Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Co-72-2025.pdf
PDF · 170.38 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
B1-3C/22/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: MDM FREEZ s. r. o., IČO: 52 988 163, so sídlom Gajova 11, Bratislava, zastúpeného: LEGAL & CORP s. r. o., IČO: 47 237 325, so sídlom Gajova 11, Bratislava proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, o zaplatenie 8 818,57 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29.10.2024, č. k. B1-3C/22/2021-217, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania (výrok II.).
2. Rozhodnutie vo veci právne zdôvodnil § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“), § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že mal v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dôkazov a na základe zhodných tvrdení strán za preukázané vlastníctvo pozemkov žalobcu žalobcom. V konaní rovnako nebolo sporné, že na pozemkoch žalobcu sa nachádza miestna komunikácia vo vlastníctve žalovaného, v dôsledku čoho žalobcovi vzniklo v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. s účinnosťou od 1.7.2009 vecné bremeno. Sporné nebolo ani to, že za toto vecné bremeno náleží žalobcovi náhrada. Spornou otázkou bol výlučne charakter tejto náhrady, a z neho vyplývajúca dôvodnosť námietky premlčania vznesenej žalovaným. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, nakoľko námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná. Konštatoval, že otázka charakteru náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. bola jednoznačne vyriešená judikatúrou Najvyššieho súdu SR, a to najmä v rozhodnutiach zo dňa 26.8.2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018 (súd prvej inštancie nesprávne uvádza 2Cdo/194/2019, pozn. odvolacieho súdu) alebo zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 8Cdo/17/2019. V prvom z uvedených rozhodnutí najvyšší súd poukázal na rozhodnutia zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali obdobnej otázky vychádzajúcej z vecného bremena zriadeného v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom druhé citované rozhodnutie bolo uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR pod č. R 73/2016. V týchto rozhodnutiach dospel najvyšší súd k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, t. j. k 1.9.1993. Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv. V rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2018 najvyšší súd skonštatoval, že vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona patrí k tzv. legálnym vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z.; svedčí o tom aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Na tieto závery najvyšší súd opakovane nadviazal aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019. V tomto uznesení najvyšší súd skonštatoval: „Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.“ S uvedenými závermi najvyššieho sa prvoinštančný súd plne stotožnil a z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné k nim z právneho hľadiska nič dodávať. Pre úplnosť konštatoval, že z uvedených záverov vychádza aj rozhodovacia prax Krajského súdu v Bratislave, napr. rozhodnutie zo dňa 26.10.2021, č. k. 5Co/112/2021-214. Zároveň konštatoval, že zo žalobcom uvádzaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/20214 nevyplývajú ním tvrdené skutočnosti, t. j., že by najvyšší súd v tomto skoršom rozhodnutí potvrdil, že nárok na náhradu je opakujúci sa. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd konštatuje len to, že pri zriadení vecného bremena zo zákona vznikol povinnému z vecného bremena nárok na náhradu zo toto zriadenie
3. K argumentácii žalobcu o rozdielnosti právnej úpravy vecného bremena podľa oboch zákonov, v rámci ktorej žalobca poukázal napr. na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 20.12.2022, sp. zn. IV. ÚS 677/2022, kde ústavný súd ako obiter dictum uviedol, že medzi týmito úpravami existujú rozdiely spočívajúce v dočasnosti riešenia (zákon č. 66/2009 Z. z.) a trvalosti riešenia (zákon č. 182/1993 Z. z.) súd prvej inštancie uviedol, že tieto rozdielnosti nepokladá za dostatočne podstatné pre rozhodnutie súdu. Skutočnosť, že zákon č. 66/2009 Z. z. predpokladá, že dôjde k zámene zastavaných pozemkov s inými náhradnými pozemkami alebo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbami v konaní o pozemkových úpravách podľa osobitných predpisov neznamená, že len z tohto dôvodu nie je možné náhradu za vecné bremeno uhradiť jednorazovo pôvodnému vlastníkovi. Takáto úhrada kompenzuje vlastníka pozemkov na rovnakej úrovni ako sú kompenzovaní vlastníci zastavaných pozemkov v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., a nad rámec tejto kompenzácie majú ešte vlastníci pozemkov v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. právo domáhať sa zámeny pozemkov alebo riešenia prostredníctvom pozemkových úprav. Uvedené platí bez ohľadu na to, že s ohľadom na znenie zákona nemajú títo vlastníci zákonnú možnosť, ako sa týchto úprav reálne domôcť. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že vlastníci mali právo domáhať sa jednorazovej náhrady za vecné bremeno. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že v konaní žalovaný nepoukázal na žiadne rozhodnutie ústavného súdu, a ani si takéhoto rozhodnutia súd nie je vedomý, z ktorého by vyplývalo, že závery najvyššieho súdu týkajúce sa jednorazového charakteru náhrady nie sú ústavne konformné. Takýto záver nevyplýva ani zo žalobcom citovaného uznesenia ústavného súdu zo dňa 20.12.2022, sp. zn. IV. ÚS 677/2022.
4. Vzhľadom na uvedené súd uzavrel, že právo na náhradu za zriadené vecné bremeno vzniklo ku dňu účinnosti § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. dňa 1.7.2009. Ako každé iné majetkové právo s výnimkou vlastníckeho práva aj toto podlieha premlčaniu, pričom premlčacia doba je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka trojročná. Premlčacia doba na uplatnenie práva tak uplynula dňa 1.7.2012. Keďže žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, prvoinštančný súd v zmysle § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohol premlčané právo žalobcovi priznať, preto pre úspešne uplatnenú námietku premlčania žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorý by tak mal právo na priznanie trov konania v plnom rozsahu; keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, prvoinštančný súd rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
5. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že predmetom tejto sporovej veci je žalobcom uplatnený nárok na odplatu za zákonné vecné bremeno, zriadené na základe zákona č. 66/2009 Z. z. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný je pasívne legitimovaný, žalobca je aktívne legitimovaný, vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je odplatné a žalovaný užíva pozemky žalobcu výlučne na základe tohto zákonného vecného bremena. Jedinou podstatnou otázkou v tejto sporovej veci je posúdenie, či nárok na odplatu za vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má jednorazový alebo opakujúci sa charakter. V prípade ak má jednorazový charakter, tak žalovaným uplatnená námietka premlčania je dôvodná a žaloba bola zamietnutá správne. V prípade ak má charakter opakujúceho sa plnenia, tak námietka premlčania nie je dôvodná a keďže jej uplatnenie bol jediný dôvod zamietnutia žaloby, žalobe v takomto prípade má byť v plnom rozsahu vyhovené.
