Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18SaZ/5/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Marekom Michaláčom, v právnej veci žalobcu: A. B. A. A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: B., bez dokladu totožnosti, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, Slovenská republika, v zast.: Centrum právnej pomoci, kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda, so sídlom Mlynská 4629/2A, 929 01 Dunajská Streda, v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia, o prepustenie zo zaistenia, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. D./XXXX - E. zo dňa 06. mája 2026 žalovaný zaistil žalobcu podľa o pobyte cudzincov (ďalej len ako „zákon o pobyte cudzincov“), podľa zákon o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 09.08.2026, podľa zákon o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj ako „ÚPZC“).

2. Rozhodnutie o zaistení žalovaný odôvodnil tým, že zistil, že žalobca sa zdržiava na území Slovenskej republiky, schengenského priestoru bez oprávnenia. Z tohto dôvodu bolo voči nemu dňa 09.02.2026 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. D./XXXX-XX, pričom v tomto rozhodnutí mu nebola určená lehota na vycestovanie. Žalovaný konštatoval, že žalobca naplnil dôvod administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Zároveň uviedol, že žalobcovi bola uložená povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky a zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Podľa žalovaného žalobca svojím doterajším konaním, spočívajúcim v neoprávnenom zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky a schengenského priestoru, nepretržite porušoval všeobecne záväzné právne predpisy.

3. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca nedisponuje cestovným dokladom, ale iba jeho fotografiou uloženou v mobilnom telefóne, pričom nemá udelený žiadny druh pobytu na území Slovenskej republiky. Podľa žalovaného v prípade jeho prepustenia na slobodu existuje riziko, že neopustí územie Slovenskej republiky ani územie členských štátov. Za rozhodujúce skutočnosti považoval žalovaný to, že žalobca nedisponuje cestovným dokladom, v dôsledku čoho podľa jeho názoru nie je možné bezprostredne overiť jeho totožnosť, nemá oprávnenie na pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a je si vedomý, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Žalovaný zároveň poukázal na to, že žalobca nedisponuje finančnými prostriedkami ani nemá na území Slovenskej republiky príbuzných. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že je dostatočne preukázaná existencia rizika úteku, a preto rozhodol o jeho zaistení.

4. Žalovaný sa ďalej zaoberal možnosťou uloženia menej závažných opatrení namiesto zaistenia, ktorými by bolo možné zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia. Uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení nezmienil žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na priebeh konania. Na tomto základe dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na uloženie povinností podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že žalobca nemá dostatočné finančné prostriedky na zloženie finančnej zábezpeky na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do realizácie administratívneho vyhostenia, nevie si iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky a na jej území nemá ani rodinných príslušníkov.

5. Žalovaný ďalej uviedol, že prostriedky určené na zabezpečenie dodržiavania podmienok pobytu cudzincov sú upravené tak, aby nepredstavovali neprimeraný zásah do ich základných práv a slobôd. Podľa jeho názoru, ak by nepostupoval spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia, žalobca by sa mohol zdržiavať na neznámom mieste, čím by sa výrazne sťažila možnosť vykonania opatrení smerujúcich k zabezpečeniu dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov. Súčasne uviedol, že žalobcovi by bola umožnená ďalšia protiprávna činnosť spočívajúca v neoprávnenom pobyte na území Slovenskej republiky a členských štátov. V tejto súvislosti žalovaný vyjadril názor, že záujem spoločnosti je potrebné uprednostniť pred záujmom jednotlivca.

6. Napokon žalovaný uviedol, že zaistenie žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia predstavuje zákonné pozbavenie osobnej slobody osoby, voči ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky a všetkých členských štátov. Poukázal na to, že podmienkou začatia konania smerujúceho k faktickému vyhosteniu podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Túto podmienku považoval za splnenú, keďže voči žalobcovi existovalo právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení zo dňa 09.02.2026, ktorým mu bol zároveň uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu troch rokov.

7. Pred podaním správnej žaloby bolo voči žalobcovi vydané nové rozhodnutie žalovaným, č. D./XXXX

- E. zo dňa 01. júla 2026, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona pobyte cudzincov, podľa § 88 ods. 4 zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 01.09.2026, podľa § 88 ods. 5 zákon o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do ÚPZC.

8. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 15.06.2026 mu bolo z ÚPZC doručené oznámenie o začatí azylového konania, z ktorého vyplynulo, že žalobca v ten istý deň požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalovaný preskúmal ďalšie trvanie účelu zaistenia a dospel k záveru, že tento účel naďalej trvá, keďže Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky môže o žiadosti o udelenie azylu rozhodnúť podľa alebo zákona o azyle (ďalej len ako „zákon o azyle) v lehote 60 dní od začatia azylového konania. Podľa žalovaného počas tejto lehoty existuje reálny predpoklad, že po skončení azylového konania bude možné vykonať administratívne vyhostenie žalobcu v rámci zákonnej lehoty zaistenia.

