Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/10/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Slušnej a členiek senátu JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Lenky Kvasnicovej v spore žalobcu Náhradné vozidlo, s.r.o., so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO 50 496 166, právne zastúpeného ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO 36 864 455 proti žalovanému KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO 00 585 441, o zaplatenie 285 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 13C/33/2025-77 zo dňa 29. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 285 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,9 % ročne zo sumy 285 eur od 24.02.2025 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Vec právne posúdil podľa § 427 ods. 1, § 442 ods. 1, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1 a ods. 2, § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 6, ods. 7, ods. 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj ako zákon o PZP), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. nariadenie vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 20.09.2024 došlo ku škodovej udalosti na motorovom vozidle zn. Honda HRV, EČV: A., ktorého držiteľom bol v tom čase poškodený B. C.. Škodová udalosť bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. V dôsledku tejto škodovej udalosti poškodený užíval náhradné vozidlo zn. Nissan Juke EČV: D. XXXXX, a to formou prenájmu náhradného vozidla na základe zmluvy o nájme č. XXXX/XXXX zo dňa 31.10.2024, uzavretej so žalobcom. Nájom bol dohodnutý na dobu určitú od 31.10.2024 do 13.11.2024 za zmluvné nájomné v sume 57 eur s DPH / deň s poplatkom za pristavenie a odobratie vozidla 50 eur. Nájomné bolo poškodenému vyčíslené faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 13.11.2024, splatnou dňa 28.11.2024, a to za 14 dní nájmu náhradného vozidla po 57 eur s DPH / deň a bol vyúčtovaný aj dohodnutý poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla v sume 50 eur, t. j. spolu vo výške 848 eur. Poškodený uzatvoril so žalobcom dňa 13.11.2024 zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bol nárok na náhradu škody vyplývajúcej z poistnej udalosti zo dňa 20.09.2024 z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla, ktoré poskytol poškodenému žalobca v sume 848 eur s DPH. Postúpenie

pohľadávky bolo žalovanému oznamované listom zo dňa 13.11.2024. Následne si žalobca u žalovaného uplatnil náhradu škody z takto postúpenej pohľadávky a žalovaný po ukončení šetrenia poistnej udalosti dňa 07.02.2025 poskytol žalobcovi poistné plnenie v sume 563 eur, zodpovedajúcej nákladom na nájom náhradného vozidla po dobu 9 dní (vrátane poplatku za pristavenie a prevzatie vozidla). Nad tento rozsah žalovaný plnenie nepriznal, majúc za to, že tento nezodpovedná technologickým postupom udávaným výrobcom, času na objednanie náhradných dielov, času potrebnému na presun vozidla medzi pracoviskami, ako aj čas súvisiaci s prestojmi zo strany poisťovne. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej preukázané, že poškodené motorové vozidlo zn. Honda HRV, EČV: A. bolo prevzaté do autoservisu PH KONZULTA, s.r.o. dňa 24.10.2024, jeho oprava bola ukončená dňa 07.11.2024 a po doručení krycieho listu zo strany Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. dňa 13.11.2024 bolo vozidlo totožného dňa odovzdané jeho držiteľovi. Z vyjadrenia servisu PH KONZULTA, s.r.o. zo dňa 13.05.2025 mal súd prvej inštancie za preukázané, že náhradné diely boli servisom zabezpečené ešte pred prijatím poškodeného vozidla do servisu; oprava bola vykonaná v štandardnom režime s ohľadom na kapacitu servisných technikov a nebola zo strany servisu nijako umelo predlžovaná. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa v prvom rade zaoberal aktívnou a pasívnou legitimáciou sporových strán, nakoľko túto žalovaný namietal. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie, súd prvej inštancie skonštatoval, že mal preukázané postúpenie pohľadávky titulom náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla z poškodeného voči žalovanému ako dlžníkovi na žalobcu, a to zmluvou o postúpení zo dňa 13.11.2024, v dôsledku čoho prijal záver o aktívnej legitimácii žalobcu v tomto konaní. Je toho názoru, že aj samotný žalovaný v konečnom dôsledku považuje žalobcu za aktívne legitimovaného, nakoľko mu poukázal časť poistného plnenia. Predmetom tejto žaloby je práve tá časť uplatňovaného poistného plnenia, ktorú žalovaný odmietol žalobcovi uhradiť. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prejednávanom prípade išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený, a preto žiadny rozpor so zákonom nezistil. Nakoľko predmetom žaloby je časť poistného plnenia, ktorú si žalobca uplatnil u žalovaného a tento mu ju nevyplatil, je daná aj pasívna vecná legitimácia žalovaného, ktorý ju svojím postupom (listom zo dňa 07.02.2025) a následným konaním (ktoré vyplýva z č.l. 16 - potvrdenie banky o poukázaní sumy vo výške 563 eur zo strany žalovaného žalobcovi) rovnako potvrdil. Ak žalovaný je povinný zaplatiť účelne vynaložené náklady na prenájom náhradného vozidla ako poisťovateľ, je potom daná jeho pasívna vecná legitimácia nielen voči osobe poškodeného, ale samozrejme aj voči osobe, na ktorú bol nárok poškodeného platne postúpený. Súd prvej inštancie tak konštatoval, že je daná aktívna, ako aj pasívna vecná legitimácia sporových strán.