6. Pokiaľ ide o rozhodnutia, na ktoré sa odvolával žalovaný, žalobca poukázal na to, že používajú ako jediný argument v prospech jednorazovosti odplaty porovnanie so zákonom 182/1993 Z. z. Tieto rozhodnutia, ktoré na preukázanie svojho právneho názoru použil aj súd prvej inštancie v zdôvodnení napadnutého rozhodnutia majú spoločné to, že vždy je jediným a hlavným argumentom v prospech jednorazovosti odplaty porovnanie s vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z. z. V uvedených rozhodnutiach je uvedené, že tieto zákonné vecné bremená majú „všetky jednotiace znaky“ a práve tento argument je používaný na hodnotenie, že ak majú tieto zákonné vecné bremená všetky jednotiace znaky spoločné, tak potom musia mať spoločný aj charakter odplaty za toto vecné bremeno. Pri vecnom bremene podľa zákona č. 182/1993 Z. z. je judikatúrou ustálené, že je jednorazová a preto má byť jednorazová aj pri vecnom bremene podľa zákona č. 66/2009 Z. z.
7. Žalobca poukázal na to, prečo je porovnanie vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a zákona č. 66/2009 Z. z. už prekonané a teda ako jediný argument v prospech jednorazovosti odplaty nepoužiteľné. Uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 20.12.2022, sp. zn. IV. ÚS 677/2022, t. j. časovo najaktuálnejšie rozhodnutie súdu aplikovateľné na prejednávanú vec, ústavný súd posudzoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nie nárok na odplatu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., a to z toho dôvodu, že v tejto veci mal vlastník stavby ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. iný titul na užívanie pozemku, ktorý mu neskôr odpadol. Ústavný súd SR tak správne posúdil, že v tomto prípade zákonné vecné bremeno nevzniklo a správne potvrdil priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to ako opakujúce sa plnenie. Napriek tomu, že ústavný súd nemusel zaujať stanovisko ku charakteru odplaty za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., tak v bode 21 považoval za žiadúce sa vyjadriť aj ku charakteru odplaty za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., a to nasledovne: „Čo sa týka argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa jednorazovej peňažnej náhrady za vecné bremeno, ústavný súd sa ňou nemohol zaoberať, pretože za ústavne akceptovateľný považuje taký výklad krajského súdu, že k pozemku žalobkyne nevzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.. Preto otázka náhrady zaň už nebola relevantná. Na okraj však treba dodať, že prímer so zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. ani poukázanie na R 8/2016 nie je namieste, pretože v tomto prípade zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 nie je mienené ako dočasné riešenie úpravy vzájomných vzťahov k priľahlému a zastavanému pozemku v bytovom dome. Zmyslom tejto úpravy podľa zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalé zabezpečenie funkčného užívania priľahlého pozemku, ktorý poskytuje vlastníctvom bytov a nebytových priestorov potrebné a nevyhnutné zázemie a úpravu vzťahov k zastavanému pozemku.“ Žalobca uviedol, že z tohto právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je dočasné, časovo obmedzené - do vykonania pozemkových úprav, vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalé, časovo neobmedzené, a z dôvodu rozdielu medzi nimi nie je možné tieto dve vecné bremená porovnávať z hľadiska posúdenia nároku na odplatu za ne. Existuje medzi nimi zásadný rozdiel, a to rozdiel v tom, že jedno vecné bremeno je dočasné a druhé trvalé a preto musí byť rozdiel aj v charaktere odplaty za tieto vecné bremená. Podľa názoru žalobcu je jednoznačné, že ústavný súd tento rozdiel pomenoval, explicitne uviedol, a urobil tak v spojitosti s otázkou charakteru odplaty za vecné bremeno. Explicitne uviedol, že prímer medzi týmito vecnými bremenami nie je namieste,
čiže nie je možné tieto dve vecné bremená prirovnávať pri posudzovaní charakteru odplaty za ne. Žalobca vyslovil právny názor, že keďže odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993 Z. z. má jednorazový charakter, ústavný súd uviedol, že ho ale pri posudzovaní charakteru odplaty nemožno porovnávať s vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (nakoľko jedno je dočasné a druhé trvalé), tak potom uviedol de facto aj to, že odplata pri vecnom bremene podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má mať charakter opakujúceho sa plnenia. Neexistuje žiaden iný logický výstup alebo interpretácia právneho názoru Ústavného súdu SR v rozhodnutí zo dňa 20.12.2022, sp. zn. IV. ÚS 677/2022. Žalobca si je vedomý toho, že ústavný súd explicitne neuviedol, že odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má mať charakter opakovaného plnenia. Zároveň však platí, že ústavný súd uviedol svoj právny názor v spojení s charakterom odplaty, uviedol, že charakter odplaty pri zákone č. 66/2009 Z. z. nie je možné porovnávať s charakterom odplaty pri zákone č. 182/1993 Z. z. a pomenoval aj dôvod, prečo ich nemožno prirovnávať (dočasnosť vs trvalosť vecného bremena). Z uvedeného vyplýva podľa právneho názoru žalobcu iba jeden nezvratný záver, a síce, že odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má mať iný charakter ako odplata podľa zákona č. 182/1993 Z. z., a ten jediný iný charakter môže byť iba opakujúce sa plnenie. Podľa právneho názoru žalobcu nie je možné tento záver, ktorý z rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, odmietnuť bez toho, aby bola poskytnutá iná interpretácia tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie uviedol, že takýto záver z rozhodnutia ústavného súdu nevyplýva, neuviedol však ako on vykladá tento názor. Keď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uvádza, že odplata má byť jednorazová, z toho dôvodu, že je jednorazová aj pri zákone č. 182/1993 Z. z. a následne 3 roky potom ústavný súd explicitne uvedie, že z hľadiska charakteru odplaty nie je možné porovnávať zákon č. 66/2009 Z. z. a zákon č. 182/1993 Z. z., nakoľko jedno je trvalé a druhé dočasné, potom nie je možné uvedené nechať bez povšimnutia a odignorovať stanovisko ústavného súdu s tým, že tento záver z toho nevyplýva.
