Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-32-2026.pdf
PDF · 120.46 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/32/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyiho a JUDr. Moniky Sitárikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXX, XXX XX A. C., zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO - JUDr. Silvia BARTKOVÁ so sídlom Piaristická 6667, 911 01 Trenčín, IČO: 42 021 626, proti žalovaným: 1/ A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. E. XXXX/XX, XXX XX F., 2/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX F., obaja zastúpení Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom so sídlom Hlavná 1221, 952 16 Vráble, IČO: 42 125 308 o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo 18. decembra 2025, č. k. 28C/19/2025-56, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu sú žalovaní 1/, 2/ povinní zaplatiť vo výške určenej súdom prvej inštancie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že darovacia zmluva zo dňa 15.11.2024 v znení jej dodatku zo dňa 14.01.2025, uzavretá medzi žalovanou 2/ ako darkyňou a žalovaným 1/ ako obdarovaným, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 na nehnuteľnosti - byt č. XXX na X. poschodí vo vchode č. XX v bytovom dome súp. č. XXXX na pozemku parc. KN-C č. 1615/3, spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 35/1476 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súp. č. XXXX a na príslušenstve a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 35/1476 na pozemku parc. KN-C č. 1615/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 566 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. F., obec F., okres F., je neplatná. Výrokom II. priznal žalobcovi proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 140, § 40a, § 603 ods. 1 až 3, § 3, § 116, § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 34 ods. 2 zák. č. 162/95 Z. z. – katastrálneho zákona, § 137 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy špecifikovanej žalobou podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ktoré uzatvorili žalovaná 2/ ako darkyňa a žalovaný 1/ ako obdarovaný. Žalobca ako podielový spoluvlastník tvrdil, že jeho predkupné právo bolo porušené, a preto je darovacia zmluva neplatná. Súd prvej inštancie konštatoval a mal za nesporne preukázané, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a pri uzatváraní darovacej zmluvy mu žalovaná 2/ ako darkyňa neponúkla podľa § 140 Obč. zák. prevádzané spoluvlastnícke podiely. Žalovaná 2/ teda tým, že darovacou zmluvou zo dňa 15.11.2024 v znení dodatku č. 1 zo dňa 14.01.2025 previedla svoj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k predmetnej nehnuteľnosti na žalovaného 1/, porušila predkupné právo žalobcu ako podielového spoluvlastníka. Skutočnosť, že žalovaná 2/ neponúkla prevádzaný spoluvlastnícky podiel žalobcovi,
žalovaní 1/, 2/ nepopreli, a teda táto skutočnosť nebola v konaní sporná. Žalobca využil svoje právo dané mu ustanovením § 40a Obč. zák. a ako oprávnený subjekt podal žalobu o určenie relatívnej neplatnosti tejto zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu - darovacej zmluvy podľa § 40a Obč. zák. ako podielový spoluvlastník. Súd prvej inštancie podriadil žalobu pod § 137 písm. d) CSP a konštatoval, že určenie neplatnosti právneho úkonu sa považuje za určenie právnej skutočnosti. Podľa citovaného ustanovenia § 137 písm. d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným predpisom je v danom prípade § 40a Obč. zák., ktorý oprávňuje toho, kto je neplatným právnym úkonom dotknutý, dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. V praxi bol prijatý záver, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu pre porušenie predkupného práva (§ 40a Obč. zák.) v zásade môže obstáť z pohľadu naliehavého právneho záujmu (podľa vtedajšieho § 80 písm. c) O.s.p.) i vtedy, ak už došlo k porušeniu predkupného práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. mája 2014, sp. zn. 7Cdo 46/2013. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu meritórne prejednal a tak na základe uvedeného tvrdenie žalovaných 1/, 2/ o neprípustnosti takejto žaloby neobstálo. Žalovaní 1/, 2/ sa ďalej bránili tvrdením, že nie je možné domáhať sa určenia relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy. Občiansky zákonník v § 603 ods. 3 stanovuje pri porušení predkupného práva primárne (všeobecné) pravidlo, ktorým je oprávnenému daná možnosť na nadobúdateľovi domáhať sa buď ponúknutia veci na kúpu alebo toho, aby mu zostalo predkupné právo zachované. Právna teória i prax je jednotná v názore, že následky ustanovenia § 603 ods. 3 Obč. zák. sa uplatnia v prípade porušenia vecného predkupného práva. Sekundárnym (špeciálnym) oprávnením z porušenia predkupného práva je právo oprávneného na reparáciu protiprávneho stavu do právneho stavu, aký tu bol pred jeho porušením - t. j. navrátením do pôvodného stavu, k čomu môže slúžiť inštitút dovolania sa relatívnej neplatnosti (§ 40a Obč. zák.). V prípade, ak povinný spoluvlastník nerešpektoval zákonné predkupné právo a svoj podiel previedol na inú než blízku osobu bez toho, aby ho predtým ponúkol ostatným spoluvlastníkom, právny úkon, na základe ktorého došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu, zákon považuje za neplatný, v prípade, ak sa oprávnení spoluvlastníci jeho neplatnosti dovolajú (§ 40a Obč. zák.). Právnym dôvodom dovolania sa tejto neplatnosti je reparácia porušenia právnej povinnosti (náprava protiprávneho stavu) v podobe možnosti oprávneného subjektu v zákonných medziach realizovať predkupné právo, už ako subjektívne oprávnenie voči povinnému. Pokiaľ sa oprávnený v zmysle § 603 ods. 3 Obč. zák. bude domáhať toho, aby mu bola vec ponúknutá na kúpu, má možnosť podať žalobu o nahradenie vôle povinného. Situácia, v ktorej bolo predkupné právo porušené, avšak oprávnený z akýchkoľvek dôvodov nežiada bezprostredne nadobudnutie podielu na veci, je realizáciou druhej alternatívy § 603 ods. 3 Obč. zák., ktorou oprávnenému zostáva zachované predkupné právo voči nadobúdateľovi (novému spoluvlastníkovi) v prípade, že tento sa rozhodne v budúcnosti vec predať. Prostriedkom na zabezpečenie tohto oprávnenia je samotný text zákona (viď § 603 ods. 3 Obč. zák.), preto zo strany oprávneného nie je potrebné voči nadobúdateľovi iniciovať súdne konanie. Všeobecné nároky vyplývajúce z porušenia predkupného práva uvedené v § 603 ods. 3 Obč. zák. ešte dopĺňa špeciálna úprava nároku vyplývajúceho z ustanovenia § 40a v spojení s § 140 Obč. zák. - možnosť domáhať sa neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a Obč. zák. Uvedené nároky (všeobecné a špeciálny) sa vzájomne vylučujú, čo znamená, že oprávnený sa musí rozhodnúť, ktorý z nich uplatňuje. Z povahy týchto nárokov je vylúčené, aby oprávnený zároveň uplatňoval neplatnosť právneho úkonu (§ 40a Obč. zák.) a tiež niektorý z nárokov vyplývajúci z § 603 ods. 3 Obč. zák. (napr. žiadať o nahradenie prejavu jeho vôle nadobúdateľa, alebo si ponechať predkupné právo voči nemu). Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že v zmysle aktuálnej judikatúry je možné dovolať sa aj relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy, teda bezodplatnej scudzovacej zmluvy, pričom poukázal na názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 102/2005 (R 58/2005). K obrane žalovaných 1/, 2/ ohľadom platnosti darovacej zmluvy spočívajúcej v tvrdení, že vzťah žalovaných 1/, 2/ možno podriadiť pod § 116 Obč. zák., keď považujú tento vzťah za obdobný rodinnému pomeru, nakoľko sú osobami sebe navzájom blízkymi, ktoré by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu konštatoval, že z vykonaných výsluchov mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že vzťah medzi žalovanou 2/ a žalovaným 1/ nevykazuje značnú intenzitu vzájomnej dôvery, nevypovedá o intenzívnom vzájomnom kontakte, ktorý by bolo možné považovať za iný ako bežný vzťah medzi bežnými známymi a nie je založený na emočnom pomere. Súd prvej inštancie posúdil, že v danom prípade ide o kamarátsky vzťah, ktorý, hoci pretrváva, z opísaných skutočností sa nijakým spôsobom nevymyká bežným priateľským vzťahom medzi dvomi osobami. Nejde o osoby žijúce v spoločnej domácnosti (čo sa ani nevyžaduje), ktorých by spájali spoločné deti, majetok, prípadne starostlivosť o rovnakú osobu, rovnako však tak tieto vzťahy nevykazujú ani znaky odkázanosti jednej na druhú. Každá z nich má totiž svoju rodinu (aj žalovaná 2/, ktorá síce so svojou rodinou nekomunikuje), nejde o osoby, ktoré by boli na seba natoľko odkázané pomocou, blízkosťou, starostlivosťou či vyživovaním,
