Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41Cob-88-2026.pdf
PDF · 108.69 KB
Case nature
Subarea
41Cob/88/2026
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej veci žalobcu DOO ZRNEKS TIM SUBOTICA, so sídlom Proleterskih Brigada 83, 240 00 Subotica, Srbská republika, reg. č. 20167190, zastúpeného HAVRILLA&Co. s.r.o., Nám. M. Benku 2, 811 07 Bratislava, IČO: 36 364 606, proti žalovanému A. B. - A., s miestom podnikania C. XXX, XXX XX C., IČO: 34 920 528, zastúpenémiu advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 50 849 883, o zaplatenie 39.518,43 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 65Cb/151/2024-153 zo dňa 04. marca 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 65Cb/151/2024-153 zo dňa 04. marca 2026 v napadnutej časti I. výrokovej vety, p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd napadnutým uznesením výrokom I. konanie vo veci zastavil a výrokom II. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
2. V odôvodnení uznesenia súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 29. 518,43 Eur s príslušenstvom titulom kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami, respektíve titulom jej porušenia.
3. Súdom bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 06.02.2026, ktorého sa zúčastnila len zástupkyňa žalovaného a súd po vykonaní dokazovania odročil pojednávanie na verejné vyhlásenie rozhodnutia na deň 04.03.2026. Dňa 26.02.2026 bolo do elektronickej schránky súdu doručené podanie žalobcu označené ako späťvzatie žaloby, ktorým navrhol súdu zastaviť konanie a nepriznať žiadnej zo strán náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že späťvzatie žaloby zo strany žalobcu bolo súdu doručené po otvorení pojednávania, súd v zmysle ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. doručil toto podanie žalovanému s možnosťou vyjadriť sa, či so späťvzatím žaloby súhlasí.
4. Zo strany žalovaného bolo súdu dňa 03.03.2026 doručené podanie, v ktorom uviedol, že nesúhlasí so spätvzatím žaloby a žiada súd o vydanie rozsudku vo veci.
5. Súd konštatoval, že podaním zo dňa 25.02.2026 žalobca jednoznačne vyjadril svoj úmysel zobrať žalobu v celom rozsahu späť. Žalobca v späťvzatí žaloby uviedol, že prejednávaná vec má výrazný medzinárodný prvok a podľa žalobcu v priebehu konania vyšlo najavo, že uplatnený nárok je viazaný na právny režim odlišný od právneho poriadku Slovenskej republiky, a to z dôvodu vzniku škody a jej náhrady vyplývajúcich z colných predpisov Srbskej republiky. Z uvedených dôvodov uviedol, že považuje
za prejav procesnej zodpovednosti, ktorý po vyjasnení otázok medzinárodnej právomoci a rozhodného práva zvolí primeranejší postup z uvedeného dôvodu zobral podanú žalobu späť a navrhol súdu konanie zastaviť a nepriznať žiadnej strane nárok na náhradu trov konania.
6. Súd ďalej uviedol, že k späťvzatiu žaloby došlo po otvorení pojednávania vo veci, a preto súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa, či so späťvzatím žaloby súhlasí. Žalovaný svojim podaním zo dňa 03.03.2026 vyjadril nesúhlas so späťvzatím žaloby, avšak dôvody nesúhlasu bližšie nešpecifikoval a nekonkretizoval. Súd konštatoval, že podľa ustanovení CSP za určitých podmienok, kvalifikovaný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby spôsobí rozhodnutie súdu o nepripustení späťvzatia žaloby. Dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby musí v konaní tvrdiť a preukázať žalovaný. Jeho posúdenie vyžaduje náležitú mieru objektivizácie zo strany súdu a zohľadnenie hypotézy, či by ktokoľvek v právnom postavení žalovaného mohol opodstatnene považovať prezentovaný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby za vážny. Nakoľko žalovaný neuviedol žiadne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby, podľa názoru súdu nebolo možné ich ani zo strany súdu bližšie posúdiť. Z uvedeného dôvodu súd pripustil späťvzatie žaloby zo strany žalobcu, nakoľko nesúhlas žalovaného nepovažoval za dôvodný, a preto konanie podľa § 145 ods. 1 CSP I. výrokovou vetou zastavil.
