Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tos/97/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Eliaša a sudcov JUDr. Tomáša Brinčíka a Mgr. Martina Vozára v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C., trvale bytom D., B. A. XXX/XX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, na neverejnom zasadnutí dňa 05. augusta 2026, prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 75PP/38/2026 zo dňa 23.06.2026 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/17/2025 zo dňa 25.03.2025 bol A. B. uznaný vinným pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov. Súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 6 rokov.

Trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/112/2025 zo dňa 17.12.2025 bol A. B. uznaný vinným pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. a pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, na výkon ktorého nastúpil dňa 17.12.2025 a ktorý po započítaní doby väzby (od 19.08.2025 do 17.12.2025) vykonal dňa 19.04.2026. Súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie.

Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/17/2025 zo dňa 14.01.2026 bolo rozhodnuté o neosvedčení sa odsúdeného A. B. v skúšobnej dobe uloženej mu trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/17/2025 zo dňa 25.03.2025 a súčasne mu bol nariadený výkon trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, na výkon ktorého nastúpil dňa 19.04.2026 (po vykonaní trestu uloženému mu trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/112/2025) a ktorý ma predpokladane vykonať dňa 19.10.2026.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 75PP/38/2026 zo dňa 23.06.2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) bol výrokom I. odsúdený A. B. podľa § 66 ods. 1 písm. a), ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 415 ods. 1 Tr. por. podmienečne prepustený z výkonu vyššie uvedených trestov. Zároveň mu bola výrokom II. podľa § 68 ods. 1 Tr. zák. určená skúšobná doba vo výmere 18 mesiacov a súčasne bol nad ním v tejto dobe nariadený probačný dohľad za uloženia obmedzenia podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr. zák. v podobe zákazu požívania omamných a psychotropných látok.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože prokurátor podal proti nemu v zákonnej lehote sťažnosť v neprospech odsúdeného zahlásiac ju do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení. V dodatočne doručených písomných dôvodoch sa nestotožnil s rozhodnutím okresného súdu, pričom namietal splnenie materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v prípade odsúdeného. Poukázal na to, že odsúdený bol v minulosti 3-krát opakovane odsúdený pre ten istý trestný čin. Bol preto toho názoru, že mu už bola poskytnutá možnosť a priestor k tomu, aby preukázal nápravu, snahu o vedenie riadneho života a o prehodnotenie postojov v doterajšom spôsobe života, pričom dôveru, ktorú mu súd v minulosti pri podmienečnom odsúdení poskytol nevyužil, nesplnil tieto očakávania a dopustil sa ďalšej trestnej činnosti. Ďalej poukázal na to, že z hodnotenia ústavu vyplýva, že resocializačná prognóza je u odsúdeného podľa nástroja hodnotenia rizika recidívy trestnej činnosti CRA menej priaznivá a riziko recidívy trestnej činnosti je stredné. Okrem toho uviedol, že odsúdený získal len jednu odmenu, čo nie je podľa jeho názoru dostatočné. Vzhľadom k týmto konkrétnym okolnostiam zastával názor, že nie sú v danom prípade splnené materiálne podmienky na podmienečne prepustenia, pričom u odsúdeného vykonávaný trest neplní iba resocializačnú funkciu a funkciu individuálnej a generálnej prevencie, či morálneho odsúdenia, ale predovšetkým funkciu ochrannú, kedy sa ďalším výkonom trestu u neho zabezpečuje ochrana spoločnosti. Napadnuté uznesenie preto nepovažoval za vecne správne a mal za to, že v prípade odsúdeného mala do popredia vystúpiť represívna zložka trestu a uložený trest odňatia slobody mal vykonať v celom rozsahu. Navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol.