9. Žalovaný uviedol, že samotné podanie žiadosti o udelenie azylu nepredstavuje dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia. Zároveň zastával názor, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon administratívneho vyhostenia, keďže tak urobil až po svojom zaistení v ÚPZC, teda v čase, keď existoval reálny predpoklad realizácie jeho vyhostenia. V tejto súvislosti poukázal aj na obsah zápisnice z predchádzajúceho konania o zaistení vedeného pod sp. zn. D./XXXX-XX.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol už od 06.05.2026 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom doba zaistenia bola určená najviac do 09.08.2026. Napadnutým rozhodnutím rozhodol o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov do 01.09.2026, počas ktorého má Migračný úrad posudzovať jeho žiadosť o udelenie azylu.

11. Žalovaný sa zaoberal aj možnosťou uloženia menej závažných opatrení podľa zákona o pobyte cudzincov, avšak dospel k záveru, že ich uloženie nie je namieste. Poukázal pritom na vyjadrenia žalobcu v predchádzajúcom konaní a na okolnosti jeho zaistenia, z ktorých podľa jeho názoru vyplývalo, že nie sú splnené podmienky na uloženie povinnosti hlásenia pobytu ani na zloženie peňažnej záruky. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za dôvodné žalobcu prepustiť zo zaistenia.

12. Žalovaný zároveň uviedol, že zaistenie žalobcu je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a že v konaní posudzoval aj rešpektovanie jeho práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru. Ďalej konštatoval, že podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov preskúmal trvanie účelu zaistenia a dospel k záveru, že žiadosť žalobcu o udelenie azylu je účelová a smeruje k zmareniu výkonu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 09.02.2026. V tejto súvislosti poukázal na predchádzajúce vyjadrenia žalobcu, podľa ktorých opustil krajinu pôvodu z ekonomických dôvodov s cieľom zamestnať sa v Taliansku, pričom možnosť požiadať o azyl na území Slovenskej republiky pred zaistením nevyužil. Za významné považoval aj to, že žalobca cestoval cez viaceré bezpečné členské štáty Európskej únie a o azyl požiadal až po svojom zadržaní a začatí konania o administratívnom vyhostení. Na základe uvedených skutočností žalovaný uzavrel, že sú splnené podmienky na zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.

II. Žalobca žalobcu

13. Vo veci podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu s tým, že žiada bezodkladné prepustenie zo zaistenia.

14. Svoju žalobu odôvodnil tým, že opätovne požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ako žiadateľ o azyl má právo byť umiestený v pobytovom zariadení. Žalovaný nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by podmieňovali pobyt Žalobcu v ÚPZC. Vzhľadom na jeho pomerne nízky vek má jeho zaistenie a pobyt v ÚPZC nepriaznivý stav na jeho psychické zdravie. V pobytovom tábore by zotrval do právoplatného rozhodnutia o azyle, nemá v úmysle ujsť ani sa skrývať.

III. Vyjadrenie žalovaného

15. K správne žalobe sa vyjadril žalovaný ktorý uviedol, že vzhľadom k potrebe zabezpečenia prípravy a následného výkonu realizácie vyhostenia žalobcu do domovskej krajiny je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

IV. Relevantné právne predpisy

16. Podľa (ďalej len ako „SSP“) , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

17. Podľa , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

18. Podľa , pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

19. Podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.

20. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

21. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

22. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

23. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.

24. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.

25. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).

26. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

27. Podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), na účely tohto zákona sa rozumie žiadateľom cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru (ďalej len „policajný útvar") podľa vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec 1/ počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe, 2/ počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.

V. Skutkové a právne závery súdu

28. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (, , ) na prejednanie a rozhodnutie veci, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a

administratívneho spisu žalovaného a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia podľa dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

29. Správny súd úvodom považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa správnou žalobou podanou podľa domáha prepustenia zo zaistenia, čo znamená, že predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti samotných rozhodnutí o zaistení podľa a zákona o pobyte cudzincov (keďže ani po vydaní tohto rozhodnutia žalobca netvrdil, že by mienil podať žalobcu podľa a v tomto smere nedoplnil ani žalobné body), ktoré je podkladom jeho zaistenia, ale posúdenie, či v predmetnom prípade nastali alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by zaistenie žalobcu prestalo napĺňať stanovený účel, v dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia [v zmysle zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia].

