Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoP/59/2026

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Radomskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Biščákovej a JUDr. Márie Benkovej, v právnej veci navrhovateľa: U. F. L. T., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. M.. P.. V. XXXX/XXX, U., J. Q. F. F. R. P., XXX J. P.M., K.. V. S., U. F., T. XXX XX, L., Š. G. P. Š.A. J., právne zastúpený: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., IČO: 47 232 757, so sídlom Žilinská 14, Bratislava, a osoby, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo - matka maloletého dieťaťa: L. L., U..R.., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. M.Á.. P.. V. XXXX/XXX, U., Š. G. P. D. J. Š. G. P. Š. J., právne zastúpená AK PITOŇÁKOVÁ, s.r.o., so sídlom Slovenská 5B, Prešov, v konaní o návrat maloletého dieťaťa: I. K. L., M.. XX.XX.XXXX, Q. E. L., Š. G.J. P. D. J. Š. G. P. Š. J., zast. kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B., P. M.. X B., do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, o odvolaní otca proti uzneseniu Mestského súdu Košice č.k. 81Pn/1/2024-1713 zo dňa 5.2.2026 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) konal a rozhodol o návrhu navrhovateľa

- otca maloletého dieťaťa, ktorý sa domáhal nariadenia návratu maloletej dcéry do krajiny jej obvyklého pobytu do L. a nariadenia matke maloletého dieťaťa navrátiť dcéru na územie L. do troch dní od právoplatnosti uznesenia s tým, že ak matka maloleté dieťa na územie L. nenavráti, je otec oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t.j. na územie L.. Navrhol vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa - otca na návrat maloletého dieťaťa do L. (výrok I.), rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.) a o trovách štátu rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti uznesenia (výrok III.).

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 3, čl. 4, čl. 12, čl. 13, čl. 14, čl. 19, čl. 20 Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej aj „Dohovor“) a § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.

4. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, čo jeho skoršie uznesenie zo dňa 03.01.2025 č.k. 81Pn/1/2024-117, ktorým nariadil návrat maloletej do L., odvolací súd uznesením zo dňa 24.06.2025

č.k. 4CoP/41/2025-299 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že skutkový stav nebol pre účely tzv. návratového konania zistený náležite a dostatočne, a to predovšetkým v otázke obvyklého pobytu dieťaťa, miery jeho integrácie v L. a na Slovensku, jazykovej vybavenosti dieťaťa, jeho sociálnych väzieb, zdravotného stavu, ako aj v otázke tvrdenej hrozby psychickej ujmy a možností poskytnutia primeranej ochrany dieťaťu v L..

5. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia - vyžiadal od rodičov dôkazy o skutočnom pobyte dieťaťa (cestovné doklady, letenky, doklady o bývaní, o sociálnej integrácii, o zdravotnej starostlivosti), vykonal opätovný výsluch maloletej dňa 24.11.2025 za prítomnosti psychologičky, kolízneho opatrovníka a tlmočníčky, vypočul matku, oboznámil sa s lekárskymi správami pedopsychiatričky L.. D. z 02.09.2025, 21.10.2025, 08.12.2025 a 16.01.2026, so správami kolízneho opatrovníka, čestnými vyhláseniami, fotodokumentáciou a listinami predloženými oboma rodičmi a vyžiadal si stanovisko Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a Ministerstva spravodlivosti SR k možnostiam ochrany dieťaťa v L..

6. Súd po doplnení dokazovania v súlade s pokynmi odvolacieho súdu dospel k záveru, že obvyklým pobytom maloletého dieťaťa v čase jeho premiestnenia bolo Slovensko, a preto neboli splnené podmienky na nariadenie jeho návratu do L. podľa Haagskeho dohovoru. Pri posudzovaní obvyklého pobytu vychádzal zo všetkých relevantných okolností, najmä zo stability životného prostredia dieťaťa, jeho rodinných, sociálnych a kultúrnych väzieb, bytového a právneho zázemia, dostupnosti zdravotnej starostlivosti, jazykového prostredia, ako aj zo zámeru rodičov vytvoriť trvalé zázemie pre rodinu. Za rozhodujúce považoval, že rodičia vlastnili na Slovensku byt financovaný hypotekárnym úverom, mali na jeho území evidovaný trvalý pobyt a podnikali konkrétne kroky smerujúce k dlhodobému usadeniu sa na Slovensku. Naopak, pobyt rodiny v L. bol založený výlučne na turistických vízach s časovým obmedzením, pričom rodina tam nevlastnila nehnuteľnosť a matka, ani maloleté dieťa nemali zabezpečené samostatné právne postavenie, ani stabilné bývanie. Súd zároveň dospel k záveru, že maloleté dieťa bolo výraznejšie integrované do slovenského sociálneho prostredia, kde malo vytvorené stabilné priateľské vzťahy, rodinné zázemie, pravidelné voľnočasové aktivity a zabezpečenú zdravotnú starostlivosť vrátane odbornej pedopsychiatrickej liečby. Naopak, sociálne väzby v L. označil za menej intenzívne a prevažne dočasné. Významnú váhu súd priznal aj názoru maloletého dieťaťa, ktoré vzhľadom na svoj vek, považoval za dostatočne vyspelé na vyjadrenie vlastného stanoviska. Dieťa opakovane deklarovalo želanie zostať na Slovensku s matkou, odmietalo návrat do L. a uvádzalo obavy z otca. Tieto tvrdenia podľa súdu podporovali aj odborné lekárske správy poukazujúce na psychické ťažkosti dieťaťa, ako aj zistenia psychologičky prítomnej pri jeho výsluchu. Súd prihliadol tiež na narušený vzťah medzi otcom a maloletou, keďže od mája 2024 nedochádzalo k osobnému kontaktu, otec podľa zistení súdu neprejavoval dostatočný záujem o každodenný život dieťaťa a samotné dieťa opisovalo nevhodné výchovné postupy zo strany otca. Na základe uvedených skutkových zistení súd uzavrel, že Slovensko bolo centrom života maloletého dieťaťa a spĺňalo všetky znaky jeho obvyklého pobytu. Z tohto dôvodu premiestnenie dieťaťa na územie Slovenskej republiky nepovažoval za protiprávne premiestnenie podľa Haagskeho dohovoru. Súčasne dospel k záveru, že návrat dieťaťa do L. by vzhľadom na jeho aktuálny psychický stav, vôľu dieťaťa, neisté právne postavenie rodiny v L. a absenciu stabilného zázemia, nebol v jeho najlepšom záujme. Z týchto dôvodov návrh otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do L. zamietol.