Odsúdený sa k sťažnosti prokurátora písomne vyjadril, pričom jeho námietky považoval za neopodstatnené a nedôvodné. Poukázal na to, že prokurátor svoje závery opiera predovšetkým o výsledok hodnotenia rizika recidívy trestnej činnosti CRA, podľa ktorého je jeho resocializačná prognóza menej priaznivá a riziko recidívy stredné, avšak neuvádza, z akých konkrétnych podkladov tieto závery vychádzajú. Zdôraznil, že hodnotenie ústavu má len odporúčací charakter, keďže o podmienečnom prepustení rozhoduje výlučne súd, pričom pokiaľ súd alebo prokurátor opierajú svoje závery o hodnotenie ústavu, musia byť preskúmateľné aj podklady, z ktorých toto hodnotenie vychádza. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa nepreskúmateľnosti algoritmického výpočtu nástroja CRA. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že počas výkonu trestu získal jednu disciplinárnu odmenu, nemožno hodnotiť v jeho neprospech, keďže interné predpisy ústavu umožňujú uloženie disciplinárnej odmeny len za dlhodobo dosahované pozitívne výsledky vo výkone trestu. Pokiaľ prokurátor poukazoval na jeho predchádzajúce odsúdenia, odsúdený uviedol, že si plne uvedomuje závažnosť svojho konania, vykonaný trest odňatia slobody vníma ako dostatočné ponaučenie a deklaroval, že sa k obdobnému spôsobu života už nechce vrátiť. Súčasne poukázal na to, že vo výkone trestu odňatia slobody je prvýkrát a uviedol, že táto „represia“ je pre neho dostatočným ponaučením. Z uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a sťažnosť prokurátora zamietol.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé osebe opodstatňovali zrušenie napadnutého uznesenia. Okresný súd postupoval procesne správne, keď o návrhu odsúdeného v súlade s ustanovením § 415 ods. 1 Tr. por. rozhodoval na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa pred okresným súdom k priebehu doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie. Napokon existencia takýchto procesných chýb nebola vytýkaná ani v dôvodoch sťažnosti proti napadnutému uzneseniu.

V rámci preskúmania správnosti samotného výroku napadnutého uznesenia krajský súd skúmal, či je napadnuté uznesenie vecne správne a v súlade so zákonom.

V súvislosti s posudzovaním splnenia podmienok na podmienečné prepustenie každého odsúdeného, krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o dĺžke trestu, a teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane zákonodarca dobrodením, zakotveným v ustanoveniach o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ustanovil možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody za splnenia zákonom stanovených podmienok. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i výkonom tohto trestu po dobu kratšiu, než ju stanovil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca pritom neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého odsúdeného, ale ponecháva na úvahu súdu posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby odsúdený vykonal celý uložený trest odňatia slobody. V tejto súvislosti považuje krajský súd tiež za potrebné zdôrazniť, že z hľadiska naplnenia výchovného účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. u osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody prvýkrát, vystupuje do popredia výchovná zložka trestu, na rozdiel od osoby, ktorá je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody, u ktorej vystupuje do popredia represívna zložka trestu, keďže u takejto osoby došlo k opakovanému páchaniu trestnej činnosti napriek predchádzajúcemu výkonu trestu odňatia slobody.

