Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_61Ek-1437-2020.pdf
PDF · 129.71 KB
Case nature
Subarea
61Ek/1437/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO 45 684 618, právne zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO 44 250 029 proti povinnému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/X, XXX XX B., o vymoženie 179,82 eur s prísl. vedenom súdnym exekútorom JUDr. Štefanom Kvasnicom, Exekútorský úrad Myjava, M.R. Štefánika 582/29B, 907 01 Myjava pod sp. zn. 243EX 308/20, o námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 61Ek/1437/2020 zo dňa 31.03.2026 takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 61Ek/1437/2020 zo dňa 31.03.2026 z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 61Ek/1437/2020 zo dňa 31.03.2026, ktoré vydal vyšší súdny úradník, námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora sp. zn. 243EX 308/20 zo dňa 07.11.2025 vydané súdnym exekútorom E. F. D. zamietol.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor dňa 07.11.2025 vydal Upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na zaplatenie náhrady výdavkov, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovanie majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Súdny exekútor zároveň vyzval oprávneného na úhradu trov exekútora vo výške 73,80 eur.
3. Oprávnený v námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov exekútora (ďalej aj ako „námietky“) uviedol, že podáva námietky z dôvodu, že v predmetnom exekučnom konaní nebolo preukázané, že povinný skutočne nemá majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Zo správ súdneho exekútora nevyplýva, že by exekútor vykonal aj fyzické zisťovania hnuteľného majetku povinného alebo že by exekútor žiadal o súčinnosť tretie osoby, ktoré by mohli mať informácie o majetku povinného, prípadne osoby s povinným žijúce v spoločnej domácnosti, resp. vykonal ďalšie úkony za účelom zistenia majetku povinného, ktoré umožňujú ustanovenia zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Zo správ exekútora o priebehu exekúcie vyplýva, že exekútor vykonal iba elektronické dopyty na orgány a organizácie. V prípade povinného, ktorý je fyzickou osobou, však možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov vyplácaných povinnému v hotovosti a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí podliehajúci exekúcii. Rovnako nie je v správach súdneho exekútora uvedené, že by v prípade, ak povinný neposkytol exekútorovi súčinnosť podľa § 40
Exekučného poriadku alebo nepredložil vyhlásenie o svojom majetku podľa § 41 Exekučného poriadku, o ktorého úplnosti by nemohli byť vzhľadom na nimi vyššie uvedené skutočnosti odôvodnené pochybnosti, použil súdny exekútor donucovacie opatrenia podľa § 43a a nasl. Exekučného poriadku. Pritom správy exekútora neuvádzajú, že by v danom prípade bolo uloženie donucovacích opatrení neprimerané alebo v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku. Z viacerých rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica - pracovisko upomínacieho a exekučného konania možno jednoznačne vyvodzovať, že v rámci zákonného postupu súdneho exekútora pri vedení exekúcie tento musí vykonať kroky k zisteniu všetkého majetku povinného podliehajúceho exekúcii nevynímajúc hnuteľný majetok podľa § 115 Exekučného poriadku a že vykonanie týchto krokov a ich výsledok musí exekútor aj preukázať. Následne všetok hnuteľný majetok nepatriaci do taxatívneho výpočtu vecí uvedených v písm. a) až j) odseku 2 § 115 Exekučného poriadku má byť exekútorom zistený, spísaný a speňažený. To má o to väčší význam pri relatívne menších pohľadávkach, pri ktorých je exekúcia predajom hodnotnejších vecí neprípustná alebo neprimeraná tak, aby boli rešpektované práva aj povinného za súčasného uspokojenia vymáhaného nároku oprávneného, ktorý mal povinný splniť spravidla dávno pred začatím exekúcie. Zároveň nie je možné vylúčiť, že v budúcnosti bude mať povinný majetok alebo príjmy na uspokojenie vymáhanej pohľadávky. Oprávnený mal za to, že v predmetnej exekúcii neboli splnené podmienky § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom z dôvodu neexistencie majetku povinného alebo príjmov povinného, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby súd podaným námietkam vyhovel, predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie zrušil a pokračoval v exekučnom konaní voči povinnému.
