Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

75Ek/2185/2020

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 47 255 706, proti povinnému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX D. - E., o vymoženie 144,84 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: Mgr. Róbert Segľa, so sídlom exekútorského úradu Baštová 44, 080 01 Prešov, sp. zn. 212EX 11/21, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2185/2020 zo dňa 19. 05. 2026, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2185/2020 zo dňa 19. 05. 2026 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2185/2020 zo dňa 19. 05. 2026 vyššia súdna úradníčka zamietla námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že sa oboznámila so zoznamom úkonov, ktoré súdny exekútor v danom exekučnom konaní vykonal a mala preukázané, že v priebehu 5 rokov dostatočne zisťoval majetok povinného vykonaním lustrácií v katastri nehnuteľností, na dopravnom inšpektoráte, v Sociálnej poisťovni a bankách. V roku 2022 vydal príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy. Bezúspešne. Povinný podľa zistení exekútora vlastní len podiel 1/15-orná pôda mimo zastavaného územia obce Ľubotice. Vzhľadom na to, že sa jedná o podiel, ktorého hodnota by nepostačovala ani na úhradu nákladov dražby, vymoženie pohľadávky jeho predajom nie je podľa exekútora reálne. Žiadne vozidlá na ODI nemá. Po oboznámení sa s obsahom exekútorského spisu vyššia súdna úradníčka konštatovala, že nezistila žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. Súdny exekútor vykonal lustrácie na základe ktorých zistil, že povinný nevlastní žiaden zexekvovateľný majetok. K tvrdeniu oprávneného o uložení donucovacieho opatrenia povinnému uviedla, že ak si povinný nesplní povinnosť (nie zaplatenie vymáhanej pohľadávky), na ktorú ho vyzval súdny exekútor ( napr. predloženie vyhlásenia o majetku), tento môže pristúpiť k jeho uloženiu. Uvedené je však plne kompetencii exekútora. Rovnako tak je v kompetencii exekútora, či pristúpi k výzve na vyhlásenie o majetku povinného. Pokiaľ ide o tvrdenie oprávneného, že povinný musí mať aj neoficiálny príjem, to je len v rovine jeho ničím nepodloženej úvahy. V kontexte oprávneným uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho osobe povinného či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného, uviedla, že predmetná argumentácia oprávneného je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu celého radu úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený súdny exekútor dostatočne postupoval pri výkone exekúcie, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného poriadku vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu vymáhanej povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku nesmie presahovať výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú činnosť a fakticky postihovať majetok

patriaci povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej povinnosti. Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním takého stavu, ktorý by prakticky viedol k rozsiahlemu výkonu exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho exekútora, a to v podobe fyzických návštev v mieste bydliska povinného, či v inom mieste, kde sa povinný čo i len potencionálne zdržiava. Rovnako je potom nelogické, aby súdny exekútor pri zohľadnení početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, evidencii dopravných prostriedkov (IRIS), v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni, absolvoval služobnú cestu na adresu osoby povinného v záujme vyhotovenia súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom neadresne, ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu, kedy by súdny exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku. V neposlednom rade je dôležité zdôrazniť, že pri pohľadávkach s nižšou hodnotou (drobné exekúcie) je práve navyšujúca sa výška trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či osobné zisťovanie jemu patriaceho hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie. Nakoniec k námietke oprávneného, že zastavením exekúcie by mohlo dôjsť k premlčaniu pohľadávky, vyššia súdna úradníčka uviedla, že oprávnenému by malo byť zrejmé, že pohľadávky priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčujú v 10. ročnej premlčacej lehote. Exekučný titul nadobudol vykonateľnosť dňa 24. 12. 2017, pričom oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 18. 12. 2020. Teda, z premlčacej doby, ktorá sa podaním návrhu na vykonanie exekúcie prerušila dňa 18. 12. 2020 uplynuli cca 3 roky. Podaním nového návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený svoje právo vykonať v zostávajúcej cca 7 ročnej lehote. Záverom k argumentu oprávneného, že bude nútený po 5 ročnej lehote znova iniciovať exekučné konanie, vyššia súdna úradníčka dodala, že zavedenie 5 ročnej lehoty bolo výsledkom legislatívnych zmien účinných od 01. 04. 2017, keď bolo na súdoch evidovaných 3,74 milióna exekúcií, z ktorých bola viac ako polovica staršia ako 5 rokov. Cieľom legislatívnych zmien bolo ukončiť dlhotrvajúce a nevymožiteľné exekúcie. Vyššia súdna úradníčka konštatovala, že v predmetnej exekúcii nedošlo k zexekvovaniu žiadneho majetku. Exekúcia začala dňa 07. 01. 2021, doručením poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Upovedomenie o zastavení exekúcie bolo vydané dňa 16. 01. 2026, teda po uplynutí lehoty piatich rokov od začatia exekúcie. Súdny exekútor postupoval správne, keď vydal upovedomenie o zastavení exekúcie z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby (povinného) sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku.

