Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Tos-80-2026.pdf
PDF · 103.54 KB
Case nature
Area
Subarea
6Tos/80/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Andrey Kondllovej a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX. XXXXX XXXX v Trnave, trvalé bydlisko B. XXX, t. č. vo výkone trestu v ÚVTOS Hrnčiarove nad Parnou, o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo 17. apríla 2026, sp. zn. 35PP/12/2026, na neverejnom zasadnutí konanom 16. júla 2026 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) uznesením zo 17. apríla 2026, č. k. 35PP/12/2026-31, podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.) v spojení s § 66 ods. 1 písm. b), ods. 2 ods. 3 Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.) návrh odsúdeného A. B. (ďalej len odsúdený) na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 23. mája 2014, sp. zn. 2T/13/2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 18. júna 2020, sp. zn. 2T/13/2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 30. júla 2020, sp. zn. 2Tos/91/2020, zamietol. 2. Zamietnutie návrhu okresný súd odôvodnil tým, že odsúdený splnil formálnu podmienku, teda vykonal potrebnú časť z výmery uloženého trestu, avšak nesplnil už prvú materiálnu podmienku. Okresný súd dospel k záveru, že napriek tomu, že odsúdený je vo výkone trestu od začiatku roku 2019 disciplinárne odmenený bol len 4 krát. Tento počet disciplinárnych odmien okresný súd považoval, za nízky za tak dlhú dobu výkonu trestu. Uvedené nasvedčuje podľa okresného súdu tomu, že odsúdený nevyužíva všetky možnosti ponúkané ústavom na výkon trestu, ktoré by boli prejavom jeho polepšenia a zároveň by našli svoj odraz aj vo forme udelenia disciplinárnej odmeny. Nie je to možné prehliadnuť ani to, že správanie odsúdeného vo výkone trestu nebolo vždy v súlade s ústavným poriadkom keďže opakovane sa dopustil viacerých porušení ústavného poriadku, čo v troch prípadoch viedlo až k opakovanému vyvodeniu disciplinárnej zodpovednosti a udeleniu disciplinárneho trestu. Hoci správanie odsúdeného malo svoje príčiny aj ťažším znášaním výkonu trestu, viaceré nedostatky v správaní odsúdeného sa týkali elementárneho porušovania ústavného poriadku, ktoré je možné očakávať od každého odsúdeného bez ohľadu na mieru jeho intelektových schopností. Odsúdený musel byť opakovane, z dôvodu konfliktov s inými odsúdenými, umiestnený na oddiel s bezpečnostným režimom. V správaní odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu je možné pozorovať obdobia, ktoré vykazujú negatívne znaky správania ako aj obdobia polepšenia, kedy zjavne na správanie odsúdeného zapôsobila intervencia pedagogického personálu. Z hodnotenia tiež vyplýva, že na správanie odsúdeného má veľký vplyv aj prostredie, v ktorom sa nachádzal, teda konkrétny ústav. S ohľadom na hodnotenie je tiež možné konštatovať, že v súčasnosti je správanie odsúdeného stabilizované a dosahuje požadovanú úroveň, čo v súhrne nasvedčuje tomu, že v tejto oblasti, t.j. v oblasti dodržiavania ústavného poriadku, došlo k významnému polepšeniu sa odsúdeného, v porovnaní s predchádzajúcim stavom. Okresný súd tak skonštatoval, že odsúdený nijako svojou aktivitou nevybočuje z radu, síce režimovo
prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Nestačí, pokiaľ sa odsúdený správa v súlade s pravidlami stanovenými pre výkon trestu odňatia slobody. Vzhľadom na osobu odsúdeného, je možné pozitívne hodnotiť využívanie možností voľnočasových aktivít, ktoré nepochybne prispeli k rozvoju niektorých zručností odsúdeného. V súčasnosti navštevuje kurz, ktorý mu umožní nácvik budúcich reálnych situácií a zvládanie záťažových situácii. Uvedený kurz navštevuje od 18.02.2026. V rámci programu zaobchádzania je naďalej individuálne vedený k samostatnosti a zodpovednosti za svoje konanie, k zvyšovaniu najmä morálneho a právneho povedomia. Program zaobchádzania pritom plní ešte len čiastočne, okrem iného aj z dôvodu, že trestnú činnosť ľutuje len formálne, keď ju zároveň racionalizuje. Okresný súd ďalej uviedol, že z poznatkov o procese polepšenia sa odsúdeného vo výkone trestu vyplýva, že tento proces je prebiehajúci, nie ukončený. Odsúdený je naďalej jej zaradený do príslušných programov, ktoré mu majú v budúcnosti pomôcť