3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca, ako postupník pohľadávky, domáha proti žalovanému plnenia na náhradu škody podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá bola postupcovi pohľadávky spôsobená, resp. vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, resp. motorového vozidla. Škoda podľa tvrdení žalobcu spočívala v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku úhrady nájomného za používanie náhradného motorového vozidla počas opravy poškodeného vozidla, resp. do doby jeho prevzatia v autoservise. Žalovaný ako poisťovateľ škodcu uznal dôvodnosť tohto nároku iba čiastočne v rozsahu 9 dní trvania nájmu (čo riadne splnil) a neuznal v trvaní ďalších 5 dní (čo je predmetom sporu). Dôvodom takéhoto postupu žalovaného bolo, že poškodené vozidlo sa nachádzalo v príslušnom autoservise neprimerane dlhú dobu z dôvodu existencie objektívnych skutočností na strane príslušného autoservisu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu v tom smere, že škodou v prejednávanom prípade sú účelne vynaložené náklady v dôsledku úhrady nájomného za používanie náhradného motorového vozidla, nakoľko na strane poškodeného dochádza k zmenšeniu jeho majetku v dôsledku úhrady týchto nákladov. Ako judikoval Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 16.02.2023, sp. zn. III. ÚS 602/2022, účelom nároku poškodeného na užívanie náhradného motorového vozidla je eliminácia škodlivého následku spôsobenej dopravnej nehody, ktorá zasahuje do bežného života poškodeného, a to až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo. Vo svojom rozhodnutí tiež uviedol, že v prípade čiastočnej škody účelnosť nákladov spojených s užívaním náhradného vozidla zaniká momentom, keď došlo k ukončeniu opravy havarovaného vozidla, teda de facto vtedy, keď sa opravené vozidlo dostane do dispozičnej sféry poškodeného na ďalšie používanie. V prejednávanom prípade ukončenie opravy motorového vozidla a reálna možnosť poškodeného dostať toto opravené motorové vozidlo do svojej dispozičnej sféry sú dva odlišné časové okamihy. Kým oprava vozidla bola ukončená už dňa 07.11.2024, opravené vozidlo

sa odovzdalo poškodenému až dňom doručenia krycieho listu poisťovne škodcu, čo v prejednávanom prípade predstavuje dátum 13.11.2024. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný túto náhradu poskytol za čas, po ktorý bolo vozidlo zo strany autoservisu opravované, preto zostáva nevyriešená otázka, či poškodenému, a teda v prejednávanej veci žalobcovi patrí náhrada aj za obdobie po vykonaní opravy vozidla do doručenia tzv. krycieho listu poisťovne škodcu, ktorý sa v prejednávanej veci zhoduje s dňom prevzatia si vozidla zo strany poškodeného. V tomto smere súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetná otázka už bola súdmi, vrátane súdov vyššej inštancie v obdobných sporoch riešená, napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 8Co/1/2025, rozsudky Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/107/2023 zo dňa 26.03.2024, 11Co/88/2023 zo dňa 26.03.2024, 7Co/165/2024 zo dňa 04.12.2024, podľa záverov ktorých nárok žalobcu na úhradu nákladov za nájom náhradného motorového vozidla trvá až do času, kedy bolo umožnené nájomcovi/poškodenému prevziať si motorové vozidlo z autoservisu. V tomto smere sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom prezentovaným v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.09.2024, sp. zn. 9Co/105/2024 a v plnom rozsahu naň odkázal. Spomínaný súd uviedol: „22. ..... Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou (dopravnou nehodou) a škodou bola prerušená, a preto celú uvedenú dobu možno považovať za dobu, po ktorú boli náklady - nájom náhradného vozidla vynaložené účelne. 23. Nad rámec potrebného odôvodnenia, odvolací súd uvádza, že jeho závery nachádzajú v určitej miere oporu aj v existujúcich inštitútoch súkromného práva, a to zádržnom práve, ako je prezumované v § 151s Občianskeho zákonníka. Zádržné právo vzniká na základe jednostranného právneho úkonu zadržiavateľa (veriteľa), ktorým je faktické zadržanie veci. Predpokladom na realizáciu jednostranného právneho úkonu je existencia splatnej peňažnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ako aj to, že hnuteľná vec, ktorá má byť zadržaná, je v reálnej dispozícii veriteľa, t. j. veriteľ má nad ňou faktickú moc. Zádržné právo je potom inštitútom, ktorý sa veľmi často využíva napríklad pri zmluve o úschove, zmluve o dielo, ale aj pri uplatnení nároku zo zodpovednosti za vady a podobne. V kontexte vyššie uvedeného je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu nahliadať na proces odškodňovania škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla tak, ako ho prezumuje zákon č. 381/2001 Z. z., čo sa v reálnom živote prejavuje napríklad v tom, že poškodený si dá vykonať opravu svojho motorového vozidla v zmluvnom/partnerskom servise poisťovateľa škodcu, a že splnomocný príslušný servis na zastupovanie voči poisťovateľovi škodcu, čoho reálnym odzrkadlením je práve to, že zmluvný servis nezasiela faktúru, ktorou vyúčtuje cenu opravy priamo poškodenému ako objednávateľovi opravy, ale priamo poisťovateľovi škodcu, a tento následne vykoná úhradu. Napriek tomu, že žalovaná sa v prejednávanom spore snaží navodiť dojem, že ona nijakým spôsobom nezasahuje do realizácie práv a povinností, ktoré sú obsahom právneho vzťahu založeného zmluvou o dielo medzi poškodeným a zmluvným servisom, jeho ingerencia (daná spoluprácou so zmluvným servisom na báze likvidovania škody vzniknutej prevádzkou motorového vozidla) je týmto jednoznačne daná. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť rozdielnosť postavenia žalovanej (ako poisťovateľa škodcu), ktorého si poškodený sám neurčuje, nakoľko povinnosti žalovanej vznikajú v dôsledku škodovej udalosti zavinenej škodcom (poisteným), a ktorý tým vstupuje do vzťahu s vymedzeným rozsahom práv a povinností s poškodeným „nútene“ v dôsledku vzniku poistnej udalosti (tak ako ich prezumuje zákon č. 381/2001 Z. z.) a postavenia autoservisu, ktorý vstupuje do vzťahu s poškodeným na (dobrovoľnom) zmluvnom základe (na základe voľby poškodeného), ktorý je výsledkom kontraktačného procesu s určitým obsahom. 24. V kontexte uvedeného by potom úvaha, ktorá by rozlišovala dôvodnosť (príp. rozsah) nároku na náhradu škody súvisiacej s nájmom náhradného motorového vozidla poškodeným aj vo vzťahu k dĺžke doby medzi ukončením opravy motorového vozidla poškodeného a vydaním krycieho listu/ vykonaním úhrady zo strany poisťovne výlučne v závislosti od toho, či by bol príslušný autoservis oprávnený uplatniť voči poškodenému zádržné právo, vyznela nesystematicky, nakoľko dôvodnosť nároku by bola podmienená tým, aké zmluvné podmienky by si poškodený v rámci kontraktačného procesu s autoservisom vyjednal. Akceptujúc výklad žalovanej by si potom poškodený „musel“ dojednať so servisom také zmluvné podmienky, ktoré by ukladali servisu povinnosť vydať mu motorové vozidlo po oprave aj bez zaplatenia ceny opravy/vydania krycieho listu (uvedený výklad by potom napr. de facto vylučoval možnosť uplatnenia zádržného práva zo strany servisu), čo by servis pri uzatváraní zmluvy o oprave nebol povinný akceptovať, a prípadné nevyjednanie takých podmienok opravy zo strany poškodeného, s ktorými by poisťovateľ škodcu súhlasil, by potenciálne viedlo k ďalším sporom medzi poškodeným a poisťovateľom, týkajúcim sa námietok voči voľbe toho ktorého servisu zo strany poškodeného a poškodený by sa stal do určitej miery „rukojemníkom“ poisťovateľa škodcu na strane jednej a servisu na strane druhej. V kontexte uvedenej (všeobecnej) úvahy je potom potrebné o to viac nahliadať na prípady, kedy si poškodený dá opraviť motorové vozidlo

