Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/31/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu JUDr. Františka Čisovského a JUDr. Tomáša Kališku, v spore žalobcu: Východoslovenská distribučná, a.s., sídlo: Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený advokátskou kanceláriou: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., sídlo: Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: A. B. B. X C., sídlo: Dlhá 95, 010 09 Žilina, IČO: 45 612 030, o zaplatenie 66.005,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 30Cb/25/2023 – 88 zo dňa 20. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 30Cb/25/2023 – 88 zo dňa 20. novembra 2024.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 30Cb/25/2023 – 88 zo dňa 20. novembra 2024 (ďalej aj „rozsudok“) rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 66.005,76 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 66.005,76 EUR od 01.12.2022 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a 2, vo výroku II. priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, ktorú je povinný nahradiť žalovaný.

2. Rozhodol tak o vzájomnej žalobe (vylúčenej súdom prvej inštancie uznesením č.k. 30Cb/72/2022-67 zo dňa 8. augusta 2023 na samostatné konanie), ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 66.005,76 EUR s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobca svoju vzájomnú žalobu odôvodnil spôsobom uvedeným v odseku 3 tohto odôvodnenia.

3. Žalovaný vedie na tunajšom súde voči žalobcovi konanie o zaplatenie sumy vo výške 50.231,76 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50.231,76 EUR od 14.03.2017 do zaplatenia titulom vydania údajného bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalobcu vzniknúť prijatím platieb za prístup do distribučnej sústavy žalobcom od žalovaného. Okresný súd Košice I rozsudkom, sp. zn. 30Cb/41/2017 zo dňa 30.05.2018 zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 50.231,76 EUR s príslušenstvom (ktoré pozostávalo z úrokov z omeškania) a tiež na náhradu trov konania žalovaného v rozsahu 100 %. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach rozsudkom, sp. zn. 2Cob/196/2018 zo dňa 31.07.2019 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovaného v rozsahu 100 %. Na základe uvedených rozhodnutí žalovaný inicioval voči žalobcovi exekučné konanie.

Exekučný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16Ek/1734/2019 poveril vykonaním exekúcie v danej veci súdneho exekútora JUDr. Jozefa Blaška, ktorý vymohol dňa 07.09.2020 a dňa 14.09.2020 od žalobcu celkovú sumu vo výške 82.517,60 EUR, a to prostredníctvom odpísania celkovej vymoženej sumy z bankového účtu žalobcu. Celková vymožená suma pozostávala z nasledovných zložiek: istina vo výške 50.231,76 EUR, úrok z omeškania vo výške 15.774,- EUR, trovy konania žalovaného ako oprávneného v exekučnom konaní vo výške 1.328,24 EUR, trovy súdneho exekútora vo výške 15.183,60 EUR.