2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, keď s odôvodnením napadnutého uznesenia oprávnený v celom rozsahu nesúhlasí. Podstata nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva podľa oprávneného najmä v nesprávnom posúdení zistení súdneho exekútora ohľadom majetku povinného. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, pre zastavenie exekúcie súdnym exekútorom, v zmysle ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Z oznámení – správ o majetku povinného, vydaných v zmysle ustanovenia § 59 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vyplýva, že súdny exekútor vykonal zisťovanie majetku povinného len formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho Exekútorského úradu. Tieto zistenia nemôžu nijakým spôsobom potvrdzovať úplné majetkové pomery povinného. Z uvedených správ o majetku povinného rovnako nevyplýva, či sa povinný vôbec dozvedel o začatí a prebiehajúcom exekučnom konaní voči nemu, resp. o jeho povinnosti plniť nejaký nárok voči oprávnenému. Podstatnou úlohou súdneho exekútora je vykonať také úkony voči povinného, alebo voči jeho majetku, ktoré by viedli k čo najrýchlejšiemu a čo najefektívnejšiemu vymoženiu nároku oprávneného. Z dostupných podkladov si súdny exekútor túto úlohu nesplnil a to zrejme len z dôvodu hospodárnosti konania. Nakoľko zisťovanie majetku povinného formou automatického elektronického zisťovania, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia exekútorského úradu boli negatívne, tak jedinou možnosťou na vymoženie uplatneného nároku je výkon exekúcie zaistením peňažnej hotovosti u povinného, alebo súpisom a predajom hnuteľných vecí v mieste bydliska povinného. Tieto úkony súdny exekútor neurobil. Súdny exekútor disponuje neporovnateľne silnejšími zákonnými kompetenciami na vymoženie pohľadávok ako iné subjekty, ako napr. oprávnený.

Zároveň súdny exekútor je pod stálou kontrolou súdu a prevádzkuje svoju činnosť na svoje vlastné náklady. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo sa tunajší súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu o zastavení exekúcie odklonil od zaužívanej vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, v ktorej tunajší súd v prípadoch s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné vykonanie lustrácii v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený má za to, že podaným námietkam voči upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve je potrebné v celom rozsahu vyhovieť a to aj s poukazom na to, že súdny exekútor nevykonal všetky jemu dostupné prostriedky na zistenie a speňaženie majetku povinného. Oprávnený namieta, že počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu exekúcie súpisom a následným predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach, kde žije resp. v jeho domácnosti nachádza. V prípade povinného ktorý je fyzickou osobou však možno predpokladať, že takáto osoba, ktorá musí zabezpečiť svoje životné potreby, musí disponovať nejakým príjmom a to možno aj mimo oficiálnych príjmov od zamestnávateľov, vyplácaných povinnému v hotovosti, a spravidla aj má hnuteľný majetok vo svojom obydlí nevylúčený z exekúcie v zmysle ustanovenia § 115 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), resp. podliehajúci exekúcii.

3. Súdny exekútor k podanej sťažnosti uviedol, že sťažnosť je nedôvodná a súhlasí s napadnutým uznesením.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.

10. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

11. V tomto smere treba konštatovať, že vyššia súdna úradníčka dostatočne a správne zistila skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnila, pričom sa vysporiadala so všetkými pre rozhodnutie vo veci

relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

12. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento

úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Z vykonaných lustrácií v predmetnej exekúcii jednoznačne vyplýva, že povinný nedisponuje žiadnym príjmom či majetkom väčšej hodnoty, ktorý by bol exekvovateľný. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania.

14. Ešte k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach musí sťažnostný súd doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia sú rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré neprešli sudcovskou kontrolou a sú založené na skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných veciach vedených v prospech oprávneného.

15. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku mu vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.

16. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch, pričom oprávnený ani v rámci podanej sťažnosti nevyvolal dôvodné pochybnosti o správnosti záveru súdneho exekútora ohľadom nemajetnosti povinného. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.

17. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).