v partnerskom servise poisťovateľa škodcu (tak ako to bolo aj v prejednávanom prípade). Odvolací súd má za to, že práve „partnerský“ vzťah poisťovateľa škodcu a servisu, ktorého reálnym vyjadrením (okrem iného) je aj vydanie krycieho listu „zmluvnou/partnerskou poisťovňou“, má byť tou skutočnosťou, ktorá poskytne zhotoviteľovi - partnerskému autoservisu poisťovateľa škodcu dostatočnú garanciu na to, aby vydal poškodenému jeho opravené motorové vozidlo, a tým sa v konečnom dôsledku vo vzťahu k poškodenému skrátila nevyhnutná doba, po ktorú bude z jeho strany potrebné užívanie náhradného vozidla. Z uvedeného potom možno jednoznačne vyvodiť záujem poisťovateľa škodcu (ak nevzniknú dôvodné pochybnosti o rozsahu škody) bezodkladne vydať krycí list, príp. partnerskému servisu škodu uhradiť, aby tým nedochádzalo k ďalšiemu vzniku škody z dôvodu nájmu náhradného vozidla zo strany poškodeného, príp. v rámci spolupráce s partnerským servisom vyjednať také podmienky, na základe ktorých by zmluvný servis vydal vozidlo poškodenému ihneď po vykonaní opravy. Argumentácia žalovanej v intenciách uvedeného vyznieva jednostranne a nereflektuje na skutočnosť, že servis je (vo všeobecnosti) oprávnený, či už na zmluvnom základe, resp. ex lege, zadržať motorové vozidlo do vykonania úhrady opravy. Odvolací súd potom v základe nevidí dôvod, aby zo strany zmluvnej poisťovne nedošlo k nahradeniu dodatočných nákladov spojených s nájmom náhradného vozidla poškodenému partnerským servisom až do úhrady náhrady škody, príp. vydania krycieho listu. 25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu je potom existencia príčinnej súvislosti medzi škodovou (poistnou) udalosťou (dopravnou nehodou zo dňa 14.03.2023) a vznikom súvisiacej škody, spočívajúcej v nájomnom za prenájom náhradného motorového vozidla až do úhrady vykonanej zo strany žalovanej, daná.“