že by bolo možné ich vzájomné vzťahy hodnotiť ako rovnajúce sa vzťahom budovaným s najbližšími príbuznými, ako vzťahy intenzívne, kvalitatívne porovnateľné so vzťahmi so svojimi najbližšími rodinnými príslušníkmi. Síce žalovaná 2/ má naštrbené vzťahy so svojou rodinou, čo by mohlo svedčiť tomu, že si takto neusporiadané vzťahy s najbližšou rodinnou bude nahrádzať vzťahmi s inými osobami zo širšieho okruhu príbuzných či známych, avšak v tom prípade by muselo ísť o situáciu, kedy si tieto osoby významnou mierou až život zachraňujúco navzájom pomáhajú, či keď takýto vzťah supluje ostatné chýbajúce vzťahy s bližšou rodinou. Keďže žalovaného 1/ a žalovanú 2/ nebolo možné považovať za blízke osoby podľa § 116 Obč. zák., žalovaná 2/ mala pri prevode spoluvlastnícke podielu povinnosť ponúknuť podľa § 140 Obč. zák. svoj spoluvlastnícky podiel na predaj žalobcovi, pričom bolo preukázané (žalovaná 2/ túto skutočnosť ani nepopierala), že žalovaná 2/ túto povinnosť voči žalobcovi nesplnila. Súd prvej inštancie zhodnotením skutkového stavu dospel k záveru, že žalobca preukázal tvrdenia uvedené v žalobnom návrhu, dôkazné bremeno uniesol a bolo preukázané, že darovacia zmluva zo dňa 15.11.2024 v znení jej dodatku zo dňa 14.01.2025 uzavretá medzi žalovaným 1/ ako obdarovaným a žalovanou 2/ ako darkyňou je relatívne neplatná.
3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu 100 % proti žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 2/. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Uplatnili odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. V podanom odvolaní opakovane poukazovali na to, že určenie neplatnosti zmluvy z dôvodu porušenia predkupného práva, ako je tomu v tomto prípade, je žalobou podľa § 137 písm. c) CSP, pri ktorej by súd mal skúmať naliehavosť právneho záujmu. Žaloba o určenie relatívnej neplatnosti zmluvy z dôvodu porušenia zákonného predkupného práva podielového spoluvlastníka, nemá byť posudzovaná ako žaloba o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP, ale má byť posudzovaná ako žaloba podľa § 137 písm. c/ CSP, teda ako žaloba o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Pri žalobe o určenie relatívnej neplatnosti zmluvy z dôvodu porušenia zákonného predkupného práva podielového spoluvlastníka je potrebné skúmať a hodnotiť, či je na požadovanom určení neplatnosti zmluvy daný naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej zmluvy absentuje už kvôli tomu, že prípadná neplatnosť darovacej zmluvy je už z princípu otázkou prejudiciálnou vo vzťahu k otázke určenia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Pokiaľ je možné žalovať priamo určenie existencie práva, je žaloba, ktorej predmetom je len zodpovedanie otázky, ktorá je vo vzťahu k určeniu práva prejudiciálna, nedôvodná. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení relatívnej neplatnosti zmluvy z dôvodu porušenia predkupného práva nie je daný aj preto, že dotknutý podielový spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, sa môže domáhať plnenia, konkrétne nahradenia prejavu vôle, teda domáhať voči nadobúdateľovi, aby mu vec za rovnakých podmienok ponúkol na predaj. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti darovacej zmluvy nie je daný tiež z dôvodu, že súdne určenie neplatnosti darovacej zmluvy na právnom postavení žalobcu nič nemení (aktuálne ani do budúcnosti). Žalobca pred podaním žaloby v tejto veci bol a po rozhodnutí súdu zostáva podielovým spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností v rovnakom rozsahu. Podať žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP možno vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Žaloba o určenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu porušenia zákonného predkupného práva podielového spoluvlastníka nie je žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP aj preto, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu je možné sa dovolať bez ingerencie súdu (bez podania žaloby o určenie relatívnej neplatnosti zmluvy). Nie je potrebné, aby súd rozsudkom určoval relatívnu neplatnosť zmluvy ako minulú právnu skutočnosť. Rozhodnutie súdu nie je v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka podmienkou toho, aby sa na právny úkon hľadelo ako na neplatný. Hmotné právo nevyžaduje podanie žaloby o určenie relatívnej neplatnosti zmluvy. Z osobitného hmotnoprávneho predpisu nevyplýva potreba určenia relatívnej neplatnosti zmluvy súdnym rozhodnutím. súvislosti s námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu. Opätovne poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu, konkrétne na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/40/2022 zo dňa 29. 11. 2023. Žaloba považuje za nedôvodnú a rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny aj z dôvodu, že zákonné predkupné právo prináleží podielovému spoluvlastníkovi len v prípade predaja spoluvlastníckeho podielu iného podielového spoluvlastníka, pričom reálny výkon predkupného práva je pri darovaní vylúčený. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie vec aj nesprávne právne posúdil. To, že zákonné predkupné právo prináleží podielovému spoluvlastníkovi len v prípade predaja spoluvlastníckeho podielu iného podielového spoluvlastníka, vyplýva z gramatického, systematického a logického výkladu relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka. Pojem „predkupné“ právo je možné vykladať len tak, že sa jedná o právo vec kúpiť skôr ako niekto iný. Podielový spoluvlastník ako oprávnená osoba má „predkupné“ právo, teda prednostné právo ako prvý kúpiť podiel druhého spoluvlastníka. Ako predpoklad uplatnenia predkupného práva podielového spoluvlastníka Občiansky zákonník v ustanovení § 140 uvádza skutočnosť, že sa spoluvlastnícky podiel prevádza. Zákonnú definíciu predkupného práva ako takého a samotný mechanizmus postupu pri jeho uplatňovaní obsahujú ustanovenia § 602 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré sa subsidiárne použijú aj na zákonné predkupné právo podielového spoluvlastníka na základe ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka. Z tejto zákonnej definície a z mechanizmu uplatňovania predkupného práva je potom zrejmé, že použitie predkupného práva reálne prichádza do úvahy len pri odplatnom predaji spoluvlastníckeho podielu. Predkupné právo, vrátane zákonného predkupného práva podielového spoluvlastníka, sa tak môže uplatňovať len v prípade, ak prevádzajúci vec (spoluvlastnícky podiel) chce predať (previesť odplatne). Režim ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka nemôže dopadať na darovanie, pretože by fakticky bolo nemožné spoluvlastnícky podiel darovať, keď o jeho darovanie by mali ostatní spoluvlastníci bezpochyby vždy záujem, čo však určite nie je zmyslom ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka. Žalovaní tiež namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny napokon aj z dôvodu, že žalovaný v 1/ rade a žalovaná v 2/ rade sú blízkymi osobami v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, pričom zákonné predkupné právo podielového spoluvlastníka sa pri prevode blízkej osobe neuplatňuje. Vzťah žalovaného v 1/ rade a žalovanej v 2/ rade možno podradiť pod definíciu vzťahu blízkych osôb podľa ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka v časti vety za bodkočiarkou. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu skutkovému záveru a zároveň vec aj nesprávne právne posúdil. Žalovaná v 2/ rade a žalovaný v 1/ rade sú osobami v pomere obdobnom, pričom ich vzájomný vzťah je vzťahom dvoch osôb, v ktorom, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá pociťovala ako vlastnú ujmu. Vzájomný vzťah žalovaných ako blízkych osôb vyplýva zo skutočností určujúcich vznik aktuálneho vzťahu medzi nimi, ktoré viedli k uzavretiu predmetnej darovacej zmluvy. Žalovaná v 2/ rade, ktorá nemá vlastných blízkych príbuzných, preto v situácii, ktorá nastala po skončení dedičského konania po jej manželovi, aj z dôvodu svojich obáv o vlastné bývanie (aby nemusela z bytu odísť, aby nemusela žalobcovi platiť nájomné, na ktoré nemá, resp. aby nemusela žalobcu vyplácať z jeho podielu, na čo prostriedky tiež nemá) na základe vlastného návrhu svoj spoluvlastnícky podiel k bytu previedla darom na žalovaného v 1/ rade, ktorý jej umožnil byt ďalej bez obmedzení užívať (čo je výslovne uvedené aj v darovacej zmluve) a súčasne v súlade so záujmami žalovanej v 2/ rade aktuálne rieši vysporiadanie podielového spoluvlastníctva so žalobcom (súdne konanie aktuálne prebieha na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15C/27/2025). Z hľadiska posudzovania vzájomného vzťahu žalovaných ako vzťahu blízkych osôb je rozhodujúci stav v čase uzavretia darovacej zmluvy. Vyššie uvedené skutočnosti, ktoré potvrdzujú, že vzájomný vzťah žalovaných je vzťahom blízkych osôb, boli v konaní potvrdené vykonaným dokazovaním, konkrétne výsluchom žalovaných a výsluchom svedkyne I. D. H..
5. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Žalobca je jednoznačne toho názoru, že žalovaní 1/ a 2/ neuvádzajú vo svojom odvolaní žiadnu takú právne relevantnú námietku, ktorá by mohla spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku alebo odôvodniť iné rozhodnutie vo veci samej. Žalobca sa plne stotožňuje s tým, ako súd prvej inštancie vyhodnotil vo veci vykonané dokazovanie a aj s tým, k akým skutkovým a právnym záverom dospel, pričom odôvodnenie jeho rozhodnutia žalobca vníma ako jednoznačné a presvedčivé, logické a inštruktívne a najmä ako zákonné a spravodlivé. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa presvedčivo a súlade s ustálenou judikatúrou vysporiadal s námietkou žalovaných 1/ a 2/ ohľadne nedostatku naliehavého právneho záujmu. Nad rámec argumentácie súdu prvej inštancie v tejto časti žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2024, sp. zn. 4Cdo/238/2022. Okrem toho v prípade prevodu spoluvlastníckeho podielu s porušením predkupného práva formou darovacej zmluvy je potrebné obnoviť pôvodný spoluvlastnícky vzťah tým skôr, že žalobca doposiaľ riadne nepoznal podmienky kúpy, a teda je to žalovaná 2/, ktorá musela písomne oznámiť za akých podmienok má záujem svoj spoluvlastnícky podiel previesť a poskytnúť lehotu 2 mesiacov na vyplatenie (por. § 605 Obč. zák.). Predkupné právo spoluvlastníka sa uplatňuje aj v prípade prevodu vlastníckeho práva darovacou zmluvou a ustálená súdna prax už desiatky rokov takýto právny názor zastáva. To, že predkupné právo podielového spoluvlastníka sa uplatňuje aj pri prevode spoluvlastníckeho podielu na základe darovacej zmluvy ustálil Najvyšší súd SR už vo svojom rozsudku z
25. októbra 2005, sp. zn. 1Cdo 102/2005, na ktorý rozsudok správne poukázal aj súd prvej inštancie. Na základe toho, je táto námietka žalovaných úplne bezpredmetná. Skutočnosť, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ nie sú blízkymi osobami v zmysle § 116 Obč. zák. vyplynula z vykonaného dokazovania. V konaní pred súdom prvej inštancie tak bolo jasne preukázané, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ sú len známi, ktorí sa poznajú z prechádzky so psom. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto považuje žalobca odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku súdu prvej inštancie za úplne nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie na základe § 387 CSP ako vecne správny potvrdil, a zároveň, aby zaviazal žalovaných 1/ a 2/ k povinnosti zaplatiť mne žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.