Na základe preskúmania správnosti výrokov samotného uznesenia okresného súdu, napadnutého sťažnosťou prokurátora, krajský súd považuje za správne závery okresného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, na obsah ktorého týmto v podrobnostiach poukazuje v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, podľa ktorých záverov u odsúdeného sú splnené všetky zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu podľa ustanovení § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Okresný súd správne poukázal na to, že uvedené ustanovenie podmieňuje podmienečné prepustenie odsúdeného splnením troch podmienok, a to vykonaním trestu v predpísanej dĺžke, preukázaním polepšenia plnením svojich povinností a svojím správaním vo výkone trestu a preukázaním dôvodnej možnosti (nie však nevyhnutnosti) očakávania, že v budúcnosti povedie riadny život, pričom sa prihliada aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia správne dospel k záveru, že odsúdený splnil formálnu zákonnú podmienku, ktorou je vykonanie zákonom vyžadovanej pomernej časti uložených trestov. Pokiaľ ide o splnenie materiálnej zákonnej podmienky, spočívajúcej v preukázaní polepšenia sa odsúdeného, krajský súd zdôrazňuje, že okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na zistené skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru o splnení uvedenej zákonnej podmienky pre podmienečné prepustenie. Medzi rozhodné skutočnosti, o ktoré okresný súd oprel svoje rozhodnutie, patrí zistenie, že správanie odsúdeného, ktorý je po prvýkrát vo výkone trestu, a to v minimálnom stupni stráženia, je dostatočne stabilizované a na požadovanej úrovni. Napokon z hodnotenia ústavu na výkon trestu vyplýva záver, že odsúdený vykonáva trest odňatia slobody v podstate príkladne, s bezkonfliktným a vzorovým správaním, o čom svedčí aj získanie jednej disciplinárnej odmeny. Zároveň u odsúdeného neboli zistené žiadne porušenia interných predpisov či akýkoľvek disciplinárny trest. Z hodnotenia ústavu totiž vyplýva, že odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu dodržiaval ústavný poriadok, dodržiaval i zásady slušného správania a vystupovania voči iným osobám, je pracovne zaradený na pracovisku s dohľadom mimo ústavu, dosahoval požadované pracovné výsledky, zmysluplne využíval voľný čas, udržiaval kontakt s rodinou, aktívne sa zapájal do resocializačných aktivít, plní program zaobchádzania a neboli u neho zaznamenané žiadne negatívne poznatky. Z hodnotenia ústavu pritom nevyplynulo, že by sa jednalo o účelové konanie odsúdeného, ktorého cieľom malo byť len navodenie dojmu o plnení podmienok pre podmienečné prepustenie. Samotný ústav preto podmienečné prepustenie odsúdeného výslovne odporučil.

Významnou okolnosťou je kritický postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti, ktorý vychádza nielen z hodnotenia ústavu, ale i zo samotného odsúdeným proklamovaných vyjadrení na verejnom zasadnutí. Odsúdený si z hľadiska svojho vyjadrenia pred okresným súdom dostatočne uvedomuje závažnosť svojho konania, spáchanú trestnú činnosť oľutoval a vzal si z tohto celého ponaučenia. Krajský súd má v tomto smere za to, že kritický postoj k spáchaniu trestnej činnosti je jedným zo základných a podstatných predpokladov, na základe čoho možno dospieť k záveru, že odsúdený sa polepšil a trest, ktorý doposiaľ vykonal, má naňho prevýchovný vplyv.

Pokiaľ prokurátor namietal získanie „len“ jednej disciplinárnej odmeny odsúdeným, ktoré nepovažoval za dostatočné, krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že samotný počet disciplinárnych odmien nie je zákonným kritériom rozhodovania o podmienečnom prepustení. Disciplinárna odmena predstavuje len jeden z čiastkových ukazovateľov správania odsúdeného vo výkone trestu a musí byť hodnotená v kontexte celkového plnenia programu zaobchádzania, pracovného zaradenia, dodržiavania ústavného poriadku a ďalších okolností významných pre posúdenie jeho polepšenia.

Navyše podľa § 50 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších možno disciplinárnu odmenu uložiť za dlhodobo dosahované pozitívne výsledky pri plnení programu zaobchádzania, pracovných povinností alebo iných oblastiach výkonu trestu. Odsúdený však vykonáva trest odňatia slobody „iba“ od 17.12.2025, pričom vykonáva tresty relatívne krátkeho trvania, takže očakávať získanie viacerých disciplinárnych odmien v tak krátkom časovom období by bolo takmer nesplniteľnou požiadavkou. Hodnotiť splnenie materiálnych podmienok podmienečného prepustenia výlučne podľa počtu disciplinárnych odmien by preto bolo formalistické a nezodpovedalo by účelu ustanovenia § 66 ods. 1 Tr. zák.

