôd alebo jednotlivých konfliktných situácií uvádzaných otcom. Za daného stavu odvolací súd dospel k záveru, že otcom uvádzané skutočnosti neodôvodňujú zásah do existujúcej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Hoci môžu poukazovať na pretrvávajúce komunikačné a vzťahové problémy medzi rodičmi, nejde o okolnosti spôsobilé samy osebe odôvodniť zmenu dlhodobo nastaveného a realizovaného modelu striedavej osobnej starostlivosti. Konflikty medzi rodičmi pri výkone rodičovských práv a povinností je potrebné riešiť predovšetkým prostredníctvom zlepšenia ich vzájomnej komunikácie, odborného poradenstva alebo vhodných podporných a výchovných opatrení, pokiaľ si to konkrétna situácia vyžaduje. 46. Na tomto mieste pripomína odvolací súd, že účelom konania o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností nie je posudzovanie jednotlivých konfliktov či pochybení rodičov izolovane, ale zhodnotenie, či nastali nové okolnosti takej intenzity a významu, ktoré si v najlepšom záujme maloletého dieťaťa vyžadujú zmenu doterajšieho usporiadania jeho pomerov. Keďže v prejednávanej veci takáto kvalifikovaná zmena pomerov preukázaná nebola, odvolací súd nepovažoval argumentáciu otca v tejto časti za dôvodnú. 47. Pokiaľ otec namietal, že okresný súd v ods. 17. odôvodnenia nepresne reprodukoval jeho vyjadrenie, keď uviedol, že „teraz bude dcéra u otca“, odvolací súd konštatuje, že uvedená nepresnosť, aj keby bola dôvodná, nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia ako celku je zrejmé, že okresný súd vychádzal z procesného stanoviska otca, ktorým sa tento domáhal
zmeny doterajšej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a zverenia maloletej do svojej osobnej starostlivosti. Nejde, preto o takú vadu odôvodnenia, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 48. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou argumentáciou otca, podľa ktorej malo dôjsť zo strany matky k dlhodobému ovplyvňovaniu maloletej a budovaniu negatívneho postoja voči otcovi. Pokiaľ otec v tejto súvislosti poukazoval na dôkazy predkladané už v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/49/2022, odvolací súd uvádza, že ide o skutočnosti, ktoré boli známe už v čase skorších rozhodnutí súdov. Samotná skutočnosť, že otec sa s hodnotením týchto dôkazov nestotožňuje, nepredstavuje novú a podstatnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu doterajšej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Rovnako tvrdenia otca týkajúce sa spôsobu plnenia informačnej povinnosti, obsahu SMS komunikácie medzi rodičmi, prípadne jednotlivých konfliktných situácií pri realizácii striedavej osobnej starostlivosti, svedčia predovšetkým o pretrvávajúcom konflikte medzi rodičmi a o ich problematickej vzájomnej komunikácii. Takéto okolnosti však samy osebe neodôvodňujú zmenu výchovného prostredia maloletej ani zmenu modelu striedavej osobnej starostlivosti, pokiaľ nebolo preukázané, že majú za následok závažné negatívne dopady na vývin dieťaťa alebo na fungovanie doterajšej úpravy starostlivosti. 49. Pokiaľ otec v odvolaní poukazoval na vyjadrenia maloletej A. a jej deklarovanú preferenciu odlišného usporiadania starostlivosti, než je súčasný model striedavej osobnej starostlivosti v rozsahu 50/50, odvolací súd zdôrazňuje, že názor maloletého dieťaťa predstavuje významné, avšak nie jediné kritérium pri posudzovaní jeho najlepšieho záujmu. Tento názor nemožno vyhodnocovať izolovane, ani mu priznať rozhodujúci význam bez zohľadnenia všetkých ostatných okolností prípadu a výsledkov vykonaného dokazovania. Samotná preferencia väčšieho rozsahu času stráveného s jedným z rodičov neznamená automaticky potrebu zmeny existujúcej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, najmä pokiaľ dieťa súčasne udržiava pozitívne citové väzby k obom rodičom, v starostlivosti každého z nich sa cíti bezpečne, v oboch domácnostiach má vytvorené primerané výchovné a materiálne podmienky a neprejavuje odmietavý postoj voči druhému rodičovi. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by súčasný model striedavej osobnej starostlivosti negatívne vplýval na psychický, emocionálny alebo sociálny vývin maloletej A., prípadne, že by jej spôsoboval také ťažkosti, ktoré by odôvodňovali zásah do doterajšej úpravy. Z vykonaného dokazovania, naopak, vyplynulo, že maloletá má vytvorené pevné citové väzby k obom rodičom a obaja rodičia disponujú predpokladmi na zabezpečovanie jej osobnej starostlivosti. Za tejto situácie nemožno z vyjadrenej preferencie maloletej bez ďalšieho vyvodiť záver o potrebe zmeny existujúceho modelu starostlivosti, keďže takýto záver by nezodpovedal požiadavke komplexného posúdenia jej najlepšieho záujmu. Odvolací súd, i na tomto mieste, potom uvádza, že dospel k záveru, že otcom uvádzané skutočnosti nepreukazujú takú kvalifikovanú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu doterajšieho modelu striedavej osobnej starostlivosti alebo zverenie maloletej do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov. Pri existencii pozitívnych citových väzieb maloletej k obom rodičom, jej riadnom prospievaní a dlhodobej realizácii striedavej osobnej starostlivosti bez závažných negatívnych dôsledkov nebolo zistené, že by zmena výchovného prostredia bola v jej najlepšom záujme. Odvolací súd poukazuje na to, že maloletá nevyjadrila odmietanie starostlivosti matky ani nezáujem o kontakt s ňou. Naopak, zo skutkových zistení vyplýva, že má vytvorené pozitívne citové väzby k obom rodičom, v oboch domácnostiach sa cíti bezpečne a v doterajšom modeli starostlivosti prospieva. Skutočnosť, že maloletá v rámci výsluchu vyjadrila určitú preferenciu väčšieho rozsahu času u otca, sama osebe nepredstavuje takú podstatnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala zmenu výchovného prostredia alebo zmenu rozsahu striedavej osobnej starostlivosti. 50. Otec namietal záver okresného súdu, týkajúci sa jeho tvrdenia, podľa ktorého bola maloletá A. v domácnosti otca spontánnejšia a uvoľnenejšia, odvolací súd uvádza, že ani prípadná vyššia spontánnosť prejavov maloletej v jednom z prostredí sama osebe neumožňuje vyvodiť záver, že práve vyjadrenia prezentované v tomto prostredí predstavujú jediný autentický prejav jej vôle, zatiaľ čo vyjadrenia realizované v inom prostredí sú nepravdivé, nevlastné alebo výsledkom ovplyvňovania zo strany druhého rodiča. Maloleté dieťa môže v závislosti od konkrétnej situácie, prostredia, emocionálneho naladenia, či vzťahovej dynamiky prejavovať rôznu mieru otvorenosti a spontánnosti, pričom táto okolnosť sama osebe nevypovedá o pravdivosti alebo nepravdivosti jeho vyjadrení. Posúdenie obsahu, vierohodnosti a významu názorov maloletého dieťaťa preto patrí súdu, ktorý je povinný hodnotiť ich v kontexte všetkých vykonaných dôkazov a ostatných zistených okolností prípadu. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri zisťovaní najlepšieho záujmu dieťaťa nemožno vychádzať z jednotlivých izolovaných prejavov alebo čiastkových pozorovaní, ale je potrebné hodnotiť celkové fungovanie dieťaťa v oboch výchovných prostrediach, kvalitu jeho vzťahov k rodičom, mieru jeho adaptácie na existujúce usporiadanie starostlivosti, ako aj všetky ďalšie skutočnosti významné pre jeho zdravý psychický,
emocionálny a sociálny vývin. Samotné konštatovanie, že maloletá A. pôsobila v domácnosti otca uvoľnenejšie alebo spontánnejšie, preto bez ďalších podporných zistení nemôže viesť k záveru o potrebe zmeny existujúceho modelu starostlivosti ani k spochybneniu ostatných prejavov a vyjadrení maloletej zachytených v priebehu konania. 51. Odvolací súd zároveň nepovažuje za dôvodnú námietku otca, podľa ktorej okresný súd neprihliadol na ním predložené zvukové záznamy a ďalšie dôkazy. Z obsahu napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie tieto dôkazné návrhy opomenul alebo ich bezdôvodne ignoroval. Skutočnosť, že súd neprevzal interpretáciu jednotlivých dôkazov prezentovanú otcom alebo z nich nevyvodil závery zodpovedajúce jeho procesnému postoju, neznamená, že na tieto dôkazy neprihliadal. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že súd nie je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne reagovať na každý jednotlivý argument účastníka konania ani podrobne rozoberať každý vykonaný dôkaz. Požiadavkám riadneho odôvodnenia rozhodnutia zodpovedá stav, keď sú z jeho obsahu zrejmé skutkové zistenia, ktoré súd považoval za rozhodujúce, dôkazy, o ktoré svoje závery oprel, ako aj úvahy, ktorými sa pri hodnotení vykonaného dokazovania a právnom posúdení veci riadil. Súd pritom hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, pričom nie je viazaný predstavami účastníkov konania o ich dôkaznej sile alebo význame. Samotný nesúhlas otca so spôsobom vyhodnotenia vykonaných dôkazov preto nezakladá záver o nesprávnosti skutkových zistení ani o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozsudku je dostatočne zrejmé, z akých skutkových zistení okresný súd vychádzal a akými úvahami bol vedený pri posúdení otázky najlepšieho záujmu maloletej A., pričom požiadavkám na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia bolo v danom prípade vyhovené. 52. K námietke otca o vnútornom rozpore odôvodnenia uvedeného v ods. 26. napadnutého rozsudku, odvolací súd konštatuje, že pripúšťa, že formulácia použitá súdom prvej inštancie nie je z hľadiska štylizácie úplne presná a mohla vyvolávať určitú interpretačnú nejednoznačnosť. Uvedený nedostatok však podľa názoru odvolacieho súdu nedosahuje takú intenzitu, aby mal vplyv na preskúmateľnosť alebo vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu odôvodnenia ako celku je totiž zrejmé, aké skutkové závery okresný súd prijal a akými úvahami bol vedený pri posudzovaní návrhu otca na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že ani prípadná existencia niektorých otcom tvrdených prejavov správania matky sama osebe nepostačuje na záver o potrebe zmeniť existujúcu úpravu starostlivosti. Rozhodujúce totiž nie je samotné zistenie jednotlivých konfliktných situácií medzi rodičmi, ale posúdenie ich dosahu na pomery maloletej A. a na funkčnosť doterajšieho modelu starostlivosti. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by otcom namietané konanie matky viedlo k takému zhoršeniu pomerov maloletej alebo k takej zmene okolností na strane rodičov, ktorá by odôvodňovala zásah. Podstatné je, že ani z výsluchov maloletej, ani z ďalších vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by maloletá odmietala niektorého z rodičov, že by striedavá osobná starostlivosť prestala plniť svoj účel alebo že by jej ďalšie trvanie bolo v rozpore s jej najlepším záujmom. Otec preto ani prostredníctvom uvedených odvolacích námietok nepreukázal existenciu takej kvalifikovanej zmeny pomerov, ktorá by odôvodňovala zásah do doteraz realizovaného modelu striedavej osobnej starostlivosti. 53. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou otca, podľa ktorej okresný súd nesprávne vyhodnotil príčiny pretrvávajúceho konfliktu medzi rodičmi a nedostatočne zohľadnil tvrdené manipulatívne správanie matky voči maloletej. Otec v odvolaní opakovane prezentoval svoj názor, že primárnym zdrojom konfliktu a tlaku na maloletú je matka, pričom poukazoval na výsluchy maloletej, zvukové záznamy a ďalšie dôkazy vykonané v konaní. Z vykonaného dokazovania však nevyplynul jednoznačný záver, že by práve matka bola výlučným zdrojom konfliktu medzi rodičmi alebo že by maloletú systematicky ovplyvňovala spôsobom, ktorý by odôvodňoval zmenu výchovného prostredia. 54. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku otca týkajúcu sa nadobudnutia bytu matkou v F. F.. Okolnosti nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti, či už k nej došlo darovaním alebo iným právnym titulom, nemajú samy osebe význam pre posúdenie najlepšieho záujmu maloletej, ani pre posúdenie potreby zmeny výkonu rodičovských práv a povinností. Pre rozhodnutie vo veci je podstatné, že matka má vytvorené stabilné bytové podmienky pre výkon osobnej starostlivosti o maloletú, pričom samotné spochybňovanie spôsobu nadobudnutia bytu nepreukazuje zhoršenie pomerov na strane matky ani existenciu okolností odôvodňujúcich zmenu doterajšej úpravy starostlivosti. Rovnako ani otcom namietané predchádzajúce sťahovanie matky nepredstavuje za súčasného stavu takú podstatnú a kvalifikovanú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu starostlivosti. Zo skutkových zistení nevyplýva, že by v dôsledku týchto okolností došlo k narušeniu psychického vývinu maloletej, k zhoršeniu jej školského fungovania alebo k iným negatívnym dôsledkom takej intenzity, ktoré by odôvodňovali zásah do existujúceho modelu striedavej osobnej starostlivosti.
55. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že predmetom konania nebolo určenie, ktorý z rodičov sa v minulosti dopustil väčšieho počtu pochybení, ale posúdenie, či nastala taká podstatná zmena pomerov, ktorá si vyžaduje zmenu doterajšej úpravy rodičovských práv a povinností. Takáto zmena pomerov však vykonaným dokazovaním preukázaná nebola. Zo zisteného skutkového stavu naďalej vyplýva, že maloletá má vytvorené pevné citové väzby k obom rodičom, v režime striedavej osobnej starostlivosti dlhodobo prospieva a nebol zistený taký stav, ktorý by odôvodňoval jej zverenie do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov alebo zmenu doterajšieho modelu striedavej osobnej starostlivosti. 56. Vzhľadom na výsledky odvolacieho prieskumu vo veci samej odvolací súd nenašiel dôvod odchýliť sa od záverov okresného súdu ani vo vzťahu k výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia, ani dôvod na vyhovenie odvolaniu otca v tejto časti. Okresný súd vo výroku III. zamietol návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý bol uplatnený prostredníctvom jeho právneho zástupcu v priebehu pojednávania konaného dňa 23.01.2026. Keďže súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní nedospel k záveru o dôvodnosti návrhu otca na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností vo veci samej, nevzhliadol ani splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia sledujúceho totožný účel. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje. Za situácie, keď v konaní nebola preukázaná potreba zmeniť existujúcu úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej A., nebol daný ani dôvod na dočasnú úpravu pomerov účastníkov formou neodkladného opatrenia. Otec ani v odvolacom konaní nepreukázal existenciu takých okolností, ktoré by odôvodňovali potrebu bezodkladného zásahu súdu alebo osvedčovali hrozbu vzniku ujmy na právach či záujmoch maloletej, a preto odvolací súd považuje zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia za vecne správne. 57. Odvolací súd nenašiel dôvod ani na zmenu výroku IV. napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh otca na nariadenie výchovného opatrenia. Z vykonaného dokazovania totiž nevyplynuli také okolnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu osobitného zásahu súdu do pomerov účastníkov prostredníctvom uloženia výchovného opatrenia. Hoci medzi rodičmi naďalej pretrvávajú komunikačné problémy a vzájomné konflikty pri realizácii rodičovských práv a povinností, tieto skutočnosti samy osebe nepostačujú na prijatie výchovného opatrenia, pokiaľ nebolo preukázané, že majú takú intenzitu alebo dopad na maloletú A., ktorý by si vyžadoval ingerenciu súdu nad rámec existujúcej úpravy pomerov. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že účelom výchovného opatrenia je ochrana záujmov maloletého dieťaťa a náprava konkrétnych nedostatkov vo výchovnom prostredí alebo vo výkone rodičovských práv a povinností. V prejednávanej veci však nebolo preukázané, že by pomery maloletej A. alebo správanie niektorého z rodičov odôvodňovali uloženie takéhoto opatrenia. Samotná existencia rodičovských nezhôd a odlišných predstáv o výchove dieťaťa bez ďalšieho neznamená potrebu nariadenia výchovného opatrenia. Keďže ani v odvolacom konaní nevyšli najavo nové skutočnosti spôsobilé spochybniť správnosť záverov okresného súdu, odvolací súd považoval zamietnutie návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia za vecne správne a výrok IV. napadnutého rozsudku potvrdil. 58. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 59. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd opakovane uvádza, že v danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými, ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania. 60. Odvolací súd považuje na tomto mieste za podstatné uviesť, že pokiaľ na podporu svojich tvrdení poukazoval primerane a podporne, z eurokonformného prístupu na judikatúru cudzieho štátu, tak takýto postup nie rozporný ani s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 48/2018, v zmysle ktorých „...Aj keď judikatúra súdov iných štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad ustanovenia“.
61. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 62. Z ozrejmených dôvodov odvolací súd, po posúdení odvolania otca, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keďže vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a zároveň rešpektuje najlepší záujem maloletej A.. Odvolací súd pritom nezistil také pochybenia, ktoré by odôvodňovali zásah do úvahy súdu prvej inštancie pri úprave pomerov účastníkov. Odvolacie námietky otca neobsahujú skutočnosti, či právne argumenty spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia alebo viesť k jeho zmene, či zrušeniu. 63. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká v prejednávanej veci, preto odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v napadnutých výrokoch II., III., IV. a v závislom výroku V. potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa názoru odvolacieho súdu nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu a účelu ochrany záujmov dieťaťa A. ako osobitne zákonom chránených subjektov, vytknúť. 64. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 65. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení § 52 CMP, § 55 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom na tieto uvedené teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani nespochybnil a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzal. 66. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 67. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.