3.1. Dňa 21.07.2021, t.j. až po faktickom vymožení vyššie uvedených finančných prostriedkov od žalobcu v rámci exekučného konania, vydal Najvyšší súd SR uznesenie sp.zn. 1Obdo/40/2020, ktorým rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie a následne dňa 20.09.2022 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. 1Obdo/40/2020, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie a aj rozsudok odvolacieho súdu ako nezákonné v plnom rozsahu zrušil. V nadväznosti na uvedené a na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v jeho zrušujúcom uznesení, mal žalobca za to, že pohľadávka žalovaného priznaná nezákonnými, následne zrušenými rozsudkami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je oprávnená, a teda na prijatie vymožených finančných prostriedkov z majetku žalobcu zo strany žalovaného neexistuje žiaden relevantný právny dôvod. V posudzovanom prípade právny dôvod plnenia žalobcu voči žalovanému vymoženého v rámci exekučného konania, reálne nespočíva v hmotnom práve a na strane žalovaného neexistuje a ani nikdy neexistoval žiaden hmotnoprávny nárok na prijatie sumy vymoženej v rámci exekučného konania od žalobcu. Žalovaný vyvodzoval v pôvodnom konaní odôvodnenosť svojho nároku na zaplatenie sumy vymoženej v rámci exekučného konania z údajnej neplatnosti Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, číslo zmluvy: ZPV/2014/251 zo dňa 19.03.2014, v ktorej bol medzi sporovými stranami dohodnutý prístup do distribučnej sústavy a na základe ktorej žalovaný platil žalobcovi na základe žalobcom vystavených faktúr platbu za prístup do distribučnej sústavy. Zmluvou o prístupe sa žalobca zaviazal umožniť žalovanému prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta č. 1312923 zariadenia výrobcu umiestneného v lokalite D. E., a to za podmienok dohodnutých v zmluve o prístupe po splnení technických a obchodných podmienok žalobcu, a ktorou sa zároveň žalovaný zaviazal uhrádzať žalobcovi odplatu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa zmluvy o prístupe. Stranami sporu bola zmluvne dohodnutá hodnota maximálnej rezervovanej kapacity v zmluve o prístupe rovnako ako v zmluve o pripojení vo výške 990 kW. Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom uznesení, sp. zn.: 1Obdo/40/2020 v súvislosti s otázkou platnosti zmluvy o prístupe jednoznačne konštatoval platnosť predmetnej zmluvy o prístupe. Žalovaný bol teda povinný počas celej doby trvania zmluvy o prístupe uhrádzať žalobcovi platby za prístup do distribučnej sústavy v zmysle faktúr vystavovaných žalobcom. Vzhľadom k uvedenému na strane žalobcu existoval právny dôvod na prijatie platieb za prístup od žalovaného, ktorým bola platne uzavretá zmluva o prístupe, a teda platby za prístup boli žalobcom od žalovaného prijaté oprávnene.

3.2. Vzhľadom na neexistenciu hmotnoprávneho nároku žalovaného na prijatie exekvovanej sumy vo výške 66.005,76 EUR od žalobcu, mal žalobca za to, že prijatím predmetnej sumy od žalobcu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu. Žalobca výzvou zo dňa 09.11.2022 a následne opakovane výzvou zo dňa 03.01.2023 vyzval žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov vymožených z majetku žalobcu v rámci exekučného konania vedeného na podklade nezákonných Najvyšším súdom SR následne zrušených rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v celkovej výške 66.005,76 EUR zodpovedajúcej sume istiny a úrokov z omeškania. Napriek predmetným výzvam žalovaný žalobcovi žalovanú sumu nevrátil, a to ani z časti, z ktorého dôvodu sa žalobca domáha vrátenia žalovanej sumy od žalovaného formou tejto vzájomnej žaloby. V prípade nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa jedná o situáciu, kedy čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu, žalovaný je teda podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka povinný uhradiť bezdôvodné obohatenie sa žalobcovi bez zbytočného odkladu po tom, čo bude žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov prvýkrát výzvou zo dňa 09.11.2022 doručenou do dispozičnej sféry žalovaného dňa 23.11.2022, ktorým momentom nadobudol žalovaný objektívnu možnosť sa oboznámiť s obsahom zásielky.

4. Žalobca podaním zo dňa 22.09.2023 navrhol prerušiť konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 30Cb/72/2022. Návrh odôvodnil tým, že konanie vedené pod uvedenou sp. zn. je konaním, v rámci ktorého Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom

uznesení, sp. zn. 1Obdo/40/2020 konštatoval nezákonnosť rozsudku súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil na Mestský súd Košice na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

5. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 30Cb/25/2023 – 56 zo dňa 20. októbra 2023 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Mestskom súdu Košice pod sp. zn. 30Cb/72/2022.

6. Mestský súd Košice rozsudkom sp. zn. 30Cb/72/2022 zo dňa 15. mája 2024, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.7.2024 žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal žalovanému náhradu trov konania.

7. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

8. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom: upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. 5EX 534/19 z 12.11.2019 oprávneného FV power plant 3 s.r.o. voči povinnému Východoslovenská distribučná, a.s., istina 50.231,76 eur s úrokom z omeškania; exekučný príkaz prikázaním pohľadávky z účtu banky z 7.9.2020, upovedomenie o ukončení exekúcie z 24.9.2020; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/40/2020 z 20.9.2022; výzva na vrátenie finančných prostriedkov z 9.11.2022 s doručenkou z 11.11.2022; opakovaná výzva z 3.1.2023 s doručenkou z 11.1.2023.

9. Súd prvej inštancie v rámci zisteného skutkového stavu konštatoval, že zmluvou o prístupe sa žalobca zaviazal umožniť žalovanému prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta č. 1312923 zariadenia výrobcu umiestneného v lokalite D. E., a to za podmienok dohodnutých v zmluve o prístupe po splnení technických a obchodných podmienok žalobcu a ktorou sa zároveň žalovaný zaviazal uhrádzať žalobcovi odplatu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa zmluvy o prístupe. Stranami sporu bola zmluvne dohodnutá hodnota maximálnej rezervovanej kapacity v zmluve o prístupe rovnako ako v zmluve o pripojení vo výške 990 kW.

10. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 451 ods. 1 a 2, § 37, § zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 21 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a), § 26 ods. 5 zákona č. 656/2004 Z. z., § 2 písm. a) bod 11 a 12, § 26 ods. 4 až 6 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike v znení účinnom od 1.9.2012.

11. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to, že Najvyšší súd SR vo svojom uznesení, sp.zn. 1Obdo/40/2020 v súvislosti s otázkou platnosti zmluvy o prístupe jednoznačne konštatoval platnosť predmetnej zmluvy o prístupe, ktorý odôvodnil nasledovne. Je zrejmé, že odvolací súd pri právnom posúdení platnosti zmluvy o prístupe a aplikácii ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, v spojení s § 2 písm. a/ bod 12.2 a § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, vychádzal výlučne z jazykového výkladu ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, kde identifikoval spojku „a“ pred časťou „prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity“ a následne v spojení s § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike uzavrel, že prístup do distribučnej sústavy vzniká výlučne na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so všetkými obsahovými náležitosťami vymedzenými v § 26 ods. 5 zákona o energetike, resp. že inou zmluvou prístup do distribučnej sústavy, a tým pádom ani povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy, vzniknúť nemôže. Odvolací súd pri takomto výklade nezohľadnil, že v prípade výrobcov elektriny objektívne vzniká situácia, kedy výrobcovia síce využívajú prístup do distribučnej sústavy, ale zároveň nevyužívajú službu distribúcie elektriny. Odvolací súd uskutočnil neprípustne formalistický výklad ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike v spojení s § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike, nezohľadňujúc pritom ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, ktoré predpokladá „zmluvu o prístupe do sústavy“, a neuskutočnil výklad v súlade so zmyslom a účelom zákona. Dovolací súd si uvedomuje, že právna úprava prijatá zákonodarcom nebola perfektná a jednoznačná (zákon o energetike raz používa označenie „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, ktorej obsah aj výslovne definuje a následne na inom mieste používa označenie „zmluva o prístupe do sústavy“, ktorej obsah už ale nedefinuje), o to viac však všeobecný súd musí dbať na uskutočnený výklad. Pokiaľ výrobca elektriny a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti zákona o energetike (zákon č. 251/2012 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2018) uzatvorili zmluvu

o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny, takáto zmluva nie je neplatná pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny na jej základe vznikla povinnosť uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy.

11.1. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že zmluva o prístupe uzavretá medzi stranami sporu je platná. Žalovaný bol teda povinný počas celej doby trvania zmluvy o prístupe uhrádzať žalobcovi platby za prístup do distribučnej sústavy v zmysle faktúr vystavovaných žalobcom. Vzhľadom na neexistenciu bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu, neexistuje žiaden hmotnoprávny nárok žalovaného na vrátenie platieb za prístup uhrádzaných žalovaným žalobcovi v žalovanom období. To konštatoval aj súd v rozhodnutí sp. zn. 30Cb/72/2022, ktorým súd žalobu zamietol.

