Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_6CoPr-5-2020.pdf
PDF · 97.94 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/5/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: JOJO, s.r.o., so sídlom Jelšovec 79, IČO: 36 750 824, zastúpený JUDr. Vlastimilom Petřekom, PhD., advokátom so sídlom Poprad, Námestie sv. Egídia 6/11, proti žalovanému: A. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom K.-F., K. XX/XX, zastúpený JUDr. Evou Mészárosovou, advokátkou so sídlom Nitra, Piaristická 1, o zaplatenie 1 956,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 03. 03. 2020 č. k. 11Cpr/28/2018-89, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v plnej výške.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 1 956,50 eura s 8 % úrokom z omeškania odo dňa 16. 09. 2016 na tom skutkovom základe, že dňa 16. 08. 2016 žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o splátkovom kalendári (ďalej v rozhodnutí len „zmluva“), na základe ktorej sa dlžník zaviazal uhrádzať pre veriteľa mesačné splátky svojho dlhu vo výške 2 500 eur, vzniknutého z titulu zlej evidencie vedenej žalovaným, ktorou sa o túto sumu obohatil. Žalovaný z celkovej sumy 2 500 eur uhradil jednotlivými splátkami dňa 11. 05. 2016 sumu 100 eur, dňa 02. 06. 2016 sumu 100 eur, dňa 11. 07. 2016 sumu 150 eur, dňa 10. 08. 2016 sumu 150 eur a dňa 16. 08. 2016 sumu 43,50 eura, spolu 543,50 eura. Zostatok dlhu ku dňu 16. 08. 2016 vo výške 1956,50 eura žalovaný uznal a so žalobcom uzavrel Zmluvu o splátkovom kalendári zo dňa 16. 08. 2016, v ktorej sa zaviazal počnúc dňom 15. 09. 2016 platiť svoj dlh splátkami vo výške 100 eur mesačne až do úplného zaplatenia, čo potvrdil svojím podpisom na vyúčtovaní, ktorý tvoril neoddeliteľnú prílohu zmluvy o splátkovom kalendári zo dňa 16. 08. 2016. V prípade omeškania s jednou platbou bola zvýšená čiastka splatná ihneď.
3. Právne svoje rozhodnutie oprel o ust. § 182 ods. 1 až 4, § 186 ods. 1 až 3, § 191 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 558 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v rozhodnutí len „OZ“). Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný bol zamestnaný u žalobcu od roku 2011 v pracovnej pozícii čašník - barman, pričom pracoval výlučne na prevádzke X. I. v E.. Dňa 16. 08. 2016 strany sporu uzavreli zmluvu o splátkovom kalendári, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal uhrádzať pre žalobcu mesačné splátky svojho dlhu vo výške 2 500 eur, vzniknutého z titulu zlej evidencie vedenej žalovaným. Žalovaný z celkovej sumy 2 500 eur uhradil jednotlivými splátkami
v čase od 11. 05. 2016 do 16. 08. 2016 sumu 543,50 eura, a to: dňa 11. 05. 2016 sumu 100 eur, dňa 02. 06. 2016 sumu 100 eur, dňa 11. 07. 2016 sumu 150 eur, dňa 10. 08. 2016 sumu 150 eur a dňa 16. 08. 2016 sumu 43,50 eura. Zostatok dlhu ku dňu 16. 08. 2016 vo výške 1956,50 eura bol žalovaným uznaný a tento sa zaviazal počnúc dňom 15. 09. 2016 splatiť splátkami vo výške 100 eur mesačne až do úplného zaplatenia, čo potvrdil svojím podpisom na vyúčtovaní, tvoriacom neoddeliteľnú prílohu zmluvu o splátkovom kalendári zo dňa 16. 08. 2016. V prípade omeškania s jednou platbou bola zvyšná splátka splatná ihneď, pričom žalobca so žalovaným uzatvorili aj dohodu o hmotnej zodpovednosti. Konštatoval, že zamestnávateľ nemá právnu povinnosť od zamestnanca požadovať náhradu škody, za ktorú zodpovedá. Za predpokladu, že sa zamestnávateľ rozhodne vymáhať od zamestnanca škodu, Zákonník práce od neho vyžaduje, aby so zamestnancom prerokoval požadovanú výšku náhrady škody a oznámil mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa keď sa zistilo, že škoda vznikla. Toto prerokovanie ako aj prerokovanie výšky požadovanej náhrady škody so zástupcami zamestnancov, ak výška náhrady škody prevyšuje 50 eur, má poriadkový charakter procesno-právnej podmienky, ktorá by zamestnávateľovi bránila uplatniť nárok na súde. Mesačná poriadková lehota mu začína plynúť zistením škody. Neprerokovanie náhrady škody so zástupcami zamestnancov neovplyvňuje platnosť uznania škody zamestnancov. Dohoda o spôsobe náhrady škody má obsahovať uznanie zamestnanca nahradiť škodu v určenej výške, ako aj dohodu o spôsobe náhrady škody. Ak zamestnanec svoj záväzok nahradiť škodu uznal a súhlasil aj so spôsobom úhrady, na platnosť dohody sa vyžaduje pod sankciou neplatnosti písomná forma. Uznanie záväzku nahradiť škodu je jednostranným právnym úkonom, v ktorom zamestnanec výslovne uznáva výšku nároku zamestnávateľa na náhradu škody, ako aj jeho dôvody. Požiadavka uvedenia dôvodu nároku je podľa aktuálnej judikatúry splnená, aby bolo jednoznačné, akého nároku sa týka, prípadne v čom a v akých skutkových okolnostiach spočíva nárok. Uznanie záväzku má právny význam z dôvodu, že zakladá 10 ročnú premlčaciu dobu.