III. Obsah odvolania otca a vyjadrení k odvolaniu

7. Proti tomuto uzneseniu podal otec v zákonnej lehote odvolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a návrhu vyhovieť, podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), a to z nasledujúcich odvolacích dôvodov. Otec namieta nesprávne skutkové zistenia o centre života rodiny. Namieta skutkový záver súdu prvej inštancie, že maloletá nemala v L. obvyklý pobyt, resp. že jej väzby na Slovensku boli stabilnejšie. Uvedený záver je podľa otca v rozpore s objektívnymi okolnosťami. Poukázal na správanie rodiny v rokoch 2015-2021 a absenciu väzieb na Slovensko v rokoch 2020-2021. Uvádza, že rodina žila pôvodne v E. a po predaji rodinného domu v E. došlo k zásadnému rozhodnutiu presunúť centrum života do L.. Predaj nehnuteľnosti nebol dočasným opatrením, ale definitívnym ekonomickým krokom, ktorý predstavoval objektivizovaný prejav úmyslu rodičov zmeniť miesto svojho hlavného života. Byt v U. bol nadobudnutý rodičmi v roku 2015, a teda je celkom zjavné, že rodina sa nemala záujem odsťahovať na Slovensko. Otec uvádza, že od odsťahovania sa rodiny z E., sa U. F. stalo stabilným miestom bývania rodiny. Maloletá tam mala

domov, osobné veci, každodenný režim, životné zázemie. Počas Covidu v L. necestovali nikdy cez noc mimo svojho bytu a každú noc trávili v rovnakom domácom prostredí. Zároveň bol pobyt na Slovensku v kratšom trvaní ako pobyt v L.. V rokoch 2015-2019 rodina pravidelne prichádzala na Slovensko počas letných mesiacov a tieto pobyty trvali približne 2-4 mesiace ročne a po každom pobyte nasledoval návrat do E., neskôr do L.. Išlo teda o sezónny charakter pobytu. Mimo týchto sezónnych pobytov mala maloletá stabilné prostredie mimo Slovenska. V rokoch 2020-2021 rodina na Slovensko necestovala vôbec a maloletá pandémiu Covid-19 prežila v L., v tomto období sa zároveň rodina definitívne rozhodla presunúť do L., pričom predala dom v G. a vytvorila si stabilné bývanie v U. F.. Namieta záver súdu, že pobyt na Slovensku v rokoch 2022 a 2023 považoval súd za znak integrácie. V roku 2022 pobyt trval 118 dní a v roku 2023 trval 218 dní, pričom pôvodne plánovaný návrat do L. bol výrazne skorší. Predĺženie pobytu bolo spôsobené rekonštrukciou strechy bytového domu, ktorého správkyňou je matka. Túto činnosť však vykonávala matka aj z L.. Nejednalo sa o cielené predĺženie pobytu, ani o vôľu rodiny zotrvať dlhšie, či presunúť stred svojich záujmov. Bezprostredne pred vysťahovaním a premiestnením maloletej na Slovensko, t.j. od 29.11.2023 do 23.5.2024 žila maloletá a aj celá rodina výlučne v L. a vysťahovanie sa na Slovensko neplánovali. Ďalej namieta nesprávne právne posúdenie pojmu obvyklý pobyt. Súd nezohľadnil skutočnosť, že rodina plánovala v čase pred vysťahovaním maloletej kúpu ďalšieho apartmánu v L.. Otec zdôraznil, že nikdy nemal pracovné väzby na Slovensku a neplánoval na Slovensku pracovať, jeho ekonomický a osobný život bol viazaný mimo Slovensko. Rovnako tak pracovné činnosti matky nie sú viazané na Slovensko, keďže matka pôsobí ako C. F. J. U. a túto prácu dokáže vykonávať z ktoréhokoľvek miesta. Ďalšou kľúčovou námietkou je podľa neho skutočnosť, že názor maloletej odmietajúcej návrat je výrazne ovplyvnený matkou, ktorá dieťaťu dezinterpretovala význam návratového konania. Namieta nesprávnu aplikáciu a výklad čl. 13 Haagskeho dohovoru, keďže výnimky uvedené v tomto článku majú mimoriadny charakter a podliehajú reštriktívnemu výkladu, dôkazné bremeno spočíva výlučne na rodičovi, ktorý sa návratu bráni. V predmetnej veci však tieto podmienky preukázané neboli. Otec uvádza, že rozhodným momentom pre posúdenie splnenia podmienok návratu je stále existujúci bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním maloletej, nie stav, ktorý vznikol následne. V návratovom konaní sa neposudzuje aktuálna situácia vytvorená jednostranným konaním, ale skúma sa, kde mala maloletá obvyklý pobyt a aké práva boli vykonávané v okamihu pred vysťahovaním. Súd nevyhodnotil tvrdenia v kontexte ďalších objektívnych skutočností, ako predaj domu v E., stabilné bývanie v L., výkon práce matky z L., ani plánovanej kúpy ďalšej nehnuteľnosti v L.. V návratovom konaní sa najlepší záujem nehodnotí v rovine, kde bude mať dieťa subjektívne komfortnejšie prostredie, ale v rovine zachovania právnej istoty a rešpektovania jurisdikcie obvyklého štátu. Otec zdôraznil, že návrat do L. neznamená odňatie maloletej matke, ale obnovenie právomoci L. orgánov rozhodnúť o rodičovských právach a povinnostiach. Namieta, že súd fakticky akceptoval, že samotné zotrvanie maloletej na Slovensku umožňuje slovenským orgánom rozhodovať len v merite veci, čo je v rozpore s medzinárodným záväzkom. Vo vzťahu ku krúžkom a zdravotnej starostlivosti po vysťahovaní sa, t.j. po máji 2024, otec uvádza, že je takéto hodnotenie situácie neprípustné, nakoľko nezohľadňuje stav v čase vysťahovania. Poistenie na Slovensku a lekárov na Slovensku zabezpečila matka maloletej až v čase po vysťahovaní sa z L., a je teda nevyhnutné skúmať stav v čase vysťahovania sa maloletej z L.. V tomto konaní súd podľa názoru otca posudzoval pomery, ktoré vznikli v čase po vysťahovaní až do času rozhodnutia. Namieta, že súd neidentifikoval systémové riziko, ale vychádzal z individuálnych tvrdení, ktoré neboli objektizované znaleckým dokazovaním. Neexistuje žiadny dôkaz, že by návrat maloletej do prostredia v L. predstavoval ohrozenie jej bezpečnosti. Primárnym jazykom maloletej bola angličtina. Otec pokladá uznesenie za vydané nielen v rozpore so zákonom, ale ktoré v celom rozsahu ignoruje princíp a podstatu návratového konania, pričom ho bezdôvodne a opakovane zamieňa s konaním o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Zároveň ignoruje Haagsky dohovor, kde na jednej strane odkazuje na jeho ustanovenia, a na druhej strane ich aplikuje v rozpore s ich účelom návratového konania a na tretej de facto uvádza, že iný členský štát na základe toho istého dohovoru neposkytne maloletej ochranu. V konaní neboli vykonané všetky dôkazy a vykonané dôkazy boli posúdené svojvoľne, pričom opakovane absentuje ich vyhodnotenie vo vzájomnej súvislosti. V predmetnej veci neboli preukázané podmienky pre odmietnutie návrhu podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru. Súd postupoval nesprávne, keď aplikoval výnimku extenzívne, nevyžadoval kvalifikovaný dôkaz vážneho rizika, neobjektivizoval názor maloletej znaleckým dokazovaním, prekročil rámec návratového konania a legitimizoval stav vytvorený neoprávneným zadržaním. Takýto postup je v rozpore s účelom a systematikou Haagskeho dohovoru.

