Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_74Ek-2187-2020.pdf
PDF · 104.55 KB
Case nature
Subarea
74Ek/2187/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, právne zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. C. XXX, XXX XX C. C., o vymoženie sumy vo výške 69,04 Eur s príslušenstvom, vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Atila Ádam - súdny exekútor, so sídlom Exekútorského úradu Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 35 554 347, pod sp. zn. 269EX 8/21, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2187/2020 zo dňa 15. 06. 2026, takto
r o z h o d o l :
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2187/2020 zo dňa 15. 06. 2026 z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2187/2020 zo dňa 15. 06. 2026 vyšší súdny úradník zamietol námietky oprávneného proti Upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekúcie č. 269EX 8/21 - 8 - AA zo dňa 09. 02. 2026 (ďalej len „upovedomenie o zastavení exekúcie“). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z exekučného spisu mal za preukázané, že súdny exekútor správne zastavil exekúciu vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“), nakoľko pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Poukázal na to, že povinný nemá žiadny majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, nemá žiadne účty v bankách s reálnymi finančnými prostriedkami, nemá žiadny nehnuteľný majetok, nie je poberateľom žiadnej sociálnej dávky alebo dôchodku, nebol zistený iný príjem. Povinný síce je vlastníkom motorového vozidla značky ŠKODA 120, AA sedan, osobné vozidlo, bielej farby, 1. reg: 16.02.1978, avšak vyšší súdny úradník poukázal na nízku hodnotu daného vozidla, kde náklady na predaj daného motorového vozidla by prevýšili jeho hodnotu, a zároveň na motorové vozidlo sú 2 exekučné blokácie. Vyšší súdny úradník uviedol, že oprávnený pri podaných námietkach neuviedol žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. Vyšší súdny úradník ďalej konštatoval, že objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti, či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného patrí do kompetencie súdneho exekútora. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. Pokiaľ teda súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Vyšší súdny úradník poukázal na skutočnosť, že § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie majetku,
ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť) a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku formuluje relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania a ak by zákon vyžadoval nemajetnosť absolútnu, snaha zákonodarcu regulovať dĺžku trvania exekúcií, ktoré nemajú reálny výhľad na úspech by nebola efektívna a neúmerne dlho by trvali aj exekúcie proti povinným, ktorí síce nie sú absolútne nemajetní, ale u ktorých nebude v dlhom časovom horizonte dosiahnutý žiadny výťažok. Na záver vyšší súdny úradník konštatoval, že námietky neboli podané dôvodne, vzhľadom na to, že v exekúcii nedošlo k zexekvovaniu majetku a nepodarilo sa zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Vzhľadom na vyššie uvedené, vyšší súdny úradník považoval záver súdneho exekútora o existencii dôvodu na zastavenie exekúcie za správny, preto vyšší súdny úradník námietkam oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie nevyhovel.
2. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva podľa oprávneného najmä v nesprávnom posúdení zistení súdneho exekútora ohľadom majetku povinného. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky zákona - Exekučného poriadku. Z oznámení - správ o majetku povinného vydaných v zmysle ust. § 59 ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor vykonal zisťovanie majetku povinného len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho Exekútorského úradu. Z uvedených správ o majetku povinného nevyplýva, či sa povinný vôbec dozvedel o začatí a prebiehajúcom exekučnom konaní voči nemu, resp. o jeho povinnosti plniť nejaký nárok voči oprávnenému. Podstatnou úlohou súdneho exekútora je, aby vykonal také úkony voči povinnému, alebo voči jeho majetku, ktoré by viedli k čo najrýchlejšiemu a čo najefektívnejšiemu vymoženiu nároku oprávneného. Nakoľko zisťovanie majetku povinného formou automatického elektronického zisťovania, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie z prostredia exekútorského úradu boli negatívne, tak jedinou možnosťou na vymoženie uplatneného nároku je výkon exekúcie zaistením peňažnej hotovosti u povinného, alebo súpisom a predajom hnuteľných vecí v mieste bydliska povinného. Tieto úkony súdny exekútor neurobil. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho, aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom, v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Ak si exekútori presadili u zákonodarcu náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej výkonu u tých exekútorských úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republiky by mali byť súdni exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Náhodné prideľovanie exekúcií sa zaviedlo aj z dôvodu lepšej dostupnosti a skrátenia vzdialenosti medzi súdnym exekútorom a povinným. Týmto došlo aj k zníženiu nákladov spojených s vedením exekúcie a lepšej komunikácie medzi súdnym exekútorom a povinným. To, že ust. § 59 ods. 1 Exekučného poriadku určuje, že súdny exekútor prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, neznamená, že súdny exekútor vykoná iba zisťovania dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, to zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000 eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a podobne. Súdnemu exekútorovi, ale aj Okresnému súdu Banská Bystrica pracovisko exekučného konania by malo byť z vlastnej činnosti známa skutočnosť, že Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko exekučného konania pri prípadoch s obdobným skutkovým základom neodvodňuje nemajetnosť povinného len samotné vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym
výsledkom, ale aj ďalšie úkony súdneho exekútora. Oprávnený poukázal na uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica a to zo dňa 06.12.2024 68Ek/1648/2018, zo dňa 06.02.2025 sp. zn. 67Ek/1291/2019, zo dňa 18.02.2025 sp. zn. 40Ek/1204/2019, zo dňa 21.05.2025 sp. zn. 71Ek/268/2019, zo dňa 15.07.2025 sp. zn. 59Ek/383/2020, zo dňa 28.07.2025 sp. zn. 61Ek/1243/2019, zo dňa 29.07.2025 sp. zn. 53Ek/645/2020, zo dňa 18.12.2025 sp. zn. 21Ek/1674/2020, zo dňa 09.01.2026 sp. zn. 67Ek/778/2020, zo dňa 08.01.2026 sp. zn. 41Ek/54/2019, zo dňa 12.01.2026 sp. zn. 67Ek/826/2020 a zo dňa 15.01.2026 sp. zn. 16Ek/2030/2019. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo sa tunajší súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu o zastavení exekúcie odklonil od zaužívanej vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, v ktorej tunajší súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie lustrácii v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. Oprávnený je toho názoru, že v podaných námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie urobil skutkové tvrdenia, ktoré súdny exekútor v podanom vyjadrení k nim nijakým spôsobom nepoprel a ani nepreukázal a teda podľa § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela považujú za nesporné. Oprávnený je teda názoru, že z napadnutého uznesenia a správ o majetku povinného nevyplýva, že súdny exekútor dostatočne preveril a zistil majetkové pomery povinného, že by povinný súdnemu exekútorovi poskytol súčinnosť, že došlo k zisťovaniu peňažnej hotovosti a hnuteľného majetku v mieste bydliska povinného a že by súdny exekútor použil donucovacie opatrenia. Oprávnený namieta, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľností, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený namieta, že počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie súpisom a následným predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/ spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiadny hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije resp. v jeho domácnosti nachádza. Podľa názoru oprávneného, v prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí zabezpečiť svoje životné potreby, musí disponovať nejakým príjmom a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený z exekúcie. Z predložených správ o majetku povinného nijakým spôsobom nevyplýva, že súdny exekútor za účelom zistenia majetku povinného vykonal osobné zisťovanie peňažnej hotovosti a hnuteľného majetku povinného na adrese trvalého pobytu povinného, že by požiadal o súčinnosť tretie osoby a to vlastníka nehnuteľnosti, kde má povinný evidovaný trvalý pobyt na základe akého zmluvného vzťahu užíva danú nehnuteľnosť, požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby žijúce v spoločnej domácnosti s povinným a požiadal o súčinnosť prípadne tretie osoby, prípadne vykonal ďalšie úkony za účelom zistenia majetku povinného.
3. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd súdnemu exekútorovi na vyjadrenie nezasielal, nakoľko tento vo veci podal vyjadrenie k námietkam oprávneného voči vydanému upovedomeniu o zastavení exekúcie a teda stanovisko súdneho exekútora vrátane rozsahu ním vykonaných úkonov v exekučnom konaní je súdu známe a pre rozhodnutie o podanej sťažnosti postačujúce.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne, keď vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu dospel k správnemu právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.
12. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno konštatoval, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch
povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami.
14. K námietke oprávneného, že nedošlo k predaju nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, súd prvej inštancie uvádza, že povinný nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, a preto k jej predaju ani nemohlo dôjsť.
15. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
16. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
17. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach viazaný.
18. K argumentácii oprávneného, že mu zo správ súdneho exekútora nevyplýva, či sa povinný vôbec dozvedel o začatí a prebiehajúcom exekučnom konaní voči nemu, resp. o jeho povinnosti plniť nejaký nárok voči oprávnenému súd udáva, že o povinnosti plniť nárok oprávneného sa povinný dozvedá v prvom rade doručením samotného exekučného titulu.
19. Súd ďalej udáva, že názor oprávneného, že v podaných námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie urobil skutkové tvrdenia, ktoré súdny exekútor v podanom vyjadrení k nim nijakým spôsobom nepoprel a ani nepreukázal a teda podľa § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela považujú za nesporné sťažnostný súd považuje za zjavne nesprávny z nasledovných dôvodov:
20. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť").
21. Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.
22. Podľa § 5 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa. Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
23. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
24. V prvom rade, ako z citovanej právnej úpravy vyplýva, súdny exekútor nie je účastníkom exekučného konania, ani akousi protistranou voči oprávnenému (tým je povinný). Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa, je v pozícii orgánu verejnej moci, keďže vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci na základe poverenia exekučným súdom ako orgánom verejnej moci. Prípadné vyjadrenie súdneho exekútora je vyjadrením v rámci námietkového konania proti jeho rozhodnutiu ako orgánu verejnej moci - upovedomeniu o zastavení exekúcie, námietky predstavujú Exekučným poriadkom stanovenú procesnú obranu voči jeho rozhodnutiu, o ktorej rozhoduje exekučný súd, exekučný súd teda vykonáva prieskum správnosti rozhodnutia súdneho exekútora a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Vyjadrenie súdneho exekútora teda nie je vyjadrením účastníka exekučného konania, ktorým by mal popierať (skutkové) tvrdenia oprávneného. Súdny exekútor má postavenie účastníka konania len v jedinom prípade - pri rozhodovaní súdu o jeho procesnom nároku - nároku na náhradu jeho trov (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku). Preto nie je procesnou povinnosťou, či úlohou súdneho exekútora popierať skutkové tvrdenia účastníka konania, protistrany.
25. V druhom rade sťažnostný súd poukazuje na ust. § 200 Exekučného poriadku, podľa ktorého na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
26. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
27. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že aj keby bol súdny exekútor účastníkom konania, resp. stranou sporu (čo nie je), nevyjadrenie sa k (skutkovým) tvrdeniam oprávneného nespôsobuje ich nespornosť, pretože ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, (medzi ktoré patria aj skutkové tvrdenia účastníka) sa v exekučnom konaní nepoužijú, teda nepoužije sa ani ust. § 151 ods. 1 CSP stanovujúce, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
28. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
29. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším súdnym úradníkom sp. zn. 74Ek/2187/2020 zo dňa 15. 06. 2026 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (202 ods. 4 Exekučného poriadku).