lepšie zvládať najmä kritické a záťažové situácie. Sám odsúdený pritom zmaril možnosť ukončenia niektorých z týchto terapeutických programov, ktoré boli zamerané na zmenu jeho postojov a rozvoj osobnosti. Za jedno z významných rizík považoval okresný súd aj nedostatok pracovných zručností, ktoré významným spôsobom limitujú jeho budúce pracovné zaradenie, pričom odsúdený sa opakovane v minulosti dopustil aj násilnej majetkovej trestnej činnosti. Odsúdený nemá dostatočné osobnostné predpoklady na to, aby sa pracovne rekvalifikoval. To ale nevylučuje, aby mal dostatočne osvojené aspoň základné pracovné návyky, ktoré by mu umožnili prípadné pracovné zaradenie po prepustení. Odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu bol pracovne zaradený len veľmi krátku dobu, v súhrne menej ako 4 mesiace, čo okresný súd nepovažoval za dostatočné na osvojenie si pracovných návykov a primeraných pracovných zručností zodpovedajúcich osobe odsúdeného. Aj v tomto smere je potrebné, aby odsúdený počas ďalšieho výkonu trestu v tejto oblasti získal väčšie skúsenosti. Okresný súd skonštatoval, že napriek viacerým pozitívnym poznatkom z doterajšieho procesu polepšenia sa odsúdeného, tento proces u odsúdeného nie je ukončený, je potrebné v ňom naďalej pokračovať v prostredí ústavu, tak aby odsúdený po skončení výkonu trestu bol spôsobilý riadne sa zaradiť do spoločnosti a opätovne trestnú činnosť nepáchať. 3. K druhej materiálnej podmienke okresný súd uviedol, že u odsúdeného sa nejdená o prvotrestanú osobu a v jeho trestnej minulosti je prítomná recidíva. Odsúdený bol doposiaľ päťkrát súdne trestaný, prevažne za majetkovú trestnú činnosť. Okresný súd prihliadajúc v zmysle ustanovenia § 66 ods. 2 Tr. zák. aj na povahu trestného činu, pre ktorý je odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody zistil, že odsúdený si aktuálne vykonáva trest odňatia slobody za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. v súbehu so zločinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., pričom trest mu bol pôvodne ukladaný ako podmienečný, a k jeho nariadeniu došlo len z dôvodu, že odsúdený sa počas skúšobnej doby dopustil ďalšej závažnej majetkovej trestnej činnosti (zločin krádeže v súbehu s prečinom porušenia domovej slobody). Teda ani hrozba nariadenia podmienečne odloženého trestu odňatia slobody nemala na odsúdeného potrebný prevýchovný a donucovací vplyv. Z odpisu registra trestov vyplynulo, že odsúdenému bola viacnásobne daná možnosť preukázať spoločnosti svoju nápravu a schopnosť viesť riadny život. Odsúdený bol stíhaný už krátko po dovŕšení plnoletosti, boli mu opakovane ukladané tak podmienečné tresty, ako aj nepodmienečné tresty odňatia slobody Vzhľadom na uvedené okresný súd uviedol, že odsúdeného možno charakterizovať osobu odsúdeného ako osobu so sklonom k páchaniu trestnej činnosti. V neprospech odsúdeného svedčia aj riziká sociálneho zlyhania uvedené v hodnotení ústavu, menej priaznivá resocializačná prognóza, to že odsúdený je nevyučený, bez vzdelania, čo sú faktory, ktoré významným spôsobom zvyšujú riziko recidívy. 4. Po vyhlásení uznesenia na verejnom zasadnutí sa prokurátor vzdal práva na podanie sťažnosti a odsúdený zahlásil sťažnosť, ktorú odôvodnil písomným podaním doručeným okresnému súdu 17. júna 2026. 5. V písomnom odôvodnení sťažnosti odsúdený uviedol, že si je vedomý svojich nedostatkov, z ktorých sa patrične poučil- Zdôraznil kritický postoja voči páchaniu trestnej činnosti. Počas času stráveného v ÚVTOS sa naučil dodržiavať ústavné pravidlá slušného správania sa, dodržiavať a rešpektovať ústavný poriadok a zákon. Ďalej odsúdený argumentoval, že od posledného pojednávania o podmienečnom prepustení, pracoval na svojom osobnom raste, o čom svedčia aj disciplinárne odmeny za vykonanú prácu. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal Krajský súd v Trnave (ďalej len krajský súd) aby vyhovel jeho sťažnosti a podmienečne ho prepustil. Záverom uviedol, že v prípade podmienečného prepustenie sa vráti späť k svojej rodine, ktorá mu chýba a chce viesť riadny a usporiadaný život. 6. Okresný súd predložil spisový materiál krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 6. júla 2026. 7. Podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.), pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 193 ods. 1 Tr. por., nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak a) nie je prípustná, b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo c) nie je dôvodná. 8. Krajský súd ako nadriadený orgán, na základe riadne a včas podanej sťažnosti na to oprávnenou osobou, podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému podal odsúdený sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. 9. Pokiaľ ide o konanie, ktoré napadnutému výroku predchádzalo, krajský súd vlastným prieskumom žiadne chyby nezistil. Okresný súd dodržal všetky zákonné ustanovenia viažuce sa nielen k príprave, ale aj k priebehu verejného zasadnutia, pričom procesne správnym spôsobom vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vyhlásené rozhodnutie následne v zákonom stanovenej lehote písomne vypracoval a doručil stranám trestného konania do vlastných rúk, o čom svedčia doručenky založené v spise. 10. Pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, okresný súd správne skonštatoval, že odsúdený ju splnil, nakoľko vykonal 2/3 z uloženého súhrnného trestu, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 23. mája 2014, sp. zn. 2T/13/2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 18. júna 2020, sp. zn. 2T/13/2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 30. júla 2020, sp. zn. 2Tos/91/2020. 11. Splnenie formálnej podmienky však nestačí. Na podmienečné prepustenie osoby z výkonu trestu odňatia slobody musia byť splnené aj dve materiálne podmienky a síce, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a tou druhou je, že od neho možno dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. 12. Pokiaľ ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok predpokladaných v ust. § 66 ods. 1 Tr. zák., tak krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním potrebné polepšenie nepreukázal. 13. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom sa venuje vyhodnoteniu vykonaného dokazovania, vecne správnym a obsahovo vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol úvahy, s ktorými sa krajský súd plne stotožňuje. Krajský súd si túto výstižnú argumentáciu okresného súdu osvojuje bez nutnosti opakovania, v podrobnostiach na ňu poukazuje a pripomína, že v konaní o sťažnosti, ktoré je dvojinštančné, platí, že rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa tvoria vzájomnú jednotu, z ktorého dôvodu je nadbytočné vecne správne argumenty súdu prvého stupňa opakovať v rozhodnutí o sťažnosti. 14. Možno v tomto smere doplniť, že prvá materiálna podmienka v podstate znamená, že u odsúdeného prišlo k vnútornej premene - prevýchove vo vzťahu k spoločenským normám, najmä dodržiavaniu právneho poriadku. Možno teda predpokladať, že u odsúdeného nastala taká zmena vnútorného postoja k spoločnosti a právu, ktorá znamená negatívny postoj k páchaniu trestnej činnosti. Toto je možné preukázať plnením programu zaobchádzania, negatívnym postojom k predchádzajúcej trestnej činnosti, výkonom práce počas výkonu trestu, zlepšovaním znalostí a schopností, ktoré zvyšujú zamestnateľnosť, plnením povinností a zákazov odsúdeným a s tým súvisiacou existenciou disciplinárnych odmien a ich početnou prevahou nad disciplinárnymi trestami s prihliadnutím na okolnosti odmien a trestov. To znamená, že rozhodnutie súdu má byť reflexiou celého priebehu výkonu trestu a odsúdeného v tomto priebehu, jeho pozitívneho vývoja alebo naopak stagnácie a negatívneho vývoja. Zmena vnútorného postoja musí byť skutočná, nielen predstieraná, resp. nesmie byť len následkom automatickej adaptácie na prostredie výkonu trestu. Polepšenie vyžaduje, aby odsúdený skutočne potlačil záporné vlastnosti a sklony, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. V tomto zmysle nie je prejavom skutočnej zmeny ani účelové správanie odsúdeného v súlade s vnútorným poriadkom ústavu na výkon trestu, no bezo zmeny vnútorného hodnotového nastavenia. 