6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
7. Súd prvej inštancie správne zvoleným postupom, predtým ako pristúpil k posudzovaniu vecnej opodstatnenosti žaloby, sa najskôr zaoberal (keďže ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti) jej prípustnosťou z hľadiska ust. § 137 písm. d/ CSP, pričom záver, ktorou zvolenú žalobu posúdil v zmysle ust. § 137 písm. d/ CSP ako prípustnú, považuje odvolací súd za správny.
8. Nad rámec toho, že primárne námietky v otázke naliehavého právneho záujmu sú dostatočne a správne zodpovedané už samotným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:
9. Otázka prípustnosti zvolenej žaloby z hľadiska ust. § 137 CSP a teda aj otázka (ne)existencie naliehavého právneho záujmu, či existencie osobitného predpisu oprávňujúceho žalobcu k podaniu určovacej žaloby, je vecou právneho posúdenia. Základným predpokladom prípustnosti a následne tiež aj úspešnosti určovacej žaloby, o ktorú ide tiež v posudzovanej veci, v prípade ak ide o žalobu na určenie práva (§ 137 ods. 1 písm. c/ CSP) je záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pokiaľ tento nevyplýva z osobitného predpisu (kedy ho preukazovať nie je potrebné) a v prípade ak ide o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 ods. 1 písm. d/ CSP je takáto žaloba prípustnou len v prípade zistenia, že určenie konkrétnej právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu, pre prípad pozitívneho záveru o čom, rovnako skúmanie naliehavého záujmu už do úvahy neprichádza. Pokiaľ takto normované predpoklady z hľadiska ustanovenia § 137 CSP, ako základné podmienky prípustnosti prikročenia k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu nie sú splnené, v prípade záveru o ich nedostatku, je bez ďalšieho daný dôvod zamietnutia žaloby ako celku.
10. Právna úprava procesnej prípustnosti žalôb rozlišuje žaloby na určenie práva (§ 137 písm. c) CSP) a žaloby na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP). U žalôb na určenie práva nová právna úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, s výnimkou, ak tento naliehavý právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. U žalôb na určenie právnej skutočnosti podmienila nová právna úprava možnosť ich podania vtedy, ak požadované určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Podľa novej právnej úpravy tak nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu.
11. Kritériom pre pozitívno-právne členenie žalôb je v zásade podľa § 137 CSP žalobcom formulovaný žalobný návrh (petit) v spojitosti s právnym dôvodom tvrdeného práva. Význam ust. § 137 je predovšetkým normatívny, ktorý normatívny význam spočíva v tom, že ustanovenie vymedzuje podmienky prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ CSP) vychádzajúc zo znenia ustanovenia, ktoré ju normuje, musí vyplývať z osobitného predpisu (hmotného práva), inak je takáto žaloba neprípustná. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“).
12. Pokiaľ teda z osobitného predpisu vyplýva možnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti, už nie je na strane žalobcu povinnosť preukazovať a na strane súdu oprávnenie skúmať naliehavý právny záujem, keďže za týchto okolností právny záujem na určení práva vyplýva priamo z právneho predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje, alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú určovaciu žalobu, ktoré oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem
žalobcu je daný, pokiaľ však takáto možnosť z osobitného predpisu nevyplýva, bez ďalšieho to indikuje k zamietnutiu takto formulovanej žaloby pre jej neprípustnosť.