4. Súdny exekútor vo vyjadrení k námietkam oprávneného uviedol, že po doručení poverenia na vykonanie exekúcie z Okresného súdu Banská Bystrica vydal upovedomenie o začatí exekúcie a vykonával v zmysle vyhlášky č. 68/217 Z. z. - § 2 zisťovanie majetku povinného. V priebehu exekučného konania boli zistené skutočnosti, že povinný nie je vlastníkom hnuteľného, ani nehnuteľného majetku, ani motorových vozidiel, ani žiadneho iného majetku, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou a ktorý by stačil aspoň na úhradu trov exekúcie. Súdny exekútor zistil účet povinného v mBank S.A., ktorý bol neskôr zrušený a povinný už iným účtom nedisponoval. Povinný je dlhodobo nezamestnaný, nepoberá žiaden druh dôchodku. Na povinného viedol súdny exekútor 2 skoršie exekučné konania, ktoré boli zastavené v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Exekúcia sa môže vykonať aj podľa návrhu oprávneného s výslovným určením vecí, ktoré sa majú predať, čo počas celého exekučného konania oprávnený, ani právny zástupca oprávneného nepodali. Súdny exekútor vykonal počas exekučného konania zisťovanie majetku v celom rozsahu v zmysle Exekučného poriadku a vyhlášky č. 68/2017 Z. z., avšak nepodarilo sa zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by postačili aspoň na úhradu trov exekúcie. Z toho dôvodu považoval súdny exekútor námietky oprávneného za nedôvodné a žiadal tieto v plnom rozsahu zamietnuť a potvrdiť paušálne výdavky súdneho exekútora v sume 72,- eur.
5. Súd preskúmal námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora ako aj ďalší spisový materiál a dospel k nasledujúcim zisteniam. Oprávnený namietal, že v predmetnej veci nie sú naplnené zákonné podmienky na zastavenie exekúcie z dôvodu podľa ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, nakoľko nebolo preukázané, že povinný skutočne nemá majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
6. Následne vyšší súdny úradník konštatoval, že povinnosť súdneho exekútora vydať upovedomenie o zastavení exekúcie v zmysle ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku vzniká, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby nezistil majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, a to do piatich rokov od začatia exekúcie (t. j. od doručenia poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi) alebo od posledného zexekvovania majetku povinného. Zákon teda súdnemu exekútorovi neumožňuje rozhodnúť sa či vydá alebo nevydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ale táto povinnosť je stanovená obligatórne slovným spojením „vydá upovedomenie“. Účelom zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného je zabránenie neprimeranej dĺžke exekučného konania v prípadoch, keď nie je možné jeho úspešné skončenie z dôvodu nedostatku majetku povinného. V danom prípade bolo však potrebné dať do pozornosti skutočnosť, že ustanovenie § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť) a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného (absolútnu nemajetnosť).
Toto konštatovanie je potrebné považovať za zásadné pre posúdenie zastavenia exekúcie súdnym exekútorom. Do zoznamu majetku zahrnie súdny exekútor všetok zistený majetok, tzn. aj majetok, ktorý je sporný alebo zaťažený právami tretích osôb. V konkrétnom exekučnom konaní sa však môže stať, že napriek tomu, že zoznam majetku majetok obsahuje (povinný nie je nemajetný), pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je bez splnenia ďalších predpokladov možné zexekvovať. Aj v takomto prípade je naplnená hypotéza komentovanej právnej normy - „nepodarilo sa zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou“.