4. Mal za preukázané, že žalovaný nepodpísal dohodu o uznaní dlhu, ale iba zmluvu o splátkovom kalendári, a to pod nátlakom zo strany manželky, ktorej obavy vyplynuli z anonymného listu a tiež, že splátkový kalendár bol podpísaný až dňa 16. 08. 2016, teda po tom, čo žalobcovi žalovaný uhradil sumu 543,50 eura, z čoho vyplýva, že žalovaný do dňa 16. 08. 2016 uhrádzal platby žalobcovi bez akéhokoľvek právneho titulu. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k spôsobenej škode žalobcovi, resp. v akej výške, pričom žalobca súdu napriek výzve nepredložil listinné dôkazy týkajúce sa pracovnej zmluvy, dohody o hmotnej zodpovednosti, pracovnú náplň a doklady o vykonaní firemného auditu. Zastal názor, že zmluva o splátkovom kalendári nepredstavovala uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ, keď uznanie dlhu musí obsahovať aj dôvod a výšku dlhu. Argumentoval, že ani jedna z podmienok splnená nebola, nakoľko uvedený dôvod bol neurčitý, konštatoval iba zlú evidenciu bez bližšieho popisu, na ktorej predajnej jednotke vznikol, akým spôsobom a v ktorom období. Okrem toho žalovaný bol zamestnanec, preto bolo potrebné postupovať podľa Zákonníka práce, a pokiaľ sa v zmluve o splátkovom kalendári konštatovala zlá evidencia, v tom prípade bola potrebná riadna inventarizácia, resp. viac inventarizácii. Mal za to, že nie je možné, aby žalobca vymáhal „dlh“ na základe „zmluvy o splátkovom kalendári“ bez toho, aby sa nepostupovalo podľa Zákonníka práce, nepreukázal sa schodok a nepredložili sa o tom dôkazy, čím nebol dodržaný postup podľa § 182 a 186 Zákonníka práce. Dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný ako zamestnanec uznal záväzok nahradiť škodu v určenej sume a že s ním žalobca dohodol spôsob náhrady. Dodal, že pokiaľ by tieto skutočnosti boli aj preukázané, bolo povinnosťou žalobcu ako zamestnávateľa uzatvoriť takúto dohodu písomne, inak v zmysle § 191 ods. 3 Zákonníka práce takáto dohoda je neplatná. Žalobu žalobcu ako nedôvodnú preto zamietol.
5. Rozhodnutie o náhrade trov konania právne oprel o ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená Zmluva o splátkovom kalendári, v ktorej sa žalovaný zaviazal splatiť dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach. Mal za to, že žalovaný uznal svoj dlh voči zamestnávateľovi z titulu jeho hmotnej zodpovednosti za schodok a dohodol si so zamestnávateľom zároveň aj spôsob úhrady a to písomnou formou, čím bola splnená podmienka podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce. Zvýraznil, že uznanie dlhu podľa ust. § 558 OZ je spôsob zabezpečenia záväzku a platí, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania
trval, pričom podľa judikatúry pri aplikácii § 191 Zákonníka práce platí, že uznanie záväzku na náhradu škody nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania. Ak sa tak stalo písomnou formou, má to ten dôsledok, že pre uplatnenie uznaného peňažného nároku platí 10-ročná premlčacia lehota podľa Zákonníka práce. Rezultoval, že žalovaný uzavretím písomnej dohody o splátkovom kalendári svoj dlh uznal a zároveň sa dohodol o spôsobe jeho náhrady. Preto aj v prípade, ak pri jednostrannom právnom úkone žalovaného bol dôvod uznania v uzavretej písomnej dohode neurčitý, v konečnom dôsledku by to malo len ten následok, že pre uplatnenie peňažného nároku by neplynula 10-ročná premlčacia lehota.