13. Keďže predmetom sporu sa stalo určenie právnej skutočnosti (určenie neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu porušenia predkupného práva) a nová právna úprava v Civilnom sporovom poriadku podmienila určenie právnej skutočnosti tým, že požadované určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu, môžu byť žalobami o určenie právnej skutočnosti iba tie žaloby, že osobitná právna úprava možnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti pripúšťa. Postačuje, ak prípustnosť takejto žaloby je vyjadrená v osobitnom ustanovení implicitne, teda ak existuje určité zákonné ustanovenie, z ktorého obsahu možno vyvodiť prípustnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti. Žalovaní opätovne v odvolaní poukazovali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/40/2022 zo dňa 29.11.2023, v ktorých bola žaloba o určenie neplatnosti pri porušení predkupného práva podriadená pod § 137 písm. c/ CSP, avšak odvolací súd aj z vlastnej rozhodovacej praxe napr. rozsudok 27Co/71/2024 – 185 zo dňa 25.02.2025) sa prikláňa k názoru, že takýto typ žaloby je nutné podriadiť pod ust. § 137 d/ CSP.
14. Výnimka pre prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí byť upravená v osobitnom predpise. Nemusí však ísť o výslovné oprávnenie „podať žalobu“, ale o ustanovenie, z ktorého vyplýva oprávnenie žalobcu domáhať sa určenia právnej skutočnosti (napr. neplatnosť právneho úkonu) viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 186/2022, prípadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 238/2022. Je potom nesporné, že takýmto osobitným predpisom okrem iného je aj ust. § 40a OZ v spojení s ktorýmkoľvek z § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1 OZ. Ďalej čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 40/2022 zo dňa 29. novembra 2023, toto rozhodnutie nie je použiteľné na prejednávanú vec, pretože podstatou tohto konania bola tá skutočnosť, že nárok žalobcu nebol dôvodný pre nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že v prípade žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musí žaloba smerovať voči všetkým, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností a žaloba bola zamietnutá preto, leto účastníkom konania nebol aktuálny vlastník sporných nehnuteľností zapísaných v evidencii nehnuteľností, a preto toto rozhodnutie ako bolo vyššie uvedené na prejednávanú vec použiteľné nie je.
15. V danej veci sa jedná o žalobu podľa § 137 písm. d/ CSP, pričom osobitným predpisom, z ktorého vyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu titulom porušenia predkupného práva, je Občiansky zákonník, konkrétne ust. § 140 v spojení s § 40a, a v takom prípade súd neskúma naliehavý právny záujem žalobcu na danom určení. Rovnako i ust. § 34 ods. 1, 2 katastrálneho zákona je osobitným predpisom, ktorý pripúšťa možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu pri nerešpektovaní predkupného práva podľa § 140 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie teda správne konštatoval, že žaloba, ktorú podal žalobca, je žalobou procesne prípustnou.
16. Ďalšie námietky žalovaných smerovali k ich nespokojnosti s hodnotením vykonaných dôkazov a z nich vyvodených skutkových a nadväzujúcich právnych záverov v otázke neplatnosti darovacej zmluvy, keď na rozdiel od súdu prvej inštancie zastávali odvolatelia názor, že preukázali, teda uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu tvrdeniu, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy bola splnená zákonná podmienka prevodu medzi blízkymi osobami, tak ako to má na mysli ust. § 116 Občianskeho zákonníka, v prípade ktorého zákon nepredpisuje povinnosť dodržať pri prevode predkupné právo vo vzťahu k zostávajúcim spoluvlastníkom, v tomto prípade žalobcovi. Teda podstatnou otázkou, ktorú je potrebné z hľadiska vyššie uvedenej odvolacej námietky žalovaných zodpovedať, je, či žalovaného 1/ ako nadobúdateľa bolo možné v čase uzatvorenia darovacej zmluvy považovať za osobu blízku prevodcom – žalovanou 2/, teda či navzájom si boli osobami blízkymi tak, ako to predpokladá ust. § 116 Občianskeho zákonníka.
17. Ako vyplýva zo znenia ust. § 140 Občianskeho zákonníka je povinnosťou prevádzajúceho spoluvlastníka ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel v prvom rade ostatným spoluvlastníkom, okrem prípadu prevodu spoluvlastníckeho podielu blízkej osobe.
18. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
19. Pre to, aby sa iné osoby považovali pre účely ust. § 116 Obč. zák. za osoby blízke sa vyžaduje naplnenie subjektívnej stránky, a to existencia ich vnútorného citového vzájomného vzťahu. Zákon blízkosť tohto vzťahu charakterizuje tým, že tento vzťah považuje za blízky vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú. Napriek tomu, že ide o subjektívnu stránku danej fyzickej osoby, ide o skutkový predpoklad, ktorého preukázanie zaťažuje toho, kto tvrdí, že je naplnený. Pri posudzovaní tejto otázky musí byť braný zreteľ na konkrétne okolnosti, pričom je vo zvýšenej miere žiaduce, aby závery z vykonaného dokazovania mali za následok spravodlivé usporiadanie vzťahov. Súdna prax nasvedčuje v prospech toho, že pre naplnenie predpokladov sa vyžaduje vzájomná existencia blízkeho vzťahu medzi dotknutými osobami. Ust. § 116 veta za bodkočiarkou Obč. zák. patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Ak bola hypotéza právnej normy vymedzená správne, nemôže byť rozhodnutie vo veci v rozpore so zákonom z dôvodu, že neboli objasnené ďalšie okolnosti, prípadne, že nebolo prihliadnuté k iným okolnostiam, ktoré v posudzovanom prípade nemožno považovať za podstatné, či významné. Odvolací súd potom môže úvahy súdu prvej inštancie o tom, či medzi žalovanou 2/ a žalovaným 1/ ako ide o vzťah osoby blízkej preskúmať len v prípade jej zjavnej neprimeranosti (k aplikácii právnych noriem s relatívne neurčitou hypotézou odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 22Cdo 1618/2007, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 22Cdo 989/2007).
20. Zákon v ust. § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka nedáva priamu odpoveď na túto otázku a nestanovuje žiadne presné kritériá, z ktorých by záver o tom, že ide o osobu blízku, vyplýval. Každý jeden prípad je individuálny a každý jeden vzťah medzi osobami jedinečný, založený na rôznych väzbách a okolnostiach (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/32/2017).
21. Súd prvej inštancie sa preto správne zaoberal zistením, či výnimka zo zásady predkupného práva v zmysle tzv. „blízkej osoby“ je v tomto spore preukázaná. Za týmto účelom vykonal dokazovanie výsluchmi strán sporu a svedkyne H.. Súd prvej inštancie svoj záver o neunesení dôkazného bremena na tvrdenie o existencii blízkeho vzťahu medzi žalovanými 1/ a 2/ a úvahy vo vzťahu k záveru, že nemali vytvorený bližší vzťah, zrozumiteľným, presvedčivým a dostatočne odôvodneným spôsobom formuloval v odôvodnení rozsudku a dostatočne a presvedčivo sa vysporiadal aj s obranou žalovaných v tomto smere. Odvolací súd na tieto závery prvoinštančného súdu, ktoré majú logickú postupnosť, poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Záver súdu prvej inštancie, že medzi žalovanými navzájom sa nejednalo o blízke osoby v zmysle ust. § 116 Občianskeho zákonníka považoval odvolací súd preto za správny.
22. Žalovaní opätovne v odvolacom konaní ako aj na súde prvej inštancie namietali, že zákonné predkupné právo prináleží podielovému spoluvlastníkovi len v prípade predaja spoluvlastníckeho podielu iného podielového spoluvlastníka, čo vyplýva z gramatického, systematického a logického výkladu relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka. Pojem „predkupné“ právo je možné vykladať len tak, že sa jedná o právo vec kúpiť skôr ako niekto iný, pričom nie je možné sa dovolať relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy ako bezodplatnej zmluvy pri porušení predkupného práva. Súd prvej inštancie správne poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle ktorej je možné dovolať sa aj relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy, teda bezodplatnej scudzovacej zmluvy, pričom poukázal na názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 102/2005 (R 58/2005).
23. Žalovanými uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).