7. V danom prípade mal súd za to, že nie sú naplnené predpoklady na uplatnenie ustanovenia § 257 CSP, keďže súd mal za to, že procesnú zodpovednosť za zastavenie konania nesie žalobca. Preto súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu priznal voči žalobcovi žalovanému.
8. Proti uzneseniu, a to voči I. výrokovej vete podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
9. V odvolaní uviedol, že svojím podaním zo dňa 03.03.2026 výslovne uviedol, že so späťvzatím žaloby nesúhlasí a žiada, aby súd vo veci rozhodol rozsudkom. Napriek uvedenému súd prvej inštancie späťvzatie žaloby pripustil a konanie zastavil.
10. Žalovaný poukázal na to, že účelom ustanovenia § 146 ods. 1 CSP je ochrana žalovaného pred situáciou, keď žalobca po začatí pojednávania jednostranne ukončí konanie bez meritórneho rozhodnutia súdu. Žalovaný poukázal na to, že v predmetnej veci bolo vo veci už nariadené a vykonané pojednávanie a konanie sa nachádzalo vo fáze tesne pred vyhlásením rozhodnutia. Žalovaný mal preto oprávnený záujem na tom, aby bolo vo veci meritórne rozhodnuté.
11. Konštatoval, že predmetom konania je nárok vo výške 39.518,43 Eur s príslušenstvom, ktorý žalovaný považuje za nedôvodný. Žalovaný má legitímny záujem na tom, aby súd autoritatívne rozhodol o nedôvodnosti uplatneného nároku. Zastavenie konania bez meritórneho rozhodnutia ponecháva medzi stranami právnu neistotu a zároveň umožňuje žalobcovi potencionálne uplatniť obdobný nárok v budúcnosti. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal významom nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby a nesprávne vyhodnotil okolnosti prípadu. Skutočnosť, že žalovaný má záujem na meritórnom rozhodnutí vo veci samej, predstavuje relevantný dôvod na pokračovanie v konaní.
12. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď späťvzatie žaloby pripustil a konanie zastavil, a to napriek výslovnému nesúhlasu žalovaného.
13. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 28.04.2026, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v napadnutom výroku I. potvrdil a aby rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
14. Žalobca vo vyjadrení poukázal na ustanovenia § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP a mal za to, že späťvzatie žaloby je dispozičným procesným úkonom žalobcu. Civilný sporový poriadok nevychádza zo zásady, že na späťvzatie žaloby je vo všeobecnosti potrebný súhlas žalovaného. Takýto súhlas žalovaného predstavuje zákonnú podmienku len v osobitnom prípade upravenom v § 146 ods. 2 CSP, teda vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, inak je potrebný vážny dôvod tohto nesúhlasu. Podľa názoru žalobcu o takýto prípad v tejto právnej veci
zjavne nejde a žalovaný ani netvrdí, že by išlo o konanie, v ktorom by osobitný predpis vyžadoval určitý spôsobom usporiadania vzťahu medzi stranami.
15. Podľa žalobcu súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď skúmal, či podanie žalovaného zo dňa 03.03.2026 obsahuje vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby. Keďže žalovaný v uvedenom podaní iba všeobecne uviedol, že so späťvzatím žaloby nesúhlasí a žiada vydanie rozsudku bez toho, aby uviedol akékoľvek konkrétne vážne dôvody, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nejde o kvalifikovaný nesúhlas podľa § 146 ods. 1 CSP.
16. K odvolacím námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie nemal konanie zastaviť, pretože vo veci už bolo nariadené a vykonané pojednávanie a konanie sa nachádzalo vo fáze pred vyhlásením rozhodnutia žalobca uviedol, že samotná skutočnosť, že vo veci už prebehlo pojednávanie neznamená, že späťvzatie žaloby je podmienené súhlasom žalovaného. Znamená iba to, že na prípadný nesúhlas žalovaného sa môže prihliadať, avšak len vtedy, ak je tento nesúhlas odôvodnený vážnymi dôvodmi.