8. Podľa názoru žalobcu z hľadiska elementárnej logiky pri posudzovaní charakteru odplaty za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nie je pravdou, že vecné bremená podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z. majú spoločné všetky jednotiace znaky. Rozdiel medzi nimi je v jednom zásadnom znaku, a to dočasnosť/trvalosť. Súd prvej inštancie vo svojom ústnom zdôvodnení po vyhlásení rozsudku uviedol, že podľa jeho názoru je aj vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. de facto trvalé obmedzenie. Tento hodnotiaci úsudok síce nie je zachytený v písomnom odôvodnení rozsudku, ale vyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania, na ktorom bol rozsudok vyhlásený. Takýto hodnotiaci úsudok je v rozpore s explicitným znením § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., v rozpore s explicitne vyjadreným názorom ústavného súdu vysloveným v rozhodnutí IV. ÚS 677/2022 a nevychádza ani z rozhodnutí súdov, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (Najvyšší súd SR, sp. zn. 8Cdo/17/2019). Najvyšší súd totiž nikdy neuviedol, že vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je trvalé alebo de facto trvalé. Uviedol iba, že toto vecné bremeno má spoločné všetky jednotiace znaky s vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z. z., pričom vymenoval ktoré sú spoločné. Druhá vec je, že už neuviedol zásadný znak vecného bremena, v ktorom sa tieto dve vecné bremená líšia, a to dĺžku trvania, ergo dočasnosť/trvalosť, čo je celou podstatou ich rozdielnosti. Nikdy neuviedol, že vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je trvalé riešenie, tým by de facto odstránil z právneho poriadku vykonanie pozemkových úprav, na konci ktorých má vlastník pozemku dostať zákonnú kompenzáciu, čo zatiaľ nikdy nikým nebolo spochybnené.
9. Žalobca poukázal na to, že najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že „Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno“. Žalobca s týmto úplne súhlasil, bolo by to nelogické, ak by náhrada bola jednorazová. A naopak, bolo by úplne logické, spravodlivé a v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ak by náhrada bola opakujúce sa plnenie za každý deň trvania obmedzenia vlastníckeho práva. Žalobca vyjadril presvedčenie, že je omnoho logickejšie, keď vlastník zaťaženého pozemku, ktorému je zákonom obmedzované jeho vlastnícke právo a podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR tak môže byť iba za náhradu (a v nevyhnutnom rozsahu - aj v nevyhnutnom časovom rozsahu) dostane za každý deň trvania obmedzenia spravodlivú náhradu, ktorá patrí za ten deň a dostane ho vždy ten, kto je na svojom vlastníckom práve obmedzovaný. Žalobca si kládol otázku, či je logickejšie, aby vlastník k 1.3.2009 dostal náhradu za vecné bremeno zriadené zákonom v roku 2010, vypočítané ako 20 ročné obmedzenie, a to napriek tomu, že došlo k pozemkovým úpravám, a teda dostal aj finančnú kompenzáciu a stratil vlastnícke právo k pozemku, čím došlo k ukončeniu trvania obmedzenia jeho vlastníckeho práva v roku 2011 a či je logické, aby sa vyplácala náhrada za obmedzenie v roku 2010 za 20 rokov, aj keď obmedzenie trvalo len rok. To, že pri tejto logike už nikto nebude nikomu nič vyplácať, lebo nárok by bol premlčaný
v roku 2012 a je rok 2024 na tom nič nemení. Podľa názoru žalobcu nie je možné takýmto spôsobom ohýbať právo len preto, že to orgánu verejnej správy vyhovuje. Legitímna otázka je, či by názor ohľadom jednorazovej náhrady (vo výške náhrady za 20 rokov) bol rovnaký aj v roku 2011, kedy o premlčaní nemohla byť reč, a či by orgány verejnej správy vyplatili každému obmedzovanému vlastníkovi náhradu vo výške 20 ročného nájmu, vrátane tých vlastníkov, ktorým by pozemky expresne zamenili do pol roka od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.. Vyplatili by tak 20 ročné nájomné a následne by sa do pol roka stali vlastníkmi pozemkov cez zámenu alebo pozemkové úpravy a vyplatili by ešte raz celú cenu pozemku. Z pohľadu žalobcu a z pohľadu elementárnej logiky je omnoho akceptovateľnejšie, že každý vlastník dostane za každý deň obmedzenia malú náhradu za ten ktorý deň, nakoľko iba za dni, kedy je obmedzovaný mu náhrada patrí a patrí tomu, kto je obmedzovaný. Keď vlastníkovi zaťaženého pozemku zamenil orgán verejnej správy pozemok 3 mesiace po účinnosti zákona č. 66/2009 (a také prípady boli), tak predsa nemôže ten vlastník dostať náhradu ako keby bol obmedzovaný 20 rokov. Za úplne nelogické považoval žalobca, aby náhrada patrila len tomu vlastníkovi, ktorý bol vlastníkom 1.3.2009. Vyslovil otázku, že ak tento vlastník fyzická osoba zomrel 2.3.2009, či bude predmetom dedičského konania pohľadávka poručiteľa a v akej výške ju notár spíše ako aktívum dedičstva, či si nechá spracovať znalecký posudok na stanovenie hodnoty. Z verejne dohľadateľných zdrojov sa toto nikdy nestalo a bola by veľká náhoda, ak by od 1.3.2009 do 1.3.2012 nezomrela ani jedna fyzická osoba, ktorá bola vlastníkom takýchto pozemkov. Celý prístup vo vzťahu k charakteru jednorazovej odplaty pri vecnom bremene podľa zákona č. 66/2009 Z. z. smeruje podľa presvedčenia žalobcu k jedinému cieľu, a to, aby nebolo potrebné už nikomu nič vyplácať, a to nie len náhradu za vecné bremeno, ale ani kompenzáciu v rámci pozemkových úprav. Ignoruje sa pritom fakt, že nie je možné stanoviť výšku náhrady, ak nie je známy základný údaj potrebný na jej určenie a to je dĺžka trvania obmedzenia. Toto obmedzenie nie je trvalé obmedzenie, končí vykonaním pozemkových úprav a zároveň nevieme ani 1.3.2009 a ani teraz, ako dlho bude trvať, tak ako sa dá