Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Ek-2981-2025.pdf
PDF · 98.86 KB
No categories available
19Ek/2981/2025
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XX/XX, XXX XX D. E. C., zák. zast.: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XX/XX, XXX XX D. E. C., práv. zast.: Mgr. Romana Habiňáková, advokátka so sídlom kancelárie Štúrova 20, 040 01 Košice
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 480 506, proti povinnej: F. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX H., práv. zast.: bodnarlegal s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 865 459, o vymoženie zameškaného výživného vo výške 1.200,-Eur a bežného výživného, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ing. Karol Mihal, so sídlom exekútorského úradu Moyzesova 34, 040 01 Košice, pod sp. zn. 114EX 888/25, o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/2981/2025 zo dňa 07. 05. 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Súd sťažnosť povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/2981/2025 zo dňa 07. 05. 2026 z a m i e t a.
II. Oprávnený m á voči povinnej nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/2981/2025 zo dňa 07. 05. 2026 v sume 46,56 Eur.
o d ô v o d n e n i e :
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/2981/2025 zo dňa 07. 05. 2026 vyššia súdna úradníčka zamietla návrh povinnej na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že návrh povinnej na zastavenie exekúcie bol podaný včas, avšak nie je dôvodný. Ďalej uviedla, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať. Právo na výživné je osobným právom dieťaťa; nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným výkonom. Výživné je opakujúce sa mesačné peňažné plnenie, ktoré má spotrebný charakter, a ktoré je povinný platiť rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Spotrebný charakter výživného znamená, že výživné musí byť nielen pravidelné, ale musí byť uhradené aj v presnej výške. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal od povinnej zameškaného výživného vo výške 1.200,-Eur za obdobie od decembra 2023 do novembra 2025, t.j. za 24 mesiacov (24 mesiacov x 50,-Eur, ktoré bola povinná zaviazaná platiť na výživu maloletého oprávneného exekučným titulom) a bežného výživného vo výške 50,-Eur od decembra 2025 do budúcna. Nakoľko povinná za dané mesiace vyživovaciu povinnosť na maloletého oprávneného v zmysle exekučného titulu neplnila, oprávnený dôvodne podal návrh na vykonanie exekúcie. Vymáhané zameškané výživné vo výške 1.200,-Eur ako aj bežné výživné vo výške 50,-Eur od decembra 2025 do budúcna oprávnený vymáha na základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Povinná v návrhu na zastavenie uvádza, že so zákonným zástupcom oprávneného uzatvorila vzájomnú dohodu, že si nebudú navzájom plniť vyživovaciu povinnosť, nakoľko ich spoločné druhé maloleté dieťa je v jej osobnej starostlivosti, pričom zákonný zástupca oprávneného
mal, rovnako ako povinná, exekučným titulom určenú vyživovaciu povinnosť voči spoločnému druhému maloletému dieťaťu vo výške 50,-Eur mesačne. K uvedenej námietke povinnej vyššia súdna úradníčka uviedla, že nejde o dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko v danom prípade je irelevantné akú dohodu medzi sebou povinná a zákonný zástupca. Z vyjadrenia samotnej povinnej v návrhu na zastavenie exekúcie bolo preukázané, že si neplnila povinnosť jej uloženú exekučným titulom a neuhrádzala výživné na maloletého oprávneného riadne a včas. Navyše z obsahu rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15CoP/71/2024 zo dňa 14. 11. 2024, ktorý predložil zákonný zástupca oprávneného na dôkaz svojich tvrdení uvedených vo vyjadrení k návrhu na zastavenie exekúcie, bolo preukázané, že maloletá G. je od 28. 11. 2023 v osobnej starostlivosti otca, v ktorého domácnosti žije, pričom oprávnený si návrhu na vykonanie exekúcie uplatnil zameškané výživné až od mesiaca december 2023, teda od mesiaca, kedy už bola maloletá G. v jeho osobnej starostlivosti. Ďalej povinná v návrhu na zastavenie exekúcie namietala, že uhradila výživné za mesiac december 2025, čo preukazuje fotokópiou poštového poukazu na adresu vo výške 50,-Eur, ktorého adresátom je zákonný zástupca oprávneného, ktorý povinná podala dňa 17. 12. 2025. V danom prípade vyššia súdna úradníčka uviedla, že táto úhrada bola vykonaná po začatí podaní návrhu na vykonanie exekúcie, preto na ňu súd ako na dôvod na zastavenie exekúcie nemôže prihliadať. Aj v danom prípade si povinná neplnila vyživovaciu povinnosť voči maloletému oprávnenému riadne a včas, nakoľko má v zmysle exekučného titulu plniť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, čo znamená, že výživné za mesiac december 2025 mala povinná povinnosť uhradiť do 15. decembra 2025. Vyššia súdna úradníčka navyše odkázala na § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa peňažný dlh plnený prostredníctvom poštového podniku považuje za splnený až vyplatením sumy veriteľovi, teda vtedy, keď sa dostane k rukám veriteľa. Za základe vyššie uvedeného musela konštatovať, že povinnou predložená fotokópia by aj tak nepostačovala ako dôkaz o úhrade výživného.