8. Matka vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 04.04.2026 navrhla napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť. Uviedla, že tvrdenia otca o živote rodiny pred rokom 2022 sú pre posúdenie ním tvrdeného

vzniku obvyklého pobytu v L. v roku 2022 irelevantné, keďže sám otec v návrhu, aj v odvolaní datuje presun „centra života“ rodiny do L. predajom domu v E. v roku 2022; neprítomnosť rodiny na Slovensku v rokoch 2020-2021 bola spôsobená pandémiou COVID-19. S predajom domu v E. matka súhlasila len preto, že rodina mala vybudované stabilné zázemie na Slovensku, kde si rodičia od roku 2015 postupne a preukázateľne budovali trvalé zázemie (byt v BSM na hypotekárny úver, garáž, parkovacie miesta, auto, trvalé pobyty, pracovné oprávnenia, uznanie vzdelania matky, funkcia matky ako zástupkyne vlastníkov bytov od roku 2022), kým pobyty v L. pokračovali v dovolenkovom režime na turistické víza, bez akéhokoľvek pobytového statusu, bez možnosti legálne pracovať, bez zdravotného a sociálneho zabezpečenia a v apartmáne, ktorého jediným oprávneným užívateľom je otec, ktorý sám uviedol, že si ponechal výlučnú právomoc nad domovom, vrátane možnosti zakázať doň vstup. Ak otec žiadal o trvalý pobyt na dobu neurčitú na Slovensku v roku 2023, teda rok po tvrdenom presťahovaní do L., jeho konanie deklaruje úmysel rodiny žiť na Slovensku. Spiatočné letenky rodina kupovala vždy zo Slovenska do L., nikdy naopak. Maloletá nebola v L. nikdy integrovaná - nemala tam žiadnych stálych kamarátov, deti označovala za dovolenkové známosti, osoby na fotografiách otca nepoznala alebo išlo o osoby vo vyššom veku, prípadne zosnulé; naproti tomu na Slovensku má od útleho veku stabilné, pretrvávajúce priateľstvá, ktoré vedela konkrétne pomenovať. K námietke ovplyvnenia dieťaťa poukázala na to, že ide o ničím nepodložené tvrdenie, maloletá pri výsluchu 24.11.2025 trvajúcom 1 hodinu 40 minút, vedenom takmer celý v slovenskom jazyku za prítomnosti psychologičky, celkom 23- krát rôznym spôsobom vyjadrila, že sa do L. vrátiť nechce, návrat odmietla aj ako dovolenku, aj ako hypotetický pobyt len s matkou, pričom jej vyjadrenia pri prvom výsluchu neboli bezpodmienečným súhlasom s návratom (návrat vždy podmieňovala tým, že bude len s matkou a otca nechce vidieť) a dieťa má právo svoj názor v čase vyvíjať a meniť. K lekárskym správam uviedla, že dôkazom o zdravotnom stave môže byť aj lekárska správa odborného lekára, otec konkrétny spôsob údajného ovplyvnenia výsledku vyšetrenia prítomnosťou matky neuviedol a znalecké dokazovanie nenavrhol. Poukázala na judikatúru ESĽP (najmä X proti Lotyšsku, č. 27853/09; M.K. proti Grécku, č. 51312/16; N.T.S. a iní proti Gruzínsku, č. 71776/12; Raban proti Rumunsku, č. 25437/08; O.C.I. a ostatní proti Rumunsku, č. 49450/17; M. a M. proti Chorvátsku, č. 10161/13) a zdôraznila, že ak je obvyklým pobytom maloletej Slovenská republika, posudzovanie výnimiek podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru neprichádza do úvahy a úvahy súdu prvej inštancie v tomto smere boli nad rámec potreby odôvodnenia.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 CSP a § 59 CMP), preskúmal napadnuté uznesenie, pričom vzhľadom na povahu konania nebol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a nebol viazaný ani zákazom novôt v odvolacom konaní (§ 63 CMP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem, a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v konaní podľa šiesteho dielu Prvej hlavy Druhej časti - Osobitná časť ustanovení § 123 a nasl. Civilného mimosporového poriadku, upravujúcich konanie o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, pričom ide o mimosporové konanie, ktoré je s účinnosťou od 1.7.2016 upravené s cieľom dosiahnuť rýchly návrat dieťaťa do jurisdikcie zahraničného súdu, z ktorej dieťa bolo protiprávne premiestnené, teda zosúladiť právnu úpravu s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a najmä zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, t.j., aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.

11. Odvolacia argumentácia otca spočíva najmä v tvrdení, že obvyklý pobyt bol v L., nie na Slovensku. Rodina po predaji domu v G. definitívne presunula centrum života do U. F.; maloletá tam mala domov, veci a každodenný režim. Pobyty na Slovensku (2015-2019) boli len sezónne letné návštevy, v rokoch 2020-2021 rodina na Slovensko necestovala vôbec a dlhší pobyt v roku 2023 (218 dní) bol vynútený rekonštrukciou strechy bytového domu, ktorý matka spravuje - teda projektovo podmienený, nie prejav úmyslu presídliť. Súd podľa otca nesprávne kládol dôraz na imigračný status (turistické víza), hoci obvyklý pobyt je faktická, nie administratívna kategória. Ako dôkazy uvádza aj matkine vlastné biografie

na webe („žije s manželom a dcérou v U. F.“), ich zmeny doložené cez web archive, a plánovanú kúpu ďalšieho apartmánu v L.. Namieta nesprávny rozhodný moment, keďže súd mal skúmať pomery bezprostredne pred vysťahovaním (máj 2024), no vychádzal z okolností vzniknutých až následne