15. Pri posudzovaní splnenia podmienky polepšenia je ďalej potrebné reflektovať celý priebeh výkonu trestu a vývoj odsúdeného v tomto priebehu. Nie je preto možné mechanicky hodnotiť celý výkon trestu bez zohľadnenia behu času a zváženia vývoja odsúdeného, najmä ak vykonáva trest v dlhšej výmere. Je potrebné zdôrazniť, že zákon požaduje preukázanie polepšenia v čase rozhodovania o podmienečnom prepustení. Pokiaľ teda odsúdený v prvotnej fáze výkonu trestu preukazoval známky polepšenia, ale v dobe predchádzajúcej rozhodnutiu o podmienečnom prepustení sa správal opačným spôsobom, súd také správanie odsúdeného nevyhodnotí ako jeho polepšenie a naopak ani neplnenie povinností v začiatku výkonu trestu nevyhnutne neznamená, že sa odsúdený nepolepší neskôr. Skoršie porušenie povinností odsúdeným iste môže mať vplyv na rozhodnutie o tom, že sa odsúdený nepolepšil. Pokiaľ však odsúdený svojim neskorším správaním preukázal, že sa polepšil a že sa snaží minimalizovať
pravdepodobnosť páchania trestnej činnosti v budúcnosti, potom skoršie porušenie jeho povinností samé a pri splnení ostatných zákonných podmienok, nemôže zabrániť pozitívnemu rozhodnutiu súdu o podmienečnom prepustení odsúdeného. Na polepšenie nie je možné usudzovať len podľa vyššieho poštu disciplinárnych odmien. Hoci vysoký počet odmien nepochybne značí, že odsúdený plní svoje povinnosti počas výkonu trestu odňatia slobody, automaticky z neho nevyplýva, že sa odsúdený skutočne polepšil. Súdy sú povinné sa zaoberať otázkou, či pozitívne správanie sa odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody svedčí o skutočnej zmene životného postoja odsúdeného, aké je jeho bližšie správanie sa vo výkone trestu a za čo sú mu disciplinárne odmeny udeľované. 16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že okresný súd správne skonštatoval nesplnenie prvej materiálnej podmienky. Odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu získal spolu päť odmien (o piatej odmene sa dozvedel okresný súd na verejnom zasadnutí dňa 17. apríla 2026 - pozn. súdu), čo aj podľa mienky krajského súdu svedčí o tom, že odsúdený nevyvíjal dostatočne aktívnu snahu z jeho strany po akýchkoľvek dostupných aktivitách vo výkone trestu od roku 2019, ktoré sú „navyše“. Okresný súd tiež správne prihliadol na viaceré nedostatky, ktorých závažnosť sa počas výkonu trestu stupňovala. Riaditeľ ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou uviedol, že v súčasnosti je správanie odsúdeného a vystupovanie na požadovanej úrovni a ústavný poriadok dodržiava, no správne dal okresný súd do pozornosti, že odsúdenému boli trikrát udelené disciplinárne tresty, z ktorých bol dvakrát odsúdený celodenne umiestnený do uzavretého oddielu po dobu 3 dní a neskôr celodenne umiestnený do uzavretého oddielu po dobu 5 dní. Tie sankcie nešli na vrub tzv. adaptačnej fázy, došlo k nim aj neskôr v priebehu výkonu trestu. 17. Krajský súd v tejto súvislosti konštatuje, že na podmienečné prepustenie nestačí, pokiaľ sa odsúdený v súčasnosti správa v súlade s pravidlami stanovenými pre výkon trestu odňatia slobody, lebo takéto správanie samé o sebe automaticky neznamená, že sa polepšil. U odsúdeného ide len o prejav vonkajšej adaptácie na prostredie väznice, nie o náznak skutočných zmien osobnosti odsúdeného. Polepšenie je totiž vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Naviac u odsúdeného, u ktorého sa vyskytli viaceré nedostatky v jeho správaní. Možno preto uzavrieť, že ani krajský súd v správaní odsúdeného žiadne polepšenie nezistil. 18. V tomto smere krajský súd konštatuje, že nemožno prijať sťažnostnú argumentáciu odsúdeného ohľadom jeho polepšenia, nakoľko podľa hodnotenia riaditeľa ústavu síce odsúdený prejavuje čiastočne kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti, zároveň ju však racionalizuje. Odsúdený na verejnom zasadnutí a ani v sťažnosti neuviedol, ako na trestnú činnosť s odstupom času nazerá a ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát skutočne analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to, aby tieto príčiny a podmienky eliminoval a v budúcnosti tak trestnú činnosť nepáchal. Stotožnenie sa odsúdeného so správnosťou, zákonnosťou a spravodlivosťou jeho odsúdenia je nevyhnutnou súčasťou premeny odsúdeného, uvedomenia si jeho protiprávneho konania a dosiahnutia polepšenia. Zároveň krajský súd dopĺňa, že aj podľa riaditeľa ÚVTOS odsúdený plní ciele stanovené programom zaobchádzania len čiastočne. 