11.2. Podľa súdu prvej inštancie právny dôvod plnenia žalobcu voči žalovanému vymoženého v rámci exekučného konania, reálne nespočíval v hmotnom práve, a teda takúto pohľadávku žalovaného vymoženú v rámci exekučného konania (na istine 50.231,76 EUR a úrokoch z omeškania vo výške 15.774,- EUR) na podklade rozsudkov odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, nie je možné považovať za dôvodný. Žalobca výzvou zo dňa 09.11.2022 a následne opakovane tiež výzvou zo dňa 03.01.2023 vyzval žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov vymožených z majetku žalobcu v rámci exekučného konania vedeného na podklade Najvyšším súdom SR zrušených rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v celkovej výške 66.005,76 EUR zodpovedajúcej sume istiny a úrokov z omeškania. Napriek predmetným výzvam žalovaný žalobcovi žalovanú sumu nevrátil, a to ani z časti, a preto súd vyhovel žalobe.

11.3. Výrok o náhrade trov konania súd, citujúc § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) odôvodnil tým, že vo veci mal plný úspech žalobca, preto mu priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Žalovaný doručil v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolanie proti rozsudku. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť.

12.1. Vyjadril názor, že žalobca nemá nárok na preplatenie 100 % jeho nákladov z dôvodu, že navýšenie ceny vzniklo jeho včasným nezaplatením žalovanej čiastky. Ak by sumu uhradil podľa rozsudku, nevznikol by náklad na exekúciu a ďalšie náklady.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Čo do obsahu odvolanie nespĺňa formálne ani obsahové náležitosti odvolania a je daný dôvod na jeho odmietnutie v zmysle § 386 písm. d) CSP. Žalobca v súlade so žalobou, opätovne zhrnul skutkový stav veci. Poukázal na skutočnosť, že v predmetnom súdnom konaní si žalobca voči žalovanému formou vzájomnej žaloby uplatňuje len zaplatenie finančných prostriedkov zodpovedajúcich sume istiny vo výške 50.231,76 EUR a úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50.231,76 EUR od 13.03.2017 do 07.09.2020 vo výške 15.774,- EUR vymožených v rámci exekučného konania. Trovy konania žalovaného ako oprávneného v exekučnom konaní vo výške 1.328,24 EUR a rovnako ani trovy súdneho exekútora vo výške 15.183,60 EUR nie sú predmetom tohto konania a tieto ani nie sú žalobcovi priznané výrokom napadnutého rozsudku. V tomto smere odvolanie nie je absolútne dôvodné, nakoľko napáda skutočnosti, ktoré nie sú predmetom konania. Žalovaný navyše v predmetnom konaní o vzájomnej žalobe nevyvíjal absolútne žiadnu aktivitu (nenamietal ani nepoprel žiadne tvrdenia žalobcu, ktoré je podľa § 151 ods. 1 CSP potrebné považovať za nesporné). Nevyjadril sa k podanej vzájomnej žalobe a nedostavil sa ani na ústne pojednávanie vo veci samej. Akúkoľvek obranu a námietky žalovaného vznesené v rámci odvolacieho konania voči žalobou uplatnenému nároku je potrebné považovať za neprípustné novoty. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je konzistentné a presvedčivé. Právny názor súdu prvej inštancie o platnosti zmluvy o prístupe je tohto času potvrdený ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (sp.zn.: 3Obdo/18/2019, sp.zn.: 2Obdo/9/2019, sp.zn.: 2Obdo/15/2019, sp.zn.: 1Obdo/13/2019, sp.zn.: 1Obdo/18/2019, sp.zn.: 1Obdo/25/2019 a sp.zn.: 4Obdo/95/2018, 1Obdo/40/2020, 4Obdo/20/2021, 4Obdo/33/2020, 4Obdo/51/2020, 5Obdo/48/2020, 2Obdo/6/2020) a Ústavného súdu SR (III. ÚS 257/2020, III. ÚS 167/2022).

14. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

16. Odvolací súd z obsahu odvolania vyvodil, že odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie), preto odvolací súd pristúpil k meritórnemu prieskumu odvolania.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP: Tento dôvod je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu.

21. Odvolací súd konštatuje, že napadnuté výroky rozsudku sú vecne správne, preto ich postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Odvolací súd dodáva, že vymedzenie odvolacích dôvodov nemusí byť nevyhnutne realizované explicitným uvedením (citovaním) niektorého z písmen § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ musí najmä uviesť, v čom konkrétne vidí naplnenie odvolacieho dôvodu (v akom pochybení súdu). Z obsahu odvolania mal odvolací súd za to, že odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie že v konaní a rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobcovi (podľa názoru odvolateľa) včasným nezaplatením žalovanej sumy vznikli náklady na exekúciu resp. ďalšie náklady.

23. Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu konštatuje, že žalovaný bol v konaní na súde prvej inštancie absolútne pasívny. K žalobe sa nevyjadril, procesne nenamietal voči prerušeniu konania na základe uznesenia súdu prvej inštancie, k predvolaniu na pojednávanie doručil ospravedlnenie neúčasti zo zdravotných dôvodov (jedného z konateľov). Žiadne relevantné vyjadrenie k žalobe súdu nedoručil. Možnosť uplatňovať svoje procesné práva žalovaný mal vytvorený, avšak ho nevyužil.

24. Podľa § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd dodáva, že v civilnom sporovom konaní sa v odvolacom konaní uplatňuje zásada neúplnej apelácie, ktorá znamená, že právo odvolateľa a protistrany použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli stranou uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. V zmysle CSP odvolacia argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (tzv. novoty) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok, pričom v danom prípade tomu tak nebolo. Na diskvalifikáciu novoty vo vzťahu k odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) až h) CSP postačí aj opomenutie jej skoršieho uvedenia zavinením z nedbalosti.

25. Odvolací súd dodáva, že v zmysle § 380 CSP je odvolacími dôvodmi uvedenými odvolateľom v zásade viazaný (s výnimkou skúmania procesných podmienok), pričom viazanosť je daná zákonným vymedzením odvolacieho dôvodu, ale aj zdôvodnením v odvolaní. Odvolací súd teda svoju prieskumnú činnosť orientuje voči napadnutému rozhodnutiu len v rozsahu odvolacích dôvodov formulovaných odvolateľom a nepreskúmava rozhodnutie a činnosť súdu prvej inštancie mimo a nad rámec odvolania (s výnimkou skúmania procesných podmienok podľa § 380 ods. 2 CSP, ktorých nedodržanie odvolací súd v danom prípade nezistil). Pri rozhodovaní o podanom odvolaní teda môže odvolací súd prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo.

26. Odvolací súd uzatvára, že keďže žalovaný v konaní na súde prvej inštancie argumentáciu uvedenú v odvolaní žiadnym spôsobom nevzniesol, nie je možné na ňu v odvolacom konaní prihliadať. Odhliadnuc od uvedeného má odvolací súd za to, že skutočnosti uvedené v odvolaní, sú irelevantné a nespôsobilé zmeniť napadnutý rozsudok, keďže predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie istiny a úrokov z omeškania (vymožených od žalobcu v rámci exekúcie vedenej na návrh žalovaného). Žalobca sa teda žalobou v prejednávanej veci nedomáhal zaplatenia žalovanej sumy z titulu nákladov vzniknutých v exekučnom konaní. Nárok odôvodňoval zaplatením istiny (50.231,76 eur) a úroku z omeškania (15.774,- eur) na základe právoplatných rozhodnutí súdov (prvej inštancie a odvolacieho súdu), ktoré boli neskôr zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu.

27. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na úspech žalobcu, priznal mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).