7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že nebola splnená požiadavka uvedenia dôvodu nároku na náhradu škody, keďže uznanie záväzku nahradiť škodu je jednostranným právnym úkonom, v ktorom zamestnanec výslovne uznáva výšku nároku zamestnávateľa na náhradu škody, ako aj dôvody tejto náhrady, ktorá skutočnosť má byť vopred so zamestnancom prerokovaná, rovnako ako i výška požadovanej náhrady škody, pričom pre tento úkon sa vyžaduje pod hrozbou sankcie neplatnosti písomná forma. V konaní bolo preukázané, že takáto dohoda nebola podpísaná, bol podpísaný iba splátkový kalendár, a to až dňa 16. 08. 2016, teda po tom čo mu bez jeho súhlasu bolo zrazené zo mzdy spolu 543,50 eura bez akéhokoľvek právneho titulu. Uviedol, že k podpísaniu splátkového kalendára neprišlo z jeho strany dobrovoľne, ale pod nátlakom jeho manželky, ktorý bol vyvolaný obsahom anonymného listu, ktorý obdržala poštou. V konaní nebola tiež preukázaná skutočná výška škody a ani skutočnosť, že škoda vznikla a vznikla jeho konaním.
8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1956,50 eura s 8 % úrokom z omeškania ročne od 16. 09. 2016 do zaplatenia, z titulu náhrady škody. Žalobu odôvodnil tým, že v dôsledku zlej evidencie vedenej žalovaným, mu vznikla škoda vo výške 2500 eur, z ktorej žalovaný uhradil jednotlivými splátkami v čase od 11. 05. 2016 do 16. 08. 2016 sumu 543,50 eura a zostatok dlhu ku dňu 16. 08. 2016 predstavoval sumu 1956,50 eura. Žalobca sa nároku domáhal na základe Zmluvy o splátkovom kalendári zo dňa 16. 08. 2016, v ktorej žalovaný uznal zostatok dlhu a tento sa zaviazal počnúc dňom 15. 09. 2016 splatiť splátkami vo výške 100 eur mesačne až do úplného zaplatenia, čo potvrdil svojím podpisom na vyúčtovaní, tvoriacim neoddeliteľnú prílohu zmluvy.
10. Žalobca podal odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku prvej inštancie podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak súd na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
11. V súdenej veci strany sporu nespochybnili, že medzi nimi existoval pracovnoprávny vzťah, a pracovný pomer žalovaného u žalobcu skončil dňom 31. 07. 2016. Rovnako tak, že dňa 16. 08. 2016 uzatvorili Zmluvu o splátkovom kalendári (ďalej len „Zmluva“), ktorou sa žalovaný zaviazal splácať svoj dlh vzniknutý žalobcovi vo výške 2500 eur z dôvodu zlej evidencie vedenej žalovaným pre vlastné obohatenie s tým, že žalovaný v dobe od 11. 05. 2016 do 16. 08. 2016 z dlhu uhradil 543,50 eura a zostatok dlhu činí 1956,50 eura, ktorý zaplatí v splátkach po 100 eur mesačne počnúc dňom 15. 09. 2016 a v prípade omeškania so splátkou sa stane celý zvyšok dlhu ihneď splatným. Prílohou zmluvy bol prehľad zaplatených splátok žalovaným s uvedením zostatku dlhu 1956,50 eura, pod tým „Súhlasí s dlhom“ a podpis žalovaného. Odvolávajúc sa na túto Zmluvu, žalobca tvrdil, že žalovaný tak uznal svoj dlh voči nemu ako zamestnávateľovi z titulu jeho zodpovednosti za schodok a dohodol si s ním i spôsob úhrady dlhu, čím došlo k uzatvoreniu dohody podľa § 191 ods. 3 ZP.
12. Podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách
sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).
13. Podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. 14. Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu, a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.