19. Ak polepšenie sleduje aktivitu a zmenu odsúdeného v blízkej minulosti, poprípade v prítomnosti, očakávanie vedenia riadneho života je orientované do budúcna. V prípade očakávania riadneho života sú možné dve alternatívy, a to očakávanie riadneho vedenia života od samotného odsúdeného alebo prijatie záruky za dovŕšenie jeho nápravy. V oboch prípadoch sa však predpokladá, že pozitívny proces, ktorý bol začatý v priebehu výkonu trestu a ktorý nasvedčuje premene odsúdeného, bude pokračovať po jeho prepustení. Nevyžaduje sa pritom stopercentné presvedčenie o tom, že odsúdený nespácha ďalší trestný čin. Očakávanie riadneho vedenia života, resp. dovŕšenie nápravy odsúdeného v budúcnosti je zo svojej podstaty predpokladom pravdepodobnostným. 20. Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku v zmysle ust. § 66 ods. 1 Tr. zák. a síce, že je od odsúdeného možné dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ani krajský súd túto podmienku nepovažuje za splnenú. 21. Treba opäť zdôrazniť, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje právny nárok, ale tento postup je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť riziko recidívy, pričom takou okolnosťou je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody treba vždy zhodnotiť osobu odsúdeného a celý jeho doterajší život, vrátane jeho správania pred spáchaním trestného činu, správania, ktoré viedlo k jeho spáchaniu ako aj správania vo výkone trestu odňatia slobody. Tieto okolnosti pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale je nutné ich posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Očakávanie správania sa odsúdeného v budúcnosti je možné vyvodiť z
objektívnych okolností, ktoré sa už stali a ktoré musí súd logicky vyhodnotiť. Ohľadne správania sa odsúdeného v budúcnosti súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vyvodzuje iba predpoklady, pretože logicky nemôže vedieť, čo sa v budúcnosti skutočne stane. Správanie sa odsúdeného v minulosti má v tomto prípade rozhodujúci význam pri určení pravdepodobnosti jeho správania sa v budúcnosti. Samotnou okolnosťou, ktorá má nepochybne veľký význam, je teda predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti, pričom pozitívna prognóza budúceho správania sa odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. 22. Pokiaľ ide o sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, tieto sú aj podľa názoru krajského súdu zjavné. Posúdenie otázky možnej recidívy je vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, no pri skúmaní tejto miery pravdepodobnosti sa vychádza z objektívnych kritérií, medzi ktoré patrí najmä predchádzajúci spôsob života odsúdeného a jeho sklony k páchaniu trestnej činnosti. Súd môže pri hodnotení osoby odsúdeného prizerať na skutočnosť, že sa v minulosti dopustil trestných činov a z toho vyvodiť príslušné závery z hľadiska jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom a možnosti jeho nápravy a polepšenia. Z hľadiska posudzovania sklonov odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti je pritom možné prihliadať aj na zahladené odsúdenia, lebo zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal. V tomto kontexte krajský súd dodáva, že bez zasadenia do kontextu kriminálnej kariéry a života odsúdeného nie je samo o sebe určujúce, koľkokrát bol potrestaný, koľkokrát bol vo výkone trestu odňatia slobody, či koľkokrát sa neosvedčil po podmienečnom prepustení, pretože žiadna z týchto skutočností nemôže sama o sebe vylúčiť možnosť podmienečného prepustenia, pokiaľ by odsúdený skutočne zmenil svoj postoj k životu. Pri interpretácii kriminálnej minulosti odsúdeného súdy musia dbať na to, akú výpovednú hodnotu majú jednotlivé informácie. Pri hodnotení prognózy riadneho vedenia života nie je vo všeobecnosti vylúčené zohľadnenie celej trestnej minulosti odsúdeného, napríklad vrátane starších a už zahladených odsúdených. Na strane druhej ale napríklad ojedinelé trestné konanie odsúdeného staré niekoľko desaťročí nemôže takpovediac nič vypovedať o tom, či je možné očakávať, že teraz po prípadnom podmienečnom prepustení odsúdený povedie riadny život. 23. Vo vzťahu k osobe odsúdeného a k očakávaniu vedenia riadneho života v budúcnosti z jeho strany krajský súd primárne poukazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu bez potreby opakovania tejto vecne správnej argumentácie okresného súdu obsiahnutej v napadnutom uznesení (strana 8 až 9 uznesenia okresného súdu). 