17. Žalobca tvrdí, že žalovaný sa v odvolaní pokúša dodatočne skonštruovať dôvody nesúhlasu tvrdením, že má záujem na meritórnom rozhodnutí a že zastavenie konania ponecháva medzi stranami právnu neistotu. Takáto argumentácia podľa žalobcu nepredstavuje vážne dôvody v zmysle § 146 ods. 1 CSP. Záujem žalovaného na meritórnom rozhodnutí je všeobecným tvrdením, ktoré by bolo možné uplatniť prakticky v každom spore. Ak by samotný záujem žalovaného na meritórnom rozhodnutí postačoval na odmietnutie späťvzatia žaloby, ustanovenia § 144 a § 145 CSP by stratili svoj význam a právo žalobcu vziať žalobu späť by bolo oslabené.
18. Žalobca má tiež za to, že ani tvrdenie žalovaného, že žalobca by mohol v budúcnosti uplatniť obdobný nárok, nie je vážnym dôvodom nesúhlasu so späťvzatím žaloby. Ide len o úvahu žalovaného, ktorá nepreukazuje žiadny konkrétny negatívny zásah do práv alebo právom chránených záujmov žalovaného. Naopak, žalobca v späťvzatí žaloby svoj krok jasne zdôvodnil a to tak, že po vyjasnení otázok medzinárodnej právomoci a rozhodného práva zvolil primeranejší postup, a to uplatniť nárok v právnom režime, ktorý je pre spor rozhodný a procesne vhodnejší, čím sa predchádza ďalšiemu neúčelnému vedeniu konania pred súdom Slovenskej republiky.
19. Žalobca tiež poukázal na to, že súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Procesné následky zastavenia konania teda boli vo vzťahu k žalovanému zohľadnené práve rozhodnutím o trovách konania.
20. Žalobca zároveň poukázal na právne názory vyslovené v rozhodnutiach NS SR, sp.zn. 4Cdo/136/2010 zo dňa 22.09.2010 a sp.zn. 1Obdo/100/2021 zo dňa 29.11.2022.
21. Žalobca poukázal na to, že v právnej veci žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne vážne dôvody, rovnako ako ich neuviedol ani v nesúhlase so späťvzatím žaloby. Dodatočné tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní sú všeobecné a nepreukazujú konkrétny zásah do právneho postavenia žalovaného. Nemožno ich preto považovať za dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého výroku I. uznesenia.
22. Žalovaný sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 13.05.2026, v ktorom zotrval na dôvodoch uvedených v podanom odvolaní a trval na tom, že napadnuté uznesenie je nesprávne, predčasné a nedostatočne zohľadňujúce procesné postavenie žalovaného, ako aj okolnosti predmetného konania.
23. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu ohľadne dispozičného oprávnenia žalobcu vziať žalobu späť a argumentáciou, že žalovaný neuviedol dostatočné konkrétne vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby.
24. Žalovaný je toho názoru, že v predmetnej veci existujú vážne dôvody v zmysle § 146 ods. 1 CSP, ktoré odôvodňujú pokračovanie v konaní a meritórne rozhodnutie vo veci samej. Podľa žalovaného nemožno opomenúť, že predmetné konanie prebiehalo dlhšiu dobu, vo veci bolo nariadené a vykonané pojednávanie, boli vykonávané procesné úkony, žalovaný bol nútený zabezpečovať svoju procesnú
obranu, znášať náklady právneho zastúpenia a aktívne sa brániť voči žalobe, ktorú od začiatku považoval za nedôvodnú.
25. Žalovaný tiež poukázal na to, že k späťvzatiu žaloby došlo až v štádiu konania, keď sa vec nachádzala tesne pred rozhodnutím vo veci samej, a preto žalovaný považuje za nespravodlivé, aby žalobca po vykonaní podstatnej časti konania jednostranne zabránil vydaniu meritórneho rozhodnutia, a to napriek tomu, že žalovaný výslovne uviedol nesúhlas so späťvzatím žaloby a požadoval rozhodnutie vo veci.