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 4. augusta 2023 sp. zn. , ktorý bol zverejnený aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2024 pod č. 69/2023 konštatoval, že v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia (podanej podľa ) správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, resp. o predĺžení zaistenia, ale najmä skúmajú, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú. Zároveň však správny súd vychádzal z rozhodovacej praxe kasačného súdu, podľa ktorej „Skutočnosť, že žalobcom namietané dôvody nezákonnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia majú pôvod už v rozhodnutí o zaistení, nemôže byť ani s poukazom na formálnu právoplatnosť rozhodnutia správna žaloba zamietnutá bez posúdenia namietaných dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia. V opačnom prípade by bola správna žaloba o prepustenie zo zaistenia podľa iba iluzórnym prostriedkom právnej ochrany proti ďalšiemu trvaniu nezákonného pozbavenia osobnej slobody. ... Pre rozhodnutie správneho súdu o správnej žalobe podľa nie je podstatným, či sa toto zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo malo byť neúčelné už od jeho počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania krajského súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2020, sp. zn. ).

31. Na úvod tunajší súd konštatuje, že správna žaloba žalobcu je strohá a v podanej žalobe žalobca len všeobecne namieta skutočnosti, prečo jeho zaistenie nie je ďalej účelné a efektívne, a to, že ako žiadateľ má právo byť umiestnený v pobytovom zariadení a vzhľadom na jeho nízky vek ma jeho zaistenie a pobyt v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove nepriaznivý vplyv na jeho psychické zdravie. Uvádza, že by v pobytovom tábore zotrval do právoplatného rozhodnutia o azyle.

32. Správny súd zdôrazňuje, že primárnym dôvodom prvého zaistenia žalobcu bolo jeho administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že na území Slovenskej republiky ohrozuje verejný poriadok. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení z 9. februára 2026 nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa. V súvislosti s vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení bez určenia lehoty na vycestovanie bol žalobca dňa 06. mája 2026 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 9. augusta 2026. Keďže žalobca dňa 15. júna 2026 požiadal o medzinárodnú ochranu, žalovaný rozhodol dňa 01. júla 2026 o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) ako žiadateľa o azyl ktorý bol pôvodne zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, u ktorého je však dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Lehota zaistenia bola určená najviac do 01. septembra 2026.

33. Hoci sa žalobca momentálne nachádza v zaistení z dôvodu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (druhé rozhodnutie o zaistení), predpokladom zaistenia z uvedeného dôvodu bolo predchádzajúce zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona [na ktorý pritom ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov priamo odkazuje] (prvé rozhodnutie o zaistení), pričom uvedené zaistenie bezprostredne nadväzovalo na konanie o jeho administratívnom vyhostení z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Primárny dôvod zaistenia žalobcu na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, ku ktorému žalovaný pristúpil z dôvodu, že žalobca ohrozuje verejný poriadok, je teda stále zrejmý a hmatateľný, pričom sa prenáša (reťazí) aj do nadväzujúcich konaní o tzv. prezaistení z dôvodu existencie podozrenia, že žiadosť o udelenie azylu podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Zákonodarca tieto väzby

medzi administratívnym vyhostením cudzinca z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a priamo nadväzujúcimi zaisteniami výslovne upravil v zákone o pobyte cudzincov tak, aby zamedzil nezvratným dôsledkom prípadných obštrukcií zo strany vyhostených cudzincov v podobe nedobromyseľne podávaných žiadostí o azyl, ktoré by mohli dočasne zamedziť vyhosteniu cudzinca a prípadne mu umožniť ďalej páchať činnosť pre ktorú bol z územia Slovenskej republiky vyhostený (ohrozovanie bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia) v prípade jeho prepustenia zo zaistenia.

34. Vychádzajúc z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov sú kumulatívne podmienky zaistenia cudzinca ustanovené nasledovne: (i) musí ísť o žiadateľa o azyl, (ii) ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, (iii) existuje dôvodné podozrenie, že žiadateľ podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a (iv) na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné (reštriktívne) prostriedky (princíp proporcionality). Tieto podmienky musia byť súčasne splnené počas celého zaistenia.