7. Súd týmto poukázal na ust. § 63 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré uvádza spôsoby vykonania exekúcie na poklade exekučného titulu, v ktorom je uložená povinnosť zaplatiť peňažnú sumu. Ak je podkladom na exekúciu exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu možno vykonať zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, prikázaním pohľadávky, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľnosti a predajom podniku. Spôsob, ktorým sa exekúcia vykoná, určí súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného patrí do kompetencie súdneho exekútora, ktorého úlohou je s ohľadom na majetkové pomery povinného zvoliť taký spôsob vykonania exekúcie, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Súdny exekútor je v zmysle ust. § 59 ods. 1 Exekučného poriadku povinný pri exekúcii na uspokojenie práva na peňažné plnenie exekútor bezodkladne vykonať potrebné úkony na zistenie majetku postihnuteľného exekúciou v rozsahu primeranom vymáhanému nároku. Súdny exekútor prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie. V zmysle § 2 vyhlášky č. 68/2017 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 68/2017 Z. z.“), súdny exekútor zisťuje majetok povinného najmä prostredníctvom osôb povinných mu poskytovať súčinnosť s nasledujúcou prioritou: a) účty povinného v bankách alebo pobočkách zahraničných bánk, b) nehnuteľnosti povinného evidované v katastri nehnuteľností, c) evidencie Sociálnej poisťovne, d) pohľadávky povinného podľa Centrálneho registra exekúcií, e) obchodné podiely povinného podľa obchodného registra, f) vozidlá povinného podľa evidencie vozidiel, g) iné evidencie, v ktorých sa vedú záznamy o majetku povinného. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súdny exekútor je povinný lustrovať majetok povinného primárne prostredníctvom elektronických prostriedkov v dostupných registroch, resp. prostredníctvom osôb povinných mu poskytovať súčinnosť. Podrobnejšie zisťovanie majetku povinného súdnym exekútorom Exekučný poriadok, ani vyhláška č. 68/2017 Z. z. neupravujú a v tejto súvislosti ani neukladajú súdnemu exekútorovi žiadne ďalšie povinnosti. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného ako aj určenie spôsobu vykonanie exekúcie patrí do kompetencie súdneho exekútora, ktorý musí v každom individuálnom prípade zvážiť, či je hospodárne a efektívne (aj vzhľadom k výške vymáhanej povinnosti) vykonať aj ďalšie (fyzické) zisťovanie majetku povinného, napr. v mieste bydliska povinného, prípadne na inom mieste.
8. Z exekučného spisu, ktorý súdu zapožičal súdny exekútor, súd zistil, že súdny exekútor počas vedenia predmetnej exekúcie vykonal niekoľko lustrácii majetku povinného, a to lustráciu účtov povinného v bankách, lustráciu nehnuteľností povinného, lustráciu v súčinnosti so Sociálnou poisťovňou, lustráciu motorových vozidiel vo vlastníctve povinného a lustráciu v súčinnosti s Obchodným/Živnostenským registrom Slovenskej republiky. Súdny exekútor v rámci týchto lustrácii zistil existenciu bankového účtu vo vlastníctve povinného vedeného v banke mBank S. A., na základe čoho vydal príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a následne príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Súdnemu exekútorovi sa však týmto spôsobom nepodarilo vymôcť žiadnu čiastku na úhradu pohľadávky oprávneného, pričom naviac ako vyplýva z vyjadrenia súdneho exekútora k námietkam oprávneného, tento účet bol neskôr zrušený. Z lustrácie vykonanej súdnym exekútorom dňa 31.03.2025 mal súd za preukázané, že v tomto čase už povinný nevlastnil žiadny bankový účet.
9. Súd bol toho názoru, že súdny exekútor vykonal všetky potrebné úkony na zistenie majetku povinného postihnuteľného exekúciou v rozsahu primeranom vymáhanému nároku a v rozsahu, v akom mu to ukladá Exekučný poriadok a vyhláška č. 68/2017 Z. z., no napriek tomu sa mu nepodarilo zistiť žiadnu
existenciu majetku či príjmu povinného, ktorý mohol byť zexekvovaný v predmetnej exekúcii a ktorý by postačil aspoň na úhradu trov súdneho exekútora. Tvrdenie oprávneného, že povinný má vo svojom obydlí hnuteľný majetok podliehajúci exekúcii, bolo ničím nepodložené a ide len o subjektívnu domnienku oprávneného, na základe ktorej nemožno dospieť k záveru, že upovedomenie o zastavení exekúcie bolo v predmetnej veci zo strany súdneho exekútora vydané nedôvodne, resp. predčasne. V tejto súvislosti bolo treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie.