- adaptácie, krúžkov, zdravotnej starostlivosti a jazykového pokroku maloletej na Slovensku. Tým legitimizoval protiprávny stav a umožnil matke profitovať z vlastného protiprávneho konania. Poukazuje na nesprávnu aplikáciu čl. 13 Haagskeho dohovoru. Výnimky sa majú vykladať reštriktívne a dôkazné bremeno nesie matka. Vážne riziko ujmy nebolo preukázané kvalifikovane - súd sa opieral o lekárske nálezy vyhotovené za aktívnej účasti matky, bez znaleckého dokazovania; „kúpeľňový incident“ bol jednorazovým upokojujúcim opatrením, nie týraním. Názor maloletej nie je slobodný a autentický - je ovplyvnený matkou (ktorá jej návratové konanie deziterpretovala tak, že bude musieť bývať s otcom) a formovaný prostredím vytvoreným samotným neoprávneným premiestnením; v prvej časti konania pritom maloletá jasne vyjadrila, že chce do L., čo súd odignoroval. Namieta zámenu návratového konania s meritórnym. Súd hodnotil rodinnú dynamiku, komfort a vhodnosť rodičov, hoci návratové konanie rieši len jurisdikciu - o rodičovských právach má rozhodovať súd štátu obvyklého pobytu. Návrat neznamená odňatie dieťaťa matke. L. je zmluvným štátom Haagskych dohovorov z 1980 aj 1996, súd dostal stanovisko o existencii ochrany, no napriek tomu implicitne vychádzal z jej nedostatočnosti a neskúmal možnosť ochranných opatrení v L. - čo popiera princíp vzájomnej dôvery a subsidiárny charakter čl. 13. Selektívne hodnotenie dôkazov (spiatočné letenky povýšené na dôkaz úmyslu, hoci ide o bežnú prax pri turistickom režime), účelový obrat v argumentácii matky po vrátení veci mestskému súdu, ignorovanie prvej časti konania, a to, že prieťahy spôsobené pochybením súdu zvýhodnili matku predlžovaním pobytu maloletej na Slovensku.

12. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočného stavu veci (§ 35 a § 36 CMP), a to dôsledne v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje a na správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia v podrobnostiach poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením v bodoch 45.- 55. napadnutého uznesenia a v plnom rozsahu na neho poukazuje. Uplatnené odvolacie dôvody otca nenašli v rozhodnutí odvolacieho súdu svoje opodstatnenie. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty otca v odvolaní.

13. K námietkam otca smerujúcim proti skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav veci, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové závery a vec správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie je vo svojej rozsiahlej a zrozumiteľnej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého uznesenia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Uznesenie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v uznesení, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu.

14. Súd prvej inštancie v uznesení uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal, a z tohto skutkového stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne uvádzal vo svojom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR

sp. Zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

15. Predmetom konania je návrh otca na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do L. podľa Haagskeho dohovoru a § 123 a nasl. CMP. Návratové konanie nie je konaním o úprave výkonu rodičovských práv a povinností (čl. 19 Haagskeho dohovoru); jeho účelom je obnovenie stavu pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním dieťaťa a ochrana jurisdikcie štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Základným a prvým predpokladom vyhovenia návrhu je záver, že dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru, teda že bolo premiestnené zo štátu, na ktorého území malo obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, alebo je mimo tohto štátu zadržiavané, a to pri porušení skutočne vykonávaného opatrovníckeho práva. Ak dieťa nemalo obvyklý pobyt v štáte, do ktorého sa navrhuje jeho návrat, nie je naplnená už prvá podmienka aplikácie dohovoru a návrh musí byť zamietnutý bez toho, aby bolo potrebné skúmať výnimky podľa čl. 12, 13 a 20 dohovoru.

16. Podľa § 123 ods. 1 CMP, v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Súd rozhoduje bezodkladne, prednostne, niekedy aj v neprítomnosti jednej strany, ak je to potrebné (§ 130 CMP). Dieťa má právo byť vypočuté, ak to jeho vek a vyspelosť umožňujú.

17. Primárnou otázkou, ktorú je potrebné v návratovom konaní súdom zodpovedať, je otázka obvyklého pobytu dieťaťa a či v tejto súvislosti došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa. Haagsky dohovor výslovne nedefinuje obvyklý pobyt (habitual residence), ale súdna prax, najmä Súdneho dvora EÚ a ESLP, poskytuje jasné kritériá. Obvyklý pobyt sa tak neurčuje podľa formálneho právneho statusu (napr. víza, trvalý pobyt), ale podľa skutočného miesta každodenného života dieťaťa, dĺžky pobytu, úmyslu rodičov vytvoriť stabilné životné centrum, integrácie dieťaťa v sociálnom, rodinnom a kultúrnom prostredí (napr. škôlka, jazyk, lekári, deti, rytmus života). Odvolací súd konštatuje, že podstatným pre ustálenie krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je účel a charakter jeho pobytu v L., resp. na území Slovenska. V priebehu konania sa stala spornou samotná dohoda rodičov o obvyklom pobyte. Kým otec hovorí o obvyklom pobyte rodiny, t.j. aj maloletého dieťaťa v L., matka trvá na obvyklých pobytoch pomerne na Slovensku a v L., pred rokom 2022 tiež na N.. Súd by mal v danom prípade mať dokázané a ujasnené, kde malo dieťa stabilnejší životný rytmus, kde spalo väčšinu nocí, kde navštevovalo jasle/ škôlku/školu, kde malo pediatra, bežné prehliadky, kde boli rodičia viac zapojení do každodenného života, či bol pobyt v L., resp. na Slovensku len sezónny alebo bol skutočne plánovaný ako trvalý, či a kde rodičia plánovali usadenie sa, mali tam komunitu, podporu, pracovné väzby.

18. Pokiaľ ide o obvyklý pobyt maloletého dieťaťa pred jeho premiestnením, je potrebné zdôrazniť, že pojem „obvyklý pobyt“ sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu (rozsudok Súdneho dvora z 25.11.2021, IB, C-289/20, EU:C:2021:955, bod 57). Súdny dvor považuje sociálne a rodinné prostredie rodičov dieťaťa za základné kritérium určenia miesta obvyklého pobytu tohto dieťaťa. V prípade, že je dieťa v nízkom veku, jeho prostredie je v podstate rodina, ktorá je determinovaná referenčnou osobou alebo osobami, s ktorými žije, ktoré ho naozaj opatrujú a starajú sa o neho, s ktorými dieťa zdieľa nevyhnutne sociálne a rodinné prostredie. V dôsledku toho je zohľadňovaná najmä jednak dĺžka, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu tohto rodiča (rodičov) na území členského štátu a jednak geografické a rodinné korene, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré tento rodič (rodičia) a dieťa udržiavajú (porov. rozsudok z 22.12.2010, Mercredi, C-497/10 PPU, EU:C:2010:829, body 54 až 56). Maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú. Preto pri určovaní obvyklého pobytu maloletého dieťaťa je určujúcim faktorom obvyklý pobyt jeho rodičov. Ak sa rodičia dieťaťa presťahujú z jedného štátu do druhého s úmyslom tam trvale žiť, možno hovoriť o obvyklom pobyte dieťaťa, pretože obvyklý pobyt dieťaťa je závislý od obvyklého pobytu rodičov. Všeobecne síce platí, že obvyklý pobyt rodičov je rovnaký ako ich dieťaťa a žiadny z rodičov bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia súdu by tento pobyt nemal zmeniť, avšak

pri určovaní, kde má dieťa obvyklý pobyt, a či môže dôjsť k jeho zmene, treba mať na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti prípadu.

