Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-27-2026.pdf
PDF · 102.9 KB
Case nature
Subarea
1Co/27/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Michal Drimáka, PhD., v sporovej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, XXX XX C., zastúpenej: JUDr. Matúš Hrib, advokát, so sídlom Tehelná 46, 085 01 Bardejov, IČO: 42 246 237, proti žalovanému: D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XXXX, zastúpeného: JUDr. Ľubomír Hudák, advokát, so sídlom Mierová 87, 066 01 Humenné, IČO: 43 106 927, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 9C 4/2021-459 z 9.3.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o trovách konania.
II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol.
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 08.02.2021 domáhala, aby súd určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou:
- bytu č. XX, nachádzajúci sa na X. poschodí v bytovom dome so súpisným č. XXX, vchod XX, F. G. B. XX, C., popis stavby: C. B., postavený na parcele CKN č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria;
- spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti podielu XXXX/ XXXXXX,
- spoluvlastníckeho podielu na pozemku zastavanom bytovým domom s parcelným CKN č. XXXX/ XX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 515 m2, vo veľkosti podielu 7377/449726, nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., obec C., H. C., v podiele 1/1 z celku.
3. Žalobu odôvodnila tým, že je dcérou žalovaného. Žalobkyňa bola vlastníčkou nehnuteľnosti: a) byt č. XX, nachádzajúci sa na X. poschodí v bytovom dome so súpisným č. XXX, I. XX, F. G. B. XX, C., popis stavby: C. B., postavený na parcele CKN č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 515 m2, b) spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu o veľkosti podielu 7377/449726, c) spoluvlastnícky podiel na pozemku zastavanom bytovým domom s parcelným CKN č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 515 m2 vo veľkosti podielu 7377/449726, to všetko vedené na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie C., obec C., okres C. (a+b+c spolu ďalej ako „byt“). Žalobkyňa nadobudla tento byt na základe vyporiadania BSM s exmanželom a vlastnila ho až do doby, kedy bola hospitalizovaná v bardejovskej nemocnici J. D. na psychiatrickom oddelení, a to počnúc 04.05.2014. Dôvodom hospitalizácie bol jej zlý duševný stav súvisiaci s rozvodom, prisúdením syna otcovia nadmerným užívaním alkoholu, pričom správa uvádza nasledovné diagnózy: F 32.9 Symptomatická depresia, F 10.3 Porucha psychiky a správania, zapríčinené užitím (užívaním) alkoholu, abstinenčný stav, F 10.2 Porucha psychiky a správania, zapríčinené užitím (užívaním) alkoholu, syndróm závislosti. Ako to vyplýva aj zo správy, do nemocnice prišla po 3 dňovom záťahu, kedy ju ani nevedeli
rodičia nájsť. Druhý deň po hospitalizácii oslovil žalobkyňu žalovaný s tým, že jej ako otec chce pomôcť a aby o byt neprišla, tak nech tento prevedie na neho. Nakoľko otec zabezpečil aj overenie podpisu v danom stave a na rýchlo, podpísala túto darovaciu zmluvu, a to dňa 06.05.2014 priamo v nemocnici a otec túto zmluvu podpísal nasledujúci deň u notára. Po skončení hospitalizácie sa stav žalobkyne zlepšil, problémy s alkoholom prestali a pokračovala riadnym životom. Ostala samozrejme bývať v byte, uhrádzala za byt všetky mesačné platby, ktoré po prepise posielala otcovi na účet. Napokon uvedené zodpovedá aj Čl. VI zmluvy, avšak nejde o žiadne vecné bremeno, ktoré by zabezpečovalo ochranu žalobkyne. V tom čase dôvodila, že byt si aj zrekonštruovala a užíva ho so synom a v čase pobytu