4. Následne súd prvej inštancie dodal, že pri zohľadnení nespornej skutočnosti vyplatenia poistného plnenia žalobcovi žalovaným v sume 536 eur je potom žalobcom v tomto konaní uplatnená dôvodne pohľadávka vo výške 285 eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že skutočná výška škody v zmysle § 442 Občianskeho zákonníka je žalovaná istina, t. j. náklady spojené s odstraňovaním následkov poškodenia, medzi ktoré v zmysle ustálenej súdnej praxe patria aj náklady za prenájom motorového vozidla. Čo sa týka úrokov z omeškania, súd prvej inštancie prijal záver, že pokiaľ poisťovňa nesplní svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytne poistné plnenie v celom jeho rozsahu v lehote splatnosti určenej zákonom, dostáva sa do omeškania, čo znamená právo poškodeného popri poistnom plnení požadovať aj úroky z omeškania. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. upravuje výlučne následky nesplnenia povinnosti podľa odseku 6 citovaného zákona, t. j. sankcionuje neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej udalosti, avšak nezbavuje poisťovňu povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výklad, v rámci ktorého by nebolo možné zo strany poškodeného, resp. jeho právneho nástupcu, v prípade uplatnenia si skráteného poistného plnenia priznať v prebiehajúcom sporovom konaní úroky z omeškania, by nezodpovedal zmyslu a účelu zákonných ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. Zmyslom povinného zmluvného poistenia je zabezpečiť poškodenému nahradenie škody, a to v čo najkratšom čase. Nezodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov, aby poisťovňa zodpovednosť za svoje nesprávne posúdenie povinnosti poskytnúť poistné plnenie prenášala na poškodeného. Podľa názoru súdu prvej inštancie práve poisťovňa musí znášať následky nesprávneho posúdenia svojej povinnosti, vrátane povinnosti znášať stav, kedy sa v prípade skráteného (a tým pádom neúplného) plnenia dostane do omeškania. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na poskytnutie poistného plnenia, t. j. od 24.02.2025. Poistné šetrenie bolo ukončené dňa 07.02.2025, od nasledujúceho dňa začala žalovanému plynúť 15-dňová lehota na plnenie v zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorá uplynula dňa 22.02.2025. Súd prvej inštancie teda posúdil, že žalovaný sa dostal do omeškania od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na plnenie - od 23.02.2025, od ktorého dátumu žalobcovi vznikol zákonný nárok na úroky z omeškania, ktoré mu však súd prvej inštancie priznal od ním stanoveného dátumu, t. j. od 24.02.2025. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania, tieto súd prvej inštancie priznal v zákonnej výške podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššie ako bola základná úroková sadzba ECB platná k 1. dňu omeškania, t. j. vo výške 7,9 % ročne. Právo na úroky z omeškania tak, ako ich súd prvej inštancie priznal, korešponduje aj s názorom, vysloveným v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 309/2020. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania, alebo rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie sa prakticky vôbec nevysporiadal s podstatnou a relevantnou argumentáciou žalovaného, týkajúcou sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, v tomto smere napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP. Ďalej uviedol, že pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 neboli vôbec naplnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 4 ods. 2 zákona o PZP, za splnenia ktorých mohlo dôjsť k vzniku nároku poškodeného voči žalovanému ako poisťovateľovi na výplatu poistného plnenia z titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 848 eur s DPH. Akýkoľvek nárok poškodeného voči poisťovateľovi na výplatu poistného plnenia z titulu povinného zmluvného poistenia má charakter mimozmluvného záväzku, nakoľko sa nezakladá na zmluve medzi poisťovateľom a poškodeným, ale na osobitnom zákonnom ustanovení - § 15 ods. 1 zákona o PZP. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 130/2013 zo dňa 14.02.2013. Ďalej uviedol, že podľa dlhodobo zaužívaného výkladu pojmu skutočná škoda mohla v danom prípade poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť škoda vo výške 848 eur až okamihom úhrady faktúry za prenájom náhradného vozidla č. XXXXXXXX zo dňa 13.11.2024 (ďalej aj ako „faktúra za prenájom“) žalobcovi ako prenajímateľovi náhradného vozidla. Pojem „skutočná škoda“ sa dlhodobo interpretuje tak, že musí ísť o zmenšenie majetkového stavu poškodeného (R 55/1971), či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného (R 28/2007). Nepostačuje zvýšenie pasív. Ak dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na ich náhradu z titulu zodpovednej tretej osoby za škodu, pretože mu škoda zatiaľ nevznikla, samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Teda až v okamihu úhrady nájomného žalobcovi ako prenajímateľovi by poškodenému vznikol voči poistenému škodcovi nárok na náhradu škody, pričom poškodený by mal právo voľby, či by sa uspokojenia domáhal priamo voči poistenému škodcovi alebo voči poisťovateľovi poisteného škodcu. V danom prípade škoda poškodenému nevznikla už momentom prenajatia náhradného vozidla (príp. momentom vystavenia faktúry za nájomné), ale mohla vzniknúť až momentom úhrady tohto nájomného, t. j. vynaložením nákladov na prenájom náhradného vozidla (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/73/2024 zo dňa 24.09.2024). V danom prípade poškodený faktúru za prenájom náhradného vozidla žalobcovi ako prenajímateľovi pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 neuhradil, tak poškodený nemohol úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 848 eur, ani len voči samotnému poistenému škodcovi (§ 420, § 427 Občianskeho zákonníka), pretože mu škoda vo výške 848 eur v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla nevznikla. Vzhľadom na to nie je pravdivé tvrdenie uvedené v bode 1. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024, v zmysle ktorého by poškodený mal mať voči žalovanému ako poisťovateľovi peňažnú pohľadávku vo výške 848 eur s DPH z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou zo dňa 20.09.2024, nakoľko poškodený pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 nemal nárok na náhradu škody voči poistenému škodcovi vo výške 848 eur, ktorého by sa poškodený voči poistenému škodcovi mohol úspešne domáhať (§ 420, § 427 Občianskeho zákonníka). Poškodený pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nemal právo na plnenie voči samotnému poistenému škodcovi spočívajúce v nároku na náhradu škody titulom účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 848 eur, ktorú by bol býval poškodený oprávnený platne postúpiť na iný subjekt. Poškodený pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 nemohol ani len voči samotnému poistenému škodcovi postupovať nárok na náhradu škody ako akúsi budúcu pohľadávku, nakoľko škoda musí byť v čase, kedy sa poškodený od škodcu domáha nároku na náhradu škody, už reálna a existujúca, a nielen hypotetická s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. Z rovnakých dôvodov nebolo možné v rámci bodu 4. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 platne dojednať odplatu za postúpenie vo výške 848 eur s DPH, nakoľko škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla pred podpisom Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 13.11.2024 nebola reálna (t. j. neexistovala), ale bola len hypotetická, s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009, podľa ktorého skutočná škoda predstavuje ujmu nastalú (vzniklú), nie ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalovaný opätovne poukázal aj na to, že v danom prípade nemohlo dôjsť k platnému započítaniu pohľadávok podľa bodu 5 zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024, a teda túto zmluvu možno považovať za absolútne neplatný právny úkon. Právny úkon započítania je len právnou konštrukciou, pri ktorej k žiadnemu skutočnému plneniu, a teda ani k skutočnému zmenšeniu majetkovej sféry poškodeného nedochádza, dochádza tu len k zániku vzájomných pohľadávok a záväzkov. Právny úkon započítania je ekvivalentný právny úkon (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/84/2020 zo dňa 27.10.2021), pri ktorom je na strane každého účastníka dohody o započítaní strata pohľadávok (aktív) kompenzovaná v rovnakom rozsahu stratou záväzkov (pasív), pričom pri ekvivalentných právnych úkonoch je známe, že pri nich nikdy nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 275/2013 zo dňa 23.05.2013). Právny úkon započítania nemožno vo všeobecnosti považovať za iný spôsob alebo inú formu splnenia dlhu, ide o spôsob zániku nesplneného záväzku, pri ktorom naopak dvojité plnenie odpadá, preto právnu úpravu splnenia dlhu nemožno analogicky použiť na započítanie pohľadávok. Taký výklad § 580 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého by vznik škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mal byť viazaný na právny úkon započítania podľa bodu 5 zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024, predstavuje neprípustné zmiešavanie, resp. zamieňanie spôsobu zániku záväzku započítaním so spôsobom zániku záväzku splnením. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto žalovaný považoval zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nikdy nemohol vyvolávať žiadne právne účinky. Žalovaný dodal, že argumentáciu súdu prvej inštancie, podľa ktorej má aj samotný žalovaný považovať žalobcu za aktívne vecne legitimovaného, nakoľko mu časť poistného plnenia poukázal, možno považovať za absolútne svojvoľnú a arbitrárnu, ako aj argumentáciu, podľa ktorej mal žalovaný počas konania tvrdiť, že v danom prípade došlo k vzájomnému zápočtu údajného nároku poškodeného na náhradu škody.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie pre jeho vecnú správnosť v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vo vzťahu k žalovaným použitým záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4M Cdo 23/2008 uviedol, že tieto, týkajúce sa sporu o ušlý zisk žalobcu, ktorý mal predstavovať jeho predpokladaný príjem z užívania predmetu nájmu, nie sú na prejednávanú vec aplikovateľné, nakoľko z nich nemožno usudzovať na nepostupiteľnosť pohľadávky poškodeného na žalobcu. Postúpeniu budúcej pohľadávky na náhradu škody nebráni žiadne zákonné ustanovenie, nakoľko nejde o pohľadávku podľa ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jej postúpenie neodporuje ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry žalobcu započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Pokiaľ ide o závery plynúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 130/2013 o mimozmluvnom záväzku, tieto rovnako nevylučujú možnosť postúpenia pohľadávky, ktorá bola v prejednávanej veci prisúdená žalobcovi. Žalobca považoval odvolanie žalovaného v celom rozsahu za nedôvodné a uviedol, že napadnutý rozsudok je jedným zo stovky rozhodnutí, ktoré vyvstali zo sporov medzi žalobcom a žalovaným, resp. inými poisťovňami, založených na rovnakom skutkovom základe, v ktorých si žalobca legitímne po postúpení pohľadávky poškodeným uplatňuje voči žalovanému nárok na poskytnutie poistného plnenia titulom náhrady nákladov na nájom náhradného vozidla. Aktívna a pasívna legitimácia strán sporu pritom už bola ustálená v totožných sporoch, ktoré strany sporu medzi sebou vedú potom, čo poškodený postúpi na žalobcu svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla v dôsledku dopravnej nehody zapríčinenej poistencom žalovaného, resp. inej poisťovne. Vzhľadom na prejudiciálny účinok právoplatných rozhodnutí v týchto sporoch má žalobca za to, že nie je dôvodné nerešpektovať zásadu právnej istoty ako integrálnej súčasti práva na spravodlivý proces a spochybňovať jednoznačne ustálenú aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto type sporov. Ohľadom prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia poukázal napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/44/2010 alebo nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017. Aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore o zaplatenie nákladov za prenájom náhradného vozidla poškodeným po dobu zotrvania jeho vozidla v autoservise z dôvodu škodovej udalosti zapríčinenej poistencom žalovaného bola ustálená vo viacerých súdnych sporoch aj so žalovaným, napr. v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 17C/42/2019, ktorého rozsudok zo dňa 11.11.2019, č.k. 17C/42/2019-71 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.03.2020, č.k. 8Co/24/2020-133, v ktorom odvolací súd konštatoval, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva nielen zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj zo samotného správania sa žalovaného, ktorý časť poistného plnenia zaplatil žalobcovi. Žalobca ďalej uviedol, že v zmluve o

postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodeného na odplatu za postúpenie pohľadávky a nárok žalobcu na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa navzájom započítajú. Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje to, že došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Takéto postúpenie pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený. Poukázal tiež na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.11.2024, sp. zn. 9Co/147/2024; rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.02.2021, sp. zn. 9Co/5/2021; rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.06.2021, sp. zn. 10Co/7/2021; rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.01.2018, sp. zn. 3Cob/220/2017). Podľa názoru žalobcu je potrebné vychádzať zo zmluvy o postúpení pohľadávky ako inominátnej zmluvy, ktorú uzatvoril poškodený ako postupca so žalobcom ako postupníkom, ktorý bol zároveň prenajímateľom náhradného motorového vozidla. Predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu budúcej pohľadávky z titulu nákladov za prenájom vozidla (budúcej škody) a zároveň k vyporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom vozidla a žalobcom ako prenajímateľom vo forme započítania vzájomných pohľadávok (nájomného a odplaty za zmluvné postúpenie budúcej pohľadávky) s tým, že podľa zmluvy si žalobca bude postúpenú pohľadávku vymáhať svojím menom na svoj účet. K obdobnému záveru dospel aj Krajský súd v Bratislave vo veci, sp. zn. 2Cob/134/2014 zo dňa 05.05.2015. Ďalej dodal, že k otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ďalej zhodne argumentovali napríklad rozsudky Okresného súdu Žilina, sp. zn. 18Cb/133/2018 zo dňa 11.10.2018, sp. zn. 19Cb/201/2017 zo dňa 20.03.2018, sp. zn. 10Cb/136/2017 zo dňa 20.03.2018, sp. zn. 18Cb/249/2017 zo dňa 15.03.2018, sp. zn. 18Cb/272/2017 zo dňa 29.03.2018, či rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 17Cb/23/2018 zo dňa 06.09.2018, rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 17C/8/2018 zo dňa 11.10.2018 a rozsudok Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 8Cb/38/2018 zo dňa 12.11.2018. Záverom uviedol, že v aktuálne posudzovanom prípade tak bez akýchkoľvek pochybností boli naplnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu s poukazom na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri zohľadnení povahy postúpenej pohľadávky, ktorá sa postúpením nemení v spojení s úpravou vyplývajúcou z ust. § 4 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K účinkom platného postúpenia pohľadávky preto jednoznačne došlo momentom uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024.