2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky doručila povinná tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnila tým, že nesúhlasí so záverom súdu, že dohoda rodičov o vzájomnom nezasielaní výživného je irelevantná a nemôže byť dôvodom na zastavenie exekúcie. Povinná v návrhu netvrdila zmenu alebo revíziu exekučného titulu, ale uvádzala, že medzi rodičmi existoval dohodnutý a dlhodobo tolerovaný spôsob plnenia vyživovacích povinností (vzájomné plnenia voči maloletým deťom v starostlivosti každého z rodičov), a že vymáhaná suma zameškaného výživného nezodpovedá skutočnému stavu plnenia a obdobiam, v ktorých povinná zabezpečovala osobnú starostlivosť a výživu maloletých detí. Takéto tvrdenia majú povahu tvrdení o (čiastočnom) zániku vymáhaného nároku splnením, resp. o iných skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti podľa § 61k ods. 1 písm. a) a/alebo písm. d) Exekučného poriadku a súd sa s nimi musí vysporiadať vykonaním potrebného dokazovania. Súd zároveň odmietol prihliadať na úhradu 50 EUR vykonanú v decembri 2025 s odôvodnením, že bola vykonaná po začatí exekučného konania a že predložená fotokópia poštového poukazu nepostačuje ako dôkaz o úhrade. Povinná má za to, že súd mal posúdiť, či v čase rozhodovania o návrhu nedošlo aspoň k čiastočnému zániku vymáhaného nároku splnením a vyzvať povinnú na doplnenie dôkazov k preukázaniu vyplatenia poukázanej sumy adresátovi, najmä ak poučenie pripúšťa uvádzať nové skutočnosti a dôkazy. Napadnuté uznesenie je preto predčasné a založené na neúplných skutkových zisteniach. Povinná navrhuje, aby súd v rámci konania o sťažnosti doplnil dokazovanie najmä o: (i) doklady o úhradách výživného a plneniach povinnej vo vzťahu k maloletým deťom, (ii) vyžiadanie potvrdenia Slovenskej pošty/poštového podniku o vyplatení poukazu, resp. bankové výpisy, (iii) zistenie skutkového stavu ohľadom výkonu osobnej starostlivosti a obdobia, v ktorom povinná zabezpečovala výživu a potreby maloletých detí, a (iv) vyhodnotenie, či a v akom rozsahu je vymáhaná suma zameškaného výživného správne vyčíslená.