35. Splnenie i) a ii) podmienky je nesporné, keďže žalobca podľa oznámenia ÚPZC Medveďov zo dňa 15.06.2026 si podal žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany, žalobca bol prvým rozhodnutím o zaistení zaistený práve z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

36. Vo vzťahu ku splneniu iii) podmienky správny súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu až neskôr, hoci aj v priebehu jeho zaistenia, nie je dostatočnou indíciou, že takáto žiadosť bola podaná účelovo a nemôže mu byť v konečnom dôsledku pričítaná na ťarchu. Cudzinec môže podať žiadosť kedykoľvek počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky a realizuje tým svoje právo, ktoré nie je nijako lehotované alebo limitované a ktoré mu priznáva bez ďalšieho. Túto skutočnosť je potrebné zohľadňovať v kontexte ďalších skutočností, ktoré v priebehu zaistenia cudzinca vyšli najavo, ako napríklad aj časový horizont blížiaceho sa zrealizovania administratívneho vyhostenia, no podkladom by mali byť predovšetkým vlastné tvrdenia cudzinca, ktoré sám prezentoval napríklad v rámci výsluchov predchádzajúcich jeho zaisteniam resp. predĺženiam zaistenia. Pokiaľ sa však cudzinec odmietne vyjadriť ku novej skutočnosti, teda jeho vlastnej žiadosti o udelenie azylu, nemôže byť preňho prekvapivé, ak žalovaný vyhodnotí jeho konanie, t. j. podanie takejto žiadosti po jeho administratívnom vyhostení a v priebehu jeho zaistenia ako účelové.

37. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení zo dňa 01.07.2026 vyplýva, že žalovaný sa účelovosťou žalobcovej žiadosti o udelenie azyl venoval, vo svojom rozhodnutí rozoberá účelovosť žiadosti žalobcu. Účelovosť žiadosti hodnotí najmä na základe výpovedi žalobcu evidovanej v zápisnici o podaní vyjadrenia č. D./XXXX-XX v ktorej žalobca uviedol, že z domovskej krajiny odišiel z ekonomických dôvodov za účelom zamestnať sa na území Talianska. Účastníkovi konania bola daná možnosť požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, ktorú sa rozhodol nevyužiť, resp. odmietnuť a ďalej sa vyjadril, že by v prípade prepustenia pokračoval do Talianskej republiky. Žiadosť o azyl si žalobca podal až následne po vydaní uznesenia o zaistení na účel administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

38. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca sa konštantne vyjadroval, že o azyl na území Európskej únie požiadať nechce, pričom neprezentoval ani dôvody, ktoré by boli azylovo relevantné. Po tom, ako žalobca dňa 15. júna 2026 požiadal o azyl, mu bolo pred vydaním druhého rozhodnutia o zaistení umožnené vyjadriť sa, pričom túto možnosť nevyužil. Žalobca sa nijako nepričinil na tom, aby dementoval tvrdenia žalovaného, že žiadosť o medzinárodnú ochranu podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Preto je dôvodne vychádzať z tvrdení, ktoré žalobca vypovedal bezprostredne po jeho prvotnom zaistení dňa 09. februára 2026, podľa ktorých na Slovensku nežiada o azyl a jeho cieľovou krajinou je Taliansko a dôvodom jeho cesty je hľadanie zamestnania v uvedenej krajine. Krajinu pôvodu opustil z ekonomických dôvodov, pričom ďalej uviedol, že mu v nej nehrozí nebezpečenstvo. Zo žiadnej z odpovedí žalobcu tunajšiemu súdu nevyplýva, že mu v jeho domovskej krajine hrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a rovnako mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest smrti.

39. Ohľadom poslednej podmienky a to iv) na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné (reštriktívne) prostriedky (princíp proporcionality), správny súd uvádza, že žalovaný tiež v rozhodnutí načrtol zákonnú úpravu § 89 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, na ktorú nadviazal, že u žalobcu je podozrenie, že podal žiadosť o azyl účelovo, preto nerozhodol o prepustení žalobcu. Tým, že žalobca je žiadateľom o azyl, nebolo možné uňho overovať zabezpečenie bývania ani finančné zabezpečenie (§ 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov veta prvá za bodkočiarkou). Napriek tomu žalovaný v priebehu administratívneho konania napr. práve v rozhodnutí o zaistení zo dňa 05.06.2026, kde zaistil žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov skúmal jednak otázku schopnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky, ako aj jeho finančného prostriedky zabezpečenia, pričom žalobca v zápisniciach v administratívnom konaní opakoval, že nemá v krajine pôvodu ani na Slovensku žiaden majetok a nemá na Slovensku ani žiadnych rodinných príslušníkov a nemá dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie administratívneho vyhostenia. V oboch rozhodnutiach žalovaný uvádza dôvody potreby zaistenia žalobcu spojené s tým, že v prípade, ak by správny orgán nerozhodol o zaistení žalobcu, tomu by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a členských štátov zo strany účastníka konania. Účastníkovi konania by bola daná možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky a členských štátov bez potrebného oprávnenia. S tým, že vzhľadom na konzistentné vyjadrenia žalobcu o dôvode jeho vycestovania z krajiny pôvodu a to hľadania si práce v Taliansku, nedostatku finančných prostriedkov u seba a žiadnych rodinných príslušníkov na Slovensku, je dôvodné predpokladať, že by žalobca pokračoval ďalej zo Slovenskej republiky, práve do tejto krajiny Európskej únie. V tomto prípade má tunajší súd za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca, teda účastníka konania a nebolo možné prihliadnuť na podľa názoru súdu účelové vyjadrenie žalobcu v jeho správnej žalobe, že by v pobytovom tábore zotrval do právoplatného rozhodnutia o azyle.