vypočítať výška náhrady, ak nevieme dĺžku trvania obmedzenia. Odpoveď je, že sa nedá. Vyššie uvedené už iba dokresľuje fakt, že v zmysle § 3 ods. 1 pôvodného znenia zákona č. 66/2009 Z. z. a v súčasnosti v zmysle § 8i zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách je subjektom oprávneným podať návrh na vykonanie pozemkových úprav výlučne oprávnený z vecného bremena. Žalobca sa legitímne pýta, prečo by oprávnený z vecného bremena takýto návrh podával. Načo by inicioval proces, na konci ktorého má poskytnúť v zmysle zákona vlastníkovi pozemku kompenzáciu, keď pozemok môže užívať bezodplatne, žiadnu náhradu za vecné bremeno nemusí nikomu v roku 2024 a ani v roku 2013 vyplácať (ak teda nebola podaná žaloba do 1.3.2012). Tento prístup jednoznačne zodpovedá aj vyjadreniu žalovaného v tejto, ale aj v iných obdobných veciach. Žalovaný uvedie, že pozemky na zámenu nemá a návrh na vykonanie pozemkových úprav nepodá, lebo je finančne poddimenzovaný a nemá finančné prostriedky na poskytnutie zákonnej kompenzácie ako výsledok pozemkových úprav. V písomnom vyjadrení „odkáže“ vlastníkovi pozemku, že ani nemá „v dohľadnej dobe nič také čakať.“ Nie je účelom tohto odvolania poukazovať na nedokonalú legislatívu, kedy zákonodarca síce dáva obmedzenému vlastníkovi právo na pozemkové úpravy a kompenzáciu, ale možnosť podať návrh na vykonanie pozemkových úprav dáva iba oprávnenému z vecného bremena, t. j. tomu, kto na tomto stave profituje a nie tomu, kto je týmto stavom obmedzovaný. Poukázal na to koniec koncov aj súd prvej inštancie v bode 23 napadnutého rozhodnutia. Účelom je poukázať na to, že za tohto stavu je súčasný právny stav ďalším argumentom v prospech náhrady ako opakujúceho sa plnenia, lebo bude predstavovať minimálne motiváciu oprávnených z vecného bremena začať konanie, ktoré zákonodarca predpokladá zákonom č. 66/2009 Z. z. V opačnom prípade nebude nikdy existovať žiadna motivácia oprávneného z vecného bremena taký návrh podať a pozemkové úpravy sa nezrealizujú nikdy, čo je v priamom rozpore s účelom zákona č. 66/2009 Z. z.. V lepšom prípade sa zrealizujú pozemkové úpravy alebo zámena iba tým vlastníkom zaťažených pozemkov, ktorí si to vybavia alebo ktorí majú také pozemky, ktoré orgán verejnej správy subjektívne potrebuje vlastniť. Je jednoznačné, že pozemkové úpravy boli od r. 2009 doteraz s viacerými vlastníkmi zrealizované a rovnako platí, že s nepomerne väčším počtom vlastníkov zrealizované neboli. Tento prístup je diskriminačný a dostáva orgán verejnej správy do pozície, že má možnosť pre viaceré subjekty v rovnakom právnom a skutkovom postavení uplatňovať odlišný prístup a de facto realizovať individuálny správny akt, a to rozhodne, že ešte isto počkajú. V tejto súvislosti žalobca poukázal na odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k uzneseniu Ústavného súdu SR zo dňa 27.5.2021, sp. zn. III. ÚS 340/2021-21. Žalobca vyslovil otázku, že ak má nárok na odplatu iba prvý vlastník zaťažených pozemkov, prečo bol dôvod na zamietnutie žaloby námietka premlčania. Súd prvej inštancie ako dôvod zamietnutia žaloby uviedol úspešne vznesenú námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného. Na druhej strane však argumentuje rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktorý cituje v bode 17. a sám v bode 19. uvádza svoj hodnotiaci úsudok, a síce,
že nárok na odplatu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má údajne iba pôvodný vlastník, ktorý bol vlastníkom v deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. 1.3.2009, ergo 1.7.2009. V takomto prípade ale podľa názoru žalobcu nemôže byť úspešne vznesená námietka premlčania. Pri námietke premlčania uplatnený nárok existuje, ale je uplatnený po uplynutí premlčacej doby a preto mu súd neposkytne právnu ochranu. Ak ale nárok patrí iba tomu vlastníkovi, ktorý bol vlastníkom v roku 2009, tak potom by tento nárok žalobcovi nepatril, nakoľko žalobca nebol vlastníkom v roku 2009. Samotná argumentácia žalovaného vo vzťahu k premlčaniu a názor súdu prvej inštancie v bode 21. napadnutého rozhodnutia tak vylučuje, že by nárok na odplatu patril iba prvému vlastníkovi, odhliadnuc od ďalších dôvodov, pre ktoré to tak nemôže byť. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019, na ktoré upozornil aj súd prvej inštancie v bode 17. napadnutého rozhodnutia však skutočne uvádza, že náhrada patrí iba „tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona“. Ak teda žalobca nárok nemal, ako sa mu mohol premlčať, pričom žalobca znovu dal do pozornosti, že údajné premlčanie bol jediný argument žalovaného a aj jediný dôvod rozhodnutia súdu prvej inštancie.
10. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v plnom rozsahu.
11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 31.1.2025, v ktorom uviedol, že má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, podloženým platnou legislatívou a v súlade s konštantnou judikatúrou súdov vyššej inštancie. Odôvodnenie rozsudku podľa názoru žalovaného podáva ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky nastolené v tunajšom konaní. Povinnosťou súdov nie je uvádzať, ako sa vysporiadali so všetkými tvrdeniami uvádzanými sporovými stranami v priebehu konania, ale majú poukázať len na tie, ktoré považovali za podstatné z hľadiska svojho rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s vyššie uvedeným. V odôvodnení napadnutého rozsudku zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia a pri výklade a aplikácii zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na právny základ sporu sa od nich neodchýlil a nepoprel ich význam ani účel.