19. Zo zisteného skutočného stavu, ako ho súd prvej inštancie ustálil vykonaným dokazovaním, vyplývajú v zásade tri roviny záverov: rovina obvyklého pobytu dieťaťa, rovina výnimiek podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru a rovina procesnej váhy názoru dieťaťa. Právny status rodiny v oboch krajinách bol diametrálne odlišný. V L. sa celá rodina zdržiavala výlučne na turistické víza s limitom 180 dní, nikto z rodiny tam nemal trvalý ani prechodný pobyt, pracovné povolenie, zdravotné či sociálne poistenie a rodičia o zmenu tohto statusu nikdy nežiadali. Naproti tomu na Slovensku majú všetci traja trvalý pobyt, pričom otec si ešte v roku 2023 - teda v čase, keď podľa vlastných tvrdení považoval za obvyklý pobyt L. - vybavil trvalý pobyt na neobmedzený čas s oprávnením pracovať (platnosť do roku 2033), čo je s jeho procesnou argumentáciou v logickom rozpore. Majetkové a bytové zázemie rodiny je ukotvené na Slovensku: byt v U. v BSM zaťažený hypotékou do roku 2035, garáž (2018), motorové vozidlo (2019), ďalšie parkovacie miesta prikúpené v roku 2023, aktívna účasť matky na správe bytového domu, uznanie jej zahraničného vzdelania rektorom E.. Byt v L. naopak nie je vo vlastníctve žiadneho z rodičov - od roku 2016 je hlavným beneficientom výlučne otec a matka len prvým náhradníkom, pričom otec proces zrovnoprávnenia matky sám pozastavil. Dieťa tak nemá v L. žiadnu právnu istotu bývania. Faktický režim pobytov svedčí o tom, že rodina sa vracala „domov“ na Slovensko: letenky boli kupované ako spiatočné zo Slovenska do L. (nie naopak), dĺžka pobytov na Slovensku sa postupne predlžovala (v roku 2023 už 218 dní) a pri odchode do L. v novembri 2023 mala rodina vrátane otca zakúpené spiatočné letenky na Slovensko na máj 2024.

20. Zistený stav k sociálnej integrácii dieťaťa preukazuje výraznú asymetriu integrácie. Na Slovensku má maloletá dlhodobé rovesnícke väzby budované od roku 2015/2019 (doložené čestnými vyhláseniami, fotodokumentáciou a potvrdené šetrením kolízneho opatrovníka), pravidelné voľnočasové aktivity (turistika, krúžok vzdušnej akrobacie, cirkus, zimné športy), plnú zdravotnú starostlivosť (pediater, ortopéd, rehabilitácie, zubár, pedopsychiater, poistenie vo F.) a jej školská dochádzka formou domáceho vzdelávania je kontrolovaná L. Ú. U.. V L. naopak nemala stabilných rovesníckych kamarátov (len príležitostné dovolenkové známosti), nenavštevovala školu ani krúžky a jej sociálne kontakty tvorili prevažne dospelé osoby z komunity sezónnych rezidentov. Otcove dôkazy (fotografie osláv, procesia Panny Márie Guadalupskej) preukazujú skôr príležitostnú účasť na živote dovolenkovej komunity než skutočné začlenenie dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Opakované lekárske správy pedopsychiatra (09/2025 - 01/2026) konštatujú diagnózy ťažkej stresovej reakcie, posttraumatickej stresovej poruchy, fóbicko-úzkostnej poruchy a epizódy ťažkej depresie, nastavenú medikamentóznu liečbu a výslovné neodporúčanie návratu, ktorý by dieťa vážne poškodil. Otec incident v kúpeľni sám potvrdil (spochybnil len jeho interpretáciu). Odpovede Centra a Ministerstva spravodlivosti k ochranným mechanizmom v L. sú len všeobecné a negarantujú účinnú ochranu dieťaťa, ktoré by tam navyše vstupovalo na turistické víza bez prístupu k zdravotnému a sociálnemu systému. Maloletá vo veku XX rokov bola súdom aj psychologičkou hodnotená ako rozumovo vyspelá, s myslením nad úroveň veku, pri výsluchu v novembri 2025 opakovane, spontánne a bez zisteného nátlaku vyjadrila nesúhlas s návratom do L. a odmietanie kontaktu s otcom, pričom psychologička prítomná pri výsluchu potvrdila samostatnosť prejavu a evidentný vnútorný odpor voči L.. Kolízny opatrovník odporučil návrat nenariadiť. Určitým protipólom je vývoj jej postoja oproti výpovedi z januára 2025 (kde pripúšťala návrat s matkou a L. označovala za „zimný domov“), na čo poukazuje navrhovateľ v spojení s absenciou kontaktu otca s dieťaťom od 6/2024 a výlučným výchovným vplyvom matky.

21. K ťažiskovej odvolacej námietke, že rodina v roku 2022 po predaji domu v E. presunula centrum svojho života do L., odvolací súd predovšetkým uvádza, že rozhodným obdobím pre posúdenie obvyklého pobytu je obdobie bezprostredne pred premiestnením dieťaťa, teda obdobie predchádzajúce máju 2024; skoršie obdobia (2015-2021) majú len kontextuálny význam. Ak teda sám otec tvrdí, že k presunu ťažiska života rodiny do L. malo dôjsť až v roku 2022, potom jeho rozsiahla argumentácia správaním rodiny v rokoch 2015-2021, vrátane poukazu na neprítomnosť rodiny na Slovensku v rokoch 2020-2021 (ktorá bola navyše nesporne zapríčinená pandémiou ochorenia COVID-19 a zrušením zakúpených leteniek, ako to potvrdili obaja rodičia aj maloletá), nie je spôsobilá jeho záver o obvyklom pobyte dieťaťa v L. v máji 2024 podporiť.

22. Rozhodujúce je, že tvrdený úmysel rodičov usadiť sa v L. sa nikdy neprejavil navonok objektívnymi krokmi, ktoré by z L. robili skutočné, stabilné centrum života rodiny, a naopak, objektívne kroky oboch

rodičov v rozhodnom období konzistentne smerovali k budovaniu a prehlbovaniu stabilného zázemia na Slovensku. Celá rodina sa v L. zdržiavala výlučne na turistické víza s povinnosťou opustiť krajinu po 180 dňoch, žiaden z jej členov nemal a nikdy sa neusiloval získať v L. akýkoľvek pobytový status, pracovné povolenie, zdravotné či sociálne zabezpečenie; rodičia nemohli v L. legálne pracovať a dieťa tam nebolo evidované v žiadnom školskom, zdravotnom ani inom systéme, takže L. orgány o jeho pobyte nemali ani vedomosť. Bývanie rodiny v L. bolo zabezpečené v apartmáne, ktorého oprávneným užívateľom z trustu je výlučne otec, ktorý podľa vlastného vyjadrenia proces zrovnoprávnenia matky zastavil a výslovne si ponechal „výlučné vlastníctvo a právomoc nad domovom“ vrátane možnosti zakázať vstup; užívanie tohto bytu matkou a dieťaťom tak bolo fakticky aj právne závislé od vôle otca. Naproti tomu na Slovensku mali všetci členovia rodiny v rozhodnom období trvalý pobyt (otec od roku 2023 na dobu neurčitú, s oprávnením pracovať), rodičia tu vlastnili v bezpodielovom spoluvlastníctve byt nadobudnutý na spoločný hypotekárny úver s dvadsaťročnou splatnosťou, garáž a parkovacie miesta a motorové vozidlo, matka si nechala uznať vzdelanie získané v E. a od roku 2022 vykonávala funkciu zástupkyne vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie aj s argumentáciou matky, že práve žiadosť otca o udelenie trvalého pobytu na Slovensku na dobu neurčitú podaná v roku 2023, teda rok po tvrdenom definitívnom presťahovaní rodiny do L., je objektívnym prejavom vôle rodiny zachovať a prehlbovať väzby na Slovensko ako miesto svojho stabilného života; opačný výklad by bol v zjavnom rozpore s logikou konania otca.