40. V nadväznosti na uvedené správny súd uvádza, žalovaný nezaložil svoje rozhodnutie len na zovšeobecnenom správaní sa cudzích štátnych príslušníkov, ktorí požiadali o azyl, ale svoje rozhodnutia vždy riadne individualizoval a to vzhľadom na špecifiká a zistené skutočnosti v administratívnom konaní týkajúce sa žalobcovej osoby a jeho celkového správania sa počas celého administratívneho konania. Z tohto je taktiež možné pozorovať, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení existovali a ďalej aj existujú dôvodné podozrenia, že žalobca podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, teda súd má za preukázané naplnenie predpokladu zákona o pobyte cudzincov. Zároveň na doplnenie súd uvádza, že ako je zrejmé z zákona o pobyte cudzincov, žalobca požiadal v zmysle o azyle, o azyl na území Slovenskej republiky a keďže o žiadosti žalobcu o udelenie azylu rozhoduje výlučne Migračný úrad, nie je možné žalovanému vyčítať, že vo svojom rozhodnutí neuvádza úkony, ktoré počas zaistenia žalobcu (podľa zákona o pobyte cudzincov) plánuje ďalej vykonať.

41. Ohľadom žalobcovej námietky, že má jeho pobyt v ÚPZC nepriaznivý vplyv na jeho psychické zdravie, tunajší súd uvádza, že žalobca toto svoje tvrdenie nepodporil žiadnym dôkazom. Počas administratívneho konania sa žalobca ani raz nesťažoval na zlé psychické zdravie, nežiadal o zdravotné vyšetrenie, prvý raz túto námietku uvádza až v správnej žalobe, správny súd uvedenú námietku považuje za účelovú. Pokiaľ ďalej žalobca poukazuje na svoj nízky vek, tunajší súd poukazuje na to, že žalobca má 20 rokov, teda neuplatnia sa naňho ustanovenia § 94 zákona o pobyte cudzincov o osobitnom zaradení osôb mladších ako 18 rokov.

42. Hoci nebolo možné priznať žiadnej z námietok prezentovaných žalobcom relevanciu a posúdiť ich ako dôvodné, správny súd si je vedomý, že správnu žalobu vo veciach zaistenia má posudzovať neformálne a nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, čo znamená, že môže prihliadnuť aj na iné skutkové a právne dôvody, ako na tie, ktoré boli uvedené v správnej žalobe. Neformálny prístup sa prejavuje napríklad v tom, že pri preskúmavaní vecnej stránky správnej žaloby možno logicky vychádzať z toho, že žalobca s namietaným trvaním jeho zaistenia nesúhlasí, a to aj vtedy, ak by takýto záver nebol explicitne vyjadrený v žalobe, resp. by táto neobsahovala náležité odôvodnenie. Správny súd síce nie je povinný tieto dôvody vyhľadávať namiesto žalobcu, ale musí prihliadnuť na také, ktoré už vyplývajú z judikatúry. Ani na základe vlastnej činnosti však správny súd žiaden dôvod pre konštatovanie nezákonnosti resp. neexistencie trvania účelu zaistenia ku dňu rozhodovania nezistil.

43. S ohľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že žalovaný naplnenie účelu zaistenia riadne osvedčil logickými úvahami vychádzajúcimi z vlastných vyjadrení žalobcu, stanovený účel kontinuálne existuje a zároveň nebolo zistené, že ten by ku dňu rozhodovania správneho súdu odpadol. Na doplnenie správny súd uvádza, že žalobca v správnej žalobe neprispel žiadnymi námietkami, ktoré by založili aspoň pochybnosť súdu, že jeho žiadosť o udelenie azylu nebola podaná účelovo v snahe vyhnúť sa výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Na základe vyššie uvedeného správny súd podľa správnu žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol.

44. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa a tak, že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave ( ).

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť ( ).

Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( ).

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [ ].

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.