3. Oprávnený vo vyjadrení k podanej sťažnosti uviedol, že sťažnosť povinnej považuje za nedôvodnú, povinná neuvádza žiadne nové skutočnosti a ani dôkazy, ktoré by mali mať za následok zmenu rozhodnutia. Oprávnený s napadnutým rozhodnutím súdu súhlasí a navrhuje, aby ho súd potvrdil ako vecne správne. Obrana povinnej založená na tvrdeniach, že medzi rodičmi existovala dohoda a dlhodobo tolerovaný spôsob plnenia vyživovacích povinností (vzájomného plnenia medzi mal. deťmi v starostlivosti každého rodiča) a že vymáhaná suma zameškaného výživného nezodpovedá skutočnému stavu plnenia a obdobiam, v ktorých povinná údajne zabezpečovala ich osobnú starostlivosť a výživu, sú nepravdivé a pre toto konanie irelevantné. Vyživovacia povinnosť voči maloletým deťom vyplýva z vykonateľného exekučného titulu. K samotným platbám povinnej uviedol, že povinná začala uhrádzať výživné na mal. A. až po podaní návrhu na exekúciu. Predmetom exekučného konania je aj zameškané výživné vo výške 1.200,-Eur za obdobie od 12/2023 do 11/2025 a bežné výživné vo výške 50,-Eur
od 01. 12. 2025 do budúcna. Zameškané výživné si otec uplatňuje za obdobie, odkedy mal už obe mal. deti v osobnej starostlivosti (čo bolo potvrdené aj z obsahu rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp.zn.15CoP/71/2024 zo dňa 14. 11. 2024), t.j. od 28. 11. 2023. K námietke povinnej o úhrade 50,- Eur za mesiac 12/2025 uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie bol doručený súdu dňa 18. 11. 2025. Z poštového poukazu vyplýva, že povinná ho podala dňa 17. 12. 2025. Aj v tomto prípade si povinná neplnila svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. A. riadne a včas, pretože výživné za mesiac december 2025 mala povinná uhradiť v zmysle exekučného titulu plniť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Preto návrhy povinnej na doplnenie dokazovania považuje za účelové a smerujúce k nahradeniu jej dôkaznej povinnosti.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
9. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
10. Po oboznámení sa s obsahom podanej sťažnosti a obsahom súdneho spisu súd prvej inštancie konštatuje, že sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietla. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za dostatočné a jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými tvrdeniami povinnej a toto rozhodnutie súd prvej inštancie považuje za vecne správne. V tomto smere sťažnostný súd poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol a svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
11. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec úvodom pripomína a zdôrazňuje, že exekučný súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie
skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie, pričom dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal. V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc zo skutkového stavu tak, ako ho zistila vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení, sťažnostný súd súhlasí so záverom vyššej súdnej úradníčky prezentovaným v napadnutom uznesení, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol v celom rozsahu podaný dôvodne. To znamená, že v čase jeho podania povinná nemala uhradenú svoju vyživovaciu povinnosť voči oprávnenému v plnom rozsahu tak, ako jej to ukladal exekučný titul, a to rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 8P/114/2019 zo dňa 12. 03. 2021, právoplatný a vykonateľný dňa 24. 03. 2021 (ďalej len „exekučný titul“), ako to napokon uzavrela správne i vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení.
12. V rámci podanej sťažnosti povinná opätovne namietala existenciu vzájomnej dohody medzi rodičmi maloletého oprávneného o neplatení výživného a tiež poukazovala na obdobia, v ktorých mala povinná zabezpečovať osobnú starostlivosť a výživu maloletého oprávneného a jeho druhého maloletého súrodenca. Vo vzťahu k vzájomnej dohode medzi rodičmi maloletého oprávneného o neplatení výživného sťažnostný súd musí doplniť, že existenciu takejto dohody nemal za preukázanú. Navyše, aj keby takáto dohoda bola medzi rodičmi maloletého oprávneného uzatvorená, sťažnostný súd poukazuje na to, že vyživovacia povinnosť povinnej vo vzťahu k oprávnenému bola stanovená právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Výrok právoplatného a vykonateľného exekučného titulu je záväzný a v zásade nezmeniteľný, preto jeho nevykonanie za situácie jeho faktického nerešpektovania je výnimočné a môže nastať v prípadoch zodpovedajúcich zákonným dôvodom predpokladajúcim zastavenie exekúcie bez splnenia uloženej povinnosti. Výklad týchto dôvodov by nemal byť extenzívny, lebo sa dotýka právnej istoty úspešného účastníka. Rešpektovanie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia je jednou zo základných zásad právneho štátu, ktorého riadne fungovanie je predpokladom na zachovávanie demokratických princípov, pričom ak tu existujú dôvody na zmenu súdneho rozhodnutia, je potrebné ich uplatňovať rovnako právne predvídateľným spôsobom, čo je v tomto prípade prostredníctvom základného konania, a nie exekučného konania. Inak povedané, keďže vyživovacia povinnosť bola určená súdnym rozhodnutím, k jej zmene môže opäť prísť len súdnym rozhodnutím. Pokiaľ teda rodičia si nechceli navzájom plniť vyživovaciu povinnosť, mali tak formulovať rodičovskú dohodu, ktorá by však pre právne účinky musela byť schválená súdom. Takúto rodičovskú dohodu schválenú súdom však povinná do konania nepredložila. Exekučný súd tak pre účely exekučného konania nemohol akceptovať dohodu, na ktorú sa povinná odvolávala.