23. Neobstojí ani námietka otca, že otázka turistických víz je „iba administratívnou otázkou“. Právny status pobytu síce sám osebe obvyklý pobyt nezakladá ani nevylučuje, je však významným objektívnym indikátorom povahy a účelu pobytu. Ak rodina počas celého tvrdene „trvalého“ pobytu v L. zotrvávala vedome a bez akejkoľvek snahy o zmenu v režime krátkodobých turistických víz, ktorý jej neumožňoval legálne pracovať, poistiť sa, ani zotrvať v krajine dlhšie ako 180 dní, a súčasne v tom istom období aktívne budovala a upevňovala neobmedzený pobytový, majetkový, pracovný a sociálny status na Slovensku, potom charakter pobytu rodiny v L. zodpovedal, bez ohľadu na jeho dĺžku, opakovanému sezónnemu, dovolenkovému pobytu, a nie usadeniu sa. Nemožnosť, resp. absencia vôle legálne sa v L. usadiť objektívne nasvedčuje tomu, že L. nebolo pripravené ani určené stať sa pre rodinu obvyklým domovom, ako na to poukázal odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení.

24. K matematickému porovnávaniu počtu dní strávených v rokoch 2022 a 2023 v L. a na Slovensku odvolací súd uvádza, že kvantitatívne kritérium dĺžky pobytu je len jedným z viacerých kritérií posudzovania obvyklého pobytu a samo osebe nie je rozhodujúce; podstatná je kvalita, stabilita a integračný obsah pobytu. Zo zistení súdu prvej inštancie pritom vyplýva, že pobyty rodiny na Slovensku sa na základe zhodnej vôle oboch rodičov postupne predlžovali (v roku 2023 až na 218 dní, teda podstatnú časť roka) a boli limitované v zásade len klimatickými preferenciami rodiny, kým pobyty v L. boli limitované právne - 180-dňovou platnosťou turistických víz. Navyše práve skutočnosť, že rodina si pri odletoch zo Slovenska do L. vždy kupovala spiatočné letenky s vopred určeným termínom návratu na Slovensko, kým pri pobytoch na Slovensku termín odchodu do L. vopred určený nemala, výstižne ilustruje, ktorá z krajín predstavovala východiskový a návratový bod života rodiny. Pokiaľ otec namieta, že kúpa spiatočnej letenky je bežnou praxou pri cestovaní v turistickom režime na preukázanie úmyslu návratu, potom touto argumentáciou len potvrdzuje záver súdu prvej inštancie: rodina cestovala do L. v turistickom režime, s vopred preukazovaným úmyslom návratu na Slovensko.

25. Správne sú aj zistenia a závery súdu prvej inštancie o sociálnej integrácii dieťaťa. Z výpovedí maloletej, matky, správ kolízneho opatrovníka, čestných vyhlásení a fotodokumentácie vyplýva, že maloletá si na Slovensku minimálne od roku 2016, intenzívne od roku 2019, budovala a udržiava stabilné, dlhodobé rovesnícke priateľstvá, ktoré vedela konkrétne pomenovať a obsahovo opísať (spoločné hry, oslavy, „prespávačky“, turistika, korčuľovanie, lyžovanie, návštevy cirkusov, krúžok vzdušnej akrobacie), ako aj blízke vzťahy k dospelým osobám z okolia rodiny. Naproti tomu v L. podľa zhodných zistení nemala žiadne stále rovesnícke väzby, kontakty s deťmi opísala ako jednorazové dovolenkové známosti, ktorých mená si nepamätá, a stabilnejšie vzťahy rodiny sa obmedzovali na osoby vo vyššom veku, z ktorých viaceré už nežijú; osoby na fotografiách predložených otcom maloletá z väčšej časti nepoznala. Účasť dieťaťa na miestnych slávnostiach (sprievod Panny Márie Guadalupskej) bola príležitostná a samotnou maloletou vnímaná negatívne. Tvrdenie otca, že skutočné sociálne väzby mala rodina v L. a na Slovensku trávila čas len turistikou „len oni traja“, je vyvrátené vykonaným dokazovaním vrátane fotodokumentácie predloženej samotným otcom.

26. So závermi o integrácii dieťaťa korešponduje aj jeho jazyková vybavenosť. Materinským jazykom maloletej je angličtina, ktorou rodina komunikovala v domácnosti. Po tvrdených rokoch „trvalého“ života v L. však maloletá ovládala španielčinu len na úrovni A2, získanej podľa jej vyjadrenia prevažne prostredníctvom vzdelávacej aplikácie, a tento jazyk podľa vlastného vyjadrenia po odchode z L. prestala používať; ani jeden z rodičov pritom španielsky jazyk neovláda na úrovni použiteľnej v úradnom styku. Naproti tomu slovenský jazyk maloletá ovládala už pri príchode na Slovensko v máji 2024 na komunikačnej úrovni (dohovorila sa s kamarátmi, komunikovala v slovenčine s kolíznym opatrovníkom už v roku 2024) a výsluch pred súdom dňa 24.11.2025 v trvaní 1 hodiny 40 minút absolvovala na vlastnú žiadosť takmer celý v slovenskom jazyku, len s ojedinelou asistenciou tlmočníčky. Prirodzené jazykové prostredie dieťaťa tak jednoznačne nesvedčí o jeho integrácii v L..

27. Rovnako zdravotná starostlivosť o dieťa nebola nikdy sústredená v L., maloletá tam nemala pediatra ani iného ošetrujúceho lekára (absolvovala tam len príležitostné ošetrenie u zubára, resp. dentálnu hygienu), rodina využívala globálne cestovné zdravotné poistenie, čo opäť zodpovedá turistickému, nie usadenému spôsobu pobytu. Na Slovensku má maloletá od roku 2024, resp. 2025, verejné zdravotné poistenie, pediatra, zubára, dentálneho hygienika, ortopéda (dispenzarizácia pre skoliózu s pravidelnými rehabilitáciami) a pedopsychiatra. Plnenie povinnej školskej dochádzky dieťaťa vzdelávaného dištančne (domáce vzdelávanie evidované na N., čo bolo spoločným rozhodnutím rodičov) je vzhľadom na trvalý pobyt dieťaťa kontrolované L. Ú. U., ktorý si plnenie školských povinností maloletej opakovane preveroval; v L. dieťa žiadnej takejto evidencii ani kontrole nepodliehalo.