Z týchto dôvodov sa preto krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého v správaní odsúdeného vo výkone trestu došlo k preukázanému zlepšeniu. Zo správania odsúdeného pritom nevyplynulo, že by sa jednalo o účelové konanie, ktorého cieľom malo byť navodenie dojmu o plnení podmienok pre podmienečné prepustenie. Preto podľa názoru krajského súdu je dôvodný záver okresného súdu, že odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 66 ods. 1 Tr. zák. Krajský súd navyše konštatuje, že uvedené skutkové zistenia okresného súdu majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.

Napokon krajský súd poukazuje na to, že podstata sťažnostných námietok prokurátora smeruje proti záveru okresného súdu o splnení druhej materiálnej podmienky pre podmienečné prepustenie, pričom nesplnenie tejto podmienky vyvodzoval predovšetkým z menej priaznivej resocializačnej prognózy odsúdeného, stredného rizika recidívy trestnej činnosti ako aj zo skutočnosti, že v minulosti nevyužil možnosť podmienečného odsúdenia, keď sa počas skúšobnej doby dopustil ďalšej trestnej činnosti, a tiež bol v minulosti 3-krát opakovane odsúdený pre ten istý trestný čin.

Pokiaľ však ide o splnenie zákonnej podmienky možného očakávania, že odsúdený v budúcnosti bude viesť riadny život v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zák., aj túto okresný súd podľa názoru krajského súdu vyhodnotil správne. Krajský súd konštatuje, že odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody po prvýkrát a pred spáchaním predmetnej trestnej činnosti, pre ktorú je v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody nebolo na jeho osobu pôsobené výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že podľa aktuálneho odpisu registra trestov má odsúdený evidované tri odsúdenia, pričom dve z nich predstavujú odsúdenia, ktorých výkon je predmetom aktuálneho rozhodovania o podmienečnom prepustení. Prvé odsúdenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/93/2022 bolo po tom, čo sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, zahladené, takže sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Z tohto dôvodu nemožno uvedené odsúdenie hodnotiť ako okolnosť svedčiacu proti splneniu materiálnych podmienok podmienečného prepustenia. Z odpisu registra trestov tak nevyplýva existencia ďalšej trestnej minulosti odsúdeného, na ktorú by bolo potrebné osobitne prihliadnuť. Odsúdený si počas výkonu trestu uvedomil následky svojho konania, prevzal zaň zodpovednosť, čím dospel nielen k

dostatočne kritickému postoju, ale aj vytvoreniu si životných ambícií vedúcich k správnemu budúcemu fungovaniu jeho riadneho života, k čomu napomôže aj priaznivé rodinné zázemie poskytnuté zo strany členov rodiny, s ktorými odsúdený udržiava pravidelný kontakt, ako aj prísľub práce. Práve existencia stabilného rodinného zázemia, zabezpečeného bývania a konkrétneho prísľubu zamestnania predstavujú významné ochranné faktory znižujúce riziko opakovania trestnej činnosti a podporujú záver o existencii dôvodného predpokladu vedenia riadneho života po prepustení.

Súčasne je potrebné zdôrazniť, že zákon pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení nevyžaduje istotu, že odsúdený sa už nikdy v budúcnosti nedopustí trestnej činnosti. Takúto istotu súdy rozhodujúce o podmienečných prepusteniach prakticky nemajú a ani nemôžu nikdy mať. Podmienkou je existencia dôvodného predpokladu vedenia riadneho života v budúcnosti. Ide teda o prognostickú úvahu založenú na komplexnom hodnotení osobnosti odsúdeného, jeho správania vo výkone trestu, výsledkov resocializačného procesu, rodinného a sociálneho zázemia, pracovných perspektív a ďalších relevantných okolností vrátane trestnej minulosti. Samotná existencia stredného rizika recidívy alebo menej priaznivej resocializačnej prognózy preto automaticky nevylučuje možnosť podmienečného prepustenia, pokiaľ ostatné zistené okolnosti odôvodňujú záver, že odsúdený vykonal podstatnú časť nápravného procesu a ďalšie vedenie jeho života možno účinne kontrolovať prostredníctvom skúšobnej doby a probačného dohľadu.