7. Žalovaný v písomnej replike uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na jeho argumentácii týkajúcej sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uvedenej v jeho odvolaní. V súvislosti s meritom veci, t. j. posúdením nevyhnutnej doby prenájmu náhradného vozidla žalovaný dodatočne uviedol, že súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru taktiež dostatočným spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa nedôvodnosti prenájmu náhradného vozidla v celkovej dĺžke 14 dní, deklarovanej žalobcom. Uviedol, že už v odpore rozporoval celkovú dobu prenájmu náhradného vozidla deklarovanú žalobcom v rozsahu 14 dní, a to predovšetkým s poukazom na skutočnosti vyplývajúce z oznámenia o poistnom plnení zo dňa 07.02.2025, ako aj s poukazom na čistý čas opravy havarovaného vozidla vyplývajúci z faktúry za opravu č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.11.2024. Bolo vecou žalobcu (a nie žalovaného), aby riadne zdokladoval, prečo oprava poškodeného vozidla (a od toho sa odvíjajúca dĺžka nevyhnutnej doby prenájmu náhradného vozidla) mala trvať ním deklarovaných 14 dní, namiesto 9 dní uznaných žalovaným v jeho oznámení o poistnom plnení zo dňa 07.02.2025. Nesúhlasil preto s argumentáciou súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaného malo v tomto prípade zaťažovať dôkazné bremeno vo vzťahu ku krátenej dĺžke doby nájmu. Mal za to, že došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu, aby riadne preukázal, prečo oprava poškodeného vozidla (a od toho sa odvíjajúca dĺžka nevyhnutnej doby prenájmu náhradného vozidla) mala trvať v rozsahu nad žalovaným uznaných 9 dní. Žalobca však podľa názoru žalovaného do konania nedoložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by bol uvedené skutočnosti býval preukázal. Žalovaný záverom dodal, že mal tiež za to, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy hodnotil v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP v takej miere, že tým celé konanie

i jeho výsledok postavil do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti. Zotrval na svojom odvolacom návrhu.

8. Žalobca v písomnej duplike uviedol, že zotrváva na skutočnostiach uvedených v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného, pričom k doplneným odvolacím dôvodom v replike žalovaného uviedol, že na tieto ďalšie odvolacie dôvody nemožno prihliadať. Napriek tomu považoval za potrebné sa k týmto doplneným dôvodom vyjadriť, pričom uviedol, že žalobca v konaní preukázal dôvodnosť trvania nájmu náhradného vozidla počas doby, po ktorú nemohol poškodený svoje opravované vozidlo užívať. Žalovaného v konaní zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania dôvodu krátenia poistného plnenia. Pre určenie účelnosti a primeranosti doby trvania prenájmu náhradného motorového vozidla však nie je rozhodujúce obdobie, kedy bolo motorové vozidlo poškodeného fakticky opravované, teda boli na ňom vykonávané servisné práce v autoservise, ale rozhodujúce je obdobie, počas ktorého v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou poškodený nemohol svoje motorové vozidlo (hoci už aj opravené) užívať. Žalobca v tejto súvislosti považoval za zásadné uviesť, že v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.08.2025, sp. zn. I. ÚS 291/2025-56, obrana žalovaného založená na tvrdeniach, či dôkazoch, o neprimeranej dĺžke opravy, resp. prestojoch autoservisu, nie je spôsobilá k vyvráteniu žalobcom uplatneného nároku na náhradu nákladov za nájom náhradného vozidla počas celej doby zotrvania poškodeného vozidla v autoservise za účelom vykonania jeho opravy v dôsledku dopravnej nehody zavinenej poistencom žalovaného. Žalovaným produkovaná argumentácia je v rozpore s Ústavným súdom Slovenskej republiky definovaným účelom náhradného vozidla, a to eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo. Dobu, po ktorú bolo vozidlo poškodeného v autoservise, poškodený nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť. Žalobca poukázal na aktuálny záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze zo dňa 06.08.2025, sp. zn. I. ÚS 291/2025-56. Ústavný súd Slovenskej republiky ustálil, že dobu od zapožičania náhradného vozidla do momentu oznámenia žalovanej o ukončení likvidácie škodovej udalosti treba považovať za relevantnú, keď kontinuálne pretrváva potreba používania náhradného motorového vozidla a s tým spojené primerané náklady. Žalobca mal preto za to, že nie je prípustné, aby bola zo strany poisťovne, hoci aj na podklade odborného posúdenia, ex post krátená doba, po ktorú vozidlo poškodeného zotrvalo v autoservise za účelom jeho opravy, nakoľko túto ani v posudzovanej veci nebolo možné zo strany poškodeného nijakým spôsobom ovplyvniť, pričom až do momentu, kedy sa opravené vozidlo dostalo do dispozície poškodeného, pretrvávala potreba užívania náhradného vozidla z dôvodov uvedených v čestnom prehlásení poškodeného. Záverom dodal, že žalovaný v konaní nepreukázal, že poškodený mohol reálne užívať v ním namietanej dobe jeho poškodené motorové vozidlo, pričom zaťaženie poisťovne dôkazným bremenom o predmetných skutočnostiach vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.07.2025, sp. zn. III. ÚS 322/2025-31.

9. Ďalšie písomné vyjadrenia strán sporu doručené neboli.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP, nakoľko je vecne správny.