na Slovensku u nej býva aj mama. Do rekonštrukcie žalobkyňa investovala 32.800 eur, čo financovala z rôznych zdrojov a zobrala si aj pôžičku zo Slovenskej sporiteľne vo výške 12 000 eur, ktorú aj splatila. V záujme syna i seba problémy žalobkyňa rýchlo prekonala, pracuje, stará sa o syna a vedie dlhé roky riadny život. Otca niekoľkokrát žiadala, aby jej byt prepísal naspäť, keďže ho na neho previedla v stave zníženej príčetnosti a s dôverou v potrebu takého riešenia, pričom tomuto nápadu otca nerozumela (zrejme sa bál, aby o byt neprišla keďže v tom čase mala s alkoholom problémy). K spätnému prevodu dosiaľ nedošlo. Po rozvode rodičov sa títo súdia o vyporiadanie ich BSM, a to ohľadne domu v B. a chaty na K., o čom má žalobkyňa vedomosť od oboch rodičov. Konanie je vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 2C/16/2020. Uviedla, že otec dokonca prišiel s ponukou, že predá jej byt a jej i matke postaví spoločný dom, s čím spočiatku ako dcéra súhlasila. Matka však návrh neprijala, keďže považovala vyrovnania majetku manželov z prevažnej miery financované bytom dcéry za absolútne neprimerané a navyše má vzťah k rodnej obci v B.. Postupne otec začal vyvíjať na žalobkyňu ako dcéru i sestru veľký tlak v súvislosti s jeho predstavou vyporiadania BSM a tak sa žalobkyňa spolu s jej bytom, ktorý stále považuje za jej vlastníctvo, stali akýmsi rukojemníkom. Počas posledných 2 týždňov otec dcéru opakovane navštívil, najskôr so svojou priateľkou, kde sa priamo v byte strhla v tejto súvislosti aj ostrá výmena názorov, ktorú počul aj syn žalobkyne. Žalobkyňa opäť žiadala otca o prepis bytu, nakoľko nemieni byť súčasťou vyporiadania jej rodičov. Dňa 03.02.2021 po SMS komunikácii otec opäť dcéru navštívil a navrhol jej tentokrát, že on byt predá, postaví dom v C. a budú bývať spolu, čo žalobkyňa odmietla a žiadala spätný prevod bytu. V tejto súvislosti jej otec povedal, že on to zariadi po svojom, čím žalobkyňa chápe to, že jej byt tak či tak predá a dom postaví. Otec niekoľkokrát tvrdo žiadal žalobkyňu i jej sestru L. E. (bývajúcu vo I.), aby stáli na jeho strane v spore s matkou a vyhrážal sa im rôznymi spôsobmi, že uvidia. Sestre sa vyhrážal, že jej vezme auto a žalobkyni chce zobrať byt. Na tomto základe má žalobkyňa obavu, že príde o strechu nad hlavou a nebude mať kde so synom bývať. Zákon chráni konania osôb v prípade duševnej poruchy a sankcionuje právne úkony vykonané v takom stave neplatnosťou, pričom za takýto stav sa považuje aj porucha krátka, dočasné ako v prípade žalobkyne. Žalobkyňa bola podľa jej názoru v súvislosti s jej hospitalizáciou na psychiatrii v nespôsobilom stave prevádzať nehnuteľnosti, k čomu predkladám vyššie označenú prepúšťaciu správu a zároveň navrhuje, aby bol v konaní pre prípade popretia týchto okolností žalovaným vypočutý na podanie vysvetlenia ošetrujúci lekár M. N., prípadne spracovaný znalecký posudok, pokiaľ jeho stanovisko odborníka nebude postačovať. Žalobkyni je veľmi ľúto, že musí vec riešiť súdnou cestou, avšak nikdy si nemyslela, že by o byt mala prísť za daných okolností. Domnievala sa tiež, že predmetné okolnosti by odôvodňovali aj požiadavku na vrátenie daru, avšak otázka platnosti darovacej zmluvy je v tomto smere prednostná. Pokiaľ súd uzná dôvody žaloby, tak neplatnosť zmluvy spôsobuje vo svojich dôsledkoch to, že k prevodu nedošlo a žalobkyňa je vlastníčkou bytu, preto sa v súlade s procesným predpismi ako aj judikatúrou domáha určenia vlastníckeho práva k bytu, na čom má naliehavý právny záujem, keďže bez tohto určenia je jej postavenie vlastníka veľmi neisté a hrozí že nebude mať kde bývať, pokiaľ otec byt predá.