10. K tvrdeniu povinného, že povinný musí mať z čoho žiť, musí mať príjem a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, súd uviedol, že nemožno vylúčiť, že povinný mal, resp. má k dispozícii peňažné prostriedky, ktorými je schopný uhradiť vymáhaný nárok alebo jeho časť. Pokiaľ však tieto finančné prostriedky povinný neeviduje (napr. v banke), súdny exekútor nemá možnosť získať o nich vedomosť a postihnúť ich v predmetnej exekúcii.
11. Súd ďalej považoval za irelevantné tvrdenie oprávneného o možnosti budúceho nadobudnutia majetku alebo získania príjmov povinným, ktorými by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená. Povinnosť súdneho exekútora vydať upovedomenie o zastavení exekúcie v zmysle ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku vzniká, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby nezistil majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, a to do piatich rokov od začatia exekúcie (t. j. od doručenia poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi) alebo od posledného zexekvovania majetku povinného. Zákon teda súdnemu exekútorovi neumožňuje rozhodnúť sa či vydá alebo nevydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ale táto povinnosť je stanovená obligatórne slovným spojením „vydá upovedomenie“. Pri naplnení stanovených podmienok je tak súdny exekútor povinný zastaviť exekúciu, a to bez ohľadu na potencionálnu možnosť získania majetku, resp. príjmov zo strany povinného v budúcnosti.
12. K námietke oprávneného, že súdny exekútor nepristúpil k použitiu donucovacieho opatrenia, súd uviedol nasledovné. S účinnosťou od 01.04.2023 došlo k zavedeniu inštitútu donucovacích opatrení, ktoré majú slúžiť účelu vynútenia splnenia uloženej povinnosti a ktorých základnou funkciou je predovšetkým funkcia prevenčná, nakoľko majú pôsobiť preventívne a až po nesplnení dotknutej povinnosti nastupuje funkcia represívna. Donucovacie opatrenia majú slúžiť na vynútenie a upevnenie súdnej autority, vrátane autority exekútora ako osoby určenej a splnomocnenej štátom na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov, ktorá je v právnom štáte súčasťou súdnej moci, a tým majú viesť k rýchlemu a efektívnemu plneniu povinností povinných osôb v exekučnom konaní a súčasne k rýchlej a účinnej ochrane práv a oprávnených záujmov dotknutých osôb, najmä k rýchlemu, hospodárnemu a efektívnemu vymoženiu nárokov vymedzených v exekučnom titule. Bolo potrebné zdôrazniť, že uloženie donucovacieho opatrenia musí byť účelné, t. j. je možné ho uložiť len v prípade, ak možno predpokladať, že bez jeho použitia nedôjde k splneniu dotknutej povinnosti, a to za súčasného splnenia zákonných podmienok upravených Exekučným poriadkom. Uloženie donucovacieho opatrenia či už súdom alebo povereným súdnym exekútorom v rámci výkonu exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávneného má byť prostriedkom ultima ratio, krajným a výnimočným prostriedkom, ktorým sa má povinný donútiť k výkonu splnenia povinnosti jemu v rámci výkonu exekúcie uloženej, avšak len v prípade, ak všetky ostatné prostriedky zlyhali, teda že exekúciu nemožno bez splnenia predmetnej (uloženej) povinnosti vykonať, či v nej ďalej pokračovať. Má tak ísť o prostriedok, ktorého uloženie má sledovať konkrétny cieľ, ktorým však nie je a nemôže byť uľahčenie činnosti súdneho exekútora pri výkone exekúcie. Súd poukázal na skutočnosť, že donucovacie opatrenie predstavuje inštitút, ktorý súdny exekútor môže, ale nemusí využiť. Je na súdnom exekútorovi, ktorý je štátom splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov, aby určil akým spôsobom bude exekúcia vykonaná a aké prostriedky k vynúteniu splnenia povinnosti, ktorá je predmetom výkonu exekúcie, použije. Vzhľadom na skutočnosť, že sa súdnemu exekútorovi v období piatich rokov od začatia exekúcie nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy povinného, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora, bolo by kontraproduktívne ukladať povinnému peňažnú pokutu, ktorá by s dôvodným presvedčením nebola taktiež vymožená. Uloženie donucovacieho opatrenia vo forme peňažnej pokuty by bolo s ohľadom na majetkové pomery povinného neprimerané a neviedlo by k splneniu vymáhanej povinnosti, skôr k väčšiemu zadlženiu povinného.