12. Žalovaný mal za to, že na pozemku vzniklo zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Na pozemku sa nachádza miestna komunikácia III. triedy, čo nie je v konaní sporné. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešli z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obcí veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Žalovaný je vlastníkom komunikácií v zmysle § 3d zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Dňom 1.7.2009 nadobudol platnosť a účinnosť zákon č. 66/2009 Z. z., v zmysle ktorého má hlavné mesto SR Bratislava právny vzťah k pozemkom pod verejnými stavbami založený ex lege. S poukazom na znenie § 1 a § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. žalovaný uviedol, že k zaťaženému pozemku, na ktorom sa nachádza miestna komunikácia III. triedy vzniklo dňom 1.7.2009 zákonné vecné bremeno, ktoré je žalobca povinný strpieť do realizácie majetkovoprávneho usporiadania formou zámeny pozemkov, resp. do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Je nespochybniteľné, že účelom zákonodarcu prijatím uvedeného zákona bolo pomôcť obciam a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom, na ktorých sú postavené stavby v ich vlastníctve a zároveň usporiadať právne vzťahy s vlastníkmi daných pozemkov. Účelom zákona je usporiadať majetkové vzťahy k pozemkom a stavbám, t. j. upraviť vlastníctvo k stavbe a k pozemku skrz upravený inštitút vecného práva. Zákonodarca v dôvodovej správe k § 4 uviedol, že vecné bremeno nezakladá vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívnym riešením. Vecné bremeno obmedzuje vlastníka pozemku v prospech obce alebo vyššieho územného celku v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie činnosti samospráv. Jednou z činností samosprávy je v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení aj zabezpečenie výstavby, údržba a vykonávanie správy miestnych komunikácií, verejných priestranstiev. Žalobca podľa LV č. XXXX nadobudol pozemok na základe kúpnej zmluvy V-23215/2020 zo dňa 12.10.2020 a kúpnej zmluvy V-715/2021 zo dňa 20.1.2021. Žalobca už v čase nadobudnutia pozemku musel mať vedomosť, že je zaťažený miestnou komunikáciou a zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Nie je však zrejmé, z akého dôvodu a za akým účelom žalobca pozemok nadobúdal.
13. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii, v zmysle ktorej je jedinou podstatnou otázkou v predmetnej sporovej veci posúdenie, či nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena podľa zákona má jednorazový alebo opakujúci sa charakter, žalovaný uviedol, že vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, a tak nemožno jeho vznik posudzovať samostatne u každého vlastníka zaťaženého pozemku. Z uvedeného potom vyplýva, že aj finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená. Vzhľadom na uvedené žalovaný poukázal na súdnu prax, ktorá ustálila, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Právo na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva formou vecného bremena sa mohlo po prvýkrát uplatniť v deň účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., teda dňa 1.7.2009, pričom trojročná premlčacia lehota podľa § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka uplynula dňom 1.7.2012, a preto neexistuje zákonný nárok na domáhanie sa finančnej náhrady za jeho vznik.
14. K problematike náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2019, sp. zn. 8Cdo/17/2019 ako aj zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 7Cdo/49/2023, v zmysle ktorého: „Podľa názoru najvyššieho súdu bola nosná právna otázka (o jednorazovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.) praxou súdnych autorít už vyriešená, keďže za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať nielen rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ale i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor. ...... Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. ... Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov". ...... V uznesení z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019 najvyšší súd v podobných súvislostiach pri interpretácii § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. uviedol, že „odvolací súd rozhodol v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, keď uzavrel, že z charakteru uplatneného práva žalobcu na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena je ustálené, že išlo o jednorazovú odplatu; nakoľko vecné bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je momentálne vo vlastníctve žalobcu, vzniklo zo zákona ku dňu 01.07.2009 a vlastník pozemku si v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. do 01.07.2012, jeho právo sa premlčalo, teda nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena bol v čase kúpy pozemku so zákonným vecným bremenom žalobcom dňa 18.06.2014 už premlčaný". Toto rozhodnutie rovnako prešlo testom ústavnosti, keď ústavný súd uznesením z 12. mája 2022 sp. zn. III. ÚS 272/2022 odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia (III. ÚS 68/2019 a III. ÚS 340/2021) uviedol, že „[z]ákon č. 66/2009 Z. z. mlčí v tom, že by sťažovatelia mali mať či už jednorazovú alebo opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Záver, že im nemožno priznať opakovanú náhradu, preto nemožno považovať za vylúčenie zákonom predpokladaného následku, a preto v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno dospieť k záveru, že by išlo o rozhodnutie, ktoré je nelogické alebo v zjavnom rozpore s právnou úpravou, ktorú najvyšší súd v tejto veci aplikoval" (pozri tiež III. ÚS 621/2023, III. ÚS 95/2020). K podobným záverom dospel dovolací súd aj v uznesení zo 14. decembra 2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021.“
15. V uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2023, sp. zn. III. ÚS 621/2023-39 sa súd vo vzťahu k charakteru odplaty za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. jednoznačne
vyjadril, že ide o jednorazovú odplatu: „Zriadenie vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z. z. nemožno samo osebe považovať za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva bez primeranej náhrady, ak všeobecné súdy dospeli k záveru, že právni predchodcovia sťažovateľov sa mohli úspešne domôcť primeranej, jednorazovej, no premlčaniu podliehajúcej náhrady za zriadenie vecného bremena. Vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu právnej istoty je nutné uviesť, že vzhľadom na niektoré rozhodnutia nižších súdov, ktoré priznávali opakované plnenie z vecného bremena, k čomu sa pôvodne prikláňal aj krajský súd, aj vo veci sťažovateľov existovala možnosť, že im bude priznaná táto forma náhrady. Krajský súd však práve súlade s princípom právnej istoty nasledoval judikatúru najvyššieho súdu o jej jednorazovej povahe, keďže je to práve najvyšší súd, ktorý má úlohu zjednocovať rozdielnu judikatúru nižších súdov. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.“
16. Žalovaný poukázal aj na niektoré rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorými boli potvrdené tvrdenia žalovaného, a to uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/35/2018 zo dňa 31.01.2019, ktorého predmetom boli pozemky zastavané komunikáciou, pričom súd uviedol, že odvolací súd tiež poukazuje na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu SR, ktorý bol zverejnený v Zbierke zákonov č. 8/2016 ako rozhodnutie pod. č. 73, podľa ktorého právo na náhradu za vecné bremeno vzniknuté v zmysle obmedzenia vlastníckeho práva vzniklo ex lege a patrí jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona a ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku nevyplýva právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 3Cdo 49/2014) a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.06.2021, sp. zn. 9Co/113/2020, tiež v obdobnej veci, v ktorom sa súd odvoláva na ustálenú rozhodovaciu prax: „Najvyšší súd SR ako súd dovolací obdobnú otázku týkajúcu sa priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/20I4, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/20I4, ktoré rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 pod č. R 73/2016. V tomto rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia a v súdnom konaní ho môže vlastník úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Z týchto rozhodnutí ďalej Najvyšší súd SR vychádzal aj pri posudzovaní otázky priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a to rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.8.2019 a predovšetkým sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 uviedol, že právny názor prezentovaný v rozsudkoch sp. zn. 7Cdo/26/2014 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (č. R 73/2016) je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.“