4. Zástupca žalovaného vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že čo sa týka podanej žaloby, tak túto považuje za nedôvodnú a účelovú. Vyjadrenia uvedené v žalobe sú zavádzajúce a predostrené v prospech žalobkyne tak, aby ju súd akceptoval a nedošlo k jej zamietnutiu, avšak sú len v štádiu dohadov nie právne relevantných skutočností. Čo sa týka skutočností uvedených v žalobe s tými nemôže súhlasiť, nakoľko sú zavádzajúce a nedôvodné. Žalovaný neoslovil žalobkyňu až v nemocnici, nakoľko už predtým, boli dohodnutí, že žalobkyňa, keďže má dlhy a riadne a načas neplatí svoje podlžnosti, tento byt prevedie na žalovaného, ktorý za ňu vyplatil všetky jej podlžnosti a dlhy. Žalovaný do predmetného bytu po jeho zakúpení ešte počas vlastníctva žalobkyne investoval nemalé finančné prostriedky, a preto mal aj záujem na jeho zachovaní. K podpisu darovacej zmluvy došlo tak, že táto bola podpísaná žalobkyňou za prítomnosti notárky a svedka priamo v nemocnici a následne ju podpísal žalovaný, s čím súhlasila žalobkyňa pri plnom vedomí. Čo sa týka samotného vzťahu žalovaného a žalobkyne je potrebné uviesť, že žalovaný za žalobkyňu vyplatil všetky jej dlhy, leasing na auto, o čo ho žiadala samotná žalobkyňa. Žalovaný preto platil leasing za auto žalobkyne, ktoré používala len ona,
až kým neodišla do F., nakoľko žalovaný jej auto nijako nepotreboval. Platil za žalobkyňu dlhy, niečo zaplatili v roku 2010, keď mala žalobkyňa problémy a nevedela si platiť účty. Od 5/2014 do 9/2015 platil žalovaný všetko, čo je uvedené v prílohe až sa to vyšplhalo na čiastku 12 511,65 eur. V žiadnom prípade nie je pravdou, aby žalobkyňa žiadala žalovaného o vrátenie tohto bytu. Poukazuje preto na tú skutočnosť, že od prevodu do podania žaloby prešla podstatná doba /takmer 7 rokov/ a dovtedy vôbec nemala žalobkyňa v úmysle domáhať sa vrátenia nehnuteľnosti, čo nikdy nespravila, čo je taktiež podstatná skutočnosť na posúdenie samotnej podanej žaloby. Je zaujímavé, že až po podaní žaloby na vyporiadanie BSM matkou, podala žalobu aj dcéra a domáha sa zrazu vrátenia nehnuteľnosti, čo je jasné účelové konanie žalobkyne ovplyvnené matkou. Takéto konanie nemôže dokonca chápať inak, ako šikanózne vymáhanie práva, ktoré je neopodstatnené. Ďalšie vyjadrenie žalobkyne v žalobe je nepravdivé, a to, že žalovaný prišiel s ponukou, že predá byt a jej a matke postaví dom. Tieto skutočnosti navrhla samotná žalobkyňa, nie žalovaný. Žalobkyňa chcela veci takto riešiť s tým, že po predaji bytu dokonca žalovaný doplatí finančné prostriedky na výstavbu domu. Tieto skutočnosti boli navrhnuté aj v rámci konania o BSM a až následne žalobkyňa zrazu nesúhlasila s takýmto riešením, čo svedčí o tom, že je to na podnet matky. Preto tu neobstojí tvrdenie žalobkyne ohľadne tlaku na ňu a v žiadnom prípade nie je pravdou, že sa strhla v byte ostrá výmena názorov. Samotná žalobkyňa sa usvedčuje v žalobe, že až teraz žiadala otca o vrátenie bytu, čo potvrdzuje SMS správou a následne vyjadrením, že dňa 03.02.2021 po SMS komunikácii mal žalovaný navštíviť žalobkyňu. Ako už tvrdil, od prevodu do podania žaloba prešla podstatná doba a dovtedy vôbec nemala žalobkyňa v úmysle domáhať sa vrátenia nehnuteľnosti, čo aj nikdy nespravila. Spravila to až teraz, a to z dôvodu vplyvu matky a jej nátlaku. O tom svedčí skutočnosť, že až po podaní žaloby o vyporiadanie BSM matkou, podala žalobu aj dcéra a domáha sa zrazu vrátenia nehnuteľnosti, čo je jasné účelové konanie zo strany žalobkyne. Nemôže súhlasiť aj s tvrdením, že by sa mal žalovaný vyhrážať žalobkyni a jej sestre rôznymi spôsobmi, čo je absolútne irelevantné a zavádzajúce tvrdenie. Všetky tieto skutočnosti a tvrdenia žalobkyne nie sú podstatné pre rozhodovanie o tejto žalobe, nakoľko meritom veci je posúdenie neplatnosti právneho úkonu, nie vrátenie daru. Podstatným dôvodom na podanie žaloby, je tvrdenie žalobkyne, že jej konanie vzhľadom na jej hospitalizáciu na psychiatrii, bolo nespôsobilé na prevod nehnuteľnosti, čo považuje za absolútne nedôvodné a účelové tvrdenie, ničím do dnešného dňa nepreukázané. V žiadnom prípade nie je dôvodné tvrdenie žalobkyne, že predmetné skutočnosti by odôvodňovali aj požiadavku na vrátenie daru, nakoľko by nenaplnila základnú podmienku na vrátenie daru v zmysle ust. § 630 OZ, a preto žiada vrátenie nehnuteľnosti opierajúc sa o inštitút neplatnosti právneho úkonu s poukazom na hospitalizáciu na psychiatrii, čo je však nedôvodné a účelové. Poukazuje na to, že zo žiadnej lekárskej správy nevyplýva, aby jej duševný stav bol taký, že nedokázala chápať zmysel svojho konania a aby naplnila ust. § 38 ods. 2 OZ, teda že konala v duševnej poruche, ktorá ju robí na takýto úkon neschopnou. Z doložených lekárskych správ však v žiadnom prípade nemožno vyvodiť nespôsobilosť žalobkyne na prevod v tom čase, práve naopak nie je dôvod na takýto záver, ani len pochybnosť, keďže v správe nie je uvedená ani len zmienka o nepríčetnosti, prípadnom inom dôvodnom stave psychickej nespôsobilosti žalobkyne. Poukazuje aj na to, že pri podpise darovacej zmluvy žalobkyňou v nemocnici bol prítomný svedok p. K. a samotná notárka a za jej prítomnosti bola darovacia zmluva podpísaná.