26. Žalovaný sa tiež nestotožňuje s názorom žalobcu, že záujem žalovaného na meritórnom rozhodnutí predstavuje iba všeobecné tvrdenie, ktoré nemožno považovať za vážny dôvod. Žalovaný tvrdí, že práve v situácii, keď žalobca uplatňuje voči žalovanému finančný nárok vo výške takmer 40.000,-Eur, pričom žalovaný tento nárok od počiatku popiera ako nedôvodný, je prirodzené a legitímne, že žalovaný má zásadný záujem na autoritatívnom rozhodnutí súdu o existencii alebo neexistencii nároku.
27. Podľa žalovaného zastavením konania bez meritórneho rozhodnutia zostáva medzi stranami zachovaný stav právnej neistoty. Žalovaný má za to, že aj naďalej zostáva vystavený možnosti, že žalobca bude obdobný alebo totožný nárok opätovne uplatňovať, či už pred súdom Slovenskej republiky alebo v inom štáte. Takýto stav predstavuje pre žalovaného významnú právnu neistotu a zásah do jeho právneho postavenia.
28. Žalobca nespochybňuje, že dôkazné bremeno ohľadom existencie vážnych dôvodov nesie žalovaný. Má však za to, že tieto dôvody v predmetnej veci uviedol dostatočne. Vážnosť dôvodov nemožno posudzovať formalisticky, ani zužovať len na situácie výnimočného charakteru. Je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, štádium konania, rozsah vykonaného dokazovania, výšku uplatneného nároku, dopad na právne postavenie žalovaného a jeho legitímny záujem na právnej istote.
29. Žalovaný ďalej uviedol, že samotné rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania v rozsahu 100 % nemôže nahradiť meritórne rozhodnutie vo veci samej. Náhrada trov konania síce predstavuje určitú kompenzáciu procesného postavenia žalovaného, avšak nijakým spôsobom nerieši otázku dôvodnosti alebo nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku a neodstraňuje stav právnej neistoty medzi stranami.
30. Žalovaný je preto naďalej toho názoru, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s významom nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby, ako aj s konkrétnymi okolnosťami predmetného konania. Rozhodnutie o zastavení konania považuje žalovaný za nesprávne právne posúdenie veci.
31. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 26.05.2026, v ktorom tvrdí, že vyjadrenie žalovaného neprináša žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť správnosť záveru súdu prvej inštancie o zastavení konania. Podľa žalobcu žalovaný len opakuje svoju skoršiu argumentáciu založenú na tvrdenom záujme na meritórnom rozhodnutí, údajnej právnej neistote a štádiu, v ktorom sa konanie nachádzalo.
32. Žalobca zastáva názor, že argumentácia žalovaného nenapĺňa zákonný pojem vážnych dôvodov v zmysle § 146 ods. 1 CSP. Žalobca tvrdí, že žalovaný neidentifikoval žiadne konkrétne právo, právom chránený záujem alebo osobitný negatívny dopad, ktorý by bol zastavením konania bez meritórneho rozhodnutia závažne dotknutý.
33. Skutočnosť, že žalovaný zotrváva na podanom odvolaní a považuje uznesenie súdu prvej inštancie za nesprávne, samo o sebe nepredstavuje právne relevantný dôvod na pokračovanie v konaní.
34. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu a následne posudzoval, či nesúhlas žalovaného predstavuje kvalifikovaný nesúhlas založený na vážnych dôvodoch. Keďže takéto dôvody žalovaný nepreukázal, nebol daný zákonný dôvod na pokračovanie v konaní.
35. Žalobca už okrem uvedeného vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného podotkol, že žalovaný ani vo vyjadrení zo dňa 13.05.2026 neuviedol, aký konkrétny nepriaznivý právny dôsledok by malo mať
zastavenie konania práve vzhľadom na štádium konania. Skutočnosť, že spor smeroval k rozhodnutiu, samo o sebe nie je vážnym dôvodom, ale prirodzeným procesným stavom, ktorý môže nastať v mnohých sporoch.