17. Z vyššie uvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že pozemok je zaťažený zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a jednorazová odplata za zriadenie vecného bremena patrí prvému vlastníkovi pozemku, ktorá je už v súčasnosti premlčaná. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
18. Žalobca reagoval podaním zo dňa 21.2.2025, v ktorom uviedol, že prostriedky procesnej obrany žalovaného v podanom vyjadrení prevažne smerujú k pokusu žalovaného preukázať súdu, že náhrada za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. má charakter údajne jednorazovej odplaty. Žalovaný v podanom vyjadrení cituje niekoľko súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorých má byť náhrada za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. jednorazová. Rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný odvoláva, a ktoré na preukázanie svojho
právneho názoru použil aj súd prvej inštancie v zdôvodnení napadnutého rozhodnutia majú spoločne jednu vec a síce, že vždy je jediným a hlavným argumentom v prospech jednorazovej odplaty porovnanie s vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z. z. Súd prvej inštancie ako aj žalovaný považujú za jediný a hlavný argument jednorazovej odplaty, a to porovnanie vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. s vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Žalobca opätovne namietal tento názor, nakoľko ide o dva rozdielne charaktery vecných bremien, keďže vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je dočasné, časovo obmedzené - do vykonania pozemkových úprav a vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalé, časovo neobmedzené, pričom z dôvodu týchto rozdielov nie je možné tieto dve vecné bremená porovnávať z hľadiska posúdenia nároku za odplatu za ne. Medzi týmito dvoma vecnými bremenami existuje zásadný rozdiel, a to rozdiel v tom, že vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalé a vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je dočasné, a preto musí byť rozdiel aj v charaktere odplaty za tieto vecné bremená. Vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu SR zo dňa 20.12.2022, sp. zn. IV. ÚS 677/2022-14, ktoré je podľa názoru žalobcu časovo najaktuálnejšie z pohľadu otázky náhrady za zriadenie vecného bremena žalobca zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú v odvolaní a doplnil, že ústavný súd môže svojim rozhodnutím zrušiť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a to aj také, ktoré bolo zverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR. Ak je teda ústavný súd toho právneho názoru, že z hľadiska charakteru odplaty nie je možné porovnávať vecné bremená podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a podľa zákona č. 66/2009 Z. z., tak potom má byť odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. opakujúce sa plnenie, t. j. za každý deň trvania obmedzenia vlastníckeho práva, vo výške zistenej znalcom, čo je nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní. V súvislosti s vyhodnotením námietky premlčania žalobca zopakoval svoju doterajšiu argumentáciu a doplnil, že za kľúčové aj naďalej možno považovať oslabenie práva rizikom premlčania nároku, a to aj z pohľadu možného rozporu s dobrými mravmi (ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa právneho názoru žalobcu tam, kde zákon mlčí, je každý zo spôsobov náhrady len alternatívou, a napriek tomu, že poskytnutie jednorazovej náhrady sa môže javiť pre žalovaného ako najvýhodnejšie (náhrada blízka hodnote veci, jedno konanie), pokiaľ premlčanie oslabuje uplatnenie tohto spôsobu náhrady, potom do času, kým žalovaný neurčí spôsob plnenia, sa zánik druhého (menej výhodného) spôsobu nejaví ako dôvodný. V nadväznosti uvedené žalobca zotrval na právnom názore, že dostatočne preukázal, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu trpí vadami špecifikovanými v odvolaní a žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu.
19. Žalovaný sa vyjadril podaním zo dňa 27.2.2025, v ktorom uviedol, že žalobca vo vyjadrení žalobcu neuvádza nové skutočnosti, ku ktorým by sa žalovaný už skôr nevyjadril, pričom opakovane namieta skutočnosť, že odplata za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Zároveň k problematike náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. poukázal žalovaný na to, že rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 20.12.2022, sp. zn. IV. ÚS 677/2022 sa zaoberá odlišnou právnou situáciou ako je posudzovaná v tunajšom konaní. V danej veci existoval v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. právny vzťah k dotknutému pozemku, a teda zákonné vecné bremeno nevzniklo, čo nie je prípad tunajšieho konania, kedy vecné bremeno vzniklo účinnosťou tohto zákona. Žalovaný opakovane zdôraznil, že aj „najaktuálnejšia“ súdna prax potvrdzuje tvrdenia uvedené v napadnutom rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol, napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 7Cdo/49/2023 alebo uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2023, sp. zn. III. ÚS 621/2023-39. Žalovaný zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a mal za to, že pozemok je zaťažený zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z., jednorazová odplata za zriadenie vecného bremena patrí prvému vlastníkovi pozemku, ktorá je už v súčasnosti ako aj v čase podania žaloby premlčaná. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
20. Žalobca doplnil svoju argumentáciu v podaní zo dňa 4.6.2026, v ktorom upriamil pozornosť na zásadné zjednotenie rozhodovacej praxe a ustálenie ústavne konformného výkladu, ku ktorému došlo dňa 15.4.2026 vydaním zjednocujúceho uznesenia Pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2026, prijatého v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Predmetné uznesenie bolo prijaté s cieľom odstrániť nejednotnosť právnych názorov v rozhodovacej činnosti a zabezpečiť princíp právnej istoty prostredníctvom zjednotenia ústavne konformného výkladu dotknutej právnej otázky. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí explicitne zadefinoval účinky prijatého právneho názoru tak, že je uplatniteľný na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025. Vzhľadom na to, že odvolacie konanie v predmetnej veci doposiaľ nebolo právoplatne skončené a odvolací súd bude svoje rozhodnutie vyhlasovať po tomto stanovenom momente, predmetné zjednocujúce uznesenie zakladá priame a bezprostredné právne účinky pre posúdenie tejto právnej veci. Žalovaný zdôraznil, že predmetné zjednocujúce uznesenie sa dotýka práve tej právnej otázky, na ktorej prvoinštančný súd založil zamietnutie žaloby. Jedinou skutočne spornou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie charakteru náhrady za zákonné vecné bremeno. Prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie výlučne na závere, že ide o jednorazovú náhradu. Práve tento právny názor však bol zjednocujúcim uznesením Pléna Ústavného súdu SR prekonaný a označený za ústavne neudržateľný. Za situácie, keď dôvod zamietnutia žaloby spočíval výlučne v právnom názore, ktorý bol následne odmietnutý najvyšším orgánom ochrany ústavnosti, nie je možné na napadnutom rozsudku naďalej stavať. Uvedená zmena preto musí byť pri rozhodovaní odvolacieho súdu plne reflektovaná.