Podstatnou okolnosťou je aj skutočnosť, že trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/112/2025 bol odsúdenému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie. Práve vedenie motorového vozidla napriek predchádzajúcim zákazom predstavovalo rozhodujúci spôsob páchania jeho doterajšej trestnej činnosti. Uložením doživotného zákazu vedenia motorových vozidiel bola preto vo veľkej miere eliminovaná možnosť opakovania trestnej činnosti rovnakého charakteru, čo predstavuje dôležitú okolnosť pri hodnotení prognózy vedenia riadneho života na slobode.

Rovnako krajský súd nepovažoval za rozhodujúcu ani okolnosť, že odsúdený sa v minulosti neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a bol mu následne nariadený výkon trestu odňatia slobody. Uvedenú skutočnosť síce nemožno pri hodnotení osoby odsúdeného opomenúť, avšak sama osebe bez ďalšieho nevylučuje možnosť jeho podmienečného prepustenia. Podstatné je, či od predmetného zlyhania došlo u odsúdeného k takému vývoju osobnosti a zmene postojov, ktoré odôvodňujú priaznivejšiu prognózu jeho budúceho správania. V posudzovanom prípade krajský súd prihliadol najmä na dlhodobé bezproblémové správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, jeho kritický postoj, pracovné zaradenie, disciplinárnu odmenu, ako aj na skutočnosť, že nebol disciplinárne potrestaný. Uvedené okolnosti podľa názoru krajského súdu svedčia o pozitívnom vývoji osobnosti odsúdeného a podporujú záver, že predchádzajúce neosvedčenie sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia samo osebe nebráni prijatiu priaznivej prognózy jeho budúceho vedenia riadneho života. Navyše predmetné rozhodnutie o neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia bolo založené na tej istej trestnej činnosti, pre ktorú odsúdený aktuálne vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody, a teda nejde o ďalšie následné zlyhanie odsúdeného po predchádzajúcom výkone nepodmienečného trestu alebo počas resocializačného procesu.

S ohľadom na uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že okresný súd sa zaoberal skutočnosťami svedčiacimi tak v prospech ako aj v neprospech odsúdeného, na rozdiel od prokurátora, ktorý poukázal výlučne len na negatívne poznatky súvisiace s osobou odsúdeného bez toho, aby uviedol ďalšie relevantné okolnosti spôsobilé spochybniť správnosť záverov okresného súdu. Okresný súd súčasne zrozumiteľne vysvetlil, prečo ho tieto skutočnosti neviedli k záveru o nemožnosti očakávať od odsúdeného, že v budúcnosti povedie riadny život, navyše ak bolo u odsúdeného konštatované polepšenie pod vplyvom aktuálne vykonávaného trestu odňatia slobody.

S poukazom na výchovný účel trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorý by mal podľa názoru krajského súdu v prípade odsúdeného vystúpiť do popredia, a na okresným súdom správne preukázané polepšenia sa odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu, tak možno dôvodne predpokladať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny spôsob života. K dosiahnutiu tohto cieľa má napomôcť aj primerane

určená skúšobná doba, počas ktorej bude odsúdený podrobený probačnému dohľadu a bude povinný rešpektovať uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania omamných a psychotropných látok.

Tieto okresným súdom „určené podmienky“ podmienečného prepustenia sú spôsobilé dovŕšiť nápravu odsúdeného i na slobode a podľa názoru krajského súdu sú schopné dostatočne eliminovať možnosť opakovania protiprávneho konania odsúdeného pod hrozbou vykonania si zvyšku trestu odňatia slobody. Krajský súd pre úplnosť dodáva, že aj uloženie obmedzenia spočívajúceho v zákaze požívania omamných a psychotropných látok, má v podstate tiež „za prvoradý cieľ“ odstrániť príčinu doterajšej trestnej činnosti odsúdeného, ktorá spočívala v jazde motorovým vozidlom pod ich vplyvom, čím sleduje preventívny cieľ odstrániť jeden z hlavných kriminogénnych faktorov jeho správania.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené, krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri k nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.