24. Krajský súd ďalej uvádza, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení nezanedbateľnú úlohu zohráva povaha spáchaného trestného činu, ktorú musia súdy pri svojom rozhodovaní taktiež vždy zohľadňovať v zmysle § 66 ods. 2 Tr. zák. V tomto prípade odsúdený aktuálne vykonáva súhrnný trest uložený mu za zločin lúpeže podľa 188 ods. 1 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. a za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., ktoré boli spáchané tým, že spoločným konaním s ostatnými obžalovanými proti inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a spoločným konaním s ostatnými obžalovanými úmyselne ublížili na zdraví. Odsúdený si momentálne odpykáva tento trest v ústave s minimálnym stupňom stráženia, pričom v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený diferenciačnej skupine „B“ s tým, že diferenciačná skupina určuje program zaobchádzania s odsúdeným, pracovisko odsúdeného, program vzdelávania či ovplyvňuje ubytovanie odsúdeného počas výkonu trestu. 25. Uvedené tak možno uzavrieť s tým, že krajský súd v celom rozsahu zdieľa názor okresného súdu, že prihliadajúc na trestnú minulosť odsúdeného, charakter spáchanej trestnej činnosti, neukončený proces resocializácie počas výkonu trestu, menej priaznivú resocializačnú prognózu, všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne nedávajú dostatočnú záruku, že odsúdený by na slobode viedol riadny život, preto je aj podľa názoru krajského súdu, u odsúdeného namieste zachovať ďalší prevýchovný a resocializačný proces v podmienkach ústavu na výkon trestu odňatia slobody 26. Na vyššie uvedené závery nemá vplyv ani argumentácia odsúdeného predostretá v sťažnosti, že sa vo výkone trestu polepšil. V tomto kontexte krajský súd dodáva, že jeho správanie v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody tomu v plnom rozsahu nenasvedčuje. Odsúdený si vo výkone trestu odňatia musí uvedomiť príčiny a dôsledky svojho protiprávneho konania, aby ich v budúcnosti v čo najširšej miere eliminoval a nie sa len na určitý časový úsek formálne prispôsobiť režimu a príkazom ZVJS a oľutovať trestnú činnosť, viac menej formálne. Takéto správanie nespĺňa požiadavky polepšenia sa vo výkone trestu, a preto nie je možné pripisovať relevantnosť jeho sľubu, že v budúcnosti povedie riadny život a nebude ďalej páchať trestnú činnosť. Odsúdenému bola dôvera spoločnosti opakovane poskytnutá pri jeho predchádzajúcich odsúdeniach, avšak tieto šance nevyužil a dopustil sa ďalšej trestnej činnosti,
pre ktorú aktuálne vykonáva uložený nepodmienečný trest. A pokiaľ odsúdený poukazoval na to, že má rodinu, ktorá mu chýba a sľub, že povedie riadny život, ani tieto skutočnosti nie sú spôsobilé u neho rozptýliť riziko možnej recidívy na mieru potrebnú pre pozitívne rozhodnutie o jeho žiadosti, keďže ide o faktory, ktoré sa u neho na spáchaní trestnej činnosti v minulosti nepodieľali. 27. Aj krajský súd preto konštatuje, že vzhľadom na trestnú minulosť v spojení s nesplnením prvej materiálnej podmienky nie je možné zaručiť, že po prípadnom podmienečnom prepustení bude odsúdený viesť riadny život. Jeho predchádzajúci spôsob života v tomto smere nedáva dostatočné záruky, že by v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu viedol riadny život resp., že by sa nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti. Riziko recidívy odsúdeného tak aj krajský súd posúdil ako prevažujúce nad očakávaním riadneho vedenia života odsúdeným v budúcnosti, v dôsledku čoho nemožno druhú materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie považovať za splnenú. 28. Zhrnúc vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru a síce, že náprava a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody a že podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Tento záver bol vyslovený po komplexnom posúdení všetkých relevantných faktorov, predovšetkým s poukazom na jeho celkové správanie sa počas pobytu vo väzení a tiež s poukazom na hodnotenie riaditeľa ÚVTOS. 29. Pretože krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie resp. zmenu napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.