21. Po zhrnutí doterajšej argumentácie žalobca poukázal na závery uznesenia PLz. ÚS 1/2026, a to k prekonaniu starej judikatúry o jednorazovosti: „V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o povahe náhrady za vecné bremeno zriadené podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby... a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.“, k zmene dočasného obmedzenia na fakticky trvalé: „Rastúca relevancia plynutia času je daná tým, že zriadenie zákonných vecných bremien zákonom č. 66/2009 Z. z. bolo v období jeho prijatia zákonodarcom projektované ako dočasné riešenie... Keďže k nastoleniu popísaných trvalých spôsobov usporiadania nedochádza v dostatočnej miere, dočasné riešenie plynutím času nadobúda trvalú povahu.“ a k legitimite očakávania žalobcu na zmenu judikatúry: „...uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025 prinieslo žalobcom z dôvodov tam uvedených nádej na judikatúrny posun vedúci k ich úspechu pri uplatňovaní ich kompenzačných nárokov. Preto až od tohto momentu sa na žalujúcej strane stáva dôvodným očakávanie, že všeobecný súd v závislosti od skutkových a právnych okolností konkrétneho prípadu môže opustiť právny názor o jednorazovej povahe náhrady.“.
22. Žalobca konštatoval, že z citovaného uznesenia Pléna Ústavného súdu SR vyplýva pre tento spor niekoľko zásadných záverov, ktoré podľa názoru žalobcu vylučujú potvrdenie napadnutého rozsudku. Žalobca poukázal na to, že podľa záväzného výroku uznesenia Pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2026-8 je nový právny názor o prekonaní starej judikatúry uplatniteľný na všetky rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po 28. máji 2025. Nakoľko odvolacie konanie v tejto veci stále prebieha a dosiaľ nebolo právoplatne skončené a odvolací súd bude svoje rozhodnutie vyhlasovať v roku 2026, je povinný aplikovať tento nový, ústavne konformný výklad. Opačný postup, t. j. potvrdenie zamietavého rozsudku súdu prvej inštancie s odkazom na premlčanie by bol v priamom rozpore so záväzným uznesením Pléna Ústavného súdu SR, čím by vytvoril priestor na namietanie porušenia základných práv v konaní o ústavnej sťažnosti. Hlavná a jediná obranná línia žalovaného mesta Bratislava - že nárok je jednorazový a premlčaný v roku 2012 bola týmto PLz. Ústavného súdu definitívne prelomená. Keďže finančná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. má povahu opakovaného plnenia (renty) za každý deň obmedzenia, premlčacia doba nezačala plynúť jednorazovo v roku 2009. Pri opakujúcich sa plneniach plynie premlčacia doba pre každý jednotlivý denný či mesačný nárok samostatne. Žalobcom uplatnená suma 8 818,57 eur sa týka presne špecifikovaného obdobia rokov 2018 - 2021, čo v plnom rozsahu spadá do zákonnej trojročnej premlčacej doby pred podaním žaloby, a teda nárok nie je premlčaný. Rozsudok prvoinštančného súdu bol založený na predpoklade, podľa ktorého nárok na finančnú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vznikol jednorazovo a následné plynutie času od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nemá z hľadiska vzniku ďalších nárokov právny význam. Tento záver bol opretý najmä o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predovšetkým o rozhodnutie sp. zn. 8Cdo/17/2019. Následný právny vývoj však preukázal neudržateľnosť takéhoto výkladu. Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky pri prehodnotení dovtedajšej rozhodovacej praxe zdôraznilo, že dlhodobé pretrvávanie núteného obmedzenia vlastníckeho práva bez primeraného majetkového usporiadania predstavuje právne významnú skutočnosť, ktorú nemožno pri posudzovaní nároku opomenúť. Práve pokračujúce obmedzenie vlastníckeho práva počas dlhého časového obdobia, bez aktivity zo strany povinného
subjektu smerujúcej k usporiadaniu právnych vzťahov, bolo jedným z rozhodujúcich dôvodov pre opustenie dovtedajšej koncepcie jednorazovej náhrady. Za týchto okolností právny záver súdu prvej inštancie, založený na už prekonanej judikatúre, nemôže obstáť. Jeho rozhodnutie vychádza z právneho názoru, ktorý bol následne autoritatívne prehodnotený, a preto nezodpovedá aktuálnym ústavným požiadavkám na ochranu vlastníckeho práva a na poskytnutie primeranej náhrady za jeho dlhodobé nútené obmedzenie. Plénum ústavného súdu v bode 20 uznesenia zdôraznilo, že obce a mestá v týchto sporoch vystupujú ako nositelia základných práv a slobôd požívajúcich súdnu ochranu, nie ako nedotknuteľní nositelia verejnej moci. Prípadný nedostatok finančných prostriedkov žalovaného na majetkovoprávne usporiadanie alebo jeho pasivita pri iniciovaní pozemkových úprav nemôže ísť na ťarchu žalobcu a nemôže ho zbaviť ústavného práva na primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je podľa názoru žalobcu po vydaní uznesenia PLz. ÚS 1/2026-8 ústavne aj zákonne neudržateľný. Súd prvej inštancie pochybil, keď sa nekriticky držal staršieho názoru o jednorazovej náhrade, čím zbavil žalobcu ochrany jeho vlastníckeho práva. Na základe vyššie uvedeného žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu a vzhľadom na to, že skutkový stav bol pred súdom prvej inštancie kompletne zistený a sporným zostalo výlučne právne posúdenie otázky premlčania, žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
23. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť.
24. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, 10) ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 25. Podľa § § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. 26. Zákon č. 66/2009 Z. z. o opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši. Zákonné vecné bremená vznikajú priamo zo zákona, teda okamihom účinnosti právnej normy alebo naplnením hypotézy právnej normy, ktorá predpokladá vznik vecného bremena. 27. Na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009. V judikatúre už bol konštatovaný názor, že je neudržateľné, aby zákonom konštituované vecné bremeno obmedzovalo vlastníka pozemku pod stavbou bez toho, aby mu za takéto obmedzenie patrila náhrada. I keď zákon č. 66/2009 Z. z. právo na náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno neupravuje, právo na náhradu vzniká vlastníkovi pozemku podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 128 ods. 2 a § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. 28. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri posúdení otázky, či vlastníkovi pozemku vzniká právo na náhradu za vzniknuté bremeno jednorazovo (tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) alebo opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov, vychádzal z doposiaľ ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, citovanej v napadnutom rozhodnutí (ktorá prešla testom ústavnosti), v zmysle ktorej je finančná náhrada za vznik vecného bremena jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. 29. Odvolací súd však upriamuje pozornosť na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.4.2026, sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 vo veci zjednotenia právneho názoru vysloveného II. senátom Ústavného súdu SR v náleze č. k. II. ÚS 369/2025-49 z 24. septembra 2025 a odlišného právneho názoru, ku ktorému dospel III. senát Ústavného súdu SR v konaní sp. zn. III. ÚS 185/2026. Ústavný súd uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 rozhodol, že „Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého okolnosť odôvodňujúcu prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o povahe náhrady
za vecné bremeno zriadené podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, môže tvoriť fakt, že ani po 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona nebol dosiahnutý jeho účel spočívajúci v definitívnom usporiadaní vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou alebo vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, je uplatniteľný len na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025.“ V odôvodnení uznesenia ústavný súd okrem iného uviedol, že „Rozhodujúcim okamihom pre úvahy o zmene ustálenej judikatúry týkajúcej sa povahy náhrady za vecné bremená zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. sa stala právoplatnosť uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025, v ktorom ústavný súd vniesol do prostredia stabilizovanej judikatórnej praxe náznak zmeny v uvažovaní o povahe predmetnej náhrady, a to na podklade doktríny o evolutívnom vývoji judikatúry. Aj uvedená doktrína sa však všeobecnými súdmi i ústavným súdom musí uplatňovať tak, aby bola šetrená právna istota, legitímne očakávania i materiálna rovnosť dotknutých nositeľov základných práv a slobôd.“ 30. Uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 28.5.2025, sp. zn. PL. ÚS 12/2025 síce ústavný súd odmietol návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (o súlade § 2 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z. s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), v odôvodnení svojho rozhodnutia (v bode 24.) však konštatoval, že „Navrhovateľ vyslovil názor, že považuje za nespravodlivé, ak by žalobcovi nebola priznaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva len z dôvodu, že by pri zákonnom vecnom bremene bola náhrada jednorazovej povahy. Podľa ústavného súdu nemôže byť dôvodom na podanie návrhu na nesúlad právnych predpisov nesúhlas navrhovateľa (v pozícii konajúceho súdu) so spôsobom interpretácie dotknutých právnych noriem inými súdmi, hoci aj v rozhodnutiach s precedentným dopadom na posudzovaný spor (čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP). Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 CSP). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20. októbra 2011, Nejdet Sahin a Perihan Sahin v. Turecko, č. 13279/05, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.“ 31. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v otázke náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. došlo k zmene ustálenej judikatúry, pričom právny názor ústavného súdu vysloveného v zjednocujúcom rozhodnutí PLz. ÚS 1/2026 sa vzťahuje aj na prejednávanú vec, keďže rozhodnutie o nej ešte nenadobudlo právoplatnosť. Z uvedeného rozhodnutia totiž vyplýva, že nový právny názor ústavného súdu je uplatniteľný len na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 zo dňa 28.5.2025. V bode 24. ústavný súd zároveň uviedol, že „Ak všeobecný súd svoje konečné rozhodnutie vyhlásil pred právoplatnosťou uznesenia sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025, nemožno konštatovať, že porušil základné práva a slobody žalujúceho vlastníka vecným bremenom zaťaženého pozemku len preto, lebo ústavný súd o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti takému rozhodnutiu všeobecného súdu rozhoduje až v neskoršom období vyznačujúcom sa narušenou právnou istotou a spochybnenými legitímnymi očakávaniami o riešení otázky povahy spornej náhrady, teda v období po právoplatnosti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025. Vyhovenie ústavnej sťažnosti v takom prípade znamená intervenciu do základných práv a slobôd žalovaných v podobe narušenia ich právnej istoty a ich legitímnych očakávaní k okamihu, keď im rozhodovacia prax všeobecných súdov garantovala stabilitu a nesignalizovala eventualitu evolutívnej zmeny. Rovnako ide o zásah do materiálnej rovnosti žalovaných, keďže o ústavných sťažnostiach proti rozhodnutiam všeobecných súdov z obdobia spred uznesenia sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025 môže byť rozhodnuté odlišne v závislosti od toho, či o takých ústavných sťažnostiach ústavný súd rozhoduje pred alebo po uvedenom uznesení pléna ústavného súdu. Bez ústavne ospravedlniteľného dôvodu sa tým vytvoria dve skupiny porovnateľných žalovaných podľa toho, kedy o ich ústavných sťažnostiach ústavný súd rozhoduje. Spôsobilým vyvažujúcim faktorom pritom nemôže byť potenciál pozitívnej
zmeny hmotnoprávneho postavenia žalobcov (vlastníkov pozemkov). Rozhodnutia všeobecných súdov vzťahujúce sa na obe definované skupiny žalovaných totiž pochádzajú z obdobia, keď boli právna istota a legitímne očakávania všetkých žalobcov stabilizované uplatňovaním právneho názoru o jednorazovej povahe náhrady za vecné bremená zaťažujúce ich pozemky. Až uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025 prinieslo žalobcom z dôvodov tam uvedených nádej na judikatórny posun vedúci k ich úspechu pri uplatňovaní ich kompenzačných nárokov. Preto až od tohto momentu sa na žalujúcej strane stáva dôvodným očakávanie, že všeobecný súd v závislosti od skutkových a právnych okolností konkrétneho prípadu môže opustiť právny názor o jednorazovej povahe náhrady.“ 32. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie pri ďalšom prejednaní veci bude zohľadniť právny názor ústavného súdu pri posudzovaní nároku žalobcu (a uplatniť ho tak, aby bola šetrená právna istota, legitímne očakávania i materiálna rovnosť dotknutých nositeľov základných práv a slobôd) a v prípade jeho aplikácie zaoberať sa peňažným nárokom žalobcu, ktorý doposiaľ nebol predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Následne bude úlohou súdu prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite právne a skutkovo zdôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia je povinný vypracovať tak, aby zodpovedal ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t. zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku uplatnenom žalobcom; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). 1.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).