13. Ďalej povinná namietala, že určité obdobie zabezpečovala osobnú starostlivosť a výživu maloletého oprávneného a jeho druhého maloletého súrodenca, v tomto smere však presne nekonkretizovala obdobie, v ktorom sa tak malo diať a o uvedenom taktiež nepredložila ani žiadne dôkazy, a preto súd prvej inštancie nemohol na túto jej obranu prihliadať. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou exekučného súdu dopytovať povinnú o skutkové okolnosti a vyzývať ju na predloženie dôkazov o jej tvrdeniach, ale dôkazné bremeno o zániku dlhu (o plnení vyživovacej povinnosti) zaťažuje práve povinnú. Exekučný súd nepreveruje každé tvrdenie povinnej a nesupluje jej dôkaznú povinnosť. Pokiaľ by tak exekučný súd postupoval, porušil by princíp rovnosti medzi účastníkmi exekučného konania. Zároveň, súd prvej inštancie poukazuje na vyjadrenie oprávneného, že v rámci predmetnej exekúcie je vymáhané výživné na maloletého oprávneného za obdobie od 12/2023, kedy otec mal v starostlivosti obe maloleté deti, čo vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15CoP/71/2024 zo dňa 14. 11. 2024. Za uplatnené obdobie tak to bol práve otec, kto mal zabezpečovať starostlivosť o maloletého oprávneného a jeho sestru. Keďže povinná toto tvrdenie v rámci podanej sťažnosti nerozporovala a svoju obranu v tomto smere nerozviedla, súd prvej inštancie nemal dôvod jej obrane priznať akúkoľvek relevanciu a vykonať ohľadom tejto otázky ďalšieho dokazovania, ako povinná v rámci podanej sťažnosti navrhovala.
14. Pokiaľ ide o úhradu sumy 50,-Eur vykonanú v decembri 2025, exekučný súd vykonanie tejto úhrady nepopiera, táto úhrada však v zmysle platnej právnej úpravy nie je dôvodom pre zastavenie exekúcie súdom, pretože bola jednoznačne vykonaná po začatí exekúcie; exekúcia bola začatá doručením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 19. 11. 2025 (viď. § 57 Exekučného poriadku), pričom bola realizovaná dňa 17. 12. 2025. Dôvod na zastavenie exekúcie na základe splnenia vymáhaného nároku zo strany povinného (v zmysle § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku) je totiž v zmysle literatúry a stabilnej rozhodovacej praxe v zásade daný iba vtedy, ak k splneniu judikovanej
pohľadávky oprávneného došlo v čase od vzniku exekučného titulu do začatia exekučného konania. Uvedenú platbu tak správne musí zohľadniť súdny exekútor, pretože táto platba sa považuje za platbu vykonanú v rámci exekúcie, nejde však o dôvod na čiastočné zastavenie exekúcie z dôvodu splnenia judikovanej pohľadávky. Úhrada výživného počas vedenia exekúcie nie je dôvodom na zastavenie exekúcie zo strany súdu. Ak povinná plní v prospech oprávneného až po začatí exekúcie, pôjde vždy o vymoženie (resp. čiastočné vymoženie) pohľadávky oprávneného, a teda exekúcia bez ďalšieho v rozsahu splnenej povinnosti končí a žiadne rozhodnutie (o zastavení exekúcie) súd nevydáva. Pokiaľ dôjde v exekučnom konaní k uspokojeniu časti vymáhaného nároku a táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi sporná, exekútor nepokračuje v tejto časti s výkonom exekúcie, a preto niet dôvodu ani na to, aby súd v záujme ochrany majetkových práv povinnej rozhodoval o zastavení exekúcie. Dôvod na zastavenie exekúcie je daný iba vtedy, ak k plneniu došlo v čase od vzniku exekučného titulu do začatia exekučného konania. Inými slovami povedané, plnenie poskytnuté povinnou oprávnenému realizované po začatí exekúcie treba považovať za plnenie poskytnuté v rámci exekučného konania a z tohto dôvodu nie je možné návrhu povinnej na zastavenie exekúcie vyhovieť ani len v časti. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie ohľadom vykonanej úhrady, ktoré povinná navrhla v rámci podanej sťažnosti.