11. Žalovaný vo svojom odvolaní deklaroval odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom,

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Pokiaľ odvolateľ deklaroval v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne), alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

14. Podstata odvolacieho dôvodu, vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

15. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

17. Čo sa týka žalovaným namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí, sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález, sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v odseku 1 napadnutého rozsudku podrobne uviedol, čoho sa žalobca domáha a aké dôkazy žalobca k žalobe pripojil, v odseku 2 popísal procesnú obranu žalovaného. V odseku 3 napadnutého rozsudku popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a v odseku 4, aké skutkové okolnosti z nich zistil. V odsekoch 5 až 17 uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a v odsekoch 18 až 23 sa jasne, zrozumiteľne a podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami vo veci, ktoré jasne a zreteľne špecifikoval, uviedol, ako vyhodnotil vykonané

dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovaného ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

18. Z obsahu odvolacích námietok je pritom zrejmé, že žalovaný považuje za porušenie práva na spravodlivý proces skutkové a právne posúdenie súdom prvej inštancie v jeho neprospech. Je však potrebné uvedomiť si, že sporové konanie je konaním, kde vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Samotným rozhodnutím súdu a právnym posúdením sporu súdom však nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Čo sa týka odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, odvolací súd ich podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch. Hodnotenie vykonaných dôkazov obsahuje úvahy súdu prvej inštancie, ktoré majú logickú postupnosť a oporu v skutkových zisteniach. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav podriadil pod príslušné právne normy, ktoré vo veci aplikoval a túto aplikáciu vyjadril svojím myšlienkovým postupom. Odvolací súd je toho názoru, že formulácie použité súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sú určité a zrozumiteľné, odôvodnenie je ako celok presvedčivé a z hľadiska obsahu spĺňa aj kvalitatívnu požiadavku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením. Prijaté právne závery súd prvej inštancie náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, vo vzťahu k čomu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a vo vzťahu ku konkrétnym odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva:

20. Žalovaný v priebehu, sporu ako aj v podanom odvolaní, opakovane spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Súd prvej inštancie správne posúdil, že v dôsledku zmluvy o postúpení pohľadávky je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, nakoľko predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom náhradného vozidla, ktoré bol poškodený nútený si prenajať v dôsledku nemožnosti užívať svoje poškodené vozidlo pristavené na opravu. Je nesporné, že predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody, pričom postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, keďže jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 nepochybne vyplýva predmet - pohľadávka poškodeného vo výške 848 eur s DPH voči žalovanému, pričom postúpenie pohľadávky je odplatné za odplatu vo výške 848 eur s DPH, ktorá suma zároveň zodpovedá nájomnému za prenájom náhradného vozidla poškodeným, ktoré nájomné bolo poškodenému vyúčtované faktúrou č. XXXXXXXX, vystavenou žalobcom ako prenajímateľom (848 eur s DPH). V bode č. 5. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že si vzájomné nároky - na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, započítavajú.

21. V zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka môže byť postúpená iba existujúca pohľadávka, aj premlčaná a tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá, identifikovateľná. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 165/2017 vyplýva, že „podmienkou platnosti zmluvy je, aby išlo o existujúcu, určitú a identifikovanú pohľadávku“. S poukazom na uvedené preto súd prvej inštancie správne konštatoval, že postúpenie pohľadávky medzi žalobcom a poškodeným bolo platné a vyplýva z neho aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore.

22. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané a v konaní medzi stranami nebolo sporné, že dňa 20.09.2024 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej bola spôsobená škoda na

motorovom vozidle, ktorého držiteľom bol v tom čase poškodený B. C.. Škodová udalosť bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri prevádzke motorového vozidla u žalovaného ako poisťovne. V dôsledku škodovej udalosti bol poškodený nútený dať svoje motorové vozidlo opraviť, pričom oprava poškodeného vozidla bola vykonaná v období od 24.10.2024 do 07.11.2024 a po doručení krycieho listu zo strany poisťovne (Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s.) dňa 13.11.2024 bolo vozidlo totožného dňa odovzdané jeho držiteľovi. Poškodený za účelom zabezpečenia svojich potrieb dňa 31.10.2024 uzatvoril so žalobcom zmluvu o nájme č. XXXX/XXXX, ktorej predmetom bol nájom náhradného motorového vozidla, a to v období od 31.10.2024 do 13.11.2024. Po ukončení doby trvania nájmu náhradného vozidla vystavil žalobca poškodenému faktúru č. XXXXXXXX za prenájom motorového vozidla počas 14 dní a poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla na sumu 848 eur (s DPH). Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 13.11.2024 následne poškodený previedol svoju pohľadávku vo výške 848 eur s DPH voči žalovanému za odplatu 848 eur s DPH žalobcovi a zmluvné strany si zároveň dohodli, že si vzájomné nároky - na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo, započítavajú. Listom zo dňa 13.11.2024 potom poškodený postúpenie svojej pohľadávky oznámil žalovanému. V následnom oznámení o poistnom plnení zo dňa 07.02.2025 žalovaný žalobcovi oznámil, že ukončil šetrenie poistnej udalosti a na fakturovanú sumu za prenájom náhradného motorového vozidla priznal poistné plnenie za 9 dní prenájmu v sume 563 eur.

23. Odvolací súd ďalej uvádza, že pokiaľ ide o poskytnuté poistné plnenie, toto má byť v takom rozsahu, aby poškodenému bola nahradená škoda v rozsahu, ktorý je preukázaný. Občiansky zákonník určuje rozsah škody v § 442 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník pritom nedefinuje pojem „skutočná škoda“. Podľa ustálenej judikatúry sa pod skutočnou škodou rozumie ujma, ktorá predstavuje zmenšenie majetku poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ide o určenie rozdielu v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody (R 55/1971); inak sa škoda definuje aj ako ujma (vyjadriteľná v peniazoch), spočívajúca v zničení, strate, zmenšení alebo znehodnotení veci a predstavujúca majetkové hodnoty, potrebné na uvedenie do predchádzajúceho stavu. Za skutočnú škodu sa považuje škoda, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného tým, že došlo k zmenšeniu jeho majetku. Predstavuje tak náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné na uvedenie do pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní so stavom, ktorý tu bol bez škodnej udalosti.

24. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že poškodený má nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak je jeho zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň, že náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené nutne a účelne. Riešenie otázky, či náklady za nájom náhradného vozidla boli nutné a účelné, závisí na posúdení konkrétnych okolností prípadu. Vzhľadom ku konkrétnym skutkovým okolnostiam sa posudzuje, po akú dlhú dobu bolo obstaranie náhradného vozidla nutné a účelné. Vychádza sa totiž z toho, že zmyslom a účelom poskytnutia náhradného vozidla je zachovanie určitého životného štandardu poškodeného v situácii, keď dôjde k čiastočnému, resp. totálnemu poškodeniu (zničeniu) vozidla. Poskytnutím náhradného vozidla nie je poškodený ponechaný v tiesni a umožní sa mu viesť čo do kvality obdobný život ako pred škodovou udalosťou, resp. dopravnou nehodou. Využívanie náhradného vozidla nemôže byť celkom bezbrehé a vždy musí byť splnená podmienka účelnosti jeho využitia.

25. V danom prípade pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že na strane poškodeného sa jednalo o účelne a nutne vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla v trvaní 14 dní, po ktorú dobu trvala oprava poškodeného motorového vozidla, pričom táto doba zahŕňala aj dobu (od 07.11.2024 do 13.11.2024), kedy napriek tomu, že motorové vozidlo už bolo opravené, nebolo umožnené poškodenému disponovať s motorovým vozidlom až do času doručenia krycieho listu zo strany poisťovne Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. (t. j. 13.11.2024). K zapožičaniu náhradného motorového vozidla došlo v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 20.09.2024.

26. Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa primeranosti dĺžky prenájmu náhradného vozidla, produkovanej žalovaným až v rámci repliky, odvolací súd napriek skutočnosti, že odvolacie dôvody možno v zmysle ust. § 365 ods. 3 CSP dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, konštatuje, že ani táto odvolacia námietka by nebola spôsobilá zmeniť napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že poškodený si náhradné vozidlo prenajal iba na obdobie, kedy sa jeho poškodené vozidlo nachádzalo v servise (dĺžku opravy, ani čas čakania na doručenie krycieho listu

ovplyvniť nemohol) a kedy nie vlastným pričinením prišiel o možnosť využívať vlastné motorové vozidlo. Až po doručení tohto krycieho listu bolo poškodenému umožnené prevziať motorové vozidlo zo servisu, toto opätovne užívať, a teda potreba prenájmu náhradného vozidla zanikla. V tomto smere žalobca správne v duplike poukázal na relevantné závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v náleze zo dňa 06.08.2025, sp. z. I. ÚS 291/2025-26, ktorý ustálil, že pre stanovenie doby z hľadiska uplatnených nárokov na náhradu za nájom náhradného vozidla, je relevantná doba od zapožičania náhradného vozidla do momentu oznámenia žalovaného o ukončení likvidácie škodovej udalosti, teda keď kontinuálne pretrváva potreba používania náhradného motorového vozidla a s tým spojené primerané náklady. Z potvrdenia o odovzdaní a prevzatí motorového vozidla z autoservisu zo dňa 13.11.2024 je tiež nepochybné, že poškodenému bolo jeho motorové vozidlo odovzdané až po doručení krycieho listu poisťovne, čo predstavuje bežnú prax servisu a je známe aj z ostatných obdobných sporov medzi sporovými stranami. Preto dobu 14 dní, počas ktorých mal poškodený prenajaté náhradné vozidlo (od 31.10.2024 do 13.11.2024), ktorá doba zahŕňala nielen čas opravy vozidla, ale aj čas čakania na krycí list poisťovne, považoval odvolací súd za odôvodnenú, primeranú a náklady na prenájom náhradného motorového vozidla za celé toto obdobie za náklady účelne vynaložené, ktoré možno z hľadiska náhrady škody považovať za skutočnú škodu, ktorá poškodenému vznikla v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, za ktorú zodpovedá poistenec žalovaného. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ poškodený v predmetnej veci nemohol ovplyvniť dĺžku doby, počas ktorej bolo jeho motorové vozidlo v autoservise a mohol ním reálne disponovať až dňa 13.11.2024, bol nájom náhradného motorového vozidla opodstatnený až do uvedeného dňa. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, kedy bola dostatočne preukázaná objektívnosť potreby náhradného vozidla, teda správne, v súlade s už ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov Slovenskej republiky, uzavrel, že nárok na úhradu nákladov za nájom náhradného motorového vozidla trval až do času, kedy bolo umožnené nájomcovi, teda poškodenému, prevziať si motorové vozidlo z autoservisu. Účelnosť prenájmu náhradného vozidla, vrátane celkovej doby nájmu, bola vzhľadom na vyššie uvedené, podľa odvolacieho súdu, jednoznačne daná.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené bol potom správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca má nárok aj na zvyšnú sumu vo výške 285 eur, ktorá bola vynaložená na úhradu nájomného za náhradné vozidlo.

28. Záverom odvolací súd dodáva, že nezistil ani opodstatnenosť tvrdenia žalovaného o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého rozsudku ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu, alebo znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie pri prijímaní záveru o opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcu a nedôvodnosti procesnej obrany žalovaného v konaní. Skutočnosť, že žalovaný sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o svojvoľnosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

29. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o úroku z omeškania z priznanej sumy a o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, pričom svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil a naviac žalovaný v tomto smere ani neprodukoval v odvolaní žiadne konkrétne odvolacie námietky.

30. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).