36. Žalobca ďalej uviedol, že nespochybňuje, že žalovaný môže mať subjektívny záujem na tom, aby súd vo veci samej rozhodol. Takýto záujem je však všeobecný a typický pre každého žalovaného, ktorý popiera žalobou uplatnený nárok. Sám o sebe nie je spôsobilý založiť vážny dôvod v zmysle § 146 ods. 1 CSP. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zastavením konania bez meritórneho rozhodnutia zostáva medzi stranami stav právnej neistoty, žalobca uvádza, že ide o výlučne hypotetickú úvahu žalovaného, ktorá nepreukazuje žiadne bezprostredné, konkrétne a kvalifikované ohrozenie jeho práv. Samotná abstraktná možnosť budúceho uplatnenia nároku nemôže byť vážnym dôvodom na pokračovanie v konaní, ktoré žalobca vzal späť. Navyše CSP výslovne počíta s tým, že späťvzatie žaloby vedie k zastaveniu konania bez meritórneho rozhodnutia. To je podstata tohto procesného inštitútu. Skutočnosť, že zastavenie konania nemá účinky právoplatného rozhodnutia vo veci samej, nie je vadou tohto procesného postupu, ale je jeho zákonným následkom.
37. Žalobca ďalej výslovne odmieta tvrdenie žalovaného, že späťvzatie žaloby bolo účelové. Žalobca tvrdí, že späťvzatie žaloby bolo zákonným procesným úkonom žalobcu v rámci jeho dispozičného oprávnenia. Skutočnosť, že žalobca po právnom vyhodnotení otázok medzinárodnej právomoci a rozhodného práva zvolil procesne vhodnejší postup, nepredstavuje zneužitie práva, ale riadny výkon procesného oprávnenia.
38. Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal žiadne zjavné zneužitie práva. Naopak, žalobca svoj postup riadne odôvodnil, a to práve potrebou predísť ďalšiemu neúčelnému vedeniu konania v procesnom režime, ktorý žalobca nepovažoval za najvhodnejší. Nemožno preto prijať záver žalovaného, že späťvzatie žaloby má byť sankcionované pokračovaním v konaní napriek tomu, že žalobca už na vedení predmetného konania netrvá.
39. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vážnosť dôvodov nemožno posudzovať formalisticky, žalobca uviedol, že práve individuálne posúdenie okolností prípadu vedie k záveru, že vážne dôvody dané nie sú. Žalovaný neuviedol, v čom je jeho procesné alebo hmotnoprávne postavenie osobitne dotknuté oproti bežnému žalovanému v sporovom konaní, ani neoznačil žiadny konkrétny negatívny právny následok zastavenia konania, ktorý by nebol typickým následkom späťvzatia žaloby.
40. Žalobca má tiež za to, že ani výška uplatneného nároku sama o sebe nepreukazuje vážne ohrozenie práv žalovaného. Ide o majetkový spor, ktorého procesné dôsledky boli po späťvzatí žaloby vysporiadané rozhodnutím o trovách konania.
41. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť, a preto napadnuté uznesenie v napadnutej časti I. výrokovej vety podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správne.
42. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca po vykonanom dokazovaní a pred vyhlásením rozsudku vo veci samej zobral žalobu vo veci v celom rozsahu späť, pričom žalovaný v písomnom vyjadrení vyjadril nesúhlas so späťvzatím žaloby a žiadal rozhodnúť rozsudkom, avšak neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré so späťvzatím žaloby nesúhlasí, následkom čoho súd prvej inštancie v I. výrokovej vete napadnutého uznesenia konanie vo veci zastavil.
43. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
44. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
45. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa
neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
46. Odvolací súd konštatuje, že späťvzatie žaloby je jedným zo škály dispozičných oprávnení žalobcu ako strany konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania, t.j. dispozičný princíp civilného súdneho konania. Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmov vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami konania a dopad na postavenie strán, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak dospeje súd k záveru o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie veci, môže v konaní pokračovať, v opačnom prípade konanie zastaví.