5. Čo sa týka trov konania, súd prvej inštancie postupom podľa § 255 CSP priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Proti uvedenému rozsudku, čo do výroku o trovách konania, podala včas odvolanie žalobkyňa. Navrhla aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania neprizná, resp. žiadala rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
7. Namietala nesprávne skutkové zistenia (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) súdom prvej inštancie. Konštatovala, že súd prvej inštancie si protirečí ak použil na zdôvodnenie rozsudku v časti náhrady trov konania neexistujúce posudzovanie neplatnosti zmluvy. Poukázala na právne premisy vo vzťahu k § 257 CSP s tým, že zo strany žalovaného malo ísť len o dočasnú ochranu majetku a žalovaný zneužil situáciu, taktiež namietala neplatnosť prevodu s ohľadom na jej vtedajší psychický stav, ďalej poukázala na svoju sociálnu situáciu (žije v F. v sociálnom byte zo sociálnych dávok), kde pri náhrade trov hrozí existenčné ohrozenie žalobkyne a predmetná nehnuteľnosť je jej jediný majetok. Poukázala na to, že z nájmu bytu mohla získať značné finančné prostriedky a argumentovala tiež neprimeranou tvrdosťou zákona.
8. K odvolaniu žalobkyne sa písomným podaním vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti trov konania ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uviedol, že vyjadrenie žalobkyne nevykazuje žiadne dôvody, ktoré by vyvracali závery súdu. Konštatoval, že žalobkyňa neudáva žiadne relevantné dôvody k možnosti aplikácie § 257 CSP, pričom musí existovať výnimočný charakter okolností hodných osobitného zreteľa. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval v celom rozsahu, teda vrátane rozhodnutia o trovách konania za správne.
9. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
12. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej veci odvolací súd takúto vadu zo strany súdu prvej inštancie neidentifikoval a preto odvolací súd má za to, že nedošlo k naplneniu tejto odvolacej námietky.
14. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
15. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
18. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
19. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
21. Pri určení rozsahu nároku na náhradu trov konania súd skúmal či je možná aplikácia § 257 CSP, a teda či je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý však podľa už ustálenej judikatúry možno aplikovať len výnimočne (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5 Cdo/67/2010, sp. zn. 3MCdo/46/2012). Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14).
22. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú v každom posudzovanom prípade individuálne, nakoľko aplikácia tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu, ktorá by inak mala/nemala nárok na náhradu trov konania, teda ide o prvok individualizácie. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery obidvoch strán sporu, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní.
23. Odvolací súd zdôrazňuje, že súdna ochrana v sebe zahŕňa nielen rozhodnutie o merite veci, ale súčasťou tohto základného práva je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania, ako to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (I.ÚS 48/05, II.ÚS 272/05).
24. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.
25. Je potrebné tiež akcentovať, že nemožno „ukracovať“ v tomto konaní žalovaného od práva domáhať sa náhrady trov, či už prvoinštančného alebo odvolacieho konania. Napokon bola to v tomto konaní žalobkyňa, kto je pri iniciácii sporu tzv. dominus litis, preto musí znášať aj potenciálne riziko náhrady trov
konania, ktoré vyvstáva pri neúspechu v spore. Ani zdôrazňovanie sociálnej situácie žalobkyne odvolací súd nepovažoval za nosné, keďže argumentom a contrario by bolo možné dospieť k záveru, že strana sporu s nižším sociálnym statusom by mohla žalovať bez rizika následkov spočívajúcich v potenciálnej náhrade trovy konania protistrane, čo je vzhľadom na široko koncipovanú rovnosť strán neprípustné.
26. To, že sa žalovaný v konaní o určenie vlastníckeho práva aktívne bránil, nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania pripočítané v jeho neprospech.
27. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia (§ 387 ods. 2 CSP).
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, nakoľko žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech aj vzhľadom na to, že tu rovnako neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).