13. Súd konštatoval, že zo strany oprávneného nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by súdny exekútor pri výkone svojej činnosti porušil svoje povinnosti a k využitiu ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pristúpil nedôvodne. Súd mal za to, že súdny exekútor postupoval správne, keď po uplynutí lehoty 5 rokov od začatia exekúcie, t. j. odo dňa 23.09.2020, kedy mu bolo doručené poverenie na vykonanie exekúcie, pristúpil dňa 07.11.2025 k vydaniu upovedomenia o zastavení exekúcie v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, nakoľko sa mu napriek vykonaným lustráciám nepodarilo zistiť žiadny zexekvovateľný majetok povinného, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov exekútora. Na základe vyššie uvedeného súd konštatoval, že v danej veci nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné námietkam oprávneného vyhovieť a upovedomenie o zastavení exekúcie zrušiť, a preto námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora sp. zn. 243EX 308/20 zo dňa 07.11.2025, ktoré vydal súdny exekútor JUDr. Štefan Kvasnica, zamietol.
14. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 61n ods. 1 písm. d), § 61n ods. 3 a § 61n ods. 4 Exekučného poriadku.
15. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal súdny exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom, ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165,- eur, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Súdny exekútor nevykonal vyššie uvedené zisťovania majetku, v dôsledku čoho neboli splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom, jedná sa teda o tvrdenia negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovania hnuteľného majetku exekútor vykonal. Oprávnený má za to, že v podmienkach exekučného konania, v ktorom sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s § 200 a nasl. Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. Z § 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať. To, že § 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že súdny exekútor prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, neznamená, že exekútor vykoná iba zisťovania dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2.000,- eur a zjavnej majetkovej situácie povinného, pri ktorej nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov, hodnotnejších vozidiel a pod. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie všetkého
možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z. z. Oprávnený nie je povinný navrhovať spôsoby vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný iniciatívne využívať všetky možné spôsoby exekúcie. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije resp. v jeho domácnosti nachádza. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetko majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora pri výkone exekúcie. Z ust. 32 Exekučného poriadku jasne vyplýva dohľadové oprávnenie súdu voči súdnemu exekútorovi. Oprávnený tvrdí, že súdny exekútor nevykonal vyššie uvedené zisťovania majetku a že podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenia negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovania hnuteľného majetku exekútor vykonal. Nakoľko náklady exekúcie vymáha exekútor od povinného a zároveň si tieto náklady uplatňuje v prípade zastavenia exekúcie u oprávneného. Exekútor je povinný vykonávať aj tzv. „stratové“ exekúcie, ktoré mu boli pridelené, rovnako ako správcovia konkurznej podstaty musia vykonávať činnosť vo všetkých pridelených prípadoch bez ohľadu na prípadnú stratovosť, ako sa už vyjadril aj Ústavný súd SR. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho, aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Na základe týchto skutočností oprávnený navrhol, aby súd sťažnosti vyhovel a zmenil napadnuté uznesenie tak, že námietkam oprávneného vyhovuje a upovedomenie o zastavení exekúcie zrušuje.