47. Odvolací súd preskúmaním dôvodov uvádzaných zo strany žalovaného dospel k záveru, že žalovaný v podanom odvolaní uvádza dôvody, pre ktoré nesúhlasí so späťvzatím žaloby a so zastavením konania tak, ako navrhol žalobca, pričom ide o dôvody, ktoré bol žalovaný, ktorý je v konaní zastúpený advokátom povinný uviesť spolu s vyjadreným nesúhlasom so späťvzatím žaloby. Pokiaľ žalovaný okrem nesúhlasu so späťvzatím žaloby a žiadosťou o vydanie meritórneho rozsudku neuviedol žiadne konkrétne vážne dôvody v súlade s § 146 ods. 1 CSP, nebola splnená zákonná podmienka na to, aby súd prvej inštancie konanie nezastavil. Súd prvej inštancie bol preto povinný bez ďalšieho aplikovať ustanovenie § 145 ods. 1 CSP a konanie zastaviť tak, ako bolo urobené v danom prípade.
48. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže sám domýšľať, vyhľadávať alebo konštruovať hypotetické dôvody, pre ktoré by mohlo byť späťvzatie pre žalovaného nevýhodné a súd je povinný posudzovať len to, čo bolo zo strany žalovaného v nesúhlase so späťvzatím žaloby písomne vyjadrené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zákaz oficiality (ex offo aktivity), ktorá vyplýva z článku 8 CSP, ktorý vyjadruje princíp bremena tvrdenia a dôkazného bremena a z § 185 CSP, z ktorého vyplýva, že procesnú iniciatívu v konaní majú výhradne strany sporu. Súd prvej inštancie teda nesmel nahrádzať pasivitu žalovaného, ktorý je v tomto konkrétnom prípade zastúpený advokátom, a preto pokiaľ dôkazné bremeno ohľadne preukázania vážnych dôvodov pre nezastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu žalovaný vôbec neuviedol, teda nekonštatoval argumenty, ktoré by mohli byť predmetom preskúmania zo strany súdu prvej inštancie, súd musel vychádzať zo skutočnosti, že tieto dôvody neexistujú.
49. Pokiaľ by súd prvej inštancie sám bez tvrdení žalovaného vyhľadával dôvody, pre ktoré by konanie nezastavil, súd by sa dopustil porušenia princípu rovnosti zbraní a porušenia článku 6 CSP vyjadrujúceho prejednací princíp.
50. Nakoľko ako už bolo uvedené vyššie žalovaný v podanom odvolaní uvádza len skutočnosti, ktoré žalovaný mohol a mal uviesť spolu s nesúhlasom so späťvzatím žaloby, jedná sa o novoty v odvolacom konaní, ku ktorým odvolací súd nemôže prihliadať, keďže nejde o prípad vyjadrený v ustanovení § 366 CSP.
51. Postup súdu prvej inštancie, ktorý teda neprihliadol k nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby a konanie na základe späťvzatia žaloby žalobcu zastavil, je postupom korešpondujúcim s prejednacím princípom (zásadou formálnej pravdy), ako aj dispozičnou zásadou vyjadrenou v ustanoveniach Civilného sporového poriadku.
52. Odvolací súd ešte dopĺňa, že v zmysle § 234 ods. 2 CSP platí, že ak výslovne nie je ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku, a preto odvolací súd aplikoval ustanovenie § 366 CSP, ktoré upravuje tzv. systém neúplnej apelácie, teda že prostriedky procesného útoku alebo obrany (nové skutočnosti a dôkazy), ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, sa v odvolacom konaní vôbec neberú do úvahy. Keďže nie sú splnené v danom prípade výnimky uvedené
v citovanom zákonnom ustanovení, preto odvolací súd na tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní nemohol prihliadať.
53. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, pokiaľ bez preukázania (neuvedenia vôbec) dôvodov pre nezastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby neprihliadol a vo veci konanie zastavil na základe späťvzatia žaloby žalobcom.
54. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. výrokovej vety ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
55. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
56. Uznesenie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).