15. Podľa § 191 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.
16. Podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená.
17. V § 191 ods. 3 ZP upravuje dohodu o spôsobe náhrady, ktorá sa uzatvára za predpokladu, že zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a zamestnávateľ s ním dohodne spôsob náhrady. V prípade dosiahnutia dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP je zamestnávateľ povinný so zamestnancom uzatvoriť túto dohodu v písomnej forme pod sankciou neplatnosti. Ustanovenie § 191 ods. 3 ZP upravuje jednak jednostranný právny úkon, ktorým je prípadné uznanie dlhu zo zodpovednosti za škodu, a jednak dvojstranný právny úkon, ktorým je dohoda o spôsobe náhrady škody. Vymedzenie dôvodu záväzku je splnené vtedy, ak je z uznania celkom jednoznačné, akého nároku sa týka, resp. v čom, t. j. v akých skutkových reálnych okolnostiach spočíva nárok. Táto zaužívaná prax však sama osobe nemá vplyv na právne následky dohody o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP. Uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 191 ods. 3 ZP nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania. Zásadne ho treba odlišovať od uznania dlhu, aké pozná § 558 OZ, ktorú úpravu ale nemožno aplikovať v pracovnoprávnych vzťahoch. Uznanie záväzku na náhradu škody nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým Zákonník práce spája zodpovednosť za vzniknutú škodu. Ak sa tak stalo písomnou formou, má však ten právny dôsledok, že pre uplatnenie uznaného peňažného nároku na náhradu škody zamestnávateľom platí 10-ročná premlčacia lehota. V tomto smere Zákonník práce chráni zamestnanca, pretože napriek právnemu úkonu, ktorého obsahom je uznanie zodpovednosti za škodu a zaviazanie sa k jej náhrade, toto uznanie zamestnanca nedáva zamestnávateľovi do rúk nárok na vymáhanie uznaného dlhu. Takéto uznanie záväzku nahradiť škodu nemá za následok uľahčenie dôkaznej povinnosti zamestnávateľa v konaní o náhradu škody voči zamestnancovi. Zamestnávateľ je povinný v súdnom konaní preukázať všetky predpoklady pre založenie zodpovednosti za škodu, v závislosti od druhu zodpovednosti zamestnanca za škodu. Z hľadiska právnej teórie, teda uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 191 ods. 3 ZP nie je považované za tzv. privatívnu nováciu, ktorej podstatou by bolo urovnanie doterajších sporných nárokov zo zodpovednosti za škodu medzi zamestnancom a zamestnávateľom a založenie nového záväzkovo-právneho vzťahu medzi veriteľom - zamestnávateľom a dlžníkom - zamestnancom.
18. Odvolací súd tiež zvýrazňuje, že sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien: bremena tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a bremena tieto skutočnosti preukázať. Ustanovenie § 132 ods. 1 CSP stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, a teda zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon tak určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je daný výsledkom vykonaného dokazovania.
Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
19. V prejednávanej veci nepochybne žalobca uplatnený nárok vyvodzoval zo zavineného porušenia povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu žalovaným ako zamestnancom, čím mu ako zamestnávateľovi vznikla škoda, z ktorého dôvodu vec bolo potrebné posúdiť vo svetle zhora uvedených teoreticko právnych východísk. Keďže ako už bolo vyššie uvedené, právny úkon zamestnanca podľa § 191 ods. 3 ZP nezakladá domnienku o existencii dlhu v čase uznania, právnym dôvodom vzniku záväzku žalovaného voči žalobcovi môže byť len jeho zavinené protiprávne konanie, preto žalobca bol povinný preukázať všetky predpoklady jeho zodpovednosti za škodu. Za situácie, že žalobca tvrdil, že žalovaný zodpovedá za škodu z titulu zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, ktoré bol povinný vyúčtovať, bolo potrebné jeho nárok posúdiť podľa § 182 a nasl. ZP. Žalobcu ako zamestnávateľa preto v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie všetkých predpokladov tejto zodpovednosti a to: a/ existenciu pracovného pomeru, b/ škodu vo forme schodku na zverených hodnotách, c/ existenciu platnej dohody o hmotnej zodpovednosti. Žalobca však v tomto smere neposkytol a ani len nenavrhol žiaden dôkaz. Zostal nečinným i na výzvu súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 14. 02. 2019 na predloženie listinných dôkazov. Dôsledkom jeho nečinnosti je nesplnenie si dôkaznej povinnosti a neposkytnutie dôkazov preukazujúcich, že mu vznikla škoda v podobe schodku, a že má so žalovaným uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti, ako to dôvodne konštatoval i súd prvej inštancie, ktorá samotná skutočnosť musí viesť k zamietnutiu žaloby.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).