28. Súhrn uvedených objektívnych okolností - pobytový, majetkový a pracovný status rodiny, stabilita a právna istota bývania, sociálne a rovesnícke väzby dieťaťa, jazyková vybavenosť, zdravotná starostlivosť, kontrola vzdelávania, spôsob organizácie ciest - vedie k jednoznačnému záveru, že miestom, ktoré v rozhodnom období bezprostredne pred májom 2024 odzrkadľovalo skutočnú integráciu maloletej do sociálneho a rodinného prostredia a predstavovalo stabilné centrum jej života, bola Slovenská republika. Pobyty rodiny v L., hoci pravidelné a dlhodobé, mali povahu opakovaného sezónneho pobytu dovolenkového charakteru, čo napokon zodpovedá aj tomu, ako ich vnímalo samotné dieťa. Keďže maloletá nemala bezprostredne pred premiestnením obvyklý pobyt v L., jej premiestnenie na Slovensko v máji 2024 (uskutočnené navyše so súhlasom otca, na letenky zakúpené pre celú rodinu už v novembri 2023), ani jej ďalšie zotrvanie na Slovensku nie je neoprávneným premiestnením ani zadržaním v zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru, a preto súd prvej inštancie návrh otca správne zamietol.

29. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku otca, že matka a maloletá po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu „prevrátili argumentáciu o 180 stupňov“. Zo zápisníc a podaní je zrejmé, že matka aj maloletá vo svojich neskorších vyjadreniach svoje pôvodné výpovede nemenili, ale dopĺňali, a to práve o okolnosti, ktorých zistenie odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v zrušujúcom uznesení ako predpoklad náležitého ustálenia obvyklého pobytu. Účastníkom bez právnického vzdelania nemožno pričítať na ťarchu, že vo svojich prvých výpovediach nevolili vyjadrenia optikou právneho pojmu obvyklý pobyt, ktorého obsah v tom čase náležite nevymedzil ani samotný konajúci súd; opisovali reálny život rodiny, ktorý sa striedaním pobytov medzi Slovenskom a L. vyznačoval, a matkino pôvodné vyjadrenie o predpokladanom návrate do L. zodpovedalo dovtedajšiemu spôsobu života rodiny, nie právnemu záveru o obvyklom pobyte dieťaťa. Napokon, správnosť rozhodnutia sa posudzuje podľa skutočného obsahu pojmu obvyklý pobyt zisteného úplným dokazovaním; miesto obvyklého pobytu dieťaťa sa nemôže nachádzať tam, kam by ukazoval len neúplne zistený skutkový stav z prvej fázy konania, ako sa mylne domnieva otec.

30. K námietkam smerujúcim proti zohľadneniu názoru maloletej odvolací súd uvádza, že maloletá bola súdom prvej inštancie vypočutá 2x - 03.01.2025 a opätovne 24.11.2025, druhýkrát v šetrnom procesnom prostredí len za prítomnosti sudkyne, kolízneho opatrovníka, tlmočníčky a psychologičky. Vo veku XX rokov, pri intelektovej vyspelosti, ktorú vo svojich podaniach opisuje a nespochybňuje ani sám otec, je maloletá nepochybne schopná utvárať si a formulovať vlastné názory na veci, ktoré sa jej bezprostredne týkajú, a týmto názorom je súd povinný venovať náležitú pozornosť (čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 3 a 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, čl. 24 ods. 1 Charty základných práv EÚ, § 38 CMP). Maloletá pri výsluchu 24.11.2025 spontánne, konzistentne a opakovane (podľa doslovného prepisu výsluchu celkom 23-krát rôznym spôsobom) vyjadrila, že sa do L. vrátiť nechce, ani na dovolenku, ani hypoteticky len s matkou, ani v spojení so svojím najsilnejším záujmom (cirkusom) a že chce žiť s matkou na Slovensku. Prítomná psychologička autenticitu prejavu dieťaťa nespochybnila a konštatovala zjavný

vnútorný odpor dieťaťa voči návratu do L.; zhodný postoj dieťa prejavilo opakovane aj pri pohovoroch s kolíznym opatrovníkom a u ošetrujúcej pedopsychiatričky. Tvrdenie otca o ovplyvnení dieťaťa matkou zostalo v rovine ničím nepodloženej domnienky, otec neoznačil žiadny dôkaz, ani konkrétnu skutočnosť, z ktorej by manipulácia dieťaťa vyplývala.

31. Nedôvodná je aj námietka, že zmena postoja dieťaťa v porovnaní s jeho prvým výsluchom svedčí o neautentickosti jeho názoru. Predovšetkým ani pri prvom výsluchu dňa 03.01.2025 maloletá nevyjadrila bezpodmienečný súhlas s návratom do L. - návrat od počiatku podmieňovala výlučnou prítomnosťou matky a kategoricky odmietala kontakt s otcom, pričom výslovne uviedla, že ak by návrat do L. znamenal vídať otca, už tam ísť nechce. Jej neskoršie jednoznačné odmietnutie návratu je tak vývojom, nie popretím pôvodného postoja, podmieneným plynutím času, prehĺbením zázemia na Slovensku, zhoršením psychického stavu po prvom rozhodnutí o nariadení návratu, a čo je podstatné, aj tým, že až pred druhým výsluchom bolo dieťaťu primerane veku vysvetlené, čo je predmetom návratového konania a že súd nerozhoduje o tom, s ktorým rodičom bude žiť, teda že návrat do L. nemožno stotožniť s pobytom výlučne s matkou. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor v konaní, ktoré sa ho týka, v sebe imanentne zahŕňa aj právo tento názor v čase korigovať; povinnosťou súdu je prihliadať na aktuálny, informovaný postoj dieťaťa. Názor jasne a dôrazne vyjadrený dieťaťom, ktoré dosiahlo vek a stupeň vyspelosti umožňujúci jeho zohľadnenie, je pritom podľa judikatúry ESĽP kľúčovým prvkom posúdenia a najlepší záujem dieťaťa spravidla vylučuje prijatie donucovacích opatrení voči nemu.