16. Súdny exekútor vo vyjadrení k sťažnosti oprávneného uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava svojho vyjadrenia z 05.12.2025 a taktiež rozhodnutie OS B. Bystrica považuje za správne. So sťažnosťou právneho zástupcu oprávneného nemôže súhlasiť, nakoľko celá sťažnosť obsahuje subjektívny názor právneho zástupcu oprávneného, pričom treba uviesť, že súdny exekútor nemá možnosť či vydá alebo nevydá upovedomenie o zastavení exekúcie, avšak súdny exekútor má povinnosť vydať upovedomenie o zastavení exekúcie v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) EP, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného nezistil majetok. Povinnosť zastavenia exekúcie súdnym exekútorom je obligatórna, treba poukázať na skutočnosť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) EP je nezistenie majetku, ktorý by bolo možné zexekvovať v danom exekučnom konaní, t. j. relatívna nemajetnosť a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného - absolútna nemajetnosť. Súdny exekútor prednostne zisťuje existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, teda jeho povinnosť je lustrovať majetok povinného primárne prostredníctvom elektronických prostriedkov. Pretože povinný v mieste bydliska písomnosti nepreberal, doručovanie bolo tiež cez Obchodný vestník, súdny exekútor musí zvažovať, či je hospodárne a efektívne aj vzhľadom k výške vymáhanej povinnosti vykonať aj ďalšie zisťovanie majetku v mieste bydliska, kde absolútne nepreberal žiadnu poštu. Súdny exekútor má za to, že vykonal všetky potrebné úkony na zistenie majetku povinného v rozsahu primeranom vymáhanému nároku a taktiež v rozsahu, v akom to ukladá EP a vyhl. č. 68/2017 Z. z. Donucovacie opatrenia sú upravené v § 43 a EP. Uložiť donucovanie opatrenia je prípustné len na exekúciu na vymoženie pohľadávky na výživnom a tam, kde tento zákon, teda EP predpokladá použitie donucovacích opatrení, čo nie je nikde v zákone uvedené pri exekúcii na peňažné plnenie, ale je to uvedené len pri exekúcii na uspokojenie práv na nepeňažné plnenie
- § 180 ods. 3 (všeobecne). Obligatórne je uloženie donucovacieho opatrenia v exekúcii odobratím veci - § 185 ods. 4 (odobratie veci sa realizuje najprv výzvou a následne vydaním EP a uložením donucovacieho opatrenia povinnému), v prípade uloženia inej osobe ide len o možnosť, nie obligatórne uloženie donucovacieho opatrenia (§185 ods. 5). Je potrebné zdôrazniť, že uloženie donucovacieho opatrenia musí byť účelné, donucovacie opatrenie predstavuje inštitút, ktorý súdny exekútor môže, ale nemusí využiť. Pri nepreberaní písomností povinným od súdneho exekútora by nebolo účelné.
Súdny exekútor považuje sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí námietok oprávneného z 15.04.2026 za neopodstatnenú.
17. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
18. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
19. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
20. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
21. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
22. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
23. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
24. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
25. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná. Vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak sťažnostný súd považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
26. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj sťažnostný súd konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t. j. relatívna nemajetnosť a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie
je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného, resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. Rozhodujúci je aktuálny stav a exekúciu nie je možné viesť len preto, že oprávnený očakáva zmenu majetkových pomerov v budúcnosti. Zmyslom a účelom zastavenia exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je zastaviť exekúciu, ktorá je neperspektívna, v rámci ktorej je vymoženie pohľadávky vysoko nepravdepodobné, pretože jej ďalšie vedenie by malo pre povinného neprimerane nepriaznivé následky. Vedenie tzv. preventívnych exekúcii v domnení, že pohľadávka sa (možno) niekedy v budúcnosti vymôže, je neprípustné. To by bolo v rozpore so základnými zásadami exekučného konania ako je zásada primeranosti a suficiencie (§ 64 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti, ktorej niektoré časti sa ani nevzťahujú na prejednávanú vec (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len sa zbaviť, resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že tento nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi, kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného, sťažnostný súd udáva, že s týmto názorom oprávneného možno súhlasiť. Je však v záujme oprávneného za predpokladu, ak má tento vedomosť o existujúcom hnuteľnom majetku povinného, aby o uvedenej skutočnosti súdneho exekútora informoval v záujme efektívneho vedenia exekúcie a možného uspokojenia pohľadávky oprávneného. Nejde vo svojej podstate o prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie.
28. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého plnenia, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,- eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
29. Na záver súd dodáva, že poukaz oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu nie je relevantný. Pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom, viazaný. Zároveň exekučné konanie vedené pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 skutkovo nezodpovedá prejednávanej exekúcii, nakoľko v tomto konaní u povinného nebolo zistené vlastníctvo žiadnej nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o poukaz na konanie pod sp. zn. 40Ek/1204/2019, vyššie uvedené odseky odôvodnenia vysvetľujú, prečo nie vždy súdny exekútor musí vykonať mobiliárnu exekúciu.
30. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné či nedôvodné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
31. Preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 61Ek/1437/2020 zo dňa 31.03.2026 ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.