15. Napokon, k návrhom na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie ešte raz uvádza a zdôrazňuje, že úlohou exekučného súdu nie je nahrádzať aktivitu účastníkov konania, a to najmä ak ide o skutočnosti, ktoré musí uviesť (namietať) sám účastník, ako to bolo aj v prejednávanej veci. Pokiaľ nejde o skutočnosti, na ktoré exekučný súd musí prihliadať ex offo, je totiž exekučné konanie ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že účastník konania má jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Ak teda povinná tvrdila, že si vyživovaciu povinnosť voči maloletému oprávnenému v zmysle exekučného titulu riadne a včas plnila, v zmysle dôkaznej teórie bolo na nej, aby uvedené aj preukázala, čo však nespravila. Navyše, dôkazy, ktoré povinná navrhla doplniť, podľa názoru sťažnostného súdu bola povinná schopná objektívne zabezpečiť aj sama a nepotrebovala na ich zabezpečenie súčinnosť súdu. Napokon, nemožno opomenúť ani koncentračnú zásadu exekučného konania vyjadrenú v § 61k ods. 2 a 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorej povinná musí uplatniť svoju obranu včas. Bolo teda na procesnej zodpovednosti povinnej, aby včas, t.j. v 15- dňovej lehote odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, uplatnila na svoju obranu všetky skutočnosti vrátane označenia dôkazov na preukázanie týchto skutočností, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu do podania návrhu na vykonanie exekúcie. Ak takéto skutočnosti (vrátene dôkazov) uplatní na svoju obranu neskôr, t.j. po uplynutí 15-dňovej lehote odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, súd na takéto skutočnosti a dôkazy neprihliadne.
16. V nadväznosti na vyššie uvedené sťažnostný súd sumarizuje, že povinná v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie neuniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že vyživovaciu povinnosť voči maloletému oprávnenému si v zmysle exekučného titulu riadne a včas plnila a plní, keď o uvedenom nepredložila relevantné dôkazy, v dôsledku čoho vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila jej návrh na zastavenie exekúcie ako nedôvodný a zamietla ho. Oprávnený naďalej disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, v dôsledku čoho povinná musí strpieť výkon tohto exekučného titulu, ktorý preukázateľne po jeho vydaní neplnila dobrovoľne a tak, ako jej to tento exekučný titul ukladá. Predmetná exekúcia sa tak začala dôvodne a exekučný súd preto nemôže oprávnenému odoprieť právo domáhať sa súdnej ochrany pri výkone priznaného práva, pričom je na rozhodnutí oprávneného či toto právo bude aj realizovať. Oprávnený nekoná v rozpore s právom.
17. Súd prvej inštancie tak nemohol inak než podanú sťažnosť povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/2981/2025 zo dňa 07. 05. 2026 ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu. (výrok I. tohto uznesenia)
18. O trovách konania o sťažnosti povinnej, kde predmetom prieskumu sťažnostného súdu bol výrok o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, súd rozhodoval s poukazom na § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 199d a nasl. Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť povinnej zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by súd priznal oprávnenému ako úspešnej strane, ktorý si nárok na ich náhradu uplatnil vo vyjadrení k sťažnosti zo dňa 02. 06. 2026. Pokiaľ ide o ich výšku, súd oprávnenému priznal náhradu trov v sume 46,56 Eur spočívajúcu v odmene za jeden úkon právnej služby, a to za vyjadrenie k sťažnosti v sume 30,70 Eur (1x polovičný úkon právnej služby vychádzajúc
zo základnej sadzby tarifnej odmeny počítanej zo sumy zameškaného výživného 1.200,-Eur podľa § 10 ods. 4 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.); a režijný paušál za rok 2026 v sume 15,86 Eur; to všetko s poukazom na § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. c) a ods. 5, § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení. Uvedené trovy exekúcie budú v prospech oprávneného vymáhané po právoplatnosti tohto rozhodnutia na základe vydaného dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie (§ 199d ods. 1 Exekučný poriadok). (výrok II. tohto uznesenia)
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).