32. Pokiaľ otec namieta, že miera vyspelosti, ovplyvniteľnosti a autenticita názorov maloletej neboli objektivizované znaleckým dokazovaním, odvolací súd pripomína, že nariadenie znaleckého dokazovania nie je obligatórnou náležitosťou zisťovania názoru dieťaťa a prichádza do úvahy vtedy, ak o vyspelosti dieťaťa alebo autenticite jeho prejavu existujú dôvodné pochybnosti. Také pochybnosti v konaní nevyvstali: vyspelosť dieťaťa nespochybňuje ani otec (naopak, sám ju vo svojich podaniach zdôrazňuje), výsluch prebehol za účasti psychologičky, ktorá prejav dieťaťa vyhodnotila ako samostatný, pokojný a bez nátlaku, a postoj dieťaťa je dlhodobo konzistentný naprieč viacerými nezávislými prostrediami (súd, kolízny opatrovník, pedopsychiatrička). Otec napokon vykonanie znaleckého dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie ani nenavrhol, hoci mu v tom nič nebránilo; v mimosporovom konaní síce súd zisťuje skutočný stav aj bez návrhov, to však neznamená povinnosť vykonať dôkaz, ktorého potreba z ničoho nevyplýva. Obdobne to platí o všeobecnej námietke, že súd „nevykonal všetky dôkazy“, otec neuvádza, ktoré konkrétne dôkazy mal súd opomenúť a aké skutočnosti nimi mali byť preukázané; z obsahu spisu pritom vyplýva, že súd vykonal všetky dôkazy predložené oboma rodičmi a ďalšie dôkazy otec nenavrhol.

33. K námietkam proti lekárskym správam L.. D. odvolací súd uvádza, že lekárska správa vypracovaná odborným lekárom v odbore, ktorého sa vyšetrenie týka, je riadnym listinným dôkazom o zdravotnom stave; skutočnosť, že nejde o znalecký posudok, jej dôkaznú hodnotu sama osebe neodníma. Nálezy pochádzajú od kvalifikovanej pedopsychiatričky, ktorá dieťa vyšetrila opakovane v období september 2025 - január 2026, nastavila mu medikamentóznu liečbu a psychoterapiu a mala možnosť ho pozorovať aj počas týždňového pobytového psychoterapeutického tábora v neutrálnom prostredí; jej závery pritom korešpondujú s bezprostrednými pozorovaniami psychologičky pri výsluchu dieťaťa aj so správami kolízneho opatrovníka. Prítomnosť matky pri časti vyšetrení (ktorú lekárka pri vstupnom vyšetrení výslovne odôvodnila potrebou zabránenia skresleniu informácií, popri prítomnosti tlmočníčky) objektivitu odborných záverov bez ďalšieho nespochybňuje; otec neuviedol, akým konkrétnym spôsobom mala prítomnosť matky výsledok odborného vyšetrenia ovplyvniť, a proti odborným záverom nepostavil žiadny relevantný dôkaz, ani nenavrhol znalecké dokazovanie, hoci lekárske správy mal k dispozícii už od septembra 2025.

34. Odvolacie námietky týkajúce sa nesprávnej, resp. extenzívnej aplikácie čl. 13 Haagskeho dohovoru a nedostatočného preukázania vážneho rizika sa míňajú s nosnými dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Rozhodovacím dôvodom zamietnutia návrhu je záver, že L. nebolo krajinou obvyklého pobytu maloletej, v dôsledku čoho nie je splnená už základná podmienka aplikácie mechanizmu návratu podľa čl. 3 a čl. 12 Haagskeho dohovoru; posudzovanie výnimiek podľa čl. 13 a čl. 20 dohovoru pri tomto závere neprichádza do úvahy a úvahy súdu prvej inštancie o psychickom stave dieťaťa, jeho nesúhlase s návratom a pomeroch, ktoré by ho v L. očakávali, boli vyslovené nad nevyhnutný rámec odôvodnenia. Ani v tejto, pre výsledok konania nerozhodujúcej, časti však odvolací súd nezistil pochybenie: ak by aj bolo namieste výnimky posudzovať, súd prvej inštancie by mal pre ich uplatnenie oporu vo vykonanom

dokazovaní tak v jednoznačnom, informovanom a autentickom nesúhlase dieťaťa, ktoré dosiahlo vek a stupeň vyspelosti odôvodňujúci zohľadnenie jeho názoru (čl. 13 ods. 2 dohovoru), ako aj v odborne dokumentovanom psychickom stave dieťaťa (reakcia na ťažký stres, posttraumatická stresová porucha, prebiehajúca medikamentózna liečba a psychoterapia), pri ktorom pedopsychiatrička návrat výslovne neodporučila s tým, že by dieťa vážne poškodil (čl. 13 ods. 1 písm. b/ dohovoru). Judikatúra ESĽP pritom vyžaduje, aby súdy opodstatnené tvrdenia o vážnom riziku skutočne a preskúmateľne posúdili a návrat nenariaďovali automaticky či mechanicky, a v prípade známeho rizika podmieňuje návrat existenciou presvedčivo zabezpečených, hmatateľných ochranných opatrení v štáte návratu. Všeobecné vyjadrenie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže o abstraktnej možnosti vydania ochranných príkazov a zásahu inštitúcie „DIF“ v L., bez akejkoľvek konkretizácie, takouto zárukou nie je; samotné členstvo L. v Haagskom dohovore a v Dohovore o právach dieťaťa automaticky neznamená, že v konkrétnom prípade budú dieťaťu, ktoré v L. nemá žiadny pobytový status, zdravotné ani sociálne zabezpečenie a o ktorého pobyte by L. orgány nemali vedomosť, reálne zabezpečené účinné ochranné opatrenia.

35. K námietke jurisdikcie odvolací súd uvádza, že návratové konanie nie je konaním o úprave rodičovských práv a povinností (čl. 19 Haagskeho dohovoru) a otázku právomoci na takéto konanie s konečnou platnosťou nerieši; právomoc na rozhodovanie vo veciach rodičovských práv a povinností sa však odvíja práve od obvyklého pobytu dieťaťa, ktorým je podľa výsledkov vykonaného dokazovania Slovenská republika. Samotná skutočnosť, že sa dieťa pred návratom na Slovensko opakovane zdržiavalo v L., právomoc L. orgánov nezakladá.

36. Pretože obvyklý pobyt maloletej nebol v L., neobstojí ani záverečná námietka otca, že matka „profituje z protiprávneho konania“ - premiestnenie dieťaťa na Slovensko v máji 2024 uskutočnené na základe dlhodobo plánovanej cesty so súhlasom otca a v súlade s dovtedajším spôsobom života rodiny, ako aj následné zotrvanie dieťaťa v krajine jeho obvyklého pobytu, protiprávnym konaním nie je.

37. Za daného stavu odvolací súd konštatuje v konaní dostatočne zistené skutkové okolnosti spôsobu fungovania rodiny po presune do L. a v ďalšom období, a dospel jednoznačne k záveru, že pobyt v L. bol časovo obmedzený a sezónny, dieťa nebolo v L. plne integrované (žiadne zariadenia, vzdelávanie, sociálne väzby) a väčšinu roka bolo fakticky a prakticky integrované na Slovensku, a teda obvyklý pobyt dieťaťa nebol v L., čím odpadá podmienka protiprávneho premiestnenia podľa Haagskeho dohovoru.

38. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP, potvrdil, vrátane vecne správnych závislých výrokov o trovách konania.

39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo priznanie náhrady trov niektorému z účastníkov možné považovať za spravodlivé (§ 55 CMP).

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).