Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_74Ek-1776-2020.pdf
PDF · 91.34 KB
Case nature
Subarea
74Ek/1776/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, právne zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO.: 47 255 706, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. A., o vymoženie sumy vo výške 105,30 Eur s príslušenstvom, vedenej pred súdnym exekútorom: Mgr. Marián Kráľ,- so sídlom Exekútorského úradu Radlinského 1728/47, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 35 663 456, pod sp. zn. XXXX XXX/XX, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/1776/2020 zo dňa 25. 05. 2026, takto
r o z h o d o l :
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/1776/2020 zo dňa 25. 05. 2026 z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/1776/2020 zo dňa 25. 05 2026 vyšší súdny úradník zamietol námietky proti upovedomeniu o zastavení exekúcie č. XXXX XXX/XX zo dňa 06.03.2026 (ďalej len „upovedomenie o zastavení exekúcie“). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z exekučného spisu mal za preukázané, že súdny exekútor správne zastavil exekúciu vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“), nakoľko pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Poukázal na to, že povinný nemá žiadny majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, má jediný účet v 365. banke so zostatkom 20,00 Eur, ktorý je blokovaný a nie sú na ňom žiadne finančné transakcie, nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, nie je v pracovnom pomere a ani nepoberá žiadne dávky, v súčasnosti má povinný status bezdomovca, nie je mu možné doručiť žiadne zásielky. Povinný je vlastníkom motorového vozila značky Škoda 120L, dátum 1. evidencie v SR 25. 02. 1987. Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že vzhľadom na nízku hodnotu staršieho motorového vozidla značky Škoda 120 L, dátum 1. evidencie v SR: 25. 02. 1987 by nebolo hospodárne čakať za speňažením predmetného motorového vozidla, ktorého majetková hodnota by bola nepatrná pre dané exekučné konanie. Vyšší súdny úradník uviedol, že oprávnený pri podaných námietkach neuviedol žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. Vyšší súdny úradník ďalej konštatoval, že objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti, či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného patrí do kompetencie súdneho exekútora. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. Pokiaľ teda súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Vyšší súdny úradník poukázal na skutočnosť, že § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť) a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku formuluje relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania a ak by zákon vyžadoval nemajetnosť absolútnu, snaha zákonodarcu regulovať dĺžku trvania exekúcií, ktoré nemajú reálny výhľad na úspech by nebola efektívna a neúmerne dlho by trvali aj exekúcie proti povinným, ktorí síce nie sú absolútne nemajetní, ale u ktorých nebude v dlhom časovom horizonte dosiahnutý žiadny výťažok. Na záver vyšší súdny úradník konštatoval, že námietky neboli podané dôvodne, vzhľadom na to, že v exekúcii nedošlo k zexekvovaniu majetku a nepodarilo sa zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Vzhľadom na vyššie uvedené, vyšší súdny úradník považoval záver súdneho exekútora o existencii dôvodu na zastavenie exekúcie za správny, preto vyšší súdny úradník námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie nevyhovel.
2. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa oprávneného má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako aj súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu spočíva podľa oprávneného najmä v nesprávnom posúdení oprávneným uplatneného nároku. Podľa oprávneného z oznámení - správ o majetku povinného vydaných súdnym exekútorom v zmysle § 53 ods. 3 Exekučného poriadku a ani z napadnutého uznesenia nijakým spôsobom nevyplývajú úplné majetkové pomery povinného. Súdny exekútor vykonal zisťovanie majetku povinného len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho exekútorského úradu. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije, resp. v jeho domácnosti nachádza. V prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou však možno predpokladať, že takáto osoba, musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla aj hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený z exekúcie v zmysle § 115 Exekučného poriadku. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z.z. Oprávnený ďalej uviedol, že nie je povinný navrhovať spôsoby vykonania exekúcie exekútorovi. Súdny exekútor je povinný iniciatívne využívať všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade ak je ten ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas oprávneného, má ho súdny exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a tento súhlas vyžadovať. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom, v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.
3. Súdny exekútor sa k podanej sťažnosti oprávneného vyjadril a uviedol, že upovedomenie o zastavení exekúcie bolo vydané zákonne a dôvodne a preto by súd sťažnosti oprávneného vyhovieť nemal, ale mal by potvrdiť svoje uznesenie zo dňa 25. 05 .2026.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
12. V tomto smere treba konštatovať, že vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
13. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného.
Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
1. 14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie ešte poukazuje na to, že povinný má hlásený trvalý pobyt „bezdomovca,“ teda adresou jeho pobytu je obec C. A. bez uvedenia konkrétnej adresy. V dôsledku uvedeného tak obrana oprávneného vyznieva neadresne, bez väzby na túto podstatnú skutočnosť.
15. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
16. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach viazaný. Naviac v konania označených oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
17. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (202 ods. 4 Exekučného poriadku).